Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. október 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/153/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116208234
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7116208234.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. X.XX.XXXX, bytom
v Českej republike, Malá strana 1, 742 85 Vřesina, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o
náhradu škody z nesprávneho úradného postupu štátu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Košice I zo dňa 29. marca 2022 č.k. 24C/8/2020 - 112 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému voči žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (teraz Mestský súd Košice, ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom
zo dňa 29. marca 2022 č.k. 24C/8/2020 – 112 rozhodol, že:

I. žalobu o zaplatenie sumy 10.705,80 EUR (t.j. 322.523 Sk) s príslušenstvom zamieta,

II. žalobu o zaplatenie sumy 15.024,21 EUR (t.j. 452.619,50 Sk) s príslušenstvom zamieta,

III. žalobu o zaplatenie sumy 12.477,83 EUR (t.j. 375.907 Sk) s príslušenstvom zamieta,

IV. žalobu o zaplatenie sumy 17.782,12 EUR (t.j.535.704 Sk) s príslušenstvom zamieta,

V. žalobu o zaplatenie ušlého zisku a náhrady nemajetkovej ujmy zamieta,

VI. priznáva žalovanej nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Súd tak rozhodol o žalobe žalobcu, doručenej súdu dňa 6.6.2006, ktorou sa domáhal pôvodne
voči žalovaným Slovenskej republike (žalovaná v 1. rade) a JUDr. Jánovi Borovskému, súdnemu
exekútorovi (žalovaný v 2. rade) zaplatenia sumy spolu vo výške 4.544.313,50 Sk s príslušenstvom
titulom náhrady škody, náhrady ušlého zisku a náhrady za nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom štátu pri vykonávaní exekúcie. Škodu žalobca videl v strate vymožiteľnosti svojich
pohľadávok, uplatnených v exekučnom konaní, v ktorom mal vystupovať v pozícii oprávneného.

Škodu preto žalobca špecifikoval v rozsahu zodpovedajúcom celej výške pohľadávky, vyplývajúcej
z exekučných titulov, uplatnenej v exekučnom konaní. okrem toho sa domáhal aj a náhrady za
nemajetkovú ujmu. Pretože v priebehu konania žalovaný v 2. rade zomrel a žalobca podaním zo dňa
21.9.2015 vzal žalobu voči nemu späť, konanie vo vzťahu k žalovanému v 2. rade bolo zastavenéuznesením zo dňa 12.11.2015 č.k. 24C/20/2006-418 a nárok žalobcu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade
bol vylúčený na samostatné konanie, ktoré bolo vedené pod sp.zn. 24C/96/2016, a to potom, ako

2.1. súd vo veci samej rozhodol prvý krát rozsudkom zo dňa 16.11.2017 č.k. 24C/96/2016-132
nasledovne: 1. žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 10.705,80 EUR t.j. 322.523 Sk v lehote do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, 2. v prevyšujúcej časti o zaplatenie sumy 2.676,46 EUR t.j.
80.631 Sk žalobu zamieta, 3. žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 15.024,21 EUR t.j. 452.619,50
Sk v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, 4. žalobu v časti o zaplatenie sumy 12.477,83

EUR t.j. 375.907 Sk, ako aj sumy 6.238,91 EUR t.j.187.953,50 Sk s príslušenstvom zamieta, 5. žalobu
v časti o zaplatenie sumy 10.018,85 EUR t.j. 301.828 Sk, ako aj sumy 5.009,43 EUR t.j.150.914 Sk s
príslušenstvom zamieta, 6. konanie v časti o zaplatenie sumy 10.854,31 EUR t.j. 326.997 Sk, ako aj
sumy 5.427,16 EUR t.j. 163.498,50 Sk s príslušenstvom zastavuje, 7. nárok v prevyšujúcej časti vylučuje
na samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o náhrade trov celého konania,

2.2. odvolaním strán boli napadnuté výroky rozsudku zo dňa 16.11.2017 č.k. 24C/96/2016-132 pod č.
1, 3 a 4 a výroky pod č.2, 5, 6 a 7 nadobudli právoplatnosť,

2.3. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 10.7.2018 č.k. 5Co/217/2018-187 potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom rozsahu,

2.4. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 26.2.2020 sp.zn. 4Cdo/52/2019 rozsudok
Krajského súdu v Košiciach ako aj rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, pričom vo svojom rozhodnutí konštatoval, že v spore o náhradu škody uplatnenej
z titulu nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb. bude povinnosťou súdu prvej

inštancie, okrem vznesenej námietky premlčania, zaoberať sa dôvodnosťou uplatneného nároku z
hľadiska preukázania základných predpokladov zodpovednosti za škodu, a to vznik škody, porušenie
právnej povinnosti, príčinnej súvislosti medzi škodou a zavinením. V sporovom konaní má žalobca
povinnosť tvrdenia, nesplnenie tejto povinnosti ,,relevantne“ tvrdiť (uviesť z hľadiska ich kvality pravdivé,
úplné, podstatné a rozhodujúce skutočnosti) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa

prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. Z obsahu spisu len vyplýva, že žalobca listom z 14. novembra
1998 adresovaným JUDr. Jánovi Borovskému, súdnemu exekútorovi oznámil cesiu pohľadávok v ním
vedených exekučných veciach sp. zn. 2Ex 0316/97 od 31. januára 1997, sp. zn. Ex 1310/96 od 27. mája
1996, sp. zn. 2Ex 0319/97 od 31. januára 1997, sp. zn. 2Ex 0313/97 od 31. januára 1997, sp. zn. Ex
2600/96 od 21. augusta 1996 a vo veci Poľnohospodárske družstvo v likvidácii Marhaň od 4. novembra

1992 (č. l. 28 spisu), ako aj požiadal, aby došlo k zmene v osobe oprávneného z Drevona, š. p. v likvidácií
na oprávneného - žalobcu. Súčasťou tohto podania je aj kópia zrejme o doručovaní tohto listu súdnemu
exekútorovi. Avšak len na základe oznámenia o cesii, žalobca v sporovom konaní nepreukázal, že o
zmene právneho subjektu na strane oprávnených bolo procesným uznesením rozhodnuté v exekučných
konaniach a táto skutočnosť nevyplýva ani z obsahu spisu.

3. Po vrátení veci z dovolacieho konania bola vec vedená pod sp.zn. 24C/26/2018. Uznesením
vyhláseným na pojednávaní konanom dňa 15.6.2021 súd spojil toto konanie s konaním o vylúčenom
nároku na spoločné konanie, ktoré bolo vedené pod sp.zn. 24C/8/2020.

4. Predmetom konania po vrátení veci z dovolacieho konania ostali:

4.1. nárok žalobcu na zaplatenie sumy 10.705,80 EUR (322.523 Sk) s príslušenstvom (exekučné
konanie vedené proti P. Sokolovi),

4.2. nárok žalobcu na zaplatenie sumy 15.024,21 EUR (452.619,50 Sk) s príslušenstvom (exekučné
konanie vedené proti I. Grejtákovi),

4.3. nárok žalobcu na zaplatenie sumy 12.477,83 EUR (375.907 Sk) s príslušenstvom (exekučné
konanie vedené proti D. E.),

4.4.nárokžalobcunazaplateniesumy17.782,12EUR(535.704Sk)spríslušenstvom(pôvodnevylúčený
nárok - exekučné konanie vedené proti C. F.),4.5. nárok žalobcu na náhradu škody titulom ušlého zisku a na náhradu nemajetkovej ujmy (pôvodne
vylúčený nárok).

