Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/29/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115221896
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1115221896.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Berry Slovakia,
s.r.o., Okočská 74, Veľký Meder, IČO: 36 690 929, zast. JUDr. Dr. Michaelou Stessl, advokátkou, s.r.o.,
Suché Mýto 1, Bratislava, proti žalovanej: K.. H. Y., W.. XX.XX.XXXX, F. N. X, F., zast. JUDr. Róbertom
Šimkom, advokát, Grösslingova 56, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I (v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV) zo dňa
20. októbra 2020, č.k. 17C/145/2015-335, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti o uložení povinnosti

žalovanej zaplatiť žalobcovi 31.276,63 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
31.276,63 eur odo dňa 29.06.2015 do zaplatenia p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie m e n í a žalobu z a m i e t a .

Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 31.276,63 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25

% ročne zo sumy 31.276,63 eur odo dňa 14.01.2014 do zaplatenia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a
priznal žalobcovi nárok na náhradu trov v konania v pomere 44,12 %.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca (RPC Bramlage Veľký Meder s.r.o. pred zmenou
obchodného mena na Berry Slovakia s.r.o.) sa žalobou od žalovanej domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 43.406,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy
31.276,63 eur odo dňa 14.01.2014 do zaplatenia a zo sumy 12.129,57 eur odo dňa 21.06.2014 do

zaplatenia. Konštatoval, že žalobe v celom rozsahu vyhovel rozsudkom č.k. 17C/145/2015-129 zo dňa
04.11.2016, ktorý Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalovanej uznesením č.k. 4Co/268/2017-204
zo dňa 30.11.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (z dôvodu porušenia
práva žalovanej na spravodlivý súdny proces). Uviedol, že opätovne vykonal dokazovanie výsluchom
procesných strán a oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov ich prečítaním. Podrobne zhrnul
argumentáciu sporových strán, ktorú uvádzali v rámci procesného útoku a obrany, ako aj obsah v
konaní predložených listinných dôkazov. Uviedol, že žalobca uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia dôvodil tým, že bol podľa rozsudku súdu povinný zaplatiť žalovanej náhradu mzdy
116.634,32 eur s príslušenstvom, pričom dňa 13.01.2014 previedol na účet žalovanej dňa sumu
116.634,32 eur a dňa 20.06.2014 sumu 48.735,74 eur, ktoré však predstavujú náhradu hrubej mzdy, keď
omylom nevykonal z týchto súm povinné zrážky na zdravotné a sociálne poistenie a zrážku preddavkuna daň z príjmu fyzickej osoby zo závislej činnosti. Napriek vykonanej úhrade hrubej mzdy uhradil
príslušným inštitúciám povinné odvody z vlastných zdrojov v celkovej výške sumu 43.406,20 eur. Tvrdil,
že žalovaná musela vedieť alebo predpokladať, že jej boli vyplatené sumy v nesprávnej výške, a

podrobne argumentoval dôvody, pre ktoré nemohla byť pri prijatí úhrad dobromyseľná o tom, že jej
uhradené sumy patria v celej vyplatenej výške. Žalovaná nárok žalobcu poprela tvrdiac, že o vyplatení
súm v nesprávnej výške nevedela a pri ich prijatí bola dobromyseľná a taktiež rozsiahlo argumentovala.

3. Vykonaným dokazovaním zistil a medzi stranami ani nebolo sporné, že žalobca bol na základe

rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 6C/206/2008-559 zo dňa 08.10.2013 (právoplatného
06.12.2013 a vykonateľného 10.12.2013) povinný zaplatiť žalovanej náhradu mzdy za obdobie od
18.09.2008 do 18.09.2009 v sume 116.634,32 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne
zo sumy 3.833,28 eur od 16.10.2008 do zaplatenia, vo výške 6,5 % ročne zo sumy 9.994,88 eur od
16.11.2008 do zaplatenia, vo výške 6,5 % ročne zo sumy 8.691,20 eur od 16.12.2008 do zaplatenia, vo
výške 10,5 % ročne zo sumy 9.994,88 eur od 16.01.2009 do zaplatenia, vo výške 10 % ročne zo sumy

9.896,48 eur od 16.02.2009 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 8.996,80 eur od 16.03.2009
do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 9.896,48 eur od 16.04.2009 do zaplatenia, vo výške 9
% ročne zo sumy 9.896,48 eur od 16.05.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 9.440,64 eur
od 16.06.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 9.896,48 eur od 16.07.2009 do zaplatenia,
vo výške 9 % ročne zo sumy 10.346,32 eur od 16.08.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy

9.446,64 eur od 16.09.2009 do zaplatenia a vo výške 9 % ročne zo sumy 6.297,76 eur od 16.10.2009
do zaplatenia. Z výpisov z účtu žalobcu súd prvej inštancie zistil, že žalobca previedol na účet žalovanej
dňa 13.01.2014 sumu 116.634,32 eur v súvislosti s rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa
08.10.2013 a dňa 20.06.2014 sumu 48.735,74 eur v súvislosti s rozsudkom Okresného súdu Dunajská
Streda zo dňa 08.10.2013. Z výpisu účtu žalobcu vyplýva prevod sumy 41.314,65 eur dňa 10.09.2014

s údajom: SEPA prevodom - dávka DD, údaje o žalobcovi, F. C.: F. XXXXXXX, C. V. XXXXXXX s tým,
že na tejto listine je ručne dopísané dôkaz č. 4 - potvrdenie o odvedení zákonných zrážok na zdravotné
poistenie za žalovanú za 1/2014 a 6/2014 a potvrdenie o úhrade dane z príjmu za 1/2014 a 6/2014.
Z potvrdení banky Commerzbank súd prvej inštancie ustálil, že dňa 11.09.2014 došlo z účtu žalobcu k
dvom prevodom sumy 563,50 eur na číslo účtu Všeobecnej zdravotnej poisťovne (na jednom potvrdení

jerukoudopísané,,úhradapoistnéhonazdravotnompoisteníH.Y.zajúl2014“,žežalobcapreviedoldňa
11.09.2014 na účet daňového úradu sumu 28.219,08 eur s tým, že na listine je rukou dopísané, že sa
jedná o úhradu dane z príjmu fyzických osôb zo závislej činnosti H. Y., a že dňa 11.09.2014 previedol na
účet daňového úradu sumu 11.968,57 eur (na listine je rukou dopísané, že sa jedná o úhradu dane za jún
2014). Z výpisu z účtu žalobcu ďalej súd prvej inštancie zistil, že žalobca previedol dňa 29.09.2014 sumu

11.771,66 eur, C.W. Č.L. V. XXXXXXX (na listine je rukou dopísané potvrdenie o odvedení zákonných
zrážok zo Sociálnej poisťovne za žalovanú za obdobie 9/2008-9/2009). Konštatoval, že právny zástupca
žalobcu vyzval žalovanú predžalobnou výzvou zo dňa 22.06.2015 k úhrade dlžnej sumy 43.406,20 eur
v lehote piatich kalendárnych dní od doručenia predžalobnej výzvy, a to v súvislosti s úhradou hrubej
mzdy v zmysle rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, z dôvodu mylne nevykonaných zákonných

zrážok z hrubej mzdy a z dôvodu úhrady žalovanej sumy príslušným inštitúciám. Z kópie doručenky
vyplýva, že žalovanej bola predžalobná výzva doručená do vlastných rúk dňa 23.06.2015. Z výpisu
z Obchodného registra zistil, že žalovaná vykonáva od 02.03.1992 S. V. U. L.. E. L..C..I.. (predtým
DM PLAST s.r.o.). Z podania spoločnosti AVANS s.r.o. zo dňa 13.08.2009 v súvislosti s iným súdnym
konaním, vedeným Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn. 5Cb/74/2009, vyplýva, že spoločnosť

AVANS s.r.o., za V. V. K.. H. Y., si podaním na súd uplatnila od spoločnosti RPC Bramlage Veľký
Meder s.r.o. (žalobca v tomto spore) sumu 167.938,82 eur, nakoľko v dňoch 05.06.2007 až 15.06.2007
mala spol. AVANS s.r.o. bez právneho dôvodu plniť povinnosti zamestnávateľa voči zamestnancom
spoločnostiRPCBramlageVeľkýMeders.r.o.aztohtodôvoduuhrádzalaodvodydoSociálnejpoisťovne
a zdravotnej poisťovne, hoci ju k tomu neviazala žiadna zmluvná povinnosť, v dôsledku čoho sa mala

spol. RPC Bramlage Veľký Meder s.r.o. bezdôvodne obohatiť na úkor spoločnosti Avans s.r.o.. Z podania
T. A. Ž. R.. K. Y. zo dňa 15.03.2010 súd prvej inštancie zistil, že K.. H. Y. žiadala v súdnom konaní
na Okresnom súde Dunajská Streda sp. zn. 6C/206/2008 o úpravu petitu žalobného návrhu, v rámci
ktorého uviedla, že jej priemerný zárobok ako zamestnanca bol vypočítaný podľa § 134 ods. 1 ZP ako
mzda zamestnanca za rozhodujúce obdobie, ktorá sa počíta z hrubej mzdy. Konštatoval, že z kópie časti

zápisnice z pojednávania na Okresnom súde Dunajská Streda vyplýva, že žalovaná si prostredníctvom
svojho právneho zástupcu uplatnila nárok zodpovedajúci hrubej mzde vo výške 9.559,84 eur za obdobie
od 17.09.2008 do rozhodnutia súdu.4. Vec posúdil právne podľa ust. § 43 ods. 1 písm. d), § 118 ods. 2, § 130 ods. 5 a 8, § 131 ods. 1,
§ 132, § 222 ods. 1 až 3 a ods. 6 Zákonníka práce, § 35 ods. 1 a 3 zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z
príjmovvzneníúčinnomvčasenadobudnutiaprávoplatnostirozsudkuOkresnéhosúduDunajskáStreda

č.k. 6C/206/2008-559 zo dňa 08.10.2013, § 13 ods. 1, 3 a 4, § 10b ods. 1 písm. a) zák. č. 580/2004
Z.z. o zdravotnom poistení v znení účinnom v čase nadobudnutia právoplatnosti vyššie uvedeného
rozsudku a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Podrobne vysvetlil inštitút bezdôvodného
obohatenia upravený v ust. § 222 Zákonníka práce, predpoklady uplatnenia nároku zamestnávateľa
voči zamestnancovi a dôkazné bremeno zamestnávateľa citáciami rozhodujúcich výkladových častí

rozhodnutí najvyšších súdnych autorít (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 66/01, 1Cdo
10/2008). Poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 1775/2013 v konkrétnej
obdobnej veci, ktoré citoval. Rovnako uviedol aj závery krajských súdov v rozhodnutiach, na ktoré
poukazovali strany sporu (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/90/2011 zo dňa 01.01.2012,
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/282/2010 zo dňa 31.01.2012, rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 16Co/248/2018 zo dňa 26.11.2019).

