Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2023

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 67Ek/777/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123270767
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kostúr
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2023:6123270767.2

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598 v konaní zast.: JUDr. Katarínou Hegedüsovou, advokátkou so
sídlom Majerníková 3/A, 841 05 Bratislava proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C.
XXX/XX, XXX XX D., o vymoženie peňažnej pohľadávky vo výške 528,14 EUR s príslušenstvom a trov
exekučného konania, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp.

zn. 67Ek/777/2023 zo dňa 15. augusta 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 67Ek/777/2023 zo dňa 15. 8. 2023 z a m i e t a .

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti
uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 67Ek/777/2023 zo dňa 15. 8. 2023.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 15.8.2023 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyššou súdnou úradníčkou uznesenie pod
sp. zn. 67Ek/777/2023, ktorým zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 1069,51 EUR od 16.04.2002 do 09.05.2002, 0,25
% denne zo sumy 950,67 EUR od 10.05.2002 do 15.06.200, 0,25 % denne zo sumy 552,34 EUR od
16.06.2005 do 09.01.2020, 0,25 % denne zo sumy 540,24 EUR od 10.01.2020 do 23.06.2021, 0,25

% denne zo sumy 528,14 EUR od 24.06.2021 do zaplatenia podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného
poriadku v spojitosti s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnila ustanoveniami § 45 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 3 písm. e), ods. 4 zákona
č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len „Exekučný poriadok“), § 3 ods. 1, § 39, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky

zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 23a ods. 1, ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa (ďalej len „zákon č. 634/1992 Zb.“), §3 nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2008 a s poukazom
na zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu Slovenskej republike prijatého v uznesení Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2022 zo dňa 15.06.2022, ktoré Ústavný súd SR aplikoval už
vo viacerých exekučných veciach napr. nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 324/2021 zo dňa 14. 07. 2022, nález

ÚS SR sp. zn. I. ÚS 650/2022 zo dňa 02. 02. 2023 či nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 648/2022 zo dňa 02. 02.
2023. V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že oprávnený sa opätovným návrhom na vykonanie exekúcie
doručeným súdu dňa 14.03.2023 domáhal od povinného vymoženia príslušenstva pohľadávky, trov
pôvodného konania a trov exekúcie na základe exekučného titulu – platobného rozkazu Okresného súdu
BratislavaIIIsp.zn.42ROB/678/02-6zodňa11.07.2002,ktorýnadobudolprávoplatnosťavykonateľnosť
dňa 25.02.2003. Ďalej uviedla, že oprávnený si v návrhu na vykonanie exekúcie v časti E) formulára

(Vymáhanýnárok)uplatnilokremistinyvovýške528,14Eurajúrokyzomeškaniavovýške0,25%denne
zo sumy 1069,51 EUR od 16.04.2002 do 09.05.2002, 0,25 % denne zo sumy 950,67 EUR od 10.05.2002do 15.06.200, 0,25 % denne zo sumy 552,34 EUR od 16.06.2005 do 09.01.2020, 0,25 % denne zo
sumy 540,24 EUR od 10.01.2020 do 23.06.2021, 0,25 % denne zo sumy 528,14 EUR od 24.06.2021
do zaplatenia a iné - trovy konania vo výške 50,45 Eur. Svoje rozhodnutie odôvodnila ďalej tým, že v

danom prípade sa jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa zákonom č. 233/2019 Z. z. o
ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“).
Vyššia súdna úradníčka poukázala na to, že v zmysle uvedeného predpisu dal zákonodarca možnosť
oprávnenému v prípade, ak dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia
pohľadávky prostredníctvom opätovného návrhu na vykonanie exekúcie. Tento opätovný návrhu na

vykonanie exekúcie súd posudzuje ako každý iný nový návrh na vykonanie exekúcie v zmysle súčasnej
právnej úpravy. Ďalej v tomto smere poukázala na zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu Slovenskej
republike prijatého v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2022 zo dňa 15.
06. 2022. Exekučný súd tak nemôže odmietnuť preskúmanie exekučného titulu - platobného rozkazu,
ktorý bol vydaný vyšším súdnym úradníkom, resp. súdnym tajomníkom, na podklade spotrebiteľskej
zmluvy, možnosť podania odporu bola limitovaná na lehotu 15 dní od doručenia platobného rozkazu a

právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ takýto odpor vecne odôvodnil. Vyššia súdna úradníčka sa
oboznámila so spotrebiteľskou zmluvou vrátane dokumentov, na ktoré spotrebiteľská zmluva odkazuje a
zistila, že zmluva o úvere z ktorej vyvodzuje oprávnený svoj nárok vymáhaný v exekučnom konaní, bola
podpísaná medzi oprávneným a povinným, pričom povinný je spotrebiteľom nakoľko je fyzická osoba,
ktorá pri uzatvorení zmluvy o úvere nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, keďže

povinný bol v zmluve označený menom, priezviskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a
trvalýmpobytom.Oprávnenýjeveriteľomnakoľkojeprávnickáosoba,ktoráponúkaaleboposkytujeúver
v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Posúdením danej zmluvy mala teda za preukázané, že sa jedná
o spotrebiteľské zmluvné dojednanie. Po preskúmaní nároku priznaného exekučným titulom zistila, že
výška úrokov z omeškania nebola priznaná v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení

s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. Je teda nesporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti
so zmluvou o úvere č. 4060506 zo dňa 17. 01. 2002, pričom uvedená zmluva bola vyhodnotená ako
zmluva spotrebiteľská. Súd konajúc vyššou súdnou úradníčkou nepopiera charakter zmluvy o úvere ako
absolútneho obchodu, ktorý sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Aplikácia Obchodného
zákonníka by však znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v právnych

