Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/73/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4618202700
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4618202700.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a sudkýň JUDr.

Marty Polyákovej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D.
XXXX/XX, XXX XX E., proti žalovanému v 1/ rade: F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, XXX
XX E., t.č. Väznica "Stein" (A-3500 Krems, Steiner Landstraße 4), zast.: JUDr. Karina Gőghová, PhD.,
advokátka so sídlom Eötvösa 14, 945 01 Komárno, v 2/ rade: G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. B. XXX/
XX, XXX XX E., t.č. ÚVTOS Ilava, za účasti intervenienta na strane žalovaného v 1/rade: B. J., nar.
XX.XX.XXXX, bytom K. E. L. XX/X, XXXX M., N. N., o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku č.k. 6C/54/2018-422 zo dňa 29. apríla 2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

Žalovaným v 1/ a 2/ rade voči žalobkyni nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému v 1/rade zamietol. Žalovaného
v 2/rade zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- eur, a to do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku, voči žalovanému v 2/ rade žalobu zamietol. Žalovaného v 2/ rade
zaviazal zaplatiť súdny poplatok vo výške 300,- eur za žalobu, a to na účet Okresného súdu Topoľčany
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie zároveň zrušil neodkladné opatrenie,

nariadené uznesením Okresného súdu Topoľčany zo dňa 07.11.2018 č.k. 6C/54/2018-41, s účinnosťou
od právoplatnosti výroku I. tohto rozsudku. Žalobkyni, vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade, priznal nárok
na náhradu trov konania v plnej výške a žalovanému v 1/rade nárok na náhradu trov konania nepriznal.
1.2.V dôvodoch rozhodnutia poukázala na obsah žaloby, ktorú žalobkyňa podala na súd dňa 29.10.2018
domáhajúc sa uloženia povinnosti žalovaným v 1/ a v 2/rade spoločne a nerozdielne zaplatiť sumu
200.000,- eur, titulom nemajetkovej ujmy za porušenie jej práv na súkromie a rodinný život a
nenapraviteľnýmovplyvnenímkvalityjejživota,akoajvýraznémuzníženiujejspoločenskéhouplatnenia.

V žalobe uviedla, že rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.3.2018, sp. zn. 2To 1/2017 bol žalovaný
v 1. rade bol uznaný vinnými zo spáchania obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy podľa § 144
ods. 1 Tr. zák. v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Tr. zák. formou účastníctva ako objednávateľ podľa § 21
ods. 1 písm. c) Tr. zák. Žalovaný v 2/rade bol uznaný vinnými zo spáchania obzvlášť závažného zločinu
všeobecného ohrozenia podľa § 284 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. a) Tr. zák., a zločinu
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) Tr. zák., Uviedla,
že jej ako poškodenej v uvedenej trestnej veci bola spôsobená popálenina hlavy, tváre I. - II. stupňa v

rozsahu asi 3,5 %, popáleninu II. stupňa v oblasti oboch nôh a predkolení, akútnu akustickú traumu s
poruchou sluchu hlavne vpravo, kde došlo k prerušeniu prevodného systému stredoušných kostičiek,
perforáciu blanky bubienka obojstranne - vpravo drobná, asi 1 mm veľká perforácia, vľavo veľká asi 7x4
mm, početné drobné cudzie telesá v koži a podkožnom tkanive v oblasti hlavy - tváre, krku, hornýchi dolných končatín, celkovo popáleniny na 14 % povrchu tela s dobou liečenia približne 4 mesiace a
so zanechaním trvalých následkov - ťažké poškodenie sluchu vpravo. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. boli
žalovaní zaviazaní v trestnom konaní spoločne nerozdielne nahradiť jej škodu vo výške 20.899,60 eura.

1.3.Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, § 13 ods. 1-3 Občianskeho zákonníka,
čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 100
ods. 1, § 101, § 112, § 3 ods. 1, § 11, § 13 ods. 3, § 101, § 112, § 11, § 13 ods. 1-3 Občianskeho
zákonníka, § 287 ods. 1 veta prvá, § 46 ods. 1 veta prvá, § 46 Trestného poriadku, § 335 ods. 1
CSP, § 255 ods. 1,2, § 262 ods. 1, § 257 CSP ako aj zisteným skutkovým stavom na základe čoho

dospel k záveru, že žalobu žalobkyne vo vzťahu k žalovanému v 1/rade je treba pre premlčanie
nároku zamietnuť a vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade, ktorý nevzniesol námietku premlčania čiastočne
vyhovieť a priznať žalobkyni titulom nemateriálnej ujmy sumu 10 000 euro. Prijal záver, že v danej veci
majú žalovaní postavenie solidárnych dlžníkov, pričom v konaní ide o samostatné spoločenstvo, preto
námietka premlčania vznesená žalovaným v 1/ rade nemá vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade účinky.
Vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.

1.4.Vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa v konaní nepreukázala,
že nárok na zaplatenie nemateriálnej ujmy uplatnila v trestnom konaní riadne a včas. Považoval za
preukázané, že žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu škody v trestnom konaní a táto jej bola priznaná
v ňou uplatnenej výške 20.899,60 eura a týkala sa sťaženia spoločenského uplatnenia a bolestného.
1.5.K tvrdeniu žalobkyne, že v trestnom konaní si uplatnila aj nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy

uviedol, že to jej tvrdenie preukázané nebolo a v tejto súvislosti poukázal na obsah oboznámených
listín zo spisu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. BB-
3T/32/2015, z ktorých vyplýva, že žalobkyňa pri svojom výsluchu dňa 17.09.2009 sa podľa § 46 ods.
1, ods. 3 Trestného poriadku ako poškodená pripojila k trestnému stíhaniu s tým, že v prípade zistenia
páchateľa bude žiadať súd, aby tohto v odsudzujúcom rozsudku zaviazal k náhrade škody v plnom

rozsahu. Zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa 28.12.2012 vyplýva, že žalobkyňa sa
vyjadrila, že čo sa týka výšky škody tak túto spresní, nakoľko došlo k jej zvýšeniu z dôvodu vykonávania
ďalších lekárskych úkonov na zraneniach, ktoré utrpela pri uvedenom trestnom čine. Zo zápisnice o
výsluchu žalobkyne, ako poškodenej, zo dňa 16.07.2014 vyplýva, že podľa § 46 ods. 1 Tr. por. sa
pripája k trestnému konaniu ako poškodená a podľa § 46 ods. 3 Tr. por. si uplatňuje nárok na náhradu