5. Vyhodnotil za nesporné, že žalobca uhradil žalovanej náhradu mzdy vo výške 116.634,32 eur,
ktorú previedol na účet žalovanej dňa 13.01.2014, a úrok z omeškania v sume 48.735,74 eur, ktorú
previedol na účet žalovanej dňa 20.06.2014, keďže žalovaná pripísanie uvedených súm na svoj účet
nesporovala. Za nesporné vyhodnotil tiež, že žalobca vo vzťahu k náhrade mzdy, vyplatenej žalovanej

v sume 116.634,32 eur, uhradil z vlastných zdrojov Sociálnej poisťovni sumu 2.896,55 eur, Všeobecnej
zdravotnej poisťovni („VZP“) sumu 161 eur a príslušnému daňovému úradu daň z príjmu fyzických osôb
zo závislej činnosti v sume 28.219,08 eur, a že žalobca vo vzťahu k úroku z omeškania, vyplatenému
žalovanej v sume 48.735,74 eur, uhradil taktiež z vlastných zdrojov VZP sumu 161 eur a príslušnému
daňovému úradu daň z príjmu fyzických osôb zo závislej činnosti v sume 11.968,57 eur.

6. Za spornú ustálil skutočnosť, či bola žalovaná povinná vydať žalobcovi žalovanú sumu 43.406,20
eur, ktorá nebola žalobcom zrazená z náhrady mzdy žalovanej, vyplatenej v zmysle vyššie uvedeného
rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda. Konštatoval, že žalovaná odmietla žalobcovi žalovanú
sumu vydať, keď tvrdila, že bola pri prijatí sumy uvedenej v exekučnom titule dobromyseľná, nakoľko

o správnosti predmetného rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda nemala žiadne pochybnosti.
Žalobca zas tvrdil, že žalovaná si musela byť vedomá toho, že súd v predmetnom rozsudku vyčíslil
náhradu hrubej mzdy a musela mať tiež vedomosť o tom, že z hrubej mzdy sa vykonávajú povinné
zrážky, a preto nemohla byť dobromyseľná pri prijatí tej časti sumy, ktorú bol z hrubej mzdy povinný
zraziť na poistné do Sociálnej poisťovne, Zdravotnej poisťovne a na daň z príjmu fyzických osôb zo

závislej činnosti, a teda musela vedieť, že omylom z jeho strany ako zamestnávateľa došlo k vyplateniu
hrubej mzdy bez vykonania povinných zrážok.

7. Súd prvej inštancie vysvetlil, že je vecou konkrétneho posúdenia každého jednotlivého prípadu,
či na strane zamestnanca došlo k prijatiu peňažného plnenia neprávom (bez právneho dôvodu, z

neplatného právneho úkonu alebo z právneho dôvodu, ktorý odpadol) s tým, že ak zamestnanec
nebol dobromyseľný a vedel, resp. s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu musel predpokladať, že
zamestnávateľ mu vyplatil peňažné sumy, ktoré neboli správne určené alebo boli omylom vyplatené,
je povinný vyplatenú peňažnú sumu alebo jej časť vydať svojmu zamestnávateľovi. V prípade, ak
by sa preukázalo, že zamestnanec bol dobromyseľný pri vydaní peňažnej sumy a teda nevedel a

s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu nemohol predpokladať, že zamestnávateľ mu vyplatil
peňažnú sumu, ktorá bola vypočítaná nesprávne alebo z ktorej omylom nevykonal povinné zrážky,
môže si zamestnanec bezdôvodné obohatenie, ktoré týmto spôsobom (neprávom) získal na úkor
zamestnávateľa, ponechať s tým, že rozhodné skutočnosti v tomto smere je povinný tvrdiť a v konaní
preukázať zamestnávateľ.

8. Vychádzajúc zo zistených skutočností, s poukazom na citované zákonné ustanovenia a právny
názor najvyšších súdnych autorít dospel k záveru, že žalovaná nebola dobromyseľná pri prijatí časti
náhrady mzdy, ktorú jej žalobca vyplatil v zmysle rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k.
6C/206/2008-559 v sume 116.634,32 eur, a z ktorej bol žalobca povinný vykonať zrážky poistného na

sociálne poistenie, zrážky poistného na verejné zdravotné poistenie, a zrážky preddavkov na daň z
príjmu fyzických osôb zo závislej činnosti v sume 31.276,63 eur (§ 222 ods. 6 v spojení s ust. § 131
ods. 1 Zákonníka práce).9. Prihliadol na to, že žalovaná od 02.03.1992 doposiaľ vykonáva funkciu konateľky v spoločnosti
Avans s.r.o., a teda v čase prijatia sumy 116.634,32 eur zo strany žalobcu si musela byť vedomá, že
zamestnávateľjepovinnývykonávaťzhrubejmzdyzamestnancapovinnézrážkydosociálnejpoisťovne,

zdravotnej poistne a príslušnému daňovému úradu, pričom o tejto skutočnosti sa dozvedela najneskôr
dňa 23.06.2015, kedy ju žalobca na základe predžalobnej výzvy upozornil na to, že omylom nevykonal
príslušné zrážky z hrubej mzdy, ktorú jej mal uhradiť v zmysle rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda a súčasne ju vyzval na vrátenie žalovanej sumy do piatich kalendárnych dní od doručenia výzvy.
Vyhodnotil, že ak žalovaná žiadosťou zo dňa 29.07.2014 žalobcu vyzvala, aby jej oznámil príslušné

údaje platiteľa poistného za príslušné obdobie aj na VZP a Sociálnu poisťovňu, musela si byť vedomá, že
žalobca mal povinnosť odvádzať z jej hrubej mzdy príslušné odvody na poistnom do Sociálnej poisťovne
a zdravotnej poisťovne, resp. príslušný preddavok na daň z príjmu správcovi dane. Poukázal tiež na to,
že ak žalovaná ako konateľka spoločnosti AVANS s.r.o. si v súvislosti s iným súdnym konaním, vedeným
na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 5Cb/74/2009, podaním zo dňa 13.08.2009 uplatnila
proti žalobcovi sumu 167.938,82 eur s odôvodnením, že v dňoch 05.06.2007 až 15.06.2007 mala spol.

AVANS s.r.o. bez právneho dôvodu plniť povinnosti zamestnávateľa voči zamestnancom spoločnosti
žalobcu (RPC Bramlage Veľký Meder s.r.o.) a uhrádzala odvody do Sociálnej poisťovne a zdravotnej
poisťovne,muselasibyťžalovanávedomátoho,žežalobcabolpovinnývykonaťzhrubejmzdyuvedenej
vo výroku rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 6C/206/2008-559, príslušné zrážky v zmysle
§ 131 ods. 1 ZP. Zdôraznil tiež, že právny A. Ž. R.. K. Y.š žiadal v konaní pred Okresným súdom Dunajská

Streda sp. zn. 6C/206/2008 podaním zo dňa 15.03.2010 o úpravu petitu žalobného návrhu, v rámci
ktorého uviedol, že priemerný zárobok K.. H. Y. ako zamestnanca bol vypočítaný podľa § 134 ods. 1
ZP ako mzda zamestnanca za rozhodujúce obdobie, ktorá sa počíta z hrubej mzdy, z čoho tiež vyvodil,
že žalovaná si musela byť vedomá, že suma náhrady mzdy, ktorú jej bol žalobca povinný v zmysle
rozsudku Okresným súdom Dunajská Streda sp. zn. 6C/206/2008 uhradiť, predstavuje aj s prihliadnutím

na podanie jej právneho zástupcu zo dňa 15.03.2010 náhradu hrubej mzdy, ktorá podlieha zrážkam v
zmysle § 131 ods. 1 ZP.

10. Prijal potom záver, že žalobca previedol dňa 13.01.2014 na účet žalovanej náhradu mzdy v sume
116.634,32 eur, žalovaná nemohla byť dobromyseľná v časti prijatia náhrady mzdy v sume 31.276,63

eur, predstavujúcej súčet zrážok poistného do Sociálnej poisťovne v sume 2.896,55 eur, poistného do
VZP v sume 161 eur a preddavku na daň z príjmu v sume 28.219,08 eur. Ak teda žalobca zaplatil
žalovanej náhradu hrubej mzdy v celkovej sume 116.634,32 eur bez toho, aby z nej vykonal príslušné
zrážky vo výške 31.276,63 eur, omylom poskytol žalovanej plnenie bez právneho dôvodu vo výške
31.276,63 eur (§ 222 ods. 2 ZP). S poukazom na to, že žalovaná výšku žalobcom uhradených súm

Sociálnej poisťovni, Všeobecnej zdravotnej poisťovni a daňovému úradu nenamietala, nezaoberal
správnosťou výpočtu súm, ktoré mali byť žalobcom z hrubej mzdy žalovanej zrazené.

11. Tvrdenie žalovanej, že bola dobromyseľná pri prijatí náhrady mzdy v sume 116.634,32 eur ako
čistej mzdy, vyhodnotil za účelové, s cieľom vyhnúť sa vydaniu bezdôvodného obohatenia. Uviedol, že

Okresný súd Dunajská Streda síce rozsudkom č.k. 6C/206/2008-559 uložil žalobcovi zaplatiť žalovanej
náhradu mzdy v sume 116.634,32 eur spolu s úrokmi z omeškania, avšak s prihliadnutím na všetky
okolnosti prípadu musela žalovaná vedieť, že suma určená v rozsudku predstavuje náhradu hrubej
mzdy, ktorá podlieha príslušným zákonným zrážkam s tým, že žalobca bol povinný z nej vykonať najprv
príslušné zrážky v zmysle § 131 ods. 1 ZP a až následne mal žalobca vyplatiť žalovanej tzv. čistú mzdu.

12. Konštatoval, že žalovaná na pojednávaní uviedla, že konala dobromyseľne, keď túto sumu prijala,
pretože nemala dôvod nedôverovať výpočtu celkovej sumy žalobcom, ako jej bývalého zamestnávateľa.
Očakávala, že jej zamestnávateľ uhradí náhradu mzdy priznanú v rozsudku v zmysle Zákonníka práce,
teda čistú náhradu mzdy a zároveň jej uhradí priznané úroky z omeškania. Nemala predstavu o tom, aká

suma predstavuje náhradu čistej mzdy a očakávala, že bývalý zamestnávateľ jej súčasne zašle aj úroky
z omeškania za obdobie od 10/2008 do 01/2014. V súvislosti s platbou, ktorú v januári 2014 od neho
prijala, mala za to, že išlo o čistú náhradu mzdy vrátane priznaných úrokov z omeškania za obdobie
10/2008 až 01/2014. Tvrdila, že nemohla mať vedomosť o tom, že pri tejto platbe išlo len o náhradu mzdy
bez úrokov z omeškania, a že sa jednalo o náhradu hrubej mzdy. Vo vzťahu k platbe, ktorú obdržala v

júni 2014 v sume 48.734,29 eur, jej právny zástupca oznámil, že ide o zostatok priznaného príslušenstva
a jedná sa o úroky z omeškania z priznanej náhrady mzdy. Do toho momentu bola presvedčená, že v
januári 2014 dostala čistú náhradu mzdy a úroky z omeškania.13. Súd prvej inštancie vo vzťahu k jej výpovedi vyhodnotil, že ak bol rozsudkom Okresného súdu
Dunajská Streda zamestnávateľ žalovanej zaviazaný k úhrade náhrady mzdy v sume 116.634,32 eur
a dňa 13.01.2014 žalovanej previedol sumu 116.634,32 eur, nemôže žalovaná tvrdiť, že sa jednalo o

