Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. október 2023

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Ek/1011/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123290872
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Turzová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2023:6123290872.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: BL Finance, s. r. o., so sídlom Šoltésovej
14, 811 08 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 44 307 683, právne zast.: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., so
sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 36 862 711, proti povinnému: A. B., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom C. D. A. X, XXX XX C. D. A., o vymoženie 368,87 Eur s príslušenstvom,
o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/1011/2023 zo

dňa 01. 08. 2023, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/1011/2023
zo dňa 01. 08. 2023 z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/1011/2023 zo dňa 01. 08. 2023 vyššia
súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietla v časti príslušenstva pohľadávky:

úroku z omeškania: 12,50 % ročne zo sumy 380,27 EUR od 22. 11. 2003 do 08. 01. 2020 a úroku z
omeškania 12,50 % ročne zo sumy 368,87 EUR od 09. 01. 2020 do zaplatenia v zmysle ustanovenia
§ 53 ods. 3 písm. e) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
„Exekučný poriadok“). Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie
na podklade exekučného titulu, ktorým súd uložil odporcovi, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného
rozkazu zaplatil navrhovateľovi sumu 11.455,90 Sk, úrok z omeškania: 0,10% denne z dlžnej sumy od

22. 11. 2003 do zaplatenia, úrok vo výške 2,46 % mesačne z dlžnej sumy od 22. 11. 2003 do zaplatenia,
zmluvnú pokutu vo výške 2291,18 Sk, trovy konania vo výške 685,- Sk a trovy právneho zastúpenia vo
výške 3927,- Sk alebo aby v tej istej lehote podal odpor. Predmetný exekučný titul bol vydaný vyšším
súdnym úradníkom. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal na podklade uvedeného
exekučného titulu vymoženia sumy vo výške 368,87 EUR, úroku vo výške 2,46 % mesačne zo sumy
380,27 EUR od 22. 11. 2003 do 08.01.2020 a 2,46% mesačne zo sumy 368,87 EUR od 09. 01. 2020

do zaplatenia, úroku z omeškania: 0,10 % denne zo sumy 380,27 EUR od 22. 11. 2003 do 08. 01. 2020
a 0,10% denne zo sumy 368,87 EUR od 09. 01. 2020 do zaplatenia, ďalej zmluvnej pokuty vo výške
76,05 EUR a trov konania vo výške 153,09 EUR. Hoci sa v danom prípade jednalo o opätovný návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), vyššia súdna úradníčka poukázala na to, že
v zmysle uvedeného predpisu dal zákonodarca možnosť oprávnenému v prípade, že dôjde k zastaveniu

starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného
návrhu. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, súčasne
to ale neznamená, že tento návrh by mal byť posudzovaný inak (odlišne) než akýkoľvek iný „nový“ návrh
na vykonanie exekúcie. Uvedené totiž nemá oporu v zákonnej úprave. Opätovný návrh na vykonanie
exekúcie, ako každý iný návrh na vykonanie exekúcie, podlieha novým pravidlám exekučného konania
v zmysle Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, čo znamená, že exekučný súd je

nielen oprávnený ale aj povinný tento návrh posúdiť z pohľadu novej právnej úpravy. Ďalej uviedla,
že Exekučný poriadok v zákonom vymedzených prípadoch (viď. § 53 ods. 3 Exekučného poriadku)pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného titulu. V danej súvislosti vyššia súdna úradníčka po
posúdení návrhu na vykonanie exekúcie vyzvala oprávneného, aby odstránil z návrhu na vykonanie
exekúcie z časti E) formulára (Vymáhaný nárok) úroky z omeškania: 0,10 % denne zo sumy 380,27

EUR od 22. 11. 2003 do 08. 01. 2020 a úrok z omeškania 0,10 % denne zo sumy 368,87 EUR
od 09. 01. 2020 do zaplatenia vzhľadom na skutočnosť, že tieto dojednané úroky z omeškania súd
vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods.3 písm. e) Exekučného poriadku. V
danom prípade sa totiž jedná o nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom dojednanie o úrokoch
z omeškania presahujúcich zákonnú výšku úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahov, ktoré

boli následne v tejto nezákonnej výške priznané exekučným titulom, súd vyhodnotil ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho je tu daný dôvod pre čiastočné zamietnutie návrhu na vykonanie
exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku. Oprávnený dňa 23. 06. 2023 doručil súdu
opravu návrhu na vykonanie exekúcie v ktorom opravil uplatnený úrok z omeškania tak, že si uplatnil
úrok z omeškania vo výške 12,50% ročne zo sumy 380,27 EUR od 22. 11. 2003 do 08. 01. 2020 a úrok
z omeškania 12,50 % ročne zo sumy 368,87 EUR od 09. 01. 2020 do zaplatenia, pričom do odôvodnia

uviedol, že „vzhľadom na Vašu výzvu, si oprávnený dovoľuje vykonať korekciu uplatneného úroku z
omeškania a uplatniť si ho v tomto exekučnom konaní len v rozsahu zákonného úroku z omeškania,
ktorý bol platný k prvému dňu omeškania. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu omeškania): "Výška
úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k

prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu." Základná úroková sadzba NBS (do 31.12.2002
diskontná sadzba) platná ku dňu omeškania bola vo výške 6,25 %.Oprávnený si teda uplatňuje úroky z
omeškania v rozsahu zákonného úroku z omeškania platného k prvému dňu omeškania, t. j. vo výške
12,5 % (6,25 % x 2 = 12,5 %).“ V nadväznosti na uvedené vyššia súdna úradníčka poukázala na
zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR prijaté v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15. 06. 2022 a ďalej na to, že účastníci občianskoprávnych vzťahov
si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení
zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súdna
prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s
§ 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z

omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Ak sa úroky z omeškania dohodnú, musia mať primeranú
výšku, ktorá nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Dohoda o
úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom je v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom. Pre určenie výšky úroku z omeškania
je rozhodujúce, kedy sa dlžník dostal do omeškania. V prejednávanej veci je preukázané, že povinný

sa s vrátením poskytnutého úveru dostal do omeškania dňa 22. 11. 2003. Vyššia súdna úradníčka
zistila, že v občianskoprávnych vzťahoch v zmysle v tom čase platného § 3 Nariadenia Vlády SR č.
87/1995 Z. z. bola výška úrokov z omeškania počítaná ako dvojnásobok diskontnej sadzby určenej
Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. V období,
kedy sa povinný dostal do omeškania bola základná úroková sadzba NBS vo výške 6,25 %. Keďže

v danom prípade dojednaný úrok z omeškania predstavoval výšku 36,5 % ročne oproti zákonnému
úroku z omeškania v sadzbe 12,50 % ročne, vyššia súdna úradníčka konštatovala, že takto dojednaný
a následne priznaný úrok z omeškania je v rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s
§ 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Zb., ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania
v občianskoprávnych vzťahoch, ktorým spotrebiteľský vzťah jednoznačne je, pričom prekročenie tejto

hranice nie je prípustné. Na tomto mieste je potrebné doplniť, že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť)
konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k
príslušnému zmluvnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu (čo
možnovyjadriťitak,žezmluvnápodmienkastojíipadálenakocelok).Každázmluvnástranataktoznáša
riziko naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad

nie celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa
ním neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca mu
poslúžiť,neobstojí.Takétozmluvnédojednaniepredstavujehrubýnepomermedzivzájomnýmiplneniami
a je v rozpore s dobrými mravmi, a to z dôvodu, že v danom prípade nešlo o čisto obchodnoprávny vzťah,
ale o vzťah spotrebiteľský, teda občianskoprávny. V rámci zmluvy o úvere výšku úroku z omeškania

nebolo možné dojednať, pretože sa jednalo o spotrebiteľský (občianskoprávny) vzťah, v ktorom sa úrok
z omeškania spravuje § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom,
že v exekučnom titule uvedený úrok z omeškania podstatným spôsobom presahuje obvyklú úrokovú
mieru stanovenú Národnou bankou Slovensko pre úroky z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, včoho dôsledku úrok z omeškania z exekučného titulu bol priznaný v rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 Nariadením Vlády SR č. 87/1995 Z. z. V danom smere súd zdôrazňuje, že
v zmysle vyššie uvedených skutočností oprávnený nemohol tento nedostatok odstrániť ani tým, že v

opravenom návrhu si už uplatnil úrok z omeškania: 12,50% ročne zo sumy 380,27 EUR od 22. 11. 2003
do 08. 01. 2020 a úrok z omeškania 12,50 % ročne zo sumy 368,87 EUR od 09. 01. 2020 do zaplatenia.
Exekučný súd nemôže moderovať daný úrok z omeškania resp. tento meniť na zákonný, nakoľko v
exekučnom titule nebol priznaný ako zákonný úrok z omeškania, ale ako dohodnutý úrok z omeškania
vychádzajúci z neprijateľných zmluvných podmienok. Vyššia súdna úradníčka po preskúmaní spisového

materiálu mohla konštatovať právny záver, že v časti uplatneného úroku z omeškania je daný dôvod na
zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie podľa §53 ods.3 písm. e) Exekučného poriadku. V danom
prípade sa totiž jedná o nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom dojednanie o úrokoch z
omeškania presahujúcich zákonnú výšku úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, ktoré boli
následne v tejto nezákonnej výške priznané exekučným titulom, vyhodnotila ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku, v dôsledku čoho je tu daný dôvod pre čiastočné zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie

podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, a preto návrh na vykonanie exekúcie v časti úrokov z
omeškania v zmysle § 53 ods.3 písm. e) Exekučného poriadku zamietla.