škody, avšak vo veci náhrady škody ju zastupuje v tomto konaní JUDr. Šimuny. Z odôvodnenia rozsudku
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo dňa 29.06.2016 sp. zn.
BB-3T/32/2015 z časti náhrady škody vyplýva, že si poškodení uplatnili nárok na náhradu škody, a
to okrem iného zástupca poškodenej A. B. žiadal nahradiť škodu vo výške 20.899,60 eura a to za
sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 16.379,- eur, bolestné vo výške 215,14 eura, za vypracovanie

znaleckého posudku sumu 215,14 eura, za zdravotné pomôcky sumu 200,- eur a za načúvací prístroj
sumu 382,46 eura.
1.6.Súd prvej inštancie považoval za nesporné, že skutkom, ktorý bol predmetom trestného konania
a došlo k nemu dňa 25.08.2009 bolo zasiahnuté do práva žalobkyne na jej súkromie, rodinný život,
došlo k zhoršeniu kvality života, ako i spoločenského života. Podľa jeho názoru právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch sa mohlo objektívne vykonať prvýkrát, a to nasledujúci deň, t.j.
26.08.2009 od ktorého začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 26.08.2012.
Konštatoval, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bol žalobkyňou uplatnený podaním
žaloby na súde dňa 29.10.2018, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby. Stotožnil sa s tvrdením
právnej zástupkyne žalovaného v 1/rade, že žalobkyňa si mohla nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy za zásah do jej osobnostných práv uplatniť v adhéznom konaní s poukazom na ustanovenie
§ 46 Trestného poriadku. Žalobkyňa tak neučinila a uplatnila si výslovne len náhradu za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia. Zdôraznil tiež, že obžaloba v trestnom konaní proti žalovaným bola
podaná až dňa 06.10.2015, t.j. v danom čase je absolútne nepochybné, že vyšetrovanie v trestnej veci
skončilo. Okrem toho poškodená už dňa 13.12.2010 navrhla súdu zabezpečiť jej nárok spočívajúci

v zaistení hnuteľného a nehnuteľného majetku obvinených. Záverom uviedol, že žalobkyňa si svoj
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatnila až v konaní pred súdom, teda nie riadne
a včas, v zmysle ustanovenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku a teda jej nárok je premlčaný a nedošlo
u nej k spočívaniu premlčacej doby podľa § 112 OZ. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR z 25.09.2008 sp. zn. 5Cdo/278/2007, v ktorom bol vyslovený názor, že právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany
osobností fyzickej osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje. Rovnaký právny názor bol
vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 27.11.2012 sp. zn. 2Cdo/194/2011. Z tohto rozhodnutia
tiež vyplýva, že premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy došlo neoprávnenémuzásahu objektívne spôsobilému porušiť, alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. V rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR zo dňa 19.03.2009 sp. zn. 5Cdo/265/2009 bol vyslovený rovnaký názor, že
počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu podľa § 101

OZ je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo
ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcom po dni,
kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.
1.7. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj tým, či žalovaným v 1/rade vznesená námietka premlčania nie je
v rozpore s dobrými mravmi a prijal záver, že ním vznesenú námietku premlčania nemožno považovať

za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, keď z okolností, za ktorých bola námietka premlčania
uplatnená nevyplýva priamy úmysel žalovaného v 1/rade poškodiť žalobkyňu. Vychádzal z toho názoru,
že aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona. Poukázal
aj na základnú zásadu súkromného práva, podľa ktorej, právo patrí bdelým. V tejto súvislosti poukázal
na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/313/2015 a sp. zn. 7Cdo/507/2014.

1.8.Vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade súd prvej inštancie považoval žalobu za čiastočne dôvodne
podanú. Na základe vykonaného dokazovania prijal záver, že bolo zasiahnuté do chránených
osobnostných práv žalobkyne vyššie uvedeným trestným konaním žalovaného v 2/ rade. Vzhľadom k
závažnosti dôsledku neoprávneného zásahu nie je postačujúce zadosťučinenie najmä preto, že bolo v
značnej miere zasiahnuté do osobnostných práv žalobkyne, a tým boli splnené podmienky ustanovenia

§ 13 ods. 2 OZ pre priznanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uviedol, že ide o právo
na zdravie, chránené ustanovením § 11 OZ, najmä viesť plnohodnotný rodinný, pracovný, spoločenský
život.
1.9. Zdôraznil, že v prejednávanej veci ide o mimoriadne závažnú ujmu u žalobkyne, ako i okolnosti za
ktorých k porušeniu práva došlo. Považoval z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 02.03.2018 sp.

zn. 2To/1/2017 za preukázané, že poškodená žalobkyňa utrpela popáleninu hlavy, tváre I. - II. stupňa
v rozsahu asi 3,5%, popáleninu II. stupňa v oblasti oboch nôh a predkolení, popáleninu II. stupňa v
oblasti oboch nôh a predkolení, akútnu akustickú traumu s poruchou sluchu hlavne vpravo, kde došlo
k prerušeniu prevodného systému stredoušných kostičiek, perforáciu blanky bubienka obojstranne -
vpravo drobná asi 1 mm veľká perforácia, vľavo veľká asi 7x4 mm, početné drobné cudzie telesá v koži

a podkožnom tkanive v oblasti hlavy - tváre, krku horných i dolných končatín, celkovo popáleniny na
14% povrchu tela s dobou liečenia približne 4 mesiace a so zanechaním trvalých následkov - ťažké
poškodenie sluchu vpravo. Z uvedeného rozsudku tiež vyplýva, že obžalovaný G. H. úmyselne vydal
ľudí do nebezpečenstva smrti alebo ťažkej ujmy na zdraví a cudzí majetok do nebezpečenstva škody
veľkého rozsahu tým, že spôsobil škodlivý účinok výbušnín, spôsobil tak smrť a spôsobil ťažkú ujmu na

zdraví viacerým osobám; bez povolenia si zadovážil hromadne účinnú zbraň, čím spáchal obžalovaný
G. H. (žalovaný v 2/rade) obzvlášť závažný zločin všeobecného ohrozenia podľa § 284 ods. 1 písm. a),
ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. a) Tr. zák.; zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
podľa § 295 ods. 1 písm. a) Tr. zák.
1.10.Konštatoval,ževyššieuvedenýmkonanímdošlokneoprávnenémuzásahudoosobnostižalobkyne

a protiprávnym konaním, došlo u nej k zhoršeniu kvality života spôsobenej v takmer úplnej strate
sluchu, keď pre porozumenie ľudskej reči, ako žalobkyňa uviedla, je odkázaná na načúvací prístroj.
Je obmedzená v tom, že je nesamostatná, všade musí byť doprevádzaná, pretože má postihnutý
sluch na 99,8 %. V dôsledku uvedeného neoprávneného zásahu došlo u žalobkyni k zásahu aj do jej
pracovnýchčinností,keďakouviedlavosvojejvýpovedi,včasekeďsajejuvedenéstalobolakonateľkou

prosperujúcej firmy, spoločnosti Euromont Topoľčany, s.r.o., ktorá bola zameraná na výrobu plastových
okien. K negatívnemu zásahu došlo u žalobkyni i pokiaľ ide o jej spoločenský život a jej obvyklý spôsob
života, keď ako uviedla, dostala sa na spoločenské dno, čo súviselo so správaním ľudí voči nej. Nikto
nechcel s nimi komunikovať, obchodovať, každý kde sa pohla na ňu poukazoval, vykrikovali, že je mafia.
Ľudia ju prestali zdraviť, jej spoločenské postavenie, ako uviedla, ešte aj do dnešného dňa v niektorých

prípadoch je zložité, keď odsúdili žalovaného v 1/rade za tento výbuch, tak niektorí ľudia sa začali
správať inak. Podľa názoru súdu prvej inštancie došlo k zásahu do rodinného života žalobkyne, ktorá
uviedla, že predtým ako sa jej stal úraz, ako rodina žili veľmi kľudne. Ľudia k ním chodili s radosťou a
aj do firmy, nikto nemal problémy. K zásahu do rodinného života došlo aj tým, že všetci ju obviňovali
aj kvôli B. M., keďže išlo o partnerku jej syna, s ktorým majú dieťa. Táto utrpela vážne následky, ktoré

