Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. september 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Obdo/21/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8715210982
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:8715210982.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Ivany Nemčekovej a členiek senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD.
a JUDr. Lenky Praženkovej, v spore žalobcu MEDUX, s.r.o., so sídlom Levočská 3521/29, Poprad,
IČO: 36 815 829, zastúpeného advokátskou kanceláriou Podtatranská advokátska kancelária, s.r.o., so
sídlom Družstevná 614/55, Štrba, IČO: 47 234 237, proti žalovanému Spoločenstvo vlastníkov bytov v

obytnom dome HRON, so sídlom Mládeže 2351, Poprad, IČO: 37 875 914, zastúpenému advokátkou
Mgr. Luciou Lorenčíkovou, so sídlom Murgašova 86/1, Poprad, v konaní o zaplatenie 33 524,84 eur,
vedenom na Okresnom súde Poprad
pod sp. zn. 18Cb/271/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
zo dňa 19. marca 2020 č. k. 6Cob/20/2019 - 283, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 19. marca 2020 č. k. 6Cob/20/2019 - 239 a rozsudok

Okresného súdu Poprad zo dňa 28. júna 2018 č. k. 18Cb/271/2015 - 235
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Poprad (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) rozsudkom
č. k. 18Cb/271/2015 - 235 z 28. júna 2018 žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca sa voči žalovanému domáhal
zaplatenia sumy 33 524,84 eur s 5,15 % úrokom z omeškania
p.a. od 01.07.2014 do zaplatenia. Žalovaná suma predstavuje nezaplatené pohľadávky žalobcu
zo zmlúv o dielo uzatvorených medzi stranami sporu, pričom v lehote splatnosti podľa žalobcom
vystavených faktúr, nedošlo k uhradeniu ceny za vykonanie diela.

3. Súd prvej inštancie považoval za preukázané, že medzi stranami sporu boli uzatvorené dve zmluvy
o dielo, ku ktorým bol podpísaný splátkový kalendár zvlášť pre každú zmluvu,
kde bolo uvedené číslo účtu, na ktorý majú byť jednotlivé platby poukázané.
Žalovaný bol následne upovedomený zamestnancom žalobcu, ktorý bol v pracovnom pomere u žalobcu
a bol oprávnený konať za žalobcu aj na základe udeleného splnomocnenia, o údajnej zmene účtu, v

prospech ktorého mali byť platby za vykonanie diela žalovaným realizované.
Žalovaný v zmysle tohto upovedomenia dobromyseľne poukázal jednotlivé platby na zmenený účet,
ktorý však nepatril žalobcovi. V dôsledku toho, že zamestnanec žalobcu sa týmto konaním dopustil
trestného činu podvodu, bol uznaný za vinného a bol mu uložený trest rozsudkom Okresného súdu
Poprad, sp. zn. 6T/34/2016 z 14. júna 2017, v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
7To/26/2017 z 15. marca 2018 (ďalej tiež „trestný rozsudok“).4. Súd prvej inštancie posúdil žalobu ako nedôvodnú, keď sa stotožnil s obranou žalovaného, že z jeho
strany došlo k úhrade, a teda zániku žalobcovho nároku, ešte
pred podaním žaloby na súd. Vychádzal z toho, že žalovaný poukázal peňažné prostriedky

na účet, ktorý mu bol oznámený zamestnancom žalobcu. Žalovaný podľa súdu konal dobromyseľne
a žalobca si mal riešiť (pohľadávky, pozn. dovolacieho súdu) v prípade prekročenia právomoci svojho
zamestnanca nárokmi zo zodpovednosti v zmysle Zákonníka práce.

5. Súd prvej inštancie zároveň neposúdil splátkový kalendár ako dodatok k zmluvám o dielo, nakoľko to

z neho nevyplýva a v tomto prípade nedošlo k zmene zmlúv.
Konštatoval, že samotný splátkový kalendár „je len oznámením o povolení úhrady splátok
a o uvedenie zmeny čísla účtu, prípadne podľa obsahu uznaním dlhu“. Súčasne „na margo“ uviedol,
že konateľ spoločnosti (žalobcu) E. „vedel a musel vedieť, že boli poskytnuté finančné prostriedky na
jeho účet, ktorý bol zriadený na jeho meno a mal právo disponovať s ním a skutočnosť, že umožnil inej
osobe disponovať s týmto účtom, nemôže

byť na ťarchu žalovaného“.

6. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove (ďalej tiež „odvolací súd“) rozsudkom
zo dňa 19. marca 2020 č. k. 6Cob/20/2019 - 283 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

7. Odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie a v ňom vyjadrené závery
za vecne správne, pričom sa v plnom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením (§ 387 ods. 1
a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok [ďalej tiež „CSP“]).
Zdôraznil, že dotknutý zamestnanec žalobcu (ďalej tiež „D.“) bol konateľom žalobcu poverený
splnomocnením zo dňa 16.04.2012 k „zastupovaniu firmy vo veciach jednaní o výmene stúpajúcich a

ležiacich rozvodov v jednotlivých bytových domoch“, ako aj, že sa tento zamestnanec splnomocnením
u žalovaného preukazoval. Taktiež uviedol, že D. bol trestným rozsudkom uznaný za vinného, že
podvodným konaním spôsobil žalobcovi škodu vo výške 33 525,84 eur. Vzhľadom na toto rozhodnutie
v trestnom konaní, ktoré vo výrokovej časti uvádza ako poškodeného žalobcu a nie žalovaného, pričom
skutkové okolnosti v trestnej veci ako aj predmetnej obchodnoprávnej veci sú podľa odvolacieho súdu

totožné, považoval
za irelevantné odvolacie námietky žalobcu, že žalovaný s prihliadnutím na okolnosti sporu musel vedieť,
že D. prekračuje svoje poverenie vyplývajúce z jeho pracovného zaradenia, podľa ktorého pracoval ako
servisný technik, „lebo nie je nijako prípustné,
aby si žalobca uplatňoval nárok v rovnakej výške na základe identického skutkového stavu

aj v trestnom konaní a následne....aj v obchodnoprávnom konaní“.

8. Odvolací súd naviac dodal, že aj keby vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté v trestnom konaní,
súdom prvej inštancie citované ust.§ 15 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších
právnych predpisov (ďalej tiež „ObZ“) zakotvuje tzv. zákonné splnomocnenie na konanie za právnickú

osobu. V tejto súvislosti odvolací súd podal všeobecný výklad uvedeného ustanovenia zákona a
podporne k tomu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo/317/2005 a na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo/17/2000. Zároveň odvolací súd s odkazom na
výsledky dokazovania pred súdom prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nemohol ani pri zachovaní
náležitej opatrnosti predpokladať, že D. nie je oprávnený zmeniť číslo účtu, na ktoré

má žalovaný uhradiť zostatok pohľadávky. Uvedené vyvodil z toho, že tento zamestnanec disponoval
plnomocenstvom zo 16.04.2012, ktoré predstavovalo generálnu plnú moc vo vzťahu k zastupovaniu
žalobcu vo veciach „jednania o výmene stúpajúcich a ležiacich rozvodov jednotlivých bytových domov
s tým, že týmto splnomocnením bol poverený D.ku všetkým úkonom okrem podpisovania zmlúv“.

