Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. október 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/77/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116218206
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5116218206.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Martiny Mochnáčovej, v spore žalobcu: Všeobecná zdravotná poisťovňa,
a. s., so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava – mestská časť Petržalka, IČO: 35 937 874,
proti žalovanému: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/X, XXX XX E., zastúpený JUDr.
Petrom Belicom, advokátom so sídlom M. R. Štefánika 36, 036 01 Martin, IČO: 37 927 001, o zaplatenie
1.768,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
40C/187/2016-158 zo dňa 21. novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 40C/187/2016-158 zo dňa 21. novembra 2019 mení tak, že

žalobu v celom rozsahu zamieta.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako aj
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.768,80 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy
1.768,80 eur od 05.02.2014 do zaplatenia, a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku
(výrok I.). Zároveň žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %

(výrok II.).
2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 1.768,80 eur a nahradiť mu trov konania.
3.Uznesenímč.k40C/187/2016-94zodňa17.07.2018súdprvejinštanciepripustilzmenužaloby,ktorou
sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.768,80 eur spolu
s úrokmi z omeškania vo výške 5,25 % ročne z dlžnej sumy od 05.02.2014 do zaplatenia a nahradiť mu
náklady konania vo výške 1,50 eur.

4. Žalobca žiadal priznanie žalovanej pohľadávky spolu s jej príslušenstvom na tom skutkovom
základe, že z oznámenia zdravotnej poisťovni o poskytnutí zdravotnej starostlivosti zo dňa 01.08.2013,
vystaveného lekárom Psychiatrickej nemocnice Veľké Zálužie, sa dozvedel, že v dňoch od 29.05.2013
do 12.07.2013 bola poskytovaná zdravotná starostlivosť žalovanému, ktorý je poistencom žalobcu.
Žalovanému bola odsúhlasená a následne poskytnutá zdravotná starostlivosť. Išlo o zdravotnú
starostlivosť v súvislosti s liečením závislosti od alkoholu. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaný dobu liečby
- z hľadiska efektivity stanovenej v dĺžke 10 týždňov - nedodržal a liečbu svojvoľne predčasne ukončil.

Žalobca v súvislosti s liečením závislosti žalovaného v uvedenej dobe v ústavnej starostlivosti vynaložil
na liečenie žalovaného ako svojho poistenca sumu 1.768,80 eur. Žalobca poukázal na ust. § 42 ods. 4
písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného
zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znenízákona č. 363/2011 Z. z. účinnom od 01.12.2011 do 31.12.2016, v zmysle ktorého má právo uplatniť voči
poistencovi t. j. žalovanému nárok na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ak sa mu poskytla
preukázateľne v dôsledku porušenia liečebného režimu alebo v dôsledku užitia alkoholu alebo inej

návykovej látky, alebo voči tretej osobe, ak k úrazu alebo inému poškodeniu zdravia u poistenca, t.
j. žalovaného došlo jej zavineným protiprávnym konaním. Z oznámenia zdravotnej poisťovni zo dňa
01.08.2013 je nesporné, že žalovaný stanovenú a potrebnú dobu liečby nedodržal, čím podľa žalobcu
porušil liečebný režim.
5. Žalovaný v rámci svojej obrany neuznal žalovaný nárok, mal za to, že žiadny právny predpis pri

predčasnom ukončení (kde dôvodom nie je porušovanie liečebného režimu) poskytovanej zdravotnej
starostlivosti na základe vôle pacienta nezakladá právo uplatnené žalobcom. Liečebný režim neporušil,
alkohol neužil a jeho predčasné ukončenie liečby bolo odobrené odborným personálom, pričom
len zmenil len formu liečby za ambulantnú, naďalej abstinuje, absolvuje ambulantnú liečbu, z čoho
vyvodzoval, že ústavná liečba vo Veľkom Záluží splnila svoj účel. Neabsolvoval predchádzajúcu liečbu
v roku 1977 vo Veľkom Záluží.