5. Po právnej stránke súd nárok posúdil podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (Prechodné ustanovenia), ktorý nadobudol účinnosť
dňa 1.7.2004 (čl. VI). Vzhľadom k tomu, že podľa skutkových tvrdení žalobcu ku škode spôsobenej
nesprávnym úradným postupom malo v jednotlivých exekučných konaniach dôjsť pred účinnosťou
zákona č. 514/2003 Z.z. (pred 1.7.2004), vychádzajúc z prechodného ustanovenia § 27 ods. 2

citovaného zákona, súd predmetnú vec posudzoval podľa dovtedy účinných právnych predpisov,
konkrétne podľa § 1 ods. 1, § 18 ods. 1 a 2, § 20, § 22 ods. 1, § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom,pričomposudzovalajnámietkupremlčaniavznesenúžalovanoustvrdením,žepreposúdenie
otázky začiatku plynutia premlčacej doby musí byť jasné, kedy sa poškodený dozvedel o vzniku škody
a v danom prípade je zrejmé, že sa tak stalo najneskôr dňa 12.5.2005, kedy žalobca podal žiadosť o

predbežné prerokovanie nároku, v ktorej (rovnako ako v žalobe zo dňa 6.6.2006) tvrdil, že škoda mu
vznikla len v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora, vo vzťahu k nesprávnemu
úradnému postupu Okresného súdu Prešov žalobca takto upresnil žalobu, a teda nárok na náhradu
škody si uplatnil až v priebehu konania dňa 22.11.2016, a vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu
Okresného súdu Nové Zámky až dňa 7.11.2017, teda v oboch prípadoch celkom zjavne po uplynutí 3

ročnej subjektívnej premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Súd pritom túto námietku
žalovanejposudzovalisozreteľomnaargumentáciužalobcuvovzťahuknámietkepremlčania,založenú
na tvrdení, že už z textu jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a z textu žaloby vyplýva, že
namietal nielen nesprávny úradný postup súdneho exekútora, ale aj exekučných súdov a ak žalobca
označil štát za zodpovedný subjekt, potom dostatočne identifikoval pôvodcov nesprávneho úradného

postupu, ktorí zahŕňajú aj súdneho exekútora aj exekučný súd, tiež na poukaze na celkové vnímanie
exekučného konania ako konania z úradnej moci štátu, ako i tvrdení, že to, ktorá zložka úradnej moci v
rámciexekučnéhokonaniasadopustilanesprávnehoúradnéhopostupu,sapreukázaloaždokazovaním
vykonaným súdom prvej inštancie oboznámením jednotlivých exekučných spisov a až vtedy mohol
žalobca nadobudnúť vedomosť o konkrétnom pôvodcovi nesprávneho úradného postupu, pričom pre

uplatnenie nároku na náhradu škody však postačovalo jediné - jeho vedomosť o vzniku škody, ako i na
tvrdení, že žalovanou vznesená námietka premlčania vykazuje znaky rozporu s dobrými mravmi.

6. Súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že návrh na vykonanie exekúcie
vo všetkých exekučných veciach podal ako oprávnený pôvodný veriteľ: Drevona, š.p. (od 5.9.1997 do

27.3.2002 v likvidácii), so sídlom v Banskej Bystrici, IČO:00 153 605. Z výpisu z obchodného registra
súd zistil, že oprávneného zastupoval A. G. C., ktorý bol poverený riadením štátneho podniku resp.
ako likvidátor v období od 30.1.1997 do 27.3.2002. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo
dňa 19.3.1998 bol na oprávneného vyhlásený konkurz, pričom za správcu konkurznej podstaty súd určil
JUDr. Pavla Kontroša, advokáta.

7.Prirozhodovaníonárokužalobcuozaplateniesumy10.705,80EUR(t.j.322.523Sk)spríslušenstvom
vo vzťahu k exekučnému konaniu proti povinnému H. E. sp.zn. 2Ex 0319/97, Okresný súd Nové zámky
sp.zn. Er 187/97, súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia z exekučného spisu súdneho exekútora
JUDr. Jána Borovského sp.zn. 2Ex 0319/97 v spojení s exekučným spisom Okresného súdu Nové

Zámky sp.zn. Er 187/97, že: (a) pôvodný oprávnený podal dňa 31.1.1997 návrh na vykonanie exekúcie
proti povinnému H. E., (b) súdny exekútor dňa 17.2.1997 požiadal súd o udelenie poverenia, (c) súdne
poverenie na vykonanie exekúcie mu bolo doručené dňa 21.2.1997, (d) dňa 10.9.2002 bola súdnemu
exekútorovi doručená žiadosť žalobcu o oznámenie stavu exekučných konaní zo dňa 2.9.2002 s tým,
že v prílohe mu zároveň posiela overenú zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 15.1.1998, na základe

ktorej nadobudol od pôvodného oprávneného pohľadávku voči povinnému, (e) Drevona, š.p. v likvidácii
akopostupcaažalobcaakopostupníkuzavrelidňa15.1.1998zmluvu,predmetomktorejbolopostúpenie
viacerých pohľadávok, okrem iných aj pohľadávky vymáhanej voči povinnému H. E., (f) podaním zo dňa
4.3.2003 súdny exekútor požiadal exekučný súd o zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 2 v spojení s §
31 Exekučného poriadku z dôvodu, že oprávnený neuhradil preddavok na trovy exekúcie (g) Okresný

súd v Nových Zámkoch uznesením č.k. Er 187/97-11 zo dňa 28.7.2003 exekúciu zastavil podľa § 57
ods. 2 v spojení s § 31 Exekučného poriadku z dôvodu, že oprávnený neuhradil preddavok na trovy
exekúcie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.10.2003. Exekučný súd v hlavičke uznesenia
ako oprávneného označil Drevona, š.p. závod 03, I. J. XX, K. a ako jeho zástupcu JUDr. MichalaKoscelanského. Uznesenie bolo doručené súdnemu exekútorovi dňa 11.8.2003 a zástupcovi Drevony
š.p. JUDr. Michalovi Koscelanskému dňa 11.8.2003. Voči tomuto uzneseniu odvolanie nebolo prípustné.
Uznesenie o zastavení konania nadobudlo právoplatnosť dňa 31.10.2003.

7.1. Súd skúmal, či súdny exekútor a exekučný súd v predmetnej exekučnej veci postupovali v súlade
so zákonom č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), a to §
37 ods. 1 Exekučného poriadku, v znení účinnom v čase rozhodovania o zastavení exekúcie, § 37 ods.
3 Exekučného poriadku, ako i § 92 ods. 2, § 254 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku

(O.s.p.), v znení neskorších právnych predpisov.

7.2. Uzavrel, že exekučný súd pochybil, keď v hlavičke uznesenia č.k. Er 187/97-11 zo dňa 28.7.2003
označil ešte pôvodného oprávneného - Drevona, š.p. závod 03, I. J. XX, K. a uznesenie o zastavení
exekúcie doručoval zástupcovi pôvodného oprávneného a to napriek tomu, že už dňa 10.9.2002 bolo
do exekučného spisu doručené oznámenie žalobcu, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok sa

stal právnym nástupcom oprávneného. Žalobca spolu s týmto podaním predložil zmluvu o postúpení
pohľadávok, z ktorej vyplýva, že na žalobcu prešlo právo z exekučného titulu. Podanie žalobcu bolo
v exekučnom spise riadne zažurnalizované ešte pred úkonom súdneho exekútora - predložením veci
súdu na zastavenie exekúcie. Za danej situácie mal exekučný súd správne postupovať podľa § 37 ods. 3
Exekučného poriadku, t.j. rozhodnúť o zmene na strane oprávneného a konať so žalobcom ako právnym

nástupcom oprávneného a žalobcovi doručiť aj uznesenie o zastavení exekúcie. Keďže tak súd neučinil,
žalobca sa o zastavení exekúcie nedozvedel. Nesprávneho úradného postupu sa nedopustil exekútor,
ale exekučný súd. Ide preto o nesprávny úradný postup exekučného súdu.

7.3. Napriek tomuto záveru sa však súd nezaoberal splnením ďalších dvoch predpokladov pre záver o

zodpovednosti štátu (vznik škody a príčinná súvislosť) a žalobu v tejto časti zamietol, a to z dôvodov:
a) premlčanie, b) nevyužitie existujúcej možnosti uspokojenia pohľadávky. Dôvodil, že pokiaľ žalobca
žaloval štát a ako právny titul zodpovednosti označil nesprávny úradný postup súdneho exekútora,
ktorý po skutkovej stránke (škodový dej) vymedzil nasledovne: „Súdny exekútor doposiaľ žalobcu ako
oprávneného neuspokojil, dlholeté prieťahy v konaní znamenajú evidentný nesprávny úradný postup,

ktorý zvýhodňoval dlžníkov a umožnil im, aby svoj majetok previedli na tretie osoby, čím bol žalobca
ako veriteľ znevýhodnený“, nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu, že takéto skutkové vymedzenie
(opísanie) nesprávneho úradného postupu - škodového deja, zahŕňalo resp. označovalo za vadný aj
postup exekučného súdu. Dodal, že nie je úlohou súdu v tomto konaní nachádzať alebo vyhľadávať,
či, kto, kedy a akým spôsobom sa dopustil nesprávneho úradného postupu, ktorým bola žalobcovi

spôsobená ním tvrdená škoda. Pre úplný opis škodového deja nejde len o identifikáciu pôvodcu
nesprávneho úradného postupu, ale aj (najmä) o vymedzenie, v čom vidí žalobca nesprávny úradný
postup. To je úlohou žalobcu, jeho povinnosti skutkového tvrdenia. Škoda totiž môže byť len dôsledkom
určitého protiprávneho konania (porušenia právnej povinnosti), ktorý prirodzene zahŕňa aj pôvodcu tohto
porušenia. Inak povedané, ak je možné vymedziť, v čom spočíva nesprávny úradný postup, je potom

možné vymedziť aj to, kto sa ho dopustil. Pre podporu uvedeného záveru podľa názoru súdu svedčí aj
to, že nepochybne už v čase predbežného prerokovania nároku na náhradu škody by mali byť zo strany
žiadateľa (žalobcu) tvrdené (opísané) a preukázané základné podmienky pre zodpovednosť štátu. V
prípade nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci by mal byť škodový dej po skutkovej
stránke opísaný tak, aby štát už pri predbežnom prerokovaní nároku mohol posúdiť, či sú splnené všetky

podmienky pre záver o zodpovednosti štátu a teda, kto, kedy a akým spôsobom sa dopustil nesprávneho
úradnéhopostupu(včomspočívalnesprávnyúradnýpostup)ačitvrdenáškodajealeboniejevpríčinnej
súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom.

