Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6CoPr/3/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720200804
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:8720200804.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek

senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: J. Z., X.
XX.X.XXXX, L. R. XX, L., zastúpený: JANČI & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom
Belopotockého 720/2,031 01 Liptovský Mikuláš, IČO : 47 258 748, proti žalovanému : HOT-PAK s.r.o., so
sídlom Jakubovská cesta 331, Kostolište, IČO: 44 264 593, zastúpený: Accent Legal s.r.o., advokátska
kancelária, so sídlom Jakubovo námestie 9, 811 09 Bratislava, IČO: 47 251 476 o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 03. mája 2022, č.k. 11Cpr/12/2021-97 zo dňa 3.5.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd opravuje II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie tak, že tento správne znie: „Žalovaný je
povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15 600 eur brutto do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku“.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v odvolaním napadnutej časti vo výroku I., II. a IV. potvrdzuje.

III. Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Rozsudok súdu prvej inštancie

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď žalovaného zo dňa 18. februára 2020
je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá ( výrok I), že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 15 600
eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II), vo zvyšku žalobu zamietol ( výrok III ), a že
žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške ( výrok IV ).

2. V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zhrnul, že žalobca sa žalobou domáhal, aby
súd určil, že výpoveď zo dňa 18.2.2020 je neplatná, pracovný pomer naďalej trvá a žiadal zaviazať
žalovaného k zaplateniu náhrady mzdy vo výške 687,69 eur mesačne za obdobie od 1.4.2020 do
právoplatného skončenia konania vo veci samej. Neskôr jeho právny zástupca doplnil žalobný návrh,
žiadal určiť, že výpoveď je neplatná, pracovný pomer naďalej trvá a zaviazať žalovaného ku zaplateniu
náhrady mzdy vo výške 687,69 eur mesačne za obdobie od 1.4.2020 do právoplatného skončenia
konania vo veci samej.

3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že strany sporu uzatvorili dňa
28.2.2019 pracovnú zmluvu, s nástupom do práce dňa 1.3.2019 na pracovnú pozíciu opravár/údržbár,
miesto výkonu práce bol Hotel R., R. R., Y. V.. Pracovný pomer bol dojednaný na dobu neurčitú, soskúšobnou dobou od 1.3.2019, do 1.6.2019. Listom zo dňa 18.2.2020 žalovaný žalobcovi oznámil
výpoveď pre nadbytočnosť, podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalovaný v
nej uvádzal, že na pracovnú pozíciu opravár/údržbár bol žalobca prijatý z dôvodu zastupovania iného

zamestnanca, ktorý bol v tom čase práceneschopný, ale o ktorom sa vedelo, že sa na svoju pozíciu
po ukončení práceneschopnosti vráti, čo sa napokon aj stalo a na základe tejto skutočnosti sa stal
žalobca nadbytočným a keďže žalovaný nemá inú vhodnú prácu zodpovedajúcu kvalifikácii a vzdelaniu,
nemá možnosť žalobcu naďalej zamestnávať. Preto v zmysle organizačnej štruktúry zo dňa 1.3.2018
a následným rozhodnutím konateľa sa stal nadbytočným. Žalobca listom zo dňa 18.2.2020 oznámil

žalovanému, že výpoveď zo dňa 18.2.2020 považuje za neplatnú, trvá na tom, aby pokračoval vo
vykonávaní práce ako údržbár/opravár v hoteli R. a zároveň žiadal, aby bol písomne vyzvaný kedy má
nastúpiť do práce. Žalovaný listom zo dňa 19.2.2020 žalobcovi oznámil, že podľa neho dňa 18.2.2020
došlo k ukončeniu pracovného pomeru a na základe prevzatia pracovného výkazu mu oznámil, že v
dňoch 19.2.2020 až 31.3.2020 bude čerpať dovolenku a náhradné voľno. Žalobca predložil súdu inzerciu
pracovnej ponuky u žalovaného od 30.1.2020, aktualizovanú dňa 18.2.2020, išlo o pracovný pomer na

dobu neurčitú, s náplňou práce kontrola, zabezpečenie kontroly a obsluha technologických zariadení
- kotolňa, zabezpečenie vykonania opráv, odstraňovanie drobných závad, s miestom výkonu práce R.
R., Y. V.. Zo zápisu so stretnutia zamestnancov spoločnosti žalovaného zo dňa 4.2.2019 súd prvej
inštancie ďalej zistil, že E. P., ako konateľ spoločnosti žalovaného, oboznámil prítomných zástupcov
zamestnancov H. Č. C. O. P.Č., že prijal rozhodnutie o ukončení pracovného pomeru so zamestnancom

P. Lackovičom, z titulu nadbytočnosti. Tento bol prijatý v roku 2019 do pracovného pomeru a to počas
dlhodobej práceneschopnosti kolegu O..D. na jeho zastupovanie. Nakoľko tak z organizačnej štruktúry,
ako aj z reálnej praxe a potreby prevádzky postačuje jeden pracovník na výkon funkcie opravár/údržbár,
stal sa p. Z. po návrate p. D. do pracovného pomeru ukončením jeho práceneschopnosti nadbytočným.
Súčasne konštatoval, že žiadne iné voľné pracovné miesto nie je k dispozícii, a preto objektívne nie

je v stave ponúknuť žalobcovi iné pracovné miesto. Žiadal v lehote sedem pracovných dní prerokovať
návrh, respektíve rozhodnutie a v prípade, že nie sú s ním uzrozumení, alebo majú iné návrhy, žiadal
ich predložiť v tejto lehote, nakoľko neskôr na ne už nemôže byť braný ohľad a zreteľ. Zápis podpísali
konateľ a obaja zástupcovia zamestnávateľa.