9. K námietke žalobcu o zaujatosti sudkyne konajúcej vo veci pred súdom prvej inštancie odvolací súd
v plnej miere odkázal na predchádzajúce samostatné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, ktorý na
totožnú námietku žalobcu uznesením z 21. júna 2016
č. k. 5Ncb/3/2016 - 63 vyslovil, že sudkyňa súdu prvej inštancie, JUDr. Mariana Gavalierová, nie je
vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Nakoľko ide o opakovanú námietku zaujatosti, podanú

z toho istého dôvodu, odvolací súd poukázal na dôvody vyššie uvedeného rozhodnutia a na § 53 ods.
2 CSP.10. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej tiež „dovolateľ“) včas dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. e), f) CSP a § 421 ods. 1
písm. a) CSP. Dovolaciemu súdu navrhol, aby napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

ako aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie.
11. Dovolateľ k dôvodom uplatneným podľa § 420 písm. e) CSP uviedol, že vo veci konajúca
sudkyňa prvoinštančného súdu si tykala s právnou zástupkyňou žalovaného, oslovovali sa krstnými
menami, v dôsledku čoho sa sudkyňa nejavila ako objektívne nezaujatá. Dovolateľ ďalej uviedol, že
síce nedisponuje informáciami o intenzite a povahe vzťahu konajúcej sudkyne k právnej zástupkyni

žalovaného, avšak vzhľadom na jej priateľské vystupovanie sa javila ako zaujatá.
12. Uvedené sa malo prejaviť aj v posúdení splátkového kalendára ako jednostranného vyhlásenia, hoci
podľa názoru dovolateľa ide o zmenu zmlúv o dielo. Tento svoj názor vyvodzoval dovolateľ z toho, že
ide o písomnú dohodu o zmene splatnosti ceny diela a o určení konkrétnych čísiel účtov, na ktoré mal
žalovaný uhradiť cenu diela a keďže na splátkových kalendároch k obom zmluvám o dielo sú podpísané
obe strany sporu, je z týchto úkonov zrejmá zhodná vôľa strán zmeniť splatnosť ceny diela a číslo účtu,

na ktorý sa má plniť.
V tejto súvislosti dovolateľ namietol aj vadu podľa § 420 písm. f) CSP, keďže právny záver týkajúci
sa posúdenia splátkových kalendárov nebol súdom prvej inštancie žiadnym spôsobom odôvodnený a
odvolací súd sa s ním bez ďalšieho odôvodnenia len stotožnil, čím došlo k porušeniu práva dovolateľa
na spravodlivý súdny proces.

13. Taktiež vo vzťahu k namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ poukázal na
postup odvolacieho súdu pri prejednávaní odvolacieho dôvodu uplatneného
na základe § 365 ods. 1 písm. c) CSP. Podľa dovolateľa odvolací súd postupoval nesprávne, keď
aplikoval § 53 ods. 2 CSP, keďže toto ustanovenie upravuje rozhodovanie súdu prvej inštancie o
duplicitnej námietke zaujatosti uplatnenej z rovnakého dôvodu, ak už o nej rozhodol nadriadený súd.

Nejde teda o postup, ktorý by mohol aplikovať odvolací súd pri prejednávaní odvolacieho dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. c) CSP. Odvolací súd sa mal uvedenou námietkou zaujatosti v rámci odvolacieho
konania zaoberať z dôvodu, že ide o samostatný odvolací dôvod. Nakoľko sa podľa dovolateľa odvolací
súd s danou odvolacou námietkou nezaoberal a nevysporiadal, odôvodnenie jeho rozhodnutia je
arbitrárne, a teda došlo k porušeniu práva dovolateľa na spravodlivý súdny proces.

14. V súvislosti s prípustnosťou a dôvodnosťou dovolania v časti podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ
ďalej poukázal na vnútornú rozporuplnosť rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
na jednej strane tvrdí, že sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý posúdil nárok žalobcu
ako nárok na zaplatenie ceny diela zo zmlúv o dielo podľa Obchodného zákonníka a žalobu zamietol
preto, že podľa neho tento záväzok zanikol splnením a na druhej strane odvolací súd tvrdí, že ide o

nárok na náhradu škody žalobcu voči dotknutému zamestnancovi žalobcu. Vytkol odvolaciemu súdu
úvahu, že ak žalobcu ako osobu poškodeného už určil Okresný súd Poprad v trestnom rozsudku sp.
zn. 6T/34/2016, tak odvolací súd mal za to, že je týmto rozhodnutím viazaný, v dôsledku čoho ani
nemôžeinakrozhodnúťvzáujmezachovaniaprincípuprávnejistoty.Podľadovolateľataktoodvolacísúd
právne posúdil nárok žalobcu inak ako súd prvej inštancie, pričom nedal dovolateľovi možnosť vyjadriť

sa k zmene právneho posúdenia nároku pred rozhodnutím vo veci, a preto odňal dovolateľovi právo
vyjadriť sa k zmene právneho posúdenia žalovaného nároku, čím porušil jeho právo na spravodlivé
súdne konanie. K tomu dovolateľ poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej
tiež „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 233/2010 zo 6. mája 2010. Keďže nárok žalobcu je podľa dôvodov
napadnutého rozhodnutia buď nárokom zo zmlúv

o dielo alebo nárokom na náhradu škody, pričom tieto dva nároky sa vzájomne vylučujú,
je rozsudok odvolacieho súdu podľa dovolateľa vnútorne rozporný do takej miery,
že je nezrozumiteľný. Týmto zmätočným odôvodnením rozsudku mal odvolací súd rovnako zasiahnuť
do práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie, do ktorého patrí aj právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na nález ústavného súdu

sp. zn. I. ÚS 242/2007 z 3. júla 2008.
15. Uplatnenie dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP dovolateľ odôvodnil tým, že súdy
nižších inštancií sa odchýlili od ustálenej judikatúry o právnych úkonoch,
o zmluvách a ich zmenách. Dovolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR
sp. zn. Co 3/66 z 29. marca 1968, publikované pod č. R 78/1968 Sbírky rozhodnutí a sdělení soudů

ČSSR, podľa ktorého „zhodné prejavy vôle smerujúce k vzniku zmluvy, urobené účastníkmi, sú právnymi
úkonmi zakladajúcimi v zmysle § 2 ods. 1 OZ medzi účastníkmi občianskoprávny vzťah, z ktorého
účastníkomvyplývajúurčitéprávaapovinnosti“,avšaksúdynižšíchinštanciínepostupovaliprihodnotenísplátkových kalendárov v súlade s § 516 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej tiež „OZ“)
a ani v súlade s citovaným rozhodnutím. Podľa názoru dovolateľa splátkové kalendáre predstavujú

zmenu v obsahu zmlúv o dielo, v dôsledku čoho žalovaný neuhradil cenu diela, keďže plnil v rozpore
so zmluvou na iný ako zmluvne dohodnutý účet, a teda záväzok žalovaného zaplatiť cenu za vykonanie
diela nezanikol splnením. Dovolateľ vo vzťahu k uvedenému dodal, že žalovaný si bol vedomý zmluvnej
zmeny platobných podmienok, nakoľko túto zmenu dohodol písomne s konateľom žalobcu a na základe
takto dohodnutej zmeny aj čiastočne splnil svoj záväzok. Žalovaný s prihliadnutím na tieto okolnosti

potom podľa názoru dovolateľa musel vedieť, že dotknutý zamestnanec žalobcu nie je oprávnený meniť
platobné podmienky jednoduchým písomným oznámením a rovnako tak si musel
byť vedomý toho, že prekračuje svoje poverenie vyplývajúce z jeho pracovného zaradenia
u žalobcu, kde pracoval ako servisný technik.
16. Dovolateľ ďalej uviedol, že v zmysle bodu 9.1 zmlúv o dielo si strany podľa § 272
ods. 2 ObZ dohodli pre zmenu zmlúv písomnú formu. Preto na zmenu dohodnutého platobného

miesta nepostačovala písomná žiadosť dotknutého zamestnanca, ale bola potrebná písomná dohoda
zmluvných strán, teda nebolo možné zmeniť číslo účtu len jednostranným prejavom vôle zo strany
(zamestnanca) žalobcu, bez písomnej akceptácie zo strany žalovaného.
Podľa dovolateľa znáša riziko spojené s plnením záväzku ten, kto dané plnenie poskytuje,
k tomu poukázal na § 337 ObZ. Ďalej uviedol, že v tomto prípade bol žalovaný uvedený

do omylu (D.), avšak táto okolnosť ide na škodu (riziko) žalovaného. Dovolateľ tiež namietal
konštatovanie súdu prvého stupňa, prevzaté do napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, podľa
ktorého spoločník a konateľ žalobcu (D. R.) vedel, resp. musel vedieť, že finančné prostriedky boli
poskytnuté na jeho účet, zriadený na jeho meno. Podľa dovolateľa zo súvisiacej trestnej veci vyplýva,
že podľa vyjadrenia banky spoločník a konateľ žalobcu s uvedeným účtom nikdy nedisponoval,

nedisponoval ani s platobnou kartou a nedostával ani výpisy z účtu.
17. Záverom dovolateľ namietol odňatie práva na súdnu ochranu v dôsledku toho, že nemal žiadne
právo argumentovať proti tomu, že bol určený ako poškodený v trestnom konaní, pričom rozhodnutie
vydané v predmetnom trestnom konaní je podľa názoru súdov nižších inštancií záväzné aj vo vzťahu k
zmluvnému nároku na cenu diela, ktorý si dovolateľ uplatnil.

