Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. október 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/5/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2320010035
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Réves
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2320010035.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Révesa a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obžalovaného A. B., pre prečin
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h)
Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 27.09.2022
pod sp. zn. 27T/4/2020, na verejnom zasadnutí konanom dňa 24.10.2023 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v B., z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uznal obžalovaného A. B. vinným zo spáchania prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písmeno a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h)
Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
dňa 13. apríla 2019 v čase o 09.55 hod., ako vodič viedol osobné motorové vozidlo zn. Audi Q7, EČ: C.

XXX D., na rovnom úseku cesty č. II/561, cez obec B. v smere na obec B., pričom nevenoval dostatočnú
pozornosť vedeniu svojho vozidla a po predídení rovnakým smerom po pravom okraji vozovky jazdiacej
cyklistky D. E., a pri cúvacom manévre k rodinnému domu číslo XXX, vytvoril kolíznu situáciu tým, že
obžalovaný s vozidlom už cúval a tak narazil do cyklistky, ktorá následne z bicykla spadla na príjazdovú
cestu k rodinnému domu XXX, v dôsledku čoho D. E., trvale bytom B. F. XXX, pri páde utrpela ťažké
zranenie - úraz mozgu - subdurálny hematóm vpravo, opuch mozgu, zakrvácanie pod obaly mozgu

vpravo s následným komatóznym stavom a ľavostranným ochrnutím tela, ktorému zraneniu aj napriek
zdravotnej starostlivosti dňa XX.XX.XXXX podľahla, čím porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa
zákona, a to v zmysle § 19 ods. 6 zákona č. 8/2009 v znení účinnom do 30.11.2019.
Za túto trestnú činnosť okresný súd uložil obžalovanému A. B. podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona s
použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky, výkon ktorému mu
podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil a zároveň mu podľa § 50 ods. 1

Trestného zákona určil skúšobnú dobu vo výmere 2 (dva) roky.
Zároveň podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona okresný súd obžalovanému uložil aj trest zákazu
činnosti vedenia motorových vozidiel v cestnej premávke v trvaní 4 (štyri) roky.
Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku obžalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť náhradu škody v
sume vo výške 40.747,59 eur poškodenému Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Panónska
cesta 2, Bratislava, IČO: 35 937 874.

Prvostupňový súd napadnutý rozsudok odôvodnil v rozsahu č.l. 402-409 spisu.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný a to čo do výroku o vine
i výrokuotreste(č.l.401spisu),ktoréodôvodnilprostredníctvomobhajcuosobitnýmpísomnýmpodaním
v rozsahu č.l. 425-433 spisu.
Obžalovanývpísomnomzdôvodneníodvolaniaprostredníctvomobhajcupoúvodnejrekapituláciivýroku
napadnutého rozsudku uviedol (skrátene), že skutok v rozsudku sa zásadne odlišuje od skutku, ktorý

bol žalovaný v podanej obžalobe prokurátora. Napadnutý rozsudok považuje za nezákonný. Podľa jeho
názoru nedostatky a pochybenia, ktorých sa dopustili v tomto prípade najskôr orgány činné v trestnomkonaní a Okresný súd Galanta, nemožno ani pri najlepšej možnej vôli v rozsudku zdôvodniť a už
vonkoncom nie legalizovať takým spôsobom, aby toto nenáležité rozhodnutie súdu o jeho odsúdení, ako
aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu, vyhovovali požiadavkám ústavného a zákonného rozhodnutia

o vine a treste. Okresný súd pristupoval k jeho vážnym výhradám spochybňujúcim zákonnosť
priebehu predsúdneho konania veľmi nenáležite a spôsobom, ktorý nepatrí do rozhodovania súdov v
demokratickom a právnom štáte. Potvrdzuje to nakoniec aj jeho záverečné rozhodnutie, ktoré považuje
za bezprecedentné a škandalózne. Namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu ale aj celé konanie,
ktoré predchádzalo jeho vydaniu, vychádzajú z popierania platného procesného práva a pravidiel

spravodlivého a zákonného rozhodovania v trestnom konaní. Trval na tom, že okresný súd mimoriadne
závažným spôsobom v konaní pochybil, pretože svojím chybným procesným postupom v konaní
nadviazal na hrubé porušovanie základných procesných pravidiel z prípravného konania a pokračoval v
ďalšom neprípustnom porušovaní ústavy a tiež obchádzaní a nerešpektovaní Európskeho dohovoru o
ľudských právach. Súd akceptoval a odobril veľmi závažné a hrubé nedostatky z prípravného konania,
pričom existujúci protiprávny stav ešte viac znásobil a prehĺbil vo svojom konečnom odsudzujúcom

rozhodnutí. Preto z dôvodu veľmi zásadných a veľmi výnimočných porušení zákona v tomto celom
konaní navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a to z dôvodov
uvedených v § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d) Trestného poriadku.
V ďalšom obsiahlo poukázal na základné zásady prípravného konania ako i na § 2 ods. 1 Trestného
poriadku a ustálenú judikatúru, pričom bol toho názoru, že predsúdne konanie nebolo vedené zákonným

spôsobom a prebiehalo v rozpore so základnými zákonnými a ústavnými pravidlami trestného stíhania
(§ 2 ods. 1 Tr. poriadku, čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru), garantujúcimi objektívnosť a
spravodlivosť v trestnom konaní. Za hrubé porušenie zákona označil už samotné nelegitímne začatie
trestného stíhania (vo veci) a vykonávanie niektorých úkonov trestného konania vecne nepríslušným
policajným orgánom, ktorým bol poverený príslušník Okresného dopravného inšpektorátu Galanta.

Poukazujúc na § 199 Trestného poriadku namietal, že takýmto zákonným spôsobom sa v konaní proti
nemu nepostupovalo, pretože k zásadným pochybeniam procesnej povahy došlo už pri vykonávaní
zaisťovacieho úkonu, ktorým bola obhliadka miesta dopravnej nehody. Podľa jeho názoru táto obhliadka
nebola vykonaná zákonným spôsobom, pretože namiesto (príslušného) a tiež zákonného policajta,
ktorým bol vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ, odboru kriminálnej polície Galanta, vykonal tento

procesný úkon vecne nepríslušný policajt Okresného dopravného inšpektorátu Galanta G. G. C.. Touto
obhliadkou miesta činu došlo k neoprávnenému a chybnému začatiu trestného stíhania tzv. ,,vo veci“.
Zo samotného uznesenia o začatí trestného stíhania, ktoré vydal poverený policajt dňa 13.4.2019,
dokonca nevyplýva ani taká dôležitá zákonná skutočnosť, že trestné stíhanie bolo začaté vykonaním
zaisťovacieho úkonu. Z obsahu predmetného uznesenia možno tiež zistiť, že poverený príslušník

policajného zboru začal trestné stíhanie vo veci trestného činu (prečinu) ublíženia na zdraví podľa § 157
ods. 1 Tr. zákona.
K tomu namietal, že prokurátor na toto chybné písomné uznesenie policajného orgánu o začatí trestného
stíhania síce reagoval, avšak nie dostatočne a takým spôsobom, aby pochybenie policajta napravil a
zabezpečil vydanie nového a zákonného uznesenia, z ktorého by vyplývalo uvedenie takej podstatnej

zákonnej skutočnosti, že k začatiu trestného stíhania došlo vykonaním zaisťovacieho úkonu (obhliadky).
Tiež uviedol, že v súvislosti s jeho obvinením za skutok napĺňajúci zákonné znaky prečinu usmrtenia,
nebolo, v tejto veci, nikdy zákonne začaté trestné stíhanie, hoci malo byť. V tomto zmysle preto namietal
nielen tú skutočnosť, že o začatí trestného stíhania tzv. „vo veci“ rozhodol policajný orgán, ktorý o ňom
rozhodnúť nemohol, pretože bol vecne nepríslušný, ale aj to, že vydané uznesenie svojím obsahom

nezodpovedalo zákonnému zneniu ust. § 199 ods. 3 Tr. poriadku, ktoré vyžaduje, aby uznesenie o
začatí trestného stíhania obsahovalo opis skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností, za
akých k nemu došlo, o aký trestný čin v tomto skutku ide a to jeho zákonným pomenovaním a uvedením
príslušného ustanovenia Trestného zákona. Pôvodné uznesenie o začatí trestného stíhania „vo veci“
zo dňa 13.4.2019 týmto požiadavkám zákona evidentne nevyhovovalo, a preto ním nemohlo dôjsť k

zákonnému začatiu trestného stíhania pre skutok usmrtenia. K tomu obsiahlo poukázal na judikatúru
a komentár k Trestnému poriadku.
Poukazujúc na § 2 ods. 1 Trestného poriadku namietal, že za zásadné porušenie tejto zásady označil
už samotnú formu vyšetrovania, ktoré sa neviedlo zákonnou formou skráteného vyšetrovania o prečine
podľa ust. § 202 ods. 1 Tr. Poriadku, ale neoprávnene formou riadneho vyšetrovania. Podľa platných

procesných pravidiel nemohol vyšetrovateľ, v danej veci, postupovať inak, než podľa zásad skráteného
vyšetrovania a bol oprávnený vykonávať len také úkony, ktorých vykonanie je podľa zákona v skrátenom
vyšetrovaní možné a prípustné. Pokiaľ sa jednalo o výsluchy svedkov, tieto mohol vyšetrovateľ
uskutočniť len v prípade, že sa jednalo o neodkladný alebo neopakovateľný úkon alebo išlo o svedkov,ktorí boli osobne prítomní pri páchaní trestného činu. V ostatných prípadoch mal vyšetrovateľ povinnosť
vyžiadať vysvetlenie, o ktorom mal spísať záznam. Zo spisu nepochybne vyplýva, že v danom prípade,
vyšetrovateľ takto zákonne nepostupoval, pretože okrem jeho nezákonného výsluchu, v procesnom

postavení svedka, vypočúval v procesnom postavení svedkov aj ďalšie osoby a tiež realizoval iné
úkony, ktoré nemohol a nebol oprávnený vykonať, pretože jeho zákonnou povinnosťou bolo vyžiadať
vysvetlenie, o ktorom mal povinnosť spísať záznam. K zmene predpísanej formy vyšetrovania došlo
svojvoľne a bez splnenia podmienok uvedených v Trestnom poriadku a jeho ust. § 200 ods. 2 a tiež bez
toho, aby príslušný prokurátor nariadil vo veci riadne vyšetrovanie.

V ďalšom namietal, že podaná obžaloba zo 7. januára 2020, sp. zn. 1 Pv 216/2022, nemala potrebné
zákonné náležitosti, pretože neobsahovala zákonom požadované odôvodnenie v zmysle § 235 písm.
d) Tr. poriadku. Podaná obžaloba neobsahovala odôvodnenie obžalobného návrhu, uvedenie dôkazov,
ktoré odôvodňovali moje postavenie pred súd, jeho obhajobu a stanovisko prokurátora k nej, právne
úvahy prokurátora, ktorými sa prokurátor spravoval pri posudzovaní veci. Preto podanú obžalobu vníma
akosnahuorgánovčinnýchvtrestnomkonaníprekryťsvojevážnezlyhaniavprípravnomkonaní,ktorých

sa dopustili, pričom ich vyústením sa stalo práve jeho nezákonné a neodôvodnené postavenie pred súd.
Zo strany orgánov činných v trestnom konaní išlo o svojvoľné a absolútne neprípustné konanie, ktoré
bolo v hrubom rozpore nielen so základnými zákonnými a ústavnými pravidlami nášho trestného konania
ale aj požiadavkami spravodlivosti vyplývajúcimi z čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. K tomu poukázal
na čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru.

