Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/119/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1614213527
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Holická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1614213527.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov

senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobkyne: T. Q., N.. XX.XX.XXXX,
A. B., zast.: Mgr. Petrom Arendackým, advokátom so sídlom Železničiarska 13, Bratislava, proti
žalovanému: V. Y., N.. XX.XX.XXXX, A. W. V. Č.. XXX, zast.: JUDr. Patrikom Polákom, bytom Vranovská
61, Bratislava, o neplatnosť výpovede nájmu bytu, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Malacky zo dňa 11.05.2021 č. k. 6C/634/2014-111 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia
neplatnosti výpovede nájmu bytu podľa § 711 ods. 6 Obč. zákonníka. Rozhodol tak podľa § 685 ods.
1, § 710 ods.1, § 711 ods. 1 písm. a), ods. 6 Obč. zákonníka s odôvodnením, že v konaní nebolo
sporné, že žalobkyňa je nájomcom bytu nachádzajúceho sa v rodinnom dome súp. č. XX M. B., tak
ako to vyplýva z právoplatných rozhodnutí Okresného súdu Malacky, vydaných v konaniach vedených
pod sp. zn. 4C/216/2008 a 7C/415/2010. Taktiež nebolo sporné, že žalovaný doručil žalobkyni výpoveď
z nájmu bytu z dôvodu, že predmetný byt potrebuje pre svojho syna H. Y.. Mal za preukázané, že

žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 711 ods. 6 Obč. zákonníka podala žalobu na
vyslovenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, doručenej jej žalovaným a z výpovede z nájmu bytu s
názvom „Výpoveď zmluvy o nájme bytu zo dňa 01.10.1964 a vyhlásenie o zabezpečení primeraného
náhradného bytu“ zistil, že táto výpoveď je určitá a zrozumiteľná, je v nej uvedený konkrétny výpovedný
dôvod podľa § 711 ods. 1 písm. a) Obč. zákonníka a je v nej uvedená skutočnosť, v prospech ktorej
osoby prenajímateľ byt potrebuje. Žalovaný v konaní preukázal objektívnu potrebu bývania pre jeho
syna H. Y., ktorý nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, býva v podnájme so svojou priateľkou a aktuálne čakal

narodenie prvého potomka a ani v čase výpovede žiadnu nehnuteľnosť nevlastnil. Považoval tvrdenia H.
Y. a žalovaného v tom, že syn by zároveň uvedenú nehnuteľnosť zrekonštruoval, v čom by mu žalovaný
pomohol, za hodnoverné, keďže predmetný rodinný dom je v dezolátnom stave, čo mal preukázané
aj z rozsudku č. k. 7C/415/2010-202. Považoval za logické, že syn žalovaného by sa takto mohol
osamostatniť a zariadiť si vlastné bývanie bez potreby kupovať nehnuteľnosť. Ďalej uviedol, že z tvrdení
žalobkyne vyplýva, že akceptuje predmetnú výpoveď a prijala by bytovú náhradu a to aj v V.. Z rozsudku
Okresného súdu Malacky č. k. 7C/415/2010-202 vyplýva, že byt, v ktorom žalobkyňa býva, absolútne

nespĺňa štandardy bytu, v byte sa žalobkyňa nemôže osprchovať ani prať bielizeň, byt nespĺňa kritériá
pre byt III. kategórie a podmienky, v ktorých žalobkyňa býva nespĺňajú úroveň bývania v 21. storočí. Je
zrejmé, že byt v rodinnom dome vyžaduje riadnu rekonštrukciu, ktorú by mohol vykonať syn žalovaného.O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému nárok na
náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že žalovaný si žiadne trovy neuplatnil.

2. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobkyňa, žiadala napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne žiadala napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie; zároveň si uplatnila nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. Uviedla, že odvolanie podáva v súlade s § 365 ods. 1 písm. b), g), a h) C.s.p..
Uviedla, že si je vedomá rozhodovacej praxe súdov, ktoré akceptujú právo vlastníka bytu slobodne sa

rozhodnúť, či pre uspokojenie bytových potrieb seba alebo jeho blízkej rodiny potrebuje predmetný byt
a možnosť spochybniť toto rozhodnutie je daná iba vo výnimočných prípadoch. Podľa jej názoru však
v danom prípade ide o osobitný prípad, kedy výkon práva žalovaného ako vlastníka predmetného bytu
je v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Rozpor výkonu práva žalovaného namietala už v konaní pred
súdom prvej inštancie, ktorý sa však s týmito jej námietkami nezaoberal a nijako sa s nimi nevysporiadal,
čím zaťažil svoje rozhodnutie vadou nepreskúmateľnosti. S poukazom na odôvodnenie rozhodnutia

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.01.2013 sp. zn. 4Co/61/2012 namietala, že snahy žalovaného o
vypratanie žalobkyne z predmetného bytu boli súdmi označené ako rozporné s dobrými mravmi; Krajský
súd jasne uviedol, že pokiaľ by aj neexistovala medzi stranami nájomná zmluva, vypratanie bytu by
neprichádzalo do úvahy. Uviedla, že skutkový stav sa nezmenil, možnosť zaobstarať si iné bývanie
naďalej nemá zo subjektívnych dôvodov (nízky príjem), ako aj z objektívnych dôvodov (nedostatok

vhodných bytov), pričom vek žalobkyne je ešte vyšší. I keď predmetom konania nie je vypratanie, je
potrebné za rozporné s dobrými mravmi považovať aj danie výpovede z nájmu bytu, keď prípadné
následné vypratanie bytu by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Akceptovaním platnosti takejto výpovede
by došlo k vyvolaniu právnej neistoty, kedy by neboli jasne definované práva a povinnosti žalobkyne
ako užívateľky bytu a žalovaného ako vlastníka; nevedela by, aká je presná výška odplaty za užívanie

bytu a s poukazom na konanie vedené na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 7C/415/2010 tvrdila, že
žalovaný má o výške primeranej náhrady nereálne predstavy a teda hrozí opätovný súdny spor. Ďalej
uviedla, že predmetná výpoveď je iba pokračovaním snahy žalovaného dostať ju z bytu akýmikoľvek
prostriedkami. Konanie o vypratanie bytu inicioval ešte proti matke žalobkyne a napriek tomu tvrdil, že
rodičov žalobkyne nechal v byte kľudne dožiť; zavádzal súd, že k bytu neexistuje nájomná zmluva a

zatajil súdu, že túto nájomnú zmluvu fyzicky videl, čo potvrdil svedok; účelovo uvádzal, že byt potrebuje
pre svojho otca a v rámci nátlaku na žalobkyňu inicioval tiež konanie o zaplatenie odplaty za užívanie
bytu a to mnohonásobne vyššej, než bola dohodnutá výška nájomného a než aká by mohla zodpovedať
faktickému stavu nehnuteľnosti. Potom, ako so žalobou neuspel, svoju fiktívnu pohľadávku previedol
na spoločnosť svojho syna, ktorý túto spoločnosť následne zlúčil s nemajetnou spoločnosťou určenou

na pokutné ukončenie činnosti obchodných spoločností, čím sa vyhol povinnosti náhrady trov konania
žalobkyni. Poukázala na to, že v byte žije od narodenia už vyše 60 rokov a žalovaný, okrem iniciovania
šikanóznych súdnych konaní, sa jej snaží sťažiť užívanie bytu aj vytváraním rôznych faktických prekážok
(napr. znefunkčnenie trativodu, odpredaj záhrady, cez ktorú bol prístup ku vchodu do bytu). Pokiaľ by
súd za bežných okolností dospel k záveru, že potreba bývania syna žalovaného v predmetnom byte

