Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14CoP/14/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1520206298
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:1520206298.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.

Róberta Foltána a Kristíny Srnkovej v právnej veci navrhovateľa: A. B. C. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom E.
XX, F., zastúpeného spoločnosťou Balance Counsels , s.r.o., so sídlom Trebišovská 148/13, Bratislava
– mestská časť Ružinov, IČO: 52 133 117 proti matke ako odporkyni v I. rade: G. H. I., nar. X.XX.XXXX,
bytom J. XX, F., štátna občianka Kenskej republiky a mužovi, ktorého otcovstvo má byť zapreté ako
odporcovi v 2. rade: D. I., nar. X.X.XXXX, bytom J. XX, F., obaja odporcovia v 1. a 2. rade zastúpení
spoločnosťou Advokátska kancelária VERIONS, s.r.o., so sídlom Radvanská 21, Bratislava 811 01, IČO:
472 394 41 a dieťaťu: B. C. K. I., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XX, F., zastúpenému kolíznym opatrovníkom

Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, Vazovova 7/A, Bratislava, o návrhu na zapretie otcovstva takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zamietnutí návrhu p o t v r d z u j e .

II. Vo výroku o náhrade trov konania rozhodnutie súdu prvej inštancie m e n í tak, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa tento

domáhal zapretia otcovstva k maloletému dieťaťu B. C. I. (maloletý) a súčasne žiadal, aby súd určil, že
manželmatkymaloletéhoD.I.(ďalejlenodporcav2.rade)niejeotcommaloletého.Poukázalnato,žeje
biologickým otcom maloletého, pričom súčasná právna úprava neumožňuje biologickému otcovi dieťaťa
zvrátiť stav, kedy nastupuje právna domnienka otcovstva, ktorá ignoruje a popiera biologické vzťahy
aporušujemaloletéhonasvojhootcaaprávonavrhovateľanasvojhosyna.Malzato,žesúčasnáprávna
úprava je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a aplikovateľnými medzinárodnými dohovormi
o ľudských právach. Žiadal, aby súd prvej inštancie postupoval priamo podľa článku 6 a 8 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 154 ods. 1 Ústavy SR a súčasne
požadoval, aby bol zo strany súdu podaný návrh na súlad právnych predpisov s Ústavou SR na Ústavný
súd SR a aby následne súd prvej inštancie konanie prerušil. Ďalej uviedol, že v súčasnosti je osobou
bez akýchkoľvek práv, to aj napriek tomu, že sa o maloletého zaujíma, informuje sa o jeho zdravotnom
stave a bežnom živote a preukázateľne prispieva materiálne na jeho výživu a zaopatrenie. Požadoval,
aby mu súd prvej inštancie v tomto konaní priznal ako preukázateľnému biologickému otcovi aktívnu
legitimáciu. Zdôraznil, že do vzťahu s odporkyňou v 1 rade vstúpil až po tom, čo ho uistila o tom, že

s otcom svojho prvého maloletého syna je rozvedená. Po narodení maloletého navštevoval jeho matku
a tiež jeho v pôrodnici každý deň. V súčasnej dobe mu styk s maloletým nie je umožnený. Ďalej tvrdil, že
o jeho biologickom otcovstve medzi ním a matkou nikdy nebola pochybnosť. V tejto súvislosti uviedol,
že matka maloletého odmietla ísť spolu s ním na matriku vykonať zápis jeho otcovstva súhlasnýmvyhlásením. Vzhľadom k tomu, že slovenský jazyk ovláda minimálne a nerozumie systému fungovania
úradov na Slovensku, spoľahol sa na matku maloletého a na to, že predmetnú záležitosť zariadi jej
právnik. Na jeho naliehanie mu matka maloletého zaslala elektronicky kópiu rodného listu maloletého,

kde bol ako otec zapísaný on a taktiež aj kópiu potvrdenia o rozvode jej manželstva. S ohľadom na
nadobudnutépochybnostioslovilprostredníctvomsvojhozástupcumatričnýúradsožiadosťouoduplikát
rodného listu maloletého, avšak dostal odpoveď, že na rodnom liste maloletého nie je evidovaný ako
otec a maloletý nemá jeho priezvisko, na ktorom sa s matkou maloletého výslovne dohodli. Z matriky
mu bolo oznámené, že rodný list, ktorý mu poslala matka maloletého bol pozmenený. Matka maloletého

sa mu až následne priznala, že nikdy nebola rozvedená. Ďalej uviedol, že s matkou maloletého a jej
manželom sa snažil vyriešiť predmetnú situáciu dohodou ešte pred podaním návrhu na súd, avšak tak
matka maloletého ako aj jej manžel na túto iniciatívu žiadnym spôsobom nereagovali. Za tohto stavu mu
neostávalo nič iné, ako podať túto žalobu a žiadať, aby súd rozhodol v tomto konaní v zmysle ochrany
najzákladnejších rodinných hodnôt, uznal v zmysle článku 8 Dohovoru aktívnu legitimáciu navrhovateľa
na podanie tohto návrhu, nariadil vykonanie testu otcovstva a rozhodol o zapretí otcovstva manžela

matky. Poukázal na to, že súčasná právna úprava formálne chráni, resp. uprednostňuje nebiologického
otca,ktorýmávtomtoprípadezjavnezáujemudržaťsimanželstvosmatkoumaloletého,apretoodmieta
túto vec riešiť zapretím jeho nebiologického otcovstva. Ďalej uviedol, že v minulosti sa otázkou práv
nebiologického otca zaoberal aj Ústavný súd SR a vo svojom Náleze sp. zn. PL.ÚS 1/2010-57 vyhlásil za
nesúladné ustanovenie zákona o rodine, ktoré umožňovalo nebiologickému (právnemu) otcovi zaprieť

svoje otcovstvo na súde v príliš krátkej zákonnej lehote.
Ústavný súd SR na viacerých miestach nálezu skonštatoval, že dieťa má právo poznať svojich
biologických rodičov a toto právo je cit. : „...vo všeobecnosti spojené s jeho právom na zabezpečenie
jeho výchovy a výživy biologickými rodičmi. Zodpovednosť predovšetkým biologických rodičov za
zabezpečenie starostlivosti o dieťa je v súlade so spoločnosťou, morálkou i právom v zásade

akceptovaným princípom zodpovedností...“ Ústavný súd SR v Náleze tiež konštatoval, že „vzťahy medzi
rodičmi a deťmi spadajú pod ochranu čl. 8 Dohovoru. Ochrana vzťahov medzi rodičmi a deťmi je pritom
zabezpečená nielen povinnosťou zdržať sa zásahov do týchto vzťahov zo strany orgánov verejnej moci,
ale aj pozitívnou povinnosťou štátu prijať opatrenia v záujme ich ochrany a zabezpečenia ich stability,
t.j. v záujme dodržiavania článku 8 Dohovoru.

