Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. november 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoCsp/19/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8822201529
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8822201529.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o.
so sídlom: Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: Remedium Legal, s. r. o. so
sídlom: Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 53 255 739 proti žalovanému:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXX/XXX, C., o zaplatenie 7.751,28 eura s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 4Csp/63/2022-93 zo dňa
24.01.2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo ,,súd“) napadnutým rozsudkom
rozhodol nasledovne:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa v prvom rade zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou
žalobcu v predmetnej veci, teda otázkou, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky medzi bankou
a žalobcom. Uviedol, že postupca oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti vyhlásil ku dňu
13.01.2020 mimoriadnu splatnosť pohľadávky zo zmluvy. Podmienkou, aby došlo k zosplatneniu úveru
je, že dodávateľ môže žiadať o zaplatenie celej pohľadávky najskôr po uplynutí 3 mesiacov od

omeškania so zaplatením splátky keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že postupca v
lehote nie kratšej ako 15 dní doručil žalovanej upozornenie ohľadom vyhlásenia mimoriadnej splatnosti,
ktoré by spĺňalo podmienky aké vyžaduje od dodávateľa Občiansky zákonník, nakoľko vo výzve
absentoval údaj o konkrétnej splátke kvôli nezaplateniu ktorej došlo k zosplatneniu. Pokiaľ nebola platne
vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, nie je možné urobiť záver o tom, že úver bol splatný. Keďže
ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatný celý úver, pôvodný veriteľ nebol oprávnený postúpiť svoju

pohľadávku z úveru v celosti inému subjektu. Z ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB vyplýva, že predmetom
postúpenia sú len pohľadávky zo strany banky, resp. ich časť, ktoré sú už splatné. V prejednávanom
prípade bola teda rozhodujúcou otázka neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa
§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Spôsob, akým právny predchodca postupoval, je v rozpore sustanovením § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a odporuje zákonu, preto je neplatný. Uvedené
skutočnosti sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť
splnené v čase postúpenia pohľadávky.

Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca postupoval
s riadnou odbornou starostlivosťou pri poskytnutí úveru žalovanému, keďže síce preukázal, že zisťoval
jeho úverovú zaťaženosť v úverovom registri, avšak zákonodarca uložil veriteľovi povinnosť zistiť
sociálnoekonomickú situáciu spotrebiteľa, teda žalovaných, čo znamená povinnosť zistiť nielen ich
príjem, ale aj pravidelné výdavky. Súd uviedol, že pravidelné ani bežné každodenné výdavky žalovaného

právny predchodca žalobcu nijak nezisťoval, vychádzal iba z paušálnej sumy, kedy v rámci nákladov
na zabezpečenie bral veriteľ do úvahy životné minimum spotrebiteľa, nakoľko žalovaný v žiadosti
deklaroval jedného člena domácnosti, rodinný stav slobodný a žiadne vyživované dieťa. Životné
minimum na členov domácnosti brané do úvahy pri výpočte limitu ku dňu poskytnutia úveru bolo teda
199,48 eura. Pri overovaní bonity žalovaného nemal právny predchodca žalobcu k dispozícii údaje o
výdavkoch žalovaného, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti žalovaného o úver nemal k

dispozícii všetky relevantné údaje. Za tohto stavu súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní žalobca
nepreukázalsplneniesipovinnostiuloženejmuust.§7ods.1zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľských
úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ,,ZoSÚ). Dôsledkom podcenenia
bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou
starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa.