pretrvávajú dodnes. Poukázal na výpoveď svedka C. B., syna žalobkyne, ktorý potvrdil, že žalobkyňa
nepočuje dokonca ani jeho 5 ročnú dcéru, aj pritom musí niekto byť, keď sa s ňou chce hrať.
1.11. Súd prvej inštancie uviedol, že konaním žalovaného v 2/ rade došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnosti žalobkyne, čo súviselo so zhoršením kvality jej života spôsobenej v takmer úplnej stratesluchu, k zhoršeniu duševného stavu , problémy so spánkom a stratu pocitu bezpečia. Poukázal na
to, že žalobkyňa je sledovaná v ambulancii psychiatrickej klinky LFUK a UN Bratislava od januára
2019 s diagnózou F 41.2 Zmiešaná úzkostná a depresívna porucha, ktorá sa u nej rozvinula postupne

po mimoriadne traumatizujúcich životných udalostiach. K jej rozvoju prispelo aj telesné zdravotné
postihnutie (porucha sluchu), ktoré pacientku hendikepuje najmä v profesionálnych aktivitách.
1.12. Vo vzťahu k výške priznanej nemateriálnej ujmy súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa
požadovala priznať nemajetkovú ujmy v peniazoch v sume 200.000,- eur. Takto navrhovanú výšku
nemateriálnej ujmy súd prvej inštancie považoval z neprimerane vysokú a po zohľadnení osobitosti

prípadu a závažnosti spôsobenej ujmy priznal žalobkyni nárok na náhradu nemateriálnej ujmy vo výške
10 000,- euro. Pri určení výšky zadosťučinenia v peniazoch, súd prvej inštancie vychádzal z stanovenia
§ 13 ods. 3 OZ, ktorého výška náhrady podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Zohľadnil tiež intenzitu, povahu a spôsob
neoprávneného zásahu, ku ktorému došlo spáchaním obzvlášť závažného zločinu. Podľa názoru súdu
prvej inštancie výška uvedenej náhrady má slúžiť na zmiernenie nepriaznivého následku vzniknutého

neoprávneným zásahom, ktorý na osobnosti žalobkyne vznikol.
1.13.Výrok o zrušení neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu Topoľčany
zo dňa 07.11.2018 č.k. 6C/54/2018-41 odôvodnil ust. § 335 ods. 1CSP a tiež tým, že neodkladné
opatrenie v danej veci bolo nariadené po začatí konania vo veci samej. Z uvedeného dôvodu aj bez
návrhu zrušil nariadené neodkladné opatrenie s tým, že nariadené neodkladné opatrenie stratí účinnosť

právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej vo vzťahu k žalovanému v 1/rade (výrok I. tohto rozsudku).
1.14.O trovách konania vo vzťahu žalobkyne k žalovanému v 2/rade rozhodol podľa § § 255 ods. 1,
2 CSP a v konaní čiastočne úspešnej žalobkyňa s ohľadom na to, že výška plnenia závisela od úvahy
súdu priznal nárok ich náhradu v plnej výške.
1.15. O trovách konania vo vzťahu k žalovanému v 1/rade rozhodol súd prvej inštancie podľa § 257 CSP

a zohľadňujúc dôvody hodné osobitného zreteľa v konaní inak úspešnému žalovanému v 1/ rade nárok
na ich náhradu nepriznal. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd prvej inštancie videl v okolnostiach
danej veci spočívajúcich v závažnosti skutku – obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy v štádiu
pokusu, ktorého sa žalovaný v 1/ rade vo vzťahu k žalobkyni dopustil.

2.1.Proti tomuto rozsudku podala písomne v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, a to proti výrokom
I., II., III. a V., a tiež proti súvisiacim výrokom V. a VII. Navrhla, aby odvolací súd v napadnutej časti
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že výroky I., II., III. zmení tak, že žalobe vyhovie v celom
rozsahu a žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaviaže zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku k rukám žalobkyne sumu 200.000,- eur a zároveň zruší výrok č. V. napadnutého rozsudku

o zrušení neodkladného opatrenia a taktiež rozhodne o tom, že žalovaného v 1. rade zaviaže k náhrade
trov konania v plnej výške.
2.2.V dôvodoch odvolania namietala, že zamietnutie žaloby voči žalovanému v 1. rade v súvislosti so
vznesenou námietkou premlčania nie je správne, a ani dôvodné, pretože nárok, ktorý je predmetom
tohto konania nie je a ani nemôže byť premlčaný. Podľa jej názoru premlčanie nároku nemožno

v tomto prípade opierať o tvrdenie, že právo sa mohla objektívne vykonať po prvýkrát nasledujúci
deň po spáchanom skutku spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva poškodeného, teda
už 26.8.2009. Skutková veta Najvyššieho súdu SR, sp. zn. BB-3T 32/2015 opisuje, že skutku sa
žalovaní mali dopustiť v období priebehu mesiacov marec až apríl 2009 až do 25.8.2009, kedy došlo
k výbuchu, pričom obžaloba, ako uviedol aj žalovaný v 1. rade mala byť podaná dňa 6.10.2015, teda

po viac ako šiestich rokoch od skutku. Objektívne určenie okruhu účastníkov, ktorí sa dopustili trestnej
činnosti nemožno zakladať na akejkoľvek domnienke o páchateľovi, ale rozhodujúcim je odsudzujúci
rozsudok, keďže sa na každého dovtedy hľadí ako na nevinného (čl. 50 ods. 1) a 2) Ústavy SR). Podľa
názoru žalobkyne, pasívnu legitimáciu žalovaných v tomto konaní založil až právoplatný rozsudok
o určení ich viny. Ak by mali byť na tento stav aplikované tvrdenia žalovaného v 1. rade, mala by

žalobkyňa podať žalobu v čase, keď v trestnom konaní zrejme ešte ani nebolo vznesené obvinenie
osobám zodpovedným za spáchanie tohto ohavného trestného činu. Bránila sa tým, že uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v tomto prípade je odlišné od prípadov, keď je zrejmé, kto škodu
spôsobil. Žiadala zohľadniť, že v tomto prípade aj samotné vyšetrovanie prebiehalo niekoľko rokov do
času, keď bola podaná obžaloba nakoniec i k právoplatnému odsúdeniu páchateľov. Namietala tiež

záver súdu prvej inštancie, že vznesená námietka premlčania žalovaným v 1/ rade nie je v rozpore
s dobrými mravmi. V tejto súvislosti uviedla, že je absolútne v rozpore nielen s dobrými mravmi, ale
so základnými morálnymi zásadami právneho štátu, aby sa osoba, ktorá aktívne marila vyšetrovanie
a nakoniec po uznaní za vinného ušla a skrývala sa v zahraničí, sa dožadovala právnej istoty a jehozáujmy presadzovala ako prvoradé, potláčajúc pritom jej právo na náhradu nároku, ktorý žiada priznať
v tomto konaní. Nárok na náhradu všetky škody – ujmy si okrem iného riadne uplatnila i v trestnom
konaní, a tvrdenia žalovaného v 1/ rade v tomto smere je nutné označiť iba za účelovú snahu o vyhnutie

sa povinnosti jej náhrady.
2.3.Nesúhlasila tiež s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade,
ktorú označila za absolútne nesprávnu. Uviedla, že zdravie človeka má bezprostredný dopad na kvalitu
života. Poukázala na doložené lekárske správy, posudky a iné dôkazy, z ktorých je preukázané,
že jej kvalita života výrazne narušená, nenapraviteľná, veľmi narúšajúca a obmedzujúc. Zdôraznila,