Takto by, vychádzajúc z právnych záverov v rozhodnutí odvolacieho súdu, o nároku
na zaplatenie ceny diela v podstate rozhodol trestný súd bez toho, aby mal dovolateľ v tomto
smere akýkoľvek prostriedok nápravy a zároveň bez toho, aby v odôvodnení trestného rozsudku bolo
vysvetlené, prečo by žalobca nemal mať nárok na zaplatenie ceny za vykonanie diela.
18. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 420 písm.

e) CSP považoval žalobcom podanú námietku zaujatosti sudkyne súdu prvej inštancie za nedôvodnú a
účelovo vznesenú duplicitne. Žalovaný považoval za nedôvodný
aj dovolací dôvod vyvodzovaný z § 420 písm. f) CSP, keďže odvolací súd právnu kvalifikáciu žalobcovho
nároku nezmenil a pri rozhodovaní vo veci samej ani nepoužil ustanovenie všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní v danej veci nebolo použité, preto nemal povinnosť

postupovať podľa § 382 CSP. K dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP
uviedol, že argumenty a námietky dovolateľa nesmerujú k podstatným právnym otázkam, od vyriešenia
ktorých záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie, preto dovolanie v tejto časti nie je prípustné.
Žalovaný navrhol dovolanie žalobcu zamietnuť (§ 448 CSP).

19. Dovolateľ sa k podanému vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej tiež „dovolací súd“ alebo
„najvyšší súd“), po zistení, že dovolanie podala strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443

CSP veta pred bodkočiarkou) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je v časti prípustné ako aj dôvodné.

K právnej úprave prípustnosti dovolania
21.Podľaustanovenia§419CSP,protirozhodnutiuodvolaciehosúdujeprípustnédovolanie,aktozákon
pripúšťa. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú taxatívne

vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, patrí
do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.22. Podľa ustanovenia § 420 písm. e) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo
nesprávne obsadený súd.

23.Podľaustanovenia§420písm.f)CSP,dovolaniejeprípustnéprotikaždémurozhodnutiuodvolacieho
súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces

24. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu
záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
25. Podľa ustanovenia § 431 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým,

že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
26. Podľa ustanovenia § 432 ods. 1 CSP, dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá

za nesprávne a uvedie v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia
(§ 432 ods. 2 CSP).
27. Podľa ustanovenia § 440 CSP, dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný.
28. Podľa ustanovenia § 442 CSP, dovolací súd je viazaný skutkovým stavom
tak ako ho zistil odvolací súd.

29. Úspešné uplatnenie dovolania je vždy nevyhnutne podmienené primárnym záverom dovolacieho
súdu o prípustnosti dovolania a až následným sekundárnym záverom, týkajúcim
sa jeho dôvodnosti. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení upravujúcich otázku prípustnosti
dovolania je zrejmé, že na to, aby sa dovolací súd mohol zaoberať vecným prejednaním dovolania,
musia byť splnené podmienky prípustnosti dovolania, vyplývajúce z ust. § 420 alebo § 421 CSP, a tiež

podmienkydovolaciehokonania,t.j.aby(okreminého)dovolanieboloodôvodnenédovolacímidôvodmi,
aby išlo o prípustné dovolacie dôvody
a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v ust. § 431 až § 435 CSP.
K námietke porušenia práva na prerokovanie a rozhodnutie veci nezaujatým súdom v zmysle § 420
písm. e) CSP

30. K dovolaciemu dôvodu uplatnenému podľa § 420 písm. e) CSP dovolací súd uvádza,
že v tejto časti nezistil prípustnosť ani dôvodnosť dovolania. Žalobca v rámci podaného odvolania
proti rozsudku súdu prvej inštancie opakovane v konaní pred súdmi nižších inštancií vzniesol námietku
zaujatosti sudkyne súdu prvej inštancie z dôvodu, že má priateľský vzťah k právnej zástupkyni

žalovaného. Odvolací súd v tomto ohľade v napadnutom rozsudku odkázal na predchádzajúce
samostatné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 21. júna 2016, sp. zn. 5Ncb/3/2016, v ktorom o
totožných námietkach žalobcu krajský súd už rozhodol tak,
žedotknutúsudkyňusúduprvejinštancienevylúčilzprejednávaniaarozhodovaniaveci.Naviacodvolací
súd pre bližšie osvetlenie nedôvodnosti námietky vznesenej žalobcom v odôvodnení napadnutého

rozsudku konštatoval aj podstatné dôvody tohto predchádzajúceho rozhodnutia o nevylúčení sudkyne.
Toto z hľadiska vytýkaného nezaoberania sa odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP
(teda, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd), považuje dovolací súd za
dostatočný a zákonný postup odvolacieho súdu. Relevantné bolo, že žalobca v odvolaní neuvádzal k
námietke zaujatosti dotknutej sudkyne nové okolnosti, s ktorými by sa už nebol krajský súd vysporiadal

v predchádzajúcom samostatnom rozhodnutí. To, že odvolací súd poukázal v dôvodoch rozhodnutia aj
na § 53
ods. 2 CSP, podľa ktorého (veta pred bodkočiarkou), na opakované námietky zaujatosti podané z toho
istého dôvodu súd neprihliada, ak už o nich rozhodol nadriadený súd, podstatné
nie je, keďže sa odvolací súd námietkou žalobcu v skutočnosti zaoberal, a vysporiadal

sa s ňou vyššie uvedeným spôsobom. Takýmto postupom odvolacieho súdu nemohlo dôjsť k žalobcom
namietanej vade zmätočnosti podľa § 420 písm. e) CSP a ani podľa § 420písm. f) CSP, pokiaľ ide o síce stručné, ale úmerne k takejto opakovanej námietke žalobcu dostatočné
odôvodnenie vysporiadania sa so žalobcovou odvolacou námietkou ako dôvodom podľa § 365 ods. 1
písm. c) CSP, v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu.