Z uvedeného vyplýva, že Ústavný súd SR dospel k záveru, že napadnuté ustanovenia neposkytujú
dostatočnú ochranu záujmom všetkých dotknutých subjektov, resp. nezohľadňujú dostatočne právo
právneho otca na zosúladenie biologického a právneho otcovstva. Znamená to, že právny otec nemá
opravný prostriedok, ktorým by sa mohol brániť proti neprimeranému zásahu do svojich práv. Napadnuté
ustanovenie zákona o rodine neprimerane zasahujú do jeho práva na súkromie podľa článku 8 ods. 1

Dohovoru, ako aj do práva na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru. Za súčasného právneho
stavu dochádza k neopodstatnenej diskriminácii biologického otca voči nebiologickému a nedôvodnej
ochrane a zvýhodneniu práv nebiologického otca pred právami biologického otca na riadny rodinný
život so svojim dieťaťom.

2.
Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku v prvom rade zisťoval, či navrhovateľ má
v predmetnej veci aktívnu vecnú legitimáciu. Konštatoval, že aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie
také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu – navrhovateľovi ním uplatňované právo
(nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. V tejto súvislosti

súd prvej inštancie uviedol, že preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného
práva na strane navrhovateľa) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je
imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Túto vecnú legitimáciu súd skúma vždy aj bez návrhu
a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. O nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
ide vtedy, ak ten, kto o sebe tvrdí nie je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (navrhovateľ), o ktoré

v konaní ide (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/192/2004).

3.
Súd prvej inštancie zistil, že otcovstvo odporcu v 2. rade k maloletému bolo určené v zmysle prvej
domnienky otcovstva (svedčiacej v danom prípade manželovi matky maloletého), pričom tiež mal

preukázané, že odporca v 2. rade uzavrel s odporkyňou v 1. rade manželstvo dňa 14.6.2013 a že
maloletý sa narodil počas trvania ich manželstva.

4.Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrh navrhovateľa
nazapretieotcovstvavpredmetnejvecinebolpodanýoprávnenou,aktívnevecnelegitimovanouosobou.
Z podaného návrhu vo veci samej vyplýva, že otcovstvo manžela matky maloletého dieťaťa bolo určené

podľa prvej domnienky otcovstva, ktorá svedčí manželovi matky. V tejto súvislosti súd prvej inštancie
poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 108 ods. 3 a 4 Civilného mimosporového poriadku (ďalej
len CMP), účastníkom konania o zapretie otcovstva je dieťa, matka a muž, ktorého otcovstvo má
byť zapreté; účastníkom konania o prípustnosti podania návrhu na zapretie otcovstva dieťaťom je len
dieťa. Z príslušných ustanovení zákona o rodine vyplýva za akých okolností a kto je aktívne vecne

legitimovaným na podanie návrhu na zapretie otcovstva dieťaťa. V tejto súvislosti súd prvej inštancie
poukázal aj na samotné tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom návrhu na začatie konania, že
aplikovateľná právna úprava mu nepriznáva aktívnu legitimáciu v konaní o zapretie otcovstva. Súd prvej
inštancie taktiež uviedol, že otázka určovania otcovstva, vrátane úpravy okruhu osôb legitimovaných na
podanie návrhu na zapretie/určenie otcovstva, je ponechaná na voľnej úvahe a na politickom rozhodnutí
zmluvných štátov Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd a z judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva nie je možné vyvodiť povinnosť štátu založiť biologickému otcovi právo napádať status
otca vo vzťahu k mužovi, ktorému svedčí zákonná domnienka otcovstva (viď. Nález Ústavného súdu
ČR, sp. zn. II. ÚS3122/16 zo dňa 16.5.2017 a judikatúru ESĽP v ňom citovanú).

5.

O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 53 CMP, keď konštatoval, že v konaní vo
veci určenia rodičovstva môže súd priznať náhradu trov konania účastníkom, ktorí mali vo veci úspech
proti účastníkom, ktorí úspech nemali ak to možno spravodlivo požadovať. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie uviedol, že navrhovateľ opakovane neoprávnene zasahuje do súkromného a rodinného života
odporcov, bez ohľadu na to, že nie je nositeľom práv, ktorých sa domáha. Z týchto dôvodov preto súd

prvej inštancie nepovažoval za spravodlivé, aby odporcovia boli nútení znášať trovy konania z návrhu
na zapretie otcovstva.

6.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie navrhovateľ, pričom žiadal, aby odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov I. a II. zrušil a vec vrátil prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie. Poukázal na to, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a aplikoval
právnu normu, ktorá je s najväčšou pravdepodobnosťou v rozpore s Ústavou SR ako aj medzinárodnými
dohovormi o ľudských právach, vrátane priamo aplikovateľného Dohovoru a Charty základných práv
európskej únie. Takáto aplikácia zákona o rodine môže mať za následok pre navrhovateľa úplné

znemožnenie dovolať sa svojho otcovstva voči svojmu synovi, čo Európsky súd pre ľudské práva
považuje za neakceptovateľné a porušujúce čl. 8 Dohovoru. Nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej
inštancie, že z judikatúry ESĽP nemožno vyvodiť povinnosť štátu založiť biologickému otcovi právo
napádať otcovstvo muža, ktorému svedčí právna domnienka otcovstva. V tejto súvislosti poukázal
na prípad Paulík proti Slovenskej republike, rozsudok z 10.10.2006, sťažnosť č. 10699/05, prípad