že zdravotné problémy, ktoré ju sprevádzajú roky po výbuchu a s pribúdajúcim vekom sa zhoršujú,
žalobkyňu a jej rodinu stoja nemalé peniaze. Preto je prisúdená výška nemajetkovej ujmy podľa jej
názoru neprimerane nízka. Žiadala zohľadniť, že kvalita jej života vzhľadom na spôsobené trvajúce
následky nebude nikdy ako predtým, je len potvrdením ďalekosiahlych následkov tohto ohavného
skutku, spáchaného žalovanými na osobe žalobkyne. Úvahy právnej zástupkyne žalovaného v 1. rade
o spornosti, resp. pochybnosti o spáchaní skutku je nutné označiť za demonštráciu arogancie, úvaha

o pochybnosti o páchateľovi, resp. v spôsobení ujmy je len nezmyselnou a neudržateľnou myšlienkou,
poukazujúc na právoplatné odsúdenie žalovaných. Podľa názoru žalobkyne každý prípad posudzovať
individuálne, a s čo najväčšou mierou zodpovednosti, pričom je treba zohľadniť, že nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v danej veci vychádza z úmyselného trestného činu – obzvlášť závažného zločinu
úkladnej vraždy a obzvlášť závažného zločinu všeobecného ohrozenia, ktoré svojou závažnosťou

nemožno prirovnávať k nedbanlivostným trestným činom a najmä, ak je pri nich uložený výnimočný trest
ako je tomu aj v tomto prípade (trest vo výmere 23 rokov pre obžalovaného v 1. rade a trest doživotia
pre obžalovaného v 2. rade).
2.4.Vo vzťahu k výroku rozsudku o zrušení neodkladného opatrenia uviedla, že tento považuje za
nadbytočný a navyše, zjavne nesprávny. Namietala, že nariadené neodkladné opatrenie je účinné

do právoplatného skončenia tohto súdneho konania, preto o jeho zániku nie je potrebné osobitne
rozhodovať. Trvala na nespochybniteľnej premise, že nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy
je daný, preto je nutné skonštatovať existenciu potreby účinnosti nariadeného neodkladného opatrenia,
keďže ako je zrejmé, žalovaný v 1. rade i v tomto konaní prezentuje svoj záujem scudziť nehnuteľnosť,
čím by nepochybne došlo k ohrozeniu, ak nie priamo k znemožneniu vymoženia nároku žalobkyne.

2.5.K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný v 1. rade, ktorý navrhol, aby odvolací súd
odmietol odvolanie žalobkyne, alternatívne aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako
vecne správny. Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení uviedol, že skutkové zistenia a právne závery
súdu prvej inštancie považuje za vecne správne. Podľa jeho názoru, súd prvej inštancie správne vykonal
všetky potrebné a navrhované dôkazy a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým

zisteniam a napadnutý rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že ani
žiaden ďalší z odvolacích dôvodov na predmetnú vec nie je možné aplikovať. V tejto súvislosti žalovaný
v 1. rade poukázal na to, že v odvolaní žalobkyne nevzhliadli uvedenie základných náležitostí odvolania,
a to odvolacie dôvody, a preto by mal odvolací súd odvolanie žalobkyne odmietnuť. Uviedol, že
vzniesol kvalifikovanú námietku premlčania, a preto súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie,

že právo žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je premlčané a nemožno ho žalobkyni
v súdnom konaní priznať z dôvodov, podrobne odborne zhmotnených v odôvodnení rozsudku. Právo
na spravodlivý súdny proces je základným právom každej ľudskej bytosti, a to sa týka aj prípadov, ak
sa vedie civilný spor, v ktorom je žalovaným osoba odsúdená (navyše nespravodlivo) za trestný čin.
Odsúdeným a ich rodinným príslušníkom taktiež patrí právo na zachovanie ich ľudskej dôstojnosti a cti,

právo vlastniť majetok, ako aj právo na ochranu ich majetku. Uviedol, že je si vedomý toho, že civilný súd
nemôže posúdiť vinu alebo nevinu žalovaného v 1. rade, avšak vie spoľahlivo posúdiť, či sú skutkové
zistenia a právne závery súdu prvej inštancie vecne správne, alebo nie. Záverom poukázal na to, že
všetky právne názory na vec podrobne prezentoval vo svojich podaniach k veci a v ústnych prednesoch
na pojednávaniach, na ktoré týmto, z dôvodu, aby sa neopakovali, odkazuje.

3.K vyjadreniu žalovaného v 1. rade sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo výrokoch I., II. a III. tak, že žalobe vyhovie v celom
rozsahu a žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaviaže zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku k rukám žalobkyne sumu 200.000,- eur a zároveň zruší výrok č. V. napadnutého rozsudku
o zrušení neodkladného opatrenia a taktiež rozhodne o tom, že žalovaného v 1. rade zaviaže k náhrade

trov konania v plnej výške. Uviedla, že sa v celom rozsahu pridržiava podaného odvolania, v ktorom
podľa jej možností presvedčivo uviedla a vysvetlila dôvody podaného odvolania. Uviedla, že vyjadrenie
žalovaného v 1. rade je i vzhľadom na jeho osobné útoky na jej adresu, ktoré prezentuje počas celého
súdneho konania, nutné vnímať ako prejav frustrácie a nevraživosti, čím zároveň spoľahlivo potvrdzujeopodstatnenosťjejobáv,ktoréprezentovalapredsúdomprvejinštancie,čozároveňpotvrdzujeijejnárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, a to v plnej výške. Zdôraznila, že k námietke premlčania sa vyjadrila
v podanom odvolaní, na ktorom zotrváva v celom rozsahu a z neho je zároveň zrejmé, že námietka

premlčania nemôže nikdy obstáť. Žalovaný v 1. rade sa neustále dovoláva svojich práv a úplne pritom
opomína svoju zodpovednosť za činy, ktorými jej bola spôsobená doživotná ujma a trauma.
4.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej
len „CSP“) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 CSP a § 380 ods. 1 CSP) a viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania s

verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 219 ods. 3 CSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je treba v celom rozsahu ako vo
výroku vecne správne potvrdiť.
5.V prejednávanej veci rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu napadla podaním odvolania
žalobkyňa a to vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade ako aj vo vzťahu k žalovanému 2/ rade. Žalovaný
odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie nepodali. Odvolací súd sa zaoberal najskôr tým, či nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy môže žalobkyňa uplatňovať voči žalovaným ako solidárnym dlžníkom
a či títo majú postavenie samostatných spoločníkov, keďže žalovaný 2/ odvolanie voči rozsudku súdu
prvej inštancie nepodal a dospel k záveru, že súd prvej inštancie z tohto pohľadu vec správne právne
posúdil.
6.Podľa názoru odvolacieho súdu analogicky podľa § 853 ods. 1 s použitím ust. § 438 ods. 1 OZ a ust.