Podľa súdu prvej inštancie nastala zákonná fikcia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11
ods. 2 vety druhej a tretej ZoSÚ. Súd prvej inštancie teda uzavrel, že právny predchodca žalobcu v
konaní nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu v spomínanom ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ a v zmysle
§ 11 ods. 2 tohto zákona sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zároveň súd vychádzal
zo záveru o nemožnosti predčasného zosplatnenia úveru a to s poukazom na § 11 ods. 2 vetu prvú

ZoSÚ. po zohľadnení zásady „a minori ad maius“. V danom prípade konečná splatnosť úveru podľa
zmluvy mala nastať až v roku 2025, čo znamená, že v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok zo
dňa 13.11.2020 ešte nenastala konečná splatnosť úveru a teda predmetom postúpenia pohľadávky bol
takzvaný živý úver, teda úver, ktorý nebol splatný, a preto spomínaná zmluva o postúpení pohľadávok
je v rozpore s týmto zákonným ustanovením, a teda je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho

zákonníka. Znamená to nedostatok vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v tomto spore.

3. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového

poriadku (ďalej len ,,CSP“), že žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy
konania nevznikli.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených
§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Žalobca v žiadnom ohľade sa nemohol stotožniť s právnym názorom

súdu, v zmysle ktorého je pri uplatnení tohto práva potrebné špecifikovať, pre nesplnenie ktorej splátky
je toto právo uplatnené (či už vo výzve zo dňa 18.11.2019, t. j. vo výzve pred zosplatnením, ako ani vo
výzve zo dňa 13.01.2020, ktorou došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru), nakoľko to nevyplýva
zo žiadneho právneho predpisu – resp. naopak, bolo by to úplne nadbytočné, keďže v zmysle ust. §
565 OZ a aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno toto právo

uplatniť pre nesplnenie inej splátky, než tej, ktorá predchádza uplatneniu tohto práva o tri mesiace, čiže
v tomto prípade šlo o splátku splatnú dňa 06.10.2019. Žalobca v súvislosti s uplatnením práva podľa
§ 565 OZ v nadväznosti na § 53 ods. 9 OZ poukazal na to, že Občianskeho zákonníka v žiadnom
ustanovení neustanovuje povinnosť špecifikácie, pre ktorú splátku sa toto právo uplatňuje (či už vo výzve
pred zosplatnením dlhu, ako ani v oznámení o zosplatnení dlhu). V tomto ohľade žalobca považuje

odôvodnenie súdu za nepreskúmateľné, nakoľko ich súd svojim výkladom vyložil nadmieru extenzívne.
Postupca využil právo podľa § 565 OZ a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy v lehote nie kratšej
ako 15 dní v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ v spojitosti s ust. § 565 OZ - a z jeho strany nedošlo
k porušeniu žiadnej zákonnej povinnosti, v dôsledku čoho nemožno súhlasiť so závermi súdu prvej
inštancie, ohľadom toho, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky pre neurčitosť právneho úkonu,

neplatného postúpenia pohľadávky a nedostatku aktívnej vecnej legitimácie.
Žalobca ďalej poukazal na to, že žalovaný skutočnosti ohľadom žalobcom uplatňovaného nároku, jeho
existencie, ako aj posúdenia schopnosti žalovaného splácať úver, zosplatnenie a postúpenie nijakým
spôsobom nerozporoval, ako ani ďalšie skutočnosti. Z príslušných ustanovení ZoSÚ je zrejmé, ževeriteľ je pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver povinný brať do úvahy dobu na ktorú sa
úver poskytuje (veriteľ zohľadňuje maximálne dobu splatnosti úveru, ktoré stanovuje Národná banka
Slovenska), príjem spotrebiteľa (§ 7 ods. 1 ZoSÚ), údaje o existujúcich záväzkov získané z jedného

alebo viacerých registrov (§ 7 ods. 17 ZoSÚ) a výšku nákladov na zabezpečenie základných životných
potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b). Na účel vypočítania týchto nákladov musí veriteľ
poznať údaje o rodinnom stave a počte vyživovaných osôb spotrebiteľa. Tento údaj poskytuje spotrebiteľ
veriteľovi podľa ust. § 7 ods. 2 ZoSÚ, nakoľko poskytovateľ úveru tento údaj nemá možnosť získať
z verejných zdrojov. Žalobca zastáva názor, že odborná starostlivosť pri posudzovaní schopnosti