Obžalovaný tiež namietal, že napadnuté rozhodnutie samosudcu ústavné a zákonné kritériá nespĺňa,
pretože jeho rozhodovaním boli tieto mimoriadne hrubým spôsobom porušené. Porušenie pravidiel
vnútroštátneho práva znamená vždy a aj porušenie práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru. Súd preto nemôže nikdy prehliadať závažné chyby a nedostatky z prípravného
konania a dokonca sa neuveriteľne domnievať, že prejednaním veci v súdnom konaní sa tieto zhoja

resp. odstránia a môže dôjsť k naplneniu požiadaviek a kritérií spravodlivosti. K takémuto chybnému
záveru dospel v napadnutom rozhodnutí aj samosudca okresného súdu v mylnej predstave, že na
neprave z prípravného konania môže vzísť v súdnom konaní právo a dokonca aj odsudzujúce súdne
rozhodnutie, ktoré bude vyhovovať požiadavkám spravodlivosti. Podľa jeho názoru jednoznačným
dôkazomtohosúajviaceréabsurdnévyjadreniasamosudcuvsúdnomrozhodnutí(strana14rozsudku),

kdenapr.kuplatnenejnámietkenelegitímnostianezákonnostiprípravnéhokonania,samosudcauviedol.
že celý rozsah dokazovania bol vykonaný na hlavnom pojednávaní verejne a za prítomnosti jeho
a jeho obhajcu kontradiktórnym spôsobom, čím malo byť garantované jeho právo na spravodlivý
proces. Samosudca si zrejme ani sám neuvedomil, čo vo svojom napadnutom rozhodnutí konštatoval,
pretože pokiaľ by si bol toho vedomý, tak by musel vedieť, že v našich podmienkach, predstavuje

prípravnékonanieneoddeliteľnúsúčasťtrestnéhokonania,pričombezzákonnéhopriebehuprípravného
konania, nemôže existovať v právnom štáte žiadne zákonné a spravodlivé súdne konanie a ani konečné
zákonné rozhodnutie, ktoré by z tohto konania pochádzalo. Požiadavkám spravodlivosti musí preto vždy
zodpovedať aj predsúdne konanie to aj z toho dôvodu, že akékoľvek porušenie zákona, ku ktorému
dôjde v prípravnom konaní, znamená súčasne aj porušenie požiadaviek spravodlivosti podľa čl. 6 ods.

1 dohovoru.
Ďalej za absolútne nenáležité považoval z tohto hľadiska rovnako aj argumentácie samosudcu,
ktoré predniesol aj vo vzťahu k uskutočnenému vyšetrovaniu, ktoré neprebiehalo formou skráteného
vyšetrovania. Na tomto chybnom základe neobsahovala ani podaná obžaloba potrebné zákonné
odôvodnenie, ktoré mala povinne obsahovať. V ďalšom obsiahlo poukázal na pre neho nepochopiteľný

postup samosudcu, pričom k tomu uviedol, že dôkazom uvedeného je to, ako nekvalifikovane pristúpil
samosudca k posúdeniu skutku v obžalobe a ako sa tento pokúsil škandalózne si prispôsobiť na svoj
konečný obraz. Samosudca zjavne prehliadal a nerešpektoval, že za splnenia podmienok vyplývajúcich
z ust. § 237 ods. 1 Tr. por. a tiež ust. § 238 ods. 1 Tr. por. je zo zákona povinný rozhodovať len
o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu. Samosudca toto dôležité zákonné ustanovenie v

súdnom konaní absolútne nerešpektoval a skutok obžaloby upravil, v jeho neprospech, do absolútne
neprípustnej podoby. Ich rozdielnosť vyplýva z toho, že samosudca do skutku uvedeného v napadnutom
rozsudku absolútne svojvoľne a neoprávnene zapracoval nové skutkové okolnosti, podľa ktorých k
nehode došlo tak, že pri cúvacom manévre k rodinnému domu č. XXX vytvoril kolíznu situáciu tým, že
s vozidlom už cúval a tak narazil do cyklistky. Samosudca asi vôbec nevedel, že takýmto spôsobom

experimentovať so skutkom obžaloby nie je podľa právneho poriadku možné a je absolútne neprípustné
a to nielen z toho dôvodu, že išlo o také skutkové okolnosti, ktoré sa v obžalobnom návrhu prokurátora
neuvádzali§278ods.1Tr.poriadku,aledokoncaajtakéskutočnosti,ktorénevyplývalianizosamotnéhouznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ku ktorému došlo dňa 28.8.2019, pod ČVS: ORP 247/
VYS-GA-2019.
K tomu zopakoval, že spôsob, akým sa samosudca snažil skutok dotvoriť je nezlučiteľný s platným

procesným právom a je v rozpore s pravidlami objektívneho a spravodlivého súdneho konania súdu v
demokratickom a právnom štáte. Preto takýto postup samosudcu namietam a považujem ho za jeho
hrubé a vážne zlyhanie, hraničiace s krivením a ohýbaním práva. Z tohto dôvodu vznikli legitímne a
oprávnené pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy (§ 321 ods. 1 písm. c) Tr. por.) a došlo tiež k chybám

v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo
preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (§ 321 ods. 1
písm. b) Tr. por.).
K dokazovaniu uviedol, že samosudca rozhodol o jeho vine bez jediného relevantného, či už
priameho alebo aj nepriameho dôkazu, ktorý ho objektívne a spoľahlivo usvedčoval zo zavinenia
dopravnej nehody. Skutkový stav veci nebol správne a zákonne zistený, čomu zodpovedá aj veľmi

pochybné a absolútne nenáležité hodnotenie jednotlivých dôkazov, zo strany samosudcu, ktorý ich
dôkazný význam ďaleko precenil a jeho (nezákonné) odsúdenie založil na svojich nepodložených
domnienkach a vykonštruovaných indíciách o tom, ako k predmetnej nehode mohlo dôjsť. Je podľa neho
neakceptovateľné, aby samosudca mohol svoje odsudzujúce rozhodnutie založiť na tých dôkazoch,
ktoré uvádza vo svojom rozhodnutí na strane 11. Konkrétne ide o výpovede svedkýň- D. E. a G. H., ktoré

neboli priamymi svedkami nehodovej udalosti, vyjadrovali sa k veciam z počutia a sprostredkovane aj
k tomu, čo sa dozvedeli po príchode na miesto tejto nešťastnej udalosti. Za rovnako vylúčené považuje
aj zavádzajúce konštatovanie samosudcu, že bol usvedčený výpoveďou znalca Ing. Antona Guštaru na
hlavnom pojednávaní, pretože k ničomu takému nedošlo a závery tohto znalca (v doplnení znaleckého
posudku) a rovnako aj závery ďalšieho znalca, ktorý sa zaoberal príčinami a priebehom dopravnej

nehody (Ing. Jozef Veverku) vyzneli jednoznačne v jeho prospech a nie v jeho neprospech, ako to
tvrdí samosudca. Spôsob, akým samosudca k rozhodovaniu pristúpil nemá so zákonnosťou hodnotenia
dôkazov jednotlivo i v ich súhrne, nič spoločné, a preto ani jeho skutkové a právne závery nemôžu byt'
právne obhájiteľné a vyhovovať požiadavkám spravodlivosti. Preto namietal, že ho samosudca odsúdil
za skutok, za ktorý ho odsúdiť nemohol a to nielen pre vážne chyby a nedostatky, ktoré jeho rozhodnutiu

predchádzali ale ani z toho dôvodu, že žiadneho porušenia zákona sa nedopustil, a preto nemohol
naplniť ani zákonné znaky prečinu usmrtenia.
Podľa názoru obžalovaného jeho odsúdením za daný prečin došlo tiež k naplneniu odvolacieho dôvodu
podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku. Taktiež namietal, že závažné dôvody na zrušenie napadnutého
rozsudku vyplývajú zo skutočnosti, že okresný súd nekonal a predmetnú trestnú vec nerozhodol v

zákonnom zložení. Za nezákonne zložený súd sa považuje podľa zákona súd aj vtedy, ak vo veci koná
iný sudca, než zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená v súlade s rozvrhom práce súdu. K tejto
situácii došlo aj v konaní voči jeho osobe, pretože zákonnou sudkyňou bola pôvodne JUDr. Katarína
Maniačková. Z dôvodu dlhšie trvajúcej neprítomnosti tejto sudkyne bola vec zákonne prerozdelená,
pričom novým zákonným sudcom sa stal JUDr. Miroslav Studenčan. V trestnej veci sa stal zákonným

sudcom s povinnosťou v konaní ďalej pokračovať a vyniesť rozhodnutie. To, že sa tak nestalo, bolo
zapríčinené neprípustnou manipuláciou na strane súdu a „opätovný“ pridelením tejto veci sudcovi JUDr.
Kataríne Maniačkovej s jasným zámerom, že keď začala v tejto veci pôvodne konať, tak nech si
ju aj dokončí. Týmto postupom Okresného súdu Galanta bol zbavený svojho základného práva na
zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 ústavy. Postupom okresného súdu bolo toto ústavné právo na

zákonného sudcu hrubým spôsobom porušené, pretože po odňatí veci JUDr. Miroslavovi Studenčanovi,
sa stala novou sudkyňou, opäť JUDr. Katarína Maniačková a po jej odchode sudca Mgr. Ondrej Hertel.
Pridelením veci tomuto sudcovi sa len znásobili pochybenia súdu, ktorých sa dopustil v konaní tým, že
neumožnil vo veci konať riadnemu zákonnému sudcovi, ktorým sa stal JUDr. Miroslav Studenčan. Z
vyššie uvedených dôvodov považuje rozhodnutie okresného súdu aj za neústavné, pretože ho nevydal

ten, kto ho vydať mal a mohol, teda zákonný sudca. ktorým bol JUDr. Miroslav Studenčan. K tomu
poukázal na ustanovenia zákona č. 757/2004 Z. z.
Písomným podaním zo dňa 22.10.2023, doručeným krajskému súdu dňa 23.10.2023, obžalovaný
doplnil svoje odvolanie vyslovením právneho názoru, že nielen prípravné konanie, ale aj samotné
súdne konanie neboli vedené zákonným spôsobom, pričom zo strany orgánov prípravného konania,

ale rovnako aj súdu, došlo k mimoriadne závažnému porušeniu základných zásad trestného konania, z
nich predovšetkým zásady stíhania zo zákonných dôvodov, záväzných ústavných princípov a pravidiel,
týkajúcich sa zákonného postupu štátnych orgánov pri trestnom stíhaní a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Ich porušenie namietal vo vzťahu k nezákonnému postupomorgánov činných v trestnom konaní, ktorého sa dopustili pri trestnom stíhaní a tiež konaniu súdu, ktoré
predchádzalo vydaniu jeho neprávoplatného rozhodnutia o jeho odsúdení.
K tomu namietal, že priebeh trestného konania sprevádzali mimoriadne závažné procesné chyby

a nedostatky, ku ktorým došlo hneď pri samotnom začatí trestného stíhania tzv. "vo veci" a potom
aj jeho následnom obvinení za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona
s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona. V ďalšom poukázal na § 199 a nasl. Trestného
poriadku ako aj na judikatúru všeobecných súdov, pričom mal za to, že v jeho prípade nielenže nebolo
nikdy zákonne začaté trestné stíhanie pre skutok usmrtenia, ale o tomto nikdy zákonne nerozhodol

vecne príslušný policajt (vyšetrovateľ). Z tohto dôvodu bolo vylúčené a neprichádzalo do úvahy, aby
orgány prípravného konania (a súd), mohli o takomto skutku zákonne konať a realizovať akékoľvek
procesné úkony trestného konania. Zákonné začatie trestného stíhania je nevyhnutným predpokladom
odôvodneného obvinenia a uskutočnenia trestného konania, ktoré musí zodpovedať po všetkých
stránkach požiadavkám spravodlivosti. Z tohto hľadiska nemôžu požiadavkám zákona vykonať nielen
tie procesné úkony, ktoré realizoval nepríslušný policajt Okresného dopravného inšpektorátu Galanta G.

G. C., ale ani tie, ktoré vykonal po vznesení obvinenia vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ, odboru
kriminálnej polície Galanta. Pre oboch bolo spoločné to, že k nim došlo bez riadneho a zákonného
začatia trestného stíhania za prečin usmrtenia - príslušným policajným orgánom, Za takýto nepoužiteľný
úkon trestného konania, v prípade povereného policajta Pol. zboru, treba označiť napr. obhliadku miesta
dopravnej nehody, ktorú uskutočnil dňa 13.4.2019, na čom nič nemení ani skutočnosť, že sa jednalo o

zaisťovací úkon trestného konania, ktorým došlo k začatiu trestného stíhania "vo veci" prečinu ublíženia
na zdraví. V prípade vyšetrovateľa išlo predovšetkým o jeho trestné obvinenie, ku ktorému pristúpil
bez začatia trestného stíhania podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku a rovnako všetky jeho ďalšie úkony,
ku ktorým pristúpil bez splnenia podmienok na riadne dokazovanie podľa hlavy VI. Tr. poriadku. Bolo
to vylúčené aj z toho dôvodu, že s uznesením policajta ODI nebolo možné spájať účinky riadneho a

zákonného začatia trestného stíhania, pretože išlo o rozhodnutie vecne nepríslušného policajta. V jeho
rozhodnutí chýbali podstatné zákonné náležitosti, ktoré musí v zmysle ust. § 199 ods. 3 Tr. poriadku,
povinne obsahovať každé jedno rozhodnutie o začatí trestného stíhania. Zo samotného uznesenia o
začatí trestného stíhania, ktoré vydal poverený policajt dňa 13.4.2019, nevyplýva dokonca ani taká
dôležitá skutočnosť, že trestné stíhanie bolo začaté vykonaním zaisťovacieho úkonu.