31. Dovolací súd tu pre úplnosť a odstránenie akýchkoľvek pochybností, z hľadiska dôvodov podaného
dovolania podľa § 420 písm. e) CSP, dodáva, že zaujatosť sudkyne súdu prvej inštancie žalobcom
namietaná už v prvoinštančnom konaní, bola predmetom riadneho súdneho prieskumu v rozhodnutí
Krajského súdu v Prešove v uznesení sp. zn. 5Ncb/3/2016-63 z 21. júna 2016 so záverom, že sudkyňa

súduprvejinštancieniejevylúčenázprejednávaniaarozhodovaniaveciazpredmetnéhorozhodnutiaje
zrejmé, z akých dôvodov tak krajský súd rozhodol. Ani podľa dovolacieho súdu dovolateľom opakovane
namietané tykanie advokátky zastupujúcej protistranu so sudkyňou súdu prvej inštancie, vzhľadom
na ich predchádzajúce pôsobenie na jednom pracovisku, samotné neindikuje dôvody pre vylúčenie
zákonného sudcu z konania o spore. Pritom samotný dovolateľ uviedol v dovolaní, že „nedisponuje
informáciami o intenzite a povahe vzťahu konajúcej sudkyne k advokátke žalovaného, avšak vzhľadom

najejpriateľskéažfamiliárnesprávanievočizástupkynižalovaného,sajavilokonaniekonajúcejsudkyne
ako zaujaté“. Takéto tvrdenie dovolateľa, bez ozrejmenia ďalších okolností, je natoľko subjektívne a
všeobecné, že nebolo možné prijať iný záver, než ktorý vyplýva
už z predchádzajúceho samostatného rozhodnutia krajského súdu o absencii relevantných objektívnych
dôvodov pre vylúčenie sudkyne. Taktiež dovolací súd považuje za vhodné poukázať na doterajšiu

judikatúru súdov, podľa ktorej dôvod vylúčenia sudcu nie je daný
ani v bežných spoločenských kontaktoch sudcu s advokátmi (uznesenie Ústavného súdu ČR, I.
1436/08), naopak sa vyžaduje, aby išlo o bližší vzťah sudcu s účastníkmi (stranami), poprípade ich
zástupcami (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22 Cdo 227/99, SR 1/200 s. 8).
A pokiaľ naviac dovolateľ v rámci svojej argumentácie v dovolaní nadviazal tvrdením o znásobení

jeho podozrenia o zaujatosti sudkyne v podstate tým, že spor posúdila v jeho neprospech a vydala
čo do odôvodnenia nepreskúmateľné rozhodnutie, potom sa žalobcova duplicitná námietka zaujatosti
posunula do roviny buď účelových námietok, alebo námietok neprípustných, keďže podľa § 49 ods. 3
CSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v
jeho rozhodovacej činnosti.

32. Záverom k tejto časti dovolania a k tvrdeniu, že zaujatosť sudkyne súdu prvej inštancie sa mala
prejaviť aj v posúdení splátkového kalendára ako jednostranného vyhlásenia, pričom podľa názoru
dovolateľa sa jedná o zmenu zmlúv o dielo, dovolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Nc/20/2010 z 19. júla 2010, podľa ktorého „meradlom pre hodnotenie

objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko účastníka konania, ktoré je spravidla motivované tým,
že súd nekoná a nerozhoduje podľa jeho predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp.
rozhodovania nepatrí účastníkovi konania a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti
sudcu“.

K námietke porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP
33. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzoval aj z ust. § 420 písm. f) CSP, nakoľko
mu ako žalobcovi mal súd nesprávnym procesným postupom znemožniť,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. K tvrdenej vade zmätočnosti predpokladanej ustanovením § 420

písm. f) CSP malo dôjsť v dôsledku toho, že odvolací súd sa bez náležitého odôvodnenia stotožnil s
rozhodnutímsúduprvejinštancieanajmäjehozáverom,žesplátkovýkalendárpredstavujejednostranné
vyhlásenie, taktiež v dôsledku nesprávneho procesného postupu v odvolacom konaní pri prejednávaní
odvolacieho dôvodu uplatneného podľa § 365
ods. 1 písm. c) CSP. Dovolateľ namietal nedostatočné odôvodnenie a vnútornú rozporuplnosť dôvodov

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa na jednej strane stotožnil
so závermi súdu prvej inštancie týkajúcimi sa nároku žalobcu na zaplatenie ceny diela zo zmlúv o dielo
a na druhej strane odvolací súd uvádzal, že ide o nárok na náhradu škody žalobcu voči dotknutému
zamestnancovi žalobcu.

34. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a súčasne dôvodnosť dovolania
v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany ako dôsledok nesprávneho procesného postupu
súdu, nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces.
Relevantnými znakmi, charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle tohto ustanovenia,sú zásah súdu do práva na spravodlivý súdny proces a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.
Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa

svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva
je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov.
35. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať
sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre

rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS
78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená,
že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

36. Pokiaľ ide o výhradu dovolateľa, že sa odvolací súd bez bližšieho odôvodnenia
len stotožnil s nesprávnym právnym posúdením splátkových kalendárov k zmluvám o dielo
ako jednostranných právnych úkonov, dovolací súd uvádza, že v časti, ktorá vo svojej podstate smeruje
k výhradám voči nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdmi nižších inštancií,
niejedovolanievyvodzovanéz§420písm.f)CSPprípustné.Jetomutakpreto,žeišlooriešenieprávnej

otázky, od ktorej podľa dovolateľa závisel napadnutý rozsudok, v rámci právneho posudzovania veci,
ktorého vecná nesprávnosť je samostatným dovolacím dôvodom odlišným od dovolacieho dôvodu tzv.
vady zmätočnosti podľa § 431 CSP v spojení s § 420 písm. f) CSP. Jednou z podmienok prípustnosti a
dôvodnosti dovolacieho dôvodu tzv. vady zmätočnosti je, aby sa procesným postupom súdu znemožnilo
strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak nesprávne právne posúdenie veci nemá dopad

na možnosť uskutočňovať procesné práva. Preto je predmetná námietka z hľadiska úpravy v § 431 CSP
v spojení s § 420 písm. f) CSP nedôvodná (8Cdo/187/2017) a dovolanie je v tejto často neprípustné,
čo predstavuje dôvod na jeho odmietnutie podľa § 447 písm. c) CSP.
37. K ďalšej námietke, že odvolací súd pri zmene právnej kvalifikácie žalovaného nároku oproti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie mal postupovať podľa § 382 CSP, dovolací súd uvádza, že podľa

tohto zákonného ustanovenia, ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne
záväznéhoprávnehopredpisu,ktorépridoterajšomrozhodovanívecinebolopoužitéajeprerozhodnutie
veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Podľa skoršej
rozhodovacej praxe najvyššieho súdu sa postup podľa § 382 CSP týka výlučne hmotnoprávneho
posúdenia a prichádza do úvahy v prípade,

ak odvolací súd dospeje k záveru, že žalovaný nárok treba posúdiť podľa iného právneho predpisu, ako
ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej
inštancie, ale podľa iného ustanovenia. Zároveň musí byť “nové“ ustanovenie právneho predpisu pre vec
rozhodujúce. O „nové“ ustanovenie právneho predpisu nejde vtedy, ak už bolo predmetné ustanovenie
aplikované v skoršom štádiu konania,

napr. v skoršom rozhodnutí súdu prvej inštancie (zrušenom na základe použitia opravných prostriedkov),
alebo ak jeho možná aplikácia bola posudzovaná v predchádzajúcom kasačnom rozhodnutí odvolacieho
súdu.Rovnakonemožnodospieťkzáveru,žerozhodnutieodvolaciehosúdujeprekvapivé,akprisvojom
rozhodovaní použil iné ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu ako súd prvej inštancie,
ak sa aplikácie tohto ustanovenia domáhala niektorá zo strán sporu, či už v priebehu prvoinštančného

konania, alebo v odvolacom konaní, a druhá strana sporu mala procesnú možnosť sa k tomu vyjadriť
(3Obdo/1/2019).
38. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade nie je možné konštatovať procesnú vadu konania
týkajúcu sa nepoužitia postupu odvolacieho súdu podľa § 382 OBZ, keďže zo žiadnej časti
odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné vyrozumieť, pod ktoré „nové“ ustanovenia a ktorého

hmotnoprávneho predpisu mienil odvolací súd podradiť ním konštatovaný skutkový stav (ods. 26.
odôvodnenia). Odvolací súd konkrétne považoval za preukázané, že D. ako zamestnanec žalobcu sa
voči žalovanému preukazoval splnomocnením zo 16.04.2012 a zvýraznil, že podľa trestného rozsudku
„svojvoľne
a bez súhlasu a vedomia konateľa spoločnosti žalobcu oznámil zodpovednej osobe žalovaného...zmenu