6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom žalovaného, svedkyne F.
G. H. a oboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise. V rámci zisteného skutkového
stavu mal z oznámenia zdravotnej poisťovni zo dňa 01.08.2013 o poskytnutí zdravotnej starostlivosti
v dôsledku porušenia liečebného režimu, užitia návykovej látky, choroby z povolania alebo iného
poškodenia zdravia preukázané, že žalovaný ukončil ústavnú zdravotnú starostlivosť v Psychiatrickej

nemocnici vo Veľkom Záluží predčasne na základe vlastnej žiadosti. Z rozpisu náhrady vynaložených
nákladov vyplýva, že celkové náklady ústavnej liečby boli vypočítané v súlade s Metodickým
usmernením č. 9/8/2006 ÚDNZS o spracovaní a vykazovaní zdravotných výkonov poskytovateľov
zdravotnej starostlivosti. Náklady predstavujú náklady na ústavnú starostlivosť žalovaného v období
od 29.05.2013 do 12.07.2013. Súd prvej inštancie mal na základe výzvy žalobcu zo dňa 27.12.2013,

adresovanej žalovanému, preukázane, že žalobca vyzval žalovaného na úhradu žalovanej sumy, a to
v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy žalovanému. Z písomnosti psychiatrickej ambulancie Veľké
Zálužie mal preukázané, že žalovaný bol v uvedenom zariadení hospitalizovaný po druhý raz pričom
prvú liečbu v roku 1977 ukončil na vlastnú žiadosť o dva týždne skôr, ako dôvod uvádzal rodinnú
a ekonomickú situáciu. Liečbu v období od 29.05.2013 do 13.07.2013 ukončil na vlastnú žiadosť o

mesiacskôr,akoještandardnádobaliečby(10týždňov)vtomtozariadeníaakodôvoduviedolnástupdo
nového zamestnania. Dobu liečby žalovaný nedodržal, a tým liečebný režim porušil. Súd prvej inštancie
mal z predžalobných upomienok zo dňa 28.02.2014 a zo dňa 22.06.2015 preukázané, že žalobca vyzval
žalovaného na úhradu žalovanej sumy. Z výsluchu F. G. H. zistil, že žalovaný je jej pacientom a je
mu poskytovaná ambulantná starostlivosť. Z výpovede svedkyne vyplynulo, že žalovaný stanovený

režim dodržiava, avšak na ambulantnú liečbu nastúpil až po ukončení ústavnej liečby v Psychiatrickej
ambulancii vo Veľkom Záluží.
7. Súd prvej inštancie zamietol návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedka F. A., keďže bol toho
názoru, že skutočnosti, uvádzané v listinách, ktoré sú podpísané F. A., sú jasné a jednoznačné, ďalej
výsluchom svedkyne F. I., ktorá sa ako terapeutka starala o žalovaného počas liečby vo Veľkom Záluží.

Podľa žalovaného sa mala uvedená osoba vyjadriť k tomu, že žalovanému odporučila ambulantnú
liečbu. Napokon súd prvej inštancie nevykonal ani výsluch svedkov D. F., A. G. J., F. K. a A. B. G., keďže
podľa žalobcu sa tieto osoby mali vyjadrovať k tomu, či žalovaný v čase ústavnej, ako aj ambulantnej
liečby, dodržiaval stanovený liečebný režim. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na listinu
predloženú žalovaným, vystavenú F. F., z ktorej vyplýva, Že ambulantná spolupráca je insuficientná,

žalovaný opakovane porušoval abstinenciu.
8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že na daný prípad aplikoval ust. § 9 ods. 7 a § 22 zákona č. 580/2004
Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, ust. § 121 ods. 3 a § 517 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
(ďalej len „OZ“) v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka.
9. Žalovaný podľa súdu prvej inštancie svoju obranu zameral na skutočnosť, že alkoholizmus je choroba,
celoživotný proces a nemožno ju posudzovať oddelene, či je pacient v ústavnej alebo ambulantnej
starostlivosti. K obrane žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že jeho úlohou nebolo posúdiť, či sa v
prípade liečby alkoholizmu jedná alebo nejedná o celoživotný proces, ale či žalobca má voči žalovanému

nárok na úhradu nákladov za poskytnutú ústavnú zdravotnú starostlivosť na základe uvádzaných
tvrdení, že žalovaný porušil liečebný režim, stanovený v Psychiatrickej ambulancii vo Veľkom Záluží, na
čo zameral dokazovanie. Bol toho názoru, že dodržiavanie, resp. prípadné nedodržiavanie liečebného
režimu ambulantnej lekárskej starostlivosti, stanoveného F. H., nemalo žiadny vplyv na posudzovanienároku, ktorý si žalobca voči žalovanému uplatnil žalobou. Predmetom konania bolo posúdenie nároku
žalobcu, ktorý sa týka obdobia roku 2013, kedy bol žalovaný v ústavnej starostlivosti. V danom prípade
bol relevantným dôkazom vyjadrenie F. A., primárky oddelenia vo Veľkom Záluží, ktorá jednoznačne