4. Právne odkazujúc na § 59 ods. 1, § 61 ods. 1 a ods. 2, § 63 ods. 1 písm. b), § 74, § 77, § 79 ods.
1 a 2, § 134 ods. 1,2 a 3 Zákonníka práce súd prvej inštancie konštatoval, že pracovný pomer žalobcu
u žalovaného bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 28.2.2019 s nástupom do práce dňa 1.3.2019,
žalobca vykonával prácu na pracovnej pozícii opravár/údržbár s miestom výkonu práce v Hoteli R., R.
R., Y. V.. Pracovný pomer podľa pracovnej zmluvy bol dojednaný na dobu neurčitú. Skutočnosť, že

žalobca vedel, že bol prijatý iba na zastupovanie počas dlhodobej práceneschopnosti v spore nebola
preukázaná. Dôvodom skončenia pracovného pomeru bola výpoveď (pre nadbytočnosť) v zmysle ust.
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. V prejednávanom prípade bolo preukázané, že u žalovaného
pracoval na pozícii údržbár / opravár jeden zamestnanec a z dôvodu jeho dlhodobej práceneschopnosti
bol prijatý žalobca. Po incidente s pánom D. bol aj on dlhodobo práceneschopný a po nástupe do práce

opäť pracoval ako údržbár. Aj v súčasnosti je na tejto pozícii zamestnaný len jeden zamestnanec. Aj
svedkyňa Č. potvrdila, že keď sa pán D. vrátil do práce, bolo veľa roboty a tak pracovali so žalobcom
súbežne. Koncom augusta, alebo v septembri došlo ku konfliktu medzi nimi a štatutár rozhodol, že
pracovný pomer so žalobcom ukončí.

5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v dôsledku rozhodnutia žalovaného sa žalobca nestal
nadbytočným, nakoľko nešlo o zmenu úloh žalovaného, žalovaný ani nezmenil technické vybavenie,
nenastali ani iné organizačné zmeny, pre ktoré by sa žalobca stal nadbytočným. Súd prvej inštancie
nemal za preukázané ani to, že dôvodom rozhodnutia žalovaného zo dňa 4.2.2019, ktorým štatutár
žalovaného oboznamoval s prijatým rozhodnutím o ukončení pracovného pomeru so žalobcom z titulu

nadbytočnosti, je zabezpečenie efektívnosti práce. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný
inzeroval voľné pracovné miesto v totožnej prevádzke kde bol aj žalobca zamestnaný, pričom inzeroval
voľnú pracovnú ponuku už od 30.1.2020, aktualizovanú dňa 18.2.2020, teda v čase doručovania
výpovede žalobcovi. Voľná pracovná pozícia sa týkala pracovného pomeru na dobu neurčitú, s náplňou
práce: kontrola, zabezpečenie kontroly a obsluha technologických zariadení - kotolňa, zabezpečenie

vykonania opráv, odstraňovanie drobných závad, s miestom výkonu práce R. R., Y. V., a teda žalovaný
v čase keď doručoval žalobcovi výpoveď pre nadbytočnosť na pozícii opravár / údržbár, inzeroval
voľnú pracovnú pozíciu na výkon totožnej práce, s totožným miestom výkonu práce, a teda aj mal
voľnú pracovnú pozíciu. Súd prvej inštancie mal za to, že táto preukázaná skutočnosť nasvedčuje oneexistencii rozhodnutia, ktoré by malo za cieľ zvýšenie efektívnosti práce u žalovaného, alebo ju možno
interpretovať aj tak, že žalovaný neponúkol žalobcovi voľné pracovné miesto, čo má tiež za následok
vyslovenieneplatnostiskončeniapracovnéhopomeru.Pretosúdurčil,žeskončeniepracovnéhopomeru

je neplatné.

6.Nakoľkosúdprvejinštanciedospelkzáveru,ževýpoveďjeneplatná,zároveňurčil,žepracovnýpomer
naďalej trvá. Žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní dňa 18.2.2020, výpovedná
lehota uplynula dňa 1.4.2020. V prejednávanom prípade žalobca v rozhodujúcom období nepracoval,

nakoľko bol od 20.9.2019, kedy ho p. D. napadol, až do 1.2.2020 práceneschopný. V pracovnej zmluve
mal žalobca dojednanú mzdu vo výške 650 eur mesačne, súd prvej inštancie túto mzdu považoval za
pravdepodobnú mzdu, preto zaviazal žalovaného k náhrade mzdy za obdobie od uplynutia výpovedne
lehoty, t.j. od 1.4.2020 do rozhodnutia súdu, t.j. za 24 mesiacov, spolu vo výške 15.600 eur (24 x 650
eur) a vo zvyšku žalobu zamietol.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len C.s.p.), a keďže mal žalobca vo veci úspech,
súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k náhrade trov konania v plnej výške.

II.