bola daná a na jej preukázanie nie sú potrebné osobitné okolnosti, mal by zohľadniť doterajšie správanie
žalovaného a jeho tvrdenie o potrebe zabezpečenia bývania pre syna by nemal akceptovať. Ak by aj
tvrdená potreba naozaj existovala, jej odmietnutie súdom by nepredstavovalo nespravodlivé rozhodnutie
s ohľadom na doterajšie konanie žalovaného, ktoré odporovalo dobrým mravom. Ďalej poukázala na to,
že súd nezdôvodnil, aký význam má situácia syna žalovaného, keď súd prejednáva výpoveď z nájmu

danú v roku 2014 a pokiaľ by súčasný stav mal mať význam, zdôraznila, že žalovaný v súčasnosti
už nie je vlastníkom predmetného bytu, o čom priložila LV č. XXXX, a teda nemôže trvať potreba
zabezpečiť prostredníctvom tohto bytu bývanie synovi. Namietala, že tvrdenie súdu, že v priebehu
konania akceptovala predmetnú výpoveď a prijala by bytovú náhradu, nie je pravdivé, pretože nikdy
spornú výpoveď neakceptovala, iba na pokusy súdu o zmierne vyriešenie veci uviedla, že by bola

ochotná uvažovať o zmierlivom riešení veci a ukončení nájmu bytu, ak by jej žalovaný zabezpečil pre
ňu finančne akceptovateľné obdobné primerané bývanie. K uvedenému však neprišlo a preto jej ochotu
riešiť vec zmierlivo nemožno pri rozhodovaní súdu posudzovať na jej ťarchu.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

potvrdiť. Poukázal na to, že žalobkyňa vo svojom odvolaní vymenovala takmer všetky odvolacie dôvody
uvedené v § 365 ods. 1 C.s.p., avšak v texte odvolania žiadny z týchto dôvodov podrobne nerozoberá a
ani nepreukázala existenciu ani len jedného z týchto odvolacích dôvodov. Neuviedla v odvolaní žiadne
nové skutočnosti, ktoré by neuviedla počas súdneho konania a neuviedla ani žiadne skutočnosti, ktoréby preukazovali vady rozsudku. K tvrdeniam žalobkyne o rozpore výpovede z nájmu bytu s dobrými
mravmi uviedol, že sama žalobkyňa nedodržiava dobré mravy, neuhrádza nájomné a ničí prenajatý
byt. Žalobkyňa odkazuje na predchádzajúce súdne spory a vyjadrenia v nich, ktorých predmetom boli

úplne iné žalobné návrhy a samotné odkazy nemajú význam pre rozhodnutie v tejto veci; ich účelom
je len snaha žalobkyne o očiernenie osoby žalovaného. K tvrdeniu žalobkyne, že súd sa nezaoberal a
nevysporiadalsovšetkýmitvrdeniamianámietkami,uviedol,žetotonezakladávadunepreskúmateľnosti
rozsudku, pretože súd nemá povinnosť sa v rozsudku zaoberať a vysporiadavať so všetkými tvrdeniami
strán sporu, ale len s tými, ktoré považuje za podstatné pre správne rozhodnutie vo veci. Vadu rozsudku

nezakladá ani skutočnosť, že žalovaný v súčasnosti už nie je vlastníkom predmetného bytu, pretože
rozhodujúci je stav v roku 2014, kedy všetky dôvody výpovede trvali a existovali. Jeho syn potvrdil vo
výpovedi, že v roku 2014 býval striedavo u svojej matky alebo v podnájme, že dlhodobo so žalovaným
uvažovali o synovom bývaní v B. v byte obývanom žalobkyňou.

4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach

uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné.

5. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, v medziach
dôkazných návrhov sporových strán, na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti
žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému určenia neplatnosti výpovede nájmu bytu,
danej jej žalovaným listom zo dňa 22.09.2014. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami
vyplývajúcimi z ust. § 191 C.s.p. a jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď

vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových
strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový
stav aplikoval ustanovenia § 710 ods. 1, § 711 ods. 1 písm. a) a § 711 ods. 6 Obč. zákonníka, ktoré
aj správne vyložil a dospel k správnym záverom, že predmetná výpoveď, ktorou žalovaný vypovedal
žalobkyni nájom bytu, je určitá a zrozumiteľná, je v nej uvedený konkrétny výpovedný dôvod podľa § 711

ods. 1 písm. a) Obč. zákonníka a je v nej uvedená skutočnosť, v prospech ktorej osoby prenajímateľ byt
potrebuje, pričom žalovaný v konaní preukázal objektívnu potrebu bývania pre svojho syna. Správne súd
prvej inštancie pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobkyne prihliadol aj na to, že predmetný byt je v
dezolátnom stave, vyžaduje rozsiahlu rekonštrukciu, byt nespĺňa kritériá pre byt III. kategórie, žalobkyňa
sa v ňom nemôže sprchovať ani prať a že syn žalovaného má záujem nehnuteľnosť zrekonštruovať,

čo by aj mohol vykonať s pomocou žalovaného. S uvedenými závermi a odôvodnením napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

6.Odvolacísúdďalejdospelkzáveru,žedôvodnežalobkyňavodvolanínamietala,žesúdprvejinštancie
sanezaoberaljejtvrdeniami,týkajúcimisarozporupredmetnejvýpovedeznájmubytusdobrýmimravmi.

S týmito námietkami žalobkyne sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom v odôvodnení rozhodnutia
nevysporiadal a týmto nesprávnym procesným postupom súdu došlo k porušeniu práva žalobkyne na
spravodlivý proces, avšak nejde o taký zásah, ktorý by vzhľadom na jeho povahu alebo intenzitu nebolo
možné napraviť v odvolacom konaní.

7. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobkyňa už v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdila nie
len neexistenciu výpovedného dôvodu uvedeného vo výpovedi, ale aj rozpor predmetnej výpovede s
dobrými mravmi, pričom v žalobe v súvislosti s § 3 ods. 1 a § 39 Obč. zákonníka uviedla, že predmetný
byt užíva od jej narodenia, keďže bývali v ňom aj jej rodičia, po ktorých prešiel nájom bytu na ňu, celý
život prežila v B. a k bytu si vytvorila silný citový vzťah, ktorý naďalej umocňujú pravidelné stretnutia so

súrodencami a ich rodinami u nej doma. Taktiež uviedla, že vzhľadom na jej príjem si nemôže dovoliť
platiť bežný byt, s moderným vybavením a sťahovanie by pre ňu znamenalo veľkú psychickú záťaž. V
priebehukonaniapoukazovalaajnapredchádzajúcekonaniavedenémedzisporovýmistranami,žiadala
pripojiť spis Okresného súdu Malacky sp. zn. 7C/415/2010, poukazovala na vyjadrenia žalovaného v
týchto konaniach. Tvrdila, že žalovaný sa ju dlhodobo snaží vystrnadiť z jej domova a žiadala zohľadniť

jeho doterajšie správanie sa, ktoré bolo v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný namietal, že tieto tvrdenia
žalobkyne sú účelové; nemôže sa dovolávať dobrých mravov, pretože sama koná v rozpore s dobrými
mravmi, keď predmetnú nehnuteľnosť znehodnocuje a za jej užívanie niekoľko rokov neuhrádzala
nájomné. Pri posudzovaní skutočností tvrdených žalobkyňou, ktorými odôvodňovala rozpor výpovedez nájmu bytu s dobrými mravmi je potrebné vychádzať z toho, že žalobcom uplatnený výpovedný
dôvod podľa § 711 ods. 1 písm. a) Obč. zákonníka vychádza z potreby bytu pre prenajímateľa ako
jeho vlastníka, príp. jeho rodinných príslušníkov, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie, a teda

