Uznesenie ,
Pripúštajúce spätvzatie návrhu, zrušujúce… Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. september 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/145/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7608215291
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7608215291.3

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov
JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcov: 1/ A. B., nar. X.X.XXXX a 2/ C. B.,
nar. X.X.XXXX, bytom D. E. XX, zast. JUDr. Jánom Slovinským, advokátom so sídlom Spišská Nová
Ves, Štefánikovo nám. 13, proti žalovanému: F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom D. E. XX, zast. Remedium
Legal, s.r.o. Advokátska kancelária so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 53 255 739, o vrátenie daru,

o späťvzatí žaloby žalobcov po podaní odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Spišská
Nová Ves č.k. 4C/171/2008-421 zo dňa 22.9.2016

r o z h o d o l :

P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby, zrušuje rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k.
4C/171/2008-421 zo dňa 22.9.2016 a konanie zastavuje.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho a

dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozhodol o podanej
žalobe žalobcov v 1. a 2. rade o vrátenie daru podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka v poradí druhým
rozsudkom 4C/171/2008-421 zo dňa 22.9.2016 tak, že uložil žalovanému povinnosť vrátiť žalobcom
v 1. a 2. rade nehnuteľnosti nadobudnuté darovacou zmluvou spísanou do notárskej zápisnice sp. zn.

N/428/93, Nz/389/93 na Notárskom úrade A. G. B., zapísané na LV č. XX v kat. území D. ako dom súp.
č. XX na parcele C-KN č. XXX, F. H. E. XXX - I. F. C. J. K. L. XXX M., F. H. E. XXX - I. F. C. J. K. L. XXX
M., F. H. E. XXX - I. K. L. XXX M., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.). Žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov konania v plnom rozsahu (II.).

2. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, považujúc ho za nezákonný z dôvodu

nesprávnych skutkových zistení, nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného odôvodnenia
rozsudku. Tvrdil, že žalobcom nikdy nebránil žalobcom v užívaní rodinného domu a podľa jeho názoru
nie sú splnené zákonné podmienky na podanie žaloby o vrátenie daru z dôvodu hrubého porušovania
dobrých mravov podľa ust. § 630 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov navrhoval, aby Krajský
súd v Košiciach ako odvolací súd podľa ust. § 388 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
napadnutý rozsudok zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol a priznal mu plnú náhradu trov konania.

3. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 11Co/44/2017-460 zo dňa 27.6.2018 postupom podľa ust.
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 4C/171/2008-421 zo dňa
22.9.2016 vo vyhovujúcom výroku vo veci samej a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania ako
vecne správny a stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.4. Na základe dovolania, ktoré žalovaný podal proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6Cdo/91/2019 zo dňa 30.6.2022 zrušil rozsudok Krajského súdu
v Košiciach 11Co/44/2017-460 zo dňa 27.6.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. V ďalšom konaní pred rozhodnutím odvolacieho súdu, žalobcovia v 1. a 2. rade podaniami doručenými
odvolaciemu súdu dňa 7.8.2023 a 15.8.2023 vzali podanú žalobu v celom rozsahu späť a navrhli konanie
zastaviť.

6. Žalovaný na výzvu odvolacieho súdu oznámil, že súhlasí so späťvzatím žaloby a navrhuje, aby
odvolací súd v zmysle ust. § 370 ods. 2 CSP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, konanie zastavil
a priznal mu voči žalobcom nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania
v plnom rozsahu, o ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením.

