Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. október 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/234/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117203176
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:5117203176.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu W.. P. J., narodeného XX. M. XXXX, Ž. - P., K.
P. XXX/X, zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária M Kojtalová, s.r.o., Žilina,
Antona Bernoláka 51, IČO: 47 258 608, proti žalovaným 1/ S. N., narodenému XX. C.I. XXXX, G., Š.
XXXX/XX, 2/ W.. C. Y., narodenému XX. I. XXXX, Ž., C. XXXX/XX, 3/ MIKOMIX spol. s r.o., Rosina,
Družinská 897, IČO: 36 414 930, 4/ AUTO-PARTNER SK s.r.o., Bratislava - mestská časť Ružinov,

Záhradnícka 4845/93, IČO: 47 428 023, žalovaných 1/ a 4/ zastúpených advokátom Mgr. Reném
Nguyenom, Partizánske, Moyzesova 471/1, o určenie vlastníckeho práva, vedenom na Okresnom súde
Žilina pod sp. zn. 8C/8/2017, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 8. júna 2022
sp. zn. 7Co/42/2022 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 8. júna 2022 sp. zn. 7Co/42/2022 a rozsudok Okresného súdu Žilina
z 22. septembra 2021 sp. zn. 8C/8/2017 z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Žilina na

ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Žilina (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 22.
septembra 2021 sp. zn. 8C/8/2017 (č. l. 369) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že
je výlučným vlastníkom pozemkov nachádzajúcich sa v k. ú. P., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX
ako C-KN parc. č. 593/31, zastavané plochy a nádvoria o výmere 1 357 m2 a na liste vlastníctva č. XXXX

ako C-KN parc. č. 611/21, ostatné plochy o výmere 799 m2 (výrok I.). V spore úspešným žalovaným 1/,
2/ a 4/ priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, žalovanému 3/ nárok na
náhradu trov konania nepriznal, pretože si náhradu trov konania neuplatnil. Rozhodol tiež, že „Slovenská
republika má voči žalobcovi nárok na náhradu trov štátu v rozsahu 100 %“.
1.2. V konaní bolo preukázané, že dňa 03. októbra 2016 žalobca ako predávajúci a žalovaný 1/ ako
kupujúciuzavrelikúpnuzmluvuazmluvuozriadenívecnéhobremena,zaúčastníkovktorejbolioznačení

aj žalovaní 3/ a 4/. Predmetom kúpnej zmluvy bol predaj spoluvlastníckeho podielu žalobcu k pozemkom
v kat. úz. P., a to C-KN parc. č. 593/31, zapísanému na LV č. XXXX a C-KN parc. č. 611/21, zapísanému
na LV č. XXXX za kúpnu cenu 1,- euro. V článku VI. zmluvy bolo zriadené vecné bremeno in rem
spočívajúce v práve vstupu, prechodu a prejazdu aj motorovým vozidlom najmä cez pozemky v zmluve
označené, evidované na LV č. XXXX k. ú. P.. Povinným z vecného bremena bol predávajúci ako
výlučný vlastník týchto nehnuteľností. Článok VII. obsahuje rozväzovaciu podmienku, v zmysle ktorej

účinnosť zmluvy je podmienená a zaniká, ak účastník 1/ - žalovaný 3/ v lehote jedného mesiaca od
podpísania tejto zmluvy uhradí celkové zostatky lízingov v jednotlivých lízingových spoločnostiach za
špecifikované vozidlá. Ak zostávajúce lízingy účastník 1/ neuhradí, účinky zmluvy ostanú zachované.
Sporné nebolo, že žalovaný 3/ označený v zmluve ako účastník 1/ neuhradil v uvedenej lehote zostatky
lízingov k motorovým vozidlám špecifikovaným v zmluve. Dňa 05. októbra 2016 bola uzatvorená zmluva
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam s odkladacou podmienkou, v zmysle ktorej sa záložca