2. Proti uzneseniu o čiastočnom zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie podal oprávnený včas
sťažnosť a žiadal, aby Okresný súd Banská Bystrica napadnuté uznesenie zrušil. Sťažnosť odôvodnil

tým, že rozhodnutie súdu považuje za arbitrárne a porušujúce základné princípy právneho štátu. Súd
svojim rozhodnutím neprimerane zasiahol do práv oprávneného, keďže oprávnenému nepriznal ani
len zákonný úrok z omeškania. V prvom rade oprávnený zdôrazňuje, že pohľadávku nadobudol už po
právoplatnosti rozhodnutia a v čase, kedy bol podaný návrh na vykonanie exekúcie. Oprávnený sa
spravodlivo domnieval, že rozhodnutie súdu je zákonné. Samotná skutočnosť, že rozhodnutie vydal

vyšší súdny úradník, nemôže neprimeraným spôsobom postihovať oprávneného. Nie je v právnom štáte
prípustné, aby štát na jednej strane prijal právnu normu, ktorou zverí vydávanie platobných rozkazov
vyšším súdnym úradníkom a potom znovu ten istý štát prostredníctvom Ústavného súdu rozhodol, že
takýmto postupom došlo k porušeniu práv účastníka konania, keďže o návrhu na vydanie platobného
rozkazu nerozhodoval sudca, ale vyšší súdny úradník. Je potrebné si uvedomiť, že na začiatku

pochybil zákonodarca, keď prijal právnu normu, ktorá bola neskôr posúdená ako porušujúca princíp
efektívnej ochrany spotrebiteľa. Prijatím tejto normy tak nedošlo len k poškodeniu práv spotrebiteľov
ale aj veriteľov, ktorý sa spoliehali na správnosť súdnych rozhodnutí (platobných rozkazov vydaných
vyššími súdnymi úradníkmi), keďže tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s vtedy platnými procesnými
normami. Oprávnený upriamil pozornosť exekučného súdu, že exekučný titul bol vydaný pred vyše

20 rokmi. Vtedy platná právna úprava nijakým spôsobom neobmedzovala možnosť zmluvných strán
dojednať si aby sa ich zmluvný vzťah spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka. Oprávnený
upozorňuje exekučný súd, že pokiaľ spotrebiteľ podal odpor, súdy námietky spotrebiteľa v procesnom
postavení žalovaného vždy posudzovali. Výsledkom je množstvo rozhodnutí, kde súdy moderovali
výšku zmluvného úroku z omeškania na zákonný úrok z omeškania. Neskôr po zakotvení ex offo

prieskumu neprijateľných zmluvných podmienok konajúce súdy opäť postupovali tak, že moderovali
výšku zmluvného úroku z omeškania na výšku zákonného úroku z omeškania. V exekučnom konaní
v zásade nie je možný hmotnoprávny prieskum exekučného titulu. Pokiaľ v spotrebiteľských veciach
exekučný poriadok pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, neznamená to, že exekučný
súd môže zrušiť resp. vôbec nepriznať už raz judikovaný nárok na zaplatenie úrokov z omeškania.

Hmotnoprávny prieskum exekučného titulu v exekučnom konaní výrazným spôsobom prelamuje zásadu
nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia, pričom taktiež prelamuje aj zásadu nie dvakrát v tej istej veci.
Z uvedeného dôvodu musí exekučný súd pri opätovnom hmotnoprávnom prieskume prihliadať nielen
na práva povinného ako spotrebiteľa, ale aj na práva oprávneného. Vzhľadom na vyššie uvedené si
oprávnený dovoľuje zdôrazniť, že v čase vydania platobného rozkazu neboli v platnosti ust. § 172 ods. 9

OSP. Ustanovenie § 172 ods. 9 OSP v zmysle, ktorého platilo, že ak sa uplatňovalo právo na zaplatenie
peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom bol spotrebiteľ, súd nevydal platobný rozkaz, ak
zmluva obsahovala neprijateľné podmienky bolo do Občianskeho súdneho poriadku doplnené zákonom
č. 384/2008 Z. z., pričom uvedená novela Občianskeho súdneho poriadku nadobudla účinnosť dňa 15.
10. 2008. Je teda evidentné, že predmetné ustanovenie OSP nebolo účinné v čase rozhodovania súdu

o vydaní Platobného rozkazu. Súd tak v čase rozhodovania o návrhu na vydanie Platobného rozkazu
nemohol sám skúmať neprijateľnosť zmluvných podmienok. Uvedeným sa súd mohol zaoberať až v
prípade, ak by povinný (v tom čase žalovaný) vo včas podanom odpore tieto skutočnosti namietol.
Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani fakt, že platobný rozkaz vydal vyšší súdny úradník, pretožeak by rozhodoval sudca, ani tento by v tom čase nemohol vykonať ex offo prieskum neprijateľnosti
zmluvných podmienok. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pokiaľ chce exekučný súd skúmať exekučný
titul, ktorým bolo už raz právoplatne rozhodnuté o žalovanom nároku, nemôže bez ďalšieho pripísať