Odvolanie žalovaného

8. Proti tomuto rozsudku v časti výroku I, II a IV podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu odmieta, nakoľko nebola doplnená v rozsahu a v lehote
podľa uznesenia prvostupňového súdu zo dňa 14. apríla 2020. Súčasne žiadal priznať náhradu trov

prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Zastáva názor, že súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. ), a že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm.
h) C.s.p.). Má za to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces došlo tým, že žalobca v lehote určenej

uznesenímOkresnéhosúduPopradzodňa14.apríla2020nedoplnilžalobuojasný,určitýavykonateľný
petit, doplneniu žaloby zo dňa 24. apríla 2020 absentuje skutkové odôvodnenie žaloby, čo potvrdzuje
aj konanie právneho zástupcu žalobcu, ktorý s odstupom dvoch mesiacov dňa 25.06.2020 predložil
súdu doplnenie žaloby, ktorému predchádzala žiadosť právneho zástupcu žalobcu zo dňa 17.06.2020
o poskytnutie lehoty na doplnenie žaloby, ktorej Okresný súd Poprad vyhovel a právnemu zástupcovi

žalobcu poskytol dodatočnú lehotu na doplnenie žaloby do 30. júna 2020, čím došlo k porušeniu práva
žalovaného na spravodlivý proces, žalobca mal možnosť sa dať v konaní zastúpiť advokátom ešte pred
podaním žaloby. Konajúci súd vzhľadom na uvedené mal podanie žalobcu odmietnuť v súlade s ust. §
129 ods. 3 C.s.p.. Žalovaný namietal tiež, že podanie právneho zástupcu žalobcu zo dňa 25.06.2020
nie je možné považovať za doplnenie žaloby, ale za zmenu žaloby v zmysle ust. § 140 ods. 1 a 2

C.s.p., keďže žalobca si už viac neuplatňuje úrok z omeškania, ale žiada náhradu mzdy v sume 687,69
euro mesačne od 01. apríla 2020 do právoplatného skončenia veci samej. Výpočet výšky uplatňovanej
náhrady mzdy nebol žalobcom odôvodnený a fotokópie výplatných pások nepreukazujú výšku výpočtu
náhrady mzdy, nakoľko túto je potrebné vypočítať v súlade s ust. § 134 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce.

9. Žalovanému ďalej nie je zrejmé na základe čoho dospel súd prvej inštancie k záveru, že výpoveď
žalovaného zo dňa 18. februára 2020 je neplatná, a že pracovný naďalej trvá (výrok I.), keďže žalobca
včas a riadne skutkovo žalobu neodôvodnil, a teda nemohlo z jeho strany dôjsť ani k dostatočnému
preukázaniu jeho tvrdení, respektíve k preukázaniu neplatnosti danej výpovede a právne posúdenie
nevychádza ani z predložených dôkazov a ani zo skutkových tvrdení účastníkov konania. Žalovaný

mal na pozícii údržbára vytvorené 1 pracovné miesto, ktoré bolo obsadené p. D. a z dôvodu jeho
práceneschopnosti s vopred neznámou dĺžkou trvania, bol žalovaný nútený dočasne zamestnať na
tejto pracovnej pozícii žalobcu, o čom mal žalobca od počiatku vedomosť, ako aj o tom, že bol
zamestnaný na jeho zastúpenie počas jeho práceneschopnosti, čo preukazujú aj výsluchy svedkov
na pojednávaní. Žalobca na pozícii údržbára vykonával tú istú prácu ako p. D.. Je teda logické, že

po návrate p. D. z PN žalovaný ako zamestnávateľ nemal možnosť žalobcu ďalej zamestnávať a
prijal rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorého výsledkom bolo ukončenie pracovného pomeru so
žalobcom. Uvedené vyplýva aj zo záznamu o prerokovaní so zástupcami zamestnancov. Z organizačnej
štruktúry, z reálnej praxe a potreby prevádzky definitívne postačuje na výkon funkcie/pozície opravár/údržbár jeden pracovník. Výpoveď svedkyne Č., že žalobca a pán D. chvíľu pracovali súčasne, svedčí
len o dočasnej zvýšenej potrebe práce, no nevyplýva z nej, že rozhodnutie zamestnávateľa bolo len
predstieraním prijatých organizačných zmien. K splneniu ponukovej povinnosti žalovaným, žalovaný

uviedol, že inzerovaná pracovná pozícia nebola obsahovo totožná s pracovnou pozíciou údržbára,
inzerovaná bola pracovná pozícia, ktorej náplňou bola kontrola, zabezpečenie kontroly a obsluha
technologických zariadení - kotolňa, zabezpečovanie vykonania opráv a odstraňovanie drobných závad.
Na výkon takejto práce žalobca nemá potrebnú kvalifikáciu, keďže má ukončené stredoškolské odborné
vzdelanie v odbore automechanik, ktoré nepostačuje na vykonávanie kontroly a obsluhu technických

zariadení-kotolne.Žalovanýpretonemoholobjektívneponúknuťžalobcoviinzerovanépracovnémiesto.
Aj z uvedeného dôvodu podľa žalovaného rozhodnutie súdu prevej inštancie vo vzťahu k výroku I.
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Žalovaný považuje za nesprávny aj výrok II napadnutého rozhodnutia, keďže súd prvej inštancie
neuvádza či má ísť o náhradu mzdy brutto alebo netto a tiež mu nie je zrejmé, na základe akých záverov

dospel súd prvej inštancie k priznaniu nároku na náhradu mzdy za obdobie 24 mesiacov. Žalovaný
poukázalnaodôvodnenierozsudkubod44,podľaktoréhonároknanáhradumzdybolžalobcovipriznaný
za obdobie od 01.04.2020 do rozhodnutia súdu, pričom napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa 03.
mája 2022, dĺžka obdobia od 01.04.2020 do rozhodnutia súdu tak predstavuje dĺžku 25 mesiacov a 2
dni, a preto je rozhodnutie v tejto časti zmätočné a neodôvodnené. Žalovaný náhradu mzdy za obdobie

v trvaní 24 mesiacov považuje za neprimerane vysokú, a preto v súlade s ustanovením § 79 ods. 2
Zákonníka práce žiada odvolací súd o prehodnotenie výšky žalobcovi priznaného nároku na náhradu
mzdy.