účtu“, pričom na tento účet zo strany žalovaného uhradenú sumu spolu 33 525 eur D. ako spolumajiteľ
účtu vybral a naložil s ňou nezisteným spôsobom. Odvolací súd v nadväznosti na toto konštatovanie,
v súvislosti s viazanosťou súdu inými rozhodnutiami podľa § 193 CSP (predtým § 135 OSP), poukázal
na trestný rozsudokaj z hľadiska právneho posúdenia, keď podľa tohto rozsudku dotknutý zamestnanec žalobcu podvodným
konaním spôsobil žalobcovi škodu 33 525 eur. A ďalej v ods. 27 odôvodnenia rozsudku odvolací súd
nadviazal vlastným konštatovaním, že „v konaní bolo sporným

kto bol v tejto veci poškodeným zo strany D.“. Napokon odvolací súd, majúc
za to, že je závermi trestného rozsudku viazaný, v danej veci uviedol, že „o samotnej výške nároku súd
v trestnom konaní nerozhodoval,.......osoba poškodeného aj výška nároku vyplýva priamo zo skutkovej
vety vyhláseného trestného rozsudku“ (ods. 32. odôvodnenia).
Odvolací súd teda v danom civilnom sporovom konaní žalovaný nárok pri právnom posúdení primárne

posúdil totožne so súdom prvej inštancie (cena diela), a pokiaľ súčasne konštatoval, že „v konaní bolo
sporným kto bol v tejto veci poškodeným zo strany D.“,
tak toto vysvetlil len odkazom na prevzaté závery trestného rozsudku, v ktorom však adhézne konanie
neprebehlo, preto ani nepriamo nebolo možné vyvodiť („novú“) hmotnoprávnu úpravu, o ktorú by
sa mal odvolacím súdom uvádzaný nárok žalobcu, ako nárok na náhradu škody, a to voči subjektu
odlišnému od žalovaného, spravovať. Odvolací súd tak za základ svojho rozhodnutia považoval

právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keďže ho potvrdil a v plnej miere odkázal na jeho
odôvodnenie, pričom pre posúdenie sporu závery prevzaté z trestného rozsudku zrejme mienil uvádzať
len ako doplnkové a podporujúce podľa neho vecne správne rozhodnutie súdu prvej inštancie o
zamietnutí žaloby. Ak by na druhej strane odvolací súd v skutočnosti mienil rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdiť na základe iného právneho posúdenia, považujúc nárok žalobcu v skutočnosti

za škodu, potom v odôvodnení rozhodnutia k tomu neuviedol žiadne právne ustanovenia týkajúce
sa (hmotno)právnej úpravy náhrady škody. Z hľadiska § 382 CSP teda ani v jednom spomenutom
prípade odôvodnenie napadnutého rozhodnutia neindikuje možnosť konštatovať splnenie kritérií pre
aplikáciu tohto ustanovenia. Súčasne však svojím, vo vzťahu k predmetu sporu nedostatočným,
vnútorne rozporným odôvodnením, vyvolávajúcim pochybnosti, o aký právny nárok na strane žalobcu

má teda podľa odvolacieho súdu ísť, sa odvolací súd dopustil inej zmätočnostnej vady, spočívajúcej v
nepreskúmateľnosti odôvodnenia svojho rozhodnutia, k čomu sa dovolací súd vyjadruje nižšie.
39. Za prípustnú a opodstatnenú podľa § 420 písm. f) CSP dovolací súd považoval dovolateľovu
námietku týkajúcu sa nedodržania potrebných náležitostí odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.
40. K tvrdenej vade predpokladanej ustanovením § 420 písm. f) CSP malo dôjsť

v dôsledku toho, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
ako aj rozsudku súdu prvej inštancie nie je dostatočne presvedčivé, je vnútorne rozporuplné, pričom
neobsahuje jednoznačné konkretizované odpovede na relevantné právne otázky,
od vyriešenia ktorých záviselo rozhodnutie vo veci samej. V dôsledku toho sa dovolateľovi javí
rozhodnutie odvolacieho súdu ako nepreskúmateľné.

41. Dovolací súd v rámci danom uvedenými námietkami dovolateľa preskúmal
tak odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ako aj ním potvrdené rozhodnutie súdu
prvej inštancie a v potrebnom rozsahu tiež postup oboch súdov nižších inštancií, predchádzajúci
vydaniu dotknutých rozhodnutí, aby mohol posúdiť, ktoré skutkové a právne otázky boli relevantné pre
rozhodnutie vo veci a či odpoveď na tieto otázky, a to v zákonom vyžadovanej kvalite, sa premietli do

napadnutého rozhodnutia. V tomto ohľade dospel k záveru, že odvolací súd v napadnutom rozhodnutí
neposkytol primeranú a dostatočnú odpoveď na námietky žalobcu vymedzené v jeho odvolaní podanom
proti rozsudku súdu prvej inštancie.
42. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,

ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí,
ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal
a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne
odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

43. Podľa § 393 ods. 2 a 3 CSP, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah
napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v
odvolacom konaní, prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich
vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu
prax; ustanovenia § 387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj

pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté.(3)
Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozhodnutia obsahuje
aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.44.Podľastabilizovanejjudikatúryústavnéhosúduriadneodôvodneniesúdnehorozhodnutiaakosúčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné
a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné
a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.
Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení

v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (príloha oznámenia Federálneho
ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej len „Dohovor“ - I. ÚS 243/07). Súd by mal
byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť
konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.

Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel,
boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj
spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
45. Z judikatúry ústavného súdu vo vzťahu k všeobecnému súdnictvu tiež vyplýva,

že jednou z garancií obsiahnutých v pojme práva na spravodlivý proces je aj celkom nepochybné právo
účastníka na riadne odôvodnenie, nielen na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných
argumentov reagujúcich na relevantné námietky odvolateľa zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom.
K naplneniu tohto dovolacieho dôvodu
[§ 420 písm. f) CSP, pozn. dovolacieho súdu] preto nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale

aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou či svojvoľnosťou. Striktné oddeľovanie procesného
postupusúduarozhodnutia,ktorýjejehosumáromavýsledkom,niejeústavneudržateľnýmkonceptom,
pretože celý faktický proces súdu
a naň nadväzujúci myšlienkový proces hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania
pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve

cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu
č. k. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021, body 37 až 41).
46. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, a to práve
pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného
procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne

aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom práva strany sporu
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne
relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením

uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej
sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov
(4 Cdo 171/2005).

47. V prvom rade považuje dovolací súd za potrebné aj vo všeobecnosti uviesť, že na to, aby bolo
možné súdom prikročiť k posúdeniu žalobou uplatneného nároku, tak z hľadiska tvrdených skutočností,
o ktoré žalobca nárok opiera, ako aj z hľadiska podradenia skutkového stavu zisteného v konaní pod
hypotézu určitej súdom aplikovanej právnej normy, je potrebné ustáliť predmet konania. Inak povedané,
je potrebné zo strany súdu jednoznačne identifikovať uplatnený nárok ako predmet civilného sporu a

vlastného meritórneho rozhodnutia.
Len tak je možné zo strany súdu správne zamerať dokazovanie a po jeho vyhodnotení,
na zistený skutkový stav týkajúci sa konkrétneho nároku žalobcu aplikovať správne právne normy a
tie aj správne interpretovať. Takto súdom prijaté závery sa následne musia, spôsobom predpísaným
zákonnou úpravou civilného sporového konania, premietnuť do súdneho rozhodnutia, a to tak do jeho

výrokovej časti ako aj do jeho odôvodnenia.
Správne ustálenie (identifikovanie) predmetu konania je tak určujúce nielen pre meritórne rozhodnutie
civilného súdneho sporu, ale aj pre jeho odôvodnenie. V danom prípade bolo nepochybné, že
predmetom sporu bol nárok zhotoviteľa voči objednávateľovi dielana zaplatenie časti zmluvne dojednanej ceny diela. Podľa žalobcu tento jeho nárok doposiaľ trvá.
Vzhľadom na obranu žalovaného, že uplatnenú pohľadávku žalobcu už zaplatil,
a to na účet označený zamestnancom žalobcu, hoci sa neskôr ukázalo, že účet žalobcovi nepatril,