7. Žalobcovia, v zast. právnym zástupcom JUDr. Jánom Slovinským, na výzvu odvolacieho súdu

k dôvodom späťvzatia žaloby uviedli, že k späťvzatiu žaloby došlo bez vedomia ich právneho zástupcu,
a to nasledovným spôsobom: „Niekedy v presne nezistenom čase v mesiaci august 2023 kontaktoval
žalobkyňu v 2. rade žalovaný s tým, že oboch žalobcov pustí bývať do sporného rodinného domu,
ale pod podmienkou, že žalobkyňa v 2. rade pôjde na obecný úrad overiť „nejaký papier“ s tým, že
ponuka platí iba teraz, nesmie volať právnikovi, má na to 5 minút. Žalobkyňa v 2. rade šla overiť

„nejaký papier“, ktorý zobrala na podpis aj manželovi do DSS N. O., kde je už niekoľko mesiacov
umiestnený. Žalobca v 1. rade ten „nejaký papier“ nečítal, podpísal ho iba na základe toho, že za ním
prišla žalobkyňa v 2. rade, teda jeho manželka, ktorej bezmedzne dôveruje. Žalobkyňa dokument -
späťvzatie žaloby, v ktorom absentovala dohoda o trovách konania, podpísala a dala žalobcovi v 1. rade
podpísať v dobrej viere, že sa žalovaný, ich spoločný syn, konečne zľutoval nad ich ťažkým osudom,

kedy bývajú v prístavbe so strmými schodmi, ktorá nie je určená na bývanie, nakoľko nespĺňa podmienky
na to, aby bola obývaná, a pustí ich dožiť do rodinného domu. Žalobkyňa v 2. rade má za to, že bola
žalovaným uvedená do omylu a podvedená, nakoľko do dnešného dňa hoci sa blíži zima, nebýva ani
ona ani žalobca v 2. rade v rodinnom dome. Žalovaný ani jeho manželka neberú žalobkyni v 2. rade
telefón, nekomunikujú, neumožnili žalobcom bývať v spornom rodinnom dome. Z uvedeného dôvodu

pristúpila k podaniu doplnenia trestného oznámenia na OR PZ v Poprade, Odbor kriminálnej polície v
konaní vedenom pod ČVS: ORP-625/1-VYS-PP-2021 pre vyššie popísaný skutok. Žalobkyňa vyjadruje
neskutočnú ľútosť nad skutočnosťou, že ju syn opakovane podviedol, nepustil ju ani žalobcu v 1. rade
- svojich rodičov bývať do rodinného domu, a ešte si aj uplatnil nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu“. Žalobcovia zdôraznili v tejto súvislosti, že právny úkon musí byť vykonaný predovšetkým

slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Právny úkon sa urobil slobodne, ak k prejavu
vôle účastník nebol prinútený určitými skutočnosťami, bez ktorých by k úkonu nedošlo. Namietali úkon
späťvzatiažalobyakoneplatnýpodľaust.§37ods.1,§39,§49aObčianskehozákonníka,nakoľkonebol
urobenýdobromyseľne,slobodne,alepodnátlakomamárnymprísľubom,čímsapriečidobrýmmravom.
Žalobkyňa v 2. rade dostala do ruky predpripravený dokument, bez možnosti diskutovať o jeho obsahu,

pričom bez nátlaku, že musí podpísať ona aj žalobca v 1. rade „nejaký papier“ a potom sa budú môcť
nasťahovať do domu, by nikdy nepodpísala uvedený dokument a ani by ho nedala podpísať žalobcovi
v 1. rade. Uvedené okolnosti vedú k tzv. absolútnej neplatnosti právneho úkonu, na ktorú súd prihliada
z úradnej povinnosti. Žalobkyňa v 2. rade podporila svoje tvrdenia tým, že: 1/ hoci sú právne zastúpení,
späťvzatie žaloby bolo vykonané listom, napísaným na počítači pod hlavičkou žalobcov, hoci vzhľadom

na svoj vek ona nevie písať na počítači, ani dokument vytlačiť, obálka nebola vypísaná jej rukou, nakoľko
podpísanú listinu odovzdala vnučke - dcére žalovaného, 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu
dňa 13.9.2003 doplnili podané trestné oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že došlo k
spáchaniu trestného činu. K otázke nároku na náhradu trov konania žalobcovia poukázali na to, že
nezapríčinili prípadné zastavenie konania svojím skutočným úmyslom, ale na základe podvodného