11. Namietal tiež, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal v časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov

konaniasoskutočnosťou,žezamietolžalobuvčastiprevyšujúcejsumu15600euro,t.j.minimálnevčasti
o zaplatenie 904,56 euro, hoci v odôvodnení súd prvej inštancie uvádza, že žalobca mal vo veci úspech,
pretozaviazalžalovanéhoknáhradetrovkonaniavplnejvýške.Tátočasťodôvodneniavšaknereflektuje
na skutočnosť, že žalobca nemal v konaní úspech 100%. Je preto vylúčené, aby bol žalobcovi priznaný
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Percentuálny úspech žalobcu v konaní predstavuje

94,50% a úspech žalovaného 5,48%, žalobca mal tak v konaní celkový úspech 89,4%.

12. V závere odvolania žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie v súlade s
ustanovením § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu žalobcu zo dňa 10.03.2020 odmieta, nakoľko nebola
doplnená v rozsahu a v lehote podľa uznesenia prvostupňového súdu zo dňa 14. apríla 2020 a prizná

žalovanému nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100%.
III.

13. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 09. septembra 2022 a navrhol
odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobcovi priznal

náhradu trov odvolacieho konania. Odvolanie považuje za nedôvodné, keďže súd prvej inštancie
správne zistil a vyhodnotil predmetnú vec po skutkovej, ako aj po právnej stránke, v odôvodnení sa
vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré mali podstatný vplyv na rozhodnutie, a preto je zrejmé
ako vec právne posúdil a ktoré zákonné ustanovenia použil. Rozhodnutie považuje žalobca za vecne
správne, riadne odôvodnené a spravodlivé. K namietaným procesným postupom konajúceho súdu

žalobca uviedol, že v čase podania žaloby nebol právne zastúpený advokátom, a preto konajúci súd
bol povinný na túto skutočnosť prihliadať, čo vyplýva i z C.s.p., keď na zamestnanca sa hľadí ako na
slabšiu stranu.

14. Žalovaný v reakcii na repliku žalobcu v podaní zo dňa 12. decembra 2022 zotrval na všetkých svojich

doterajších písomných vyjadreniach a opätovne uviedol, že zo strany žalobcu nedošlo v stanovenej
lehote k doplneniu žaloby, a preto mal Okresný súd Poprad žalobu odmietnuť súlade s ust. § 129 ods.
3 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku.

15. Žalobca k stanovisku žalovaného sa vyjadril podaním zo dňa 04. januára 2023, v ktorom zotrval na

svojom stanovisku o nedôvodnosti odvolania žalovaného a k aplikácii ust. § 129 ods. 3 C.s.p. uviedol,
že skutočnosť, či žalobca v stanovenej lehote podanie doplnil alebo nedoplnil je irelevantná, nakoľko v
danom prípade je nutné skúmať, či je alebo nie je možné pre uvedený nedostatok v konaní pokračovať.
Ak by nebolo podanie ani na výzvu súdu opravené alebo doplnené, ale ide o takú vadu konania, ktoránebráni riadnemu pokračovaniu konaniu, je súd povinný vo veci ďalej konať a rozhodnúť. V danom
prípade nič nebránilo súdu pokračovať v konaní. Taktiež zotrval na svojom stanovisku, že skutočnosť, že
žalobca vedel, že bol do pracovného pomeru prijatý na zastupovanie p. D. nebola preukázaná. Pracovný

pomer bol dojednaný na dobu neurčitú bez akejkoľvek zmienky o tom, že by mal byť pracovný pomer
uzatvorený len po dobu zastupovania počas dlhodobej práceneschopnosti iného zamestnanca, a preto
navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobcovi
priznal náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

IV. Právne posúdenie

16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. C.s.p.), po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané

odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§
383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), bez

potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.)
dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej
inštancie je vecne správny. Odvolací súd sa stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku a
konštatuje správnosť týchto dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

17. Podľa § 59 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení účinnom do 16.3.2020 (ďalej
len „Zákonník práce“), pracovný pomer možno skončiť dohodou, výpoveďou, okamžitým skončením a
skončením v skúšobnej dobe.

18. Podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi
výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie
zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o
znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných
zmenách a zamestnávateľ, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania, aj ak sa zamestnanec stane

nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 pred uplynutím doby, na ktorú
bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu.

19.Podľaustanovenia§74Zákonníkapráce,výpoveďalebookamžitéskončeniepracovnéhopomeruzo
strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak

súvýpoveďalebookamžitéskončeniepracovnéhopomeruneplatné.Zástupcazamestnancovjepovinný
prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej
žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa
doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí,
že k prerokovaniu došlo.