prevod čistej mzdy aj s úrokom z omeškania. Z dokazovania totiž vyplýva, že žalovaná si v konaní
pred Okresným súdom Dunajská Streda uplatnila nárok na náhradu hrubej mzdy. Ak teda súd priznal
žalovanej nárok na náhradu mzdy v sume 116.634,32 eur s úrokmi z omeškania, pričom si žalovaná
bola vedomá toho, že sa jedná o hrubú mzdu, súd prvej inštancie neuveril jej tvrdeniu, že ak jej
zamestnávateľ v januári 2014 previedol sumu 116.634,32 eur, mala za to, že jej previedol čistú mzdu

s príslušenstvom. Vyhodnotil, že takýto poznatok žalovanej absolútne nekorešponduje s výrokovou
časťou rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda a teda, ak súd priznal žalovanej sumu 116.634,32
eur s úrokom z omeškania, mala žalovaná očakávať od zamestnávateľa nižšiu náhradu mzdy, ako tú,
ktorá bola uvedená v exekučnom titule. Uviedol, že tvrdeniu žalovanej o tom, že suma 116.634,32 eur
vyplatená v januári 2014 predstavuje čistú mzdu s príslušenstvom, by uveril iba vtedy, ak by následne
žalovaná kontaktovala žalobcu v júni 2014 a to bezprostredne po tom, ako jej žalobca previedol z

pohľadu žalovanej navyše sumu 48.735,74 eur, ktorá jej podľa logiky žalovanej už nemala patriť, ak teda
žalovaná mala za to, že suma vyplatená v januári predstavuje konečnú úhradu záväzku zamestnávateľa
titulom náhrady mzdy. Poukázal aj na to, že ďalšiu pochybnosť o dobromyseľnosti žalovanej pri prijatí
omylom vyplatenej sumy žalobcom v januári 2014 vzbudzuje aj tvrdenie právneho zástupcu žalovanej,
ktorýuviedol,žezamestnávateľmalpovzájomnejkomunikáciivyplatiťžalovanejnáhradumzdy,,vdvoch

tranžách“. Ak teda zamestnávateľ mal vyplatiť žalovanej náhradu mzdy v dvoch splátkach, cez prizmu
takéhoto tvrdenia právneho zástupcu žalovanej vyznieva tvrdenie žalovanej o tom, že mala za to, že k
celkovému uspokojeniu pohľadávky došlo v januári 2014, ako nepresvedčivé.

14. Prijal záver, že žalobca v rámci dôkazného bremena predložil dostatok listinných dôkazných

prostriedkov (napr. výpis z obchodného registra spol. AVANS s.r.o., podanie spoločnosti AVANS s.r.o.
zo dňa 13.08.2009, žiadosť žalovanej zo dňa 29.07.2014, podanie právneho A. Ž.E. R.. K. Y. zo
dňa 15.03.2010), ktorými nepochybne preukázal, že žalovaná musela mať vedomosť o tom, že sa
z hrubej mzdy uskutočňujú povinné zákonné zrážky, a teda žalobca bez pochybností preukázal, že
žalovaná vzhľadom na svoje postavenie v spol. AVANS s.r.o. a dlhoročné skúsenosti s vedením tejto

obchodnej spoločnosti, do náplne ktorej patrila aj povinnosť zamestnávateľa odvádzať z hrubej mzdy
zamestnancov povinné zrážky, nemohla byť pri prijatí celkovej náhrady mzdy, určenej rozsudkom
Okresného súdu Dunajská Streda v časti sumy 31.276,63 eur dobromyseľná. Uviedol, že Okresný súd
Dunajská Streda uložil rozsudkom zo dňa 08.10.2013 žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej titulom
náhrady mzdy 116.634,32 eur. Povinnosťou zamestnávateľa bolo v zmysle exekučného titulu uhradiť

žalovanej čistú mzdu, teda hrubú mzdu 116.634,32 eur zníženú o povinné zákonné odvody v zmysle
príslušných právnych predpisov vo výške 31.276,63 eur s tým, že čistá mzda žalovanej predstavovala
sumu 85.357,69 eur. Ak teda žalobca v januári 2014 uhradil žalovanej v prvej tranži 116.634,32, už
na prvý pohľad sa jednalo z jeho strany o omyl, ktorý mala žalovaná reklamovať aj z toho dôvodu, že
podľa jej tvrdenia očakávala od zamestnávateľa čistú mzdu, teda sumu, ktorá je nižšia ako tá, ktorá

bola uvedená v rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda. Uzavrel, že žalobca tak bez pochybností
preukázal, že žalovaná mala vedomosť o tom, že jej omylom poskytol vyššiu náhradu mzdy a teda bez
právneho dôvodu jej poskytol aj tú časť mzdy v sume 31.276,63 eur, ktorú nezrazil ako povinné odvody
poistného a preddavku na daň z príjmu zo zárobkovej činnosti fyzickej osoby (§ 222 ods. 2 a 6 ZP).

15. Súd prvej inštancie potom dospel k záveru, že žalobca preukázal dôvodnosť žaloby v časti o
zaplatenie sumy 31.276,63 eur. V zmysle rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda vyplatil žalovanej
sumu 116.634,32 eur, čo ani nebolo medzi stranami sporné, spornou bola skutočnosť, či žalovaná mala
právo na prijatie celej tejto sumy, ktorá predstavovala náhradu mzdy, alebo či bola povinná po prijatí
tejto sumy vrátiť svojmu zamestnávateľovi sumu 31.276,63 eur, ktorá predstavovala preddavok na daň

z príjmu a príslušné odvody do poisťovní z dôvodu povinnosti zamestnávateľa zrážať za zamestnanca
príslušné odvody, a to s poukazom na § 222 ods. 6 ZP, v zmysle ktorého vrátenie neprávom vyplatených
súm môže zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel vzhľadom na
všetky okolnosti predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, za podmienky,
žežalovanápriprijatísumynekonaladobromyseľne(čomalzapreukázané).Uviedol,žejenotorietou,že

v prípade vyplácania mzdy za príslušné kalendárne obdobie sa zamestnancovi vypláca čistá mzda. Po
právoplatnostiexekučnéhotitulubolžalobcaakozamestnávateľpovinnýrešpektovaťokremskutočnosti,
že je povinný zaplatiť žalovanej náhradu mzdy v zmysle exekučného titulu, aj právne predpisy, pokiaľ
ide o daň z príjmu a odvody do príslušných poisťovní. Preto bolo jeho povinnosťou vyplatiť žalovanej vzmysle exekučného titulu čistú mzdu. Ak tak žalobca nepostupoval a omylom vyplatil žalovanej hrubú
mzdu, vzniklo mu s poukazom na § 222 ods. 3 ZP právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
31.276,63 eur.

16. Uviedol, že žalovaná poukazovala na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/282/2010,
v ktorom krajský súd uviedol, že ,, ...súd vo výroku rozsudku nevyslovil, že žalobca môže príslušnú sumu
znižovať o odvody a zároveň tam nie je uvedené, že suma je priznaná v hrubom ,,brutto“ vyjadrení s tým,
že právoplatné rozhodnutie zaväzuje účastníkov a všetky orgány, a teda aj súd s tým, že rozhodnutie

súdu je záväzné, nezmeniteľné a vynútiteľné ...“. S týmto právnym názorom sa nestotožnil, nakoľko
otázka záväznosti a vykonateľnosti exekučného titulu má význam predovšetkým pri nútenom vymáhaní
nároku, taktiež pokiaľ ide o procesné podmienky, čo sa však nedotýka povinnosti zamestnávateľa, aby
pri vyplatení súdom priznanej sumy aplikoval ustanovenia zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmu a
zákona č. 580/2003 Z.z. o zdravotnom poistení. Nie je ani žiaduce, aby súd uvádzal v exekučnom titule,
že sa jedná o tzv. hrubú mzdu, ktorá podlieha príslušným zákonným odvodom, nakoľko je povinnosťou

zamestnávateľa, aby v prípade poskytnutia peňažného plnenia, či už na základe pracovnej zmluvy alebo
v prípade sporu na základe súdneho rozhodnutia uskutočnil za zamestnanca príslušné odvody. Neprijal
ani poukaz žalovanej na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16Co/248/2018, keďže jeho
závery nemožno aplikovať na skutkový stav, zistený v tomto konaní (predmetný rozsudok vychádzal
zo záveru, že zamestnanec, ktorý bol zamestnaný u zamestnávateľa na pozícii personalista - účtovník,

ktorý bol povinný rešpektovať príkazy svojej nadriadenej L.O. v druhom stupni, ktorá rozhodovala o
výške odmien v čase neprítomnosti ich spoločného nadriadeného - generálnej riaditeľky, a teda dotknutý
zamestnanec bol dobromyseľný pri prijatí ,,vyššej“ odmeny, o ktorej rozhodla L.O.). V tomto prípade
bola žalovaná zamestnancom žalobcu, pričom paralelne popri činnosti vykonávanej v prospech žalobcu
vykonávala aj funkciu konateľky v spoločnosti AVANS s.r.o. Z tohto pohľadu musela mať žalovaná

vedomosť o tom, že žalobca sa pri vyplácaní náhrady mzdy v zmysle exekučného titulu dopustil
pochybenia, ak omylom nevykonal príslušné zrážky a ak jej na účet v prvej tranži previedol sumu, ktorá
bola identická z hľadiska výšky istiny so sumou uvedenou v exekučnom titule. Uviedol, že žalovaná
síce nemusela mať vedomosť o výške čistej mzdy, avšak v zmysle exekučného titulu mala vedomosť
o výške hrubej mzdy, ktorá jej určite nepatrila, a ktorá jej bola aj reálne prevedená na účet. Žalovaná

sa následne voči tomuto omylu nebránila, naopak, bez ďalšieho akceptovala omyl žalobcu v úhrade
časti náhrady mzdy a tento nereklamovala ani pri prijatí ďalšej sumy v druhej tranži v júni 2014, ak
teda mala za to, že platba z januára 2014 predstavuje čistú mzdu spolu s úrokmi z omeškania. Nič na
tom nemení skutočnosť, že žalobkyňa nemala vzdelanie z oblasti účtovníctva, resp. iné ekonomické
vzdelanie.Žalobcapreukázal,žežalovanámaladlhoročnéskúsenostisvedenímobchodnejspoločnosti,

a taktiež preukázal, že v inom súdnom spore si obchodná spoločnosť, ktorej konateľkou bola práve
žalovaná, uplatnila mzdové nároky. S prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu sa žalovanej nepodarilo
súdprvejinštanciepresvedčiťotom,žebolapriprijatísumy116.634,32eurvjanuári2014dobromyseľná
v celom rozsahu.