7.4. Z uvedeného potom súd vyvodil, že uplatnená námietka premlčania nie je v rozpore s dobrými

mravmi. Neprihliadnutie na tento zákonom prípustný prostriedok procesnej obrany, by v zmysle
ustálenej súdnej judikatúry muselo byť zdôvodnené skutočne výnimočnými okolnosťami, ktoré však
v posudzovanej veci neboli naplnené. Súd považoval za potrebné poukázať na postoj samotného
žalobcu a teda, či bol v dostatočnej miere aktívny (bdelý) v postupe pri ochrane svojich práv a teda,
pri vymáhaní svojej pohľadávky. V tejto súvislosti súd uviedol, že zo zmluvy o postúpení pohľadávok

je zrejmé, že pôvodný oprávnený Drevona, š.p. v likvidácii ako postupca a žalobca ako postupník
(podnikateľ s názvom FLOP, s miestom podnikania v Ostrave, Vítkovická 14) uzavreli dňa 15.1.1998
zmluvu,predmetomktorejbolopostúpenieviacerýchpohľadávok,okreminéhoajvyššiešpecifikovaných
pohľadávok vymáhaných v exekučných konaniach. Napriek tomu, že žalobca pohľadávku nadobudolna základe zmluvy o postúpení pohľadávok už v januári 1998, nepreukázal svoje tvrdenie, že by túto
skutočnosť oznámil do exekučných konaní tak, ako to tvrdil - už v novembri 1998. Na preukázanie tohto
tvrdenia žalobca predložil svoj list označený ako „Oznámení o cessii pohledávek“ zo dňa 14.11.1998,

adresovaný JUDr. Jánovi Borovskému, z ktorého súd zistil, že žalobca súdnemu exekútorovi oznámil, že
na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.1.1998 sa stal veriteľom pohľadávok vymáhaných
Drevonou š.p. v likvidácii. Zároveň uviedol, že zasiela exekútorovi zmluvu o postúpení pohľadávok.

7.5. Dôvodil, že pokiaľ žalobca predložil ako dôkaz o zaslaní tohto listu iba podací hárok, z ktorého súd

zistil, že žalobca podal zásielku dňa 14.11.1998 na pošte Ostrava pod podacím č. 67713 a adresoval
ju Exekútorskému úradu Košice JUDr. Ján Borovský, Tr. SNP 48/A, v žiadnom z oboznámených
exekučných spisov sa však predmetné podanie žalobcu zo dňa 14.11.1998 nenachádzalo. Pretože v
exekučných spisoch sa nachádzalo len oznámenie žalobcu o postúpení pohľadávok zo dňa 2.9.2002,
súd musel vychádzať zo záveru, že žalobca oznámil do exekučných konaní cessiu až v roku 2002, kedy
sa po štyroch rokoch a ôsmych mesiacoch od nadobudnutia pohľadávky dotazoval na stav exekučných

konaní, ktoré boli vedené na návrh pôvodného oprávneného už od roku 1996, resp. 1997. Od roku
2002, kedy žalobca oznámil cesiiu, však uplynuli ďalšie tri roky, po ktorých sa žalobca rozhodol rovno
podať žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (12.5.2005). V tejto súvislosti súd
zdôraznil, že sám žalobca potvrdil, že do exekučných spisov nahliadnuť nebol a teda, bez relevantných
konkrétnych informácií o postupe v exekučných konaniach rovno podal žalobu na súd, ktorú zdôvodnil

jednoznačne - za pôvodcu nesprávneho úradného postupu označil súdneho exekútora a samotný
nesprávny úradný postup špecifikoval len vo všeobecnej rovine - prieťahmi v konaní.

7.6. Z týchto okolností súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca musel nadobudnúť vedomosť o škode
najneskôr dňa 12.5.2005, kedy podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, v ktorej presne vyčíslil

výšku škody a zároveň, škodový dej vymedzil len nesprávnym úradným postupom, spočívajúcim v
prieťahoch súdneho exekútora pri vymáhaní pohľadávky. Nesprávny úradný postup súdneho exekútora
však v tejto veci preukázaný nebol a nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu žalobca uplatnil neskoro (22.11.2016), po uplynutí premlčacej doby - táto uplynula
dňa 12.5.2008.

7.7. Čo sa týka ďalšieho dôvodu pre zamietnutie žaloby v tejto časti - nevyužitie existujúcej možnosti
uspokojenia pohľadávky, súd konštatoval, že žalobca nevyužil možnosť podať nový návrh na vykonanie
exekúcie v predmetnej veci. Exekučný titul - platobný rozkaz Okresného súdu Nové Zámky nadobudol
právoplatnosť dňa 19.7.1996. 10 ročná premlčacia doba na výkon rozhodnutia, resp. na vykonanie

exekúcie, uplynula dňa 19.7.2006 (t.j. až po podaní žiadosti o predbežné prerokovanie a po podaní
žaloby). Žalobca teda v čase podania žaloby pohľadávku nestratil, takže nebolo vylúčené, že by jeho
pohľadávka mohla ešte v budúcnosti byť uspokojená. V tomto smere súd poukázal na ustálenú súdnu
judikatúru, v zmysle ktorej okolnosť, že sa v exekučnom konaní nepodarilo uspokojiť pohľadávku
oprávneného, sama osebe škodu nepredstavuje. O majetkovú ujmu, za ktorú by z titulu nesprávneho

úradného postupu zodpovedal štát, by sa jednalo len vtedy, ak by v dôsledku prieťahov v exekučnom
konaní už pohľadávka oprávneného nemohla byť uspokojená iným spôsobom, napr. ďalším postupom v
exekučnom konaní. Napriek existencii nesprávneho úradného postupu tak nebola je splnená základná
podmienka pre záver o zodpovednosti štátu - vznik škody (tzv. predčasnosť žaloby).

7.8. Zhrnúc vyššie uvedené, súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 10.705,80 EUR (t.j. 322.523 Sk) s
príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol (výrok I. rozsudku).

8. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu o zaplatenie sumy 15.024,21 EUR (t.j. 452.619,50 Sk) s
príslušenstvom vo vzťahu k exekučnému konaniu proti povinnému A. L. (sp.zn. Ex 1310/96, Okresný

súd Prešov sp.zn. Er 486/97) súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia z exekučného spisu súdneho
exekútora JUDr. Jána Borovského sp.zn. Ex 1310/96 v spojení s exekučným spisom Okresného súdu
v Prešove sp.zn. Er 486/97, že: (a) pôvodný oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie proti
povinnémuA.L.dňa27.5.1996,(b)súdnyexekútorpožiadalsúdoudeleniepovereniadňa10.6.1996,(c)
Okresný súd v Prešove vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 25.6.1996, (d) súdny exekútor vydal

upovedomenie o začatí exekúcie dňa 3.7.1996, proti ktorému povinný dňa 30.7.1996 podal námietky,
(e) súdny exekútor predložil spis spolu s námietkami na rozhodnutie Okresnému súdu v Prešove dňa
10.9.1996, (f) Okresný súd v Prešove uznesením zo dňa 13.11.2001 č.k. Er 486/96-27 námietky proti
exekúcii zamietol.8.1. Súd skúmal, či súdny exekútor a exekučný súd v predmetnej exekučnej veci postupovali v súlade
so zákonom č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), a to

§ 50 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom v čase predloženia námietok na rozhodnutie
exekučnému súdu, ako aj v čase, kedy exekučný súd o námietkach rozhodol.

8.2. Odkazom na ustanovenie čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky, čl.
6 ods. 1 prvej vety Dohovoru, na konštantné judikovanie Ústavného súd SR, že časť exekučného

konania, ktorou je rozhodovanie o námietkach povinného, treba spravidla považovať za konanie tak po
právnej stránke, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) za pomerne jednoduché, keďže rozhodovanie
exekučného súdu v incidenčnom spore vyvolanom námietkami nie je takým rozhodovaním, ktoré
vyžaduje dokazovanie, čo je dané tým, že o veci účastníkov exekučného konania bolo už právoplatne
rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie a medzi
účastníkmi exekučného konania už preto nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké

záväzky má voči oprávnenému povinný, súd prvej inštancie uzavrel, že skúmaný prípad je z hľadiska
právnej a faktickej náročnosti štandardným prípadom, ktorý nevykazuje žiadne znaky komplikovanosti,
rozhodovanie o námietkach v trvaní vyše piatich rokov je evidentne neprimerané a nesprávneho
úradného postupu sa nedopustil exekútor, ale exekučný súd, pretože o námietkach povinného proti
upovedomeniu o začatí exekúcie nerozhodol bez zbytočných prieťahov.