Obžalovaný poukázal na to, že dopady tohto procesného pochybenia orgánov činných v trestnom
konaní,ktorévykonávaliúkonytrestnéhokonaniabeztoho,abyboloriadnezačatétrestnéstíhaniepodľa
§ 199 ods. 1 Tr. poriadku za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písmo a) Tr. zákona, považuje za
mimoriadne záväzné, pretože spochybňujú nielen legitimitu jeho obvinenia a zákonnosť jeho postavenia
pred súd, ale aj dodržanie požiadaviek spravodlivosti v celom predsúdnom i súdnom konaní. Z toho

vyvodil, že pokiaľ v jeho prípade nedošlo k riadnemu a zákonnému začatiu trestného stíhania za skutok,
ktorý by po formálnej aj materiálnej stránke, napĺňal zákonné znaky prečinu usmrtenia, bolo vylúčené,
aby sa proti nemu mohlo viesť, zákonné trestné konanie za tento prečin. Rovnako spochybnil to, aby
mohol byť za tento prečin zákonne obvinený a postavený pred súd, a aby mohol byt' za tento skutok
súdený a tiež odsúdený spôsobom, ako k tomu došlo na Okresnom súde Galanta. K jeho obvineniu

došlo rozhodnutím vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ Galanta zo dňa 28.8.2019, ČVS: ORP 247/
VYSGA-2019, bez toho, aby tento vyšetrovateľ riadne a zákonným spôsobom začal trestné stíhanie
podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku. Na toto závažné procesné pochybenie v konaní zákonne nereagoval ani
príslušný prokurátor a nezabezpečil, aby došlo k začatiu trestného stíhania za skutok prečinu usmrtenia
podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie.

Podľa názoru obžalovaného podľa procesných pravidiel vyplývajúcich z ust. § 202 ods. 1,2 a 3
Trestného poriadku, mohol skrátené vyšetrovanie zákonne vykonávať len vecne príslušný vyšetrovateľ
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Galante, ale nikdy nie poverený príslušník Pol. zboru, ktorý
je v zmysle zákona oprávnený vykonávať len skrátené vyšetrovanie o prečinoch, pri ktorých Trestný
zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje tri roky.

Okrem vážnych pochybení vyšetrovateľa, ktorých sa dopustil tým, že nezačal v tomto konaní zákonné
trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Tr. poriadku, že bez začatia trestného stíhania ho neodôvodnene a
nezákonne obvinil a že obvinenie neprípustne založil aj na jeho výpovedi, ktorú podstúpil v procesnom
postavení svedka, poukázal i na to, že vyšetrovateľ nepostupoval vo vyšetrovaní zákonným spôsobom,
pričom namiesto skráteného vyšetrovania o prečine podľa ust. § 202 ods. 1 Tr. poriadku, konal

zmätočne a uskutočnil riadne vyšetrovanie. Vyšetrovateľ nepostupoval procesne správne a podľa
pravidiel skráteného vyšetrovania, a vykonal vyšetrovacie úkony, na ktoré nebol zo zákona oprávnený.
K tomu dodal, že k zmene predpísanej formy vyšetrovania, zo strany vyšetrovateľa, došlo svojvoľne a
bez splnenia procesných podmienok a predpokladov vyplývajúcich z Trestného poriadku a jeho ust. §200 ods. 2 a tiež bez toho, aby o tom rozhodol príslušný prokurátor, ktorý by nariadil konať vyšetrovanie,
čo sa nestalo.
Ďalej namietal, že k ďalšiemu vážnemu pochybeniu došlo v konaní tým, že v rozpore so zákonom a

ust. § 200 ods. 1 Tr. poriadku, viedol o prečine neprípustne vyšetrovanie, ktoré možno vykonať len o
zločine, v dôsledku čoho realizoval aj také úkony trestného konania, ktoré v zmysle ust. § 203 ods. 1 Tr.
poriadku, vykonávať nemal a ani nemohol, pretože tieto je možné vykonať len pri vyšetrovaní zločinu.
K tomu poukázal na judikatúru ústavného súdu a ustanovenia Európskeho dohovoru, pričom mal za
to, že jeho trestné stíhanie z týchto princípov zákonného konania objektívne nevychádzalo. Podľa jeho

názoru nemení to nič na tom, že pokiaľ vyšetrovateľ (aj keď nemohol) vykonal riadne vyšetrovanie,
vznikla prokurátorovi povinnosť odôvodniť jeho postavenie pred súd aj v podanej obžalobe. Zákon mu to
jasneukladávust.§235písm.d)Tr.poriadku,podľaktoréhoaksavovecikonalovyšetrovanie,obžaloba
musí (povinne) obsahovať aj odôvodnenie obžalobného návrhu, ktoré obsahuje opísanie skutkového s
uvedením dôkazov, ktoré odôvodňujú podanie obžaloby, obhajobu obvineného a stanovisko prokurátora
k nej, ako aj právne úvahy, ktorými sa prokurátor spravoval. Splneniu tejto svojej zákonnej povinnosti sa

prokurátor z nezistených dôvodov vyhol. V dôsledku tejto skutočnosti nemala podaná obžaloba potrebné
náležitosti a nemohla vyhovovať požiadavkám zákona, pretože neobsahovala povinné odôvodnenie.
Obžalovaný zastával názor, že okresný súd vážne zlyhal už pri podaní obžaloby, pretože túto zákonne
neposúdil a vôbec nezistil, že podľa § 244 ods. 1 Trestného poriadku bolo jeho zákonnou povinnosťou
obžalobu odmietnuť a vrátiť prokurátorovi a to pre mimoriadne závažné procesné chyby v konaní,

ktoré spochybňovali nielen dôvodnosť jeho postavenia pred súd, ale aj zákonnosť trestného stíhania.
Zo samotnej formulácie zákonných podmienok § 244 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré sa týkajú
možnosti odmietnutia obžaloby a vrátenia veci prokurátorovi „najmä pre porušenie práva na obhajoby“
vyplýva, že sa môže jednať aj o ďalšie závažné procesné chyby, ktorých vecný a procesný dopad na
práva obvineného musia byť vo svojej závažnosti porovnateľné s porušením práva na obhajobu. Za

takéto chyby prípravného konania považuje súdna prax také, ktoré samy o sebe, alebo v spojení s
inými pochybeniami, spochybňujú zákonnosť prípravného konania a jeho výsledky alebo ktoré majú
za následok, že k niektorým úkonom prípravného konania nemožno prihliadať ako k dôkazu, pričom
náprava týchto skutočností v konaní pred súdom nie je možná. Pri riadnom dodržaní zákona bolo
preto povinnosťou okresného súdu podanú obžalobu odmietnuť a vec vrátiť prokurátorovi, pretože

to odôvodňovali hrubé a závažné pochybenia v prípravnom konaní. Podľa jeho názoru okresný súd
odborne zlyhal, keď toto neurobil a pristúpil k prejednaniu obžaloby, ktorá bola výsledkom vážnych
porušení zákona zo strany orgánov činných v trestnom konaní.
Podľa názoru obžalovaného v súdnom konaní došlo aj k porušeniu ústavnej zásady zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, pretože zákonnou sudkyňou bola pôvodne JUDr. Katarína Maniačková.

Pre jej dlhšie trvajúcu neprítomnosť bola trestná vec zákonne prerozdelená, pričom novým zákonným
sudcom sa stal JUDr. Miroslav Studenčan. Išlo o nového zákonného sudcu, ktorého úlohou bolo v konaní
(sjehosúhlasom)ďalejpokračovaťavyniesťkonečnérozhodnutie.JUDr.MiroslavoviStudenčanovibola
vec v rozpore so zákonom odňatá a opätovne pridelená JUDr. Kataríne Maniačkovej, ktorá sa vrátila
po skončení materskej dovolenky. Pred vynesením konečného rozhodnutia, sudkyňa odišla na iný súd,

pričom ďalším sudcom v poradí sa stal Mgr. Ondrej Hertel. Postupom Okresného súdu Galanta bol
zbavený svojho základného práva na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 ústavy. Z týchto dôvodov
konal a rozhodol nezákonný sudca, a preto z dôvodu rozhodnutia súdu v nezákonnom zložení navrhol
zrušiť napadnutý rozsudok na neverejnom zasadnutí odvolacieho súdu. Aj preto, že sa tak nestalo, musí
predložiť návrh na začatie prejudiciálneho konania a predloženie jeho prípadu na Súdny dvor Európskej

únie.
V ďalšom poukázal na Ústavu Slovenskej republiky, pričom mal za to, že v prípade jeho trestného
stíhania sa nepostupovalo v súlade so základnými ústavnými a zákonnými princípmi, ktoré stanovujú
rámec ústavnosti a zákonnosti postupu štátnych orgánov (tiež orgánov činných v trestnom konaní
a súdov) a bolo rozhodnuté v hrubom rozpore s ich zmyslom a účelom, čo považuje za legitímny

dôvod na začatie prejudiciálneho konania pred Európskymi orgánmi ochrany práva. Z tohto dôvodu
žiadal o urýchlené predloženie jeho prípadu na posúdenie Súdnemu dvoru EÚ, aby sa zaoberal
zlučiteľnosťou konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého (neprávoplatného) rozhodnutia s
kritériami a požiadavkami článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru, ako medzinárodnej zmluvy, ktorou je
Slovenská republika viazaná) a ktorá je súčasťou jej platného právneho poriadku). K tomu poukázal na

Európsky dohovor o ľudských právach, pričom zastával názor, že z tam uvedených dôvodov musí mať
posúdenie legitimity tohto konania prednosť pred rozhodovaním odvolacieho súdu a musí predchádzať
jeho rozhodovaniu, pretože jeho rozhodnutie by mohlo byť svojou povahou aj konečné. Pokiaľ by nemalobyť toto právo na posúdenie požiadaviek spravodlivosti v konaní riadne rešpektované, tak garancia
právnych záruk, vyplývajúcich z dohovoru, by nebola účinná a nemala by žiadne reálne opodstatnenie.
Obžalovaný v ďalšom obsiahlo poukázal na ustanovenia Trestného poriadku ako aj judikatúru súdov,

pričom uviedol, že tak ako odvolací súd nemôže na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu napraviť to,
že nedošlo k zákonnému začatiu trestného stíhania a v podanej obžalobe chýba zákonné odôvodnenie,
považuje za rovnako vylúčené, aby mohol konvalidovať rozhodovanie a samotné rozhodnutie okresného
súdu, ktorý túto obžalobu prijal, prejednal a na jej podklade rozhodol v nezákonnom zložení. Za
predpokladu preto, že odvolací súd sa s dôvodmi na zrušenie tohto rozhodnutia okresného súdu na

neverejnom zasadnutí nestotožnil, musí zasadne trvať na dôslednom uplatnení článku 267 Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva a predložení tejto trestnej veci Európskemu súdnemu dvoru
za účelom vydania predbežného nálezu. Podľa slovenského ale aj Európskeho práva jedine sudca
Európskeho súdneho dvora môže a je oprávnený zaujať stanovisko k výkladu článku 6 ods. 1
Európskehodohovoruaformoupredbežnéhonálezu,savyjadriťkzlučiteľnostiprebiehajúcehotrestného
konania a rozhodovania súdu, s týmto článkom dohovoru. Vychádzal z toho, že sudcovia odvolacieho

súdu, ktorým je v tomto prípade, Krajský súd v Trnave, nemôžu a nie sú oprávnení podávať záväzný
výklad Európskeho práva a ani zaujímať stanoviská k správnosti aplikácie článku 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru v tomto trestnom konaní, ktoré namietal a spochybňoval. V zmysle príslušného článku Zmluvy
o založení Európskeho spoločenstva má legitímny právny nárok na to, aby sa jeho prípadom zaoberal
Súdny dvor Európskej únie a po jeho posúdení vydal v tomto predbežný nález. Ustanovenia zmluvy

sú záväzné pre všetky vnútroštátne súdy, a preto povinnosť z nich vychádzať má po rozhodnutí
prvostupňového súdu aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Dôvody predloženia veci ESD vyplývajú
z mimoriadne závažného a nenapraviteľného porušenia ústavnej zásady zákonnosti stíhania zo
zákonných dôvodov, v dôsledku čoho, o jeho trestnom obvinení, sa nerozhodlo v súlade so zákonom a
nerozhodol o tom zákonným spôsobom súd, ktorý by bol súdom zákonným.