§ 511 ods. 1 OZ ako v prípade náhrady škody, tak aj v žalobe na náhradu nemateriálnej ujmy sa môže
žalobkyňa domáhať jej náhrady voči žalovaným spoločne a nerozdielne, pretože obaja žalovaní mali
zasiahnuť do chránených práv žalobkyne trestným činom a ide teda o rovnaký hmotnoprávny nárok
žalobkyne voči žalovaným. Pasívna solidarita je charakterizovaná viacerými subjektmi na dlžníckej
strane, ktorých povinnosťou je splniť dlh tomu istému veriteľovi spoločne a nerozdielne. Jej funkcia

spočíva vo väčšom zabezpečení pohľadávky veriteľa a uľahčenie uplatnenia.
7.Z právnej úpravy, ktorú treba aplikovať na vzájomný vzťah žalovaných nevyplýva, že predmet konania
nemôže byť prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému z nich. Správne súd prvej inštancie
prijal záver, že ide o pasívne spoločenstvo samostatných spoločníkov, ktorý má tie dôsledky, že právne
úkony žalovaného 1/, ktoré urobil vo vzťahu k žalobkyni nemajú právne účinky aj na žalovaného 2/. Na

základe toho záveru, potom súd prvej inštancie správne posudzoval námietku premlčania, ktorú zniesol
žalovaný 1/ iba vo vzťahu k žalovanému 1/. Žalovaný 2/ námietku premlčania nevzniesol a preto sa súd
prvej inštancie vo vzťahu k nemu otázkou premlčania nároku zaoberať nemohol.
8.Poškodený si môže uplatniť nárok na náhradu škody v tzv. adhéznom konaní, ktoré je súčasťou
trestného konania, splýva s ním, najmä pokiaľ ide o dokazovanie. Pod pojem škoda uplatnená

v adhéznom konaní treba zahrnúť aj nárok na náhradu nemateriálnej ujmy. Tento záver prijal Najvyšší
súd Slovenskej republiky vo svojom uznesenie spisová značka 1 M Cdo 1/2011 zo dňa 24. apríla
2014,ktorých dôvodoch tohto rozhodnutia uviedol: „ Trestné právo v zmieňovanom ustanovení § 46
ods.1 veta prvá Trestného poriadku definuje obsah pojmu škoda nie v zmysle dnes už postupne
prekonanej a prekonávanej predstavy o škode ako zásahu výlučne do majetkových práv poškodeného,

ale nazerá na škodu modernejším, vyspelo európskym chápaním ako protiprávny zásah do materiálnych
i nemateriálnych práv, pričom výsledkom takéhoto zásahu môže byť logicky nielen ujma materiálna
(majetková, či peňažná) ale aj ujma nemateriálna, teda ujma či škoda, ktorá sa neprejaví vo sfére
materiálnej, ale vo sfére inej, tvorenej všetkými ostatnými právami inej, nie materiálnej, povahy
ktorým právny poriadok priznáva právnu ochranu a ich porušenie, resp. zásah do takýchto práv

sankcionuje. Trestný poriadok teda vníma škodu ako škodu majetkovú, morálnu a inú, pričom obsahovo
odkazuje na porušenie, či ohrozenie iných zákonných práv a slobôd poškodeného s tým, že pojem
morálna a iná škoda, vo vzťahu k škodlivému následku spôsobenému zavineným protiprávnym konaním
sankcionovaným normami trestného práva, treba vnímať ako pojmy, ktoré sú v priamej súvislosti so
všeobecným pojmom nemajetková ujma v civilnom práve, ktorý je obsahovo natoľko rôznorodý, ako sú

rôznorodé zákonné práva a slobody, ktoré podliehajú zákonnej ochrane.
Vzhľadom k uvedenému pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody v adhéznom konaní je nutné
rešpektovať hmotnoprávne ustanovenia osobitných predpisov, na ktorých je uplatnený nárok založený
a ktorými sa tiež riadi. Tieto predpisy špecificky upravujú vznik nároku na náhradu škody, jeho obsah
a rozsah, spôsob náhrady“ .

9. Základnou podmienkou, aby si žalobkyňa mohla uplatniť nárok na náhradu nemateriálnej ujmy
v adhéznom konaní je, že jej trestným činom obvineného bola spôsobená nemateriálna ujma . Zároveň
sa vyžaduje, aby medzi vznikom nemateriálnej ujmy a spáchaným skutkom, za ktorý boli žalovanístíhaní, bola príčinná súvislosť. Povinnosťou žalobkyne v adhéznom konaní bolo uplatniť si tento nárok
na náhradu škody vrátane nemateriálnej ujmy riadne a včas. Ak nemateriálnu ujmu spôsobili viacerí
obvinení, žalobkyňa bola povinná uplatniť nárok voči každému z nich a označiť aj dôvod, na základe

ktorého si nároku uplatňuje.
10. Záver súdu prvej inštancie v tom, že nárok žalobkyne je vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade premlčaný,
je podľa názoru odvolacieho súdu správny. V danej veci nesporne ide o právo majetkovej povahy,
ktoré podlieha premlčaniu. V tomto smere súd prvej inštancie vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR , ktorý sa otázkou premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

zaoberal vo viacerých prípadoch. Na základe rozhodnutia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
bolo v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky - ako judikát R
58/2014publikovanérozhodnutieNajvyššiehosúdu spočívajúcevprávnomnázore,podľaktoréhoprávo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktoré podlieha premlčaniu.
11. Odvolací súd s ohľadom na dôvody odvolania, ktoré uviedla žalobkyňa v písomne podanom odvolaní
sa zaoberal aj tým, kedy začala premlčacia doba na uplatnenie nároku žalobkyni plynúť. Súd prvej

inštancie vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyjadrenej vo viacerých
súdnych rozhodnutiach vychádzal z názoru, že počas plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v
prípade náhrady za spôsobenú a nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na
okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť samostatné
právafyzickéosoby.Premlčaciadobazačínaplynúťdňomnasledujúcompodni,kedyktakémutozásahu

došlo (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka 3 Cdo 18/2016 zo dňa 22. júna
2016 ).
12. Podľa §101 OZ pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia
vyplýva že Občiansky zákonník počiatok plynutia premlčacej doby určuje na okamih, keď sa právo

mohlo vykonať po prvý raz a to z objektívneho hľadiska. Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva,
že žalovaní mali trestný čin spáchať v presne nezistenom dni v mesiaci marec až apríl 2009, pričom,
samotnému zásahu do osobnostných práv žalobkyne nastalo dňa 25.08.2009, kedy bol diaľkovým
opaľovacím zariadením iniciovaný nástražný výbušný systém. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej
inštancie správne vec po právnej stránke posúdil, keď dospel k záveru, že premlčacia doba začala

žalobkyni plynúť 26.08.2009 a uplynula 26.08. 2012. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že v trestnom
konaní riadne uplatnila nárok na náhradu nemateriálnej ujmy a teda nemohlo prísť ani k prerušeniu
plynutia premlčacej doby (spočívaniu) od uplatnenia nároku do konečného rozhodnutia. Zo zápisnice
o pojednávaní konanom pred súdom prvej inštancie dňa 06.12.2019 (č.l. 155 spisu) vyplýva, že
žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že náhradu škody si uplatnila v trestnom konaní, ale majetkovú

ujmu si neuplatňovala. Ani z fotokópií zápisníc o výpovediach žalobkyne v trestnom konaní nevyplýva,
že by si okrem škody na zdraví a sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyňa uplatnila aj nárok na
náhradu nemateriálnej ujmy. O skutočnosti, že nedošlo k uplatneniu nároku na náhradu nemateriálnej
ujmy trestnom konaní svedčí aj to, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spisová značka
2To 1/2017 zo dňa 20. marca 2018 nebola žalobkyňa ako poškodená so zvyškom nároku na náhradu