na ťarchu veriteľa skutočnosť, že v tom čase platné právne normy neumožňovali ex offo prieskum
zmluvných podmienok a to navyše za situácie, keď podstatná časť judikatúry a zákonov bola vydaná
a prijatá až po nadobudnutí vykonateľnosti exekučného titulu. Rovnako nemožno na ťarchu veriteľa
pripísať skutočnosť, že v tom čase platná právna úprava zverovala vyšším súdnym úradníkom právomoc
rozhodovať o vydávaní platobných rozkazov. Takéto zásahy a prelamovanie princípov právneho štátu v

snahe ochrániť spotrebiteľa hrubým spôsobom narúšajú dôveru spoločnosti v právoplatné a vykonateľné
súdne rozhodnutia. Neústavným postupom (v tom čase ale zákonným) kedy bol platobný rozkaz
vydaný vyšším súdnym úradníkom tak totiž došlo k poškodeniu práv nielen žalovaných ale aj žalobcov.
Oprávnenému nič nebráni uplatňovať si menší úrok z omeškania ako mu bol judikovaný súdnym
rozhodnutím. Uvedeným postupom totiž bude učinené za dosť ochrane spotrebiteľa ako slabšej strane,
pričom ostane oprávnenému zachovaný jeho nárok na zákonné úroky z omeškania. S poukazom na

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR ako aj s poukazom na princíp preferencie
výkladu právneho úkonu v prospech jeho platnosti platí, že dojednanie úverovej zmluvy o zmluvnom
úroku z omeškania nie je neplatné, ale je neplatné len v časti v ktorej odporuje zákonu, t. j. súd musí
priznať zmluvné úroky z omeškania vo výške zákonných úrokov a vo zvyšku nárok na zmluvné úroky z
omeškania, ktorý presahuje zákonom povolenú hranicu zamietne ako neplatný. Nemôže ale nepriznať

žiadne úroky z omeškania. Exekučný súd vo svojom odôvodnení tvrdí, že dojednaný zmluvný úrok
z omeškania je absolútne neplatným právnym úkonom, keďže dojednaná výška úrokov z omeškania
mala byť podľa exekučného súdu v rozpore s dobrými mravmi. V riadnom súdnom konaní by však
mal žalobca možnosť po podanom odpore výšku úrokov z omeškania modifikovať zmenou žaloby na
zákonné úroky z omeškania. Veriteľ má totiž vždy nárok na zákonné úroky z omeškania. Veriteľ mohol

už priamo v žalobe uplatňovať zákonné úroky z omeškania, rovnako sa tak mohol rozhodnúť uplatňovať
menšie úroky z meškania aj v exekučnom konaní. Vzhľadom na skutočnosť, že veriteľ má v prípade
omeškania dlžníka vždy nárok na zákonné úroky z omeškania, priznávali súdy v riadnom konaní úrok
z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe a to aj spôsobom, že samotný súd pristúpil k moderácii
uplatňovaného úroku z omeškania na zákonom stanovenú sadzbu. Zmluvné ustanovenie o zmluvných

úrokoch z omeškania totiž nie je neplatné ako celok, ale je neplatné len v časti, v ktorej odporuje
kogentným ustanoveniam upravujúcim hornú výšku úroku z omeškania. Uvedené je aj v súlade so
zásadou preferencie výkladu v prospech platnosti právneho úkonu. Vzhľadom na uvedené exekučný
súd nebol oprávnený zamietnuť príslušenstvo pohľadávky ako celok, a to o to viac, že oprávnený ako
veriteľ by mal v riadnom konaní nielen možnosť sám modifikovať zmluvný úrok z omeškania na zákonom

povolenú výšku, ale v riadnom konaní by súd sám pri prieskume zmluvných podmienok tento úrok
moderoval na zákonnú výšku.

3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho

súdneho úradníka.

4. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

5. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

6. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

7. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

8. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná

včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie
vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po
skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal
napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadeniapojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná
dôvodne, a preto ju zamietol.

9. Pre úplnosť súd uvádza, že preskúmavacie oprávnenie sudcu pri rozhodovaní o sťažnosti je
ohraničené medzami, v ktorých sa sťažovateľ domáha preskúmania uznesenia vyššieho súdneho
úradníka. Vymedzenie rozsahu sťažnosti je pre sudcu, ktorý rozhoduje o sťažnosti záväzné v tom smere,
že nemôže preskúmať uznesenie vyššieho súdneho úradníka vo väčšom, ale ani v menšom rozsahu
než je uvedené v sťažnosti. Vzhľadom na uvedené súd preskúmal napadnuté uznesenie len v rozsahu

namietanom oprávneným v podanej sťažnosti.

10. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, pre
ktoré vyššia súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti zamietla, a preto naň v
podrobnostiachodkazuje.Odôvodnenienapadnutéhouzneseniapovažujezapresvedčivé,dostatočnéa
jasné, pričom vyššia súdna úradníčka sa vysporiadala so všetkými, pre rozhodnutie vo veci relevantnými

skutočnosťami.

11. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie v prvom
rade pripomína, že v prejednávanej veci oprávnený uplatňoval k vymoženiu nárok na zaplatenie
sumy 368,87 Eur s príslušenstvom, zmluvnej pokuty, trov pôvodného konania a trov exekúcie na

základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu Košice - okolie sp. zn.
10Rob/728/2005 zo dňa 20. 02. 2006 (ďalej len „exekučný titul“), ktorý bol vydaný vyšším súdnym
úradníkom. V tomto smere sťažnostný súd len okraj uvádza, že v prípade návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie sa jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods. 1 zákona č.
233/2019Z.z.oukončeníniektorýchexekučnýchkonaníaozmeneadoplneníniektorýchzákonov(ďalej

len „ZoUNEK“), kde dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej
exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu.
Preto oprávnený mohol podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce
exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a nebola vymožená
pohľadávka oprávneného. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie

exekúcie, exekučný súd v tomto „novom“ exekučnom konaní začatom na základe opätovného návrhu
oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej
povinnosti,atoeštepredvydanímpoverenianavykonanieexekúciekonkrétnemusúdnemuexekútorovi,
t.j. pred začatím exekúcie, pričom ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti,
so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný, je povinný návrh na vykonanie exekúcie

zamietnuť (v celom rozsahu alebo v časti).

12. Vyššia súdna úradníčka, po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, s poukazom na § 53 ods.
3 písm. e) Exekučného poriadku návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietla, a to v časti
o vymoženie úrokov z omeškania, keď konštatovala, že uplatnené úroky z omeškania vychádzajú

z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Oprávnený v rámci podanej sťažnosti toto právne posúdenie
namietal.

13. V nadväznosti na argumentáciu oprávneného v podanej sťažnosti, sťažnostný súd poukazuje
na to, že v danej veci nebolo sporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere

č. 01000054 zo dňa 17. 05. 2002, ktorú vyššia súdna úradníčka správne vyhodnotila ako zmluvu
spotrebiteľskú, pričom oprávnený spotrebiteľský charakter vymáhaného nároku ani nerozporoval. Ďalej
nebolo sporné, že exekučným titulom bol platobný rozkaz zo dňa 20. 02. 2006 vydaný vyšším súdnym
úradníkom. Pokiaľ teda oprávnený namietal oprávnenie exekučného súdu vykonať hmotnoprávny
prieskum platobného rozkazu (ktorý je v danom prípade exekučným titulom), vyššia súdna úradníčka

správne poukázala na to, že Exekučný poriadok v zákonom vymedzených prípadoch (viď. § 53
ods. 3 Exekučného poriadku) pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, pričom práve
v súvislosti s vykonaním exekúcie na podklade platobného rozkazu vydaného v spotrebiteľskom
spore dala správne do pozornosti zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR prijaté v uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15. 06. 2022, podľa ktorého

je s poukazom na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku exekučný súd oprávnený a povinný
vykonať hmotnoprávny prieskum vymáhaného nároku v prípade, „ak sa tento vymáha na podklade
platobného rozkazu vydaného vyšším súdnym úradníkom priznaného titulom spotrebiteľskej zmluvy,
možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právnaúprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil, pretože by inak rezignoval na princíp
efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorý je súčasťou základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd
predmetné stanovisko prijal vychádzajúc predovšetkým z rozsudku súdneho dvora C-448/17 a „majúc

na zreteli záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce jej z postavenia členského štátu Európskej únie, v
záujme dosiahnutia cieľov smernice 93/13/EHS a v záujme reálnej garancie práva na súdnu ochranu
ústavný súd akcentuje, že je nevyhnutné interpretovať predmetné ustanovenie eurokonformne, a to tak,
že za situáciu predpokladanú § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku („... v konaní, v ktorom nebolo
možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky“) je nutné považovať aj stav, keď

v konaní o vydanie platobného rozkazu síce bolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné
zmluvné podmienky, avšak právomoc na vydanie platobného rozkazu bola zverená vyššiemu súdnemu
úradníkovi a vyšší súdny úradník platobný rozkaz vydal, možnosť podania odporu bola limitovaná
lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor
vecne odôvodnil. Týmto spôsobom je možné zrevidovať nedostatok, ktorým je postihnuté základné
konanie – konanie o vydanie platobného rozkazu (platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom,

možnosť spotrebiteľa podať odpor v lehote iba 15 dní od doručenia platobného rozkazu, nutnosť
odpor vecne odôvodniť, čo v súhrne vyvoláva stav nezabezpečenia možnosti skúmania neprijateľných
zmluvných podmienok sudcom) vyčítaný Súdnym dvorom tak, že priestor na ex offo kontrolu existencie
neprijateľných zmluvných podmienok je daný v štádiu vykonávacieho konania. Iba taká interpretácia §
53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorej všeobecnému súdu v exekučnom konaní prináleží

skúmať exekučný titul – platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom z hľadiska posúdenia
dôvodnosti vymáhania nároku, ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská
zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok
vymáhaný v exekučnom konaní, zodpovedá naplneniu cieľov sledovaných smernicou 93/13/EHS (III. ÚS
324/2021-49).“ Zároveň možno doplniť, že spomínané zjednocujúce stanovisko nie je použiteľné len vo

vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti Civilného sporového poriadku či podľa zákona č.
307/2016 Z. z. o upomínacom konaní, ale aj vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku, čo vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (viď. nález sp.
zn. III. ÚS 166/2023 z 07. 09. 2023, nález sp. zn. III. ÚS 369/2023 z 18. 08. 2023 či nález sp. zn. III.
ÚS 193/2023 z 13. 07. 2023) a predovšetkým i zo samotného rozsudku súdneho dvora C-448/17, kde

predmetom prieskumu bol platobný rozkaz vydaný dňa 24. 08. 2012, teda za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku.