Poukazujúc na čl. 267 Zmluvy o Európskej únii navrhol, aby prostredníctvom odvolacieho súdu, došlo k
začatiu konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie a to so zameraním na to,
či namietaný postup orgánov činných v trestnom konaní pri jeho trestnom obvinení a tiež pri prejednaní
tejto trestnej veci v súdnom konaní, vyhovuje a zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1
dohovoru, garantujúcim spravodlivý súdny proces. Očakáva, že z predbežného nálezu Súdneho dvora

Európskejúniezáväznevyplynie,čitrestnékonaniesaviedlospôsobomzlučiteľnýmsprávomEurópskej
únie, alebo nie. Rovnako sa zistí, či postupy a rozhodovanie orgánov činných v trestnom konaní a súdu
zodpovedali a vyhovovali požiadavkám a princípom zákonného a spravodlivého súdneho konania podľa
článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Písomnýmpodanímzodňa23.10.2023,doručenýmkrajskémusúdudňa24.10.2023,obžalovanýdoplnil

svoje odvolanie, po úvodnej rekapitulácii jeho podania zo dňa 22.10.2023, tým, že aj s ohľadom
na neústavný a právne neudržateľný postup orgánov činných v trestnom konaní a tiež súdu, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého (odsudzujúceho) rozsudku prvostupňového súdu, musí zotrvať na
jeho vyjadrení, že pre vážne porušenia zákona, ktoré toto konanie sprevádzajú, nie je objektívne možné
prejednať odvolanie na verejnom zasadnutí, ako k tomu nateraz dospel odvolací súd. Preto s postupom

odvolacieho súdu, ktorý sa rozhodol prejedať predmetnú trestnú vec práve týmto spôsobom, nesúhlasí
a to z toho dôvodu, že ním vytýkané procesné chyby a nedostatky v konaní sú tak závažnej povahy, že
ich náprava ani odstránenie, nie je v odvolacom konaní objektívne možné. Aj preto ešte pred samotným
uskutočnením odvolacieho konania podal procesný návrh, aby Krajský súd v Trnave trestné stíhanie
v zmysle § 318 ods. 1 Tr. poriadku prerušil a predmetnú trestnú vec predložil podľa ust. § 283 ods. 5

Tr. poriadku Súdnemu dvoru EÚ na začatie prejudiciálneho konania. K tomu zopakoval dôvody jeho
predchádzajúceho podania, pričom poukázal na to, že vnútroštátny súd je oprávnený rozhodnúť otázke,
ktorá súvisí s výkladom komunitárneho práva a je relevantná pre rozhodnutie, vo veci samej, len za
toho predpokladu, že k danému ustanoveniu bol už výklad ESD podaný alebo tiež vtedy, keď správne
uplatnenie komunitárneho práva je tak jasné, že niet priestoru pre rozumné pochybnosti. Aktuálneho

rozhodovania odvolacieho súdu sa objektívne netýka jedno a ani druhé. Tak ako totiž neexistuje dôvod
si myslieť, že vo vzťahu k otázke, ktorú navrhuje v prejuduciálnom konaní riešiť, už podal ESD niekedy v
minulosti výklad čl. 6 ods. 1, tak platí rovnako tiež to, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní neuplatní
komunitárne právo, a preto vo svojej každodennej rozhodovacej činnosti z nej ani nevychádza takým
spôsobom, ako ho k tomu zaväzuje čl. 7 ods. 5 Ústavy SR. Z tohto dôvodu neočakáva, že odvolací súd

dokáže aplikovať komunitárne právo práve takým spôsobom, aby o správnosti jeho uplatnenia neboli
pochybnosti.
K tomu uviedol, že pokiaľ by mohol oprávnene predpokladať, že odvolací súd pristúpi k posúdeniu
jeho prípadu v súlade s Európskym právom a toto bude aplikovať spôsobom, že niet dôvodu preakékoľvek rozumné pochybnosti, tak odvolacie konanie, v tejto veci, by nikdy nemohlo dospieť do štádia
jej prejednania na verejnom zasadnutí. Práve z toho dôvodu, trvá zásadne na tom, aby odvolací súd
už v tomto konaní ďalej nepokračoval a predložil jeho trestnú vec ESD, aby sa ňou zaoberal a formou

predbežného nálezu, záväzne vyslovil, či prebiehajúce konanie vyhovuje požiadavkám spravodlivého
procesu. Taktiež preto navrhol, aby sa postupom v zmysle čl. 267 Zmluvy o európskej únii, začalo
konanie o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie a to so zameraním na zistenie,
či namietaný postup orgánov činných v trestnom konaní pri jeho trestnom obvinení a tiež pri prejedaní
tejto trestnej veci súdnom konaní, vyhovuje a zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1

dohovoru, garantujúcim právo na spravodlivý súdny proces. Vydanie predbežného nálezu považuje za
dôležité pre konečné rozhodnutie súdu, vo veci samej a tiež nevyhnutné pre posúdenie, či v takomto
zmätočne vedenom trestnom konaní bude ešte možné vôbec pokračovať. Preto legitimitu odvolacieho
súdu na ďalšie konanie a rozhodovanie namieta a spochybňuje. Vychádza zo skutočnosti, že Krajský
súd v Trnave nie je oprávnený podávať záväzný výklad európskeho práva, a preto je jeho povinnosťou,
predmetnú vec urýchlene predložiť na ďalší postup kompetentnému súdnemu orgánu, ktorý jediný je

oprávnený sa k položenej otázke záväzne vyjadrí a tým je Súdny dvor Európskej únie.
Poukazujúc na uvedené pokračoval tým, že odvolací súd nie je v tomto prípade súdom zákonným,
pretože nemôže oprávnene konať a rozhodnúť o výklade európskeho práva, a teda ani o konkrétnej
otázke, týkajúcej sa výkladu článku 6 ods. 1 dohovoru. Preto nesúhlasí s tým, aby ďalej pokračoval v
tomto odvolacom konaní a to najneskôr do chvíle, pokiaľ vec neposúdi formou predbežného nálezu,

nepodá záväzný výklad k článku 6 ods. 1 dohovoru Európsky súdny dvor. Bol toho názoru, že
nepredloženie prejudiciálnej otázky ESD, zo strany konajúceho odvolacieho súdu, by malo za následok
vážne porušenie jeho základného práva na zákonný súd a zákonného sudcu v konaní.
V ďalšom poukázal na to, že v konaniach začatých pred vnútroštátnym súdom sú zákonnými sudcami
nielen sudcovia určení rozvrhom práce podľa osobitných vnútroštátnych predpisov, ale v rozsahu

výkladu európskeho práva, aj príslušní komunitárni sudcovia. Poukazujúc na judikatúru (III. ÚS 116/06)
namietal, že dané objektívne hrozí aj z doterajšieho postupu Krajského súdu v Trnave v odvolacom
konaní, a preto v súvislosti s týmto namieta, že konaním súdu dochádza k porušeniu jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež k porušeniu pravidiel spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa

jeho názoru, odvolací Krajský súd v Trnave tieto podmienky Európskeho práva na ďalšie rozhodovanie,
v tejto veci, objektívne nespĺňa a ani spĺňať nemôže, pretože v zmysle čl. 267 Zmluvy o založení
Európskej únie, je oprávnený podať výklad čl. 6 ods. 1 dohovoru len Európsky súdny dvor a nikdy nie
vnútroštátny súd. Odvolací súd nie je súdom zákonným pre konanie o výklade európskeho práva a jeho
sudcovia, z rovnakého dôvodu, nemôžu byť ani sudcami zákonnými. Rozhodovanie odvolacieho súdu,

ako nezákonného súdu, v zmysle l. 6 ods. 1 dohovoru, v tomto konaní, namieta a namieta aj jeho sudcov,
v senáte 3 To 5/2023, ktorí podľa jeho názoru nemôžu byť v postavení zákonných sudcov.
Zuvedenýchdôvodovnavrholichvylúčeniezkonaniaovýkladečl.6ods.1dohovorukpoloženejotázke,
ktorú navrhuje riešiť formou vydania predbežného nálezu. Jej podstata nespočíva vo výklade nášho
vnútroštátneho práva, ale jednoznačne na výklade článku 6 ods. 1 dohovoru. Trvá na tom, že právo na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého neodmysliteľnou súčasťou je aj právo
na to, aby vo veci rozhodoval zákonný súd, už nemôže v súčasnosti garantovať Krajský súd v Trnave,
ktorý pri dodržiavaní jeho základných práv nebol dôsledný a ešte viac prehĺbil vzniknutý stav právnej
neistoty, ktorý bol vyvolaný neprávoplatným odsúdením. Nepovažuje to za možné tým viac, že po podaní
procesného návrhu na postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, už nie je

oprávnený v odvolacom konaní ďalej pokračovať, pretože výlučnú kompetenciu má už v tomto Európsky
súdny dvor. Krajský súd v Trnave nie je z tohto hľadiska súdom kompetentným posúdiť právo EÚ a teda
nemôže byť ani súdom zákonným, pretože týmto môže byť len komunitárny súd. Z tohto dôvodu namieta
ajsudcovurčenýchnarozhodovanievsenáte3To5/2023,ktorínespĺňajúpožiadavkyzákonnýchsudcov,
pretože týmito súčasnosti môžu byť už len sudcovia komunitárneho súdu. Bol toho názoru, že sudcovia

odvolacieho senátu už nemôžu, v jeho prípade, objektívne rozhodovať, pretože pokiaľ by tak po podaní
návrhu na začatie prejudiciálneho konania urobili, tak by sa dopustili rozhodovania v nezákonnom
zložení senátu. Na základe priameho uplatnenia čl. 6 ods. 1 dohovoru a v záujme možnosti uplatnenia
postupu v zmysle čl. 267 34 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, navrhol, aby boli sudcovia
odvolacieho súdu zaradení do senátu 3To 5/2023 - JUDr. Ladislav Réves, JUDr. Katarína Stanislavská

a JUDr. Rastislav Kresl z ďalšieho konania, ktoré sa týka výkladu európskeho práva, vylúčení.
Okresný prokurátor odvolanie nepodal a k odvolaniu obžalovaného sa v primeranej lehote aj napriek
výzve okresného súdu nevyjadril.
Konanie na odvolacom súde:Krajský súd vykonal verejné zasadnutie za účasti zástupkyne Krajskej prokuratúry v Trnave,
obžalovaného a obhajcu obžalovaného a za splnenia zákonných podmienok v neprítomnosti
poškodeného.