žalovaného splácať úver (t.j. pri posudzovaní bonity) bola zachovaná. V rámci kontraktačného procesu
nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti veriteľa. Pri posúdení bonity žalovaného boli do úvahy vzaté
všetky dostupné informácie, vrátane údajov zo spoločného bankového/úverového registra. Výsledkom
daného posúdenia schopnosti žalobcu splácať úver bol jednoznačný záver o jeho platobnej spôsobilosti/
schopnosti splácať daný úver. Podľa žalobcu pokiaľ by veriteľ neskúmal bonitu spotrebiteľa jedným z
vyššie uvedených spôsobov podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ (t. j. na základe údajov o príjmoch, výdavkoch a

rodinnom stave alebo prihliadnutím na údaje z príslušnej databázy alebo registra) spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca považuje za preukázané, že neboli splnené podmienky
hrubého porušenia povinnosti, nakoľko si právny predchodca žalobcu preukázateľne a nesporne svoju
povinnosť preveriť bonitu dlžníka dostatočne splnil, a to preverením v príslušných registroch.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok preskúmal a v napadnutej časti v zmysle ust. § 388 zákona č. CSP“)

zmenil tak, že vyhovie žalobe a prizná žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov pvoinštančného
a odvolacieho konania v plnom rozsahu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP zrušil a vrátil vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)

napadnutýpreskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. §
379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym

právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

7.Vovecisavdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočnostíbolvyvodenýsprávny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

8. V konaní nebolo sporné, že na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru uzavretej medzi
žalovaným ako dlžníkom a právnym predchodcom žalobcu, Všeobecná úverová banka a.s. ako
veriteľom zo dňa 06.10.2017 bol žalovanému poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške XX.XXX eur.

9. Vzhľadom k subjektom zmluvy (dodávateľ podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a spotrebiteľ
podľa ust. § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka) išlo o zmluvu spotrebiteľskú podľa ust. § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Možno bez najmenších pochybností konštatovať, že v danom prípade
išlo o tzv. formulárovú zmluvu, ktorá bola uzavieraná vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom ovplyvnil nemohol. Zároveň túto úverovú zmluvu vzhľadom k tomu, že

predmetom zmluvy bolo poskytnutie bezúčelového úveru zo strany veriteľa poskytujúceho úvery v rámci
svojho podnikania spotrebiteľom možno podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ podradiť
pod právnu úpravu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ.

10. V danom prípade zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13.11.2020 a na základe Žiadosti

o postúpenie a prevod zo dňa 17.09.2021 právny predchodca žalobcu D. E. C., F., postúpila na žalobcu
pohľadávku uplatňovanú v tomto konaní. Postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti upravuje Občiansky
zákonník v ust. § 524 a nasl.11. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je potrebné poukázať na to, že možnosť
predčasného zosplatnenia úveru je právne upravená v ust. § 565 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc
z tohto ustanovenia, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre

nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže
veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

12. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníka teda umožňuje veriteľovi uplatňovať si voči dlžníkovi
celú pohľadávku, resp. jej nezaplatený zvyšok, ak dlžník nedodržal dohodu o včasnom plnení

dohodnutých splátok. Ak veriteľ takto dohodnuté právo nepoužije najneskoršie do zročnosti najbližšie
nasledujúcej splátky, pokračuje sa v plnení v splátkach. Veriteľ však svoje právo môže využiť po
opätovnom porušení povinnosti dlžníkom. Strata výhody splátok teda nenastáva priamo zo zákona.

13. V prípade, ak veriteľ svoje oprávnenie vyplývajúce z ust. § 565 Občianskeho zákonníka využije,
vyhlásenie predčasnej splatnosti má významné právne následky. Ust. § 565 Občianskeho zákonníka

je zaradené do 8. časti hlavy I. oddielu 6 tohto právneho predpisu upravujúceho zánik záväzkov.
Právny predchodca žalobcu oprávnenie vyplývajúce mu z ust. § 565 Občianskeho zákonníka využil, čím
spôsobil zánik povinnosti žalovaného splácať poskytnutý úver v dohodnutých splátkach.