14. Hoci teda oprávnený namietal, že postupom exekučného súdu dochádza podľa neho k zásahu do
jeho práv tým, že sa prelamuje zásada nezmeniteľnosti súdneho rozhodnutia a zásada nie dvakrát

v tej istej veci, môže sťažnostný súd len uviesť, že argumentácii oprávneného rozumie. Exekučný
súd však musí postupovať v súlade s platnou právnou úpravou, ako aj v súlade so zjednocujúcim
stanoviskom Ústavného súdu SR prijatým pod sp. zn. Plz. ÚS 1/2022 a v neposlednom rade aj v súlade s
judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tomto smere možno pripomenúť nález vo veci sp. zn. I. ÚS 462/2022,
kde Ústavný súd SR konštatoval porušenie práva na spravodlivý proces v prípade, ak súd neaplikuje

rozsudok Súdneho dvora priliehavý na prejednávanú vec. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach tiež
zdôrazňuje, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom
práve na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov
(m. m. III. ÚS 666/2016, ZNaU 50/2016). Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo
(aj súdy) musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej

regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch
postavená na roveň, a dokonca niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. V tomto smere je preto nevyhnutné
poukázať na to, že Súdny dvor EÚ judikoval, že vykonanie ex offo kontroly relevantných zmluvných
podmienok nie je o možnosti, ale o povinnosti: „Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu
súdu udeľuje právo Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej

nekalej povahe zmluvnej podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku,
pokiaľ je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane
prípadu“ (rozsudok C-243/08, E.:E.:F.:XXXX:XXX, bod 32). Súd má pritom tento cieľ naplniť s takou
mierou procesnej ingerencie, ktorá je typická pre ochranu verejného poriadku (porov. uznesenie
C-76/10, E.:E.:F.:XXXX:XXX, bod 50), a to bez ohľadu na zastupovanie spotrebiteľa advokátom (porov.

rozsudok C-497/13, E.:E.:F.:XXXX:XXX, bod 47). Súdny dvor EÚ taktiež prijal záver, že ex offo
prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok sa má vykonať aj v konaniach vymáhacej povahy, napr.
v insolvenčnom konaní (rozsudok C-377/14, E.:E.:F.:XXXX:XXX) či v exekučnom konaní (C-448/17,
E.:E.:F.:XXXX:XXX).15. Práve zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR, týkajúce sa exekučného konania, vychádza z
rozsudku Súdneho dvora EÚ C-448/17, kde Súdny dvor judikoval, že „Smernica 93/13 sa má vykladať v

tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá,
napriektomu,ževštádiuvydaniaplatobnéhorozkazuprotispotrebiteľovistanovujepreskúmanienekalej
povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, na jednej
strane priznáva právomoc vydať tento platobný rozkaz súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie
sudcu, a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje, aby bol tento

odpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie je stanovené v štádiu
výkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd.“ Ak teda v štádiu vydávania
platobného rozkazu vnútroštátna právna úprava priznáva právomoc súdnemu úradníkovi, ktorý nemá
postavenie sudcu, pre zachovanie potrebného účinku smernice 93/13 je nutné umožniť preskúmanie
neprítomnosti nekalých podmienok v dotknutej zmluve sudcom práve v štádiu výkonu platobného
rozkazu. Sťažnostný súd má za to, že za prípadné pochybenie zákonodarcu, ktorý možnosť vydania

platobného rozkazu zveril súdnemu úradníkovi, ako uviedol oprávnený, predsa nemožno sankcionovať
povinného (spotrebiteľa) tým, že voči nemu bude vymáhaný nárok, ktorý je v zjavnom rozpore so
zákonom. Vychádzajúc z uvedeného tak exekučný súd nemohol inak než vykonať hmotnoprávny
prieskum predloženého exekučného titulu a v prípade, že detegoval neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ktorá má vplyv na vymáhaný nárok, musel postupom v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného

poriadku návrh na vykonanie exekúcie v dotknutej časti zamietnuť. Na uvedenom závere súčasne nič
nemení ani skutočnosť, že v čase vydania exekučného titulu Občiansky súdny poriadok neupravoval
povinnosť súdu ex offo skúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, pretože podstatným
je, že túto povinnosť majú súdy zverenú toho času. Práve jedným z cieľov Smernice 93/13/EHS totiž
je, aby členské štáty v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže zabezpečili existenciu

primeraných a účinných prostriedkov, ktoré by zabránili uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Súdom členských štátov Únie
tak bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných podmienok v
spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok vo veci
C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na zabezpečenie

efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k využívaniu
spomínaného oprávnenia. Práve obsahom efektívnej ochrany spotrebiteľa musí byť aj „očistenie“
zmluvných vzťahov od neprijateľných zmluvných podmienok v zmluvách uzatvorených v čase, kedy
náš právny poriadok neobsahoval takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako je to dnes, inak by
dochádzalo k diskriminácii spotrebiteľov.

16. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na vykonanie exekúcie v časti úrokov z omeškania, sťažnostný súd
ďalej poukazuje na to, že hoci Občiansky zákonník v čase podpisu zmluvy o úvere neobsahoval ešte
takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako ju poznáme dnes. Treba uviesť, že u takej zmluvy ako
je zmluva o úvere zo dňa 17. 05. 2002 (teda uzatvorenej v čase, kedy absentovala výslovná právna

úprava zakotvujúca prednosť ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské vzťahy pred ustanoveniami
Obchodného zákonníka) súdna prax už v rámci rozhodovacej činnosti venovanej i výkladu pojmov
„spotrebiteľský úver“ a „spotrebiteľská zmluva“ a vzájomnému pomeru takýchto pojmov uzavrela, že
normy obchodného práva (keďže zmluva o úvere je absolútnym obchodom) sú použiteľnými len
vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov

v Občianskom zákonníku, ďalších právnych predpisoch a predpisoch vydaných na ich vykonanie.
Hoci teda možno súhlasiť s právnym názorom oprávneného, ktorý argumentuje tým, že v čase
uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere právna úprava nevylučovala použitie Obchodného zákonníka,
podľa ustálenej rozhodovacej praxe by v súčasnej dobe výlučná aplikácia Obchodného zákonníka
znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku

(§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému
zákonníkuosobitnouprednostnepoužiteľnouprávnouúpravou(lexspecialis).Inakpovedané,Obchodný
zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v spotrebiteľskej právnej úprave a
vo vykonávacích predpisoch k nim; to musí platiť i v prípade posudzovania súladu zmluvy s normami
spotrebiteľského práva. Keďže právny vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa 17. 05. 2002 bol

správneposúdenýakovzťahspotrebiteľský,vyššiasúdnaúradníčkaďalejsprávnepostupovalavzmysle
právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv a v konečnom dôsledku
tak v prejednávanej veci ohľadom sporného úroku z omeškania dala správne prednosť právnej úprave
Občianskeho zákonníka pred právnou úpravou Obchodného zákonníka.17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal preto exekučný súd oprávnenie i povinnosť podrobiť zmluvu
o úvere zo dňa 17. 05. 2002 prieskumu z pohľadu právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb., pričom §

23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. upravoval, že obsahom typovej zmluvy nesmú byť neprimerané
podmienky alebo podmienky v rozpore s dobrými mravmi. Práve v dôsledku uvedeného sa potom
vyššia súdna úradníčka správne zaoberala úrokmi z omeškania, ktoré boli v exekučnom titule priznané
vo výške 0,1 % denne, pričom sťažnostný súd zdôrazňuje, že exekučný titul v tomto smere zjavne
vychádzal zo zmluvného dojednania o výške úrokov z omeškania, ktoré bolo súčasťou Obchodných

podmienok zmluvy o úvere spoločnosti GE Capital Multiservis, k.s. (v časti označenej ako „Sadzobník
poplatkov“). Ak by totiž nejestvovalo toto zmluvné dojednanie ohľadom výšky úrokov z omeškania, súd
by pri vydaní platobného rozkazu musel priznať úroky z omeškania v ich zákonnej výške (tak, ako to
vyplývalo napr. aj z § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase omeškania povinného).
Tu treba ďalej doplniť, že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť) konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i
jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k príslušnému zmluvnému dojednaniu v

podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu, čo inak povedané, znamená, že zmluvná
podmienka stojí i padá len ako celok, a teda plnenie vyplývajúce z neprijateľnej zmluvnej podmienky
nemožno moderovať. Každá zmluvná strana takto znáša riziko naformulovania príslušnej podmienky
celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad nie celkom uváženého pristúpenia na určitú
podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa ním neprijateľnosti ho podmienka bude

zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca mu poslúžiť, neobstojí. V nadväznosti na
uvedené možno tiež zopakovať, že účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a
povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od
neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy
ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995

Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je
prípustné. Inak povedané, dohoda o výške úrokov z omeškania je prípustná s tým, že ale nesmie byť
prekročená zákonom stanovená horná hranica úrokov z omeškania.