vychádza zo základných subjektívnych oprávnení vlastníka, ktorými realizuje svoje vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, ktoré v zmysle § 123 Obč. zákonníka zahŕňajú okrem iného aj oprávnenie vlastníka
svoju nehnuteľnosť užívať. V zmysle § 3 ods. 1 Obč. zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich
z Občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Aplikáciou tohto ustanovenia
však nemožno neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem,

ale musí ísť o celkom výnimočné okolnosti, ktoré svojou závažnosťou takýto mimoriadny zásah do
výkonu subjektívnych práv a povinností účastníkov právneho vzťahu vyžadujú. Samotný citový vzťah
žalobkynekpredmetnémubytu,vktoromžijeodnarodeniadlhérokyastretávasavňomscelourodinou,
ako aj správanie sa žalovaného v predchádzajúcich súdnych konaniach vedených medzi účastníkmi,
spočívajúce v ním uplatnených nárokoch proti žalobkyni a jeho vyjadreniach v týchto konaniach, na
ktoré žalobkyňa poukazovala, nemožno považovať za natoľko výnimočné a závažné skutočnosti, ktoré

by odôvodňovali uprednostnenie záujmu žalobkyne naďalej žiť v predmetnom byte, pred výkonom práv
žalovaného vyplývajúcich mu z vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. I keď žalobkyňa si vytvorila silný
citový vzťah k bytu, v ktorom žila dlhé roky, v minulosti aj s rodičmi, zároveň však mala vedomosť
o tom, že nie je vlastníčkou predmetného bytu. Výpoveď z nájmu bytu danú žalovaným žalobkyni
nemožno považovať za odporujúcu dobrým mravom ani na základe odôvodnenia rozsudku Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 23.01.2013 sp. zn 4Co/61/2012, na ktorý poukazovala žalobkyňa, pretože
z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd dospel k záveru o rozpore výkonu
vlastníckeho práva žalovaného ako žalobcu vyprataním bytu žalobkyňou ako odporkyňou s dobrými
mravmi aj v prípade, ak by nebolo jednoznačne preukázané, že na ňu prešiel nájom k tomuto bytu, s
prihliadnutím aj na ďalšiu skutočnosť, a to, že nemala možnosť iného riešenia svojej bytovej situácie.

Na rozdiel od uvedeného konania, predmetom tohto konania je určenie neplatnosti výpovede nájmu
bytu podľa § 711 ods. 1 písm. a) Obč. zákonníka a v prípade skončenia nájomného pomeru z tohto
výpovedného dôvodu má navrhovateľka právo na primeraný náhradný byt.

8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne mal za preukázanú potrebu bývania

syna žalovaného v predmetnom byte; táto skutočnosť bola preukázaná nielen výpoveďou žalovaného,
ale aj výpoveďou jeho syna, ktorý na otázku súdu, kde býval do 2014 výslovne uviedol, že vtedy
pendloval medzi jeho matkou a bývaním v podnájme na K. L. a taktiež bolo preukázané, že v tom
čase nevlastnil žiadnu nehnuteľnosť. Pokiaľ žalobkyňa v súvislosti s aktuálnou životnou situáciou syna
žalovaného, na ktorú poukázal súd prvej inštancie, uviedla, že žalovaný v súčasnosti už nie je vlastníkom

predmetného bytu a preto nemôže trvať potreba zabezpečiť bývanie v tomto byte synovi žalovaného,
pričom predložila výpis z LV č. XXXX, podľa ktorého sú ako vlastníci predmetného bytu zapísané iné
osoby s titulom nadobudnutia V-6548/2020:Kúpna zmluva, právoplatným 05.01.2021, ide o uplatnenie
novoty v odvolacom konaní, prípustnosť ktorej v súlade s § 366 C.s.p. žalobkyňa žiadnym spôsobom
nezdôvodnila a ani nepreukázala.

9. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý;
z hľadiska ňou uplatnených odvolacích dôvodov; spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, na
ktorých založil svoje rozhodnutie. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p..

10. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože mal úspech v odvolacom
konaní.

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupovalako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).