17. Súd prvej inštancie sa stotožnil s právnym názorom Krajského súdu v Prešove uvedeným v
rozhodnutí sp. zn. 6Co/90/2011 (na ktorý poukázal žalobca), podľa ktorého ,,...Ak zamestnávateľ
vyplatil zamestnancovi mzdu alebo ekvivalent mzdy brutto, teda v nezdanenom rozsahu a následne
zamestnávateľ za zamestnanca zaplatil daň, tak zamestnávateľovi vzniká právo na vrátenie dane, a to
v režime bezdôvodného obohatenia, s tým, že tento inštitút je adekvátnym prostriedkom nápravy, ktorý

vznikol vyplatením nezdaneného plnenia; nič na tom nemení fakt, že k vyplateniu nezdanenej mzdy
došlo na základe súdneho rozhodnutia; súdne rozhodnutie žalovanému nekonštituovalo (nevytvorilo),
ale deklarovalo existujúce právo a deklarovalo ho v nezdanenom rozsahu; odvolací súd nemohol
uznať tvrdenia o dobromyseľnosti žalovaného, pretože jeho postavenie v pozícii bývalého štatutárneho
zástupcu bránilo záveru, že nevedel, o čo ide...“. Vyslovil názor, že tieto právne závery sú plne

aplikovateľné aj v tomto súdnom konaní, pretože žalovaná vykonávala funkciu štatutárneho zástupcu v
inej obchodnej spoločnosti. Obranu žalovanej, ktorá tvrdila, že tento rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/90/2011 predstavuje ojedinelý exces z ustálenej rozhodovacej praxe súdov v obdobných
veciach, vyhodnotil za účelovú (keďže právny názor v ňom vyslovený je v rozpore s jej argumentáciou).

18. O úroku z omeškania rozhodol podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z.z.
(účinného ku dňu vzniku omeškania, t.j. ku dňu 14.01.2014). Uviedol, že žalovaná sa subjektívne dostala
do omeškania po uplynutí 5-dňovej lehoty od doručenia predžalobnej výzvy zo dňa 22.06.2015, ktorú
prevzala dňa 23.06.2015. V tejto výzve žalobca žalovanú upovedomil, že v rámci vyplatenia náhradyhrubej mzdy v zmysle rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda nevykonal z tejto mzdy povinné
zrážky, ktoré vo vzťahu k žalovanej následne uhradil z vlastných zdrojov. Vyhodnotil, že nasledujúci
deň 24.06.2015 začala žalovanej plynúť 5-dňová lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške

31.276,63 eur, a nakoľko žalovaná žalobcovi uvedenú sumu nevrátila, dňom 29.06.2015 sa subjektívne
dostala do omeškania s úhradou sumy 31.276,63 eur, keďže najneskôr dňa 23.06.2016 sa mohla
dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia. Uviedol tiež, že najskôr sa mohla o vzniku bezdôvodného
obohatenia v sume 31.276,63 eur dozvedieť dňa 14.01.2014, kedy bola pripísaná na jej účet náhrada
hrubej mzdy v sume 116.634,32 eur. Z uvedeného vyvodil, že žalovaná sa preto objektívne dostala do

omeškania v súvislosti s vydaním bezdôvodného obohatenia v sume 31.276,63 eur dňa 14.01.2014.
Prijal tiež záver, že žalobca si uplatnil úrok vo výške 14,25 % nesprávne, a preto mu priznal nárok na
úrok z omeškania v správnej výške 8,25 % ročne zo sumy 31.276,63 eur od 14.01.2014 do zaplatenia.

19. Nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 12.129,57 eur s úrokom z omeškania
(z ním žalovanej zaplateného úroku z omeškania vo výške 48.735,74 eur) súd prvej inštancie zamietol s

odôvodnením, že úroky z omeškania majú povahu sankcie za omeškanie dlžníka so splnením záväzku
(§ 517 ods. 2 Obč. zák.), a teda nejde o náhradu mzdy, ale o sankciu, ktorá nemôže byť predmetom
základu dane ani predmetom vymeriavacieho základu, pokiaľ ide o zrážky poistného. Uzavrel, že ak
zamestnávateľ v súvislosti s úrokmi z omeškania zaplatil príslušným inštitúciám preddavok na daň alebo
poistné, nepostupoval správne, čo však nemôže zaťažovať žalovanú, keďže úrok z omeškania nie je

náhradou mzdy. V tejto časti vyhodnotil žalobu za nedôvodnú.

20. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a čiastočne úspešnému žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania v pomere 44,12 % s tým, že o výške náhrady trov rozhodne po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

21. Proti vyhovujúcej časti tohto rozsudku a proti rozhodnutiu o trovách konania podal právny zástupca
žalovanej včas rozsiahle odvolanie a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalobu žalobcu
zamietnuť. Súdu prvej inštancie vytkol nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie
veci. S poukazom na znenie ust. § 222 ods. 1 a ods. 6 zák. práce a zdôraznenie, že nevyhnutným

predpokladom pre vznik oprávnenia zamestnávateľa požadovať vrátenie nesprávne určenej alebo
omylom vyplatenej sumy je existencia vedomostnej zložky zamestnanca o tom, že mu bola daná suma
vyplatená omylom alebo nesprávne, namietal záver súdu prvej inštancie (ďalej aj „súd“), podľa ktorého
si žalovaná musela byť vedomá, že platby prijaté od žalobcu jej boli vyplatené omylom. Tvrdil, že takýto
záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je v rozpore s prevažujúcou judikatúrou vzťahujúcou

sa na posudzovanú vec. Ak súd v bode 53. odôvodnenia rozsudku svoje rozhodnutie vyvodzoval
okrem iného aj zo skutočnosti, že žalovaná od 02.03.1992 doposiaľ vykonáva funkciu konateľky v
spol. AVANS s.r.o., a teda v čase prijatia sumy 116.634,32 eur od žalobcu si musela byť vedomá, že
zamestnávateľ je povinný vykonávať z hrubej mzdy zamestnanca povinné zrážky, argumentoval tým,
že len samotná skutočnosť, že žalovaná vykonáva funkciu konateľa v obchodnej spoločnosti nemôže

automaticky prezumovať jej nedobromyseľnosť pri prijatí nesprávne vyplatenej sumy (tu poukázal
na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 16Co/248/2018 zo dňa 26.11.2019). Zdôraznil, že
pre vykonávanie funkcie štatutárneho zástupcu právnickej osoby nie je nevyhnutná znalosť všetkých
právnych, ekonomických a iných odborných súvislostí v rámci činnosti obchodnej spoločnosti, keďže
účtovná, personálna, mzdová a právna agenda je v spol. AVANS s.r.o., v ktorej je žalovaná konateľkou,

zabezpečovaná odbornými zamestnancami spoločnosti, príp. externe. Žalovaná nemala vedomosť, že
suma náhrady mzdy, na ktorú súd v rozsudku výslovne zamestnávateľa zaviazal, nebola v skutočnosti
tou sumou, ktorá jej mala byť vyplatená, a podľa jeho názoru nebol v tomto konaní preukázaný opak.
Uviedol, že žalovaná nikdy nepopierala, že má vedomosť o rozdiele medzi hrubou a čistou mzdou,
zdôraznil však, že je rozdiel medzi touto všeobecnou vedomosťou a vedomosťou o tom, že v rozsudku

súdu, ktorým jej bola voči zamestnávateľovi priznaná náhrada mzdy, je táto náhrada mzdy bez toho, aby
to bolo vo výrokovej časti rozhodnutia výslovne uvedené, v skutočnosti priznaná len vo forme hrubej
mzdy, z ktorej je potrebné odrátať zákonné odvody a preddavky na daň. Poukázal na to, že žalovaná
nemala v minulosti žiadnu skúsenosť s plnením rozhodnutia súdu, ktoré by zamestnávateľa zaväzovalo
k povinnosti zaplatiť zamestnancovi náhradu mzdy, a preto argument o jej nedobromyseľnosti vyvodený

len z tohto, že je konateľkou obchodnej spoločnosti, neobstojí. Zopakoval, že v čase prijatia žalobcom
poukázanej sumy žalovaná nevedela, že jej bola daná suma vyplatená nesprávne. Za nesprávny
považoval aj záver súdu, že ak žalovaná žiadosťou zo dňa 29.07.2014 žalobcu vyzvala, aby jej oznámil
príslušné údaje platiteľa poistného za príslušné obdobie na VZP a Sociálnu poisťovňu, musela si byťvedomá, že žalobca mal povinnosť odvádzať z jej hrubej mzdy príslušné odvody a preddavky na daň,
keď mal za to, že táto výzva po uplynutí pol roka po vyplatení prvej čiastky náhrady mzdy a vyše
jedného mesiaca po vyplatení druhej čiastky náhrady mzdy nijako nepotvrdzuje vedomosť žalovanej o

nesprávnosti vyplatenej sumy v čase jej prijatia. Nesúhlasil ani s poukazovaním súdu prvej inštancie
na súdne konanie vedené na OS Dunajská Streda pod sp. zn. 5Cb/74/2009, v ktorom si spol. AVANS
s.r.o. uplatňuje peňažné plnenie (voči žalobcovi) z titulu, že v období od 05.06.2007 do 15.06.2007 spol.
AVANS s.r.o. bez právneho dôvodu plnila povinnosti zamestnávateľa voči zamestnancom žalobcu, keď
uhrádzala aj odvody do sociálnej a zdravotných poisťovní, z čoho súd vyvodil, že žalovaná, ktorá je

konateľkou spol. AVANS s.r.o. si musela byť vedomá toho, že žalobca bol povinný vykonať z hrubej
mzdy uvedenej vo výroku rozsudku príslušné zrážky. Nesúhlas s týmito závermi súdu prvej inštancie
odôvodnil tým, že dotknutý nárok bol uplatnený na celkom inom skutkovom a právnom základe. Ak súd
prvej inštancie na podporu svojej argumentácie poukázal aj na to, že právny zástupca žalovanej JUDr.
Ivan Mojžiš v konaní pred OS Dunajská Streda sp. zn. 6C/206/2008 podaním zo dňa 15.03.2010 žiadal
o úpravu petitu žaloby, v rámci ktorého uviedol, že priemerný zárobok žalovanej ako zamestnanca bol

vypočítaný podľa § 134 ods. 1 ZP ako mzda zamestnanca za rozhodujúce obdobie, ktorá sa počíta z
hrubej mzdy, z čoho súd vyvodil záver, že žalovaná si musela byť vedomá, že suma prisúdenej náhrady
mzdy predstavuje náhradu hrubej mzdy, ktorá podlieha zrážkam, nesúhlasil, keď poukázal na to, že
ak kvalifikovaný právny zástupca žalovanej uviedol, že uplatnený nárok vychádza z hrubej mzdy, to
ešte neznamená, že o tom mala vedomosť žalovaná a nijak to nepreukazuje, že by v čase prijímania

plnenia od žalobcu vedela, že poskytnuté plnenie presahuje náhradu mzdy, na ktorú jej vznikol nárok.
Zopakoval, že žalovaná bola v čase prijatia náhrady mzdy od žalobcu dňa 13.01.2014 dobromyseľná
a mala za to, že žalobca jej zaslal náhradu mzdy vrátane úrokov z omeškania v správnej výške a
žalobca jej nedobromyseľnosť nepreukázal. S odkazom na výrok rozsudku OS Dunajská Streda sp. zn.
6C/206/2008 mal za to, že znenie tohto výroku dávalo žalovanej ako laikovi právo domnievať sa, že

žalobca je povinný zaplatiť jej náhradu mzdy uvedenú v rozhodnutí (tu opätovne poukázal na rozsudok
KS Košice sp. zn. 6Co/282/2010 zo dňa 31.01.2012).