14. Keďže medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola uzatvorená zmluva spotrebiteľská,

preposúdeniejednorazovéhopredčasnéhozosplatneniaceléhodlhubolopotrebnézohľadniťišpeciálne
ustanovenie k ustanoveniu § 565 Občianskeho zákonníka, ktorým je ustanovenie § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka upravujúce osobitné podmienky pre možnosť veriteľa zosplatniť celý dlh. V
zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má
vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od

omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní
na uplatnenie tohto práva.

15. V prípade spotrebiteľských záväzkov ide o dva rôzne právne úkony veriteľa, a to upozornenie na
uplatnenie práva veriteľa podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a samotná žiadosť o zaplatenie

celého dlhu pre omeškanie so zaplatením splátky. Podmienkou riadneho zosplatnenia dlhu je riadne
doručenie oboch prejavov vôle veriteľa dlžníkovi. Nedôvodná bola preto odvolacia námietka žalobcu,
že ustanovenie § 53 ods. 9 nepredpokladá samostatné predchádzajúce písomne upozornenie na
uplatnenie tohto práva.

16. Ak Občiansky zákonník v tomto ustanovení hovorí o možnosti uplatnenia práva podľa § 565
Občianskeho zákonníka, najskôr v lehote po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením
splátky, s ktorom je spotrebiteľ v omeškaní, musí ísť vždy o konkrétnu splátku, nakoľko len v takomto
prípade je možné posúdiť, či bola dodržaná zákonom stanovená minimálna lehota troch mesiacov pre
uplatnenie takéhoto práva veriteľom.

17. Rovnako konkretizovanie splátky, s ktorou je spotrebiteľ v omeškaní, má zásadný vplyv na
plynutie premlčacej doby. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR v uznesení sp.
zn. 5Cdo/224/2021 zo dňa 30.11.2022, ktorý prijal právny záver: „Vychádzajúc zdaných teoretických
východísk, ako i zo znenia na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení, najvyšší súd zastáva názor,

že veriteľ sa na súde mohol po prvý raz domáhať svojho práva prvý deň nasledujúci po uplynutí
trojmesačnej doby plynúcej od omeškania spotrebiteľa so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa
stal splatným celý dlh (za súčasného splnenia upozornenia na zosplatnenie). Práve tento deň je teda
najskorším dňom, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101 Občianskeho zákonníka), čo v danom
kontexte znamená, že tento deň je aj začiatkom premlčacej doby práva požadovať splnenie celého dlhu“.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právny úkon akým je zosplatnenie celého peňažného dlhu pre
nezaplatenie splátky, musí obsahovať aj dôležitý údaj, a to identifikáciu tej splátky, pre ktorú sa veriteľ
rozhodol využiť svoje právo na zosplatnenie celého dlhu. Ak právny úkon zosplatnenia neobsahuje
konkretizáciu splátky, pre ktorú sa veriteľ rozhodol peňažný dlh zosplatniť, je nejasný a teda neurčitý,

nakoľko vyvoláva dôvodné pochybnosti o tom, či došlo k dodržaniu zákonom stanovenej minimálnej
lehoty troch mesiacov pre uplatnenie takéhoto práva veriteľa, ako aj o tom, kedy začala plynúť trojročná
premlčacia doba upravená v ust. § 103 vety druhej Občianskeho zákonníka. Záver, podľa ktorého právny
úkon zosplatnenia je pre jeho neurčitosť neplatný podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka máoporu vo vykonanom dokazovaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok tunajšieho
rozsudok sp. zn. XXXXXXX/XX/XXXX zo dňa 28.02.2023, ktorý v obdobnej veci potvrdil rozsudok
Okresného súdu Svidník sp. zn. 1Csp/38/2021 zo dňa 02.03.2022.