- žalovaný 3/ a záložný veriteľ - žalovaný 4/ s odkazom na kúpnu zmluvu z 03.10.2016 dohodli, že
ak žalovaný 3/ neuhradí najneskôr do 03.11.2016 zostatok lízingov na motorové vozidlá, uhradí tentozostatok žalovaný 4/ a vzniknú mu tak pohľadávky voči dlžníkovi, ktoré sa dlžník zaväzuje vrátiť do 3
mesiacov od uhradenia záložným veriteľom. Celková výška zostatkov lízingov súvisiacich s motorovými
vozidlami bude vyplatená záložným veriteľom najviac vo výške 150.000 eur. V článku II. je upravené

zriadenie záložného práva v prospech veriteľa k nehnuteľnostiam v k. ú. E. zapísaným na LV č. XXXX
a LV č. XXXX. Z výpisu z LV č. XXXX k. ú. P. mal okresný súd preukázané, že pozemok parc. č. C-
KN č. 611/21 je vo výlučnom vlastníctve žalovaného 2/ titulom kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený
dňa 27.01.2017. Znaleckým posudkom č. 38/2020 znalkyne G.. G.. R. D. bolo preukázané, že podpis
žalovaného 1/ na kúpnej zmluve z 03. októbra 2016 je pravým podpisom žalovaného 1/.

1.3. Súd prvej inštancie nezistil okolnosti, na základe ktorých by mala byť kúpna zmluva z 03.10.2016
absolútne neplatnou (§ 37 Občianskeho zákonníka) pre nedostatok vôle na strane žalobcu alebo že
by išlo o simulovaný právny úkon (uzavretie záložnej zmluvy). Zo skutočnosti, že k uzavretiu kúpnej
zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena došlo na notárskom úrade a žalobca zmluvu podpísal
na žiadosť žalovaného 3/ a po jeho ubezpečení o spätnom prevode vlastníckeho práva okresný súd
vyvodil vedomosť žalobcu, že ide o kúpnu zmluvu, keď bez ďalšieho nepreukázal, že žalovaný 1/ mal

a mohol mať vedomosť o tom, že išlo o simulovanú zmluvu s cieľom uzatvoriť zmluvu záložnú. Ak mal
žalobca pochybnosti o znení a obsahu zmluvy, nič mu nebránilo v daný deň zmluvu nepodpisovať.
Žalobca uviedol, že žalovaného 1/ nepoznal a nikdy s ním nekomunikoval, ale neuviedol príčinu, ktorá
ho viedla k uzavretiu kúpnej zmluve za podmienok v nej uvedených a bez ďalšieho iba tvrdil, že
kúpnu zmluvu podpísal v snahe vyhovieť žalovanému 3/, hoci jej uzavretie v pláne nemal. Okresný

súd zhodnotil, že kúpna zmluva je jeden z najčastejších právnych úkonov, ktorého obsah a následky
jeho uzavretia sú známe laickej verejnosti. Tvrdenie žalobcu, že kúpnu zmluvu bez všetkého podpísal,
pretože veril žalovanému 3/ a právnemu zástupcovi žalovaného 1/, ktorého reálne nepoznal, nemôže
mať za následok neplatnosť právneho úkonu ani vznik simulovaného právneho úkonu, o ktorom mala
protistrana vedomosť. Žalovaný 3/ vopred vedel, že k splneniu rozväzovacej podmienky pravdepodobne

nedôjde a žalobca mu bol pravdepodobne nejakým spôsobom zaviazaný, keď za uvedených podmienok
zvolil predaj pozemkov v prospech žalovaného 1/ a veriteľa 3/.
1.4. Súd prvej inštancie doplnil, že ak by malo ísť o simulovaný právny úkon, nastal by iba u jedného
subjektu - žalobcu ako predávajúceho, čo neznamená, že ide o zastretý právny úkon, ak iné subjekty
- žalovaný 1/ konal v dobrej viere, že uzatvára napríklad kúpnu zmluvu. Ak by sa aj tvrdenia žalobcu

zakladali na pravde, išlo by o uzavretie kúpnej zmluvy s vnútornou výhradou (tzv. mentálna rezervácia).
Kúpna zmluva z 03.10.2016, ak by aj išlo o simulovaný právny úkon, neobsahovala náležitosti uzavretia
záložnej zmluvy v zmysle § 151b Občianskeho zákonníka. Kúpna zmluva z 03.10.2016 neobsahuje
výšku (hodnotu) zabezpečenej pohľadávky ani najvyššiu hodnotu istiny, do ktorej sa pohľadávka
zabezpečuje.