8.3. Napriek tomuto záveru sa však súd nezaoberal splnením ďalších dvoch predpokladov pre záver o
zodpovednosti štátu (vznik škody a príčinná súvislosť) a žalobu v tejto časti zamietol a to s poukazom
na dôvody: a) premlčanie, b) exekučné konanie stále trvá - žalobca pohľadávku nestratil.

8.4. Čo sa týka premlčania, súd vo vzťahu k tejto časti nároku poukázal na zdôvodnenie rozsudku
uvedené pod bodmi 49 až 57 tohto rozsudku. Za takýchto okolností súd mal za zrejmé, že žalobca
nadobudol vedomosť o škode najneskôr dňa 12.5.2005, kedy podal žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku, v ktorej presne vyčíslil výšku škody a zároveň škodový dej vymedzil nesprávnym úradným
postupom, spočívajúcim iba v prieťahoch súdneho exekútora pri vymáhaní pohľadávky. Nesprávny

úradný postup súdneho exekútora preukázaný nebol a nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu žalobca uplatnil neskoro (7.11.2017), po uplynutí premlčacej doby,
ktorá uplynula dňa 12.5.2008.

8.5. Ako ďalší dôvod pre zamietnutie žaloby v tejto časti súd vyhodnotil skutočnosť, že exekučné

konanie vedené proti A. L. doposiaľ stále prebieha, nie je skončené a tak napriek existencii nesprávneho
úradného postupu nie je splnená základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu - vzniku škody
(tzv. predčasnosť žaloby).

8.6. Dodal, že na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že v čase, kedy súdny exekútor nemohol

pokračovať v exekúcii, lebo predložil spis spolu s námietkami proti upovedomeniu o začatí exekúcie
exekučnému súdu (10.9.1996 do 13.11.2001), sa dlžník zbavil exekvovateľného majetku. V tomto smere
súd uviedol, že: (a) predmetom exekúcie bola pohľadávka žalobcu vo výške 452.619,50 Sk a v dobe
začatia exekučného konania, ako aj v čase, kedy mal exekučný súd rozhodovať o námietkach proti
exekúcii, bol povinný A. L. vlastníkom nehnuteľností, a to parcely č. 212 o výmere 565 m2 zastavaná

plocha, ako aj rodinného domu súp. č. 2 stojaceho na tejto parcele, zapísaných na liste vlastníctva č.
XX, kat. územie J., ktorých hodnota bola určená znaleckým posudkom č. 106/97 z apríla 1997 A. M. N.
vo výške 627.878,- Sk, (b) povinný darovacou zmluvou zo dňa 23.4.1997, t.j. v období, kedy exekučný
súd mal rozhodovať o námietkach proti exekúcii, previedol tieto na svoju dcéru F. L., (c) avšak v čase,
kedy žalobca nadobudol pohľadávku od pôvodného oprávneného (zmluva o postúpení pohľadávok zo

dňa 15.1.1998) dlžník – povinný, už nevlastnil nehnuteľnosť (keďže ju previedol ešte v roku 1997) a
teda, žalobca už v čase nadobudnutia (kúpy) pohľadávky ani nemohol počítať s exekvovateľnosťou tohto
majetku dlžníka. Dodal, že z doterajšieho priebehu exekučného konania je zrejmé, že žalobca doposiaľ
nebol uspokojený ani len čiastočne, avšak stále nie je vylúčené, že by pohľadávka žalobcu ešte nemohla
byť uspokojená.

8.7. Zhrnúc vyššie uvedené, súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 15.024,21 EUR (t.j. 452.619,50 Sk)
s príslušenstvom zamietol (výrok II. rozsudku).9.Prirozhodovaníonárokužalobcuozaplateniesumy12.477,83EUR(t.j.375.907Sk)spríslušenstvom
vo vzťahu k exekučnému konaniu proti povinnému D. E. (sp.zn. 2Ex 0313/97, Okresný súd Galanta
sp.zn. Er 1017/97), súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia z exekučného spisu Okresného súdu

Galanta sp.zn. Er 1017/97 v spojení s exekučným spisom súdneho exekútora JUDr. Jána Borovského
sp.zn. 2Ex 0313/97, že: (a) oprávnený - Drevona, š.p., podal dňa 31.1.1997 proti povinnému D. E.
návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky vo výške 102.516,- Sk s príslušenstvom, (b)
súdny exekútor požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 27.10.1997, (c) poverenie
mu bolo udelené dňa 30.10.1997, (d) správca konkurznej podstaty oprávneného JUDr. Pavol Kontroš

podaním zo dňa 13.10.1998 zobral návrh na vykonanie exekúcie späť, (d) Okresný súd v Galante
uznesením zo dňa 4.3.1999 č.k. Er 1017/97-9 z dôvodu späťvzatia návrhu exekučné konanie zastavil.

9.1. Súd skúmal, či súdny exekútor a exekučný súd v predmetnej exekučnej veci postupovali v súlade
so zákonom č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), a to §
57 ods.1 písm. c) Exekučného poriadku v spojení s § 254 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho

poriadku (O.s.p.), v znení neskorších právnych predpisov.

9.2. Majúc za preukázané, že pôvodný oprávnený - Drevona, š.p., podaním zo dňa 13.10.1998 zobral
návrhnavykonanieexekúcieprotipovinnémuD.E.späť,súdnyexekútorvecpredložilexekučnémusúdu
na zastavenie konania a Okresný súd v Galante uznesením č.k. Er 1017/97-9 zo dňa 4.3.1999 exekučné

konanie zastavil, súd uzavrel, že súdny exekútor, ako aj exekučný súd, postupovali pri vykonávaní
exekúcie správne, pretože konali v súlade s vôľou oprávneného, rešpektujúc jeho právo disponovať
návrhom na vykonanie exekúcie, ktorého prejavom je späťvzatie návrhu na vykonanie exekúcie. Súdny
exekútor, ani exekučný súd nemali vedomosť o tom, že došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá bola
predmetom exekúcie, na žalobcu. Aj za predpokladu, že by bol žalobca preukázal, že oznámenie o

postúpení pohľadávky zo dňa 14.11.1998 došlo do dispozičnej sféry súdneho exekútora alebo súdu (čo
ale neučinil), aj toto oznámenie je až zo dňa 14.11.1998, a teda až po dátume, kedy pôvodný oprávnený
vzal návrh na vykonanie exekúcie späť (13.10.1998).

9.3. Dodal, že aj v tejto veci mohol žalobca ako oprávnený podať nový návrh na vykonanie exekúcie.

Exekučný titul - platobný rozkaz Okresného súdu Galanta nadobudol právoplatnosť dňa 27.6.1996, 10
ročná premlčacia doba na výkon rozhodnutia uplynula dňa 27.6.2006, teda až po podaní žiadosti o
predbežnéprerokovanieapopodanížaloby.Zuvedenéhosúdvyvodil,žežalobcavčasepodaniažaloby
pohľadávku nemal stratenú, takže nebolo vylúčené, že by jeho pohľadávka mohla ešte v budúcnosti
byť uspokojená.

9.4. Zhrnúc uvedené, súd uzavrel, že úradný postup súdneho exekútora a aj exekučného súdu v
exekučnej veci vedenej proti povinnému D. E. pod sp.zn. Er 1017/97, 2Ex 0313/97, bol správny. Nie je
tak splnená základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu za vznik škody, a preto žalobu v časti
o zaplatenie sumy 12.477,83 EUR (t.j. 375.907 Sk) s príslušenstvom zamietol (výrok III. rozsudku).

10. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu o zaplatenie sumy 17.782,12 EUR (t.j.535.704 Sk) s
príslušenstvom vo vzťahu k exekučnému konaniu proti povinnému C. F. (sp.zn. 2 EX 0316/97, Okresný
súd Nové zámky sp.zn. Er 186/97), súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia z exekučného spisu
súdneho exekútora JUDr. Jána Borovského sp.zn. 2 EX 0316/97 v spojení s exekučným spisom

Okresného súdu Nové Zámky sp.zn. Er 186/97, že: (a) pôvodný oprávnený podal návrh na vykonanie
exekúcie proti povinnému C. F. dňa 31.1.1997, (b) súdny exekútor požiadal súd o udelenie poverenia
dňa 17.2.1997, (c) Okresný súd Nové Zámky vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 19.2.1997,
(d) exekučné konanie sa skončilo jeho zastavením (Upovedomenie o zastavení starej exekúcie zo
dňa 4.2.2020) z dôvodu, že povinný zomrel a dedičské konanie bolo zastavené z dôvodu, že povinný

nezanechal žiaden majetok.