uviedla, že pacient (žalovaný) liečebný režim porušil. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že v konaní
nevyšiel najavo žiadny dôvod, pre ktorý by malo byť spochybňované vyjadrenie primárky oddelenia
F. A. o tom, že žalovaný ako pacient dobu liečby nedodržal, a teda liečebný režim porušil. Súd prvej
inštancie tak na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nárok žalobcu uplatnený v konaní
je dôvodný a preukázaný, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi istinu vo výške 1.768,80 eur. Keďže žalovaný sa dostal do omeškania s plnením svojho
peňažného záväzku voči žalobcovi, súd prvej inštancie priznal tiež žalobcovi podľa ust. § 517 ods. 2 OZ
úroky z omeškania vo výške podľa ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., t. j. vo výške 5,25 %
ročne zo sumy 1.768,80 eur od 05.02.2014 do zaplatenia.
10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Keďže žalobe v plnom rozsahu vyhovel, úspešnou

stranou v konaní bol žalobca, na základe čoho mu súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.
11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, pričom
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, ta že žalobu zamietne
a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania, eventuálne aby odvolací súd napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Žalovaný považoval napadnuté rozhodnutie za nesprávne, nezákonné a nespravodlivé.
V odôvodnení odvolania s odkazom na ust. § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. uviedol, že podľa jeho
názoru v konaní nenastali a neboli preukázané skutočnosti, ktoré by nasvedčovali porušenie liečebného
režimu z jeho strany. Žalovaný uviedol skutočnosti, ktoré z dokazovania vyplynuli, na ktoré v konaní

dlhodobo upozorňoval, avšak súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku tieto skutočnosti nesprávne
vyhodnotil. Mal za to, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku so žiadnou z jeho námietok,
ktoré v konaní prezentoval, nijako nevysporiadal, čo je odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b) CSP. Žalovaný zastával názor, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
dostatočne nevysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal
a ako ich vyhodnotil. Tiež v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie dostatočne
nevysvetlil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil a neodkázal na ustálenú
rozhodovaciu prax. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval žalovaný za nepresvedčivé,
pričom dôkazy navrhnuté v konaní neboli hodnotené v súlade s ust. § 191 CSP. Žalovaný mal za

to, že vykonané dokazovanie preukázalo, že žalobu bolo potrebné zamietnuť. Od počiatku súdneho
konania neuznával nárok žalobcu čo do právneho, skutkového základu, ani čo do výšky. Súd prvej
inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil len v odsekoch č. 26 a 27 odôvodnenia, pričom zvyšné
odseky odôvodnenia sú len opisom dôkazov a nespĺňajú kritéria podľa ust. § 220 ods. 2 CSP.
Skutočnosti uvedené v odsekoch č. 10, 12 až 22. odôvodnenia napadnutého rozsudku nemajú žiadnu

právnu ani skutkovú relevanciu pre danú vec, nakoľko správa F. F. popisuje stav pred nástupom
žalovaného na ústavnú formu liečby v roku 2013. Rovnako je tomu, aj pokiaľ ide o skutočnosti uvedené
v odseku č. 23 odôvodnenia rozsudku. Ďalej žalovaný namietal, že vyjadrenie F. A., ktoré nemôže
byť v kontexte celkových okolností jeho liečby zohľadnené v jeho neprospech. V kontexte celkových
okolností jeho liečby je absolútne nesporné, že neporušil liečebný režim tým, že predčasne ukončil

pobyt v Psychiatrickom zariadení vo Veľkom Záluží. Na pojednávaní dňa 21.02.2019 sa k dôvodom
predčasného odchodu zo zariadenia detailne vyjadril a žalobca nijako jeho tvrdenia nespochybňoval,
pričom súd prvej inštancie mu neumožnil svoje argumenty preukázať dôkazmi - výsluchom svedkov I.
a J., ktoré navrhol vykonať. Žalovaný sa v podanom opravnom prostriedku tiež nestotožnil s právnou
úpravou, ktorú aplikoval súd prvej inštancie, mal za to, že v posudzovanom prípade bolo potrebné vec

posúdiť podľa ust.
§ 2 ods. 11 zákona č. 576/2004 Z. z. a ustanovenie § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z.
z. účinného do 31.12.2016. S poukazom na už uvedené týmto nesprávnym procesným postupom,
keď vypracoval rozhodnutie bez zákonom stanovených náležitostí, súd prvej inštancie znemožnil
žalovanému uplatnenie jemu patriacich procesných práv, nakoľko absenciou relevantného odôvodnenia

