Uznesenie – Ostatné ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/66/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4120207339
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4120207339.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej
a členiek senátu Mgr. Ingrid Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu: A. B.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX/X, C., zastúpený: JÁNSKÝ & PARTNERS s. r. o., advokátska
kancelária, so sídlom Štúrova 13, Nitra, IČO: 47 249 650, proti žalovaným: 1. D. E., nar. XX. XX.
XXXX, bytom B. XXX/XX, B., 2. CHRISTEYNS Slovakia s. r. o., so sídlom Panenská 6, Bratislava, IČO:

46 872 973, obaja zastúpení: Nosko & Partners s. r. o., so sídlom Podjavorinskej 2, Bratislava, za účasti
intervenienta na strane žalovaných: KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom
Štefánikova 17, Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpená: Advokátska kancelária Legal Cases, s. r. o.,
so sídlom Alžbetínske námestie 328, Dunajská Streda, IČO: 36 720 097, o zaplatenie 86 559,36 eura
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 19. januára 2023
č. k. 18C/62/2020-236 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie m e n í tak, že intervenientovi nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi nepriznáva.

Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči intervenientovi priznáva v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením priznal intervenientovi nárok na náhradu trov konania

voči žalobcovi vo výške 94,36% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník. Svoje
rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 256 ods. 1, § 257 a § 390 ods. 2 CSP. Uviedol, že
v konaní bol vydaný platobný rozkaz, voči ktorému bol podaný odpor. Do konania následne vstúpil
intervenient.Považovalzanesporné,želekárskyposudok,spracovanýMUDr.LadislavomLedényim,bol
nesprávny, čo potvrdil žalobca a nárok uplatnený titulom sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške

76 320,20 eura vzal späť, pričom na ostatných uplatnených nárokoch trval. K plneniu intervenienta došlo
na základe Dohody o vyrovnaní a urovnaní, ktorá bola predložená intervenientovi, pričom intervenient na
základe danej dohody plnil žalobcovi, avšak v inej výške, ako bola žalobcom uplatnená danou žalobou.
Predmetom dohody bolo vyrovnanie nárokov peňažným plnením, a to náhrady za ujmu na zdraví vo
výške 2 046 eur, náhrady za stratu na zárobku vo výške 397,19 eura. Dôvodom zastavenia konania
bolo späťvzatie žaloby žalobcom na základe uzatvorenej dohody, pričom sa strany sporu dohodli, že

trovy konania si nebudú uplatňovať. Dospel k záveru, že uvedená skutočnosť nie je dôvodom pre
nepriznanie náhrady trov konania voči intervenientovi. Poukázal na to, že žalobca vzal žalobu späť
v plnom rozsahu, nie pre to, že by dosiahol v plnom rozsahu to, čo požadoval, preto platí, že zavinil
zastaveniekonania.Priznalintervenientovinároknanáhradutrovkonaniavrozsahu94,36%.Uviedol,že
žalobca sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 86 559,36 eura (100%), k plneniu zo strany intervenienta
prišlo v sume 2 443,19 eura, teda úspech žalobcu bol 2,82% a úspech intervenienta bol 97,18%.

Čistý úspech intervenienta je v rozsahu 94,36% (97,18% - 2,82%). Ohľadom aplikácie § 257 CSP
uviedol, že nevzhliadol také dôvody, ku ktorým by bolo potrebné prihliadnuť. Poukázal na to, že nároknebol uplatnený priamo voči poisťovateľovi s poukazom na § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla. Uviedol tiež, že pokiaľ ide
o odškodnenie titulom sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcom vo výške 76 320,20 eura, žaloba

nebola podaná dôvodne. Po zohľadnení všetkých týchto okolností nezistil žiadny dôvod pre nepriznanie
náhrady trov konania v tej časti, v ktorej mal úspech.