RÓZAŇSKI vs. Poľská republika, č. 55339/00 ako aj prípady L.D. a P.K. proti Bulharsku (č. 7949/11
a45522/13).Vtýchtoprípadochbiologickíotcoviabolizbaveníprávadosiahnuťurčeniesvojhootcovstva
pre nedostatok aktívnej legitimácie z dôvodu existencie uznania otcovstva iných mužov (t.j. išlo o totožný
právny problém ako v tomto konaní s tým rozdielom, že na rozdiel od slovenského, bulharské právo
umožňovalo iniciovať takéto konanie v prospech biologického otca štátnemu zastupiteľstvu a orgánu

sociálnej ochrany). ESĽP jednoznačne konštatoval, že rigidná právna úprava, ktorá absolútne vylučuje
právo biologického otca domôcť sa ochrany svojho práva, nemožnosťou zaprieť otcovstvo iného muža
k jeho dieťaťu je neakceptovateľná a porušuje čl. 8 Dohovoru.
ESĽP v tomto rozhodnutí poukázal na ďalšie svoje rozhodnutie RÓZAŇSKI vs. Poľská republika, č.
55339/00 zo dňa 18.5.2006, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie jeho práv ako biologického otca

zo strany Poľskej republiky, nakoľko mal znemožnené určenie svojho otcovstva z dôvodu, že k jeho
dieťaťu uznal otcovstvo iný muž. ESĽP rozhodol, že vnútroštátna právna úprava porušovala právo
sťažovateľa na súkromie a rodinný život. ESĽP dospel k tomuto záveru napriek tomu, že sťažovateľ mal
dve právne možnosti ako ochrániť svoje práva, avšak obe záviseli od diskrečnej právomoci príslušných
vnútroštátnych orgánov (teda sťažovateľ nemal právny nárok na začatie príslušných konaní). ESĽP

v tomto rozhodnutí výslovne kritizuje, že vnútroštátne orgány nevykonali žiadne úkony k posúdeniu
konkrétnej situácie ohľadom dieťaťa, matky a sťažovateľa a nevzali do úvahy žiadne dôkazy, pričom
sa príslušné orgány odvolávali len na samotnú existenciu uznania otcovstva iným mužom (bod 77.
rozhodnutia ESĽP č. 55339/00). Úlohou ESĽP je preskúmať, či zmluvný štát pri posudzovaní postupusťažovateľa smerujúceho k právnemu uznaniu jeho biologického otcovstva, je v súlade s pozitívnymi
záväzkami štátu podľa čl. 8 Dohovoru (bod 62 rozhodnutia ESĽP č. 55339/00). Po posúdení všetkých
okolností prípadu ako celku ESĽP uzavrel, že štát nezabezpečil ochranu sťažovateľovho práva na

rodinný život, ktoré mu priznáva Dohovor a tým došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru (bod 79 a 80
rozhodnutia ESĽP č. 553399/00).

7.
Pokiaľ ide o prípad L. vs. Slovenská republika sťažovateľ nemal žiadnu právnu možnosť ako zrušiť

svoje otcovstvo k dcére, ktorej nebol biologickým otcom, a teda zosúladiť právny stav s objektívnou
skutočnosťou. Skutočnosť, že je právnym otcom mu zasahovala do jeho práva na súkromie. ESĽP
v rozhodnutí uviedol, že čl. 8 Dohovoru neustanovuje len zákaz pre štát zasahovať do práva na
súkromie, ale, že môže zahŕňať aj pozitívny záväzok vo vzťahu k rešpektovaniu práva na súkromie
(bod 43. rozhodnutia ESĽP). ESĽP v tomto rozhodnutí uznal, že vylúčenie právnej možnosti zaprieť
otcovstvo po určitom čase môže byť oprávneným záujmom na zabezpečení právnej istoty v rodinných

vzťahoch a ochrane záujmov dieťaťa, avšak je potrebné skúmať, či medzi týmto oprávneným záujmom
a individuálnym záujmom sťažovateľa je spravodlivá rovnováha (bod 44. rozhodnutia ESĽP; bod 60
a nasl. rozhodnutia ESĽP vo veci RÓZAŇSKI vs. Poľská republika). ESĽP uzavrel, že práve táto
spravodlivá rovnováha nebola dosiahnutá a skonštatoval, že vnútroštátny právny systém sťažovateľa
zbavilprávazosúladiťprávnystavsbiologickým,nezabezpečilochranuprávaasťažovateľanasúkromie

a tým došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru (bod 47). V tejto súvislosti navrhovateľ ďalej namietal, že súčasná
právna úprava zapretia otcovstva s najväčšou pravdepodobnosťou je v rozpore nielen s Dohovorom
(ako to vyplýva z vyššie uvedenej judikatúry), ale aj s Ústavou SR a Dohovorom o právach dieťaťa,
čo vo svojom obsiahlom stanovisku vyargumentovala aj verejná ochrankyňa práv, z ktorej názorom sa
stotožnila aj Generálna prokuratúra. V zmysle princípu zákazu denegatio justitiae súd mal a mohol podľa

názoru navrhovateľa postupovať priamo v zmysle a na základe článku 8 Dohovoru a príslušnej judikatúry
ESĽP k tomu článku, keď na tento postup je súd oprávnený a povinný v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy
SR. Dohovor ako aj judikatúra ESĽP k článku 8 v tejto súvislosti stanovuje právo na rešpektovanie
súkromného a rodinného života v širšom rozsahu ako súčasný zákon o rodine. Podmienky na postup
priamo na základe Dohovoru v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy SR boli podľa názoru navrhovateľa

naplnené, a to najmä za stavu, že navrhovateľ nemá k dispozícii žiadny iný právny prostriedok nápravy
súčasného stavu, v ktorom sa ocitol proti svojej vôli. Ďalej poukázal na to, že zásada prednosti práva EÚ
je základným pilierom právneho poriadku EÚ a jej cieľom je zabezpečiť jednotu a konzistentnosť práva
EÚ, ktoré má absolútnu prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi členských štátov. Okrem toho
právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života je chránené aj čl. 7 Charty základných práv EÚ,