konania žalovaného, pričom zastavením konania prídu trvalo o možnosť domáhať sa vlastníckeho práva
k spornému rodinnému domu, nakoľko im ich vek, mentálna ani fyzická spôsobilosť neumožnia iniciovať
ďalšie súdne konanie o určenie vlastníckeho práva a podľa žalobkyne „15 rokov na súde vyjde nazmar,
bez výsledku“ a preto žiadali priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Poukázali tiež na to, že
žalobca v 1. rade je umiestnený v DSS N. O. a žalobkyňa v 2. rade býva v prístavbe za domom, kde

si musí kúriť drevom do piecky, pričom v rodinnom dome je ústredné kúrenie, sú tam strmé schody,
po ktorých nevládze chodiť. Žalobkyňa v 2. rade zo svojho dôchodku platí za pobyt žalobcu v 1. rade
v DSS, nie je schopná si zabezpečiť žiadne iné bývanie - či už prostredníctvom nájmu alebo bývaním
u rodiny, nakoľko jej syn je žalovaným v tomto konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považovalipriznanie plnej náhrady trov konania žalovanému za maximálne nespravodlivé. V prípade, ak by sa
konajúci súd nestotožnil s ich návrhom na priznanie 100 % náhrady trov konania, žiadali o aplikáciu ust.
§ 257 CSP s prihliadnutím na ich pomery, vek a nepriaznivý zdravotný stav, keďže žalobca v 1. rade

je umiestnený v DSS N. O. s rozvinutou demenciou, má 82 rokov a jeho návrat do bežného života už
nie je možné očakávať, žije výlučne z dôchodku, ktorý ledva postačuje na pokrytie nákladov hradených
za pobyt v DSS, pričom jeho posledným želaním je vrátiť sa do rodinného domu a tam v pokoji dožiť.
Žalobkyňa v 2. rade je starobnou dôchodkyňou vo veku 79 rokov, žije v prístavbe za rodinným domom,
ktorý je prázdny a dlhodobo v ňom nikto nebýva.

8. Žalovaný vo vyjadrení k podaniu žalobcov, doručenom odvolaciemu súdu dňa 20.9.2023, označil
tvrdenia žalobcov za účelovo vymyslené, nepravdivé a hrubo urážlivé a opísal situáciu, za ktorej došlo
k späťvzatiu žaloby zo strany žalobkyne v 2. rade nasledovne: „Žalobca 2/ sa osobne dostavil za
žalovaným s mesačnou platbou za odber elektrickej energie s plačom a nárekom, že sa chce uzmieriť
a nemá záujem na žiadnom ďalšom pokračovaní súdneho konania. Žalobca 2/ sa so silným plačom

doprosoval odpustenia zo strany žalovaného s tým, že on za nič nemôže a za všetko môže jeho advokát,
ktorý si navymýšľal všetky skutočnosti len aby od nich žiadal viac a viac peňazí, pričom mu už odovzdal
všetky svoje úspory a musí mu odovzdávať aj všetky zvyšné peniaze, ktoré mu z dôchodku ostanú.
Žalobca 2/ zároveň na adresu svojho právneho zástupcu uviedol množstvo osočujúcich a hrubých
vulgarizmov, ktoré žalovaný s ohľadom na slušné správanie ani nebude uvádzať. Ďalej s nárekom tvrdil,

že ostali so žalobcom 1/ úplne sami, pričom žalobca 2/ už na starosť nevládze a nemá mu ani kto spraviť
nákup (v nadväznosti na čo bola dcéra žalovaného spraviť nákup žalobcovi 2/). Žalovaný s ohľadom na
množstvo osočovania ako aj nedôvodných trestných oznámení, ktoré naňho žalobcovia podali výlučne
za účelom jeho očiernenia a vyobrazenia seba ako poškodených a úbohých ľudí, žalobcovi 2/ oznámil,
že mu už v žiadnom smere neverí a pokiaľ má záujem vzájomné vzťahy urovnať, tak nech vezme