škody odkázal na civilný proces . Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval za nedôvodné tvrdenie
žalobkyne v tom, že si nárok na náhradu nemateriálnej ujmy uplatnila v trestnom konaní. Z obsahu
podanej žaloby vyplýva, že táto bola na súd prvej inštancie doručená osobne do podateľne súdu dňa
29.10.2018, teda viac ako 6 rokov po uplynutí premlčacej doby.
13.Žalobkyňa sa v podanom odvolaní bránila aj tým, že bezprostredne po spáchaní trestného činu jej

nebolo známe, ktoré osoby tento trestný čin spáchali a preto nie je možné vychádzať pri posúdení
premlčania z toho záveru, že premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcom po dni, kedy k
takémuto zásahu došlo. Namietala, že žalovaní 1/ rade maril vyšetrovanie a skrýval sa. Odvolací
súd v tejto súvislosti uvádza, že trojročná všeobecná premlčacia doba uvedená v ust. § 101OZ
má objektívnu povahu začína plynúť od určitej udalosti, čo je vyjadrené v ust. §101 OZ slovným

spojením : „ keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz“ a nie keď poškodený mohol vykonať právo po
prvý raz. K záveru, že premlčacia doba pri nároku na náhradu nemateriálnej ujmy začína plynúť dňom
nasledujúcom po dni, kedy k takémuto zásahu došlo opakovane dospel aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo svojich rozhodnutiach (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. novembra 2012 sp. zn. 2Cdo
194/2011, Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 18/2016 zo dňa 22. júna 2016, Uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp.zn.5Cdo 265/2009 zo dňa 17. februára 2011).
14.Taktiež ako nesprávny odvolací súd posúdil názor žalobkyne, že všeobecná trojročná premlčacia
doba mohla začať plynúť až dňom kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok súdu v trestnej veci, ktorým
boli žalovaní uznaní vinnými (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2To 1/2017 zo dňa 20.marca 2018). Už v adhéznom konaní si môže poškodený uplatniť nárok na náhradu škody, pod ktorou
v trestnom konaní treba rozumieť aj nemateriálnu ujmu (Uznesenie Najvyššie súdu sp. zn. SR 1M
Cdo 1/2011 zo dňa 24.apríla 2014), najneskôr však tak môže urobiť do skončenia vyšetrovania, pričom

je potrebné, aby uviedol dôvod nároku a jeho výšku. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa v
trestnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody a sťaženia spoločenského uplatnenia. Nebolo však
preukázané, že žalobkyňa riadne uplatnila nárok na náhradu nemateriálnej ujmy v trestnom konaní
a preto, ak tak urobila až podaním civilnej žaloby dňa 29.10.2018 nesporne uplatnila svoj nárok po
márnom uplynutí trojročnej premlčacej doby.

15.K námietke žalobkyne, ktorú uviedla v podanom odvolaní v tom, že žalovaným 1/rade vznesenú
námietku premlčania je treba posúdiť ako námietku premlčania vznesenú v rozpore s dobrými mravmi
odvolací súd uvádza, že v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s dôvodmi, ktoré uviedol súd
prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navyše odvolací súd uvádza, že ak by aj z hľadiska
dobrým mravov posudzoval konanie žalovaného 1/, ktorý sa mal skrývať a vyhýbať trestnému konaniu
a mohol tak sťažiť žalobkyni uplatniť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nemohol by prijať záver,

že neuplatnenie nároku na nemateriálnu ujmu v premlčacej lehote zavinil z tohto dôvodu žalovaný 1/
rade. Odvolací súd uvádza, že zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa 18.09.2015
(č.l. 404 spisu) vyplýva, že žalobkyňa aj právny zástupca si preštudovali trestný spis ja 18.09.2015 v
priestoroch Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR. Zo zápisnice o výsluchu svedka - poškodeného zo
dňa 16.07.2014 (č.l. 406) vyplýva, že žalobkyňa sa pripája k trestnému konaniu ako poškodená a podľa

§ 46 ods. 3 Trestného poriadku, uplatňuje si nárok na náhradu škody, avšak vo veci náhrady škody
ju zastupuje v tomto konaní JUDr. Šimuny. Keďže obžaloba vo trestnej veci voči žalovaným bola
na súd podaná 06.10.2015 a najneskôr do skončenia vyšetrovania môže poškodený náhradu škody
v adhéznom konaní uplatniť je zrejmé, že žalobkyňa bola nečinná a to až do 29.10.2018 ( kedy podala
žalobcu v civilnom konaní) a tento nárok si neuplatňovala a to aj napriek tomu, že nárok na náhradu

škody na zdraví a sťaženie spoločenského uplatnenia si v adhéznom konaní riadne uplatnila a tento
nárok jej bol v trestnom konaní v plnej výške bol priznaný. Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací
súd vychádzal z rovnakého záveru ako súdu prvej inštancie v tom, že žalobkyňa v trestnom konaní
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy neuplatnila a preto nemohlo dôjsť k zastaveniu premlčacej doby
a jej spočívaniu.

16.Pri posudzovaní skutočnosti, či žalovaným 1/ rade vznesená námietka premlčania je v rozpore
s dobrými mravmi s ohľadom na to, že žalovaný 1/ rade sa mal vyhýbať trestnému konaniu a tým sťažiť
žalobkyni uplatniť tento nárok odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyni nič nebránilo uplatniť nárok
na náhradu nemateriálnej ujmy v adhéznom konaní a zabrániť tak dôsledkom plynutia času, ktorým
je oslabenie tohto nároku. Rovnako ako súd prvej inštancie ani odvolací súd nezistil žiadny dôvod,

pre ktorý by považoval vznesenú námietku premlčania žalovaným 1/ rade za námietku premlčania
vznesenú v rozpore s dobrými mravmi. Samotné uplatnenie tejto námietky žalovaným v 1/ rade ani
závažnosť skutku za ktorý bol žalovaný v 1/ rade odsúdený ako aj existencia nemateriálnej ujmy, ktorá
mala žalobkyni vzniknúť nie je dôvodom pre prijatie záveru, že žalovaným v 1/ rade vznesená námietka
premlčania je v rozpore dobrými mravmi. Odvolací súd v súvislosti s vyššie uvedenými závermi považuje

za potrebné uviesť, že nijako neznižuje závažnosť trestných skutkov, ktorých sa žalovaní dopustili a
ich následky.
17.Žalobkyňa podaným odvolaní napadla aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o zrušení
neodkladného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu Topoľčany zo dňa 07.11.2018
č.k. 6C/54/2018-41, s ktorým nesúhlasila. Namietala, že nariadené neodkladné opatrenie je účinné

do právoplatného skončenia tohto súdneho konania, preto o jeho zániku nie je potrebné osobitne
rozhodovať. Trvala na nespochybniteľnej premise, že nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy
je daný, preto je nutné skonštatovať existenciu potreby účinnosti nariadeného neodkladného opatrenia,
keďže ako je zrejmé, žalovaný v 1/ rade i v tomto konaní prezentuje svoj záujem scudziť nehnuteľnosť,
čím by nepochybne došlo k ohrozeniu, ak nie priamo k znemožneniu vymoženia nároku žalobkyne.