20. V zmysle ustanovenia § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou,
okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj
zamestnávateľuplatniťnasúdenajneskôrvlehotedvochmesiacovododňa,keďsamalpracovnýpomer
skončiť.

21. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi
neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe
a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho
pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo

požadovať,abyzamestnancanaďalejzamestnával.Zamestnávateľjepovinnýzamestnancoviposkytnúť
náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď
oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.22. Podľa § 79 ods. 2 Zák. práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada
mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za

čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov,
zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov.

23. Podľa § 134 ods. 1 prvá veta Zák. práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje
zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia

odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

24. Podľa § 134 ods. 2 Zák. práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,
ak tento zákon neustanovuje inak.

25. Podľa § 134 ods. 3 Zák. práce, ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 21 dní
alebo 168 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný
zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo
mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

26. Za použitia vyššie uvedených zákonných ustanovení odvolací súd v preskúmavanej veci konštatuje,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k

prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil
svoje právne závery. Prijatý záver o dôvodnosti žaloby žalobcu dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil a
odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace
s predmetom konania, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo žalobe žalobcu vyhovené.
S poukazom na konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR odvolací súd

uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. S
poukazom na uvedené, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 2 Cdo
238/2008, sa odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalovaného, ktoré

boli pre rozhodnutie o odvolaní odvolacím súdom relevantné.

27. Žalovaný v prvom rade namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď žalobca v súdom
určenejlehotenedoplnilžalobuojasný,určitýavykonateľnýpetit,apretomalpodaniežalobcuvsúlades
ustanovením § 129 ods. 3 C.s.p. odmietnuť. Odvolací súd konštatuje, že uvedenej námietke žalovaného

nemožno prisvedčiť. Uznesením č.k. 19Cpr/4/2020-9 zo dňa 14. apríla 2020 súd prvej inštancie uložil
žalobcovi v lehote desiatich dní od doručenia tohto uznesenia doplniť a opraviť jeho podanie vo veci
samej(žalobu),ktoréboložalobcovidoručenédňa24.apríla2020.Žalobcasvojužalobudoplnilpodaním
doručeným súdu prvej inštancie dňa 28. apríla 2020 a dňa 17. júna 2020 právny zástupca žalobcu
súdu prvej inštancie doručil žiadosť o poskytnutie lehoty na doplnenie žaloby a plnomocenstvo zo dňa

16.06.2020, ktorým žalobca splnomocnil svojho právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní.
Súd prvej inštancie žiadosti právneho zástupcu žalobcu vyhovel a lehotu na doplnenie žaloby predĺžil
do 30. júna 2020. Právny zástupca žalobcu podaním elektronicky doručeným súdu prvej inštancie
dňa 01. júla 2020 žalobu doplnil a upresnil tak, že žiadal, aby súd prvej inštancie určil, že skončenie
pracovného pomeru výpoveďou zamestnávateľa pre nadbytočnosť podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm.

b) Zákonníka práce dané žalovaným je neplatné a pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo
dňa 28. 02. 2019 uzavretou medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá. Súčasne žiadal, aby súd prvej
inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 687,69 eur mesačne
za obdobie od 01.04.2020 až do právoplatného skončenia veci samej, ako aj určenia, že žalobca má
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

28. Odvolací súd konštatuje, že normatívne vymedzenie času pre uplatnenie práv sa môže dotýkať
oblasti hmotných, ako aj procesných subjektívnych práv, a preto je nevyhnutné dôsledne rozlišovať
lehoty hmotnoprávne a procesnoprávne a s nimi spojené rozdiely v ich počítaní. Zmyslom sudcovskejlehoty, ktorou je nepochybne aj lehota určená súdom na doplnenie žaloby, je vymedziť čas na účel
uskutočnenia určitého procesného úkonu sporovou stranou. Z uvedeného vyplýva, že vymedzenie času
pre doplnenie žaloby je späté s realizáciou procesného subjektívneho práva. Lehota, ktorú súd prvej

inštancie určil v vznesení č.k. 19Cpr/4/2020-9 zo dňa 14. apríla 2020 podľa ust. § 129 C.s.p., nie je
lehotou hmotnoprávnou, ale je lehotou procesnoprávnou (sudcovskou), ktorú súd môže v súlade s ust.
§ 118 ods. 2 C.s.p. na návrh oprávneného subjektu predĺžiť, a preto nemožno prisvedčiť žalovanému,
súd prvej inštancie pochybil, keď podanie žalovaného neodmietol, keď žalobca svoje podanie v
súdom určenej 10 dňovej lehote riadne nedoplnil. Tiež je potrebné uviesť, že márne uplynutie tejto

lehoty nespôsobuje nemožnosť vytknuté vady podania odstrániť neskôr, dokiaľ súd z ich odstránenia
nevyvodí zákonom predvídané následky, súd prvej inštancie preto správne akceptoval doplnenie žaloby
právnym zástupcom žalobcu zo dňa 25.06.2020, ktoré nemožno považovať za zmenu žaloby v zmysle
ustanovenia § 142 ods. 1 a 2 C.s.p., keďže nešlo o rozšírenie žalobného návrhu, žalobca nepožadoval
viac, ako žiadal v pôvodnom návrhu. S odvolaním sa na uvedené je možné uzavrieť, že súd prvej
inštancie nepostupoval v rozpore s us. § 129 C.s.p..