zostalo v konaní sporným, či došlo k zániku žalobcom uplatneného peňažného nároku splnením.
48. Keďže napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu došlo k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej
inštancie, pričom odvolací súd za použitia ust. § 387 ods. 2 a 3 CSP odkázal
na odôvodnenie prvoinštančného rozsudku, s ktorým sa stotožnil, dovolací súd sa v rámci svojho
prieskumu v dovolacom konaní v potrebnom rozsahu oboznámil aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie

a jeho odôvodnením. Pritom zistil, že súd prvej inštancie sústredil právne posúdenie veci do jediného
odseku (odsek 23. odôvodnenia), v ktorom veľmi stručne
(v šiestich vetách) vyjadril právne dôvody, pre ktoré nepovažoval žalobcom uplatnený nárok za dôvodný
a zamietol ho. Súd prvej inštancie pritom nedodržal náležitosti stanovené
pre odôvodnenie rozsudku v § 220 ods. 2 CSP, keďže v danom prípade prílišná stručnosť odôvodnenia
v ťažiskovej pasáži týkajúcej sa právneho posúdenia sporu spôsobila nedostatočnosť, neúplnosť a tým

nepreskúmateľnosť podstatnej časti rozhodnutia, v miere predstavujúcej vadu zmätočnosti podľa § 420
písm. f) CSP. A pokiaľ odvolací súd za základ svojho rozhodnutia považoval práve takto nedostatočne
vyjadrené dôvody prvoinštančného rozhodnutia, ktoré postupom podľa § 387 ods. 2 CSP v plnej
miere aproboval do odôvodnenia svojho rozhodnutia, potom aj napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
nevyhnutne trpí rovnakou zmätočnostnou vadou.

49. Ide v podstate o to, akým spôsobom oba súdy nižších inštancií pristúpili v odôvodnení svojich
rozhodnutí k osvetleniu vyhodnotenia podstatných skutkových a právnych otázok kľúčových pre (vecne
správne) rozhodnutie, teda či dali relevantnú, zrozumiteľnú a preskúmateľnú odpoveď na tieto otázky,
týkajúce sa nimi ustáleného predmetu konania. Pokiaľ ide o skutkový stav vyvodený z vykonaného

dokazovania, oba súdy nižších inštancií považovali za preukázané, že medzi sporovými stranami boli
uzavreté dve písomné zmluvy o dielo, na základe ktorých žalobca ako podnikateľ (obchodná spoločnosť
sručenímobmedzeným),vzmluvnompostavenízhotoviteľa,plnil-zhotovilaodovzdaldieložalovanému
spoločenstvu vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorý mu mal zvyšnú časť ceny diela, žalobcom
riadne fakturovanú, zaplatiť v zmluvne dohodnutom čase a dohodnutým spôsobom (bezhotovostne na

bankový účet uvedený vo faktúre). Podľa žalobcu k zmluvne dohodnutému zaplateniu ceny diela doteraz
nedošlo. Za také plnenie nepovažoval splátky ceny diela uhradené žalovaným na iný než zmluvne
dohodnutý účet, teda na bankový účet, ktorý nepatril žalobcovi, ale bol zriadený síce konateľom žalobcu,
avšak nie pre žalobcu, ale za iným účelom - v prospech spolu-disponenta účtu, D., v rozhodnom čase
zamestnanca žalobcu. Tento zamestnanec aj podľa výslovného znenia v oboch zmluvách o dielo

z 15.04.2013 bol označený za zástupcu žalobcu „vo veciach technických: p. D. - technický riaditeľ“.

50. Súd prvej inštancie považoval žalobu za nedôvodnú, stotožniac sa s obranou žalovaného o zániku
žalovaných pohľadávok zaplatením faktúr žalobcu (č. 2013/097 a č. 2013/069) žalovaným „na účet,
ktorý mu bol oznámený zamestnancom žalobcu, ktorý bol v riadnom pracovnom pomere u žalobcu a

bol oprávnený konať za žalobcu aj na základe udeleného splnomocnenia od zamestnávateľa“. Podľa
dovolacieho súdu sa však súd prvej inštancie nevyjadril k tomu, že z oboch zmlúv o dielo vyplýva
stranami dohodnutá výhrada písomnej formy, vrátane zmien zmlúv len formou písomných dodatkov (čl.
IX, bod 9.1).
Ďalej absentuje vyhodnotenie preukázanej okolnosti, že D. mohol zabezpečovať pre žalobcu z pozície

jeho zamestnaneckého pomeru technické činnosti a nebol štatutárnym orgánom. Konateľom žalobcu
bol Dušan Medla. To výslovne vyplývalo aj zo znenia oboch zmlúv. Súdmi oboch inštancií uvádzané
splnomocnenie od zamestnávateľa pre D., podľa dátumu udelené pred uzavretím zmlúv o dielo,
na základe ktorého podľa obrany žalovaného mohol konať v mene zamestnávateľa aj v zmluvných
záležitostiach

so žalovanou stranou (meniť zmluvné podmienky, uzatvárať dodatok), sa v spise
tak ako bol predložený dovolaciemu súdu, nenachádza. Odhliadnuc od toho, žalobca (dovolateľ) takéto
poverenie pre žalovaného, z hľadiska rozsahu oprávnenia splnomocnenca,
v kontexte znenia dátumovo neskoršie uzavretých zmlúv o dielo a dohôd o splátkovom kalendári,
popiera. S tým nekorešponduje konštatovanie v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu v ods. 26

odôvodnenia, že „v konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané a nebolo to ani sporné, že
pán D. bol ako zamestnanec žalobcu konateľom žalobcu poverený splnomocnením zo dňa 16.4.2012
k zastupovaniu žalobcu vo veciach „zastupovania firmyvo veciach jednaní o výmene stúpajúcich a ležiacich rozvodov v jednotlivých bytových domov“...“. V
tomto smere teda v odôvodnení rozhodnutí oboch súdov nižších stupňov absentujú presvedčivé právne
úvahy o obsahu a význame uvádzaného splnomocnenia datovaného pred uzavretím zmlúv o dielo a v

porovnaní s tým, že v samotných zmluvách
bol D. označený len ako technický zástupca, pričom ako štatutárny orgán bol uvedený konateľ Dušan
Medla, práve ktorý zmluvy ako aj následné splátkové kalendáre v mene žalobcu podpísal, a to spoločne
so žalovaným.

51. Súd prvej inštancie uviedol, že „neposúdil splátkový kalendár ako dodatok k zmluve a nevyplýva z
tohto písomného dokumentu, že ide o dodatok k zmluve“.
K tomuto sa odvolací súd v rámci právneho posúdenia veci v kontexte námietok žalobcu v odvolaní,
zhodných s dovolacími, nijako nevyjadril. Súd prvej inštancie v podstate bez toho, aby v odôvodnení
svojho rozhodnutia akokoľvek vysvetlil aplikáciu ním len odcitovaných právnych ustanovení (ods. 11. až
22 odôvodnenia) a najmä, ako ich interpretoval

na ním uzavretý skutkový stav v spore, len stroho uviedol svoj záver, podľa ktorého „došlo k zániku
záväzku zaplatením,...žalovaný konal dobromyseľne a žalobca si mal riešiť v prípade prekročenia
právomoci svojho zamestnanca nárokmi upravujúcimi zodpovednosť v zmysle Zákonníka práce“.