predpisoch upravujúcich spotrebiteľské vzťahy. Aj keď v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte Občiansky
zákonník neobsahoval úpravu spotrebiteľských zmlúv, na zmluvný vzťah oprávneného a povinného
dopadala právna úprava zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Ustanovením § 23a ods. 1
zákona č. 634/1992 Zb. (účinným od 1. januára 2000 do 24. novembra 2004) bol do práva Slovenskej
republiky zanesený pojem tzv. „typovej“ zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo

viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa § 23a ods. 2 tohto zákona typová zmluva nesmela obsahovať: a) neprimerané podmienky, ktoré
na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán,
najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo
na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby

s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie
rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. V období
od 25. novembra 2004 do 30. júna 2007 potom zmenené znenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. už
definovalo„typové“zmluvyakozmluvy„spotrebiteľské,“ktorýmibolizmluvyuzavretépodľaObčianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že

sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. Občiansky zákonník následne definoval spotrebiteľské zmluvy v „obnovenom“ ustanovení
§ 52, a to od 1. apríla 2004. Hoci zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným dňa
06.08.2001 (správne malo byť 17.01.2002) nemohla spadať do definície spotrebiteľskej zmluvy podľa
§ 52 Občianskeho zákonníka účinného od 01. 04. 2004, nemôže byť sporu o tom, že táto zmluva

bola a je typovou (spotrebiteľskou) zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom
do 31.12.2002, keďže tu išlo o zmluvu uzavretú (formálne) podľa Obchodného zákonníka, a jej
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Vyššia súdna úradníčka ďalej uviedla, že účastníci
občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona,

ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho
zákonníka).Súdnapraxjejednotnávtom,žezpovahyustanovenia§517ods.2Občianskehozákonníka
v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica
úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Ak sa úroky z omeškania dohodnú, musia maťprimeranú výšku, ktorá nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom je v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom. Pre určenie výšky úroku

z omeškania je rozhodujúce, kedy sa dlžník dostal do omeškania. V prejednávanej veci je preukázané,
že povinný sa s vrátením poskytnutého úveru dostal do omeškania v roku 2002. Súd konajúc vyššou
súdnou úradníčkou zistil, že v občianskoprávnych vzťahoch v zmysle v tom čase platného § 3 Nariadenia
Vlády SR č. 87/1995 Z. z. bola výška úrokov z omeškania počítaná ako dvojnásobok diskontnej sadzby
určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. V

období, kedy sa povinný dostal do omeškania bola základná úroková sadzba NBS vo výške 8,80 %.
Keďže v danom prípade dojednaný úrok z omeškania predstavoval výšku 91,25 % ročne (0,25 % denne)
oproti zákonnému úroku z omeškania v sadzbe 17,60 % ročne, súd uvádza, že takto dojednaný a
následne priznaný úrok z omeškania je v rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s
§ 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Zb., ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania
v občianskoprávnych vzťahoch, ktorým spotrebiteľský vzťah jednoznačne je, pričom prekročenie tejto

hranice nie je prípustné. Na tomto mieste je potrebné doplniť, že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť)
konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k
príslušnému zmluvnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu (čo
možnovyjadriťitak,žezmluvnápodmienkastojíipadálenakocelok).Každázmluvnástranataktoznáša
riziko naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad

nie celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa
ním neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca mu
poslúžiť,neobstojí.Takétozmluvnédojednaniepredstavujehrubýnepomermedzivzájomnýmiplneniami
a je v rozpore s dobrými mravmi, a to z dôvodu, že v danom prípade nešlo o čisto obchodnoprávny vzťah,
ale o vzťah spotrebiteľský, teda občianskoprávny. V rámci zmluvy o úvere výšku úroku z omeškania

nebolo možné dojednať, pretože sa jednalo o spotrebiteľský (občianskoprávny) vzťah, v ktorom sa úrok
z omeškania spravuje § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom,
že v exekučnom titule uvedený úrok z omeškania podstatným spôsobom presahuje obvyklú úrokovú
mieru stanovenú Národnou bankou Slovensko pre úroky z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, v
čoho dôsledku úrok z omeškania z exekučného titulu bol priznaný v rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 3 Nariadením Vlády SR č. 87/1995 Z. z. Súd konajúc vyššou súdnou úradníčkou
preto po preskúmaní spisového materiálu skonštatoval právny záver, že v časti uplatneného úroku
z omeškania je daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm.
e)Exekučného poriadku v spojení s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku.

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu
sťažnosť a navrhol, aby súd podľa ustanovenia § 250 CSP napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec
vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie. Svoju sťažnosť odôvodnil tým, že hmotnoprávnym
základom právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným je zmluva o úvere z roku 2002. Zmluva
je uzavretá v režime Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.) Exekučným titulom je platobný

rozkaz, ktorý nadobudol právoplatnosť v roku 2003. V tom čase Občiansky zákonník nedefinoval
pojem „spotrebiteľ“ a ani „spotrebiteľská zmluva“ a ani právny poriadok neobsahoval právny inštitút
„neprijateľných podmienok“. V čase vydania exekučného titulu dokonca Slovenská republika ani nebola
členom Európskej únie, a preto súd vydávajúci platobný rozkaz nebol povinný a ani oprávnený
aplikovať komunitárne právo vrátane eurokonformného výkladu. Exekučný titul bol vydaný za účinnosti

Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov), ktorého znenie
účinné v čase vydania exekučného titulu rovnako nepoznalo žiadne spotrebiteľské právo, spotrebiteľské
zmluvy a ani neprijateľné zmluvné podmienky. To isté platí v prípade pôvodného Zákona o ochrane
spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov), do ktorého znenia boli zakotvené
spotrebiteľské zmluvy rovnako v roku 2004 (v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona č. 616/2004

Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 25.11.2004). Právnu úpravu neprijateľných podmienok obsahoval
následneažsúčasnýZákonoochranespotrebiteľa(zákonč.250/2007Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov
- viď. ustanovenie § 3 ods. 3). V žiadnom prípade preto nemožno podľa oprávneného vztiahnuť na
exekučný titul hmotnoprávnu úpravu, ktorá v čase vydania exekučného titulu neexistovala (!!!) a z
dôvodu tejto neexistentnej právnej úpravy odmietnuť právnu ochranu časti nárokov podľa exekučného

titulu. Takýto postup exekučného súdu by bol jednoznačne arbitrárny a predstavoval by odmietnutie
spravodlivosti (denegatio iustitiae). Neprijateľné podmienky a právna úprava spotrebiteľských zmlúv sa
stali súčasťou slovenského právneho poriadku až v roku 2004 (!) (v dôsledku nadobudnutia účinnosti
zákona č. 150/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.04.2004), čo exekučný súd výslovne vuznesení priznáva. Keďže v čase uzavretia zmluvy o úvere ani v čase nadobudnutia právoplatnosti a
vykonateľnosti exekučného titulu žiadne spotrebiteľské zmluvy, ani neprijateľné podmienky, neexistovali,
niet žiadneho dôvodu na postup v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku. Dôvody na

zastavenie exekúcie súdom v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku sú vymedzené veľmi
všeobecne a demonštratívne, no neexistuje žiadna odborná literatúra ani súdna judikatúra, ktorá by
pripúšťala vztiahnuť tento dôvod na hmotnoprávne posúdenie veci všeobecným súdom. Exekučný súd
tu poukazuje na neprimeranú výšku úrokov v zmluve o úvere (aj s ohľadom na výšku bankových úrokov),
argumentuje právnou úpravou typových zmlúv v § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení neskorších

predpisov (v podstate argumentuje „príbuzne“ § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku) a v tejto
súvislosti cituje nález ústavného súdu (PLz. ÚS 1/2022-9). Právna úprava tzv. typových zmlúv v § 23a
zákona č. 634/1992 Zb. v znení neskorších predpisov bola verejnoprávna úprava, nie súkromnoprávna
úprava.Pozostávalalenzjednéhoustanoveniaajednejlegálnejdefinície.Neobsahovalažiadnusankciu
(napr. v podobe neplatnosti - ako v prípade neprijateľných podmienok). Išlo teda zjavne o obsolétnu
právnu úpravu bez akéhokoľvek vzťahu k Občianskemu zákonníku. Čo sa týka úroku vo výške 0,25%

denne z dlžnej sumy, exekučný súd v uznesení udáva, že je neprípustná taká výška úrokov, ktorá
podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v čase ich dojednania stanovenú najmä s prihliadnutím
na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. V danom
prípade mal súd za to, že z priloženej spotrebiteľskej zmluvy a návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že
spotrebiteľská zmluva bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka a ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Ročná úroková sadzba úveru (v zmysle zmluvy o úvere)
predstavovala 91,25 %, a preto je možné konštatovať, že odmena, resp. odplata za úver v rozsahu
91,25 % zjavne vybočuje z rámca akéhokoľvek úverovania, ktoré by bolo akceptovateľné z hľadiska
dobrých mravov a niet dôvod na iné ako úžerné označenie takýchto úrokov. Exekučný súd tu však podľa
oprávneného opomína, že zmluva o úvere bola uzavretá v roku 2002, kedy bola úplne zvyčajná úplne

iná výška úrokov, ako je tomu v súčasnosti. Exekučný súd naviac (s ohľadom na ustanovenie § 53
ods. 6 Občianskeho zákonníka, ktoré však bolo účinné až od 01.01.2008) referuje na úrokové sadzby
uplatňované bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek, no neuvádza, aké existovali úrokové
sadzby bánk v roku 2002. Exekučný súd naviac v súvislosti s výškou úroku 0,25% denne z dlžnej čiastky
cituje súdnu judikatú-ru, no ide o súdnu judikatúru vychádzajúcu zo skutkového stavu dávno po čase

uzavretia zmluvy o úvere (rok 2002). V čase uzavretia zmluvy o úvere bola sadzba 0,25% denne z
dlžnej čiastky vše-obecne akceptovaná. Hodnotenie úroku z omeškania vo výške 0.25% za každý deň
omeškania bolo predmetom viacerých konaní pred Najvyšším súdom SR, pričom v každom z týchto
konaní Najvyšší súd SR posúdil takéto zmluvné dojednanie ako platné (Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Obdo
34/2004 zo dňa 21. decembra 2004; Rozsudok NS SR sp. zn. 2Obdo 26/2004 zo dňa 22. septembra