29. Nemožno prisvedčiť ani ďalšej námietke žalovaného, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie nie je zrejmé, na základe čoho dospel súd k záveru, že výpoveď žalovaného je neplatná, a že
pracovný pomer naďalej trvá ( výrok I), a že v tejto časti rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

30. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol založený
pracovnou zmluvou zo dňa 28.2.2019 s nástupom do práce dňa 1.3.2019, a že pracovný pomer bol
dojednaný na dobu neurčitú. Žalobca vykonával prácu na pracovnej pozícii opravár/údržbár s miestom
výkonu práce v Hoteli R., R. R., Vysoké Tatry. Žalovaný v odvolaní, ako aj pred súdom prvej inštancie

tvrdil, že žalobca vedel, že bol prijatý iba na zastupovanie počas dlhodobej práceneschopnosti. Podľa
súdu prvej inštancie táto skutočnosť v spore nebola preukázaná, s čím sa odvolací súd v pnej miere
stotožňuje a dodáva, že úmysel žalovaného, že chcel zamestnať žalobcu len na zastupovanie p. D.
bol preukázaný výpoveďou svedkyne Č. na pojednávaní konanom dňa 18. novembra 2021, no nebola
preukázaná tá skutočnosť, že tento úmysel žalovaného vedel aj žalobca, a že s takouto podmienkou

bola pracovný pomer uzavretý. Z výpovede svedkyne vyplýva, že žalobca mal vedieť o tom, že „je
na zástup, všetci o tom vedeli a v tom duchu to bolo prijaté“, no podľa názoru odvolacieho súdu táto
skutočnosť z pracovnej zmluvy nevyplýva. Žalovanému nič nebránilo, aby tento svoj úmysel zamestnať
žalobcu na dobu určitú, a to na zastupovanie počas práceneschopnosti p. D. premietol aj do písomne
uzatvorenej pracovnej zmluvy so žalobcom, z ktorej by bolo jednoznačne zrejmé, že je žalobca prijímaný

do pracovného pomeru na dobu určitú a to konkrétne na zastupovanie práceneschopného údržbára.
V danej zmluve nie je žiadna zmienka o tom, že žalobca bol prijatý do pracovného pomeru len na
zastupovanie p. D., ktorý bol v tom čase dlhodobo práceneschopný. Súd prvej inštancie preto správne
vyhodnotil, že v písomne uzatvorenej pracovnej zmluve bola jednoznačne dojednaná doba pracovného
pomeru na dobu neurčitú. Odvolací súd zastáva názor, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal v

konaní pred súdom prvej inštancie a ani v podanom odvolaní, že žalobca mal od počiatku vedomosť, že
žalovaný mal na pozícii údržbára vytvorené 1 pracovné miesto, ktoré bolo obsadené p. D. a z dôvodu
jeho práceneschopnosti s vopred neznámou dĺžkou trvania bol žalovaný nútený dočasne zamestnať
na tejto pracovnej pozícii žalobcu, a že žalobca bol zamestnaný na zastúpenie p. D. počas jeho
práceneschopnosti, a že žalobca o tejto skutočnosti aj vedel.

31. Žalovaný ďalej namietal, že rozhodnutie zamestnávateľa nebolo predstieraním prijatých
organizačných zmien, čo vyplýva i z výpovede svedkyne Č., z organizačnej štruktúry, z reálnej praxe
a potreby prevádzky, keďže na výkon funkcie/pozície opravár/údržbár postačuje jeden pracovník.
Uvedenú námietku žalovaný predostrel aj pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa súd prvej inštancie

podľa názoru odvolacieho súdu riadne a dostatočným spôsobom vysporiadal, keď uviedol, že: „ ...Ak
by súd aj vyhodnotil, že rozhodnutie žalovaného skutočne súviselo so znížením pracovníkov s cieľom
zabezpečiť efektívnosť práce, súd bol povinný skúmať aj ďalšiu hmotnoprávnu podmienku výpovede a
to ponukovú povinnosť.
Žalovaný tvrdil, že žiadne iné voľné pracovné miesto nemal k dispozícii, preto objektívne nemohol

ponúknuť žalobcovi iné pracovné miesto. Žalobca v spore tvrdil, že mu nebola ponúknutá žiadna
iná pracovná pozícia. Nakoľko ide o hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede zo strany
zamestnávateľa, jej nesplnenie spôsobuje neplatnosť výpovede.Súd považoval za preukázané, že žalovaný inzeroval voľné pracovné miesto v totožnej prevádzke kde
bol aj žalobca zamestnaný, pričom inzeroval voľnú pracovnú ponuku už od 30.1.2020, aktualizovanú dňa
18.2.2020, teda v čase doručovania výpovede žalobcovi. Voľná pracovná pozícia sa týkala pracovného

pomeru na dobu neurčitú, s náplňou práce : kontrola, zabezpečenie kontroly a obsluha technologických
zariadení - kotolňa, zabezpečenie vykonania opráv, odstraňovanie drobných závad, s miestom výkonu
práce R. R., Y. V.. Súd mal za preukázané, že žalovaný v čase keď doručoval žalobcovi výpoveď
inzeroval voľnú pracovnú pozíciu, teda aj mal voľnú pracovnú pozíciu. Súd mal za preukázané, že v
čase keď doručoval žalobcovi výpoveď pre nadbytočnosť na pozícii opravár, údržbár zároveň inzeroval

voľnú pracovnú pozíciu na výkon totožnej práce, s totožným miestom výkonu práce. Súd mal za to,
že táto preukázaná skutočnosť nasvedčuje o neexistencii rozhodnutia, ktoré by malo za cieľ zvýšenie
efektívnosti práce u žalovaného, alebo ju možno interpretovať aj tak, že žalovaný neponúkol žalobcovi
voľné pracovné miesto, čo má tiež za následok vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
Preto súd určil, že skončenie pracovného pomeru je neplatné.(bod 35 až 37)“