52. Pokiaľ k uvedeným záverom v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie celkom absentujú

relevantné právne úvahy, opierajúce sa o konkrétne právne normy a ich interpretáciu, aplikujúc ich na
zistený skutkový stav, tak uvedené nedostatky neodstránil v napadnutom rozhodnutí ani odvolací súd.
Ten (v ods. 33.) síce uvádzal všeobecné teoretické východiská
pre aplikáciu ustanovenia § 15 ObZ, avšak následne (v ods. 34.) bez zodpovedajúceho interpretačného
vysvetlenia súvislostí tejto normy so skutkovým stavom v danom spore vyslovil, že splnomocnenie zo

16.04.2012 možno pokladať za generálnu plnú moc vo vzťahu k zastupovaniu žalobcu. Pritom sa k
predmetnej veci primeranou právnou úvahou dostatočne nevysporiadal s časovo neskorším znením
zmlúv o dielo i splátkových kalendárov, okolnosťou ich podpísania žalovaným a konateľom žalobcu,
t.j. nie D., ani nesúladom medzi týmito súvislosťami a neskorším akceptovaním zo strany žalovaného
len jednostrannej žiadosti D., o zaslanie splátok ceny diela na iný, než stranami vzájomne písomnou

formou dohodnutý, bankový účet žalobcu. Nezaoberal sa z hľadiska právneho posúdenia ani tým, že
v texte splnomocnenia mala byť uvedená výhrada „okrem uzatvárania zmlúv“. Tu k jednoznačnému
záveru odvolacieho súdu o dobromyseľnosti žalovaného rovnako chýba predchádzajúca právna úvaha,
opierajúca sa nielen o právnu úpravu vhodne aplikovanú na daný skutkový stav, ale aj o úvahu
v súvislosti s kritériom primeranej obozretnosti prirodzene vyžadovanej pre konanie žalovaného

ako zmluvnej strany, v mene ktorého konal predseda spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových
priestorov. Inak povedané, len holé závery vyjadrené v rozhodnutí súdu prvej inštancie a čiastočne,
avšak nedostatočne doplnené v napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu, pokiaľ neboli podopreté o
dostatočne a jasne vyjadrené právne posúdenie sporu, opierajúce sa o konkrétne právne normy a ich
interpretáciu na zistený skutkový stav vo veci, nespĺňajú náležitosti vyžadované tak ust. § 220 ods. 2

CSP ako aj § 393 ods. 2 a 3 CSP pre dostatočné, zrozumiteľné a najmä preskúmateľné odôvodnenie
meritórneho rozhodnutia súdov nižších inštancií. Z týchto dôvodov napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nemôže spĺňať ani zákonné kritérium presvedčivosti.

53. V neposlednom rade dovolací súd uvádza, že považuje za nedostatočné a javiace sa ako vnútorne

protirečivé odôvodnenie zamietnutia žaloby na zaplatenie zmluvne dohodnutej ceny diela tým, že v
trestnom konaní bol vo vzťahu k odsúdeniu D. pre podvod, označený ako poškodený žalobca, so
záverom odvolacieho súdu, že nie je nijako prípustné,
aby si žalobca uplatňoval nárok v rovnakej výške na základe identického skutkového stavu
aj v trestnom konaní a následne aj v civilnom sporovom konaní. V prvom rade odvolací súd nevysvetlil,

v čom konkrétne vidí totožnosť skutkových okolností a predmetu posudzovaného sporu o zaplatenie
ceny diela ako nároku zo zmluvy sporových strán, s adhéznym konaním o náhradu škody v dotknutej
trestnej veci vedenej proti bývalému zamestnancovi žalobcu. Nepochybne pre rozsudok súdu je
rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 veta prvá CSP). V tomto ohľade sa odvolací
súd dostatočne nevyjadril k tomu, že žalobca zobral nárok na náhradu škody v trestnom konaní späť,

ani k odlišnosti účastníkov týchto konaní. Preto nebolo uspokojivo vysvetlené len strohé konštatovanie,
dodatočne uvádzané odvolacím súdom v napadnutom rozsudku, o totožnosti nárokov žalobcu v oboch
spomínaných súdnych konaniach. V tejto súvislosti vo vzťahu k predmetu nároku v danom konaní
mätúco vyznieva odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu aj v tej časti, v ktorej uvádza(v ods. 27.), že v konaní bolo sporným, kto bol v tejto veci poškodeným zo strany D.. Uvedené
konštatovanie ako aj pomerne obsiahle s tým súvisiace odôvodnenie
(ods. 26. až 32.) venované viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193 CSP), totiž nekorešponduje

s predmetom sporu, ktorým je peňažná pohľadávka zhotoviteľa na zaplatenie ceny diela zo strany
objednávateľa diela. Nejednoznačne vyznieva aj časť úvodnej vety
v ods. 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku, „že aj keby nebolo právoplatne rozhodnuté v
trestnom konaní“, tak z § 15 ObZ má vyplývať pričítateľnosť prekročenia konania zamestnanca jeho
zamestnávateľovi. Taktiež nejednoznačne vyznieva záverečné konštatovanie odvolacieho súdu (v ods.

34. odôvodnenia), že „žalovaný vzhľadom na okolnosti prípadu nemohol mať žiadnu pochybnosť o tom,
že D. nebol oprávnený na predmetný úkon v mene žalobcu“.

54. Podstatné však podľa dovolacieho súdu zostáva právne posúdenie okolnosti zaplatenia ceny diela
žalovaným na iný než žalobcov účet určený zmluvou, s čím sa pri nedostatočne odôvodnenom závere
súdu prvej inštancie o zániku žalobcovej pohľadávky, mal odvolací súd prioritne a náležite vysporiadať v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia. V tomto ohľade však odvolací súd len odkázal na odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie, vykazujúceho znaky zmätočnostnej vady podľa § 420 písm. f) CSP.
Nedostatočné k tomu potom bolo
aj doplnenie dôvodov v rozhodnutí odvolacieho súdu v súvislosti s trestným rozsudkom voči
zamestnancovi žalobcu a ku konaniu tohto zamestnanca voči žalovanému z hľadiska § 15 ObZ.

55. Dovolací súd vzhľadom na vyššie uvedené k tejto časti dovolania, týkajúcej
sa dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, sumarizuje, že dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu nemožno z hľadiska námietok žalobcu považovať za dostatočne a presvedčivo
odôvodnené, a to v miere predstavujúcej zmätočnostnú vadu.

56. Dovolací súd preto dospel k záveru, že odvolací súd namietaným postupom
v odvolacom konaní porušil základné právo dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj jeho právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo
na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. Preto bolo dovolanie žalobcu v tejto časti nielen

prípustné, ale aj dôvodné.

57. Jediným možným prostriedkom nápravy porušenia dotknutých práv žalobcu je v takom prípade
zrušenie napadnutého rozsudku ako aj rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ktoré už bude zodpovedať požiadavkám spravodlivého súdneho

procesu a bude obsahovať odpovede na všetky pre rozhodovaný spor podstatné (skutkové a právne)
otázky.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 421 ods. 1 CSP)

58. Dovolateľ prípustnosť dovolania kumulatívne vyvodzoval aj z dôvodov ním výslovne odvodzovaných
z ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

59. Pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá
za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia

(§ 432 ods. 2 CSP). Pokiaľ dovolateľ nevymedzí ním tvrdený dovolací dôvod uvedeným spôsobom, je to
dôvodom pre odmietnutie dovolania podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP, podľa ktorého dovolací súd
odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, alebo ak dovolacie dôvody
nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431
až § 435.

60. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí mať
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o právnu otázku, nie o otázku skutkovú. Z dikcie tohto
ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdomsa rozumie tak otázka hmotnoprávna ako aj procesnoprávna. Musí však ísť o právnu otázku, ktorú
odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil svoje rozhodnutie.
Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, teda vyriešenie ktorej

neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu, aj keby bola v priebehu konania
súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Dôvodnosť
prípustnosti dovolania podľa ust. § 421 ods. 1 písm. a) CSP predpokladá, že pri riešení právnej otázky,
kľúčovej pre rozhodnutie vo veci samej, sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu.