10.1. Vychádzajúc z premisy, že: (a) pre posúdenie nároku je relevantný len taký nesprávny úradný
postup a vznik škody v príčinnej súvislosti s týmto nesprávnym úradným postupom, ktoré nastali v čase
do podania žaloby, resp. do podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, pretože už v tom čase

žalobca tvrdil, že mu škoda z tohto titulu vznikla, (b) samotná okolnosť, že sa v exekučnom konaní
nepodarilo vymôcť, resp. uspokojiť pohľadávku oprávneného, sama osebe škodu nepredstavuje, súd
prvej inštancie uzavrel, že žalobca vo vzťahu k tejto časti nároku nepreukázal, v čom spočíval taký
nesprávny úradný postup súdneho exekútora (alebo súdu), v príčinnej súvislosti s ktorým by žalobcovivznikla škoda predstavujúca celú výšku pohľadávky, ktorá bola predmetom vymáhania v exekúcii,
nepreukázal, že by sa v dôsledku nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho hoc aj v prieťahoch
v konaní, stala jeho pohľadávka nevymožiteľnou. Inak povedané, samotná insolventnosť povinného

nemôže byť na ťarchu zodpovednosti štátu, a to aj za predpokladu, že by sa dopustil nesprávneho
úradného postupu. Žalobca teda nepreukázal ani jednu z podmienok pre záver o zodpovednosti štátu
za vznik škody.

10.2. Zhrnúc uvedené, súd žalobu o zaplatenie sumy 17.782,12 EUR (t.j.535.704 Sk) s príslušenstvom

zamietol (výrok IV. rozsudku).

10.3. Dodal, že pokiaľ žalobca navrhoval vykonať dokazovanie na zistenie solventnosti povinného a
možnej exekvovateľnosti jeho majetku v čase až po podaní žaloby, súd takéto dokazovanie nevykonal,
pretože by nemalo žiadnu relevanciu na posúdenie uplatneného nároku.

10.4. Na tvrdenie žalobcu, že v exekučnom konaní vedenom proti C. F. bolo určité peňažné plnenie
vymožené a napriek tomu vymožená suma žalobcovi nebola súdnym exekútorom poukázaná, súd
uviedol, že: (a) v konaní nebolo sporné a súd mal z oznámení súdnych exekútorov (najprv JUDr.
Ján Borovský a neskôr JUDr. Soňa Stodolová) za preukázané, že povinnému bola zrážkami zo mzdy
exekvovaná suma spolu vo výške 494,86 EUR (dňa 5.9.2006 suma 156,14 EUR, dňa 11.10.2006 suma

169,36 EUR a dňa 29.11.2006 suma 169,36 EUR), (b) podľa oznámenia súdnych exekútorov JUDr.
Borovského a JUDr. Sone Stodolovej exekvovaná suma bola rozložená tak, že suma 213,34 EUR bola
zarátaná na trovy exekúcie a suma 281,51 EUR bola dňa 23.11.2009 poukázaná na účet žalobcu ako
oprávneného, (c) v exekučnom spise sa žiaden doklad preukazujúci túto skutočnosť nenachádzal, (d)
žalobca prijatie uvedenej sumy nepotvrdil, (e) súdni exekútori ani na žiadosť súdu nepredložili dôkaz

o poukázaní uvedenej platby na účet žalobcu, avšak za stavu, ak v zmysle § 81 ods.1 Exekučného
poriadku,vzneníúčinnomvčasevykonaniazrážokzomzdy,platbyzrazenépovinnémuzomzdymalibyť
poukázané oprávnenému do 7 dní, t.j. suma vymožená dňa 5.9.2006 mala byť vyplatená do 12.9.2006,
suma vymožená dňa 11.10.2006 mala byť vyplatená do 18.10.2006 a suma vymožená dňa 29.11.2006
malabyťvyplatenádo6.12.2006,žalobajeajvtejtočastinedôvodná,leboakajžalobcovivzniklaškodav

dôsledku nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora (nevyplatenie zrazenej sumy), táto škoda
vznikla až po podaní žaloby, a teda ani nebola (nemohla byť) predmetom žaloby podanej dňa 6.6.2006.

10.5. Zhrnúc uvedené súd zamietol žalobu aj v časti o zaplatenie ušlého zisku ako ďalšej zložky vecnej
škody a tiež žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy (výrok V. rozsudku).

11. O nároku na náhradu trov súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní podľa § 255 ods.1 CSP v
spojení s § 256 ods.1 CSP tak, že priznal žalovanej majúcej v spore plný úspech, nárok na náhradu trov
konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, keďže neúspech žalobcu predstavuje aj tá časť žaloby, v ktorej
súd ešte prvým rozsudkom konanie zastavil (výrok pod bodom VI.) na základe späťvzatia žaloby, a teda

pre procesné zavinenie žalobcu. Dôvodom späťvzatia žaloby totiž nebola skutočnosť, že by žalovaná
splnila v tejto časti nárok, uplatnený žalobou. O výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

12. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, v spojení s doplnením odvolania zo dňa
16.5.2022, z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP, ako i z dôvodu, že rozsudok
súdu prvej inštancie v otázke nemajetkovej ujmy a ušlého zisku je neúplný a nepreskúmateľný. Navrhol
zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmeniť rozsudok a žalobe v
celom rozsahu vyhovieť. Žalobca v odvolaní namietol, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, lebo súd aplikoval nesprávny právny predpis – zák. č. 58/1969 Zb., hoci mal aplikovať
zákon č. 514/2003 Z.z., a to preto, lebo nesprávny úradný postup trval aj po dni 1.7.2004, čo plynie i z
rozhodnutia NS SR sp.zn. 1Cdo/107/2009. Súdu vytkol, že zamietnutie žaloby postavil na akceptovaní
námietky premlčania vznesenej žalovanou v roku 2017, teda po 12 rokoch odškodňovacieho konania a
opomenul, že označiť precízne vinníka škody nie je povinnosťou poškodeného, a preto z tohto dôvodu

sa jeho nárok nemôže premlčať. V tejto súvislosti žalobca poukázal na viaceré súdne rozhodnutia
(NS ČR sp.zn. 25Cdo/1793/2004, 25Cdo/1589/2002, 25Cdo/2353/2009, 28Cdo/479/2009, NS SR
sp.zn. 5MCdo/13/2010, rozsudok KS Prešov 3Co/19/2013). Vo vzťahu k zamietnutiu nároku žalobcu o
zaplatenie sumy 10.705,80 EUR s príslušenstvom v súvislosti s exekučným konaním proti povinnémuH. E. sp.zn. 2Ex 0319/97, Okresný súd Nové zámky sp.zn. Er 187/97, žalobca namietol, že nemôže
obstáť záver súdu, že nárok je premlčaný a že žalobca má naďalej možnosť pohľadávku vymáhať.
Odkázal na závery súdu v rozsudku z 16.11.2017. Vo vzťahu k zamietnutiu nároku žalobcu o zaplatenie

sumy 15.024,21 EUR s príslušenstvom v súvislosti s exekučným konaním proti povinnému A. L. (sp.zn.
Ex 1310/96, Okresný súd Prešov sp.zn. Er 486/97) žalobca namietol, že nemôže obstáť záver súdu,
že exekučné konanie stále trvá a existuje možnosť vymoženia pohľadávky. Vo vzťahu k zamietnutiu
nároku žalobcu o zaplatenie sumy 12.477,83 EUR s príslušenstvom v súvislosti s exekučným konaním
proti povinnému D. E. (sp.zn. 2Ex 0313/97, Okresný súd Galanta sp.zn. Er 1017/97), žalobca namietol

správnosť záveru súdu, že obsah zásielky z 14.11.1998 sa nenachádza v spise a preto žalobca
nepreukázal informáciu exekútorovi Borovskému v roku 1998, ale až v roku 2002, vytýkajúc súdu, že
nevzal do úvahy judikatúru, ktorú žalobca súdu v priebehu sporu predkladal, ani že nevzal do úvahy fakt,
že konkurzný správca K. nemal žiadnu právomoc posielať dňa 13.10.2018 súdu návrh na zastavenie
exekúcie proti povinnému E., pretože už 15.1.1998 bola uvedená pohľadávka postúpená žalobcovi.
Zdôraznil, že pokiaľ by súdny exekútor nestratil listiny z 14.11.1998, potom by bol riadne informovaný o