2. Žalobca podal odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote.
Namietal, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, aké dôvody hodné osobitného zreteľa súd

preskúmaval. Uviedol, že nemôže mať relevanciu skutočnosť, že nárok nebol uplatnený priamo
voči poisťovateľovi s poukazom na § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla, pretože uvedené ustanovenie zakladá
poškodenému len možnosť, nie povinnosť, ktorú by v tomto smere porušil. Tvrdil, že odškodnenie
titulom sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 76 320,20 eura nebolo podané dôvodne nie je
samo o sebe dôvodom na nevzhliadnutie dôvodov hodných osobitného zreteľa, ale práve skutočnosťou,

ktorej okolnosti sa majú preveriť, či v sebe dôvody hodné osobitného zreteľa neodôvodňujú. Namietal,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie je absolútne neodôvodnené a nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a javí sa ako svojvoľné, prijaté bez opory v práve a nelegitímne. Uviedol, že charakter
uplatňovanýchnárokovvyplývalakonároknanáhraduškodynazdraví,ktorábolaspôsobenávdôsledku
porušenia povinností žalovaného v 1. rade, čo zapríčinilo dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k zraneniu.

Poukázal na to, že je fyzickou osobou – poškodeným a nemal by byť zaťažený bremenom náhrady trov
konania, ak uplatnenie jeho nárokov vyplýva z odborných vyjadrení /odborného posudku, za ktorého
nesprávnosť nezodpovedá. Namietal, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, ktorá predstavuje porušenie
jeho práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Tvrdil, že si uplatňoval náhradu

za sťaženie spoločenského uplatnenia v pôvodnej výške výlučne na podklade lekárskeho posudku
MUDr. Ladislava Ledényiho zo dňa 10. 04. 2019, ktorý trvalé následky zranení žalobcu ohodnotil
na 4035 bodov. Akonáhle vyšla chyba lekárskeho posudku, obratom disponoval žalobným návrhom
a inicioval zmierenie, v rámci ktorého upustil aj od ďalších pôvodne namietaných nárokov. Uviedol,
že komunikoval so žalovanými, ako aj intervenientom za účelom stanovenia a odsúhlasenia vzájomne

nerozporovanej sumy plnenia intervenienta, ako poisťovateľa zodpovednosti za škodu na zdraví.
Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 24. 10. 2019 sp. zn. IV. ÚS 83/2019. Uviedol,
že si uplatňoval nárok na základe odborného lekárskeho posudku, za správnosť ktorého nezodpovedá
a ihneď, ako sa ukázal ako nesprávny, reagoval a prispel k zmierlivému, teda pre súd hospodárnemu
skončeniu sporového konania, čo považuje za dôvod hodný osobitného zreteľa. Žiadal rozhodnutie

súdu prvej inštancie zrušiť a po opätovnom preskúmaní dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznať
intervenientovi nárok na náhradu trov konania.

3. Intervenient sa vyjadril k odvolaniu žalobcu písomným podaním. Tvrdil, že v prejednávanej veci
neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Uviedol, že od začiatku svojho vstúpenia poukazoval

na nedôvodnosť nárokov žalobcu, vysporiadal sa so všetkými uplatnenými nárokmi žalobcu, presne
zdôvodnil, ktoré nároky a v akom rozsahu uznáva, na základe ktorých skutočností aj došlo napokon
k dohode medzi stranami sporu a k späťvzatiu žaloby. Poukázal na to, že si uplatnil náhradu trov
právneho zastúpenia za úkony, ktorými vecne argumentoval a ku každému nároku žalobcu sa osobitne
vyjadril a poukázal na konkrétne skutočnosti preukazujúce nedôvodnosť žalovaných nárokov žalobcom.

Správanie žalobcu, a to podanie žaloby na súd bez využitia mimosúdneho uplatnenia svojich nárokov,
predloženia dokumentácie k uplatneným nárokom, v rámci ktorého si mohol ozrejmiť správnosť svojich
nárokov a zároveň uplatnenie nárokov na súde, ktoré nemali od počiatku zákonnú opodstatnenosť,
nezbavujú žalobcu za vedenie konania a následne zavinenie jeho zastavenia. Navrhol rozhodnutie súdu
prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť.

4. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu intervenienta písomným podaním. Uviedol, že mu nie je zrejmé,
na základe čoho intervenient tvrdí, že v sťažnosti nepoukazuje na dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré je v predmetnej veci potrebné zobrať na zreteľ, a teda sú dané, ktoré uviedol a zároveň
podporil ich uplatniteľnosť aj príslušnou súdnou rozhodovacou praxou, naviac aj Ústavného súdu

SR, ktorá potvrdzuje, že práve okolnosť, ak strana sporu nezodpovedá za nesprávnosť odborného
podkladu, ktorý rámcuje ním uplatnené práva, nemôže byť pri rozhodovaní o náhrade trov konania
pripočítaná v ich neprospech. Opätovne citoval rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 24. 10. 2019
sp. zn. IV. ÚS 83/2019. Uviedol, že úkony intervenienta nijakým podstatným spôsobom neprispelik vyriešeniu sporu alebo k úspechu žalovaného v 2. rade v spore. Urovnanie bolo prakticky v plnej
miere výsledkom zmierlivého a konštruktívneho riešenia dohodnutého medzi sporovými stranami, keď
si žalovaný v 2. rade z pochopiteľných dôvodov vyžiadal odobrenie zmieru zo strany intervenienta.

Ak sa však intervenient vyjadroval k nárokom, ktoré by bol ochotný plniť za žalovaného v 2. rade
na základe urovnania, do ktorého nevstúpil aktívne, stanovoval ich nepresne a nesprávne. Uviedol
tiež, že žalovaný v 2. rade s intervenientom netvorili nerozlučné spoločenstvo a výrok právoplatného
rozsudku by nebol pre intervenienta subjektívne záväzný, preto mu nemôže prináležať akákoľvek
náhrada trov konania za úkony, na ktoré nemá súd prihliadať, pretože na ich uplatnenie bol potrebný

súhlas žalovaného. Opätovne navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, resp. rozhodnúť vo veci a nepriznať intervenientovi nárok na náhradu trov
konania.

5. Intervenient sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu písomným podaním. Opätovne uviedol, že žalobca si
neuplatnil svoj nárok voči poisťovni a tieto nároky vôbec nepreukázal v zmysle § 15 zákona č. 381/2001

Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Tvrdil, že oznámil právnemu zástupcovi žalobcu, že nároky uplatnené v súdnom konaní na
nemajetkovú ujmu a nároky z trov trestného konania, ktoré neboli trestným súdom priznané neuznáva
v plnom rozsahu. K nároku sťaženia spoločenského uplatnenia uviedol, že sú v značnom rozsahu
neoprávnené, pretože z predloženého lekárskeho posudku mu vzniká nárok 710 eur, a nie 76 998

eur. V lekárskom posudku nebol chybne uvedený údaj. V nadväznosti na to žalobca predložil doklady
týkajúce sa jeho nárokov a uznal jeho nároky, a to nárok na bolestné v sume 1336 eur, nárok na náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 710 eur a nárok na náhradu za stratu na zárobku v sume
397,19 eura. Ostatné nároky uplatnené žalobou neuznal vôbec, pretože boli bez právneho základu.
Poukázal na to, že vstúpil do konania ako poisťovateľ, pretože jeho procesné postavenie v konaní bolo

pre vyplatenie nárokov žalobcu nevyhnutné.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou
sporu, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 355 ods. 1, § 359 CSP), a zistení, že
spĺňa náležitosti ustanovenia § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP),

viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), vec prejednal. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné,
preto rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že intervenientovi nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi nepriznal.

7. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou si žalobca uplatňoval náhradu škody na bolestnom vrátane
príslušenstva a ostatných vynaložených nákladov, a to celkom vo výške 86 559,36 eura. Žalobca

vzal podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 07. 12. 2021, žalobu späť v celom rozsahu
z dôvodu, že dňa 22. 11. 2021 bola medzi stranami sporu uzatvorená Dohoda o vyrovnaní a urovnaní,
predmetom ktorej bola úprava vzájomných sporných práv a povinností účastníkov dohody týkajúcich sa
vyrovnanianárokov,právapovinnostívyplývajúcichzdopravnejnehodyaurovnaniaspornýchzáväzkov.
Predmetom urovnania boli všetky nároky uplatnené žalobcom v žalobe. Strany sporu sa zároveň

dohodli, že žiadna zo strán si nebude uplatňovať nárok na náhradu trov konania. Dohodnuté prostriedky
vyrovnania boli na určený účet žalobcu plnené intervenientom. Súd prvej inštancie rozhodnutím zo dňa
20. januára 2022 rozhodol o zastavení konania a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov
konania. O trovách intervenienta rozhodol tak, že mu nárok na náhradu trov konania nepriznal. V časti
nároku na náhradu trov intervenienta podal intervenient odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre

rozhodnutímzodňa30.júna2022sp.zn.9Co/71/2022tak,žerozhodnutievčastinárokunanáhradutrov
intervenienta zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.
Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením.

9. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

10. Podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.11. Odvolací súd poukazuje na to, že vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada
úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zmyslom využitia

zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená
rozhodnutím súdu tomu, kto ich zavinil. Povedané inými slovami, zásada procesnej zodpovednosti za
zavinenie znamená, že tá zo strán sporu, ktorá zavinila, že trovy vznikli, je povinná ich nahradiť. V tejto
súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie sa posudzuje výlučne
z procesného hľadiska. Ide o zásadu, ktorá je inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi

skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania.

12. Aj v prípade, ak sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, ak súd dospeje
k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti
priznať (§ 257 CSP). Použitie tohto ustanovenia preto negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak
mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať

osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí ísť o výnimočný charakter. Úvaha súdu o tom, či
ide o výnimočný prípad a či sú v danej veci dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z
posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci, okolností, ktoré viedli k uplatneniu práva na súde, postoja
strán v priebehu konania a pod. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda
na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.

13. Už Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/102/2017 z 31. júla 2017 uviedol, že aplikácia
citovaného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy
výnimočný charakter (pozri napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok; dôvody hodné osobitného zreteľa a

výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon nešpecifikuje.
Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax, dnes už ustálenú (pozri rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 2 MCdo 17/2009, 5 Cdo 67/2010 či 3 MCdo 46/2012), podľa ktorej nemožno § 257
CSP považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale
ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne

okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek
a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného
zreteľamôžedôjsťvovzťahukurčitýmdruhomkonaniaalebourčitejprocesnejsituácii,kdesatietočasto
vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie, ale i

okolností, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v konaní, pričom je potrebné prihliadať k
majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán. Vo všeobecnosti možno povedať,
že vždy treba zvažovať okolnosti konkrétneho prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i
okolnosti na strane strán, a to nielen toho, v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na
strane toho, komu inak patriaci nárok nie je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať,

aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, keď mal v konaní úspech. Aj tu treba skúmať, či
nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody. Nejde
o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok
individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu.

14. Ak má súd v priebehu súdneho konania dostatočne preukázané okolnosti opodstatňujúce záver o
prípustnosti, resp. opodstatnenosti aplikácie predmetného ustanovenia (§ 257 CSP) alebo to dostatočne
vyplýva z obsahu súdneho spisu, pričom posúdenie týchto okolností je na voľnej úvahe konajúceho
súdu, je súd povinný v prípade kumulatívneho zistenia, resp. naplnenia obligatórnych podmienok pre
aplikáciu moderačného práva (§ 257 CSP), túto výnimku v danom konaní primerane, resp. pri zachovaní

požadovanej miery spravodlivosti aplikovať alebo sa aspoň dostatočne argumentačne vysporiadať s
dôvodmi, pre ktoré tak neurobil.

15. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj podané odvolanie. Vzhľadom na
dôvody podaného odvolania, úlohou odvolacieho súdu bolo preskúmať, či súd prvej inštancie o nároku

na náhradu trov intervenienta správne rozhodol, keď intervenientovi priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalobcovi v rozsahu 94,36%. V danom prípade nebolo správne právne posúdenie súdu
prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, práve z dôvodu aplikácie ustanovenia
§ 257 CSP. V konaní je nepochybné, že žalobca si žalobou uplatňoval nárok na náhradu škodyspôsobenejnazdraví,atovdôsledkudopravnejnehody.Čosatýkauplatnenýchnárokov,najväčšiačasť
nichbolatvorenánárokomzasťaženiespoločenskéhouplatneniavyplývajúcehozbodovéhohodnotenia
zo znaleckého posudku. Žalobca si v konaní na základe uvedeného znaleckého posudku nesprávne