2005; Rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obdo 28/2004 zo dňa 22. septembra 2005). V konaní pred Vrchným
súdom v Prahe bolo dokonca judikované: „dohodnutý úrok z omeškania vo výške 1% denne z dlžnej
čiastky nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a jeho výška nie je dôvodom pre
odoprenie právnej ochrany“ (Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 7 Cmdo 13/94). Zmluvná
pokuta vo výške 0,25% z dlžnej čiastky za každý deň omeškania je primeraná a dojednanie o zmluvnej

pokute nie je preto neplatné pre rozpor s dobrými mravmi (Rozsudok zo dňa 23. júna 2004, sp. zn.
33 Odo 588/2003 publikovaný pod číslom C 2801). Napokon, zmluvná pokuta vo výške 0,25% z istiny
za každý deň omeškania nie je neprimeraná účelu, ktorý bol dohodou o zmluvnej pokute sledovaný,
a to včasným plnením povinnosti (napr. Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 3. februára 2010,
č.k. 5Co/16/2010 publikovaný na E.). Oprávnený zdôrazňuje, že ide o rozhodnutie o občianskoprávnom

spore so zohľadnením argumentá-cie spotrebiteľským právom. Argumentácia exekučného súdu vedie
k záveru, že v podstate akékoľvek súdne rozhodnutie (zjavne nespadajúce pod spotrebiteľské právo),
ktoré priznáva právo na plnenie v rozpore s dobrými mravmi, je dôvodom na zamietnutie návrhu
na vykonanie exekúcie a neskôr na zastavenie exekúcie súdom. Dosadené do pomerov predmetnej
exekučnej veci, exekučný súd tvrdí, že právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz, ktorý bol vydaný v

čase, keď žiadne spotrebiteľské právo (vrátane neprijateľných podmienok) neexistovalo, nie je spôsobilý
exekúcie,pretožejerozpornýsdobrýmimravmi.Takýtoprávnyzáverjepodľaoprávnenéhoneprijateľný.
Rozpor s dobrými mravmi v žiadnom prípade nemôže byť ani dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle
§ 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku ani dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie
v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku. Či už dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie

exekúcie, ako aj dôvody na zastavenie exekúcie súdom sú vymedzené taxatívne a predstavujú výnimku
z pravidla v podobe výnimiek, kedy exekučné konanie prebehnúť nemôže. V prípade výnimky z pravidla
dovodila súdna prax použitie reštriktívneho výkladu (napr. ÚS ČR III.ÚS 3593/14). Exekučný súd naprotitomu použil výklad extenzívny, keď dôvod na zastavenie exekúcie súdom neprípustne vztiahol aj na
prípad rozporu s dobrými mravmi.

4. Podľa §-u 243p ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej
len „Exekučný poriadok“), na exekučné konanie začaté a právoplatne neskončené do 31. marca 2023,
okrem exekučného konania podľa § 243h, sa použije tento zákon v znení účinnom od 1. apríla 2023;
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 31. marca 2023, zostávajú zachované.

5. Podľa §-u 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

6. Podľa §-u 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca

stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

7. Podľa §-u 200 prvej vety Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

8. Podľa §-u 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré
treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

9. Podľa §-u 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

10. Podľa §-u 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

11. Podľa §-u 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

12. Preskúmaním sťažnosti oprávneného, bez nariadenia pojednávania podľa § 249 CSP, a po
preskúmaní napadnutého uznesenia dospel súd k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná
a preto ju podľa § 250 ods. 1 CSP v celom rozsahu zamietol.

13. Z obsahu spisu súd zistil, že oprávnený sa opätovným návrhom na vykonanie exekúcie (tzv.
repodaj) doručeným súdu dňa 14. 03. 2023 domáhal od povinného vymoženia peňažnej pohľadávky
vo výške 528,14 EUR ako aj úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 1069,51 EUR od
16.04.2002 do 09.05.2002, 0,25 % denne zo sumy 950,67 EUR od 10.05.2002 do 15.06.200, 0,25 %
denne zo sumy 552,34 EUR od 16.06.2005 do 09.01.2020, 0,25 % denne zo sumy 540,24 EUR od

10.01.2020 do 23.06.2021, 0,25 % denne zo sumy 528,14 EUR od 24.06.2021 do zaplatenia a iné -
trovy konania vo výške 50,45 Eur a trov exekučného konania na základe exekučného titulu - platobného
rozkazu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 42ROB/678/02-6 zo dňa 11.07.2002, ktorý nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 25.02.2003. Spolu s návrhom na vykonanie exekúcie predložil súdu
aj predmetný exekučný titul, Upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu trov starej

exekúcie sp. zn. EX 1752/03 zo dňa 12.1.2023, Oznámenie o ukončení starej exekúcie sp. zn. EX
1752/03 zo dňa 16.2.2023 ako aj Zmluvu o úvere č. 4060506 zo dňa 17. 01. 2002 a plnomocenstvo.
Následne vyššia súdna úradníčka vydala napadnuté uznesenie.

14. Podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy.

Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá
poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade
exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.

15. Podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak
bol exekučný titul vydaný v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné
zmluvné podmienky, a existencia neprijateľnej zmluvnej podmienky má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý
vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.16. Sudca po preskúmaní napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky dospel k záveru, že vyššia
súdna úradníčka správne zistila skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobila aj

správny právny záver a svoje rozhodnutie správne odôvodnila, preto sudca sa v danej právnej veci v
celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia.

17. Napriek zneniu citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku sudca na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia v prvom rade pripomína, že v prejednávanej veci oprávnený

uplatňoval k vymoženiu aj nárok na zaplatenie príslušenstva - úrokov z omeškania vo výške 0,25 %
denne zo sumy 1069,51 EUR od 16.04.2002 do 09.05.2002, 0,25 % denne zo sumy 950,67 EUR od
10.05.2002 do 15.06.200, 0,25 % denne zo sumy 552,34 EUR od 16.06.2005 do 09.01.2020, 0,25 %
denne zo sumy 540,24 EUR od 10.01.2020 do 23.06.2021, 0,25 % denne zo sumy 528,14 EUR od
24.06.2021 do zaplatenia na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného
súdu Bratislava III č.k. 42ROB/678/02-6 zo dňa 11.07.2002 (ďalej len „exekučný titul“), ktorý bol vydaný

súdnym tajomníkom. V tomto smere sudca len na okraj uvádza, že v prípade návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie sa jednalo o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods. 1 zákona č.
233/2019Z.z.oukončeníniektorýchexekučnýchkonaníaozmeneadoplneníniektorýchzákonov(ďalej
len „ZoUNEK“), kde dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej
exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu.