ktorá má v zmysle čl. 6 ods. 1 Zmluvy o európskej únii rovnakú právnu silu ako zakladajúce zmluvy EÚ,
teda primárne právo.
Taktiež navrhovateľ poukázal na to, že právne domnienky otcovstva sú konštruované ako domnienky,
nie právne fikcie, preto pripúšťajú dôkaz opaku. Mal preto za to, že pri právnej interpretácii zapretia
otcovstva je potrebné aplikovať okrem iného teologický výklad, teda výklad, ktorý berie do úvahy účel

právnej normy. Účelom vyvrátiteľných právnych domnienok otcovstva je okamžité zaobstaranie ochrany
a výživy dieťaťu, ktoré by inak mohlo ostať bez nich, ak by k nemu nebolo čo najskôr určené otcovstvo.
Tieto domnienky však nemôžu byť aplikované nasilu aj v prípadoch, kedy celkom zjavne svoj účel
dosiahnuť nemôžu. Práve naopak, ich aplikáciou by sa dosiahol kontraproduktívny efekt, kedy by dieťa
bolo absolútne bezdôvodne odobraté svojmu biologickému otcovi a svojej biologickej rodine, ako je tomu

v tomto prípade. Tvrdil, že táto žaloba je jediným možným právnym prostriedkom pre navrhovateľa ako
dosiahnuť zosúladenie právneho stavu s biologickým a zabrániť dôsledkom konania matky maloletého
sjejmanželom.Akbudetentojedinýprávnyprostriedoknavrhovateľoviodopretý,môžedôjsťkodopretiu
spravodlivosti voči navrhovateľovi, ako aj voči maloletému, ktorý sa taktiež momentálne v dôsledku
nedokonalosti zákona a úmyselného konania svojej matky a jej manžela nemôže nijako brániť.

8.
Navrhovateľ ďalej namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. c) CSP), resp. súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). Namietal, že súd prvej inštancie sa
dostatočne nevysporiadal s otázkou, prečo nerozhodoval priamo na základe ústavy, či medzinárodných
dokumentov, a to napriek tomu, že na to odvolací súd v tomto konaní už raz poukázal, a to konkrétne
v uznesení č.k. 11 CoP/384/2020-136 zo dňa 26.1.2021 (týmto rozhodnutím odvolací súd rozhodovalo odvolaní navrhovateľa voči jemu zamietnutému návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia),
v ktorom bolo konštatované, že odvolateľovi je treba prisvedčiť v tom, že z rozhodnutia súdu prvej
inštancie nie je zrejmé, či tento posudzoval a akými úvahami sa riadil pri vylúčení možnosti postupu

navrhnutého navrhovateľom (t.j. rozhodovať priamo na základe čl. 8 Dohovoru o ochrane základných
práv a slobôd, majúceho prednosť pred zákonmi SR v spojení s čl. 154c ods. 1 Ústavy SR), prečo
považoval zákon o rodine v príslušnej časti za súladný s Ústavou SR a za úpravu, ktorá v tomto prípade
nie je v rozpore s Dohovorom a prečo považoval zákon o rodine za predpis, ktorý má v tomto prípade
prednosť pred Dohovorom a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Vzhľadom na absenciu

odôvodnenia posúdenia týchto argumentov nie je možné vyabstrahovať úvahy súdu, ktorými sa pri
nevzatítýchtostanovískriadil,konkrétnesúdprvejinštancienezdôvodnil,čiposudzovalaakýmiúvahami
sa súd riadil pri vylúčení možnosti postupu navrhnutého navrhovateľom, prečo považoval zákon o rodine
v príslušnej časti za súladný s Ústavou SR, prečo považoval zákon o rodine za úpravu, ktorá v tomto
prípade nie je v rozpore s Dohovorom a prečo považoval zákon o rodine za predpis, ktorý má v tomto
prípade prednosť pred Dohovorom a obšírnou judikatúrou ESĽP.

9.
Navrhovateľ podal odvolanie aj voči výroku II. , ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že navrhovateľ
je povinný zaplatiť odporcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania v rozsahu 100%, keď o ich výške
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Navrhovateľ mal za to, že aj ohľadne

rozhodnutia o trovách konania súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci,
nakoľko nesprávne právne posúdil aplikáciu výnimky z nenahrádzania trov konania podľa ustanovenia §
53 CMP, hoci na jej aplikáciu nie sú materiálne dôvody a tiež nesprávne právne posúdil neoprávnenosť
postupunavrhovateľavtomtokonaní,ktorýsaminimálne,vzhľadomnajudikatúruESĽPuvedenúvyššie,
javí ako oprávnený. V tejto súvislosti prvoinštančný súd aj nesprávne alebo neúplne zistil skutočný

stav veci, nakoľko neskúmal všetky relevantné okolnosti na prijatie záveru o aplikácii výnimky podľa
ustanovenia § 53 CMP, najmä neskúmal (a následne nehodnotil) majetkové, sociálne a iné pomery
všetkýchúčastníkovkonania,konaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutie
vo veci.
Navrhovateľ ďalej uviedol, že súd neposudzoval všetky relevantné okolnosti potrebné na prijatie záveru

o aplikácii výnimky podľa ustanovenia § 53 CMP, a to najmä v súvislosti s dôvodmi, ktoré viedli
navrhovateľa k uplatneniu práva a správanie účastníkov pred a počas konania. V tejto súvislosti
poukázal na to, že odporcovia v 1. a 2. rade konali prinajmenšom v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko
matka dieťaťa navrhovateľa počas celého vzťahu aktívne uvádzala a držala v omyle a opakovane ho
presviedčala, aj predložením pozmenených dokumentov (údajným potvrdením o jej rozvode a rodným

listom maloletého) a v podstate mu spoločne so svojim manželom odňala možnosť vídať syna a byť
mu otcom. V neposlednom rade tiež navrhovateľ poukázal na ustanovenie § 8 ods. 1 CMP, v ktorom je
ustanovené, že návrh navrhovateľa, ktorému nesvedčí účastníctvo podľa § 7, súd uznesením odmietne.
Znamená to, že ak navrhovateľ nie je účastníkom konania, zákon stanovuje súdu príkaz (nie voľnú
úvahu) takýto návrh odmietnuť. Zdôraznil, že ak by boli aj splnené podmienky na priznanie náhrady trov

konania voči odporcom, tak tieto trovy by napriek tomu nemal znášať navrhovateľ, nakoľko súd mohol
hneď na začiatku postupovať podľa ustanovenia § 8 ods. 1 CMP.