žalobu späť - pokiaľ sú jeho tvrdenia naozaj úprimné a pravdivé - avšak nakoľko v nich nemá žiadnu
dôveru, tak výslovne uviedol, že akékoľvek uzmierenie bude možné výlučne až po skončení súdneho
konania, a teda ohľadom užívania rodinného domu nevznikla žiadna dohoda ani sľub. Celého stretnutia
žalovaného so žalobcom 2/ ako aj všetkých vyššie uvedených vyjadrení žalobcu 2/ bola svedkom dcéra
žalovaného M. B.. Žalovaný osobitne dáva súdu do pozornosti, že všetky vyššie uvedené skutočnosti

boli uvedené žalobcom 2/ osobne v prítomnosti žalovaného a jeho dcéry. V nadväznosti na tieto
skutočnosti, a teda v snahe o uzmierenie žalobca 2/ pristúpil k späťvzatiu žaloby, pričom v žiadnom
prípade nedošlo k akejkoľvek dohode o užívaní rodinného domu, a to osobitne s poukazom na to,
že podmienka žalovaného na akékoľvek vzájomné uzmierenie bola skončenie súdneho konania, čo s
ohľadom na urážlivé, osočujúce a nepravdivé tvrdenia žalobcu 2/ už zrejme nie je možné. Napokon

ani samotný žalobca 2/ nepredložil žiadny dôkaz o existencii akejkoľvek dohody či údajného sľubu,
pričom je zrejmé, že ide len o snahu o „právnické“ vyriešenie veci. Rovnako je potrebné upozorniť na
skutočnosť, že ani z obsahu spätvzatia žaloby nevyplýva žiadna dohoda, či právo užívania rodinného
domu“. Tvrdenie žalobkyne v 2. rade ohľadne spoločného užívania rodinného domu označil za absurdné
s poukazom na to, že žalobcovia v priebehu súdneho konania podali na neho minimálne päť trestných

oznámení za ich údajné fyzické a psychické týranie, a teda je zjavne nelogické, aby údajne týraná osoba
chcela a dokonca požadovala bývanie v rodinnom dome s osobou, ktorá ich týra. Záverom žalovaný
poukázal na to, že samotné späťvzatie žaloby obsahuje okrem identifikačných údajov len dve súvislé
vety s osobitným zvýraznením späťvzatia žaloby a návrhu na zastavenie konania, a teda je objektívne
nemožné, aby akákoľvek svojprávna osoba, ktorá podpísala túto listinu, nemala vedomosť o jej obsahu,

a to osobitne s poukazom na to, že žalobkyňa v 2. rade vzala žalobu späť v dvoch podaniach s niekoľko
dňovým odstupom, pričom sama tvrdí, že toto podanie vzala na podpis žalobcovi v 1. rade do N.
O.. Tvrdenia žalobcov o akomkoľvek nátlaku, nevedomosti či omyle, sú podľa žalovaného zjavne a
objektívne nemožné a je klamstvom, aby sľuboval žalobcom okamžité právo užívania jeho nehnuteľnosti
v čase, kedy bol v dovolacom konaní pred Najvyšším súdom SR v celom rozsahu úspešný a nie je

skončenésúdnekonanie.Záveromuviedol,žeprocesnýúkonspäťvzatiažalobybolžalobcamivykonaný
slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne, tvrdenia žalobcov sú nepravdivé a nebola preukázaná žiadna
dohoda ani jeho prísľub spočívajúci v užívaní nehnuteľnosti žalobcami. Poukázal na to, že späťvzatie
žaloby je procesný úkon, ktorý nemožno vziať späť, pričom súd je v zmysle čl. 11 a ust. § 124 ods. 1 CSP
povinný každý procesný úkon posúdiť nie podľa vôle strany sporu, ale podľa obsahu podania, pričom