cesii z 15.1.1998 a malo byť jeho povinnosťou toto ihneď oznámiť exekučnému súdu a ten by exekúciu
proti povinnému E. nikdy nezastavil. Žalobca súdu vytkol, že nevzal do úvahy v otázke preukazovania
obsahu listiny judikatúru predloženú žalobcom – rozsudok ESĽP z 6.12.2005 vo veci Hornáček proti
Slovensku (sťažnosť č. 65575/01) NS ČR 33Cdo/5127/2007, IV.ÚS 630/03, II.ÚS 1331/07, II.ÚS
2040/10. Podčiarkol, že v posudzovanej veci bolo zistené, že exekútorskému úradu boli dňa 11.12.2009

doručené dve zásielky (podacie čísla 7219 a 7220) odoslané žalobcom, ktorý tvrdil, že obsahovali
návrhy na zastavenie konania vo veci vedenej pod sp.zn. 77EX 8697/07 a 77 EX 466/01 a žalobca
preto svoje tvrdenie nepreukázal, a že žalobca nikdy návrh na zastavenie exekúcie 77 EX8697/07
nepodal a súd postupoval v rozpore s judikatúrou, ak požadoval od žalobcu, aby preukázal obsah
zásielok doručených exekútorskému úradu. V otázke ušlého zisku a nemajetkovej ujmy odôvodnenie

rozsudku úplne chýba. Žalobcovi nie je zrejmé, ako dospel súd k záveru o neopodstatnenosti žalobcom
požadovanej nemajetkovej ujmy a ušlého zisku. Vo vzťahu k zamietnutiu nároku žalobcu o zaplatenie
sumy 17.782,12 EUR s príslušenstvom v súvislosti s exekučným konaním proti povinnému C. F. (sp.zn.
2 EX 0316/97, Okresný súd Nové zámky sp.zn. Er 186/97) žalobca namietol, že nemôže obstáť
nepriznanie sumy 494,86 EUR s odôvodnením súdu, že to nebolo predmetom žaloby, lebo žalobca pri

podaní žaloby dňa 1.3.2005 nemohol vedieť, že akurát v roku 2006 vznikne škoda 494,86 EUR, ktorú
exekútori síce vymôžu, ale žalobcovi ju nevydajú. Súd rozhodol proti zmyslu a duchu odškodňovania.

13. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila a v odvolacom konaní zostala nečinná.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je
prípustné (§ 355 až § 358 CSP), v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 ods. 1 a 2 CSP a z hľadiska
žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov, vrátane ich obsahového vymedzenia a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je nedôvodné.

15. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre neho
privodili priaznivé rozhodnutie. Skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní neumožňujú prijať iné závery
a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku. Vo svojom odvolaní žalobca v podstate
argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré boli predmetom

dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie aj náležite pri rozhodovaní vo veci vysporiadal. Ani počas
odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie
vo veci, než ako rozhodol súd prvej inštancie. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd v
zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

17. V danom prípade k zmene skutkového ani právneho stavu počas odvolacieho konania nedošlo, preto

odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie odkazuje, rovnako
ako i na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), a preto len na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím
námietkam žalobcu, so zreteľom na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemáa ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba
na tie námietky, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom opravnom prostriedku, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania o opravnom

prostriedku preskúmavalo (por. napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07),
odvolací súd dodáva nasledovné:

18. V prvom rade odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú žalobcovu námietku tvrdenej
nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočného odôvodnenia rozsudku v časti zamietnutia nároku žalobcu

na ušlý zisk a náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej dôvodnosť by z podstaty veci bránila prieskumu tejto
časti napadnutého rozsudku.

19. Je nepochybné, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu. Vyplýva to i z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktorého judikatúra ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, pretože špecifická odpoveď sa vyžaduje
len na argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (por. Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd je teda povinný uviesť
dôvody pre svoje rozhodnutie, avšak táto povinnosť nemôže byť chápaná ako príkaz predložiť detailnú

odpoveď na každý argument, ktorý strana sporu v konaní uvedie. Obdobne Ústavný súd Slovenskej
republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo
strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (por. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 119/03-30).

20.Súdnapraxsaustálilaajvzávere,žezanepreskúmateľnémožnopovažovaťtakésúdnerozhodnutie,
z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne súd rozhodol, prípadne ktorého výrok je vnútorne rozporný.
Pod tejto pojem ustálená judikatúra súdov zaraďuje i prípad, kedy nemožno rozoznať, čo je výrok
a čo odôvodnenie, kto sú strany sporu a kto bol rozhodnutím zaviazaný, ako i také rozhodnutie, v

ktorom absentujú základné zákonné náležitosti, z ktorých nemožno zistiť, o akej veci bolo rozhodované
alebo ako bolo rozhodnuté, ktorého výrok je v rozpore s odôvodnením, ktoré neobsahuje vôbec právne
závery vyplývajúce z rozhodných skutkových okolností alebo ktorého dôvody nie sú vo vzťahu k výroku
jednoznačné.

21. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku, vrátane výroku V. rozsudku,
dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok je dostatočne zrozumiteľný a určitý. Z odôvodnenia rozsudku
je úplne zrejmé, z akých skutkových záverov a právnych úvah vychádzal. Súd prvej inštancie v rozsudku
dôsledne uviedol dôvody, pre ktoré považoval za nedôvodnú žalobu žalobcu, včítane nároku žalobcu na
ušlý zisk a náhradu nemajetkovej ujmy, ako i dôvody, pre ktoré vyhodnotil jeho žalobnú argumentáciu

ako neopodstatnenú a naopak obranu žalovanej za dôvodnú. Rozsudok súdu prvej inštancie, a to aj
v časti, ktorou súd zamietol nárok žalobcu na ušlý zisk a nemajetkovú ujmu, zodpovedá požiadavkám
kladeným na jeho odôvodnenie v zmysle § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd
uvedie,čohosažalobcadomáhal,akéskutočnostitvrdil,akédôkazyoznačil,aképrostriedkyprocesného
útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a

výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na
ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

22. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku pri posudzovaní dôvodnosti žalobcovho nároku,
správne najprv zaoberal otázkou splnenia zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za
škoduspôsobenúnesprávnymúradnýmpostupom,pričomzodôvodneniarozsudkujednoznačneplynie,
že súd zamietol žalobu vychádzajúc jednak zo záveru, že nárok žalobcu je premlčaný, jednak že v
spore nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre záver o zodpovednosti štátu za nesprávny

úradný postup exekučného súdu v žalobcom označených exekučných veciach. Práve z týchto dôvodov
žalobca nemohol byť úspešný ani v časti svojho nároku na ušlý zisk a nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy (výrok V. rozsudku), tak, ako to náležite odôvodnil súd prvej inštancie v rozsudku. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov ani v tejto jeho časti.23. Odvolací súd na tomto mieste pre úplnosť poznamenáva, že pre vznik objektívnej zodpovednosti
štátu za škodu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. musia byť súčasne splnené tri základné zákonné

podmienky: 1/ zrušené nezákonné rozhodnutie orgánu štátu alebo nesprávny úradný postup, 2/
existencia škody (skutočnej škody a ušlého zisku), 3/ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným
rozhodnutím. Pojem škoda nebol v zákone č. 58/1969 Zb. definovaný, preto sa v zmysle ustanovenia
§ 20 citovaného zákona pre výklad použili spoločné ustanovenia Občianskeho zákonníka o škode a to
konkrétne ustanovenie § 442 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa uhrádza skutočná škoda a

to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

24. Ušlý zisk sa v súlade s konštantnou judikatúrou súdov definuje ako ujma spočívajúca v tom,
že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa
to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí

pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom
behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne
očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej
udalosti). Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského
zámeru bez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v

prípade,akbybolidôsledkomprotiprávnejudalosti.Jetomutakpreto,žezákonč.58/1969Zb.nezakladá
vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom jednotlivom prípade porušenia
povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného naplnenia
aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia škody
(ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím orgánov

štátu. Dôkazné bremeno ohľadom naplnenia týchto podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu
pritom zaťažuje poškodeného žalobcu. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná.
V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také
konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že
ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia

ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom
možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie
existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa
žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ (m.m. uznesenie najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo
513/2014). ,,Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by

hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti“(z uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 4 MCdo 23/2008). Za
ušlý zisk teda nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný
základ. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku,
avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na
existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote

(m.m. uznesenie najvyššieho súdu sp.zn. 4Cdo 319/2008, 1Cdo 76/2008). Pokiaľ žalobca nepreukáže
existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže
byť v konaní úspešný.