10.
Odporcovia v 1. a 2. rade sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrili k podanému odvolaniu

navrhovateľa, pričom žiadali, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej
časti výrokov I. a II. potvrdil a rodičom maloletého dieťaťa priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 100%. K navrhovateľom prezentovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
bolo zo strany odporcov v 1. a 2. rade uvedené, že nie je pravdou, ako uvádza v odvolaní navrhovateľ,
že ESĽP v uvedených prípadoch jednoznačne konštatoval, že právna úprava, ktorá vylučuje právo

domnelého biologického otca domáhať sa zapretia otcovstva právneho otca je v každom prípade
neakceptovateľná a porušuje práva domnelého biologického otca podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. ESĽP vo svojej judikatúre v tejto oblasti opakovane zdôraznil, že
odopretie možnosti namietať otcovstvo iného muža môže byť legitímne odôvodnené vážnymi dôvodmi
spojenými s najlepším záujmom a blahom dieťaťa. To znamená, že samotná právna nemožnosť

domnelého biologického otca iniciovať konanie o zapretie otcovstva muža, ktorého otcovstvo bolo
určené v súlade s vnútroštátnym právom, bez zohľadnenia ďalších skutočností, neznamená v každom
prípade porušenie práva na súkromný život domnelého biologického otca.11.
Pokiaľ ide o navrhovateľom spomínané rozhodnutie ESĽP L.D. a P.K. proti Bulharsku zo dňa 8.12.2016,
č. sťažnosti 7949/11 a č. sťažnosti 45522/13 súd primárne nevytýka dotknutému štátu, že nevykonal

dokazovanie na zistenie konkrétnej situácie matky, dieťaťa a sťažovateľa (ako nie úplne korektne uvádza
navrhovateľ), ale ESĽP v tomto prípade v prvom rade poukazuje na to, že príslušné vnútroštátne orgány,
na ktoré sa sťažovateľ obrátil a ktoré mali podľa vnútroštátnej právnej úpravy právo iniciovať konanie
o jeho otcovstve, disponovali neobmedzenou diskrečnou právomocou, pričom svoje rozhodnutie
o podnete sťažovateľa nemuseli odôvodniť a toto rozhodnutie nepodliehalo súdnemu prieskumu. ESĽP

teda samotnú skutočnosť, že rozhodnutie o iniciovaní súdneho konania o otcovstve sťažovateľa bolo
ponechané na zvážení príslušných orgánov verejnej moci, nepovažoval za problematické. Porušenie čl.
8 ods. 1 Dohovoru v tomto prípade konštatoval na základe kombinácie nemožnosti sťažovateľa, aby sám
moholiniciovaťkonanieosvojomotcovstve,absenciavodítokprepríslušnéorgány,akomajúpostupovať
pri posudzovaní jeho žiadosti o začatie konania a povrchný spôsob, akým bola táto žiadosť sťažovateľa
vybavená. ESĽP sa však osobitne v tomto konaní nezaoberal otázkou, či štát porušil práva sťažovateľa

podľa Dohovoru z dôvodu, že vnútroštátna právna úprava neumožňuje domnelému biologickému otcovi
priamo sa domáhať určenia svojho otcovstva, resp. zapretia otcovstva iného muža na súde.

12.
V tejto súvislosti odporcovia tiež poukázali na to, že existujúci vnútroštátny právny stav, ktorý primerane

obmedzuje práva domnelého otca, ktoré by mohli spadať pod ochranu čl. 8 ods. 1 Dohovoru v prospech
ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa a existujúcich sociálno-rodinných vzťahom medzi rodičmi dieťaťa
a maloletým dieťaťom, ktoré tiež požívajú ochranu čl. 8 ods. 1 Dohovoru, nemožno považovať za
neústavný, či v rozpore s Dohovorom. V tomto smere osobitne bolo poukázané na disent rozhodnutia
ESĽP RÓZAŇSKI proti Poľsku zo dňa 18.5.2006 č. sťažnosti 55339/00, v ktorom sudca M. uvádza,

že ak existuje láskyplný a verný zväzok medzi mužom a ženou, matka nemá dôvod odmietnuť súhlas
s uznaním otcovstva. Odmietnutie súhlasu predpokladá konflikt a v takejto situácii by malo byť chránené
dieťaťa a nie domnelý otec. Vždy existuje riziko, že nároky na určenie otcovstva môžu byť vznesené
ľahkovážne alebo šikanózne a môžu byť použité na obťažovanie matky a dieťaťa. To by mohlo mať
katastrofálny vplyv na psychický vývoj dieťaťa. Preto zákonodarca a mal by stanoviť také obmedzenia,

ktoré sú potrebné na ochranu blaha dieťaťa.
Zo strany odporcov bolo ďalej zdôraznené, že z judikatúry ESĽP nie je možné vyvodiť povinnosť pre
zmluvné štáty Dohovoru umožniť domnelým otcom domáhať sa určenia svojho otcovstva a preto v tomto
prípade nie je možné založiť aktívnu vecnú legitimáciu v konaní o zapretie otcovstva navrhovateľovi ako
domnelému otcovi na základe priamej aplikácie Dohovoru.

13.
Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uvádza, že žiada, aby bola jeho aktívna vecná legitimácia na podanie
návrhu na zapretie otcovstva proti manželovi matky posúdená aj na základe článku 7 Charty základných
práv EÚ, tak v tomto smere ide o novú právnu argumentáciu, ktorá nebola navrhovateľom uvedená

v konaní pred súdom prvej inštancie. Okrem toho v predmetnom konaní sa v prvom rade riešila otázka
právna, a to, či je navrhovateľ aktívne vecne legitimovaný na podanie návrhu na zapretie otcovstva
manžela matky a na základe vyriešenia tejto otázky bol návrh na začatie konania zamietnutý, a preto
rodičia maloletého dieťaťa nevideli dôvod, aby bol v konaní bližšie skúmaný a dokazovaný skutočný stav
a vzťahy medzi účastníkmi konania. Rodičia maloletého majú legitímne dôvody, sledujúce predovšetkým

najlepší záujem maloletého dieťa, pre ktoré nepovažujú za vhodné, aby maloleté dieťa bolo takýmto
spôsobom a v tomto čase konfrontované s otázkou otcovstva, zohľadňujúc aj reálne riziká hroziace
maloletému dieťaťu a jeho matke v prípade priznania akýchkoľvek rodičovských práv navrhovateľovi.