náležitosti každého podania podľa CSP sa neposudzujú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ale
výlučne podľa CSP. Späťvzatie žaloby sa posudzuje podľa obsahu a nie podľa pohnútky žalobkyne
v 2. rade, a teda aj bez ohľadu na vymyslený úmysel užívať rodinný dom v nadväznosti na prísľub
žalovaného, spĺňa tento úkon všetky náležitosti podania v zmysle CSP a argumentácia žalobcov ani ichvnútorná pohnútka nemá pre platnosť späťvzatia žaloby žiadnu relevanciu. S poukazom na ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít [uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/372/2009
z 20.8.2010 a 7MCdo/4/2010 zo 14.9.2011, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 244/09-25 zo

dňa 29.9.2009] uviedol, že späťvzatie žaloby v žiadnom prípade nemôže byť považované za úkon v
rozpore s dobrými mravmi a žiadne ustanovenie zákona neumožňuje súdu uvažovať o nepripustení
späťvzatia žaloby a v konaní pokračovať, pričom takýto postup súdu by bol arbitrárny a došlo by k
porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
SR. K otázke náhrady trov konania žalovaný citoval právne závery z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 5Sžo/173/2010 z 31.8.2010, 3Sžf/30/2010 z 19.8.2010 a mal za to, že žalobkyňa v 2. rade
nepreukázala procesné zavinenie zastavenia konania na jeho strane, pričom pre aplikáciu ust. § 257
CSP nie sú splnené podmienky - už len s poukazom na účelové, zavádzajúce a nepravdivé tvrdenia
žalobcov, a preto žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, konanie
zastavil a priznal mu voči žalobcom nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho
konania v plnom rozsahu. Poukázal na to, že predmetné súdne konanie s ohľadom na jeho dĺžku pre

jehoosobuznamenáneúmernéfinančnézaťaženie,ktorébolnútenýriešiťviacerýmiúvermiazadĺžením
celého majetku, pričom náklady vynaložené na súdne konanie bude splácať do konca svojho života.
Podľa názoru žalovaného aplikácia ust. § 257 CSP by predstavovala porušenie rovnosti strán sporu
a základného práva na súdnu ochranu vzhľadom na účel konania žalobcov, ktorým sa podvodným
spôsobom snažia získať od neho neoprávnený majetkový prospech pre svojho druhého syna.

9.Podľaust.§370ods.1,2CSPakježalobavzatáspäťporozhodnutísúduprvejinštancie,aleskôr,ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie
žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací
súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.

10. Žalobcovia v danom prípade vzali podanú žalobu v celom rozsahu späť (č.l. 600 a 603) po rozhodnutí
súdu prvej inštancie a pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku, ktoré včas podaným odvolaním
napadol žalovaný. Nakoľko Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) nezistil skutočnosti
spochybňujúce vážnosť prejavu vôle žalobcov na úkon späťvzatia žaloby v celom rozsahu, nebola

spochybňovaná ani ich spôsobilosť na právne úkony, pričom žalovaný so späťvzatím žaloby súhlasil,
preto odvolací súd podľa cit. ustanovenia rozhodol tak, že pripustil späťvzatie žaloby žalobcov v 1. a 2.
rade, zrušil rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves 4C/171/2008-421 zo dňa 22.9.2016 a konanie
zastavil.

11. Pokiaľ ide o dispozičný procesný úkon žalobcov v 1. a 2. rade o späťvzatí žaloby v celom
rozsahu, ktorého platnosť a účinky žalobcovia následne v konaní namietali, odvolací súd uvádza,
že účinné späťvzatie žaloby musí obsahovať zrozumiteľný, jednoznačný a bezpodmienečný prejav
vôle žalobcu vziať žalobu, prípadne jej časť, späť. Žalobca nie je povinný uviesť dôvod späťvzatia
žaloby a zákon samotnú legitimáciu na späťvzatie žaloby žiadnym konkrétnym dôvodom nelimituje.