18.Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie vyhovel návrhu žalobkyne na nariadenie
neodkladného opatrenia a uznesením zo dňa 07.11.2018 č.k. 6C/54/2018-41 zakázal žalovanému v
1/rade, aby akýmkoľvek spôsobom nakladal s nehnuteľnosťami zapísanými v katastrálnom operáte
katastrálneho odboru Okresného úradu Topoľčany pre okres Topoľčany, Obec E., katastrálne územie
E. na LV č. XXXX, LV.č. 2956, LV č. XXXX, LV č. XXXX najmä , aby prevádzal vlastnícke právo

k predmetným nehnuteľnostiam kúpnou, darovacou, zámennou zmluvou, zabezpečovacím prevodom
vlastníckeho práva, uzatváral zmluvy o budúcej zmluve, nehnuteľnosti zaťažoval záložným právom,
vecným bremenom alebo inými právami tretích osôb, vkladal ich do majetku právnických osôb,
prenajímal ich, uzatváral k nim iné zmluvy a vykonával jednostranné právne úkony (napr. uznaniezáväzkov a i.), ktoré sa týkajú týchto nehnuteľnosti, aby tretiu osobu splnomocnil na nakladanie s
nehnuteľnosťami.
19.Napadnutý výrok o zrušení neodkladného opatrenia nariadeného uznesením zo dňa 07.11.2018

č.k. 6C/54/2018-41 odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 335 ods. 1 CSP a tiež tým, že neodkladné
opatrenie v danej veci bolo nariadené po začatí konania vo veci samej. Z uvedeného dôvodu aj bez
návrhu zrušil nariadené neodkladné opatrenie s tým, že nariadené neodkladné opatrenie stratí účinnosť
právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej vo vzťahu k žalovanému v 1/rade (výrok I. tohto rozsudku).
Odvolací súd sa zaoberal námietkami žalovanej proti tomuto výroku (výrok V.) napadnutého rozsudku

(§ 357 písm. e) CSP) a dospel k záveru, že s ohľadom na výsledok konania vo vzťahu k žalovanému 1/
rade, voči ktorému súd žalobu v celom rozsahu zamietol bolo potrebné nariadené neodkladné opatrenie
zrušiť. Túto povinnosť súdu ukladá ust. § 335 ods. 1 CSP vždy, ak bolo neodkladné opatrenie nariadené
po začatí konania a to v rozhodnutí, ktorým súd žalobu vo veci samej zamietol. Z uvedeného dôvodu
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj v tomto výroku potvrdil.
20.Z obsahu odvolania podaného žalobkyňou vyplýva, že žalobkyňa podala odvolanie aj aj voči výške

priznanej náhrady nemateriálnej ujmy v sume 10 000 eur vo vzťahu k žalovanému v 2 /rade a teda aj do
výroku, ktorým žalobu voči nemu zamietol. Žalobkyňa namietala, že takto určená výška nemateriálnej
ujmy je neprimerane nízka a domáhala sa zmeny rozsudku tak, že jej súd prizná nemajetkovú
ujmy v sume 200.000,- eur. Žalovaný 2/ rade odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie nepodal.
S ohľadom na dôvody odvolania sa odvolací súd zaoberal tým, či súdom prvej inštancie priznaná výška

nemateriálnej ujmy je primeraná závažnosti ujmy, ktorá žalobkyni vznikla a okolnostiam ako k ujme došlo
a či z rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, akými úvahami a závermi sa súd pri určení jej výšky
riadil.
21.Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že predpokladom pre priznanie práva na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 13 ods. 2, 3 OZ je zistenie, že zadosťučinenie

podľa § 13 ods. 1 sa nezdá postačujúce. Nemajetková ujma sa premieta do psychickej sféry fyzickej
osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa teda bezprostredne nepremieta do fyzickej
integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je
zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je určovaná základnými zákonnými kritériami. A to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a

okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická
osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo
dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale
objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii)
vnímala aj každá iná fyzická osoba. Primárne je preto potrebné vychádzať z individuálnych okolností

prípadu a stretu práv postihnutej osoby a osoby, ktorá spôsobila neoprávnený zásah. Výška náhrady
nemajetkovej ujmy zosobňuje hodnotu práva nemateriálnej povahy, týkajúceho sa osobnej integrity
človeka, vrátane ľudskej dôstojnosti. Výška náhrady nemajetkovej umy v peniazoch nemá byť ocenením
hodnoty ľudského zdravia prípadne ľudského života, pretože tieto majú nevyčísliteľnú hodnotu, ale jej
cieľom je len určitá satisfakcia za spôsobený zásah do práva na zdravie a tým aj súkromného života.

22.V danej veci došlo k nezvratnému poškodeniu zdravia žalobkyne úmyselnými trestnými činmi,
ktoré spáchali žalovaní. Poškodenie zdravia má trvalé následky. Tým došlo k zásahu do chráneného
práva žalobkyne - práva na zdravie a práva na rodinný život v zmysle ust. § 11 OZ. Odstrániť
následky neoprávneného zásahu nie je možné a za postačujúce primerané zadosťučinenie nie je
možné považovať výsledok trestného konania, v ktorom boli žalovaní uznaní vinnými. Trestné konanie

vedené voči žalovaným a jeho výsledok je nesporne určitým satisfakčným prostriedkom, pôsobiacim
na zmiernenie utrpeného zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne, však vzhľadom k následkom toto
zásahuniejemožnéhopovažovaťzaprimeranézadosťučinenie,ktoréjepostačujúcezmierniťvzniknutú
nemajetkovú ujmu.

23.Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci boli voči žalovanému 2/ rade splnené všetky
zákonom stanovené predpoklady vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože nesporne došlo
k poškodeniu zdravia žalobkyne vyššie popísaným spôsobom, ide o právo – právo na zdravie chránené
ust. § 11 OZ, k vzniku ujmy t.j. k poškodeniu zdravia žalobkyne došlo to úmyselným trestným činom
a medzi existenciou ujmy a protiprávnym konaním existuje príčinná súvislosť. Napokon je treba uviesť,

že vzhľadom k závažnosti dôsledku neoprávneného zásahu možnosti satisfakcie uvedené v ust. §
13 ods. 1 OZ odvolací súd rovnako ako súdu prvej inštancie nepovažoval za postačujúce, pretože
u žalobkyni došlo k vážnemu poškodeniu dôležitého zmyslového orgánu – sluchu s trvalými následkami ,
preto boli splnené podmienky ust. § 13 ods. 2 OZ na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Každáosoba , by takýto neoprávnený zásah objektívne mohla pociťovať ako zásah do ochrany osobnostných
práv . Nemajetková peňažná ujma v peniazoch patrí žalobkyni za utrpené pocity šoku, stresu, smútku
z trvalej straty zdravia a zmeny kvality života. Satisfakčná žaloba je potom prostriedkom na zmiernenie

týchtonegatívnychnásledkov.Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdrovnakoakosúdprvéhostupňa
dospel k záveru, že nárok žalobcu podľa § 13 ods. 1 a 2 OZ je daný.