14.

V súvislosti s námietkou navrhovateľa, týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého
rozsudku, a to konkrétne, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s otázkou, z akého dôvodu
nerozhodol priamo na základe Ústavy, resp. medzinárodných dokumentov, ktoré majú prednosť pred
zákonmi SR a z akého dôvodu sa nezaoberal stanoviskami Generálnej prokuratúry SR a verejnej
ochrankyne práv, tak rodičia maloletého dieťaťa poukazujú v súvislosti s uvedeným odvolacím dôvodom

na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.9.2010, sp. zn. 3 Cdo/97/2010, v ktorom je konštatované:
„Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I.
ÚS 45/06). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama o sebe (pri inak správnom rozhodnutí) nemusí(ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou k porušeniu ústavou chránených
práv (viď. napr. III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08) ... súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

15.
Rodičia maloletého dieťaťa majú za to, že v predmetnej veci súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku dostatočne opísal rozhodujúci skutkový stav a priebeh konania, stanoviská
účastníkov konania k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy,
ktoréaplikovalnaprejednávanúvecazktorýchvyvodilsvojeprávnezávery.Rodičommaloletéhodieťaťa
tiež nie sú známe ani iné pochybenia spočívajúce v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré by

mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Mali za to, že vo veci nie je daný odvolací dôvod
podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) alebo d) CSP.

16.
Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadne náhrady trov konania, tak ho odporcovia v 1.

a 2. rade považovali za správne, v súlade s ustanovením § 53 CMP, nakoľko navrhovateľ opakovane
neodôvodnene zasahuje do rodinného a súkromného života maloletého dieťaťa bez ohľadu na to, že
nie je nositeľom práv, ktorých sa domáha, pretože si musel byť vedomý (aj vzhľadom k tomu, že bol
zastúpenýkvalifikovanýmprávnymzástupcom),žeprávnaúpravamuneumožňujeúspešnesadomáhať
zapretia otcovstva manžela matky.

17.
Odvolací súd preskúmal vec z hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených navrhovateľom v odvolaní
v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 219

ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je vo veci samej dôvodné.

18.
Podľa § 84 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, otcovstvo sa určuje
na základe domnienok otcovstva ustanovených v tomto zákone súhlasným vyhlásením rodičov alebo

rozhodnutím súdu.

Podľa § 85 ods. 1 zákona o rodine, ak sa narodí v čase od uzavretia manželstva do uplynutia trojstého
dňa po zániku manželstva alebo po jeho vyhlásení za neplatné, považuje sa za otca manžel matky.

Podľa § 86 ods. 1 zákona o rodine, manžel do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach
dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že
je jeho otcom.

Podľa § 88 ods. 1 zákona o rodine, manžel má právo zaprieť otcovstvo voči dieťaťu a matke, ak sú

obidvaja na žive, a ak nežije jeden z nich, voči druhému. Ak nežije ani dieťa, ani matka, toto právo
manžel nemá.

Podľa § 88 ods. 2 zákona o rodine, aj matka môže do troch rokov od narodenia dieťaťa zaprieť, že je
otcom dieťaťa je jej manžel. Ustanovenia o práve na zapretie otcovstva manželom matky dieťaťa sa

použijú primerane.

Podľa § 96 ods. 1 zákona o rodine, ak je potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom dieťaťa
lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia
otcovstva. V tomto konaní musí byť maloleté dieťa zastúpené kolíznym opatrovníkom.

Podľa § 108 ods. 3 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok, účastníkom konania o zapretie
otcovstva je dieťa, matka a muž, ktorého otcovstvo má byť zapreté.Podľa § 108 ods. 1 CMP, účastníkom konania o prípustnosti podania návrhu na zapretie otcovstva
dieťaťom je len dieťa.

Podľa článku 7 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, dieťa musí byť ihneď po narodení zapísané do
matriky a musí mať od narodenia právo na meno, právo získať štátnu príslušnosť, pokiaľ je to možné,
právo poznať vlastných rodičov a byť v ich opatere.

Podľa článku 7 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, zmluvné strany musia zabezpečiť

uplatnenie týchto práv v súlade s ich vnútroštátnym právom a vlastnými záväzkami podľa príslušných
medzinárodných dokumentov v tejto oblasti, predovšetkým tam, kde by dieťa bolo inak bezdomovcom.

Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú rešpektovať
právo dieťaťa na zachovanie jeho totožnosti, včítane štátnej príslušnosti, mena a rodinných záväzkov
v súlade so zákonom a s vylúčením nezákonných zásahov.

19.
V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že okruh účastníkov, pokiaľ ide o právo na
zapretie otcovstva je určený zákonom, pričom sú nimi dieťa, matka a muž, ktorého otcovstvo má byť
zapreté. Podmienky, za akých môžu tieto subjekty podať návrh na zapretie otcovstva sú jednoznačne

stanovené v ustanovení § 88 ods. 1 a 2 a § 96 ods. 1 zákona rodine. Z ustanovenia § 84 zákona
o rodine vyplýva, že otcovstvo sa určuje na základe domnienok otcovstva ustanovených v tomto zákone
súhlasnýmvyhlásenímrodičovaleborozhodnutímsúdu.Totourčenieotcovstvasaopieraotridomnienky
otcovstva, ktoré sú vyvrátiteľné, pričom domnienka otcovstva svedčiaca manželovi matky súvisí s už
spomínanou legalizáciou dieťaťa, preto jednoznačne preferuje manžela matky ako otca v prípade, ak