napadnutého rozsudku, a teda arbitrárnosťou svojho rozhodnutia, odňal žalovanému možnosť v
podanom opravnom prostriedku skutkovo a právne argumentovať, čím mu odňal možnosť konať pred
súdom a porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces. Napadnutý rozsudok žalovaný tak považoval
za nedostatočne odôvodnený a svojvoľný (arbitrárny).13. Žalovaný ďalej v odvolaní namietal nesprávnosť výroku napadnutého rozsudku týkajúceho sa úrokov
z omeškania. Podľa jeho názoru z vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, že žalobu
mal súd prvej inštancie zamietnuť. Právne predpisy SR a EÚ treba vykladať vždy v kontexte okolností

a účelu, na ktoré sú tie predpisy určené, čo znamená, že v súvislosti so všetkými skutočnosťami
celospoločenského a medicínskeho hľadiska, na čo sú určené, a preto základnou otázkou, ktorú mal
súd prvej inštancie vykladať, bol výklad ust. § 2 ods. 11 zákona č. 576/2004 Z. z., a to extenzívne a
nie v úzkom výklade len v kontexte dodržania dĺžky naordinovanej liečby v ústavnej forme liečenia. Z
výpovede svedkyne F. H., ktorá sa vyjadrovala aj písomne, nesporne vyplynulo, že liečba závislosti na

alkoholejeceloživotnýprocesamáviacerospôsobov.Ústavnáformaliečbyniejejedináaniejekonečná
a nespôsobuje vyliečenie. Ukončenie ústavnej formy liečby žalovaným, aj keď predčasné, bolo len
ukončenie pobytu v zariadení, nie ukončenie celoživotnej liečby, pričom z kontextu ďalších okolností bolo
preukázané, že žalovaný následne po ukončení ústavnej formy liečby v roku 2013 naďalej nepretržite
abstinoval až doposiaľ, dôsledne dodržiaval životosprávu. Z uvedených okolností je teda zrejmé, že
liečba splnila účel, aj keď ústavná forma bola skrátená. Skutočnosť, že skrátená doba ústavnej formy

jeho liečby splnila svoj účel a že počas ústavnej formy liečby dodržiaval režim ústavnej aj celkovej liečby
a že pokračovanie v ambulantnej liečbe po ústavnej forme liečby je súčasťou celoživotného liečenia,
vyplynula z mnohých listín v súdnom spise (najmä v chorobopise žalovaného, v ktorom sú jednotlivé
„dekurzy“, t. j. záznamy). Žalovaný zdôraznil, že jedinú listinu, ktorú počas ústavnej liečby v období od
29.05.2013 do 12.07.2013 podpísal, bol informovaný súhlas zo dňa 29.05.2013, preto neobstojí chybné

hodnotenie súdu prvej inštancie, že údajne bola stanovená dĺžka liečby na 10 týždňov, keďže k tejto
dĺžke(10týždňov)nikdynedalpísomnýsúhlas.Zuvedenéhodôvodubolavkonanípodľanehonesporná
aj skutočnosť o splnení účelu skrátenej doby formy ústavnej liečby, o dodržiavaní režimu ústavnej,
aj celkovej liečby, o pokračovaní v ambulantnej liečbe po ústavnej liečbe ako súčasti celoživotného
liečenia, čo nespochybňoval ani žalobca v konaní. V ďalšom žalovaný v odvolaní citoval výpovede

a stanoviská F. H., ktoré podľa jeho názoru potvrdzujú jeho argumentáciu v konaní, že zdravotný ústav
a ani F. A. nie sú oprávnení vyjadrovať sa, či a čo možno považovať za porušenie liečebného režimu.
Opätovnezdôraznil,žeopustenieústavnéhozariadeniaaprechodnaambulantnúformuliečbynemožno
považovať za porušenie liečebného režimu, pričom tento argument podoprel odkazom na výpoveď F.
H., ktorá mala preukazovať skutočnosť, že sa aj najďalej riadne lieči, a to aj po skončení ústavnej formy

liečby (ambulantná starostlivosť, stacionár).
14.Žalovanýtiežpoukázalnaodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.e)CSP,pričomsúdprvejinštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy, keď nevykonal výsluch ním (opakovane) navrhovaných svedkov, a to F.
G. I., F. L. A., D. F., A. G. J., a F. K., ktorých výpoveď mala preukázať jeho tvrdenia. Podľa jeho názoru
neexistoval žiadny dôvod, pre ktorý tieto navrhnuté dôkazy nemali byť vykonané. Súd prvej inštancie tak

v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré v konaní navrhoval
a následne došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu.
15. Žalovaný súčasne v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s námietkou
premlčania žalovaného nároku. Mal za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku žalobu
posudzoval len na základe pôvodných skutkových okolnosti opísaných žalobcom v žalobe zo dňa