uplatňoval nárok na náhradu vo výške 76 998 eur. Žalobcovi bol vyplatený len nárok vo výške 710 eur
z dôvodu, že bodové ohodnotenie znalcom bolo nesprávne vyhodnotené ako 4035 bodov za poruchu
úchopovej funkcie ukazováka na ľavej ruke. Žalobca po zistení nesprávneho uplatnenia výšky nároku za
sťaženie spoločenského uplatnenia v konaní aktívne postupoval a v prevyšujúcej časti vzal žalobu späť.
Zároveň je potrebné uviesť, že žalobca komunikoval so žalovanými, ako aj intervenientom, s cieľom

vyriešiť spor zmierlivo, čo bolo napokon aj výsledkom sporu, kedy na základe Dohody o vyrovnaní
a urovnaní si vzájomne vysporiadali všetky nároky uplatnené žalobou. Strany sporu sa tiež dohodli,
že si vzájomne nebudú uplatňovať nárok na náhradu trov konania. Uvedená skutočnosť neznamenala,
že nárok na náhradu trov konania si nemal uplatňovať ani intervenient. Intervenientovi vznikol nárok
na náhradu trov konania, aplikujúc princíp zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania, pretože
žalobca sa domáhal zaplatenia sumy vo výške 86 559,36 eura (100%), k plneniu zo strany intervenienta

prišlo v sume 2 443,19 eura, teda úspech žalobcu bol 2,82% a úspech intervenienta bol 97,18%. Čistý
úspech intervenienta bol v rozsahu 94,36 % (97,18% - 2,82%). V danom prípade je však, vzhľadom na
vyššie uvedené, a to povahu sporu a predmet nároku žalobcu, na mieste aplikácia dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Znášanie trov konania žalobcom v danom prípade by podľa názoru odvolacieho
súdu bolo neprimerane zaťažujúce aj vzhľadom k vyplatenej výške plnenia. Tiež je potrebné uviesť, že

pri zohľadnení majetkových a zárobkových pomerov žalobcu a intervenienta možno dospieť k záveru, že
nepriznanie náhrady trov konania neprimerane nezasiahne do majetkovej sféry intervenienta. Aplikácia
uvedeného ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu neodporuje dobrým mravom a nejde ani o
neprimeranú tvrdosť voči intervenientovi.

16. Podľa názoru odvolacieho súdu v týchto okolnostiach prejednávanej veci treba vzhliadnuť jej
mimoriadny charakter, majúc kvalitu okolností osobitného zreteľa, na ktoré je dôvodné prihliadnuť.
Žalobca bez ďalšieho procesne zavinil zastavenie konania v tejto veci v prevažujúcej časti, podľa názoru
odvolacieho súdu je ale dôvodné aplikáciou ustanovenia § 257 CSP prihliadnuť na okolnosti hodné
osobitnéhozreteľaopísanéodvolacímsúdomvyššieaintervenientovi,ktorémuvznikolnároknanáhradu

trov konania v zmysle § 256 ods. 1 CSP, trovy konania výnimočne nepriznať.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a 2
CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR
sp. zn. IV. ÚS 442/2022 zo dňa 20. 09. 2022, v ktorom okrem iného uviedol, že nárok na náhradu trov

konania má vo všeobecnosti aj intervenient, a tento sa viaže na procesný úspech tej sporovej strany,
popri ktorej sa na konaní zúčastňuje. Pre priznanie nároku na náhradu trov konania sa preto uplatňuje aj
v tomto prípade zásada úspechu vo veci (§ 255 CSP). CSP pritom vychádza zo systémového riešenia
charakterizovaného delením inštitútu trov konania na priznanie náhrady trov konania a stanovenie
sumy náhrady trov konania (§ 262 ods. 1, ods. 2 CSP). V kontexte vyššie uvedeného preto v prípade

neúspechu je potrebné postupovať obdobne a zaviazať intervenienta na náhradu trov konania, pretože
žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech a predmetom odvolacieho konania bol nárok na náhradu
trov konania intervenienta v konaní. O výške náhrady trov odvolacieho konania, ako aj o výške trov
konaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnostitohtouznesenia,ktorýmsakonanievnapadnutej
časti končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).