Preto oprávnený mohol podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce
exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a nebola vymožená
pohľadávka oprávneného. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie
exekúcie, exekučný súd v tomto „novom“ exekučnom konaní začatom na základe opätovného návrhu
oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej

povinnosti,atoeštepredvydanímpoverenianavykonanieexekúciekonkrétnemusúdnemuexekútorovi,
t.j. pred začatím exekúcie, pričom ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti,
so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný, je povinný návrh na vykonanie exekúcie
zamietnuť (v celom rozsahu alebo v časti).

18. Vyššia súdna úradníčka, po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, s poukazom
na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku v spojitosti s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo
sumy 1069,51 EUR od 16.04.2002 do 09.05.2002, 0,25 % denne zo sumy 950,67 EUR od 10.05.2002
do 15.06.200, 0,25 % denne zo sumy 552,34 EUR od 16.06.2005 do 09.01.2020, 0,25 % denne zo

sumy 540,24 EUR od 10.01.2020 do 23.06.2021, 0,25 % denne zo sumy 528,14 EUR od 24.06.2021
do zaplatenia zamietla, keď konštatovala, že uplatnené úroky z omeškania vychádzajú z neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Oprávnený v rámci podanej sťažnosti toto právne posúdenie namietal.

19. V nadväznosti na argumentáciu oprávneného v podanej sťažnosti, sťažnostný súd poukazuje na to,

že v danej veci nebolo sporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere č. 4060506 zo
dňa 17. 01. 2002, ktorú vyššia súdna úradníčka správne vyhodnotila ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom
jej odôvodnenie bolo vyčerpávajúce, a preto naň sťažnostný súd v podrobnostiach odkazuje. K námietke
ohľadom nesprávneho právneho posúdenia charakteru zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 17. 01. 2002,
ktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinným, musí sťažnostný súd doplniť, že v žiadnom

prípade nemôže súhlasiť s právnym názorom prezentovaným oprávneným v podanej sťažnosti. Niet
pochybností o tom, že zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským. Pri
posúdenícharakteruzmluvypodľaobčianskehoprávaupravujúcehospotrebiteľskézmluvypritomvyššia
súdna úradníčka správne vychádzala z § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení
účinnom ku dňu uzavretia posudzovanej zmluvy. Právny názor oprávneného, ktorý argumentuje tým,

že v prípade dotknutej zmluvy o úvere nešlo súčasne o zmluvu spotrebiteľskú, pretože zmluva o úvere
sa spravuje len ustanoveniami Obchodného zákonníka, tak nemá oporu v Občianskom zákonníku a ani
v ustálenej rozhodovacej praxi. Sťažnostný súd nepopiera charakter zmluvy o úvere ako absolútneho
obchodu,ktorýsaspravujeustanoveniamiObchodnéhozákonníka.AplikáciaObchodnéhozákonníkaby
všakznamenalaspochybnenierežimuochranyprávspotrebiteľaobsiahnutéhovObčianskomzákonníku

(§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému
zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Keďže právny vzťah
založený zmluvou o úvere bol správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, vyššia súdna úradníčkasprávne postupovala v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho
práv.

20. Ďalej nebolo sporné, že exekučným titulom bol platobný rozkaz zo dňa 11. 07. 2002 vydaný súdnym
úradníkom (súdnou tajomníčkou). Pokiaľ teda oprávnený namietal oprávnenie exekučného súdu
vykonať hmotnoprávny prieskum platobného rozkazu (ktorý je v danom prípade exekučným titulom),
vyššia súdna úradníčka správne poukázala na to, že Exekučný poriadok v zákonom vymedzených
prípadoch (viď. § 53 ods. 3 Exekučného poriadku) pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného

titulu, pričom práve v súvislosti s vykonaním exekúcie na podklade platobného rozkazu vydaného v
spotrebiteľskom spore dala správne do pozornosti zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR prijaté
v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15. 06. 2022, podľa
ktorého je s poukazom na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku exekučný súd oprávnený a
povinný vykonať hmotnoprávny prieskum vymáhaného nároku v prípade, „ak sa tento vymáha na
podklade platobného rozkazu vydaného vyšším súdnym úradníkom priznaného titulom spotrebiteľskej

zmluvy, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a
právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil, pretože by inak rezignoval na princíp
efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorý je súčasťou základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd
predmetné stanovisko prijal vychádzajúc predovšetkým z rozsudku súdneho dvora C-448/17 a „majúc
na zreteli záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce jej z postavenia členského štátu Európskej únie, v

záujme dosiahnutia cieľov smernice 93/13/EHS a v záujme reálnej garancie práva na súdnu ochranu
ústavný súd akcentuje, že je nevyhnutné interpretovať predmetné ustanovenie eurokonformne, a to tak,
že za situáciu predpokladanú § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku („... v konaní, v ktorom nebolo
možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky“) je nutné považovať aj stav, keď
v konaní o vydanie platobného rozkazu síce bolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné

zmluvné podmienky, avšak právomoc na vydanie platobného rozkazu bola zverená vyššiemu súdnemu
úradníkovi a vyšší súdny úradník platobný rozkaz vydal, možnosť podania odporu bola limitovaná
lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor
vecne odôvodnil. Týmto spôsobom je možné zrevidovať nedostatok, ktorým je postihnuté základné
konanie - konanie o vydanie platobného rozkazu (platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom,

možnosť spotrebiteľa podať odpor v lehote iba 15 dní od doručenia platobného rozkazu, nutnosť
odpor vecne odôvodniť, čo v súhrne vyvoláva stav nezabezpečenia možnosti skúmania neprijateľných
zmluvných podmienok sudcom) vyčítaný Súdnym dvorom tak, že priestor na ex offo kontrolu existencie
neprijateľných zmluvných podmienok je daný v štádiu vykonávacieho konania. Iba taká interpretácia §
53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorej všeobecnému súdu v exekučnom konaní prináleží

skúmať exekučný titul - platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom z hľadiska posúdenia
dôvodnosti vymáhania nároku, ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská
zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok
vymáhaný v exekučnom konaní, zodpovedá naplneniu cieľov sledovaných smernicou 93/13/EHS (III.
ÚS 324/2021-49).“

21. Pokiaľ teda je exekučný súd oprávnený vykonať hmotnoprávny prieskum platobných rozkazov z
pohľadu existencie neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré boli vydané vyššími súdnymi úradníkmi,
v záujem efektívnej ochrany spotrebiteľov je tiež namieste, aby exekučný súd vykonal prieskum plnenia
priznaného zo spotrebiteľskej zmluvy aj v prípade, ak platobný rozkaz vydal súdny tajomník (čo

predchádzajúca právna úprava umožňovala), ktorý je v hierarchii súdnych úradník na nižšom stupni
než vyšší súdny úradník s tým, že pre funkciu súdneho tajomníka sa nevyžaduje právnické vzdelanie.
Zároveň možno doplniť, že spomínané zjednocujúce stanovisko nie je použiteľné len vo vzťahu k
platobným rozkazom vydaným za účinnosti Civilného sporového poriadku či podľa zákona č. 307/2016
Z. z. o upomínacom konaní, ale aj vo vzťahu k platobným rozkazom vydaným za účinnosti Občianskeho

súdneho poriadku, čo vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (viď. nález sp. zn. III. ÚS
166/2023 z 07. 09. 2023, nález sp. zn. III. ÚS 369/2023 z 18. 08. 2023 či nález sp. zn. III. ÚS 193/2023
z 13. 07. 2023) a predovšetkým i zo samotného rozsudku súdneho dvora C-448/17, kde predmetom
prieskumu bol platobný rozkaz vydaný dňa 24. 08. 2012, teda za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku.

22. Hoci teda oprávnený namietal postup exekučného súdu, môže sťažnostný súd len uviesť, že
argumentácii oprávneného rozumie. Exekučný súd však musí postupovať v súlade s platnou právnou
úpravou, ako aj v súlade so zjednocujúcim stanoviskom Ústavného súdu SR prijatým pod sp. zn.Plz. ÚS 1/2022 a v neposlednom rade aj v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tomto
smere možno pripomenúť nález vo veci sp. zn. I. ÚS 462/2022, kde Ústavný súd SR konštatoval
porušenie práva na spravodlivý proces v prípade, ak súd neaplikuje rozsudok Súdneho dvora priliehavý

na prejednávanú vec. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach tiež zdôrazňuje, že povinnosťou
slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie
je len ústavne konformná, ale aj eurokonformná interpretácia zákonov (m. m. III. ÚS 666/2016, ZNaU
50/2016). Za určitých okolností teda slovenské orgány aplikujúce právo (aj súdy) musia skúmať nielen
vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu únijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska

právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, a
dokonca niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. V tomto smere je preto nevyhnutné poukázať na to, že
Súdny dvor EÚ judikoval, že vykonanie ex offo kontroly relevantných zmluvných podmienok nie je
o možnosti, ale o povinnosti: „Úloha, ktorú v konkrétnej oblasti vnútroštátnemu súdu udeľuje právo
Spoločenstva, preto nie je vymedzená len možnosťou vysloviť sa k prípadnej nekalej povahe zmluvnej
podmienky, ale zahŕňa taktiež povinnosť preskúmať ex offo túto otázku, pokiaľ je súd oboznámený s

právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, vrátane prípadu“ (rozsudok C-243/08,
F.:F.:G.:XXXX:XXX, bod 32). Súd má pritom tento cieľ naplniť s takou mierou procesnej ingerencie, ktorá
je typická pre ochranu verejného poriadku (porov. uznesenie C-76/10, F.:F.:G.:XXXX:XXX, bod 50), a
to bez ohľadu na zastupovanie spotrebiteľa advokátom (porov. rozsudok C-497/13, F.:F.:G.:XXXX:XXX,
bod 47). Súdny dvor EÚ taktiež prijal záver, že ex offo prieskum neprijateľnosti zmluvných podmienok

sa má vykonať aj v konaniach vymáhacej povahy, napr. v insolvenčnom konaní (rozsudok C-377/14,
F.:F.:G.:XXXX:XXX) či v exekučnom konaní (C-448/17, F.:F.:G.:XXXX:XXX).