14.07.2016, t. j. súd posudzoval len, či predčasné ukončenie ústavnej formy je, alebo nie je porušením
liečebného režimu. Takúto zásadnú zmenu skutkových okolností a odôvodnenia žalovaného nároku bolo
podľa názoru žalovaného nutné v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe považovať za zmenu žaloby
vyjadrením žalobcu zo dňa 24.04.2017, ktorú bol súd prvej inštancie povinný vylúčiť na samostatné
konanie. Po vylúčení takejto žaloby (vyjadrenia zo dňa 24.04.2017) navrhoval v konaní, aby súd prvej

inštancie následne rozhodoval len o podanej žalobe zo dňa 14.07.2016 bez zohľadnenia podania
žalobcu zo dňa 24.04.2017, ktoré malo byť prejednané v inom konaní, kde takýto nárok, ktorého
splatnosť si žalobca uplatnil od 05.02.2017 bol v čase podania takejto novej žaloby (vyjadrením zo
dňa 24.04.2017) už premlčaný a voči takémuto nároku žalobcu odôvodnenému vo vyjadrení zo dňa
24.04.2017 vzniesol námietku premlčania.

16. Záverom žalovaný v odvolaní namietal aj splatnosť nároku žalobcu a úrokov z omeškania, keďže
súdom prvej inštancie zistená skutočnosť o údajnom prevzatí výzvy žalobcu žalovaným dňa 20.01.2014
nebola v konaní vôbec preukázaná. K tejto skutočnosti sa ani nevykonalo dokazovanie. Zo zápisníc
ani zo zvukových záznamov z pojednávaní vôbec nevyplýva, že by listina o prevzatí výzvy žalobcu
žalovaným dňa 20.01.2014 bola súdom prvej inštancie prečítaná či oboznámená v súlade s ust. §

201 CSP. Žalovaný vzniesol obdobnú námietku týkajúcu sa aj iných dôkazov, ktorých obsah súd prvej
inštancie neoboznámil.
17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Žalobca vo svojom vyjadrení opätovne uviedol dôvody podanej žaloby a zopakovalsvoje doterajšie argumenty, poukázal na lekárske správy predložené v konaní, v zmysle ktorých
stav žalovaného vyžadoval ústavnú starostlivosť, keďže ambulantná liečba v stave žalovaného
nepostačovala. Mal za to, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že jeho úlohou nebolo posúdiť,

či sa v prípade liečby alkoholizmu jedná, alebo nejedná o celoživotný proces, ale či žalobca mal
voči žalovanému nárok na úhradu nákladov zdravotnej starostlivosti v dôsledku porušenia liečebného
režimu v čase od 29.05.2013 do 17.03.2013 v Zdravotníckom zariadení Veľké Zálužie. Z oznámenia,
vystaveného Psychiatrickou nemocnicou Veľké Zálužie, bolo preukázané, že zdravotná starostlivosť v
dňoch 29.05.2013 až 12.07.2013 bola žalovanému poskytnutá v dôsledku porušenia liečebného režimu.

Oznámenie bolo vypracované lekármi, ktorí priamo zdravotnú starostlivosť poskytovali, a preto nebol
dôvod spochybňovať údaje uvedené v oznámení a dôvodnosť poskytnutia zdravotnej starostlivosti.
Podmienkou uplatnenia regresného nároku bolo v danom prípade porušenie liečebného režimu.
Žalovaný nárok vymedzil v žalobnom návrhu zo dňa 11.07.2016, z ktorého jednoznačne vyplýva, že si
uplatnil náklady zdravotnej starostlivosti v súvislosti s porušením liečebného režimu. V tejto súvislosti
tak neobstojí neustále opakovaná procesná námietka žalovaného o samostatnom konaní, keďže aj celé

konanie a dokazovanie bolo vedené v súvislosti s porušením liečebného režimu žalovaným. Žalobca
sa tiež stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že dodržiavanie, resp. nedodržiavanie liečebného
režimu ambulantnej lekárskej starostlivosti nemá vplyv na posudzovanie nároku, ktorý si uplatnil
podanou žalobou. Zastal názor, že žalovaný svojim konaním zneužíval zdravotnú starostlivosť a svojim
nezodpovedným prístupom ukracoval iných poistencov na zdravotnej starostlivosti, ktorým musela byť