22. Za zásadné okolnosti vnútorného psychického vzťahu žalovanej v podobe jej dobromyseľnosti
považoval 1/ doslovné znenie výrokovej časti rozsudku OS Dunajská Streda sp. zn. 6C/206/2008

zaväzujúce žalobcu na zaplatenie sumy, ktorá číselne presne zodpovedá sume, ktorú žalovaná dňa
13.01.2014 od žalobcu prijala, 2/ absencia upresnenia výrokovej časti predmetného rozsudku, z ktorého
by vyplývalo, že od priznanej sumy je potrebné odrátať zákonné zrážky, 3/ absencia doterajších
skúseností žalovanej s výškou vyplácanej alebo prijímanej náhrady mzdy určenej súdnym rozhodnutím
a súčasne absencia jej vedomostí o tom, že žalobca má zo sumy náhrady mzdy uvedenej vo výroku

súdneho rozhodnutia odpočítať zrážky a daň, 4/ poukázanie náhrady mzdy žalobcom v dvoch častiach
s odstupom 6-tich mesiacov bez informovania žalovanej o dôvode takýchto čiastočných plnení, 5/
skutočnosť, že žalobca uhradil dňa 13.01.2014 žalovanej len sumu 116.634,32 eur, ktorá je aj po
odrátaní zákonných zrážok nižšia než rozsudkom priznaný nárok na náhradu čistej mzdy a úrokov z
omeškania, z čoho vyplýva, že žalovaná prijatím nižšej sumy objektívne nemohla byť nedobromyseľná,

6/ neuvedomenie si povinnosti zraziť so súdom určenej náhrady mzdy zákonné zrážky zo strany žalobcu
počas viac než 1,5 roka po vyplatení prvej čiastky žalovanej, keďže na vrátenie časti vyplatenej náhrady
mzdy žalobca žalovanú vyzval až výzvou zo dňa 22.06.2015. Uviedol, že žalovaná v čase prijatia
sumy 116.634,32 eur dňa 13.01.2014 nemala dôvod pochybovať o správnosti uhradenej čiastky od
zamestnávateľa, pričom považovala prijatú sumu za sumu, ktorej vyplatenie jej v danej výške priamo

prináleží bez toho, aby sa z tejto sumy ešte mali vykonať zrážky. Rovnako pri vyplatení ďalšej čiastky
48.735,74 eur dňa 20.06.2014 sa žalovaná nezamýšľala nad tým, či táto čiastka nepresahuje súdom
priznaný nárok. Argumentoval, že ak by si aj žalovaná po vyplatení druhej sumy 48.735,74 eur dňa
20.06.2014 teoreticky uvedomila, že prvá čiastka jej bola vyplatená nesprávne, čo však odmieta, potom
by táto teoretická vedomosť vznikla až následne po viac než pol roku od prijatia sumy 116.634,32 eur, čo

nijako nevyvracia jej dobromyseľnosť v momente prijatia tejto prvej sumy. Uzavrel, že súd prvej inštancie
posúdil otázku dobromyseľnosti žalovanej nesprávne.

23. Ďalej sa vyjadroval k „dobromyseľnosti“ žalobcu pri plnení povinností vyplývajúcich z
predkontraktačných povinností, ako aj z uzatvorenej zmluvy o predaji časti podniku zo dňa 09.05.2007 a

poukazoval na to, že žalobca v rozpore s uzatvorenými zmluvami, podľa ktorých malo k uhradeniu časti
kúpnej ceny za predaj podniku (v sume 300.000 eur) dôjsť formou employment contractu, nezákonne
uvedené dohody porušil a dňa 13.08.2008 okamžite skončil so žalovanou pracovný pomer a dojednané
bonusy do výšky 300.000 eur jej nevyplatil a záväzky vyplývajúce zo zmluvy nedodržal.24. Namietal aj priznaný úrok z omeškania a záver súdu prvej inštancie, že omeškanie žalovanej malo
plynúť od 14.01.2014. Uviedol, že pokiaľ by aj omeškanie teoreticky vzniklo, nemožno jeho začiatok

viazať na deň vyplatenia z prvej dvoch čiastok, ktoré žalobca žalovanej zaplatil dňa 13.01.2014 a
20.06.2014. Zdôraznil, že súd prvej inštancie sám v bode 67. odôvodnenia uviedol, že žalovaná sa
do omeškania subjektívne dostala po uplynutí 5 - dňovej lehoty od doručenia predžalobnej výzvy,
ktorá jej bola doručená dňa 23.06.2015, a nasledujúceho dňa 24.06.2015 jej začala plynúť 5 - dňová
lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi v sume 31.276,63 eur. Súd prvej inštancie

sám skonštatoval, že keďže žalovaná uvedenú sumu žalobcovi nevrátila, počnúc dňom 29.06.2015
sa s úhradou tejto sumy subjektívne dostala do omeškania, keďže najneskôr dňa 23.06.2015 sa
mohla dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia. Tu súdu prvej inštancie vytkol, že napriek takto
zistenému skutkovému stavu a z neho vyvodenému záveru o momente vzniku omeškania žalovanej
dňom 29.06.2015, vo výroku rozsudku nesprávne stanovil vznik omeškania dňom 14.01.2014. Mal za to,
že ak k omeškaniu došlo, tak k nemu mohlo dôjsť až po tom, čo žalobca žalovanú vyzval na zaplatenie

časti vyplatenej náhrady mzdy, teda najskôr dňa 29.06.2015. Rozporoval aj výšku prisúdeného úroku z
omeškania keďže s účinnosťou od 01.01.2013 je podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v § 3 výška
úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Zdôraznil, že základná úroková sadzba ECB bola
ku dňu 10.09.2014 vo výške 0,05 % a teda žalobcovi mohol vzniknúť nárok na úrok z omeškania najviac

v tejto výške.

25. Žalobca odvolanie nepodal a vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť ako vecne správny a náležite odôvodnený. Odvolanie žalovanej považoval za nedôvodné.
Súhlasil s tvrdením žalovanej, že nevyhnutným predpokladom pre vznik oprávnenia zamestnávateľa

požadovať vrátenie nesprávne určenej alebo omylom vyplatenej sumy je existencia vedomostnej
zložky zamestnanca o tom, že daná suma bola vyplatená omylom alebo nesprávne určená. Podrobne
rozobral kategóriu dobromyseľnosti i s poukazom na judikatúru (rozhodnutie NS SR sp. zn. 6MCdo
1/2011 z 30.04.2012). Uviedol, že podstatnou skutočnosťou je aj to, ako sa dobromyseľná alebo
nedobromyseľná osoba správa a navonok prejavuje a to najmä, avšak nie výlučne, v období, kedy je

potrebné dobromyseľnosť posudzovať. Poukázal na to, že z verejne dostupných mediálnych prezentácií
je zrejmé, že žalovaná sa rada prezentuje ako sveta znalá a úspešná podnikateľka, ktorá vybudovala
firmu, zamestnávala zamestnancov a je milionárka. Žalovaná sa v odvolaní svojimi tvrdeniami o tom,
že si je síce vedomá rozdielu medzi hrubou a čistou mzdou, ale je rozdiel medzi touto vedomosťou a
vedomosťouotom,ževrozsudkusúdu,ktorýmjejbolapriznanánáhradamzdy,jetátopriznanávoforme

hrubej mzdy, z ktorej je potrebné odrátať zákonné odvody a preddavky na daň, bez toho, aby to bolo
vo výroku rozhodnutia výslovne uvedené, snaží vyvrátiť súdom prvej inštancie akcentovanú všeobecne
známu notorietu o povinnosti odvádzať z hrubej mzdy odvody na zdravotné a sociálne poistenie a
preddavky na daň z príjmov fyzickej osoby. Žalovaná tiež v odvolaní tvrdí, že z pozície konateľky
obchodnej spoločnosti alebo zamestnanca nemala žiadnu skúsenosť s plnením rozhodnutia súdu,

ktoré by zamestnávateľa zaväzovalo zaplatiť zamestnancovi náhradu mzdy. Mal za to, že z odvolania
žalovanej vyplýva, že hoci je úspešná podnikateľka, milionárka a úspešná manažérka nemohla vedieť a
predpokladať,žekaždýmápovinnosťplatiťdaneaodvodyzomzdy.Interpretáciadobromyseľnostipodľa
Zákonníka práce prezentovaná v odvolaní žalovanej znamená, že zamestnanec by nikdy a za žiadnych
okolností nemohol byť v prípade prijatia neprávom vyplatených súm nedobromyseľný. Mal potom za

to, že interpretácia ust. § 222 ods. 6 ZP prezentovaná žalovanou nemôže obstáť. Odmietol aj tvrdenie
žalovanej, že závery súdu prvej inštancie nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú v rozpore s
prevažujúcou judikatúrou vzťahujúcou sa na posudzovanú vec. Ak sa žalovaná v odvolaní odvoláva na
rozhodnutia súdov v iných veciach, zdôraznil, že rozhodnutia súdov nemajú povahu precedensov, keď
naviac žiadne zo žalovanou označených súdnych rozhodnutí neriešilo takú istú skutkovú situáciu, aká

bola ustálená dokazovaním v tomto konaní. Zdôraznil, že v odôvodnení rozsudku sp. zn. 6C/206/2008
zo dňa 08.10.2013 Okresný súd Dunajská Streda jednoznačne uviedol, že pre výpočet priemerného
zárobku žalovanej bola použitá hrubá mzda, a preto námietky žalovanej nemôžu obstáť. Mal za to, že v
konaní boli preukázané objektívne skutočnosti preukazujúce nedobromyseľnosť žalovanej. V jej prípade
sa jedná o bývalého dlhoročného štatutárneho zástupcu, konateľa s.r.o., teda najvyššieho výkonného

orgánu obchodnej spoločnosti, pričom spol. AVANS s.r.o. zamestnávala množstvo zamestnancov.
Žalovaná nie je osobou, ktorá by sa vo svete podnikania a z neho vyplývajúcich povinností pohybovala
krátko, alebo nemala skúsenosť, práve naopak. V pozícii konateľa sa očakáva určitá úroveň vedomostí,
vrátane znalosti o povinnosti odvádzať z hrubej mzdy odvody na zdravotné a sociálne poistenie apreddavky na daň z príjmov fyzickej osoby. Uvedené je elementárna znalosť, ktorú žalovaná ako
konateľka spoločnosti s desiatkami zamestnancov musí mať. Ešte dávno pred prijatím platieb náhrady
mzdy podľa rozsudku musela mať vedomosť o tom, že zamestnancom sa vypláca čistá mzda znížená o

zákonnézrážkyavedela,ževýroksúduopriznanínáhradymzdyzamestnancovisavykonávaspôsobom
ako pri platbe mzdy, teda zamestnancovi patrí netto suma po zrazení zákonných zrážok.