sa dieťa narodí počas trvania manželstva, čo platí aj v predmetnej veci. Táto prvá domnienka otcovstva
je síce vyvrátiteľná, avšak okruh osôb aktívne legitimovaných na zapretie je veľmi úzky. Zo zapierania
otcovstva je vylúčený muž, ktorý o sebe tvrdí, že je otcom dieťaťa. Tiež je potrebné uviesť, že poradie
uplatnenia jednotlivých domnienok je fixné; pokiaľ sa uplatní prvá, je vylúčená aplikácia druhej až
do doby, kým prvá nebude právoplatne zapretá. Znamená to, že právny vzťah založený zákonnou

domnienkou otcovstva manžela matky bráni tomu, aby bolo určené otcovstvo k takémuto dieťaťu. Práve
otázka „najlepších záujmov dieťaťa“ je kľúčovou pre vyriešenie v kolízii stojacich práv, pretože, ak
by zákon priznával domnelému otcovi automaticky (bez ďalšieho) právo zaprieť otcovstvo právneho
otca, išlo by nepochybne o popretie ochrany najlepšieho záujmu dieťaťa, keďže zahájenie takéhoto
konania by bolo len na uvážení navrhovateľa (teda bez zohľadnenia záujmov maloletého dieťaťa)

a tak by mohlo narušiť pokojný a zabezpečený doterajší sociálny status dieťaťa, a samotné výsledky
konania, ktoré by mohli zmeniť právny status, by nemuseli byť vždy v najlepšom záujme dieťaťa. Práve
takáto preferencia práva na súkromie domnelého otca v možnosti iniciovať spor o popretie otcovstva
protiprávnemu otcovi by mohla viesť k ujme na právach dieťaťa a jeho záujmov. Odvolací súd si je
vedomý toho, že podľa Dohovoru o právach dieťaťa je jedným zo základných práv dieťaťa právo poznať

svoj pôvod a poznať svoju prirodzenú rodinu, avšak toto právo dieťaťa do určitej miery koliduje so
slovenskou právnou úpravou určenia otcovstva, a to z hľadiska celkovej koncepcie vzniku statusu otec-
dieťa, ktorý je založený na systémovom uplatňovaní troch domnienok otcovstva.
Taktiežjenepochybné,žeexistujepomernebohatájudikatúraESĽPvovzťahukproblematikeurčovania,
či zapretia otcovstva, so všeobecnými princípmi, ktoré je možné posudzovať nezávisle od toho k akej

konkrétnejdomnienkeotcovstvasavzťahuje.Pristreteprávomvytvoreného„fiktívneho“vzťahuavzťahu
„reálneho“ (biologického) ESĽP prakticky vždy zdôrazňuje, že výber prostriedkov k zaisteniu súladu
článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v oblasti vzťahov
jednotlivcov medzi sebou je v zásade záležitosťou, spadajúcou do priestoru posudzovanej voľnosti
zmluvných štátov Dohovoru. Znamená to, že otázka určovania otcovstva, vrátane úpravy okruhu osôb

legitimovaných na podanie návrhu na zapretie/určenie otcovstva, je ponechaná na voľnej úvahe a na
politickom rozhodnutí zmluvných štátov. V kontexte prejednávanej veci je súčasne potrebné zdôrazniť,
že z judikatúry ESĽP nie je možné vyvodiť povinnosť štátu založiť biologickému otcovi právo napádať
status otca vo vzťahu k mužovi, ktorému svedčí zákonná domnienka otcovstva (viď. napr. Nález
Ústavného súdu ČR, sp. zn. II. ÚS 3122/16 zo dňa 16.5.2017 a judikatúru ESĽP v ňom citovanú).

Tieto závery vyplývajú aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo/274/2021 zo dňa
30.5.2022. V tomto rozhodnutí Najvyššieho súdu je ďalej konštatované, že z judikatúry ESĽP vyplýva,
že rozhodnúť, či by biologickému otcovi malo byť povolené spochybniť otcovstvo určené podľa prvej
alebo druhej domnienky otcovstva, je na úvahe štátu a že výber prostriedkov k zaisteniu súladu článku 8Dohovoru v oblasti vzťahov jednotlivcov medzi sebou je v zásade záležitosťou spadajúcou do priestoru
posudzovanejvoľnostizmluvnýchštátov.Niejeznejmožnévyvodiťpovinnosťštátuzaložiťbiologickému
otcovi právo napádať status otca vo vzťahu k mužovi, ktorému svedčí domnienka otcovstva. V tejto

súvislosti je dôležité upozorniť aj na to, že právo poznať svojich rodičov sa realizuje aj prostredníctvom
ustanovenia § 96 ods. 1 zákona o rodine, v ktorom sa realizuje právo dieťaťa podľa článku 7 ods.
1 Dohovoru. Záujem dieťaťa na poznaní svojich rodičov je daný vždy, ibaže je to pre dieťa celkom
zjavne neprospešné. Úlohou súdu je preto vždy skúmať všetky okolnosti, z ktorých možno vyvodiť, či
by zapretie otcovstva bolo v záujme maloletého dieťaťa, pretože jediným kritériom v konaní, kedy už

uplynula zákonná lehota pre zapretie otcovstva, je záujem dieťaťa na zapretí otcovstva. V tejto súvislosti
jepotrebnétiežpoukázaťnarozsudokNajvyššiehosúduSR8Cdo/130/2017zodňa29.5.2018,vktorom
je konštatované, že z viacerých rozhodnutí ESĽP v zásade vyplýva, že po uplynutí zákonných lehôt na
zapretie otcovstva prevažujú záujmy dieťaťa na udržaní vytvorených rodinných väzieb nad záujmami
otca na zosúladení právnej situácie s biologickou realitou. V prospech práva na ochranu stability
rodinných vzťahov v záujme ochrany práv dieťaťa pred právom právneho otca na zosúladenie jeho

biologického a právneho otcovstva sa ESĽP vyslovil v rozhodnutí Európskej komisie pre ľudské práva vo
veci Yildirim v. Rakúsko (rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 34308/96 z 19.10.1999), v ktorom však
významnú úlohu pri jeho posúdení zohrala skutočnosť, že sťažovateľ s istotou vedel, alebo mal dôvody
sa domnievať, že nie je biologickým otcom dieťaťa od jeho samotného narodenia, pričom nepodnikol
žiadnekrokykpopretiusvojhoprávnehootcovstvazaloženéhodomnienkou.Vsúladestoutojudikatúrou