poskytovaná zo zákonných dôvodov. Úhrada zdravotnej starostlivostí sa v Slovenskej republike totižto
riadi princípom solidárnosti. Ďalej mal žalobca za to, že žalovaný svoje podania a vyjadrenia opiera len
o subjektívne pocity a vnímanie mimo reálneho času, kedy došlo k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti,
a naopak žalobca svoj návrh opiera o odborné medicínske stanoviská, ktoré boli predložené súdu
prvej inštancie. Spôsob a rozsah dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie považoval žalobca

za dostatočný a stotožnil sa s nimi. Rovnako sa žalobca stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že
nárok žalobcu nie je premlčaný.
18. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že kategoricky popiera všetky skutočnosti tvrdené žalobcom,
okrem tých ktoré neboli medzi stranami sporné. Najďalej trval na podanom odvolaní v celom jeho
rozsahu. Vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu považoval žalovaný za nedôvodné, účelové a nijako

nespochybňujúce jeho argumenty. Mal za to, že žalobca nedokázal uniesť dôkazné bremeno svojho
tvrdenia, pričom jeho tvrdenia sa javia ako snaha oddialiť právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým bude
žaloba zamietnutá. Nad rámec podaného odvolania žalovaný uviedol, že pri akomkoľvek výklade
zákona liečebný režim vôbec neporušil. Neobstojí predmetné oznámenie Psychiatrickej nemocnice vo
Veľkom Záluží. V predmetnom oznámení nie je uvedený ani jeden z dôvodov porušenia liečebného

režim. V kolónke predmetného oznámenia „Iné dôležité údaje“ je uvedené: „predčasné prepustenie
na žiadosť pacienta.“ Žiadna iná okolnosť o porušení liečebného režimu na predmetnom oznámení
nie je. Oznámenie podľa obsahu preto možno považovať maximálne len za oznámenie adresované
žalobcovi o ukončení pobytu pacienta (žalobcu) v liečebni. Uvedené oznámenie nemožno považovať ani
za oznámenie o ukončení liečby, pretože žalovaný bezprostredne po ukončení ústavnej liečby prešiel

na liečbu ambulantnú v mieste svojho bydliska, v ktorej pokračuje úspešne doposiaľ, čo bolo v konaní
nesporné a vyplýva to i zo svedeckej výpovede F. H., či z písomného vyjadrenia F. H. zo dňa 03.03.2017.
Žalovaný sa nestotožnil ani s účelovým hodnotením žalobcu o jeho zneužívaní zdravotnej starostlivosti.
Zdravotná poisťovňa nie je oprávnená hodnotiť tieto okolnosti z medicínskeho hľadiska (to hodnotí
lekár resp. zdravotnícke zariadenie), ani z právneho hľadiska (to hodnotí súd). V prípade, ak by sa

odvolací súd stotožnil s hodnoteniami žalobcu, išlo by o zásadný precedens, čo by znamenalo, že
každý pacient, ktorý by sa rozhodol z akýchkoľvek dôvodov zmeniť spôsob svojej liečby, resp. zmeniť
ošetrujúceho lekára, by bol považovaný za osobu porušujúcu liečebný režimu, čím by žalobcovi vždy
vznikal nárok od každého takéhoto pacienta na náhradu nákladov za predchádzajúcu liečbu. Považovať
zmenu spôsobu liečby pacientom, resp. zmenu ošetrujúceho lekára za (zásadné) porušenie liečebného

režimu a následne od pacienta nárokovať úhradu za predchádzajúcu liečbu, možno považovať zo strany
žalobcu za zásah do ústavného práva (pacienta) žalovaného rozhodovať o svojom spôsobe liečby a
výbere ošetrujúceho lekára a o slobodnom prístupe k zdravotnej starostlivosti.
19. Žalobca v rámci odvolacej dupliky uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým
rozsudkom, pričom zotrval na vyjadrení k odvolaniu žalovaného v celom rozsahu.