23. Práve zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu SR, týkajúce sa exekučného konania, vychádza z
rozsudku Súdneho dvora EÚ C-448/17, kde Súdny dvor judikoval, že „Smernica 93/13 sa má vykladať v

tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá,
napriektomu,ževštádiuvydaniaplatobnéhorozkazuprotispotrebiteľovistanovujepreskúmanienekalej
povahy podmienok uvedených v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom, na jednej
strane priznáva právomoc vydať tento platobný rozkaz súdnemu úradníkovi, ktorý nemá postavenie
sudcu, a na druhej strane stanovuje pätnásťdňovú lehotu na podanie odporu a vyžaduje, aby bol tento

odpor vecne odôvodnený, za predpokladu, že takéto ex offo preskúmanie nie je stanovené v štádiu
výkonu uvedeného platobného rozkazu, čo musí preveriť vnútroštátny súd.“ Ak teda v štádiu vydávania
platobného rozkazu vnútroštátna právna úprava priznáva právomoc súdnemu úradníkovi, ktorý nemá
postavenie sudcu, pre zachovanie potrebného účinku smernice 93/13 je nutné umožniť preskúmanie
neprítomnosti nekalých podmienok v dotknutej zmluve sudcom práve v štádiu výkonu platobného

rozkazu. Sťažnostný súd má za to, že za prípadné pochybenie zákonodarcu, ktorý možnosť vydania
platobného rozkazu zveril súdnemu úradníkovi, ako uviedol oprávnený, predsa nemožno sankcionovať
povinného (spotrebiteľa) tým, že voči nemu bude vymáhaný nárok, ktorý je v zjavnom rozpore so
zákonom. Vychádzajúc z uvedeného tak exekučný súd nemohol inak než vykonať hmotnoprávny
prieskum predloženého exekučného titulu a v prípade, že detegoval neprijateľnú zmluvnú podmienku,

ktorá má vplyv na vymáhaný nárok, musel postupom v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku
návrh na vykonanie exekúcie v dotknutej časti (prípadne v celom rozsahu) zamietnuť. Na uvedenom
závere súčasne nič nemení ani skutočnosť, že v čase vydania exekučného titulu Občiansky súdny
poriadok neupravoval povinnosť súdu ex offo skúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok,
pretože podstatným je, že túto povinnosť majú súdy zverenú toho času. Práve jedným z cieľov

Smernice 93/13/EHS totiž je, aby členské štáty v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže
zabezpečili existenciu primeraných a účinných prostriedkov, ktoré by zabránili uplatňovaniu nekalých
podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Súdom
členskýchštátovÚnietakboloknaplneniutohtocieľazverenéoprávnenieskúmaťpovahuneprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok

vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na
zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup
k využívaniu spomínaného oprávnenia. Práve obsahom efektívnej ochrany spotrebiteľa musí byť aj
„očistenie“ zmluvných vzťahov od neprijateľných zmluvných podmienok v zmluvách uzatvorených v
čase, kedy náš právny poriadok neobsahoval takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako je to dnes,

inak by dochádzalo k diskriminácii spotrebiteľov.

24. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal preto exekučný súd oprávnenie i povinnosť podrobiť zmluvu
o úvere zo dňa 17. 01. 2002 prieskumu z pohľadu právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb., pričom §23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. upravoval, že obsahom typovej zmluvy nesmú byť neprimerané
podmienky alebo podmienky v rozpore s dobrými mravmi. Práve v dôsledku uvedeného sa potom
vyššia súdna úradníčka správne zaoberala úrokmi z omeškania, ktoré boli v exekučnom titule priznané

vo výške 0,25 % denne, pričom sťažnostný súd zdôrazňuje, že exekučný titul v tomto smere zjavne
vychádzal zo zmluvného dojednania o výške úrokov z omeškania, ktoré bolo súčasťou Všeobecných
podmienok pre poskytnutie úveru (bod 6.). Ak by totiž nejestvovalo toto zmluvné dojednanie ohľadom
výšky úrokov z omeškania, súd by pri vydaní platobného rozkazu musel priznať úroky z omeškania
v ich zákonnej výške (tak, ako to vyplývalo napr. aj z § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení

účinnom v čase omeškania povinného). Tu treba ďalej doplniť, že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť)
konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k
príslušnému zmluvnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu, čo
inak povedané, znamená, že zmluvná podmienka stojí i padá len ako celok, a teda plnenie vyplývajúce
z neprijateľnej zmluvnej podmienky nemožno moderovať. Každá zmluvná strana takto znáša riziko
naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad nie

celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa ním
neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca mu
poslúžiť, neobstojí. V nadväznosti na uvedené možno tiež zopakovať, že účastníci občianskoprávnych
vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy
ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z
omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Inak povedané, dohoda o výške úrokov z omeškania je
prípustná s tým, že ale nesmie byť prekročená zákonom stanovená horná hranica úrokov z omeškania.

25. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na vykonanie exekúcie v časti úrokov z omeškania, sťažnostný súd
ďalej poukazuje na to, že hoci Občiansky zákonník v čase podpisu zmluvy o úvere neobsahoval ešte
takú právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako ju poznáme dnes. Treba uviesť, že u takej zmluvy ako
je zmluva o úvere zo dňa 17. 01. 2002 (teda uzatvorenej v čase, kedy absentovala výslovná právna
úprava zakotvujúca prednosť ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské vzťahy pred ustanoveniami