1.5. Voči žalovanému 4/ súd prvej inštancie žalobu zamietol pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie
zdôvodniac, že ide o žalobu o určenie vlastníckeho práva, ktoré žalovanému 4/ k žalovaným
nehnuteľnostiam nesvedčí. Okresný súd tiež uviedol, že žalovaný 3/ je v konkurze, ale predmetom sporu
nebol majetok podliehajúci konkurzu.

2.1. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 8. júna 2022 sp. zn.
7Co/42/2022 odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovaným 1/, 2/,
3/ a 4/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
2.2. Na zdôraznenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie a vo vzťahu k odvolacím
námietkam odvolací súd uviedol, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o nedostatku vážnosti vôle pri

uzatváraní kúpnej zmluvy na jeho strane, tobôž nie na strane žalovaného 1/ ani prípadné uzavretie
simulovaného právneho úkonu. Považoval za zrejmé, že s uvádzaným (žalobcom) zabezpečovaním
pohľadávky žalovaného 4/ vo vzťahu k žalovanému 3/ v zmysle znenia článku VII. kúpnej zmluvy medzi
žalovaným 4/ ako záložným veriteľom a žalovaným 3/ ako záložcom bola uzatvorená osobitná zmluva
o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam dňa 03.10.2016 s odkladacou podmienkou. Preukázané

bolo tvrdenie žalovaného 1/, že kúpnu zmluvu z 03.10.2016 podpisoval ako žalobca. Správne potom súd
prvej inštancie vyvodil, že tvrdenia žalobcu o tom, že v deň podpísania kúpnej zmluvy došlo k zmene
záložnej zmluvy na kúpnu zmluvu na základe podnetu právneho zástupcu žalovaného 1/ krátko pred jej
uzavretím nebolo preukázané. Správne súd prvej inštancie vyhodnotil, že žalobca osobne prítomný pri
uzatváraní kúpnej zmluvy a jej podpise mal možnosť sa s jej obsahom oboznámiť a bolo mu zrejmé, čo

je jej predmetom (prevod jemu patriacich nehnuteľností) a za akých podmienok (t. j. za kúpnu cenu 1,-
euro). Pre právne posúdenie veci z hľadiska posudzovania vážnosti vôle alebo (ne)platnosti právneho
úkonu z hľadiska jeho simulácie bolo nepodstatným, že žalobca tak konal na prianie žalovaného 3/. Vpodrobnostiach odvolací súd poukázal na skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa
plne stotožnil (§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ďalej aj „CSP“).
2.3. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1

CSP a úspešným žalovaným priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

3.Protirozsudkuodvolaciehosúdupodaldovolaniežalobcatvrdiacexistenciudovolacíchdôvodovpodľa
§ 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku. Namietol, že odvolací súd sa

adekvátnym spôsobom nevysporiadal s argumentáciou žalobcu (ďalej aj „dovolateľ“) pri posudzovaní
platnosti právnych úkonov podľa § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca od začiatku zotrval
na tvrdení, že právny úkon mal slúžiť zabezpečeniu záväzku žalovaného 3/ v prospech žalovaného 4/,
čo potvrdil aj štatutárny zástupca žalovaného 3/. Žalobca uzatvoril kúpnu zmluvu na žiadosť žalovaného
3/ o zabezpečenie jeho budúceho záväzku voči žalovanému 4/, ktorého právny dôvod a výška bola
sporná, formou podmieneného prevodu vlastníckeho práva podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka,

na čo súd prvej inštancie neprihliadol. Dovolateľ vytkol okresnému súdu aj pochybenie pri hodnotení
dôkazov, keď posudzoval iba prejav vôle žalobcu bez spojitosti s konaním ostatných účastníkov kúpnej
zmluvy a bez posúdenia právnych úkonov uzatváraných v skutkovej súvislosti spoločne s kúpnou
zmluvou. Za nesprávny označil skutkový záver súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožnil aj odvolací
súd, že nebola preukázaná nezhoda vôle a prejavu na obidvoch stranách napadnutého právneho úkonu.