ESĽP postupoval vo veci Fašang proti Slovenskej republike (rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č.
54324/00 z 28.1.2003), v ktorej konštatoval, že k porušeniu sťažovateľovho práva na prístup k súdu
podľa článku 6 Dohovoru nedošlo vzhľadom na to, že sťažovateľ si bol ešte pred uplynutím zapieracej
lehoty vedomý, že nie je biologickým otcom dieťaťa, avšak svoj návrh na zapretie otcovstva podal až
po uplynutí tejto lehoty. K obdobným záverom dospel ESĽP aj v prípade Kňákal proti Českej republike,

rozhodnutie o prijateľnosti sťažnosti č. 39277/06 z 8.1.2007. Z uvedeného je zrejmé, že ESĽP posudzuje
odlišne prípady vedomého založenia vzťahu otca a dieťaťa alebo nepopretie otcovstva právnym otcom
už v zákonom ustanovenej zapieracej lehote napriek vedomosti právneho otca, že nie je biologickým
otcom dieťaťa, resp. existencie pochybností týkajúcich sa jeho otcovstva a prípady, keď právny otec
svojeotcovstvozapriepouplynutízapieracejlehoty,počasplynutiaktorejvšaknemalvedomosť,ženieje

biologickým otcom dieťaťa. To znamená, že podstatnou, resp. relevantnou je skutočnosť, kedy sa právny
otec dozvie o nesúlade biologického a právneho otcovstva alebo o skutočnostiach spochybňujúcich
jeho otcovstvo. Až týmto momentom totiž právny otec, ktorého otcovstvo bolo založené zákonnou
domnienkou otcovstva, získal možnosť vedome svojim rozhodnutím ďalej pokračovať v už založenom
právnom vzťahu s dieťaťom a niesť z neho vyplývajúcu zodpovednosť za jeho výchovu a výživu (resp.

zodpovednosť spojenú s jeho rodičovskými právami a povinnosťami) alebo využiť právne prostriedky na
odstránenie nesúladu medzi právnym a biologickým otcovstvom.

20.
Pokiaľ ide o judikatúru ESĽP, na ktorú poukázal právny zástupca navrhovateľa (prípad RÓZAŇSKI vs.

PoľskárepublikaakoajprípadL.D.aP.K.protiBulharsku,takvobochtýchtoprípadochbiologickíotcovia
boli zbavení práva dosiahnuť svojho otcovstva pre nedostatok aktívnej legitimácie z dôvodu existencie
uznania otcovstva iných mužov, pričom tieto konkrétne situácie nemožno aplikovať na predmetnú vec,
nakoľko skutkové okolnosti sú rozdielne. V ďalšom prípade, na ktorý poukazoval právny zástupca
navrhovateľa (PAULIK vs. Slovenská republika) sťažovateľ nemal žiadnu právnu možnosť ako zrušiť

svoje otcovstvo k dcére, ktorej nebol biologickým otcom, a teda zosúladiť právny stav s objektívnou
skutočnosťou. Skutočnosť, že je právnym otcom mu zasahovala do jeho práva na súkromie. ESĽP
v rozhodnutí uviedol, že článok 8 Dohovoru nestanovuje len zákaz pre štát zasahovať do práva na
súkromie, ale že môže zahŕňať aj pozitívny záväzok vo vzťahu k rešpektovaniu práva na súkromie
(bod 43. rozhodnutia ESĽP). ESĽP v tomto rozhodnutí uznal, že vylúčenie právnej možnosti zaprieť

otcovstvo po určitom čase môže byť oprávneným záujmom na zabezpečení právnej istoty v rodinných
vzťahoch a ochrane záujmov dieťaťa, avšak je potrebné skúmať, či medzi týmto oprávneným záujmom
a individuálnym záujmom sťažovateľa je spravodlivá rovnováha (bod 44. rozhodnutia ESĽP; bod 60
a nasl. rozhodnutia ESĽP vo veci RÓZAŇSKI vs. Poľská republika). ESĽP uzavrel, že práve táto
spravodlivá rovnováha nebola dosiahnutá a skonštatoval, že vnútroštátny právny systém sťažovateľa

zbavil práva zosúladiť právny stav s biologickým, nezabezpečil ochranu práva sťažovateľa na súkromie
a tým došlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru (bod 47.).

21.Pre odvolací súd je rozhodujúce, že z judikatúry ESĽP nie je možné vyvodiť povinnosť štátu založiť
biologickému otcovi právo napádať status otca vo vzťahu k mužovi, ktorému svedčí zákonná domnienka
otcovstva, a preto aj výber prostriedkov k zaisteniu súladu čl. 8 Dohovoru v oblasti vzťahov jednotlivcov

medzi sebou je v zásade záležitosťou, spadajúcou do priestoru posudzovacej voľnosti zmluvných štátov.
Za tohto stavu odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti o zamietnutí návrhu ako vecne
správne potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

22.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, tak odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto
časti zmenil tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania, a to s poukazom
na ustanovenie § 53 v spojení s ustanovením § 52 CMP, nakoľko zistil výnimočné okolnosti, pre ktoré
v rozpore s právnym názorom súdu prvej inštancie nie je spravodlivé požadovať na navrhovateľovi
náhradu trov konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že matka maloletého svojim
správaním vzbudila u navrhovateľa vo vzťahu k jeho otcovstvu k maloletému určité očakávania, určitým

spôsobom ho zavádzala, a to najmä v tom, že jej manželstvo je už rozvedené a že na rodnom liste
maloletého je uvedený ako otec on. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z predložených listinných dokladov
a tiež aj zo vzájomnej komunikácii medzi navrhovateľom a matkou dieťaťa, ktorá tieto svoje tvrdenia
v konaní nepoprela. Za takýchto okolností, podľa názoru odvolacieho súdu, požadovať od navrhovateľa
náhradu trov konania nie je spravodlivé.

23.
Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).