61. Dovolateľ odvodzuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania v tejto časti podľa § 421
ods. 1 písm. a) CSP, ktorá má spočívať v nesprávnom právnom posúdení splátkových kalendárov,
ktoré podľa názoru dovolateľa čiastočne zmenili obsah záväzkov zmluvných strán. V nadväznosti na to
dovolateľ tvrdí, že žalovaného záväzok nezanikol splnením, nakoľko plnil na iný, ako zmluvne dohodnutý
účet. Ďalej v súvislosti s uvedenou námietkou dovolateľ argumentoval, že žalovaný musel vedieť, že

dotknutý zamestnanec žalobcu nie je oprávnený meniť platobné podmienky jednoduchým písomným
oznámením, keďže v priebehu trvania zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania došlo k zmene
platobných podmienok,
a to písomnou zmenou zmluvy, podpísanou štatutárnymi zástupcami zmluvných strán. Vzhľadom k tomu
teda žalovanému muselo byť zrejmé, že dotknutý zamestnanec žalobcu prekračuje rozsah poverenia

vyplývajúceho z pracovného zaradenia.
Odklon mal nastať od ustálenej judikatúry týkajúcej sa uzatvárania právnych úkonov, pričom dovolateľ
poukázal na judikát č. R 78/1968. Doručením jednostrannej žiadosti zamestnanca žalobcu o zmenu čísla
účtu, na ktorý sa mala uhradiť cena za vykonanie diela, nemohlo medzi zmluvnými stranami dôjsť k
zmene zmluvného dojednania, pokiaľ ide o číslo účtu, na ktoré

sa malo platiť. K zmene dohodnutého čísla účtu mohlo dôjsť len na základe písomnej zmeny zmluvy
podľa § 272 ods. 2 ObZ v spojení s bodom 9.1 zmlúv o dielo.
62. Dovolací súd uvádza, že otázka posúdenia právneho charakteru splátkového kalendára ako
dvojstranného právneho úkonu, vyplývajúca z dovolania, v zmysle § 421 ods. 1
písm. a) CSP nie je prípustná pre absenciu podmienky „kľúčovej“ otázky pre rozhodnutie odvolacieho

súdu, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti dovolania podľa § 447
písm. f) CSP. Vo vzťahu k pre rozhodnutie podstatnej právnej otázke, či pohľadávka žalobcu zo zmluvy
o dielo zanikla zaplatením, síce ide o prejudiciálnu otázku týkajúcu sa dodržania dohodnutej písomnej
formy zmluvy a jej následných zmien formou dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami, avšak
z obsahu rozhodnutia odvolacieho súdu nie je možné uzavrieť, že by išlo o otázku, na riešení ktorej

odvolací súd založil svoje rozhodnutie,
resp. od riešenia ktorej napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu priamo záviselo.
63. Nepochybne otázka ustálenia, posúdenia oprávnenosti a právnych účinkov konania zamestnanca
žalobcu a ich dopad na zmluvný vzťah strán, je otázkou významnou pre konečný záver a odpoveď súdu
na právnu otázku, od ktorej priamo závisí meritórne rozhodnutie,

či žalovaná pohľadávka zanikla splnením. K zodpovedaniu všetkých týchto,
či už prejudiciálnych otázok alebo otázok kľúčových pre rozhodnutie v spore, však chýba
ako v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu, tak aj v rozsudku súdu prvej inštancie, náležité,
dostatočne a zrozumiteľne vyjadrené, a teda preskúmateľné právne posúdenie.
Otázku formulovanú dovolateľom, či splátkové kalendáre predstavujú dvojstranný právny úkon strán,

ktorým došlo k zmene zmlúv o dielo aj ohľadom čísla účtu, na ktorý sa mala cena diela objednávateľom
(žalovaným) zaplatiť, odvolací súd v rámci právneho posúdenia veci neriešil, keďže v tomto ohľade len
prevzal nedostatočne odôvodnené konštatovanie súdu prvej inštancie, že nejde o dodatok k zmluve a že
nedošlo k zmene zmluvy učinenej dodatkom, pretože samotný splátkový kalendár je len oznámením o
povolení úhrady splátok a o uvedenie zmeny čísla účtu, prípadne podľa obsahu uznaním dlhu. Dovolací

súd v rámci svojej prieskumnej činnosti v dovolacom konaní za tohto stavu nemá možnosť riešiť tieto
právne otázky, keďže by tým nahrádzal rozhodovaciu činnosť odvolacieho súdu.
Dovolacia otázka je preto neprípustná (je predčasná) a dovolací súd tak nemá možnosť
dať odpoveď na túto žalobcom formulovanú otázku, založenú na tvrdení o prípustnosti dovolania z
dôvodu odchýlenia sa odvolacieho súdu od judikatúry vzťahujúcej

sa na posudzovanie dvojstranných právnych úkonov. Z uvedeného vyplýva, že predmetná otázka
nastolená dovolateľom z hľadiska § 431 v spojení s § 421 ods. 1 písm. a) CSP v tomto prípade nespĺňa
podmienku prípustnosti dovolania.64. K vyššie uvedenému dovolací súd len poznamenáva, že z doterajších skutkových zistení súdov
je zrejmé, že k podpísaniu zmluvnými stranami splátkových kalendárov k úhrade ceny za vykonanie
diela došlo dňa 23.07.2013 a následne, dňa 01.11.2013, bola žalovanému doručená zamestnancom

žalobcu žiadosť o zmenu čísla účtu. Z toho vyplýva, že aj v prípade posúdenia splátkových kalendárov
ako dvojstranných právnych úkonov, ktoré menia obsah zmlúv o dielo, je za účelom rozhodnutia vo
veci podstatné zodpovedať, či chronologicky neskoršie konanie dotknutého zamestnanca žalobcu je v
zmysle § 15 ods. 2 ObZ pre žalobcu záväzné.
65. Posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo

či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery prichádza do úvahy až vtedy,
ak je dovolanie procesne prípustné (R 54/2012).
66. Podľa § 449 ods. 1 a 2 CSP, ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší. (2)
Dovolací súd zruší aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, len ak nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením
rozhodnutia odvolacieho súdu.
67. S prihliadnutím na vyššie uvedené bol daný dôvod zrušenia tak dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako aj rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 449 ods. 1 a 2 CSP a vrátenia veci na
ďalšie konanie podľa § 450 CSP súdu prvej inštancie.

68. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vec prejednať a v novom rozhodnutí sa
dôsledne zaoberať všetkými pre vec podstatnými skutkovými a právnymi otázkami ako sú naznačené

vyššie v tomto rozhodnutí dovolacieho súdu.
69. Vo vzťahu k ďalšiemu konaniu, s ohľadom na novelu Civilného sporového poriadku účinnú od 1.
júna 2023, novo zavádzajúcu prednostnú kauzálnu príslušnosť súdov na konanie v obchodnoprávnych
sporoch (§ 22 CSP), považuje dovolací súd za potrebné uviesť,
že predmetný spor nespĺňa znaky obchodnoprávneho sporu, hoci ho za taký, avšak

bez bližšieho odôvodnenia, označil v napadnutom rozhodnutí odvolací súd.
Z tohto hľadiska nie je podstatné, že súdy nižších inštancií konanie viedli s evidenčným zapísaním
sporu do súdnych registrov týkajúcich sa obchodnoprávnej agendy (Cb, Cob). Podstatné je, že na strane
žalovanejjespoločenstvovlastníkovbytovanebytovýchpriestorov,ktoréniejepodnikateľom,pričomide
o subjekt s osobitným právnym postavením vyplývajúcim zo zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov. Následkom toho ani záväzkový vzťah strán, od ktorého žalobca odvodzuje svoj
nárok, nespĺňa charakteristiky podľa § 261 ObZ (tzv. relatívny alebo absolútny obchod).
To, že strany si dohodli, že ich zmluvy o dielo sa budú riadiť úpravou podľa Obchodného zákonníka (§
262 ObZ), rovnako neznamená, že medzi nimi ide o obchodnoprávny spor.

70. Keďže dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie súdu prvej
inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie súdu prvej inštancie, tento súd rozhodne
aj o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

71. Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.