Zástupkyňa Krajskej prokuratúry v Trnave na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v konečnom
návrhu uviedla, že napadnutý rozsudok Okresného súdu Galanta považuje za zákonný a preto podané
odvolanie navrhla zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku.
Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí po stručnom zhrnutí odvolacích dôvodov navrhol, aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec okresnému súdu, lebo rozsudok považuje za

nezákonnýatozdôvodovpodrobneodôvodnenýchvpísomnepodanomodvolaníanáslednýchnávrhov.
Obžalovaný v konečnom návrhu súhlasil s návrhom obhajcu. K tomu dodal, že veľmi ľutuje, čo sa stalo.
On vystúpil z auta, nevie či niekomu hovoril, že cúval alebo necúval, keď vystúpil z auta, auto sa pohlo
dopredu. Miesto, na ktoré poukazuje znalecké dokazovanie, nie je to miesto, kde predbiehal poškodenú.
Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania, podľa § 317 odsek l
Trestného poriadku, preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

podal odvolateľ odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a tak zistil, že
odvolanie obžalovaného je nedôvodné.
V prvom rade krajský súd uvádza, že o námietke zaujatosti, ktorú obžalovaný uplatnil v písomnom
podaní zo dňa 23.10.2023, označenom ako ,,uplatnenie námietky podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru voči sudcom odvolacieho súdu určeným do senátu 3 To 5/2023“, o tejto námietke krajský

súd nekonal, keďže nebola vznesená bezodkladne, pretože o údajných dôvodoch, pre ktoré by mohli
byť tam menovaní sudcovia krajského súdu vylúčení, sa mal dozvedieť bezprostredne po tom, ako
bol upovedomený o termíne konania verejného zasadnutia na krajskom súde, ktoré si prevzal dňa
27.06.2023. Medzi 27.06.2023 a 23.10.2023 tak uplynuli približne štyri mesiace, pričom takúto dobu
medzi dozvedením sa o dôvodoch vylúčenia a vznesením námietky zaujatosti nie je možné posúdiť

ako dobu, ktorá zodpovedá časovému úseku „bez meškania“, ktorý je potrebné počítať nie na mesiace,
ale na dni. Pojem „bez meškania“ vyjadruje zákonnú požiadavku urobiť úkon hneď, bez otáľania, bez
odkladania, t. j. hneď potom, ako sa procesná strana o relevantnej (namietanej) skutočnosti dozvedela
a mala reálnu možnosť ju uplatniť (ZSP 14/2006). Cieľom časového obmedzenia vznesenia námietky
stranou trestného konania je totiž zamedziť účelovému vznášaniu námietok zaujatosti a predlžovaniu

trestného konania. Z vyššie uvedených časových súvislostí je potom zrejmé, že generálnu námietku
zaujatosti voči sudcom krajského súdu neoznámil bezodkladne (do pár dní), ale až podaním doručeným
24.10.2023, hoci mu v tom nebránila žiadna prekážka a o údajných dôvodoch vylúčenia mal vedieť už
dňa 27.06.2023.
V prípade podania obžalovaného zo dňa 22.10.2023, označenom ako ,,Návrh na prerušenie trestného

stíhania a začatie prejudicionálneho konania na Súdnom dvore Európskej únie podľa článku 267
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva“, k tomu krajský súdu vo všeobecnosti uvádza, že subjekty
oprávnené, resp. povinné predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru sú upravené v čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie. V danom prípade je možné krajský súd považovať za súd, ktorý je
povinný obrátiť sa na Súdny dvor, keď sa v konaní pred ním vyskytla otázka nutnosti výkladu práva

Únie (smernice), keďže pri rozhodovaní o odvolaní obžalovaného proti napadnutému rozsudku nie je
prípustný opravný prostriedok. V zmysle konštantnej judikatúry Súdneho dvora „môže byť vnútroštátny
súd oslobodený od povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku v prípade, ak konštatoval, že položená
otázka nie je relevantná alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo
strany SD EÚ, alebo že správny výklad práva Únie sa javí byť taký jasný, že neponecháva miesto

pre žiadne primerané pochybnosti“ (rozsudok Súdneho dvora zo 6.10.1982 vo veci 283/81, Cilfit a i.,
EU:C:1982:335, bod 21; z novších rozsudok Súdneho dvora zo 6.10.2021 vo veci C-561/19, Consorzio
Italian Management e Catania Multiservizi et Catania Multiservizi, EU:C:2021:799, bod 33). Súdny dvor
tiež pripomenul, že vnútroštátny súd musí na vlastnú zodpovednosť nezávisle a s náležitou pozornosťou
posúdiť, či sa nachádza v jednej z hypotéz, ktorá mu umožňuje zdržať sa predloženia prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru (C-561/19 bod 50). Ak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že sa nachádza v
jednej z uvedených hypotéz, nie je povinný obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou, a to aj
keby bola otázka týkajúca výkladu práva Únie vznesená účastníkom konania, ktoré pred ním prebieha
(C-561/19 bod 57). To, že účastník konania pred vnútroštátnym súdom nemá nárok na predloženie
prejudiciálnej otázky, potvrdil aj ESĽP. V rozsudku zo dňa 20. septembra 2011 vo veci Ullens de

Schooten a Rezábek proti Belgicku (sťažnosti č. 3989/07 a 38353/07) uviedol, že dohovor sám osebe
negarantuje právo na to, aby vnútroštátny sudca predložil prejudiciálne otázky inému vnútroštátnemu
alebo nadštátnemu súdnemu orgánu. ESĽP najnovšie zhrnul svoju doterajšiu judikatúru k otázkedostatočnosti odôvodnenia nepredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v bode 71 rozsudku z
13. februára 2020 Sanofi Pasteur proti Francúzsku (sťažnosť č. 25137/16).
Krajský súd sa preto zameral na skúmanie samotnej existencii povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku,

uvedenú v písomnom podaní obžalovaného zo dňa 22.10.2023, pričom k tejto vzhľadom na vyššie
uvedené opakuje, že súd je oslobodený od povinnosti predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru
Európskej únie len v troch situáciách – po prvé, ak položená otázka nie je relevantná, po druhé,
ak predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora (acte
éclairé), a napokon po tretie, ak správny výklad práva Únie sa javí byť taký jasný, že neponecháva

miesto pre žiadne primerané pochybnosti (acte clair) (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. III. ÚS 251/2022 z 28. júla 2022). Pri preskúmaní obžalovaným namietaného postupu orgánov
činných v trestnom konaní v prípravnom konaní ako aj postupu prokurátora pri vyhotovovaní obžaloby
a postupu súdu na hlavnom pojednávaní, ktorými postupmi sa bude zaoberať krajský súd nižšie v texte
a ktoré tento vyhodnotil ako v súlade s Trestným kódexom, tak potom krajský súd dospel k záveru, že
obžalovaný v podaní zo dňa 22.10.2023 neuviedol nič podstatné, resp. prejudiciálne otázky uvedené

v podaní obžalovaného nie sú relevantné, preto je krajský súd oslobodený od povinnosti predloženia
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru.
Naopak po komplexnom preskúmaní obsahu spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že
okresný súd v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, postupoval v súlade s Trestným
poriadkom, na hlavnom pojednávaní vykonal všetky dostupné dôkazy v rozsahu potrebnom pre náležité

zistenie skutočného stavu veci nevyhnutného pre zákonné a objektívne rozhodnutie. Okresný súd
tiež dodržal všetky zákonné ustanovenia, zmyslom ktorých je zabezpečenie práva obžalovaného na
obhajobu, následne v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku vykonané dôkazy vyhodnotil
po uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne a dospel tak ku správnym skutkovým
zisteniam, ktoré zodpovedajú vykonaným dôkazom.

Následne v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1
Trestného poriadku stručne a jasne vyložil, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, existenciu
ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania za vylúčenú alebo pochybnú,
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ si vzájomne odporujú.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je tiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd riadil,

keď rozhodol o uznaní viny obžalovaného zo skutku, pre ktorý bol postavený pred súd. Aj podľa názoru
krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že
skutok tak, ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal a že tento skutok spáchal obžalovaný A. B..
K výroku o vine:
Krajský súd vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému a ustálenému okresným súdom v napadnutom

rozsudku nemá žiadne výhrady, závery okresného súdu si v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach
odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
S ohľadom na obsah odvolacích námietok obžalovaného sa žiada podotknúť, že krajský súd zhodne,
ako súd I. stupňa nemal pochybnosti o vine obžalovaného tak, ako mu to kladie za vinu obžaloba
a prvostupňový rozsudok. Dôkazy, ktoré boli vo veci vykonané, vytvárajú vo svojom súhrne ucelenú

reťaz priamych i nepriamych dôkazov, ktoré obžalovaného zo spáchaného skutku bez akýchkoľvek
pochybností usvedčujú.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu
prvéhoadruhéhostupňatvoriajednotu,avprípade,aksaodvolacísúdstotožnísúvahamisúdunižšieho
stupňa a tieto považuje za zákonné a správne nie je potrebné, aby tieto opakoval vo svojom rozhodnutí,

ale stačí, aby na tieto len stručne poukázal (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/2/2018
z 23. januára 2018).
Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány

činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.
Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení

všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.
S prihliadnutím na obsah odvolacích námietok obžalovaného, v ktorých namietal dokazovanie, teda
že okresný súd rozhodol o jeho vine bez jediného relevantného, či už priameho alebo aj nepriamehodôkazu, ktorý by ho objektívne a spoľahlivo usvedčoval zo zavinenia dopravnej nehody, vzhľadom na
tieto námietky považuje odvolací súd za nevyhnutné zosumarizovať základné úvahy o dostatku dôkazov
vo vzťahu k vine obžalovaného nasledovne.

Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že proti obžalovanému existuje dostatok
usvedčujúcich dôkazov, medzi ktorého patrí predovšetkým výpoveď svedkyne-poškodenej D. E. na
hlavnom pojednávaní (č.l. 256), ktorá vypovedala, že keď neskôr prišla k miestu dopravnej nehody,
videla obžalovaného pred domom, každému hovoril, že zrazil jej mamu, že on to nechcel. Túto výpoveď
svedkyne potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa G. H., ktorá uviedla, že ona prišla aj s priateľom

ako prvá k miestu dopravnej nehody, nakoľko keď prišli oni s priateľom na miesto nehody, bol tam
len obžalovaný, oni, a následne prišiel jeden pán, ktorého nepoznala. Vtedy jej obžalovaný hovoril aj
to, že zavolaj sanitku, zranil som túto pani, z čoho možno ustáliť, že sám obžalovaný sa priznal, že
zrazil poškodenú. Potom sa obžalovanému nepodarilo presvedčiť ani odvolací súd o nedôveryhodnosti
výpovedí svedkyne-poškodenej D. E., pretože jej výpoveď je podporená vyššie uvedenou výpoveďou
svedkyne G. H.. Nanajvýš, výpoveď svedkyne poškodenej D. E. ako i svedkyne G. H. vyznieva

vnútorne logicky, hodnoverne a je v dobrom logickom súlade aj s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi
a to konkrétne s výpoveďou znalca Ing. Antona Guštaru (č.l. 358), ktorý síce vypracoval 3 alternatívy
nehodovéhodejaanazákladeďalšejvýpovedeobžalovanéhovypracovalďalšiualternatívunehodového
deja, avšak keďže obžalovaný tvrdil na samotnom mieste dopravnej nehody pred viacerými svedkami,
že zrazil pani, tak správna je alternatíva s cúvaním, teda že obžalovaný do cyklistky nacúval; rovnako

sú tieto výpovede podporené aj znaleckým posudkom vypracovaným znalkyňou MUDr. Michaelou
Rendekovou č. 36/2019 a MUDr. Ivanom Závodným č. 35/2019 ako i dokladom o zdravotnej spôsobilosti
vodiča D. E. (č.l. 168), z ktorého vyplynulo, že poškodená je spôsobilá bez obmedzenia na vedenie
motorových vozidiel. V kontexte uvedeného potom možno jednoznačne konštatovať, že v rámci celého
trestného konania nebol vykonaný žiaden taký dôkaz, ktorý by podstatným spôsobom spochybňoval

tvrdenie poškodenej svedkyne D. E.. Potom ani krajský súd tak nemal žiadne pochybnosti o tom, že
žalovaný skutok sa stal spôsobom opísaným v skutkovej vete výroku o vine a že ho spáchal obžalovaný.
V kontexte uvedených dôkazov preto ani krajský súd neuveril obhajobným námietkam obžalovaného,
nakoľko tieto považoval za tendenčné a účelové, v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti.
Taktiež je potrebné uviesť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať

na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V posudzovanej veci uplatnené
odvolacie námietky obžalovaným smerujú primárne do oblasti skutkových zistení (spochybňovanie
zadokumentovania dopravnej nehody, spochybňovanie výpovedí poškodenej a svedkov), teda výhrad

voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň
polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. V podstate ide o snahu obžalovaného
presadiť vlastnú, pre neho priaznivú a od skutkových zistení súdu prvého stupňa inú verziu skutkového
stavu veci, a to spochybňovaním všetkého.
Ku kritike obžalovaného ohľadne spôsobu, akým okresný súd hodnotil vykonané dôkazy, najmä

výpovede poškodenej, svedkov ako aj iné zabezpečené dôkazy (znalecký posudok a ďalšie) v tomto
konaní, je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v trestnom konaní platia zákonom stanovené pravidlá pre
zisťovanie skutkového stavu veci a pre hodnotenie dôkazov. Podľa nich je potrebné zisťovať skutkový
stav veci v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie. Trestný poriadok nestanovuje žiadne pravidlá, pokiaľ
ide o mieru dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti, ani váhu jednotlivých dôkazov. Inak

povedané, Trestný poriadok neupravuje otázku minimálneho množstva a kvality dôkazov potrebných
na preukázanie viny obžalovaného. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej orgány
činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného
presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