36. Odvolací súd má najviac za potrebné uviesť, že žalovaný inzeroval voľnú pracovnú pozíciu s náplňou
(druhom ) práce:
- kontrola, zabezpečenie kontroly a obsluha technologických zariadení - kotolňa,
- zabezpečovanie vykonania opráv
- odstraňovanie drobných závad.

Z tohto popisu náplne (druhu) práce je možné vyvodiť, že táto voľná pracovná pozícia subsumuje 3
druhy práce, z čoho posledné dve (zabezpečovanie vykonania opráv a odstraňovanie drobných závad)
sú totožné s náplňou práce žalobcu opravár/údržba vykonávanej v zmysle uzatvorenej pracovnej
zmluvy. Odvolací súd preto nemohol súhlasiť s námietkou žalovaného, že žalovaný nemohol ponúknuť
žalobcovi inzerované voľné pracovné miesto s odvolávaním sa na skutočnosť, že žalobca nemal

potrebnú kvalifikáciu na inzerovanú pracovnú pozíciu hoci vedel, že žalobca prejavil záujem aj naďalej
pokračovaťvovykonávanípráceúdržbára.Žalobcavodvolacejrepublikeuviedol,žežalovanýmalpočas
celej doby vedomosť o tom, že žalobca disponuje preukazmi preukazujúcimi jeho odbornú spôsobilosť
aj na výkon inzerovanej pracovnej pozície, čo žalovaný v odvolacej duplike nepoprel, uviedol len, že
nie je zrejmé, na základe čoho žalobca dospel k záveru, že žalovaný mal mať vedomosť, že disponuje

týmito preukazmi. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že ak by mal žalovaný záujem žalobcu naďalej
zamestnávať pri zohľadnení organizačných zmien, ponúkol by mu inzerovanú voľnú ponuku práce a v
prípade, ak by mal pochybnosť o jeho potrebnej odbornej kvalifikácii, dopytoval by žalobcu, či disponuje
potrebnou kvalifikáciou na vykonávanie tejto práce, čo však neurobil a v konaní pred súdom prvej
inštancie a ani v odvolacom konaní nepreukázal snahu žalobcovi ponúknuť voľnú pracovnú pozíciu.

37. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že vzhľadom na to, že žalovaný so žalobcom neplatne
skončil pracovný pomer výpoveďou a bolo preukázané, že žalobca žalovanému oznámil, že trvá na
tom, aby ho naďalej zamestnával, potom, čo neboli splnené podmienky pre rozhodnutie o nemožnosti
od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, súd prvej inštancie rozhodol,

že pracovný pomer žalobcu u žalovaného naďalej trvá. Na základe uvedeného správne uzavrel, že
žalovaný ako zamestnávateľ je podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce povinný žalobcovi poskytnúť
náhradu mzdy, žalobca požadoval priznať náhradu mzdy od 01.04.2020 do právoplatného skončenia
konania vo veci samej, ktoré obdobie presahovalo 12 mesiacov. Žalovaný bol oboznámený s dĺžkou
obdobia, za ktoré žalobca požadoval priznať náhradu mzdy a súd prvej inštancie nepožiadal náhradu

mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne ju za čas presahujúci 12 mesiacov
vôbec nepriznať.

38. Moderačné právo súdu je vyjadrené v § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Nárok zamestnávateľa na
zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov musí zamestnávateľ uplatniť

iba v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného
skončenia pracovného pomeru. Naviac, súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje
zníženie náhrady mzdy, ide o voľnú úvahu súdu (porovnaj NS SR, sp. zn. lCdo/90/2020). Konajúci
súd z vlastnej iniciatívy neskúma dôvody uplatnenia moderačného práva, ak zamestnávateľ zníženie
náhrady mzdy nepožaduje a náhradu mzdy prizná podľa vlastnej voľnej úvahy. Pri náhrade mzdy z

neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov však nastupuje jej sociálna
funkcia, ktorá sa odvíja od celkovej sociálnej situácie zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený
pracovný pomer. Za predpokladu, že zamestnávateľ navrhne, aby súd jeho povinnosť nahradiť mzdu
za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil alebo náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznal,súd pri posudzovaní sociálnej situácie zamestnanca vezme do úvahy všetky okolnosti majúce vplyv na
zaistenie zabezpečenia životných potrieb zamestnanca. Žalovaný však počas konania pred súdom prvej
inštancie o zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov súd nepožiadal, hoci mal vedomosť

o dobe, za ktorú žalobca náhradu mzdy požadoval. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd
preto ako nedôvodnú vyhodnotil aj ďalšiu námietku žalovaného, v ktorej namietal súdom prvej inštancie
žalobcovi priznaný nárok na náhradu mzdy v trvaní 24 mesiacov v sume 15 600 eur, keďže ho považoval
za neprimerane vysoký. Náhrada mzdy má byť totiž spravodlivou sankciou pre zamestnávateľa za
protiprávne konanie spočívajúce v neplatnom skončení pracovného pomeru. V prípade žalobcu je

priznanie tohto nároku za obdobie uvedené v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia v súlade s
ustanovením § 79 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého náhradu mzdy možno priznať najviac za čas
36 mesiacov.