26. Žalovaná musela podľa existujúcich okolností v danom prípade predpokladať, že ide o peňažné
plnenie vyplatené omylom, keďže 1/ vo výpovedi pred súdom potvrdila, že vybudovala firmu a ovládala

všetky činnosti (na pojednávaní dňa 28.05.2009 na OS Dunajská Streda, sp. zn. 6C/206/2008), 2/
žalovaná podpísala sama za seba aj za zamestnávateľa svoju pracovnú zmluvu, 3/ žalovaná uplatňovala
ako žalobkyňa v konaní sp. zn. 6C/206/2008 na OS Dunajská Streda nárok zodpovedajúci hrubej mzde,
4/ vo výroku rozsudku OS Dunajská Streda je uvedené pojem „náhrada mzdy“, „povinnosť zaplatiť
náhradu mzdy“, nie je tam uvedená povinnosť zaplatiť tam uvedenú istinu alebo sumu, teda je zrejmé,
že ide o náhradu mzdy v hrubom, 5/ v odôvodnení predmetného rozsudku súd uviedol, že pre výpočet

priemerného zárobku žalovanej bola použitá hrubá mzda, 6/ listom zo dňa 29.07.2014 žalovaná žiadala
žalobcu o zaslanie zápočtového listu a oznámenie údajov zdravotnej a sociálnej povinnosti, teda už
predtým vedela a musela predpokladať, že zákonné zrážky neboli vykonané, 7/ žalovaná v konaní pred
súdom prvej inštancie pri svojom výsluchu na otázky v súvislosti s prijatím neprávom vyplatených súm
neodpovedala, resp. odpovedala vyhýbavo, pripravila sa na výsluch tak, že čítala svoje poznámky a

pritom predstierala, že nevie odpovedať, čo ju usvedčuje z toho, že vedela a musela vedieť o tom, že jej
prijaté plnenie od žalobcu v celom rozsahu nepatrí, a že sa jedná o omylom vyplatené plnenie náhrady
mzdy. S poukazom na inštitút bezdôvodného obohatenia mal za to, že boli splnené všetky predpoklady
na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanou, ktorej peňažné plnenie vyplatené zo strany žalobcu
omylomnepatrí.Aksažalovanávodvolanívyjadrovalakjeho„dobromyseľnosti“(tedažalobcu)priplnení

povinností vyplývajúcich z predkontraktačných povinností a z uzatvorenej zmluvy o predaji časti podniku,
nepovažoval za potrebné sa k uvedenému vyjadriť, keďže tieto tvrdenia žalovanej nemajú žiadnu vecnú
ani právnu súvislosť s predmetom sporu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o úrokoch z omeškania
považoval taktiež za vecne správne a citoval odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti.

27. Na vyjadrenie žalobcu reagoval právny zástupca žalovanej, ktorý zotrval na odvolaní žalovanej a
jeho obsahu. Odmietol tvrdenia žalobcu, ktorými sa snažil vytvoriť znevažujúci obraz o žalovanej v snahe
ju dehonestovať. Uviedol, že žalobca zavádzajúco podsúva, že žalovaná odmieta žalobou uplatnený
nárok z dôvodu, že nemohla vedieť a predpokladať, že každý má povinnosť platiť dane a odvody zo
mzdy, pričom takéto postoje a tvrdenia žalovaná nikdy neprezentovala a sú v rozpore s tým, čo v konaní

tvrdilaauviedlaajvodvolaní.Argumentáciužalobcupovažovalzazavádzajúcu,manipulatívnu,vnútorne
rozpornú a nelogickú. Opätovne zdôraznil, že kruciálnou okolnosťou je nevedomosť žalovanej o tom,
že výrok rozsudku súdu, ktorým jej bola voči žalobcovi priznaná náhrada mzdy, neobsahuje reálnu
sumu, ktorá jej má byť poukázaná, ale sumu, od ktorej odrátať zákonné odvody a preddavky na daň.
Mal za to, že táto skutočnosť nie je na rozdiel od bežného rozlišovania rozdielu medzi hrubou a čistou

mzdou všeobecne známa, pretože aj sám žalobca vyplatil žalovanej sumu hrubej mzdy, ktorá sa presne
zhoduje s náhradou mzdy číselne vyjadrenou v rozsudku. Mal za to, že v danom prípade nie je možné
automaticky predpokladať, že žalovaná alebo akýkoľvek iný subjekt v jej postavení má a musí vedieť,
že výrok súdneho rozhodnutia o náhrade mzdy hovorí o hrubej mzde a nie o čistej mzde. Ďalej sa
vyjadril k významu judikatúry a zastával názor, že žalobca jej význam bagatelizuje. Zopakoval, že zo

súdnych rozhodnutí, na ktoré žalovaná poukázala v odvolaní, vyplýva skutočnosť dôležitá aj pre toto
konanie, a to, že len zo samotného postavenia zamestnanca a jeho podnikateľskej činnosti nemožno
bez ďalšieho prezumovať aj jeho vysoko špecifickú vedomosť o povinnosti zamestnávateľa vyplatiť
mu náhradu mzdy v sume nižšej, než na akú znie výrok súdneho rozhodnutia. Preto je potrebné túto
vedomostnú zložku u konkrétneho zamestnanca preukázať, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu,

ktorý ho však neuniesol. Mal za to, že žiadna z okolností, ktoré žalobca uviedol vo svojom vyjadrení
neodôvodňuje záver o vedomosti žalovanej o nesprávnej výške vyplatenej náhrady mzdy. Zotrval tak na
názore, že v konaní nebola preukázaná nedobromyseľnosť žalovanej pri prijímaní náhrady mzdy, práve
naopak, žalovaná nemohla vedieť, že prijíma náhradu mzdy v nesprávnej výške. V ďalšom sa pridržal
argumentácie v odvolaní.

28. Na vyjadrenie žalovanej reagoval žalobca, ktorý sa v celom rozsahu pridržal svojho
predchádzajúceho vyjadrenia. Nesúhlasil s nepodloženými úvahami žalovanej, že sa vo svojom
vyjadrení k odvolaniu snažil navodiť dojem o jej nedobromyseľnosti pri prijímaní náhrady mzdy stým, že nešlo o snahu navodiť dojem, ale o prezentáciu faktov preukazujúcich jej nedobromyseľnosť.
Poukazom na články v médiách nemienil znevážiť žalovanú, ale demonštrovať jej všestranné znalosti,
vedomosti a skúsenosti v súvislosti s podnikaním. Celkovo nesúhlasil s vyjadrením žalovanej a zotrval

na svojej argumentácii, ako i na tvrdení, že v konaní pred súdom prvej inštancie bola preukázaná
nedobromyseľnosť žalovanej pri prijímaní náhrady mzdy, keďže žalovaná musela predpokladať, že
prijíma náhradu mzdy v nesprávnej výške. Uzavrel, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne,
svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a námietky žalovanej nepovažoval za dôvodné.

29. Ďalšie vyjadrenia neboli podané.

30. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.),
preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pretože
nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej je z časti dôvodné a z časti nedôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil

rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti o uložení povinnosti
žalovanej zaplatiť žalobcovi 31.276,63 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne
zo sumy 31.276,63 eur odo dňa 29.06.2015 do zaplatenia ako vecne správny potvrdil. Vo zvyšnej
napadnutej vyhovujúcej časti, týkajúcej sa príslušenstva istiny nad rámec potvrdeného prisúdeného
úroku z omeškania, rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol.

31. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

32. S poukazom na citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a
z neho vyplývajúci súdom prvej inštancie správne vyhodnotený a ustálený skutkový stav, sa odvolací
súd nezistiac v jeho postupe z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, majúce za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (napokon, procesné vady ani neboli v odvolaní žalovanou namietané) v celom

rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutej časti
rozsudku, ktorou súd prvej inštancie žalobe žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške
31.276,63 eur vyhovel po prijatí záveru, že žalobca uniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie, že
žalovaná sa na jeho úkor o túto sumu bezdôvodne obohatila, pričom vedela alebo musela z okolností
predpokladať, že išlo o sumu omylom vyplatenú, osvojuje si ich a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, vyjadrí sa len k odvolacím
námietkam žalovanej.

33. Po oboznámení sa s obsahom spisu a napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že
súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska tohto žalobcom uplatneného

nároku ako aj ohľadom procesnej obrany žalovanej, na základe ktorého riadne zistil a ustálil skutkový
stav veci. Napokon, tento ani nebol v konaní medzi stranami sporný, sporným medzi stranami bola len
skutočnosť, či bola žalovaná pri prijatí žalobcom omylom poukázanej platby dobromyseľná. Náležitým
zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 191 ods. 1 a 2 C.s.p. dospel súd prvej
inštancie k správnym skutkovým záverom, a na ich základe vyvodil aj správny právny záver, že žaloba

žalobcu je v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 31.276,63 eur dôvodná, keď žalobca
v konaní uniesol jednak bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno a ním v tomto spore voči žalovanej
uplatnený nárok na vrátenie mu tejto sumy a zároveň nedobromyseľnosť žalovanej pri jej prijatí dôkazmi
preukázal, pričom žalovanej sa v rámci procesnej obrany nepodarilo súd prvej inštancie presvedčiť o
svojom tvrdení, že bola pri prijatí tejto omylom jej zo strany žalobcu vyplatenej sumy dobromyseľná v

tom, že jej patrí. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 43 ods. 1 písm. d), § 118 ods.
2, § 130 ods. 5 a 8, § 131 ods. 1, § 132, § 222 ods. 1 až 3 a ods. 6 Zákonníka práce, § 35 ods. 1 a
3 zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, § 13 ods. 1, 3 a 4, § 10b ods. 1 písm. a) zák. č. 580/2004
Z.z. o zdravotnom poistení (v znení účinnom v čase nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda č.k. 6C/206/2008-559 zo dňa 08.10.2013), ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody

vedúce k vyhoveniu žalobe žalobcu v časti o zaplatenie 31.276,63 eur aj náležitým spôsobom odôvodnil
tak, ako to má na mysli ust. § 220 ods. 2 C.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie
podrobne vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre
posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, zaoberal sa argumentáciou oboch sporových strán, správnea logicky vyhodnotil vykonané dôkazy a pochopiteľne zdôvodnil svoje právne úvahy, ktoré ho viedli k
záveru, že žaloba je v tejto časti dôvodná a žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, žalovaný
nárok preukázal. Odvolací súd so závermi súdu prvej inštancie súhlasí.

34. Odvolací súd sa v tejto vyhovujúcej časti stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým súd prvej
inštancie vo svojom rozsudku dospel, a jeho rozhodnutie považuje za logické, pochopiteľné, presvedčivé
a vyčerpávajúce. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu
verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, v tomto prípade

žalovanej, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného
rozhodnutia, pričom sporovým stranám ani nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami sporu, čím sa
súd prvej inštancie aj riadil, a ako už bolo uvedené vyššie, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom
sa dostatočne vysporiadal s jednotlivými v konaní produkovanými dôkazmi a aj s argumentáciou strán

sporu. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že skutkové,
a na ich základe prijaté právne závery súdu prvej inštancie sú v plnom rozsahu podložené správnym
výkladom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia nemá odvolací súd viac čo uviesť,
pretože by iba zopakoval správnosť skutkových zistení a na ich podklade správne prijatých právnych
záverov súdu prvej inštancie.