Z hľadiska procesnej autonómie žalobca nie je nijako obmedzený vo výkone svojho práva vziať žalobu
späť, pokiaľ konanie ešte nebolo právoplatne skončené. Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania
prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je limitovaná iba dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom
druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie
zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto skutočností v konaní nesie žalovaný (NS SR

sp. zn. 4Cdo 136/2010).

12. Žalovaný môže aj v štádiu odvolacieho konania, po rozhodnutí súdu prvej inštancie a do
nadobudnutia jeho právoplatnosti (podobne ako v prvoinštančnom konaní) zabrániť pripusteniu
späťvzatia žaloby a následnému zastaveniu konania, ak so späťvzatím žaloby zo závažných dôvodov

nesúhlasí.

13. V súdnej praxi je už ustálený názor, že každý procesný úkon je nutné posudzovať z objektívneho
hľadiska, t.j. podľa jeho vonkajšieho prejavu, pričom vnútorný rozpor medzi tým, čo účastník zamýšľal
(vnútornou vôľou konajúceho) a tým, čo skutočne navonok prejavil, nezbavuje procesný úkon účinkov,

ktorý s týmto prejavom procesné právo spája. Ani podstatný omyl účastníka medzi tým, čo procesným
úkonom navonok prejavil a tým, čo prejaviť chcel, nemá na procesný úkon a jeho účinnosť žiadny vplyv
(pozri uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cdon 1646/96 zo dňa 29.5.1997).14. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6Sžo 372/2009 zo dňa 20.8.2010 uviedol, že späťvzatie žaloby
je jednostranným procesným úkonom účastníka konania, pričom jeho účinky nastávajú v okamihu,
keď sa dostane do dispozície adresáta, t.j. súdu. V prípade, ak sa tak stane, nie je možné späťvzatie

žaloby vziať ďalším úkonom späť. Skutočnosť, že žalobcovia sú alebo nie sú zastúpení advokátom,
nie je právne relevantná vo vzťahu k platnosti a účinkom ich procesných úkonov, inak povedané,
právne zastúpenie neznamená, že účastníci konania nemôžu sami vykonávať procesné úkony v konaní,
samozrejme za predpokladu, že sú plne spôsobilí na právne úkony.

15. Písomné podania žalobcov doručené odvolaciemu súdu v dňoch 7.8.2023 a 15.8.2023 (v spise na
č.l. 600 a 603), v ktorých je obsiahnutý zrozumiteľný, celkom jednoznačný a ničím nepodmienený prejav
vôle žalobcov v 1. a 2. rade vziať podanú žalobu v celom rozsahu späť, nezanecháva žiadnu pochybnosť
o svojom obsahu a zmysle, účinky späťvzatia žaloby preto nastali doručením tohto procesného úkonu
odvolaciemu súdu, pričom ako už bolo uvedené, späťvzatie žaloby už nie je možné odvolať (porov.
uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 20Cdo 1211/99 zo dňa 29.3.2001).

16. Aj v právnej teórii je zdôrazňované, že po späťvzatí žaloby nemôže žalobca dodatočne namietať, že
jeho vôľa smerovala k inému následku, že konal v omyle, prípadne že si nebol vedomý účinkov tohto
úkonu a pod. (tzv. teória prejavu). Civilné právo procesné je odvetvím verejného práva a doktrinálna
procesualistika nepripúšťa analogickú aplikáciu hmotnoprávnych ustanovení o vadách právnych úkonov

na procesné úkony strán v sporovom konaní. Prípadné vady procesných úkonov posudzuje súd vždy
podľa predpisov procesného práva [pozri Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, vyd.
C.H. Beck v Prahe, 2016, str. 532]. Na účinky dispozičného úkonu žalobcov preto nemajú žiadny
vplyv skutočnosti namietané v následnom podaní zo dňa 16.9.2023, pretože nie je možné prihliadať
na odvolanie úkonu späťvzatia žaloby a rovnako ani námietky žalobcov o absolútnej neplatnosti tohto

procesného úkonu podľa ust. § 37 ods. 1, § 39 a § 49a Občianskeho zákonníka z dôvodu, že k tomuto
prejavu vôle žalobcovia mali byť prinútení určitými skutočnosťami na strane žalovaného, bez ktorých by
k späťvzatiu žaloby nedošlo - nemajú žiadnu procesnoprávnu relevanciu a neodôvodňujú nepripustenie
späťvzatia žaloby odvolacím súdom a pokračovanie v konaní.

17. Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane.

18. Podľa ust. § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

19. Podľa právnej úpravy v Civilnom sporovom poriadku pri náhrade trov zastaveného konania sa
vychádza zo zásady procesnej zodpovednosti strany za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP, pôvodne § 146
ods. 2 O.s.p.). Právna teória a súdna prax sú zajedno v tom, že zavinenie na zastavení konania v zmysle
cit. ust. je potrebné posudzovať výlučne z procesného hľadiska; zásada zodpovednosti za zavinenie je

inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami pre posúdenie tejto zodpovednosti
sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Zároveň platí, že zavinenie nie je možné interpretovať v doslovnom
jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie sa strany sporu
(teda aj jej prejav vôle spočívajúci napr. v späťvzatí žaloby) a dôsledkom je vznik trov protistrany (pozri
uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 563/01 alebo I. ÚS 469/04), a zároveň tiež komplexne

a extenzívne v tom smere, že za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania je treba považovať aj
žalovaného, ktorý svoj dlh alebo žalovanú povinnosť splní po začatí sporu a tým vyvolá u žalobcu
nevyhnutnosť späťvzatia dôvodne podanej žaloby. Pritom i na dôvodnosť žaloby je potrebné nazerať
procesne, teda bez ohľadu na to, aký by bol výsledok konania, keby k späťvzatiu nedošlo, nakoľko o
veci nemôže byť rozhodnuté meritórne a tým nemôže byť ani zistené, či žaloba bola podaná dôvodne.

Rozhodujúcou z hľadiska procesného zavinenia zastavenia konania pre späťvzatie žaloby je preto len
skutočnosť, že žalovaný plnil to, čoho sa žalobca domáhal, a že len z toho dôvodu vzal žalobca žalobu
späť. Pokiaľ jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť
meritórne rozhodnuté, a tým ani zistené, či žaloba bola podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť
nahradiť druhej procesnej strane trovy konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,

Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str.
933).20. Ust. § 257 CSP umožňuje súdu nepriznať nárok na náhradu trov konania strane sporu, ktorej inak
tento nárok patrí. Aplikácia tohto ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do
úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného

zreteľa a ide o výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti pritom
zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. Tá za dôvody hodné osobitného zreteľa
považuje najmä neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti
prípadu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej
zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či jej nízky príjem (porov. Števček, M. a kol. Civilný sporový

poriadok. Komentár, Praha: C.H.Beck, 2016, str. 942). Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či
sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej
veci. V zmysle konštantnej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 17/2009,
5Cdo 67/2010, 3MCdo 46/2012) ust. § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal
jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný
skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je

potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

21. V danom prípade prihliadajúc na povahu prejednávanej veci, okolnosti, ktoré žalobcov viedli
k podaniu žaloby, ich postoj v konaní a dôvody späťvzatia žaloby, ktoré podľa posúdenia odvolacieho
súdu nemožno pričítať výlučne zodpovednosti na strane žalobcov, ktorí iba bránili svoje práva v súdnom

konaní a z ich strany nešlo o zjavne nedôvodnú ani šikanóznu žalobu, k späťvzatiu žaloby žalobcovia
pristúpili v snahe o urovnanie vzájomných sporov so žalovaným, čo samotný žalovaný potvrdil vo svojom
vyjadrení k späťvzatiu žaloby (podanie zo dňa 20.9.2023 na č.l. 624 a nasl. spisu), v ktorom uviedol,
že sám navrhol žalobcom zmierne riešenie prostredníctvom späťvzatia žaloby žalobcami v danej veci
na potvrdenie ich skutočného a úprimného úmyslu urovnať spory a dohodnúť sa mimosúdnou cestou.