39. K žalovaným namietanej nezrovnalosti, že žalobcovi bola priznaná náhrada mzdy za obdobie v
trvaní 24 mesiacov, hoci podľa odôvodnenia rozsudku bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu mzdy za

obdobie od 01.04.2020 do rozhodnutia súdu, čo predstavuje 25 mesiacov a 2 dni, odvolací súd uvádza,
že táto odvolacia námietka nie je prípustná, a preto sa ňou odvolací súd nezaoberal, nakoľko smeruje
proti odôvodneniu rozhodnutia a v konečnom dôsledku je rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti
na prospech žalovaného, keďže žalobcovi bola priznaná náhrady mzdy za 24 mesiacov a nie za 25
mesiacov a 2 dni tak, ako uvádza žalovaný.

40. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vo výroku II neuvádza, či má ísť o
náhradu mzdy brutto alebo netto, tak odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie vyplýva, že pri výpočte náhrady mzdy súd prvej inštancie vychádzal z pracovnej zmluvy,
kde mal žalobca dojednanú náhradu mzdy mesačne vo výške 650 eur brutto, ktorú považoval za

pravdepodobnú mzdu a vynásobením tejto sumy počtom mesiacov 24 dospel k záverečnej sume 15 600
eur, ktorá mala byť správne uvedená s dodatkom brutto. Náhrada mzdy (tak ako mzda samotná), ktorá
prináleží zamestnancovi podlieha dani z príjmu a vypláca sa zamestnancovi po vykonaní zákonných
zrážok zo mzdy podľa § 131 ods. 1 Zákonníka práce (ide o zrážky poistného na sociálne poistenie,
verejné zdravotné poistenie atď.), z ktorého dôvodu výšku mzdy, ako aj jej náhrady od 1. januára 1993

súd vo svojom rozhodnutí stanovuje (určuje) v „hrubej“ výške, tzv. brutto. V opačnom prípade by boli
zamestnanci nedôvodne zaťažení realizovaním týchto odvodov do Sociálnej poisťovne a príslušnej
zdravotnej poisťovne vo vlastnej réžii a aj ako platcovia dane, aby si v súlade so zákonom splnili svoje
povinnosti pri výbere a platení dane (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/3/2011
zo dňa 1.8.2012). Z tohto dôvodu odvolací súd v I. výroku svojho rozhodnutia opravil príslušný výrok

rozsudku súdu prvej inštancie tak, že za sumu 15 600 eur vložil slovo „brutto“ (§ 224 C.s.p.), keďže neboli
splnené zákonné podmienky na zmenu tohto výroku (§ 388 C.s.p.), keďže z odôvodnenia rozsudku súdu
prvej inštancie vyplýva, že pri náhrade mzdy vychádzal z dojednanej mzdy žalobcu vo výške 650 eur
mesačne, ktorá bola v pracovnej zmluvy dojednaná brutto.

41. K ostatnej námietke žalovaného, že žalobca mal v konaní celkový úspech 89,4% a napriek tomu
bola žalobcovi priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100%, odvolací súd uvádza, že žalobca pred
súdom prvej inštancie na základe podanej žaloby sa dožadoval určenia, že výpoveď žalovaného zo dňa
18.02.2020 je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá, jedná sa o konanie so samostatným skutkovým
a právnym základom, vo vzťahu ktorému je potrebné posúdiť pomer úspechu samostatne. V tejto časti

svojho nároku bol žalobca úspešný v rozsahu 100%. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade mzdy, čo je
samostatný a skutkovo nadväzujúci nárok, vo vzťahu ku ktorému súd posudzuje mieru úspechu strán
sporu v konaní samostatne, bola žalobcovi priznaná náhrada mzdy za 24 mesiacov, ktorej výška spočíva
na úvahe súdu. Je preto možné rovnako prisvedčiť súdu prvej inštancie, že žalobca mal vo veci plný
úspech, a preto mu prináleží náhrada trov konania v plnej výške. Tiež je potrebné uviesť, že náhrada

trov konania sa platí z prisúdenej sumy.

42. Odvolací súd konštatuje, že skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolacie námietky neboli dôvodné.
Odvolací súd riadiaci sa uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti jeho I., II. výroku a v časti o náhrade trov
konania (IV. výrok) podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. z dôvodu jeho vecnej správnosti (čo sa týkalo
aj vecne správneho /konkrétnymi odvolacími námietkami nespochybneného/ rozhodnutia o trovách
prvoinštančného konania) potvrdil.43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. a vzhľadom na plný úspech žalobcu v odvolacom konaní mu priznal nárok na

náhradutrovkonaniavrozsahu100%.Osamotnejvýškepriznanýchtrovodvolaciehokonaniarozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 C.s.p., ktoré v lehote do 60 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vydá vyšší súdny úradník.

44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník,

c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /

dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).