19. V danom prípade neboli splnené všetky zákonné podmienky pre zosplatnenie úveru ku dňu
13.12.2020 (č.l. 28 spisu) podľa § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka, t.j. že právnym predchodcom nedošlo k zosplatneniu úveru zákonným spôsobom pre jeho
neurčitosť tohto právneho úkonu (37 OZ) z dôvodu chýbajúcej identifikácie nezaplatenej splátky, pre

ktorú sa právny predchodca žalobcu rozhodol zosplatniť úver. Pohľadávka sa nestala splatnou pred
postúpením, čo znamená neplatne postúpenie pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka a
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu, a v konečnom dôsledku zamietnutie žaloby.

20. Odvolací súd sa ďalej zaoberal odvolacími námietkami ohľadne záveru súdu prvej inštancie
o nedostatočnom skúmaní bonity žalovaného právnym predchodcom žalobcu s konzekvenciami čo do

straty oprávnenia predčasne zosplatniť úver a tak neplatnosti postúpenia pohľadávky.

21. Nepochybne vzhľadom na rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach sp. zn. C-565/12 z 27.03.2014,
C - 449/13 zo dňa 18.12.2014 a C - 679/18 zo dňa 05.03.2020, na nároky, ktoré na dodávateľa kladie
únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní

preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a
podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. §
52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Správne preto konštatoval súd prvej inštancie, že bolo na žalobcovi, aby
tento preukázal, že bonitu žalovaného jeho právny predchodca náležite skúmal, že si splnil povinnosť

vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.

22. Postup súdu prvej inštancie pri skúmaní bonity je v súlade s ustanovením § 295 CSP, podľa ktorého
súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz a zásadami, na ktorých spočíva konanie

s tzv. slabšou stranou. Súd je totiž vždy povinný ex offo poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej
zmluvnej strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv v konaní nedovoláva.

23. Cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ
existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe

informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri
posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a
na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka,
aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver
sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o

získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou
vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je
zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní
svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre
rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v

spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme
ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je
nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z

ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako

situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet a to ako stranu príjmov.24. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol súdom prvej inštancie vyzvaný výzvou zo dňa 17.10.2022
na doloženie dokladov tykajúcich sa splnenia povinnosti jeho právneho predchodcu podľa § 7 ods. 1

ZoSÚ. Na uvedenú výzvu reagoval žalobca vyjadrením zo dňa 02.11.2022, ku ktorému priložil písomnú
dokumentáciu k preverovaniu schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver v zmysle § 7 ods. 1
ZoSÚ. Predložená dokumentácia zahrňovala dopyt do Sociálnej poisťovne (č.l. XX spisu) a dopyt do
úverového registra (č.l. XX až XX spisu). Žalobca tvrdil, že žalovaný v žiadosti o úver deklaroval, že
je zamestnaný a jeho čistý príjem za posledný mesiac je vo výške X.XXX eur, pričom tento príjem bol

overený nezávislým dopytom do Sociálnej poisťovne. Ďalej tvrdil, že v rámci nákladov na zabezpečenie
základných životných potrieb vzal právny predchodca do úvahy životné minimum žalovaného vo výške
XXX,XX eura. V zmysle výpočtu Limitu výška existujúcich splátok úver + výška splátky poskytnutého
úveru + výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým
má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť) bola nižšia ako výška príjmu. X eur + XXX,XX eura + XXX,XX
eura = XXX,XX eura, čo je menej ako overený čistý príjem spotrebiteľa vo výške XXX,XX eura.

25. Z predložených dôkazov a vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že právny predchodca žalobcu si príjem
žalovaného vo výške X.XXX eur overil dopytom na Sociálnu poisťovňu, podľa ktorého je priemerný
vymeriavací základ žalovaného za posledné 3 mesiace aspoň X.XXX eur. Avšak povinnosťou žalobcu
bolo nielen zisťovať nielen príjem, ale aj výdavky žalovaného a v tomto smere uniesť dôkazné bremeno.