25. Vo svetle uvedených východísk preto odvolaciu námietku žalobcu proti odôvodneniu napadnutého

rozsudku v časti zamietnutia nároku na ušlý zisk a nemajetkovú ujmu, odvolací súd posúdil len ako
nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení rozsudku, ktorá ale nezakladá
vadu nesprávnosti postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné
práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Ako vyplýva aj z
judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje,nemôževiesťkzáveruozjavnejneodôvodnenostialeboarbitrárnostisúdnehorozhodnutia
súdu (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 188/06). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces,
nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Súd

v civilnom sporovom konaní totiž nie je viazaný návrhmi sporových strán na vykonanie dokazovania a
nie je ani povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 132 ods. 1
CSP, § 185 ods. 1 až 3 CSP), a nie sporových strán. Nevykonanie určitého dôkazu môže potom mať zanásledok len neúplnosť skutkových zistení, vedúcu prípadne k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie
však procesnú vadu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP (por. m.m. R 37/1993). Do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces nepatrí

ani právo strany sporu, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá strana sporu (por. napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 3/97, II. ÚS 251/03), nepatrí tam ani právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s
jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (por. napr. rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04) a ani právo na to, aby bola sporová strana pred všeobecným

súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (por. napr.
rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 50/04).

26. Ani ostatné žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

27. Rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani to,

že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán
nevyplynuli, ani že by súd opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 a nasl. CSP,
alebo že by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia,

alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil, ak žalobu žalobcu zamietol.

28. Pokiaľ odvolacou námietkou žalobca vytýkal nesprávnosť skutkových zistení z dôvodu nevykonania
ním navrhovaných dôkazov, avšak žalobca v odvolaní neoznačil ktorý dôkaz navrhol vykonať a súd
ho nevykonal, za tohto stavu je nutné konštatovať, že ani táto odvolacia námietka, ktorou žalobca

odôvodňoval naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, nie je opodstatnená.

29. Predpokladom naplnenia odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, podstata ktorého
spočíva v neúplnosti skutkových zistení pre nevykonanie navrhnutých dôkazov, totižto je, aby v
konaní pred súdom prvej inštancie bol navrhnutý dôkaz, ktorý podľa odvolacej námietky odvolateľa

(žalobcu) nebol pre náležité zistenie skutkového stavu vykonaný a zároveň, aby konkrétne označená
skutočnosť, ktorá má byť týmto dôkazom objektivizovaná, bola pre rozhodnutie významná. Nestačí
teda iba všeobecný odkaz na nevykonanie dôkazu. Strana konania (odvolateľ) musí v odvolaní označiť
ktorý konkrétny dôkaz súd nevykonal, hoci bol na súde prvej inštancie stranou konania (žalobcom)
navrhovaný, ako i akú konkrétnu medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť má tento dôkaz

preukazovať, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca.
Tieto právne významné skutočnosti však žalobca vo svojom odvolaní neuviedol.

30. Z obsahu odvolania žalobcu plynie, že žalobca v podstate spochybňuje hodnotenie vykonaných
dôkazov súdom prvej inštancie a z toho plynúce skutkové zistenia, predkladajúc vlastné hodnotenie

súdom vykonaných dôkazov. Ani v tomto smere súdu prvej inštancie žiadne pochybenie vytknúť
nemožno. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť ani žalobcom namietané vady v jeho procesnom
postupepriposudzovaníotázkybremenatvrdeniaadôkaznéhobremenaanesprávneprávneposúdenie
otázky splnenia povinnosti žalobcu tvrdiť a tvrdené rozhodujúce skutočnosti preukázať, pretože súd pri
rozhodovaní o nároku žalobcu, vzal náležite na zreteľ, že: a) strany sporu nie sú povinné uplatnený

nárok ani obranu proti nemu právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu, b) strany
musia uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu
právne kvalifikoval, c) súd skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej
normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie a len v prípade, ak strana
uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája

nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť
vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú, d) súd
nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ale je vždy viazaný skutkovým vymedzením v žalobe a musí si
vyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a spomedzi viacerých vybrať správnu
právnu normu, a to v prípade, ak rozsah (preukázaných) skutkových tvrdení sa kryje s rozsahom tých

skutočností, ktoré sú z pohľadu sledovanej (aplikovanej) právnej normy zásadne právne významné,
inými slovami, ak žalobca tvrdí tie právne významné skutočnosti, ktoré sú upravené v právnej norme,
ktorá predznamenáva výpočet skutočností potrebných pre záver o skutkovom a právnom stave veci.31. Žalobca v odvolaní neopodstatnene namietol, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, lebo súd aplikoval nesprávny právny predpis – zák. č. 58/1969 Zb., hoci mal aplikovať
zákon č. 514/2003 Z.z., lebo nesprávny úradný postup trval aj po dni 1.7.2004, čo plynie i z rozhodnutia

NS SR sp.zn. 1Cdo/107/2009. Súd prvej inštancie na vec aplikoval správnu právnu normu, v súlade
so záväzným právnym názorom dovolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení sp. zn. 4Cdo/52/2019,
v ktorom (o.i.) posudzoval opodstatnenosť dovolania žalobcu, v ktorom uviedol, zˇe su´d mal v danej
veci aplikovatˇ za´kon cˇ. 514/2003 Z.z., kedˇzˇe v zmysle rozhodnutia najvysˇsˇieho su´du sp. zn. 1
Cdo 107/2009 plati´, zˇe pokialˇ nespra´vny postup sˇta´tneho orga´nu zacˇal pred 1. ju´lom 2004 a

pokracˇuje i po tomto dni, je nutne´ na vec aplikovatˇ pra´ve za´kon cˇ. 514/2003 Z.z. Dovolací súd
vyslovil, že v tomto spore ide o na´hradu sˇkody uplatnenej z titulu nespra´vneho u´radne´ho postupu
podlˇa za´kona cˇ. 58/1969 Zb. a je povinnosťou súdu prvej inštancie, okrem vznesenej námietky
premlčania, zaoberať sa do^vodnostˇou uplatnene´ho na´roku z hlˇadiska preuka´zania za´kladny´ch
predpokladov zodpovednosti za sˇkodu a to vznik sˇkody, porusˇenie pra´vnej povinnosti, pri´cˇinnej su
´vislosti medzi sˇkodou a zavineni´m. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní náležite vychádzal z tohto

záväzného právneho názoru dovolacieho súdu, a to aj pri posudzovaní žalovanou vznesenej námietky
premlčania na´roku na na´hradu sˇkody z titulu nespra´vneho u´radne´ho postupu Okresne´ho su´du
Nove´ Za´mky a Okresne´ho su´du Presˇov podlˇa § 22 za´kona cˇ. 58/1969 Zb., náležite vychádzajúc
z premisy, že: ... „Pri na´roku na na´hradu sˇkody podlˇa za´kona cˇ. 58/1969 Zb. uplatnene´ho z titulu
nespra´vneho u´radne´ho postupu, sa pra´vo mo^zˇe premlcˇatˇ len uplynuti´m subjekti´vnej trojrocˇnej

premlcˇacej lehoty podlˇa § 22 ods. 1 vety prvej tohto za´kona, plynu´cej odo dnˇa zi´skania posˇkodeny
´m vedomosti o sˇkode (o tom, zˇe uzˇ vznikla), uznesenie najvysˇsˇieho su´du z 13. decembra 2018
sp. zn. 3 Cdo 3/2018, publikovane´ v Zbierke stanovi´sk najvysˇsˇieho su´du a rozhodnuti´ su´dov
Slovenskej republiky, cˇ. 3/2019 pod R 25/2019). Súdu žalobca neopodstatnene vytkol, že zamietnutie
žaloby postavil na akceptovaní námietky premlčania vznesenej žalovanou v roku 2017, teda po 12

rokoch odškodňovacieho konania a že opomenul, že označiť precízne vinníka škody nie je povinnosťou
poškodeného, a preto z tohto dôvodu sa jeho nárok nemôže premlčať a nemôže obstáť záver súdu, že
nárok žalobcu o zaplatenie sumy 10.705,80 EUR s príslušenstvom v súvislosti s exekučným konaním
proti povinnému H. E. sp.zn. 2Ex 0319/97, Okresný súd Nové zámky sp.zn. Er 187/97, je premlčaný a že
žalobca má naďalej možnosť pohľadávku vymáhať, odkazujúc na závery súdu v rozsudku z 16.11.2017.