20. Ďalšie podania strán odvolaciemu súdu predložené neboli.
21. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), konštatujúc, že odvolanie proti rozsudku súdu
prvej inštancie bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP) – žalovaným, v neprospech ktoréhobolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je
takýto opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods. 1 a 2
a § 357 písm. m) CSP], preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379

CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa
ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. V zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP
potom rozhodol o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.
22. Odvolací súd preskúmal odvolacie dôvody formulované žalovaným v jeho odvolaní a dospel k záveru

o dôvodnosti podaného opravného prostriedku.
23. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

24. V danom prípade žalovaný medzi inými odvolacími dôvodmi namietal neexistenciu právnej normy,
ktorá by stanovovala, že pacient s jeho ochorením musí absolvovať ústavnú liečbu v určitej dĺžke
avprípadepredčasnéhoukončeniamázdravotnápoisťovňanároknanáhradunákladovtakejtoústavnej
starostlivosti.
25. V kontexte s uvedeným odvolacím dôvodom odvolací súd poukazuje na to, že žalobca si z hľadiska

právneho posúdenia žalovaného nároku uplatňoval nesporne nárok podľa ust. § 42 ods. 4 písm. a)
zákona č. 577/2004 Z. z. v znení zákona č. 363/2011 Z. z. účinnom od 01.12.2011 do 31.12.2016.
Skutkovo žalobca žalovaný nárok vymedzil v žalobe tým, že je zdravotnou poisťovňou, pričom žalovaný
nedodržalpotrebnúdobuliečbyústavnejzdravotnejstarostlivostirealizovanejvPsychiatrickejnemocnici
vo Veľkom Záluží, čím porušil liečebný režim, na podklade čoho žalobca v zmysle uvedeného znenia

ust. § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. vyvodil vznik žalovaného nároku na úhradu nákladov
zdravotnej starostlivosti poskytnutej žalovanému v období od 29.05.2013 do 12.07.2013, teda v období,
kedy sa nachádzal v Psychiatrickej nemocnici vo Veľkom Záluží. Ak aj následne v konaní
(v podanom vyjadrení k odvolaniu žalovaného) žalobca produkoval skutkové tvrdenia, že zdravotná
starostlivosť v Psychiatrickej nemocnici vo Veľkom Záluží bola žalovanému poskytnutá v dôsledku

predchádzajúceho dlhodobého a častého užívania alkoholu a nedostatočnosti ambulantnej liečby,
o nároku vyplývajúcom z takýchto skutkových tvrdení rozhodované súdom prvej inštancie nebolo.
Navyše aj sám žalobca vo vyjadrení k odvolaniu tieto skutkové tvrdenia uviedol len podporne k ním
v žalobe vymedzenému nároku.
26. Podľa ust. § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. v znení zákona č. 363/2011 Z. z. účinnom od

01.12.2011 do 31.12.2016 má zdravotná poisťovňa právo uplatniť voči poistencovi nárok na úhradu za
poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ak sa mu poskytla preukázateľne v dôsledku porušenia liečebného
režimu [31) § 2 ods. 11 zákona č. 576/2004 Z. z.] alebo v dôsledku užitia alkoholu alebo inej návykovej
látky,alebovočitretejosobe,akkúrazualeboinémupoškodeniuzdraviaupoistencadošlojejzavineným
protiprávnym konaním. S účinnosťou zákona č. 356/2016 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.

580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektorézákony,tedaod01.01.2017bolouvedenéprávopoisťovnezust.§42ods.4zákonač.577/2004
Z. z. vypustené a bolo začlenené ako ust. § 9 ods. 7 písm. a) až c) zákona č. 580/2004 Z. z. Zákon
č. 356/2016 Z. z. k tejto legislatívnej zmene nemá žiadne prechodné ustanovenie. Ak si teda žalobca

uplatňoval žalovaný nárok, ktorý mal podľa jeho skutkového vymedzenia uvedeného v žalobe zo dňa
11.07.2016 vzniknúť nepochybne za účinnosti pôvodnej právnej úpravy danej ust. § 42 ods. 4 písm. a)
zákona č. 577/2004 Z. z. v znení zákona č. 363/2011 Z. z. účinnom od 01.12.2011 do 31.12.2016, potom
sa odvolací súd stotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie na posudzovaný
prípad aplikoval nesprávnu právnu normu, a to ust. § 9 ods. 7 písm. a) v spojení s ust. § 22 ods. 2 písm.