18.Vprejednávanejvecitakvyššiasúdnaúradníčkasprávneposudzovalazmluvnédojednanieohľadom

úrokov z omeškania z pohľadu § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb., a teda či toto zmluvné dojednanie
nie je neprimeranou podmienkou, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, pričom treba konštatovať vecnú správnosť jej záveru, keď toto
ustanovenie požaduje od povinného ako spotrebiteľa, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s omeškaním plnenia jeho záväzku. V tomto smere totiž sťažnostný súd poukazuje

na to, že v danom prípade dojednaný úrok z omeškania predstavoval výšku 36,5 % ročne oproti
zákonnému úroku z omeškania v sadzbe 12,50 % ročne (v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy).
Dojednaná výška úroku z omeškania tak bola v zjavnom rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Zb., ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov
z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, ktorým spotrebiteľský vzťah jednoznačne je, pričom

prekročenie tejto hranice nie je prípustné. Sťažnostný súd tak má bez pochybností za to, že presah
sadzby zmluvných úrokov z omeškania v spotrebiteľskej zmluve nad sadzbu ustanovenú predpismi
občianskeho práva spôsobuje neprijateľnosť a neplatnosť takéhoto dojednania ako celku, v dôsledku
čoho treba nesporne konštatovať vecnú správnosť napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky.
Nehovoriac o tom, že dohoda účastníkov o výške úrokov z omeškania nad hornú hranicu stanovenú §

517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. je neprípustná,
a teda v rozpore so zákonom. Súčasne, sťažnostný súd nadobudol pochybnosti o tom či povinný sa
vôbec mal možnosť vopred oboznámiť s touto zmluvnou podmienkou vzhľadom na to, že táto bola
zachytená v obchodných podmienkach, ktoré neboli povinným osobitne podpísané. Podpis povinného
naobchodnýchpodmienkachvžiadnomprípadenenahrádzaanivyhláseniepovinnéhovzmluveoúvere

o tom, že sa s obsahom obchodných podmienok oboznámil a súhlasí s nimi, pretože toto vyhlásenie je
nevýrazne uvedené v texte zmluvy, a teda sťažnostný súd nie je presvedčený o tom či si povinný bol
skutočne vedomý toho, čo je obsahom obchodných podmienok.

19. Ako už sťažnostný súd uviedol vyššie, oprávnenému nebolo možné priznať úrok z omeškania

v zákonnej výške z dôvodu, že plnenie vyplývajúce z neprijateľnej zmluvnej podmienky nemožno
moderovať a pokiaľ súd vysloví neprijateľnosť zmluvnej podmienky, táto je neplatná ako celok. Keďže
v exekučnom titule bol úrok z omeškania priznaný vo výške, ktorá vyplývala práve z neprijateľnej
zmluvnej podmienky, nemal inú možnosť než v časti plnenia vyplývajúceho z neprijateľnej zmluvnejpodmienky návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť, ako to napokon vyplýva z § 53 ods. 3 písm.
e) Exekučného poriadku. Exekučný súd nie je v pozícii súdu základného konania, ktorý podaný
žalobný návrh preskúmava a právne posudzuje. Exekučný súd opätovne neprejednáva žalobný návrh

oprávneného, ale len skúma či nárok, ktorý bol oprávnenému priznaný exekučným titulom, nemá svoj
pôvod v neprijateľnej zmluvnej podmienke, ktorých existenciu je povinný skúmať ex offo. V neposlednom
rade treba poukázať i na to, že je to práve oprávnený (resp. jeho právny predchodca), kto formuloval
žalobný návrh a za tento žalobný návrh teda nesie plnú procesnú zodpovednosť práve on. Pokiaľ teda
oprávnený (resp. jeho právny predchodca) v základnom konaní uplatnil zmluvné úroky z omeškania

namiesto zákonných úrokov z omeškania, bola to jeho slobodná vôľa.

20. V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti oprávneného sťažnostný súd považuje ešte raz za potrebné
dodať, že vyššia súdna úradníčka dala jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré oprávnenému vyplývajú z predloženého
exekučného titulu. Vyššia súdna úradníčka pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh

neponechala bez povšimnutia žiadne relevantné skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam, a
sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V
súvislosti s uvedeným súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.

ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303 - A, s. 12, § 29, HiroBalani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

21. Hoci oprávnený s postupom exekučného súdu nesúhlasí, tento postup je reflexiou súčasnej úrovne
ochrany spotrebiteľov v podmienkach Slovenskej republiky, ktorú od orgánov (súdov) Slovenskej
republiky požaduje Európska únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň
ich ochrany, čo má prispieť k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov, ako aj k
podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Z právnych

noriem Európskej únie možno abstrahovať princíp zvýšenej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom súdom
členských štátov Únie bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok
vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na
zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k

využívaniu spomínaného oprávnenia.

22. Uvedenými úvahami tak sťažnostný súd dospel k záveru o nedôvodnosti sťažnosti oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Ek/1011/2023 zo dňa 01. 08. 2023, a preto
nemohol inak než podanú sťažnosť v celom rozsahu zamietnuť.

23. Keďže predmetom sťažnosti nebolo uznesenie, ktorým by sa konanie končilo a súčasne do vydania
poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného
poriadku), a teda by nebolo medzi kým rozhodnúť o nároku na náhradu trov tohto konania, súd prvej
inštancie o trovách sťažnostného konania nerozhodoval.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).