Pokiaľ ide o údaje z úverového registra žalovaný v čase poskytnutia úveru nemal žiadne výdavky
v súvislosti s poskytnutými úvermi.

26. Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil povinnosť
odbornej starostlivosti. Žalobca tvrdil, že právny predchodca pri posudzovaní základných životných

potrieb žalovaného vychádzal zo sumy životného minima v čase posudzovania žiadosti vo výške
XXX,XX eura. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštančne, že z dôkazov predložených
žalobcom však nevyplýva, že by právny predchodca žalobcu zisťoval priemerné mesačné výdavky
žalovaného na živobytie (napr. SIPO, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné služby a pod.).
Uvedené svedčí o ignorovaní zákonnej povinnosti dodávateľa úverových produktov na finančnom trhu.

Z ust. § 7 ods. 27 veta posledná ZoSÚ plynie, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb
spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s
ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, nie sa tejto
zákonnej povinnosti zbaviť odkazom na životné minimum, nakoľko to nie je ratio zákona a tento postup
nezohľadňuje individuálnosť životnej situácie toho ktorého spotrebiteľa a jeho rodiny. Výdavky (resp.

výška nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb) spotrebiteľa sa bez ďalšieho nemajú
rovnať sume životného minima.

27. Na základe takto zisteného stavu je zrejmé, že žalobca nepreukázal, že pri overovaní bonity
žalovaného jeho právny predchodca nemal k dispozícii dostatočné údaje o jeho výdavkoch žalovaneho,

čo vedie k záveru, že pri posudzovaní jej žiadosti o úver nemal k dispozícii všetky relevantné údaje.Za
tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu
ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou
nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa.

28. Ustanovenie § 11 ods. 2 ZoSÚ odvolací súd v súlade s požiadavkou odbornej spôsobilosti veriteľa
vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov a výdavkov ako aj jeho
lustráciou cez príslušné databázy. Odvolací súd zastáva názor, že pre hrubé porušenie povinnosti
podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ postačuje aj neúplne zisťovanie jedného z kritérií podľa § 11 ods. 2 tretia veta
ZoSÚ. Žalobca, resp. jeho právny predchodca pochybil pri posúdení úverovej schopnosti žalovaného

s následkami čo do straty nároku na úroky a poplatky zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj čo do
neplatnosti predčasného zosplatnenia.

29. V súlade s § 17 ods. 1 ZoSÚ právny predchodca žalobcu mohol písomnou zmluvou postúpiť
len pohľadávku proti žalovanému po konečnom termíne splatnosti úveru alebo pohľadávku, ktorá sa

stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti úveru. V danom prípade v zmysle § 11 ods. 2 prvá
veta ZoSÚ pre porušenie § 7 ods. 1 ZoSÚ došlo na strane veriteľa k strate oprávnenia vyžadovať
od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru ešte pred dátumom splatenia úveru
06.10.2025. Zuvedenýchdôvodovsaodvolacísúdstotožnilsozáveromsúduprvejinštancie,ženedošlokpredčasnémuzosplatneniuúverukudňu13.01.2020zákonnýmspôsobom,nebolasplnenápodmienka
podľa § 17 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, čo znamená neplatné postúpenie pohľadávky a nedostatok vecnej
legitimácie na strane žalobcu, a v konečnom dôsledku zamietnutie žaloby.

30. Judikatúra súdov, vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť
č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie
uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj inými odvolacími námietkami.

31. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v ako vecne
správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

32. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP. Aplikujúc zásadu úspechu pri rozhodovaní o trovách konania, nárok na náhradu

trov odvolacieho konania patrí úspešnému žalovanému. Z obsahu súdneho spisu však vyplýva, že
žalovanému v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto mu ich náhrada
nebola priznaná (čl. 4 ods. 2 v spojení s čl. 17 CSP). Procesne neúspešný žalobca nárok na náhradu trov
odvolacieho konania nemá, preto odvolací súd rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).