V súvislosti s hodnotením dôkazov platí aj druhé pravidlo, podľa ktorého ak okresný súd postupoval pri
hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, teda že ich hodnotil na základe
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo
i v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zistenia, krajský súd nemôže napadnutý
rozsudok zrušiť len preto, že by sám na základe svojho presvedčenia hodnotil tie isté dôkazy s iným do

úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť
žiadnu vadu v zmysle uvedeného ustanovenia (porovnaj R 53/1992).
Krajský súd tiež opakovane vo svojich rozhodnutiach prízvukuje, že právo na spravodlivý proces
neznamená právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolorozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva
strany v konaní, ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov. Rovnako súd
neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných

dôkazov, lebo proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,
ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní
logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho
rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo
vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov,

prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je
zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby
bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na
rozhodnutie (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.08.2015, sp. zn.
4Tdo/36/2015).
Inak povedané, proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov,

ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní
logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho
rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo
vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov,
pripadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je

zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak,
aby bol zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013).
Potom v súhrne odvolacie námietky obžalovaného svojim obsahom nenapĺňajú žiadny odvolací dôvod
podľa § 321 Trestného poriadku. Vykonané dôkazy, tak ako ich ustálil okresný súd a rovnako aj na ktoré

poukazuje krajský súd vyššie v texte, totiž tvoria uzavretú reťaz jednotlivých priamych aj nepriamych
dôkazov, logicky na seba nadväzujúcich, preto i krajský súd dospel k záveru, že vina obžalovaného
A. B. bola preukázaná bez akýchkoľvek pochybností, a preto rozsudok okresného súdu, pokiaľ ide
o ustálenie skutkového stavu a jeho právne posúdenie, považoval za správny a zákonný s tým, že
konanie obžalovaného tak, ako je opísané v súlade so zisteným skutočným stavom veci vo výrokovej

časti napadnutého rozsudku, napĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1,
ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona.
Navyše k tým odvolacím námietkam obžalovaného, v ktorých opakovane hodnotí výpovede svedkýň
poškodenej D. E. a G. H., ako i výpoveď znalca Ing. Antona Guštaru a to odlišne od prvostupňového
súdu, k týmto námietkam krajský súd poukazuje na vyššie uvedené základné pravidlá v súvislosti

s hodnotením dôkazov ako i na to ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej pri hodnotení vierohodnosti
svedka je súd povinný prihliadnuť najmä k vnútornej štruktúre výpovede svedka, teda či si neodporuje
v podstatných okolnostiach, o ktorých vypovedal, k logickým súvislostiam o okolnostiach, o ktorých
svedok vypovedá, či výpoveď svedka je v súlade aj s ostatnými dôkazmi zadováženými v trestnom
konaní, pričom nie menej podstatná bude aj okolnosť vzťahu svedka k obžalovanému, teda či svedok

s obžalovaným je v príbuzenskom vzťahu, resp. (ne)priateľskom, susedskom, či zamestnávateľskom
vzťahu, príp. v inom vzťahu podriadenosti alebo nadriadenosti. Taktiež je potrebné prihliadať na
existenciu vlastného (často hmotného) záujmu svedka na výsledku trestného konania, v prípade, že
v trestnom konaní vyjde najavo motív a príčiny (vyplývajúce, či už z pozitívneho alebo negatívneho
pomeru medzi svedkom a obžalovaným alebo svedkom a poškodeným), ktoré by mohli mať na výpoveď

svedka vplyv. Je úlohou súdu, aby po zvážení všetkých týchto dôkazov a okolností prípadu, postupom
v zmysle ust. § 2 ods. 12 Trestného poriadku podľa vnútorného presvedčenia rozhodol, ktorá skupina
dôkazov je vierohodná a ktorá vierohodná nie je (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 1To/97/2009
zo dňa 3.9.2009). Keďže výpoveď svedkyne poškodenej D. E. bola podporená výpoveďou svedkyne
G. H. a taktiež aj ostatnými dôkazmi, ako je uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia, ani

krajský súd tak ako súd prvostupňový nemal dôvod z nej nevychádzať, ale práve naopak, správne
prvostupňový súd založil na nej svoje rozhodnutie. S hodnotením predmetných výpovedí svedkýň a
znalca,akoivýpovedeobžalovanéhočiostatnýchzabezpečenýchdôkazovsavysporiadalprvostupňový
súd správnym spôsobom, ku ktorému nemá čo odvolací súd dodať a preto naň len poukazuje.
V súhrne potom možno uzavrieť, že z doposiaľ vykonaného dokazovania síce vyplynulo, že obžalovaný

poprel spáchanie skutku, no jeho obhajoba je nedôveryhodná nielen pre vnútornú nekonzistentnosť
s ostatne vykonanými dôkazmi, na ktorú v podrobnostiach odkázal v odôvodnení napadnutého rozsudku
už súd prvého stupňa a s ktorými úvahami z tohto plynúcimi sa odvolací súd pre ich logickosť,
ale aj pre súlad s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku stotožnil. Obhajoba neobstojí protikonkrétnym, stabilným, bez podstatných rozporov podaných výpovedí poškodenej D. E. a svedkyne
G. H.. Tu aj odvolací súd konštatuje, že obhajoba stojí proti spolu dvom usvedčujúcim svedectvám,
o ktorých občianskej poctivosti a celkovej hodnovernosti odvolací súd nemal žiadne dôkazy, ktoré by

hodnovernosť svedkýň spochybňovali. Podrobne na obsah ich výpovedí poukázal už súd prvého stupňa
a nakoľko sa jeho zistenia kryjú s obsahom predložených zákonne vykonaných dôkazov, a rozhodnutia
súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu tvoria jeden kompaktný celok, nie je potrebné tento obsah
opakovaťajvtomtorozsudku. Okremtýchtousvedčujúcichdôkazov,obžalovanéhonepriamousvedčujú
ajvýpovedeznalca,záveryznaleckéhodokazovania,dokladozdravotnejspôsobilostivodičaakoiďalšie

listinné dôkazy. Napokon, skutočnosť, že sa obhajoba nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi
súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.
V napadnutom rozsudku sa okresný súd náležite vysporiadal s námietkami obhajoby, že bolo začaté
vo veci trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku vo veci ublíženia na zdraví podľa § 157
ods. 1 Trestného zákona, pričom toto uznesenie je nezákonné, následne vyšetrovateľ OKP GA vzniesol

obvinenie A. B. za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1,2 Trestného zákona, pričom je nevídané, že
vyšetrovateľ vychádzal okrem iného aj z výpovede A. B., ktorý v tom čase vystupoval v procesnom
postavení svedka, pričom aj napriek tomu na túto obhajoba opätovne, avšak v inom vetnom zložení,
vo svojom odvolaní poukazuje. Pretože sa krajský súd s vyjadrením okresného súdu v plnom rozsahu
stotožňuje, potom si len dovoľuje poukázať na str. 14 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde okresný

súd uviedol, že relevantná je tá skutočnosť, že v prípade, že záver o tom, či mal byť spáchaný konkrétny
trestný čin je závislý od posúdenia odbornej otázky, je nevyhnuté najprv zodpovedne uvedenú odbornú
otázku posúdiť. Predčasným vznesením obvinenia by totiž mohlo prísť k vážnemu zásahu do práva
na ochranu osobnosti fyzickej osoby, označenej ako obvinený. Ako napokon zdôrazňuje vo svojej
judikatúre i Európsky súd pre ľudské práva znalecké posudky, riešiace prioritne odborné otázky, ktorých

posúdenie stojí mimo schopností sudcov, rozhodným spôsobom ovplyvňujú hodnotenie skutkových
okolností. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Tdo/64/2017 z 27.3.2018)
Zo znaleckého posudku z oblasti zdravotníctvo vyplýva, že napriek komplexnej odbornej lekárskej
pomoci, ktorá bola D. E. poskytnutá v zdravotníckych zariadeniach a ktorá bola podľa zdravotnej
dokumentácie správne vedená a odôvodnená, nebolo možné zabrániť jej smrti, pričom menovaná

prežívala po dopravnej nehode 120 dní. To logicky odôvodňuje, že pri zachovaní totožnosti skutku
najskôr bolo začaté trestné stíhanie vo veci pre prečin ublíženia na zdraví, nakoľko cyklistka D. E. bola
ešte v tom čase na žive, a neskôr bolo vznesené obvinenie obžalovanému pre prečin usmrtenia, nakoľko
cyklistka D. E. napriek správnej zdravotnej starostlivosti podľahla zraneniam. Z výpovede znalca Ing.
Antona Guštaru na hlavnom pojednávaní je potrebné usudzovať, že ide o zložitý prípad, keď znalec

analyzoval až 4 alternatívy nehodové deja. V prejednávanom prípade teda orgány činné v trestnom
konaní nemali v čase začatia trestného stíhania dostatok informácií na záver, že konkrétna osoba
spáchala konkrétny trestný čin, pretože na takýto záver je potrebný vyšší stupeň pravdepodobnosti,
podporený v konkrétnom prípade závermi znaleckého dokazovania. Z uvedeného dôvodu orgány činné
v trestnom konaní zadali vypracovať 2 znalecké posudky, a to znalecký posudok z oblasti doprava a

znalecký posudok z oblasti zdravotníctvo, a až následne došlo k vzneseniu obvinenia obžalovanému.
Ak aj obhajoba namieta, že vydané uznesenie o začatí trestného stíhania svojím obsahom
nezodpovedalo zákonnému zneniu ust. § 199 ods. 3 Trestného poriadku, a preto ním nemohlo dôjsť ani
k zákonnému začatiu trestného stíhania pre skutok usmrtenia, k tomu krajský súd uvádza, že obhajoba
zrejme prehliadla to, že uznesenie o začatí trestného stíhania zo dňa 13.04.2019, ČVS: ORP-47DI-

GA-2019 má všetky náležitosti uvedené v § 199 ods. 3 Trestného poriadku, nakoľko toto obsahuje tak
opis skutku s uvedením miesta času, ako i okolností, za akých k nemu došlo, teda aj o aký trestný čin
sa jedná s jeho zákonným povenovaním a uvedením príslušného ustanovenia Trestného zákona. Čo sa
týka námietky ohľadom nezákonného začatia trestného stíhania pre skutok usmrtenia, k tejto námietke
sa vyjadril už okresný súd v napadnutom rozsudku a tiež sa ňou bližšie bude zaoberať krajský súd nižšie

v texte.
Kodvolacejnámietkeohľadomzačatiatrestnéhostíhania,tedažeobhliadkanebolavykonanázákonným
spôsobom, pretože namiesto (príslušného) a tiež zákonného policajta, ktorým bol vyšetrovateľ
Okresného riaditeľstva PZ, odboru kriminálnej polície Galanta, vykonal tento procesný úkon vecne
nepríslušný policajt Okresného dopravného inšpektorátu Galanta G. G. C.. Touto obhliadkou miesta