35. Konštatuje tiež, že žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne také skutočnosti (skutkové či právne),
ktoré by boli spôsobilé spochybniť správne závery súdu prvej inštancie v tejto časti. V odvolaní len
zopakovala rovnaké argumenty, ktoré prezentovala už v konaní pred súdom prvej inštancie (teda svoje
vlastné tvrdenia o svojej dobromyseľnosti a dožadovanie sa hodnotenia dôkazov podľa jej presvedčenia

s dôrazom na to, že práve ňou prezentované tvrdenia sú správne a odôvodňujú zamietnutie uplatneného
nároku), a s ktorými sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dostatočne vysporiadal, a tiež
presvedčenie, že ak by súd prvej inštancie dôkazy hodnotil tak, ako ona požaduje, dospel by k záveru,
že v konaní nebola preukázaná jej nedobromyseľnosť. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie
sa v odôvodnení svojho rozsudku zaoberal všetkými produkovanými dôkazmi a okolnosťami, ktoré boli

pre posúdenie a rozhodnutie veci podstatné, a dospel pri tom k správnemu záveru, že žalobca ním
produkovanými dôkazmi preukázal všetky predpoklady pre vznik ním uplatneného nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 31.276,63 eur od žalovanej, a že žalovanej sa naopak tvrdenia
žalobcu a ním predložené dôkazy nepodarilo vyvrátiť. Súd prvej inštancie všetky svoje právne úvahy
a z nich vyvodené závery aj riadne zdôvodnil. Z obsahu odvolania žalovanej je zrejmé, že nesúhlasí

s hodnotením dôkazov, pretože mala na rozdiel od súdom prvej inštancie prijatých záverov za to, že
z vykonaných dôkazov nevyplývajú. V odvolaní namietala, že súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané
dokazovanie nesprávne, a že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že bola pri prijatí žalobcom
omylom jej poukázanej sumy 31.276,63 eur nedobromyseľná. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza,
že súd prvej inštancie sa argumentáciou žalovanej, ktorú v odvolaní len zopakovala domáhajúc sa

jej prijatia, podrobne zaoberal, všetky svoje úvahy riadne odôvodnil a následne rozhodol na základe
všetkých poznatkov získaných z vykonaných dôkazov (a zhodných tvrdení sporových strán), keď ich
voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotil a dospel k rozhodnutiu. Dôkazy teda hodnotil podľa svojej
úvahy, a to správne každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo
prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany (§ 191 C.s.p.).

Ak žalovaná v odvolaní tvrdila, že súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dokazovanie nesprávne,
pretože ním nebola preukázaná jej nedobromyseľnosť, odvolací súd nesúhlasí. Práve naopak, žalobca
produkoval na svoje tvrdenia o nedobromyseľnosti žalovanej relevantné dôkazy (uvedené vyššie),
ktorými ju aj preukázal, a ak súd prvej inštancie po vyhodnotení zistení z vykonaných dôkazov
jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti argumenty žalovanej neprijal a vyhodnotil ich za účelové

(pričom dôvody aj podrobne vysvetlil), rozhodol správne. Odvolací súd zdôrazňuje, že závery súdu
prvej inštancie vyplývajú z komplexného vyhodnotenia všetkých v konaní produkovaných dôkazov. V
hodnotenídôkazovsúdomprvejinštancienezistilodvolacísúdžiadnunelogickosťanižiadnepochybenia
a plne s ním súhlasí.

36. Odvolací súd pripomína, že hodnotenie dôkazov je myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej
vykonaným dôkazom prisudzuje určitú hodnotu a hodnotí ich z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd v zásade nie je pri hodnotení dôkazov obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako
a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť, a nie je viazaný ani žiadnymporadím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov, keďže pri hodnotení dôkazov je zásadne
slobodný. Uplatňuje sa zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyjadruje, že záver, ktorý si sudca
urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných

dôkazov,jevecoujehovnútornéhopresvedčeniaajehologickéhomyšlienkovéhopostupu.Prihodnotení
dôkazu z hľadiska jeho závažnosti (dôležitosti) posudzuje, či je dôkaz významný na preukazovanie
takých skutkových zistení, ktoré sú potrebné pre rozhodnutie, pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich
zákonnosti skúma, či bol dôkaz vykonaný zákonu zodpovedajúcim spôsobom, a napokon z hľadiska
jeho pravdivosti posudzuje, či dôkaz preukazuje skutočnosti z neho vyplývajúce, teda hodnotí dôkaz

na základe jeho vierohodnosti. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením
a svoj hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 220 ods.
2 C.s.p.. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, riadil sa všetkými týmito vyššie uvedenými
hľadiskami a zásadami, výsledky vykonaného dokazovania riadne a logicky vyhodnotil a na ich základe
presvedčivo odôvodnil svoje rozhodnutie o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 31.276,63 eur
titulom bezdôvodného obohatenia, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje. Zo zásady voľného hodnotenia

dôkazov tiež vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať len zo spôsobu, akým
súd hodnotenie vykonal, teda či jeho závery nie sú v rozpore s výsledkami ostatných dôkazov, a či
vyhodnotenie dôkazov zodpovedá pravidlám logického myslenia. Odvolací súd konštatuje, že žiadne
chyby vo vyhodnotení dôkazov súdom prvej inštancie nezistil, naopak, závery (o nedobromyseľnosti
žalovanej), ktoré súd prvej inštancie prijal, majú oporu vo vykonanom dokazovaní, sú logické a aj

správne. Len odlišný názor žalovanej na to, ktoré skutočnosti treba mať na základe akých dôkazov
za preukázané, príp. či vykonané dôkazy postačujú na preukázanie relevantných skutočností, nie je
spôsobilý spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým na základe vyhodnotenia
výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel. Napokon, kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov sa uskutočňuje najmä prostredníctvom odôvodnenia rozsudku, z ktorého v posudzovanej veci

všetky závery, ku ktorým súd prvej inštancie vyhodnotením dôkazov dospel, jednoznačne vyplývajú.

37. Ako už bolo uvedené vyššie, odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočné, logické a
pochopiteľné i pre laika. Okolnosti namietané žalovanou v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia
vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v

napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa s vyhodnotením
produkovaných dôkazov súdom prvej inštancie stotožnil a odkazuje na odôvodnenie napadnutého
rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
spravoval a na základe akého ich vyhodnotenia prijal záver, že žalovaná nebola pri prijatí omylom jej
žalobcom poukázanej náhrady hrubej mzdy dobromyseľná v tom, že jej táto náhrada mzdy patrí v celom

rozsahu.

38. K odvolaniu žalovanej potom odvolací súd uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov,
vrátane nesprávnych skutkových a právnych záverov, nie je opodstatnené. V tejto súvislosti považuje
tiež za potrebné pripomenúť, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu, a nie sporových strán, a zdôrazniť,

že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jej požiadavkami, a ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne právo dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (I. ÚS 97/97).

39. Ak teda žalovaná v odvolaní len zopakovala všetky svoje argumenty o svojej dobromyseľnosti,
ktoré predniesla už v základnom konaní, a s ktorými sa súd prvej inštancie už riadne a vyčerpávajúco
vysporiadalvodôvodnenísvojhorozsudku,odvolacísúdodkazujeprávenapodrobnézdôvodneniesúdu

prvej inštancie, pre ktoré argumenty žalovanej neprijal. K odvolacím námietkam žalovanej uvádza, že
súd prvej inštancie nerozhodol o jej nedobromyseľnosti výlučne z dôvodu, že žalovaná je konateľkou
obchodnej spoločnosti AVANS s.r.o., a teda v čase prijatia náhrady mzdy 116.634,32 eur od žalobcu
si musela byť vedomá, že zamestnávateľ je povinný vykonávať z hrubej mzdy zamestnanca povinné
zrážky, ako tvrdil právny zástupca žalovanej v odvolaní. Súd prvej inštancie na túto skutočnosť

(skúsenostižalovanejvpodnikaní,ktoréprezumujeurčitéznalostiajvoblastipracovnéhoprávaavýplaty
miezd, keďže žalovaná zamestnávala veľký počet zamestnancov) poukázal a hodnotil ju vo vzájomnej
súvislosti so všetkými ďalšími vykonanými dôkazmi, napr. aj s dôkazom, že spol. AVANS s.r.o., v ktorej
je žalovaná konateľkou, si uplatňuje v inom súdnom konaní voči žalobcovi peňažné plnenie z titulu,že v konkrétnom období bez právneho dôvodu plnila povinnosti zamestnávateľa voči zamestnancom
žalobcu a uhrádzala aj odvody do sociálnej a zdravotných poisťovní. Napokon, žalovaná o tom, že si
v konaní na Okresnom súde Dunajská Streda uplatňuje náhradu mzdy vypočítanú brutto, musela mať

vedomosť, keďže bola sama žalobkyňou, vyplýva to aj z podania jej právneho zástupcu v uvedenom
konaní, v ktorom uviedol, že priemerný zárobok žalovanej ako zamestnanca bol vypočítaný podľa § 134
ods. 1 ZP ako mzda zamestnanca za rozhodujúce obdobie, ktorá sa počíta z hrubej mzdy, a napokon
aj zo samotného odôvodnenia rozsudku, ktorým bolo jej žalobe vyhovené (keďže náhrada mzdy bola
súdom počítaná z hrubej mzdy) a žalobca bol zaviazaný povinnosťou zaplatiť jej náhradu mzdy vo výške

116.634,32 eur (brutto), i keď to nebolo výslovne uvedené vo výroku rozsudku. Žalovaná si teda musela
byť vedomá, že suma prisúdenej náhrady mzdy 116.634,32 eur predstavuje náhradu hrubej mzdy, ktorá
podlieha zrážkam a odvodom. Naviac, ako je už uvedené vyššie, bola v predmetnom konaní právne
zastúpená advokátom, a preto nie je namieste uvažovať o tom, že by jej právny zástupca vyhovujúci
rozsudokvydanývkonaní,vktoromjuzastupoval,nevysvetlilaneupovedomiljuotom,ženáhradamzdy
sa v rozhodnutí súdu uvádza v hrubom. Ak v odvolaní argumentovala tým, že znenie výroku rozsudku

OS Dunajská Streda sp. zn. 6C/206/2008 jej dávalo právo domnievať sa, že žalobca je povinný jej
zaplatiť náhradu mzdy vo výške uvedenej v rozhodnutí, a že nevedela, že ide o náhradu hrubej mzdy z
dôvodu nedostatku skúseností so súdnymi rozhodnutiami, ani odvolací súd tento jej argument neprijal,
keďže skutočnosť, že jej bola súdnym rozhodnutím priznaná náhrada hrubej mzdy musela zo všetkých
vyššie uvedených okolností minimálne predpokladať. Naviac, žalovaná si v snahe o úspech v spore vo

svojej argumentácii protirečí, keď na jednej strane rozvádza argument o tom, že bola dobromyseľná pri
prijatí náhrady mzdy vo výške 116.634,32 eur z dôvodu, že takáto suma náhrady mzdy bola uvedená vo
výroku rozsudku a ona nevedela, že ide o náhradu hrubej mzdy, z ktorej mal žalobca ako zamestnávateľ
odviesť pred jej poukázaním žalovanej zrážky a odvody, a na druhej strane zase tvrdí, že pri prijatí sumy
116.634,32 eur bola dobromyseľná z dôvodu, že vedela, že žalobca musí odviesť z prisúdenej náhrady

mzdy zrážky a odvody, a preto sa domnievala, že jej bola žalobcom poukázaná náhrada čistej mzdy
spolu s prisúdenými úrokmi z omeškania. Ani tento argument nemohol obstáť, pretože žalovanej bola
predsapoukázanásumatotožnásprávevovýrokurozsudkuuvedenousumounáhradymzdy.Odvolacie
námietky žalovanej potom nemohli obstáť a záver súdu prvej inštancie o nedobromyseľnosti žalovanej
je správny.