Žalovaný 1/ pritom uvádzal, že si myslel, že kupuje pozemky p. C.Č. napriek tomu, že na listoch
vlastníctva bol žalobca. Podľa názoru žalobcu súdy nevykonali dokazovanie v potrebnom rozsahu aj s
ohľadom na zmätočnosť vyjadrení žalovaných a zamietnutie žaloby riadne kvalifikovane neodôvodnili,
keď nezohľadnili všetky skutkové okolnosti súvisiace s kúpou a uzatvorením záložnej zmluvy, hoci medzi
stranami neboli sporné. Odvolací súd nerešpektoval závery dovolacieho súdu pri posudzovaní otázky

platnosti kúpnej zmluvy v kontexte § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka vyjadrené v rozsudku sp.
zn. 3Cdo/144/2010, z odôvodnenia ktorého rozsiahlym spôsobom citoval časti týkajúce sa zastretého
právneho úkonu, dobromyseľnosti a disimulovaných zmluvných dojednaní. Dovolateľ poukázal aj na
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo/2/2006 (riešiace otázku neplatnosti právneho úkonu v
spojitosti tzv. prepadnou zálohou) a sp. zn. 4Cdo/33/2005, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 20/2006 (neplatnosť darovacej zmluvy uzavretej
za účelom zabezpečenia pohľadávky obdarovaného voči darcovi).

4. Vyjadrenia k dovolaniu neboli podané.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej tiež „dovolací súd“) po
zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP) skúmal, či sú
splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. Bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a vzhľadom na uplatnený dovolací

dôvod[§420písm.f)CSP]zároveňajdôvodné.Aktotiždovolaniesmerujeprotirozhodnutiuodvolacieho
súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dovolacieho dôvodu uvedeného v § 420 CSP, potom
existencia niektorej z vád uvedených v tomto ustanovení (spôsobujúcich tzv. zmätočnosť rozhodnutia)
znamená nielen splnenie podmienky prípustnosti dovolania, ale zároveň zakladá bez ďalšieho aj jeho
dôvodnosť.

6. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.Podstatouprávanaspravodlivýsúdnyprocesjemožnosťfyzickýchaprávnickýchosôbdomáhať

sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne
inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu
za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie
zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie a na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so

zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

7. Dovolateľ namietol v dovolaní nedostatočné odôvodnenie rozsudkov okresného aj odvolacieho súdu
a existenciu vád v procese hodnotenia dôkazov.8. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie

všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (3Cdo/26/2017,
4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej
republiky posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k
záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich
rozhodnutiach vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na

posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno
kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III.
ÚS 332/09).

9. K námietkam žalobcu týkajúcim sa nedostatkov (riadneho) odôvodnenia dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu aj súdu okresného treba uviesť, že (aj) z judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva a z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že základné právo podľa čl.
46 ods. 1 ústavy aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v sebe zahŕňajú aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/2006). Právo na spravodlivý
proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na

spravodlivý proces, nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov.
Jedným z prejavov princípov riadneho a spravodlivého procesu, vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní,
je povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§
220 CSP a § 393 CSP, I. ÚS 243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej. Všeobecný súd by mal v argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku
ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,
ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov - od 01.07.2016 strán sporu (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS
332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, Séria A, č. 254-B, str. 49, §

30). Inak povedané, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro
Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

10. Dokazovanie je časť civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na
rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť,
či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na

jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov
(poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok). Posúdenie
návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
vždy vecou súdu (viď § 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu.

11. Hodnotenie dôkazov je činnosť, pri ktorej súd hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15
základných princípov Civilného sporového poriadku, normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená,
že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho

logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými
princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí
vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (v podrobnostiach pozri Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporovýporiadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). Hodnotenie dôkazov totiž nemôže
byť v rozpore so zákonným príkazom vyjadreným v § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku v
miere spôsobilej postaviť konanie i jeho výsledok do pozície nespravodlivosti a neobjektívnosti (nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 01. decembra 2015 sp. zn. III. ÚS 90/2015).

12. O vadách v procese dokazovania možno hovoriť vtedy, ak súd vychádzal pri rozhodnutí zo
skutočnosti, pre ktorú nie je z vykonaných dôkazov podklad, alebo ak považoval určitú skutočnosť za
základsvojhorozhodnutiaúplneinak,akovyplývazvykonanéhodokazovania,prípadneaknezistilurčitú

podstatnú skutočnosť, ktorá bez ďalšieho z vykonaného dokazovania vyplýva.