činu došlo k neoprávnenému a chybnému začatiu trestného stíhania tzv. "vo veci“, k tomu krajský súd
uvádza,žeobhliadkamiestačinujedôkaznýmprostriedkom,ktoréhovykonaniejeakoneodkladným,tak
aj neopakovateľným úkonom. Zákonodarca v ustanovení § 199 ods. 4 Trestného poriadku koncipoval,
že nie je vadou takéhoto úkonu, ak ho vykoná miestne nepríslušný policajt. Vykonaním obhliadkymiesta činu sa začína trestné stíhanie bezprostredne. V čase pred vykonaním obhliadky miesta činu
policajt spravidla nie vždy dokáže identifikovať všetky znaky skutku, a tým určiť jeho správnu právnu
kvalifikáciu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva záver, že ak v čase pred vykonaním obhliadky policajt

nevie, aká je presná právna kvalifikácia skutku, ergo nepozná všetky pojmové znaky objektívnej stránky
trestného činu a vzhľadom na doposiaľ známe skutočnosti sa dôvodne domnieva, že ide o skutok,
na konanie o ktorom je vecne príslušný, obhliadku miesta činu vykonať môže, a ak neskôr vyjdú
najavo nové skutočnosti determinujúce, že skutok nebol trestným činom, na ktorý bol realizujúci policajt
vecne príslušný, nespôsobuje to nezákonnosť takto vykonaného procesného úkonu a ním získaného

dôkazu. Ak v čase pred vykonaním obhliadky je dôvodné predpokladať, že ide o trestný čin, na
ktorého skrátené vyšetrovanie je poverený príslušník vecne príslušný, obhliadku miesta činu vykoná a
následnevydáuznesenieozačatítrestnéhostíhaniasprávnoukvalifikáciou,ktoráodôvodňuje,ževôbec
bol z hľadiska vecnej príslušnosti oprávnený takúto obhliadku vykonať. Dôvody, ktoré ho oprávňovali
ako vecne príslušného policajta vykonať obhliadku miesta činu, musia byť tými istými dôvodmi, ktoré
ho oprávňujú vydať nadväzujúce uznesenie o začatí trestného stíhania. Potom zároveň platí, že ak

poverený príslušník bol na vykonanie obhliadky miesta činu vecne príslušný (preto ju aj vykonal), avšak
zároveň pre vydanie nadväzujúceho uznesenia vecne príslušný nie je, potom je nevyhnutné trestnú vec
odstúpiť vyšetrovateľovi.
Vzhľadom na vyššie uvedené aplikujúc na predmetnú vec je zrejmé, že správne postupoval poverený
príslušník PZ, keď tento vykonal obhliadku miesta cestnej dopravnej nehody dňa 13.04.2019, nakoľko

v danom čase bol z hľadiska právnej kvalifikácie skutku vecne príslušný a následne vydal uznesenie
o začatí trestného stíhania pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona, ktorá
skutková veta v ňom z hľadiska zákonných znakov zodpovedala zvolenej právnej kvalifikácii a opisovala
právne a skutkové podmienky k času vykonania obhliadky miesta činu. Až následne po realizácii
nadväzujúcich úkonov trestného konania, resp. smrťou poškodenej, prišlo k zmene právnej kvalifikácie

skutku, teda vec bola odstúpená vyšetrovateľovi, ktorý z hľadiska právnej kvalifikácie spadal do jeho
vecnej príslušnosti. Tento postup bol preto v súlade s Trestným poriadkom.
Pokiaľ obhajoba namietala, že vyšetrovateľ zákonne nepostupoval, pretože okrem výsluchu
obžalovaného, v procesnom postavení svedka, vypočúval v procesnom postavení svedkov aj ďalšie
osoby a tiež realizoval iné úkony, ktoré nemohol a nebol oprávnený vykonať, týmto námietkam krajský

súd nemôže prisvedčiť vzhľadom na to, že v zmysle § 201 a nasl. Trestného poriadku policajt pri
vyšetrovaní alebo skrátenom vyšetrovaní postupuje z vlastnej iniciatívy tak, aby boli čo najrýchlejšie
v potrebnom rozsahu vyhľadané a vykonané dôkazy, aby boli procesne zdokumentované, s cieľom
objasniť základné skutočnosti potrebné pre posúdenie prípadu vrátane osoby páchateľa a následkov
trestného činu (§ 119 ods. 1). Rozsah dokazovania vo vyšetrovaní a v skrátenom vyšetrovaní sa

chápe ako hranica dokazovania, teda množstvo a kvalita dôkazov, ktorými má byť zistený predmet
dokazovania. Okruh okolností, ktoré je treba dokazovať v konkrétnom prípade, a to tak z hľadiska
predmetu, ako aj z hľadiska rozsahu dokazovania v každom prípade závisí od podmienok a okolností
prípadu. Inak povedané, úplné objasnenie všetkých skutočností v prípravnom konaní potrebných na
posúdenie prípadu (§ 201 ods. 2) predpokladá zadováženie a vykonanie dôkazov o stíhanom skutku

nielen v rozsahu umožňujúcom posúdiť, či obvinený skutok spáchal, ale aj v rozsahu umožňujúcom
posúdiť, ktoré ustanovenia Trestného zákona obvinený svojím skutkom naplnil.
Ak aj obhajoba opätovne namieta, že podaná obžaloba neobsahovala ani potrebné zákonné
odôvodnenie, ktoré mala povinne obsahovať, s touto námietkou sa vecne správne vysporiadal už
okresný súd v napadnutom rozsudkom na str. 15 jeho odôvodnenia, keď konštatoval, že keďže v

prejednávanom prípade v zmysle § 200 Trestného poriadku nebolo nevyhnutné vykonať vyšetrovanie,
nakoľko išlo o prečin a prokurátor vo svojom pokyne na č.l. 22 nenariadil vyšetrovanie, keď žiadal
výsledky skráteného vyšetrovania v tam určenej lehote, tak v zmysle § 235 písm. d) Trestného poriadku
obžaloba nemusela obsahovať odôvodnenie. Aj keď obžaloba neobsahuje odôvodnenie, aj tak obsahuje
návrh dôkazov od prokurátora, a teda obžalovaný vie, z akých dôkazov prokurátor vychádzal pri podaní

obžaloby. K tomu krajský súd len dodáva, že obžaloba síce nespĺňa zákonom predpísané náležitosti
v súlade s § 235 písm. d) Trestného poriadku, avšak toto procesné pochybenie na strane prokurátora
nemá žiaden dopad na správnosť a zákonnosť postupu okresného súdu a na správnosť a zákonnosť
napadnutého rozsudku.
K tej odvolacej námietke, v ktorej obhajoba poukazuje na nesplnenie podmienok vyplývajúcich z ust. §

237 ods. 1 trestného poriadku a tiež ust. § 238 ods. 1 Trestného poriadku, teda že súd je zo zákona
povinný rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu, pričom samosudca toto
dôležité zákonné ustanovenie v súdnom konaní absolútne nerešpektoval a skutok obžaloby upravil,
v neprospech obžalovaného, k tejto krajský súd z časti dáva za pravdu obhajobe, že súd musí skutokuvedený v obžalobe prejednať vždy v celom rozsahu, avšak na druhej strane súd má právo ale aj
povinnosť do rozhodnutia premietnuť výsledky hlavného pojednávania, ktoré prípadne údaje uvedené
v obžalobe modifikujú, pokiaľ sa neporuší totožnosť skutku. Totožnosť skutku znamená jeho zhodnosť,

identitu, vyžaduje skúmanie, či sa trestné konanie týka tej istej udalosti vo vonkajšom svete toho istého
skutkového deja, preto musí byť skutok, pre ktorý je obvinený trestne stíhaný, presne označený s
uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne s uvedením iných skutočností, pokiaľ ich
treba na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. To ale neznamená, že musí ísť od začiatku
trestného stíhania až do jeho skončenia o úplnú zhodu popisu udalosti, o ktorej sa rozhoduje, t. j. že v

uznesení o vznesení obvinenia, v obžalobe a v rozsudku sa musí skutkový dej úplne rovnako popisovať,
pretože vykonávaním dôkazov v priebehu trestného stíhania, teda aktivitou orgánov činných v trestnom
konaní i súdu získané poznatky o skutočnosti sa môžu zmeniť. Niektoré údaje uvedené v uznesení o
vznesení obvinenia môžu vo vzájomnom porovnávaní a v porovnávaní s rozsudkom odpadnúť, niektoré
môžu pribudnúť a iné sa môžu upresniť.
Inak povedané, totožnosť skutku je zachovaná, keď je zachovaná jeho podstata. Podstata skutku

spočíva v konaní páchateľa a následku, ktorý bol týmto konaním spôsobený a ktorý je relevantný z
hľadiska trestného práva. Identitu skutku judikačná prax súdov vymedzuje pomerne široko, napr. podľa
názoru Najvyššieho súdu SR: „podstata skutku nebude porušená, ak sa zmenia okolnosti týkajúce sa
miesta, času spáchania činu, rozsahu následkov, spôsobu vykonania činu, pohnútky činu alebo formy
zavinenia. Z toho potom vyplýva, že totožnosť skutku nenarušujú zmeny v jednotlivých okolnostiach,

ktoré individualizujú skutok, okrem iného i čo do miesta a času spáchania, spôsobu vykonania a poh-
nútky činu, ako aj formy zavinenia“ (uznesenie NS SR sp. zn. 3Tdo/86/2017). Teda zmena iných sku-
točností než tých, ktoré zakladajú konanie alebo následok, nemôže vylúčiť totožnosť skutku.
V danom prípade okresný súd upravil skutkovú vetu na základe dôkazov, ktoré vykonal na hlavnom
pojednávaní a následne ktorú úpravu aj náležitým spôsobom odôvodnil v napadnutom rozsudku tým,

že obžalovaný nesprávnym cúvaním porušil povinnosť vodiča § 19 ods. 6 zákona č. 8/2009 v znení
účinnom do 30.11.2019, teda že obžalovaný s autom odbočujúcim vpravo, pri cúvaní, nedal prednosť
v jazde cyklistke idúcej rovno. Prvostupňový súd tak v skutkovej vete výroku svojho rozsudku ohraničil
a konkretizoval trestný skutok, ktorý je vyjadrením zisteného skutkového stavu. Okrem toho priebeh
skutku, tak ako bol ustálený v napadnutom rozsudku, korešponduje so závermi vyplývajúcimi z výpovedí

poškodenej a svedkyne, ktoré potvrdili, že obžalovaný po dopravnej nehode rozprával, že zrazil cyklistku
a to mohol po predbiehajúcom manévri urobiť len tak, že do cyklistky nacúval, o čom svedčí aj jedna
z alternatív znalca, a dokresľujú ju aj ďalšie listinné dôkazy.
Obžalovaný v odvolacích námietkach obsiahle namietal porušenie základného práva na zákonného
sudcu, teda že okresný súd nekonal a predmetnú trestnú vec nerozhodol v zákonnom zložení. K tomu

si krajský súd vo všeobecnosti dovoľuje poukázať na nasledovné:
- prokurátor okresnej prokuratúry podal obžalobu v predmetnej veci dňa 13.01.2020, pričom vec bola
náhodným výberom pridelená na rozhodnutie samosudkyni JUDr. Kataríne Maniačkovej;
- dňa 30.04.2020 samosudkyňa JUDr. Katarína Maniačková vydala trestný rozkaz pod č. k.
27T/4/2020-243, avšak proti nemu podal odpor obžalovaný;

- dňa 15.06.2020 spis vedený pod sp. zn. 27T/4/2020 bol náhodným výberom pridelený na prejednanie
a rozhodnutie sudcovi JUDr. Miroslavovi Studenčanovi z dôvodu prerozdelenia trestných vecí sudkyne
JUDr. Kataríny Maniačkovej v zmysle dodatku č. 6 k rozvrhu práce Okresného súdu Galanta na rok
2020 pod č. k. SprR/6/2020;
- dňa 25.11.2020 samosudca JUDr. Miroslav Studenčan vykonal hlavné pojednávanie, na ktorom

zrealizoval dokazovanie;
- dňa 19.01.2021 bol spis vedený pod sp. zn. 27T/4/2020 pridelený na prejednanie a rozhodnutie
sudkyni JUDr. Kataríne Maniačkovej z dôvodu vrátenia jej patriacich trestných vecí v zmysle dodatku č.
2 k rozvrhu práce Okresného súdu Galanta na rok 2021 pod č. k. SprR/1/2021;
- výzvou zo dňa 16.03.2021 okresný súd vyzval obžalovaného, aby sa v zmysle § 277a Trestného

poriadku v lehote 5 dní súdu písomne oznámil, či so zmenou samosudcu súhlasí;
- podaním zo dňa 22.04.2021 sa obžalovaný k zmene samosudcu vyjadril prostredníctvom svojho
obhajcu tak, že proti zmene zákonného súdu nemá žiadne výhrady a súhlasí s tým, aby sa v konaní
pokračovalo;
- dňa 04.05.2021 a dňa 16.11.2021 samosudkyňa JUDr. Katarína Maniačková vykonala hlavné

pojednávanie, na ktorom zrealizovala dokazovanie;
- dňa 05.01.2022 spis vedený pod sp. zn. 27T/4/2020 bol náhodným výberom pridelený na prejednanie
a rozhodnutie sudcovi Mgr. Ondrejovi Hertelovi z dôvodu prerozdelenia trestných vecí sudkyne JUDr.Kataríny Maniačkovej v zmysle dodatku č. 1 k rozvrhu práce Okresného súdu Galanta na rok 2021 pod
č. k. SprR/13/2021;
- okresný súd v predvolaní zo dňa 17.08.2022 vyzval obžalovaného, aby sa v lehote 15 dní od doručenia

výzvy písomne oznámil, či súhlasí so zmenou samosudcu v zmysle § 277a Trestného poriadku, nakoľko
ku dňu 05.01.2022 došlo v konaní k zmene samosudcu;
- dňa 27.09.2022 sa obžalovaný na hlavnom pojednávaní ku zmene samosudcu vyjadril tak, že súhlasí
so zmenou samosudcu.
K zákonnej zmene samosudcu je treba uviesť, že v zmysle stanoviska trestnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Tpj 73/2014 Trestný poriadok definíciu pojmu „zákonný sudca“
expressis verbis neobsahuje. V rámci základných zásad trestného procesu v § 2 ods. 7 Trestného
poriadku však deklaruje právo každého, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote
prejednanánezávislýmanestrannýmsúdom.Zaporušeniepožiadavkynestrannostisúdusapovažujeaj
nerešpektovanie princípu, že nikto nemôže byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Uvedený princíp je
ústavným princípom zakotveným v prvej vete čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky slovami „nikoho

nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“. Z uvedeného ďalej vyplýva, že legálna definícia zákonného
sudcu je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a je konkretizovaná v § 3 ods. 3 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) slovami „Zákonný
sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a
rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte“. Účelom
základného práva na zákonného sudcu priznaného podľa citovaných ustanovení ústavy a zákona je
zabezpečiť občanovi, aby ochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci,
ktorá má právomoc o veci konať, a aby v rámci súdnej moci poskytol túto ochranu zákonný sudca alebo
zákonný senát. Slovo „určený“ (resp. určení) použité v dikcii § 3 ods. 3 zákona o súdoch znamená