Žalovaný s plným vedomím skutočnosti, že procesný úkon späťvzatia žaloby už nie je možné odvolať,
však v následných podaniach doručených odvolaciemu súdu už prezentuje zmenu svojho postoja,
z ktorého je zrejmá jeho neochota na urovnaní sporu zmierom a odmietavý postoj k právu žalobcov na
bývanievrodinnomdome,ktorésinárokujúvzmysleuzatvorenejdarovacejzmluvyvzneníjejdodatkuč.
1 zo dňa 15.5.2006 [podľa ktorej bolo dohodnuté právo na doživotné užívanie nehnuteľností v rozsahu,

v akom ich užívali ku dňu darovania, t.j. obytnej miestnosti na prízemí s príslušenstvom, spoločných
priestorov, práčovne a povaly]. Žalovaný aj napriek uzatvorenej dohode o užívaní rodinného domu so
žalobcami,tútoodmietarešpektovať,požiadavkužalobcovnaužívanierodinnéhodomuoznačildokonca
za absurdnú, z dôvodu, že podali voči nemu oznámenie pre podozrenie zo spáchania prečinu týrania
blízkej a zverenej osoby a prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu (na čo mali legitímne právo,

ale zároveň aj povinnosť oznámiť spáchanie trestného činu príslušným orgánom činným v trestnom
konaní), opomínajúc pritom elementárne pravidlá morálky a úctivého správania sa k svojim rodičom ako
aj Zákonom o rodine upravené základné povinnosti členov rodiny vzájomne si pomáhať a podporovať (čl.
4 Základných zásad, § 66 Zákona o rodine), zahŕňajúce poskytovanie primeranej pomoci aj vyživovaciu
povinnosť zárobkovo-činných detí voči svojim rodičom a uspokojovanie ich bežných životných potrieb,

pričom poskytovanie pomoci zo strany dieťaťa svojim rodičom vždy, keď to potrebujú, podľa názoru
odvolacieho súdu by malo byť pre dospelé deti úplne prirodzené a spontánne, tobôž v starobe a chorobe
rodiča, kedy rodič už nie je schopný sám si obstarať prostriedky na výživu a zabezpečovať svoje
odôvodnené potreby v primeranej miere.

22. Za týchto okolností, s prihliadnutím na dôvody uplatnenia nároku na súde, skutočnosti a dôvody, pre
ktoré žalobcovia vzali podanú žalobu v celom rozsahu späť, postoj a správanie žalovaného v konaní i na
osobné pomery žalobcov, ich vysoký vek staroby a nepriaznivý zdravotný stav, v danej procesnej situácii
podľa názoru odvolacieho súdu nemožno pričítať procesné zavinenie za zastavenie konania výlučne na
ťarchu žalobcov a odvolací súd priznanie náhrady trov zastaveného konania žalovanému v danej situácii

považuje za nespravodlivé, ktoré by predstavovalo neprimeranú tvrdosť voči žalobcom. Na podklade
opísaných dôvodov hodných osobitného zreteľa odvolací súd dospel k záveru, že sú splnené zákonné
predpoklady pre aplikáciu ust. § 257 CSP a je v súlade so zákonom i princípom spravodlivosti, stranám
sporu (žalovanému) náhradu trov konania výnimočne nepriznať. Z uvedených dôvodov odvolací súd o
trovách zastaveného konania (prvoinštančného, odvolacieho i dovolacieho konania) rozhodol podľa ust.

§ 257 CSP tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na ich náhradu nepriznal.

23. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, a to z dôvodov uvedených v ust. § 420 a nasl. CSP. Dovolanie sa podáva v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch
uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.