32. Odvolací súd ako neopodstatnenú vyhodnotil i odvolaciu námietku žalobcu vo vzťahu k zamietnutiu
nároku žalobcu o zaplatenie sumy 12.477,83 EUR s príslušenstvom v súvislosti s exekučným konaním
proti povinnému D. E. (sp.zn. 2Ex 0313/97, Okresný súd Galanta sp.zn. Er 1017/97), založenú na
tvrdení, že súd nesprávne a v rozpore s judikatúrou posúdil doručenie listu žalobcu z 14.11.1998, lebo

doporučená zásielka sa mu nevrátila, a preto nemohol mať ani pochybnosti o jej prípadnom nedoručení
či nezaradení do spisového materiálu exekútora, ani že nevzal do úvahy fakt, že konkurzný správca
Kontroš nemal žiadnu právomoc posielať dňa 13.10.2018 súdu návrh na zastavenie exekúcie proti
povinnému E., pretože už 15.1.1998 bola uvedená pohľadávka postúpená žalobcovi, akcentujúc, že
nároky kladené na súdy ohľadom organizácie doručovaných zásielok je nutné vyžadovať aj v prípade

súdnych exekútorov, pričom nemožno od účastníkov požadovať, aby dokazovali obsah nimi odoslaných
zásielok, pokiaľ tieto boli preukázateľne odoslané a doručené exekútorskému úradu. Žalobca súdu
neopodstatnene vytkol, že nevzal do úvahy v otázke preukazovania obsahu listiny judikatúru predloženú
žalobcom, ani rozsudok ESĽP z 6.12.2005 vo veci Hornáček proti Slovensku (sťažnosť č. 65575/01),
a súd postupoval v rozpore s judikatúrou, ak požadoval od žalobcu, aby preukázal obsah zásielok

doručených exekútorskému úradu.

33. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v rozsudku NS ČR sp.zn. 32Cdo 3999/2007 sa najvyšší
súd zaoberal otázkou rozloženia dôkazného bremena za situácie, kedy žalovaná preukázala doručenie
zásielky súdu, t.j. ktorá súdu došla, ale nebolo zistené, čo bolo obsahom tejto zásielky. Najvyšší súd

dospel k záveru, že ak bolo osvedčené, že zásielka pod podacím číslom 6211, o ktorej žalovaná tvrdí,
že obsahovala vyjadrenie k výzve súdu, ktorým bola na vyjadrenie vyzvaná, nemôže súd požadovať po
účastníkovi, aby preukázal čo bolo obsahom zásielky. Tento záver bol prevzatý NS ČR aj v rozsudku
sp.zn. 28Cdo 1391/2010. V náleze ÚS ČR sp.zn. IV. ÚS 179/06 dovodil, že v prípade, kedy nemožno
v súdnej evidencii dohľadať obsah konkrétneho faxového podania obsahujúceho podľa tvrdenia strany

mimoriadny opravný prostriedok, nemôže byť strane konania táto skutočnosť pričítaná na obtiaž a je
nutné vychádzať z prezumcie jeho včasného podania. Základným predpokladom takého postupu je však
unesenie dôkazného bremena zo strany účastníka konania, spočívajúceho v preukázaní odoslania a
tiež doručenia takéhoto podania. O taký prípad v prejednávanej veci nešlo. Súd pri svojom rozhodovanívychádzal zo záveru, že žalobca doručenie zásielky súdnemu exekútorovi nepreukázal. Tento záver
žalobca v odvolaní nespochybňuje.

34. Pokiaľ žalobca v odvolaní odkazuje na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
6.12.2005 vo veci Hornáček proti Slovensku (sťažnosť č. 65575, rozsudok je dostupný v anglickom
jazyku na stránke hudoc.echr.coe.int), v ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v prípade
sťažovateľa, ktorý predložil doručenku zásielky odoslanej súdu v lehote na podanie odporu proti

platobnému rozkazu, ktorá mala podľa jeho tvrdenia tento odpor obsahovať. Aj v tejto riešenej veci
sťažovateľ odoslal doporučenú zásielku súdu v lehote na podanie odporu proti platobnému rozkazu, a
tútoskutočnosťriadnepreukázaldoručenkou,ktorájepovažovanázaspoľahlivýdokladtoho,žeopravný
prostriedok bol podaný dňa, ktorý bol uvedený na doručenke. Žalobca doručenku súdu nepredložil.

35. Odvoalcí súd je v zhode so žalobcom v jeho názore, že citované nároky na súdy ohľadne

organizácie doručených zásielok je nutné tiež vyžadovať v prípade súdnych exekútorov a ani v prípade
exekučného konania nemožno od jeho účastníkov požadovať, aby dokazovali obsah nimi odoslaných
zásielok, pokiaľ boli preukázateľne doručené exekútorskému úradu. O taký prípad v prejednávanej
veci nešlo. Žalobcovi sa totiž nepodarilo preukázať, že preukázateľne doručil exekútorskému úradu
ním označené zásielky. Žalobca preto nenáležite odkazoval na označenú judikatúru najvyššieho súdu

a ústavného súdu s presvedčením, že z nej vyplýva prezumpcia doručenia podania ním učineného
prostredníctvom prevádzkovateľa poštových služieb v situácii, kedy sa nepodarilo takéto podanie na
súdedohľadať,nakoľkoprehliadol,žetakýzávervnímuvedenýchrozhodnutiachobsiahnutýnieje.Tieto
rozhodnutia riešili procesne odlišnú otázku včasnosti procesných podaní v prípade, kedy tieto podania
boli preukázateľne súdu (exekútorskému úradu) doručené, hoci neboli v súdnej evidencii dohľadané a

otázku prezumpcie obsahu takých zásielok. NS ČR v rozhodnutí sp.zn. 23Cdo 2093/2022 vyslovil, že v
prípade, kedy zákon spája účinky až dňom, kedy podanie dôjde súdu, nemožno vychádzať z legitímneho
očakávania účastníka, že odovzdanie zásielky na poštovú prepravu samo o sebe zaručí, že podanie
bude platne učinené (obdobne ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 854/20).

36. Súd preto správne vychádzal z toho, že žalobca nepreukázal, že by jeho podanie
odoslané exekútorskému úradu doporučene prostredníctvom prevádzkovateľa poštových služieb, bolo
exekútorskému úradu doručené a pokiaľ nevychádzal z prezumpcie doručenia na základe žalobcom
predloženého dokladu o odoslaní označenej zásielky, u ktorej nebolo zistené, že exekútorskému úradu
došla, pričom žalobca sa nezaujímal o to, či jeho zásielka exekútorskému úradu došla a ani prípadne

neuplatnil reklamáciu voči poskytovateľovi poštových služieb.

37. Preukazovať obsah zásielky nemusí podľa všetkých žalobcom označených rozhodnutí odosielateľ
iba v situácii, kedy sa zásielka zreteľne dostala do dispozičnej sféry príjemcu a ten napriek tomu nevie
z dôvodov na jeho strane preukázať jej obsah, čo nie je prípad prejednávanej veci.

38. So zreteľom na uvedené sa súd prvej inštancie za vyššie opísaných skutkových okolností neodchýlil
od ustálenej judikatúry, podľa ktorej leží dôkazné bremeno vo všeobecnej rovine ohľadne určitých
skutočností na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba
priaznivé právne dôsledky, ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Súdu

prvej inštancie preto nemožno vytknúť ani to, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne
zákonné ustanovenia, alebo že by nesprávne vyložil použité zákonné ustanovenia, ak žalobu žalobcu
o zaplatenie sumy 15.024,21 EUR s príslušenstvom v súvislosti s exekučným konaním proti povinnému
A. L. (sp.zn. Ex 1310/96, Okresný súd Prešov sp.zn. Er 486/97) zamietol vychádzajúc aj z úsudku, že
exekučné konanie stále trvá a existuje možnosť vymoženia pohľadávky a žalobcu o zaplatenie sumy

17.782,12 EUR s príslušenstvom v súvislosti s exekučným konaním proti povinnému C. F. (sp.zn. 2 EX
0316/97, Okresný súd Nové zámky sp.zn. Er 186/97) zamietol v časti nepriznania sumy 494,86 EUR
s odôvodnením súdu, že to nebolo predmetom žaloby. Správnosť tohto záveru nemôže bez ďalšieho
spochybniť odvolacia námietka žalobcu, že žalobca pri podaní žaloby dňa 1.3.2005 nemohol vedieť, že
akurát v roku 2006 vznikne škoda 494,86 EUR, ktorú exekútori síce vymôžu, ale žalobcovi ju nevydajú.

Súd nerozhodol proti zmyslu a duchu odškodňovania, ktoré vyžaduje, aby sa poškodený žalobca najprv
obrátil so svojim nárokom na žalovanú.39. Poukazom na uvedené je nutné učiniť záver, že v prejednávanom spore neboli preukázané žiadne zo
žalobcom tvrdených pochybení, ktorému sa tak uplatnenými odvolacími námietkami spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku nepodarilo, preto odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako

vecne správny potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania.

40. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 a § 396 CSP tak, že v
odvolacom konaní procesne úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý
bol v odvolacom konaní neúspešný, a to nárok na náhradu trov odvolacieho konania nemá.

41.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na
ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní

a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).