„vopred rozhodnúť o niečom alebo niekom“. Pridelenie veci konkrétnemu sudcovi sa určí náhodným
výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom,
kým členovia senátu sú určení výberom zo zoznamu prísediacich, ktorý je prílohou rozvrhu práce. Z
vyššieuvedenéhovyplýva,žerozvrhprácesúdumákľúčovývýznampreuplatnenieprávanazákonného
sudcu, keďže vo všeobecnej rovine zákonným sudcom môže byť ktorýkoľvek sudca, ktorý sa podľa

zákona má, resp. môže stať zákonným sudcom v danej veci, ale podmienkou je, aby bol určený v súlade
nielen so zákonom, ale aj v súlade s rozvrhom práce ustanoveným pre kalendárny rok, v ktorom sa pre
vec určuje konkrétny zákonný sudca.
Táto garancia plní účel základného práva, dokiaľ subjektu práva zaručuje, že o jeho spore bude
rozhodovať a rozhodne sudca, ktorý spĺňa podmienky pre pridelenie veci na rozhodnutie v právnom

postavení sudcu určeného na rozhodnutie danej záležitosti. Obsahom základného práva na zákonného
sudcu je aj ochrana pred neústavnými zmenami zákonného sudcu po pridelení veci na rozhodnutie,
ktorá zahŕňa celé konanie až do jej skončenia na danom stupni súdnictva. Zmena v osobe zákonného
sudcu po pridelení veci nie je vylúčená, no musí sa udiať jedine v súlade so zákonom ustanovenými
podmienkami a pri dodržaní zákonom ustanoveného postupu. (Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. I. ÚS 448/2016 z 31.08.2017)
Ak v priebehu hlavného pojednávania príde k zmene v zložení senátu, či v osobe samosudcu platí
pravidlo, že hlavné pojednávanie sa musí vykonať znovu. Ustanovenie § 277 ods. 5 Trestného poriadku
stanovuje v tomto smere jedinú výnimku, kedy možno pokračovať v hlavnom pojednávaní aj v inom
zložení senátu, či s inou osobou samosudcu a to len za situácie, keď so zmenou v zložení senátu

alebo zmenou v osobe samosudcu súhlasí obžalovaný. Tento súhlas obžalovaného musí byť výslovný
a nevzbudzujúci pochybnosti (spravidla by mal byť súčasťou zápisnice o hlavnom pojednávaní, z ktorej
by malo byť zrejmé, že obžalovaný bol informovaný o zmene v zložení senátu a jednoznačne sa
vyjadril, či so zmenou v zložení senátu, či v osobe samosudcu súhlasí alebo nesúhlasí. Ak sa koná
v neprítomnosti obžalovaného, mal by mať obžalovaný možnosť sa vyjadriť k zmene v zložení senátu, či

v osobe samosudcu písomne, pričom ak sa obžalovaný nevyjadrí vôbec, treba vychádzať z toho, že so
zmenou v zložení senátu, či v osobe samosudcu nesúhlasil a hlavné pojednávanie je potrebné vykonať
znovu (t. j. od prednesenia obžaloby).
Berúc do úvahy vyššie uvedený prehľad prideľovania veci samosudcom ako aj ich opakovanú zmenu,
ktorú síce obhajoba priamo nenamieta, ale v tejto súvislosti namieta neústavnosť napadnutého rozsudku

z dôvodu, že nebolo vydané zákonným sudcom JUDr. Miroslavom Studenčanom, k týmto krajský súd
uvádza, že v tomto smere nie sú vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti pochybnosti o tom, že
k zmene zákonného sudcu došlo legitímnym postupom, resp. v súlade s platným rozvrhom práce
Okresného súdu Galanta. Navyše, obžalovaný bol súdom prvého stupňa informovaný o každej zmenev osobe samosudcu, pričom tento sa, či už písomnými podaniami alebo ústne na hlavnom pojednávaní,
jednoznačne ku každej vyjadril tak, že súhlasí so zmenou v osobe samosudcu. Vzhľadom k uvedenému,
nedošlo k porušeniu základného práva na zákonného sudcu a teda v predmetnej veci rozhodol zákonný

sudca Mgr. Ondrej Hertel.
Vyššie uvedené skutočnosti sú len tie najdôležitejšie, ktoré viedli odvolací súd k záveru o
neopodstatnenosti a nedôvodnosti odvolacích námietok obžalovaného vo vzťahu k výroku o vine, pričom
s ďalším odôvodnením v tomto smere v plnej miere odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvého
stupňa a v podrobnostiach naň poukazuje.

V súhrne potom krajský súd uzatvára, že so zreteľom na pomerne obsiahle vykonané dokazovanie vo
veci a jednotlivé dôkazy, na ktoré súd prvého stupňa podrobne poukázal v odôvodnení napadnutého
rozsudku a ktoré na seba nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd
pochybnosti o vierohodnosti a správnosti skutkových zistení, ale i záverov okresného súdu vo vzťahu
k právnej kvalifikácii konania obžalovaného A. B., ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Na
dôvažok odvolací súd uvádza, že vyššie uvedené dôkazy (výpovede poškodenej, svedkov a znalcov)

v spojení so znaleckým dokazovaním odvolací súd považuje za dostatočné na vyslovenie záveru o vine
obžalovaného A. B.. Preto sa odvolací súd stotožnil s výrokom o vine obžalovaného, ktorý vychádza zo
správne ustáleného skutkového stavu na základe zákonne vykonaných dôkazov. Tento skutkový stav
okresný súd aj správne právne kvalifikoval. Hodnotenie skutkových okolností a právne úvahy okresného
súdu považuje odvolací súd za vecne správne a zákonné.

K výroku o treste:
Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa
navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu
odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie
ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu

právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi
prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného
činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácia tak
núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému
postupu súdu pri rozhodovaní o treste (obdobne pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. mája 2014,

sp. zn. 4 To 7/2013).
Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby
viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potencionálnych
páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu právnej istoty a spravodlivosti
u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti

najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest je protiprávne a nežiaduce. Varuje ich pred páchaním
trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty
individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú.
Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému
pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest

samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa celou spoločnosťou. V treste je teda
obsiahnuté spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne ako
aj etické (obdobne pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Tost/19/2015 zo dňa
23.6.2015).
S poukazom na vyššie uvedené základné zásady ukladania trestov teda krajský súd zameral svoju

pozornosťprirozhodovaníoodvolaníobžalovanéhoA.B.naskutočnosť,čivdanomkonkrétnomprípade
bol uložený trest tak, ako to konštatoval prvostupňový súd, primeraný a či spĺňa všetky zákonné kritéria.
Po splnení prieskumnej povinnosti odvolací súd konštatuje, že okresný súd nepochybil pri postupe
v konaní, ktorým dokazoval skutočnosti potrebné pre ukladanie sankcie. V tomto smere vykonal na
hlavnom pojednávaní dostatočne rozsiahle dokazovanie, správne vyhodnotil osobu obžalovaného,

charakter stíhanej trestnej činnosti a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie spravodlivého trestu.
Pokiaľ ide o druh trestu, prvostupňový súd postupoval správne a zákonne, keď obžalovanému uložil trest
odňatiaslobodyspodmienečnýmodkladomjehovýkonu.Anikrajskýsúdnepovažovalzanevyhnutnéna
obžalovaného vplývať výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody. Takýto postup si nevyžaduje
ani účinná ochrana spoločnosti a ani náprava tohto konkrétneho páchateľa.

Pokiaľ ide o výmeru trestu, prvostupňový súd u obžalovaného správne prihliadol na spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu
páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy ako i na to, že podľa správy o povesti z miesta bydliska
je hodnotený skôr pozitívne a že má 2 záznamy v registri trestov, ktoré sú však už viac ako 40 rokov staréa na ktoré sa však vzťahuje zákonná fikcia neodsúdenia, a že má 21 záznamov v centrálnej evidencii
správnych deliktov a priestupkov, v dôsledku čoho nezistiac žiadnu priťažujúcu okolnosť ani poľahčujúcu
okolnosť uložil obžalovanému trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby, teda vo výmere 2

(dva) roky. Pri podmienečnom odklade výkonu trestu je okresný súd povinný v zmysle ust. § 50 ods. 1
Trestného zákona určiť skúšobnú dobu od jedného do piatich rokov. Okresným súdom určená skúšobná
doba v trvaní 2 (dva) roky je blízko dolnej hranice zákonného rozpätia, avšak aj podľa názoru krajského
súdu je dostatočne dlhá na to, aby obžalovaný spôsobom svojho života preukázal polepšenie. V súhrne
potomkrajskýsúduzatvára,žetaktouloženýtrestjeplnezodpovedajúcipožiadavkenielenindividuálnej,

ale i generálnej prevencie, pričom zároveň vyjadruje aj morálne odsúdenie páchateľa.
Keďže sa obžalovaný dopustil trestného činu v súvislosti s vedením motorového vozidla, správne mu
okresný súd uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá v cestnej premávke podľa § 61 ods. 1,
ods. 2 Trestného zákona. Uloženie tohto druhu trestu si v tomto prípade nepochybne vyžaduje účinná
ochrana spoločnosti, tu najmä ostatných účastníkov cestnej premávky pred páchateľmi tohto druhu
trestnej činnosti.

Keďže odvolací súd nezistil žiadne zákonné dôvody na zmenu uloženého trestu a zo strany
obžalovaného v tomto smere žiadne sporné otázky neboli, krajský súd nepovažoval za potrebné sa
k tejto otázke bližšie vyjadrovať.
K výroku o náhrade škody:
Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, v odôvodnení odvolania obžalovaného žiadne chyby voči tomuto

výroku vytýkané neboli a ani krajský súd odvolacím prieskumom žiadne porušenie zákona nezistil.
Poškodená Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s. si nárok na náhradu škody uplatnila riadne a včas,
pričom dokazovanie ohľadom jej nároku bolo vykonané na hlavnom pojednávaní v dostatočnom
rozsahu. Keďže o výške spôsobenej škody neboli žiadne pochybnosti, tak správne okresný súd
postupom podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku zaviazal obžalovaného vzniknutú škodu poškodenej

Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. nahradiť.
Záverom krajský súd uzatvára, že v rámci odvolacieho konania bola venovaná dostatočná pozornosť
všetkýmpodstatnýmodvolacímnámietkamobžalovaného,ktorévšaknebolomožnéakceptovaťvtakom
rozsahu, ktorý by viedol k inému rozhodnutiu vo veci, než k akému dospel súd prvého stupňa. Aj podľa
názoru krajského súdu, výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade spoľahlivo preukazovali

vinu obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. V súlade
so zákonom postupoval prvostupňový súd aj pri ukladaní trestu obžalovanému. Prihliadal pritom ku
všetkým okolnostiam, ktoré sú rozhodujúce z hľadiska naplnenia účelu trestu a jeho výmery, pričom
starostlivo a uvážene prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti nápravy.

Keďže krajský súd potom nezistil žiadne dôvody pre zmenu prvostupňového rozhodnutia, odvolanie
obžalovaného A. B. ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.