40. S poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalovanej za nedôvodné
a nespôsobilé spochybniť správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti o uložení
jej povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 31.276,63 eur, o ktorú sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila.
So skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie sa v tejto časti v plnom rozsahu stotožnil a v

podrobnostiachnatietopoukazujezavyužitiaust.§387ods.2C.s.p..Dospeltotižkzáveru,ževzhľadom
na správne a dostačujúce odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sa súd prvej inštancie
vysporiadal s tvrdeniami oboch sporových strán, a teda aj žalovanej, by bola ďalšia argumentácia
odvolacieho súdu len opakovaním správnych záverov, už vyslovených súdom prvej inštancie.

41. Po preskúmaní napadnutého rozsudku v časti o uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úrok
z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 31.276,63 eur odo dňa 14.01.2014 do zaplatenia dospel
odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné, a že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi spolu s istinou 31.276,63 eur aj úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 31.276,63
eur odo dňa 29.06.2015 do zaplatenia, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto napadnutej

vyhovujúcej časti potvrdil, a vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti o zaviazaní žalovanej povinnosťou
zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania nad rámec takto žalobcovi prisúdeného úroku z omeškania zmenil
a žalobu zamietol. O úroku z omeškania rozhodol zhodne so súdom prvej inštancie podľa ust. § 517
ods. 2 Obč. zák. a ust. § 3 ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. účinného ku dňu vzniku omeškania. Vznik
omeškania žalovanej so zaplatením sumy 31.276,63 eur pritom ustálil rovnako ako súd prvej inštancie

na deň 29.06.2015 (i keď súd prvej inštancie následne zjavne nesprávne a argumentujúc zmätočne
údajnou „objektívnosťou omeškania žalovanej“, priznal žalobcovi v rozpore so svojimi vlastnými závermi
úrok z omeškania už od 14.01.2014 a vo výške 8,25 % ročne).

42. Podľa ust. § 517 ods. 2 Obč. zák. ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ

právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.43. Podľa ust. § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu vzniku omeškania (teda ku dňu 29.06.2015), je výška úrokov
z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej

bankyplatnákprvémudňuomeškaniasplnenímpeňažnéhodlhu.Tupovažujeodvolacísúdzapotrebné
uviesť, že k prvému dňu omeškania žalovanej, teda ku dňu 29.06.2015 (dokonca už od 10.09.2014),
bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške vo výške 0,05 %. Po pripočítaní
piatich percentuálnych bodov je ku dňu 29.06.2015 výška úroku z omeškania 5,05 % ročne.

44. Odvolací súd v ďalšom odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom sám súd
prvej inštancie uviedol, že žalovaná sa dostala do omeškania po márnom uplynutí 5-dňovej lehoty
od doručenia predžalobnej výzvy zo dňa 22.06.2015, ktorú prevzala dňa 23.06.2015. V tejto výzve
žalobca žalovanú upovedomil, že v rámci vyplatenia náhrady hrubej mzdy v zmysle rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda nevykonal z tejto náhrady mzdy povinné zrážky, ktoré vo vzťahu k nej následne
uhradil z vlastných zdrojov a zároveň vyzval žalovanú na vydanie bezdôvodného obohatenia v

žalovanej výške do piatich kalendárnych dní od doručenia jeho výzvy. Súd prvej inštancie potom
vyhodnotil, že nasledujúci deň, teda dňa 24.06.2015, začala žalovanej plynúť päťdňová lehota na
vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 31.276,63 eur. Keďže žalovaná žalobcovi uvedenú sumu
nevrátila, dňom 29.06.2015 sa dostala do omeškania s úhradou sumy 31.276,63 eur. Odvolací súd
s týmito závermi súdu prvej inštancie súhlasí. Niet totiž žiadnych pochybností o tom, že časom

splnenia záväzku vydať bezdôvodné obohatenie je prvý deň po tom, kedy ten, na úkor ktorého bolo
bezdôvodnéobohateniezískané,požiadatoho,ktojepovinnýbezdôvodnéobohatenievydať,osplnenie.
Vo všeobecnosti tak platí, že splatnosť dlhu nadväzuje na veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Iná
splatnosť dlhu musí byť medzi účastníkmi dohodnutá, stanovená právnym predpisom alebo súdnym
rozhodnutím. Naviac, ust. § 563 Obč. zák. (ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym

predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie
veriteľ požiadal) ukladá dlžníkovi povinnosť plniť deň nasledujúci po tom, ako ho o plnenie veriteľ
požiadal. Ak veriteľ vo výzve určí čas plnenia, pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto doby
a k omeškaniu dochádza uplynutím lehoty splatnosti, čo je aj prípad posudzovanej veci, v ktorej sa
nárok žalobcu stal splatným dňa 28.06.2015 (márne uplynutie piatich kalendárnych dní od doručenia

výzvy žalobcu na plnenie žalovanej) a dňa sa 29.06.2015 sa žalovaná dostala do omeškania. Ku
dňu 29.06.2015 bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky vo výške vo výške 0,05
%. Po aplikácii ust. § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z., účinného ku dňu vzniku omeškania
(teda ku dňu 29.06.2015), podľa ktorého je výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s

plnením peňažného dlhu, dospel odvolací súd k záveru, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úrok
z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 31.276,63 eur odo dňa 29.06.2015 do zaplatenia, preto
rozsudok súdu prvej inštancie v tejto napadnutej vyhovujúcej časti podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako
vecne správny potvrdil. Nad rámec takto žalobcovi prisúdeného úroku z omeškania rozsudok súdu prvej
inštancie podľa ust. § 388 C.s.p. zmenil a žalobu žalobcu zamietol. Ak totiž súd prvej inštancie napriek

svojim vyššie uvedeným záverom uviedol, že žalovaná sa s vydaním bezdôvodného obohatenia v sume
31.276,63eurdostaladoomeškania„objektívne“dňa14.01.2014,nerozhodolsprávneatentojehozáver
je v rozpore jednak s ust. § 563 Obč. zák., ako aj ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít.

45. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti o

uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 31.276,63 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 31.276,63 eur odo dňa 29.06.2015 do zaplatenia ako vecne správny potvrdil podľa
ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.. Vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti, týkajúcej sa príslušenstva istiny
nad rámec potvrdeného prisúdeného úroku z omeškania, rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust.
§ 388 C.s.p. zmenil a žalobu zamietol.

46. O trovách celého, teda prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255
ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 C.s.p..

47. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci.
Podľa ust. § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.Podľaust.§262ods.1C.s.p.onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa ust. § 396 ods. 1 a 2 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú

aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

48. Z citovaných ustanovení vyplýva, že o nároku na náhradu trov konania rozhoduje súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí, a že strane prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Na vysvetlenie odvolací súd uvádza, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorý sa
zisťuje porovnaním žalobného petitu a výroku rozhodnutia, ktorým sa o veci rozhodlo. U žalobcu ide o
plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa
jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu, a u žalovanej ide o plný úspech vtedy, ak bola žaloba žalobcu v
celom rozsahu zamietnutá. Je namieste konštatovať, že takáto situácia v posudzovanej veci nenastala.
Ak žiadna strana nemá vo veci plný úspech, potom má každá zo strán úspech čiastočný, teda obe strany

sporu (žalobca a žalovaná) sú sčasti úspešné a sčasti neúspešné. Vo všeobecnosti platí, že ak mala
strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Ak je čiastočný úspech
a neúspech strán sporu približne rovnaký, prichádza do úvahy rozhodnutie, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov konania právo.

49. V posudzovanej veci sa žalobca od žalovanej domáhal zaplatenia 43.406,20 eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 31.276,63 eur odo dňa 14.01.2014 do zaplatenia
(žalovaný úrok z omeškania predstavuje za 2469 dní omeškania od 14.01.2014 do rozhodnutia súdu
prvejinštanciedňa20.10.2020sumu30.148,31 euranásledneúrokzomeškaniavovýške8,25%ročne
predstavuje za 1105 dní omeškania od 21.10.2020 do rozhodnutia odvolacieho súdu dňa 31.10.2023

sumu 7.811,66 eur) a s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 12.129,57 eur odo dňa
21.06.2014dozaplatenia(žalovanýúrokzomeškaniapredstavujeza2311dníomeškaniaod21.06.2014
do rozhodnutia súdu prvej inštancie dňa 20.10.2020 sumu 10.943,78 eur). Celkovo sa teda domáhal
zaplatenia 92.309,95 eur (43.406,20 eur + 30.148,31 eur + 7.811,66 eur + 10.943,78 eur).

50. V časti o zaplatenie 31.276,63 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy
31.276,63 eur odo dňa 29.06.2015 do zaplatenia (prisúdený úrok z omeškania predstavuje za 3044
dní omeškania od 29.06.2015 do rozhodnutia odvolacieho súdu dňa 31.10.2023 sumu 13.172,35 eur)
bolo žalobe vyhovené, z čoho je zrejmé, že žalobca bol v tejto časti sporu o zaplatenie 44.448,98 eur
(31.276,63 eur + 13.172,35 eur) úspešný a žalovaná neúspešná. Vo zvyšku žalovanej sumy 47.860,97

eur (92.309,95 eur - 44.448,98 eur) bola žaloba zamietnutá, z čoho je zrejmé, že v tejto časti sporu bola
úspešná žalovaná (a žalobca neúspešný).

51. Takúto situáciu rieši ust. § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého, ak mala strana vo veci úspech len
čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na

náhradu trov konania právo. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie 92.309,95 eur (100 % nároku),
pričom úspešný bol v časti o zaplatenie 44.448,98 eur (48,2 % nároku). V zostávajúcej časti žaloby
o zaplatenie sumy 47.860,97 eur (51,8 % nároku), v ktorej bola jeho žaloba zamietnutá, mala úspech
žalovaná. Z uvedeného výpočtu úspešnosti vyplýva, že žalovaná tak síce mala v porovnaní so žalobcom
v spore prevažujúci úspech v rozsahu 3,6 % (51,8 % - 48,2 %), tento úspech však vyhodnotil odvolací

súd pre účely rozhodovania o nároku na náhradu trov konania ako nepatrný (nedosahujúci ani 5 %).
Po zohľadnení čiastočného úspechu a čiastočného neúspechu strán dospel k záveru, že čiastočný
úspech a neúspech strán sporu (51,8 % verzus 48,2 %) je približne rovnaký, a preto aplikujúc ust. §
255 ods. 2 C.s.p. rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Odvolací súd
považuje za potrebné tiež uviesť, že takto vykonané posúdenie úspechu strán v spore je súladné jednak

s aplikovanými zákonnými ustanoveniami ako aj judikatúrou a rozhodovaním súdov všetkých inštancií.

52. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník, a to v zmysle ust. § 262 ods. 2 C.s.p..

53. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).