13. Podstata zásadnej dovolacej argumentácie žalobcu sa týkala postupu hodnotenia dôkazov súdmi
nižších inštancií, ktoré výpoveď žalobcu tvrdiaceho neplatnosť kúpnej zmluvy slúžiacej v skutočnosti
zabezpečeniu záväzku žalovaného 3/ v prospech žalovaného 4/ neposudzovali vo vzájomných
súvislostiach s výpoveďami žalovaného 1/ a žalovaného 4/ ani s okolnosťami, za ktorých k uzavretiu tejto

zmluvy došlo, bez adekvátneho zdôvodnenia. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že žalobca už v žalobe
skutkovo tvrdil, že kúpnu zmluvu z 3. októbra 2016 uzatvoril na žiadosť žalovaného 3/ o zabezpečenie
jeho budúceho záväzku voči žalovanému 4/ a nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, mali
slúžiť ako záloh zabezpečujúci splnenie záväzku žalovaného 3/ voči žalovanému 4/. Aj následný prevod
nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXX žalovaným 1/ na žalovaného 2/ žalobca považuje za neplatný,

pretože z pôvodne absolútne neplatného právneho úkonu nemôžu nastať právne následky. Žalovaný
2/ sa k žalobe vyjadril tak, že nepozná žalobcu ani žalovaných 3/ a 4/, žalovaného 1/ stretol jediný krát
pri podpise kúpnej zmluvy. Žalovaný 3/ sa stotožnil s tvrdeniami žalobcu. Na pojednávaní dňa 03. júna
2020 žalobca vypovedal, že pred uzatvorením kúpnej zmluvy ho oslovil p. C., konateľ žalovaného 3/ s
tým, či mu nevie pomôcť so založením nejakých nehnuteľností na určitú dobu za účelom zabezpečenia

leasingu, na notárskom úrade sa dopytoval právneho zástupcu protistrany, prečo ide o kúpnu zmluvu
a prečo je kúpna cena 1 euro, keď bol ubezpečený, že spätne sa pozemky prevedú za rovnakú sumu.
Zmluvu po tomto ubezpečení ani poriadne nečítal. Neskôr ho žalovaný 1/ požiadal, aby mu ukázal, kde
sa pozemky nachádzajú, lebo ich chce predať. Na tom istom pojednávaní žalovaný 1/ opísal okolnosti
uzavretia uvedenej kúpnej zmluvy a okrem iného uviedol, že okrem áut požadoval od p. C. aj kúpu

„nejakého pozemku“ a nechápal, prečo tam bol p. J., bol v tom, že „ide o pozemky pána C. a napísal
ich iba na pána J.“. Uviedol aj, že so žalobcom chcel uzatvoriť kúpnu zmluvu a s p. C. záložnú zmluvu;
žalobcu predtým nepoznal. Konateľ žalovaného 3/ I. C. na tom istom pojednávaní vypovedal, že „s
pánomN.nikdyžiadnarečopredajipozemkovnebola“,„pozemkybolivyslovenedanéakozáložnéprávo
za účelom zabezpečenia leasingov spoločnosti Mikomix“. Z obsahu súdneho spisu a z odôvodnenia

rozsudku súdu prvej inštancie tiež vyplýva, že dňa 05. októbra 2016 bola medzi žalovaným 3/ ako
záložcom a žalovaným 4/ ako záložným veriteľom uzavretá, s odkazom na kúpnu zmluvu z 3.10.2016,
zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam v k. ú. E., zapísaným na LV č. XXXX a na LV č.
XXXX. Zmluvné strany sa dohodli, že ak žalovaný 3/ neuhradí najneskôr do 3.11.2016 zostatok lízingov
na motorové vozidlá (zhodný ako v kúpnej zmluve), uhradí žalovaný 4/ zostatky lízingov a vznikne mu

tak pohľadávka voči dlžníkovi, ktorú sa dlžník zaväzuje vrátiť do 3 mesiacov od uhradenia záložným
veriteľom, pričom celková výška zostatkov lízingov súvisiacich s motorovými vozidlami bude vyplatená
záložným veriteľom najviac vo výške 150.000 eur.

14. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Uvedené znamená, že hodnotenie dôkazov uskutočňuje súd z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti a
pravdivosti za bezvýhradného a bezvýnimočného rešpektovania procesných predpisov a kautel z nich
vyplývajúcich. Základom hodnotiaceho postupu sú okrem všeobecných a odborných skúseností sudcu
tiež pravidlá logického myslenia a aj zásada tzv. dostatočného dôvodu vyžadujúca, aby každé pravdivé

tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené. Vyhodnotenie, ktorá skutočnosť tvrdená a dokazovaná v civilnom
súdnom konaní je pre rozhodnutie vo veci samej významná a ktorá nie, je doménou rozhodovacej
právomoci súdov.

15. Na základe obsahu súdneho spisu a odôvodnení rozsudkov súdu prvej inštancie aj odvolacieho

súdu dovolací súd dospel k záveru, že súdy nižších inštancií sa pri hodnotení dôkazov zásadou
voľného hodnotenia dôkazov úplne neriadili. K záveru o potrebe zamietnutia žaloby dospeli vyhodnotiac
výpoveď žalobcu (ktorú okresný súd celú zreprodukoval v bode 34. odôvodnenia jeho rozsudku) z
hľadiska jej konzistentnosti s výpoveďou konateľa žalovaného 3/ (obsiahnutou v bode 36. rozsudku) askutočnosti, že v prípade pochybností o obsahu zmluvy mal žalobca ako „inteligentný, vysokoškolsky
vzdelaný muž, ktorý mal mať vedomosť o následkoch uzavretia kúpnej zmluvy“ zmluvu v daný deň
nepodpísať. Z výpovede žalovaného 1/ (opäť takmer celej uvedenej v bode 35. rozsudku) podľa súdu

prvej inštancie jednoznačne vyplynulo, že nemal v pláne uzatvoriť kúpnu zmluvu (bod 39. rozsudku
súdu prvej inštancie, str. 14), hoci ďalej okresný súd uviedol, že žalovaný 1/ zdôraznil, že mal v úmysle
uzatvoriť so žalobcom kúpnu zmluvu a so žalovaným 3/ záložnú zmluvu. Okolnosti predchádzajúce
uzatvoreniu kúpnej zmluvy z 03.11.2016 aj okolnosti jej uzatvorenia (napr. skutočnosť, že kupujúci bol v
tom, že ide o pozemky p. C. „iba napísané“ na p. J., dohodu o kúpnej cene 1 euro, dohodnutú podmienku

alebo jej podpísanie aj žalovanými 3/ a 4/) súdy vo svojich rozsudkoch nehodnotili a nezdôvodnili, z
akého dôvodu takto postupovali. Navyše okresný súd v rozsudku uviedol (tučným písmom zdôraznený
a podčiarknutý) záver o trvalom odpredaji nehnuteľnosti ako forme kompenzácie určitých vzťahov medzi
žalobcom a žalovaným 3/, ktorému bol „žalobca pravdepodobne nejakým spôsobom zaviazaný, preto
ako formu revanšu zvolil výhodný predaj pozemkov....“, aj keď ho označil iba za dohady nič nemeniace
na skutočnosti, že žalobca vedel, aký právny úkon uzatvára.

16. Dovolací súd uzatvára, že súdy nižších inštancií svoje rozsudky dostatočne neodôvodnili a pri
hodnotení dôkazov došlo k pochybeniu v rozsahu porušujúcom právo dovolateľa na spravodlivý proces.
Dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je prípustné aj dôvodné a potrebné je napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu aj rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť (§ 449 ods. 1, 2 CSP) a vec vrátiť súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP). V tejto súvislosti dovolací súd okresnému súdu pripomína, že
nie je viazaný právnym posúdením sporu prezentovaným sporovými stranami a je povinný spor posúdiť
podľa všetkých do úvahy pripadajúcich ustanovení zákona.

17.Ajkeďjeexistenciadovolaciehodôvodupodľa§420písm.f)CSPsamaosebedôvodomprezrušenie

rozsudku súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie a dovolací súd nemá dôvod zaoberať sa prípustnosťou
dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP, vzhľadom na obsah dovolania a zásadu hospodárnosti konania nad
rámec udáva, že v zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť
iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací
dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie,
v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolateľ otázku zásadného

právneho významu (právnu otázku), od vyriešenia ktorej malo závisieť rozhodnutie odvolacieho súdu
uvedeným spôsobom nevymedzil.

18. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie

a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o
trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.