24.Čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolací súd po prejedaní veci dospel
k záveru, že súdom prvej inštancie priznaná výška nemateriálnej ujmy je primeraná. Súd prvej inštancie

pri určení výšky zadosťučinenia v peniazoch vychádzal z ust § 13 ods. 3 OZ, podľa ktorého výšku
náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo. Výšku relutárnej náhrady potom súd prvej inštancie určil v sume 10.000 eur
na základe voľnej úvahy súdu, pretože ide o nárok, ktorého výšku nemožno zistiť inak.
25.Takto priznané zadosťučinenie odvolací súd považuje za primerané s ohľadom na zistený skutkový
stav v tejto veci. Odvolací súd pri tom prihliadol k okolnostiam konkrétneho prípadu, s cieľom vyvážiť

a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, t.j. nemajetkovú umu, ktorá na osobnosti
fyzickej osoby – žalobkyni vznikla. Pri posudzovaní priznanej výšky nemajetkovej ujmy odvolací súd
rovnako ako súd prvej inštancie prihliadol k intenzite, povahe a spôsobe neoprávneného zásahu,
kcharakteruarozsahuzasiahnutejhodnoteosobnosti,ktrvaniuarozsahuvzniknutejnemajetkovejujmy.
Správne súd prvej inštancie pri určení tejto výšky zohľadnil najmä skutočnosť, že k neoprávnenému

zásahu do osobnostnej sféry žalobkyne - do práva na zdravie, práva na rodinný život došlo úmyselným
trestným činom žalovaného, za ktorý bol právoplatným rozsudkom súdu aj odsúdený.
26. Vzhľadom k týmto záverom je možné konštatovať, že k neoprávnenému zásahu do práva na zdravie
a rodinný život žalobkyne došlo úmyselným trestným činom, tento mal násilnú povahu, značnú intenzitu
a rozsah a jeho následky sú trvalé. Zásah do zdravia žalobkyne bol vykonaný tým spôsobom, že

žalovaný 2/ rade zostrojil a inicioval diaľkovým odpaľovacím zariadením nástražný výbušný systém
s úmyslom zavraždiť žalobkyňu. Žalovaný 2/ rade týmto skutkom spáchal obzvlášť závažný zločin
všeobecného ohrozenia podľa § 284 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. a) Trestného zákona
a zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona .

27. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je vyvážiť a zmierniť nemajetkovú ujmu peňažnou
formou a plní tiež satisfakčnú funkciu. Účelom priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je náhrada
škody na zdraví, ktorá žalobkyni v súvislosti s trestným činom vznikla. V trestnom konaní priznaná
náhrada titulom bolestného sťaženia spoločenského uplatnenia jej bola priznaná. Pri určení výšky
nemajetkovejujmytrebazohľadniťaj to,žezmyslompeňažnéhozadosťučineniajevýhradnezmiernenie

a vyváženie následkov nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnosti fyzickej osoby.
28. Aj podľa názoru odvolacieho súdu okolnosti, za ktorých k porušeniu práva na ochranu zdravia
a rodinného života žalobkyne s ohľadom aj na vzniknutý následok, ktorý vznikol a cieľ, ktorý sa priznaním
nemateriálnej ujmy sleduje, odôvodňujú priznanie nemajetkovej ujmy v sume 10.000 euro. Súd prvej
inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal najmä v bodoch 35.8. , 35.9. a 35.10 aj na

rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR súdov vo veciach spáchania trestného činu vraždy, kde bola
poškodeným priznaná nemateriálna ujma 10.000 eur a v prípade obzvlášť závažného trestného činu
vraždy vo výške 24.000 eur , pričom v týchto veciach došlo k neoprávnenému zásahu do právo na
život. V súdenej veci je predmetom ochrany právo na rodinný život a právo na zdravie, ku ktorých
porušeniuneoprávnenýmzásahomžalovaného2/došloatopoškodenímdôležitéhozmyslovéhoorgánu

– sluchu s trvalými následkami. Suma 10.000 euro sa potom javí ako suma primeraná zodpovedajúca
kritériám rozhodujúcim pre jej priznanie a tiež s ohľadom aj na súdnu prax v obdobných veciach. V tejto
súvislosti odvolací súd uvádza, že súdom prvej inštancie priznaná suma je primeraná s ohľadom aj
na rozhodovaciu prax odvolacieho súdu. V konaní vedenom pod sp. zn. 7Co/87/2012 odvolací súd
rozsudkom č.k. 7Co/87/2012 -146 zo dňa 14. júna 2012 určil výšku relutárnej náhrady v sume 3.000 eur

za neoprávnený zásah do osobnostnej sféry žalobcu - do práva na zdravie. Došlo k nemu úmyselným
trestným činom žalovaného, ktorý bol právoplatným rozsudkom Okresného súdu Levice zo dňa 12. 11.
2008 č. k. 2T 114/08-172 (právoplatnosť tento rozsudok nadobudol dňa 12. 11. 2008), uznaný vinným
zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364
ods. 1 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písmeno a/ Trestného zákona,

pričom spáchaným skutkom žalobcovi úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví.
29.V tejto veci však bolo treba zohľadniť vyššie uvedené okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému
zásahu do práva na zdravie a rodinný život žalobkyne, spôsob spáchania a závažnosť trestného činu,
za ktorý bol žalovaný 2/ rade odsúdený, a to obzvlášť závažný zločin všeobecného ohrozenia a zločinnedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami. Zohľadňujúc všetky osobitosti súdenej veci
po tom ako aj vyššie uvedené rozhodnutia súdov v obdobných veciach, po tom odvolací súd prijal
záver, že súdom prvej priznaná výška nemateriálnej ujmy je primeraná. Správne súd prvej inštancie

potom postupoval, keď vo zvyšku žalobu žalobkyne, ktorá sa domáhala jej priznania sume 200 000 eur
ako nedôvodnú zamietol. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny aj v týchto výrokoch potvrdil.
30.Odvolacísúdpovažovalazasprávneajrozhodnutiesúduprvej inštancieotrováchkonania(výrokIII.,
VII.).Vo vzťahu k žalovanému 1/rade súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 257 CSP, ktoré

má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti zákona a s ohľadom na výnimočnosť dôvodov hodných
osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v okolnostiach danej veci, prihliadajúc zároveň dobrým mravom prijal
správny záver, keď žalovanému v 1/rade, ktorý bol v konaní úspešný náhradu trov nepriznal.
31.Aj vo vzťahu k žalovanému 2/rade súd prvej inštancie o trovách konania správne rozhodol, keď aj
napriek čiastočnému úspechu priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania poukazujúc na to, že výška
plnenia závisela od úvahy súdu.

32.O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd tak, že v odvolacom konaní úspešným
žalovaným nárok na ich náhradu nepriznal. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol
podľa § 257 a § 396 ods. 1 CSP a to z dôvodu existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dôvody
hodné osobitného zreteľa videl odvolací súd v charaktere prejednávanej veci a uplatnenom nároku. Vzal
do úvahy, že žalobkyňu je treba nepochybne považovať za obeť násilného trestného činu, spáchaného

vyššie uvedeným konaním žalovaných, ktorá sa domáhala v tomto súdnom konaní svojho nároku na
nemateriálnu ujmu. Za dôvod hodný osobitného zreteľa odvolací súd považoval aj skutočnosť, že nebyť
úmyselnej trestnej činnosti žalovaných, k tomuto súdnemu konaniu by nedošlo.
33. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).