a) zákona č. 580/2004 Z. z. v znení zákona č. 356/2016 Z. z. účinnom od 01.01.2017, a to v rozpore
so zásadou, že vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa v tom
čase platných právnych predpisov (zákaz retroaktivity). Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie tak
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP].
27. Odhliadnuc od doposiaľ uvedeného, odvolací súd poukazuje na totožnosť znenia oboch dotknutých

právnych noriem [rozumej tým ust. § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. v znení zákona č.
363/2011 Z. z. účinnom od 01.12.2011 do 31.12.2016 a ust. § 9 ods. 7 písm. a) zákona č. 580/2004 Z.
z. v znení zákona č. 356/2016 Z. z. účinnom od 01.01.2017] a z toho vyplývajúcu nutnosť ich totožného
výkladu. Dotknuté ust. § 42 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z. [s účinnosťou od 01.01.2017ust. § 9 ods. 7 písm. a) zákona č. 580/2004 Z. z.] tak kreuje právo zdravotnej poisťovne na úhradu
nákladov za poskytnutú starostlivosť, ktorá bola poskytovateľom zdravotnej starostlivosti poskytnutá
poistencovi zdravotnej poisťovne v dôsledku porušenia liečebného režimu, inak povedané ktorá

bola poskytovateľom zdravotnej starostlivosti poskytnutá poistencovi zdravotnej poisťovne v príčinnej
súvislosti s porušením liečebného režimu. Musí ísť v tomto prípade tak logicky o náklady následnej
zdravotnej starostlivosti, ktorej poskytnutie bolo vyvolané porušením liečebného režimu (napr. poistenec
ukončí predčasne liečebný režim a v dôsledku tohto porušenia - nedoliečenia - dôjde k progresii
nedoliečeného ochorenia s nutnosťou poskytnutia následnej zdravotnej starostlivosti). Vychádzajúc

z interpretácie súdom prvej inštancie síce nesprávne zvolenej právnej normy, avšak totožného znenia
ako správna právna, ktorá mala byť aplikovaná na posudzovaný prípad, odvolací súd konštatuje, že
súd prvej inštancie z časového hľadiska zamenil porušenie liečebného režimu (ako žalobcom tvrdenú
príčinu) s poskytnutím zdravotnej starostlivosti žalovanému v Psychiatrickej nemocnici vo Veľkom
Záluží (ako vo svojej podstate žalobcom tvrdeným následkom). Žalovanému ako poistencovi žalobcu
totiž zjavne nebola zdravotná starostlivosť v Psychiatrickej nemocnici vo Veľkom Záluží v období od

29.05.2013 do 12.07.2013 poskytnutá v príčinnej súvislosti s tým (v dôsledku toho), že dňa 12.07.2013
ukončil na vlastnú žiadosť ústavnú liečbu v tejto nemocnici. Dotknuté ustanovenie zákona č. 577/2004
Z. z. teda nemožno vykladať tak, že zdravotná poisťovňa má voči svojmu poistencovi nárok na úhradu
zdravotnej starostlivosti, počas ktorej poskytnutia došlo k predčasnému ukončeniu liečebného režimu.
Pri takomto výklade by mala zdravotná poisťovňa nárok napr. aj na úhradu antibiotickej liečby, keď by

poistenec liečivo v plnom rozsahu nedoužíval a vôbec by u neho nedošlo k nedoliečeniu ochorenia
alebo komplikáciám tohto ochorenia či následnému ochoreniu a nebola by mu tak poskytnutá akákoľvek
následná zdravotná starostlivosť.
28. V kontexte vyššie uvedeného tak neobstojí ani argumentácia žalobcu, že jeho nárok vyplýva
z oznámenia Psychiatrickej nemocnice vo Veľkom Záluží zo dňa 01.08.2023 o poskytnutí zdravotnej

starostlivosti v dôsledku porušenia liečebného režimu, keďže v posudzovanom prípade išlo o vyššie
rozobratú právnu otázku, a nie o otázku odbornú – medicínsku.
29. Odvolací súd tak uzavrel, že v posudzovanom prípade napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP]. Žalobcovi
v posudzovanom prípade na ním vymedzenom skutkovom základe jednoznačne nevznikol žalobou

uplatnený nárok na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. V závislosti na tom nemohol žalobcovi
vzniknúť ani nárok na príslušenstvo žalobou uplatnenej neexistujúcej pohľadávky (§ 121 ods. 3 OZ).
30.Vnadväznostinauvedené,užbeztoho,abysazaoberaldôvodnosťouostatnýchodvolacíchdôvodov
uvedených žalovaným v jeho opravnom prostriedku, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust. § 388
CSP zmenil tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.

31. Odvolací súd tak v ďalšom v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP rozhodol opätovne aj o nároku na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie, a to v zmysle ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v spore v plnom rozsahu úspešný, žaloba bola voči nemu v celom
rozsahu zamietnutá, a preto mu odvolací súd priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

32. Rovnako bol žalovaný plne úspešný aj v odvolacom konaní, a preto mu odvolací súd v zmysle ust.
§ 396 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal proti žalobcovi nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
33. O výške náhrady trov konania na súde prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
34. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].