Obchodného zákonníka) súdna prax už v rámci rozhodovacej činnosti venovanej i výkladu pojmov
„spotrebiteľský úver“ a „spotrebiteľská zmluva“ a vzájomnému pomeru takýchto pojmov uzavrela, že
normy obchodného práva (keďže zmluva o úvere je absolútnym obchodom) sú použiteľnými len vtedy,
ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v
Občianskom zákonníku, ďalších právnych predpisoch a predpisoch vydaných na ich vykonanie. Hoci

teda v čase uzatvorenia dotknutej zmluvy o úvere právna úprava nevylučovala použitie Obchodného
zákonníka, podľa ustálenej rozhodovacej praxe by v súčasnej dobe výlučná aplikácia Obchodného
zákonníka znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom
zákonníku (§ 52 a nasl.) a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči
Obchodnému zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Inak

povedané, Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v spotrebiteľskej
právnej úprave a vo vykonávacích predpisoch k nim; to musí platiť i v prípade posudzovania súladu
zmluvy s normami spotrebiteľského práva. Keďže právny vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa 17. 01.
2002bolsprávneposúdenýakovzťahspotrebiteľský,vyššiasúdnaúradníčkaďalejsprávnepostupovala
v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv a v konečnom

dôsledku tak v prejednávanej veci ohľadom sporného úroku z omeškania dala správne prednosť právnej
úprave Občianskeho zákonníka pred právnou úpravou Obchodného zákonníka.

26.Vprejednávanejvecitakvyššiasúdnaúradníčkasprávneposudzovalazmluvnédojednanieohľadom
úrokov z omeškania z pohľadu § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb., a teda či toto zmluvné dojednanie

nie je neprimeranou podmienkou, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, pričom treba konštatovať vecnú správnosť jej záveru, keď toto
ustanovenie požaduje od povinného ako spotrebiteľa, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako
sankciu spojenú s omeškaním plnenia jeho záväzku. V tomto smere totiž sťažnostný súd poukazuje
na to, že v danom prípade dojednaný úrok z omeškania predstavoval výšku 91,25 % ročne oproti

zákonnému úroku z omeškania v sadzbe 17,60 % ročne (v zmysle v tom čase platnej právnej úpravy).
Dojednaná výška úroku z omeškania tak bola v zjavnom rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Zb., ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov
z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, ktorým spotrebiteľský vzťah jednoznačne je, pričomprekročenie tejto hranice nie je prípustné. Sťažnostný súd tak má bez pochybností za to, že presah
sadzby zmluvných úrokov z omeškania v spotrebiteľskej zmluve nad sadzbu ustanovenú predpismi
občianskeho práva spôsobuje neprijateľnosť a neplatnosť takéhoto dojednania ako celku, v dôsledku

čoho treba nesporne konštatovať vecnú správnosť napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky.
Nehovoriac o tom, že dohoda účastníkov o výške úrokov z omeškania nad hornú hranicu stanovenú §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. je neprípustná,
a teda v rozpore so zákonom. Súčasne, sťažnostný súd nadobudol pochybnosti o tom či povinný sa
vôbec mal možnosť vopred oboznámiť s touto zmluvnou podmienkou vzhľadom na to, že táto bola

zachytená v obchodných podmienkach, ktoré neboli povinným osobitne podpísané. Podpis povinného
na obchodných podmienkach v žiadnom prípade nenahrádza ani vyhlásenie povinného v zmluve o
úvere o tom, že sa s obsahom obchodných podmienok oboznámil a súhlasí s nimi, pretože toto
vyhlásenie je nevýrazne uvedené v texte zmluvy, a teda sťažnostný súd nie je presvedčený o tom či
si povinný bol skutočne vedomý toho, čo je obsahom obchodných podmienok. Hoci zákon č. 634/1992
Zb. súčasne porušenie § 23a výslovne nesankcionoval neplatnosťou zmluvného dojednania, sťažnostný

súd nepovažuje túto normu za obsolentnú, ako uviedol oprávnený, pretože v čase uzatvorenia dotknutej
zmluvy o úvere súčasťou Občianskeho zákonníka bol § 39, v zmysle ktorého je neplatný právny úkon,
ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým
mravom. Zmluvné dojednanie o výške úrokov z omeškania tak možno vyhodnotiť ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že svojim obsahom

odporuje zákonu.

27. V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti oprávneného sťažnostný súd považuje ešte raz za potrebné
dodať, že vyššia súdna úradníčka dala jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré oprávnenému vyplývajú z predloženého

exekučného titulu. Vyššia súdna úradníčka pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh
neponechala bez povšimnutia žiadne relevantné skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam, a
sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V

súvislosti s uvedeným súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303 - A, s. 12, § 29, HiroBalani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

28. Hoci oprávnený s postupom exekučného súdu nesúhlasí, tento postup je reflexiou súčasnej úrovne
ochrany spotrebiteľov v podmienkach Slovenskej republiky, ktorú od orgánov (súdov) Slovenskej
republiky požaduje Európska únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň
ich ochrany, čo má prispieť k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov, ako aj k

podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. Z právnych
noriem Európskej únie možno abstrahovať princíp zvýšenej súdnej ochrany spotrebiteľa, pričom súdom
členských štátov Únie bolo k naplneniu tohto cieľa zverené oprávnenie skúmať povahu neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách z úradnej moci. Z judikatúry Súdneho dvora [napr. rozsudok
vo veci C-168/05 z 25. októbra 2006 (Mostaza Claro)] možno zároveň abstrahovať požiadavku na

zabezpečenie efektívnej ochrany spotrebiteľa, čoho nevyhnutným predpokladom je aktívny prístup k
využívaniu spomínaného oprávnenia.

29. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované ustanovenia právnych predpisov, súd
sťažnosť oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú zamietol.

30. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262
ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným
podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu. Vzhľadom na skutočnosť, žekonanie o podanej sťažnosti sa skončilo zamietnutím sťažnosti oprávneného, nakoľko tento nebol
v uvedenej časti konania úspešný, a preto súd rozhodol tak, že oprávnenému nárok na náhradu trov
exekučného konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).