Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. september 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/8/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320202159
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Školníková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1320202159.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek
senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Renáty Šiškovej v právnej veci žalobcu: Rozhlas a televízia
Slovenska, Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanému: GASTROMAX, s. r.
o.,J.C.Hronského16,83102Bratislava,IČO:36761613,právnezastúpenému:Advokátskakancelária
JUDr. Marcel BORIS, s. r. o., Ružinovská 40, 821 03 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36

863 319, o zaplatenie 734,68 eur s príslušenstvom, a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava III č.k. 23Cb/8/2020 - 143 zo dňa 04.10.2021 v spojení s opravným uznesením č.k.
23Cb/8/2020-181 zo dňa 21.12.2021, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/8/2020 - 143 zo dňa
04.10.2021 v spojení s opravným uznesením č.k. 23Cb/8/2020-181 zo dňa 21.12.2021 v napadnutej
zaväzujúcejčasti(druhývýrok)avsúvisiacomvýrokuonárokunanáhradutrovprvoinštančnéhokonania

(tretí výrok) z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom konanie v časti istiny o 173,40 eur
zastavil, druhým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 561,28 eur, ako i úhradu
poštových sadzieb spojených s vymáhaním vo výške 120,- eur a tretím výrokom priznal žalobcovi
voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie tak rozhodol

s poukazom na ustanovenia § 261 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj
„Obchodný zákonník alebo ObZ“), § 6 ods. 3, 4, 5, § 7 ods. 1, 2, 3, § 9 ods. 7 písm. a), ods. 11, § 10 ods.
1, 4, 5, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom
a televíziou Slovenska (ďalej len „Zákon o úhrade za služby“) a podľa § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods.
1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa
22.1.2020 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť 734,68 eur (z toho istina vo výške 668,68 eur
a pokuta vo výške 66,- eur) spolu s úhradou poštových sadzieb spojených s vymáhaním pohľadávky
z dôvodu neuhradenia ceny poskytnutých služieb vo výške 1,20 eur podľa § 3 písm. b) Zákona o
úhrade za služby vo výške podľa § 6 ods. 5 daného zákona s periodicitou platenia úhrad mesačne.
Súd prvej inštancie považoval žalobcu za aktívne vecne legitimovaného podľa § 4 ods. 1 a § 10 ods.

5 Zákona o úhrade služby a žalovaného za platiteľa úhrady za služby verejnosti podľa § 3 písm. b)
Zákona o úhrade služby vo výške podľa § 6 ods. 3 Zákona o úhrade služby. Z Prehľadu predpisov a
platieb súd prvej inštancie zistil, že žalovaný mal za obdobie od 04/2008 do 06/2019 zaplatiť celkovo
sumu 1.297,23 eur, zaplatil dňa 20.12.2016 sumu 627,35 eur. Žalovaný bol preto podľa § 10 ods. 2
ZákonaoúhradezaslužbyVýzvounazaplatenienedoplatkuúhradyzaslužbyverejnostizodňa5.6.2019
vyzvaný, aby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy uhradil nedoplatok ku dňu 30.6.2019 vo výške

669,88 eur (vrátane poštových sadzieb 1,20 eur) s upozornením, že ak tak neurobí, uplatní si žalobca
svoj nárok na súde a to spolu s pokutou v zákonnej výške podľa § 10 Zákona o úhrade za služby.Výzva bola podaná na odoslanie s využitím elektronického podacieho hárku č. EPH 164411236, pod č.
RE131459752SK. Výška nedoplatku žalovaného bola vyšpecifikovaná v Prehľade platieb a predpisov,
kde „obdobie“ predstavuje rok a mesiac, „Predpis“ je mesačná výška úhrady podľa § 6 ods. 3 Zákona

o úhrade za služby, resp. nákladov na vymáhanie úhrady podľa § 10 Zákona, „Zostatok k úhrade“ je
neuhradený zostatok pohľadávky žalobcu.

3. Žalovaný v priebehu konania namietal, že v „Prehľade“ je zohľadnený odpis pohľadávky v mesiaci
06/2017 vo výške 798,78 eur a úhrada zo dňa 20.12.2016 vo výške 627,35 eur, ktorú žalovaný vykonal

na základe súdneho konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 23Cb 381/2016,
keď predmetná suma mala zahŕňať úhrady za služby verejnosti za obdobie 11/2013 - 04/2016 vo výške
559,95 eur, pokutu vo výške 66,- eur a poštovné vo výške 1,40 eur. Vzhľadom na uvedené možno mať
za to, že podanou žalobou si žalobca voči žalovanému uplatňuje nárok titulom nezaplatenia úhrad za
služby verejnosti za obdobie od 05/2016 - 06/2019. V „Prehľade“ bol nárok žalobcu za uvedené obdobie
vyčíslený nasledovne: úhrady za služby verejnosti za 38 mesiacov vo výške 706,04 eur (38 x 18,58

eur), pokuta vo výške 66,- eur v mesiaci 10/2016 a poštovné celkom vo výške 2,40 eur v mesiacoch
07/2018 a 06/2019. V mesiaci 06/2019 bol vykonaný odpis pohľadávky vo výške 798,78 eur, avšak z
podanejžalobyniejezrejmékodpísaniuktorýchkonkrétnychpohľadávokdošlo,pretonamietolžalovaný
neprehľadnosť a nezrozumiteľnosť žaloby a uplatneného nároku. Zároveň žalovaný vzniesol námietku
premlčania, nakoľko považoval za premlčaný nárok za obdobie do 12/2016 vrátane a to s poukazom

na § 101 Občianskeho zákonníka, kedy zročnosť úhrad za služby verejnosti upravuje § 7 ods. 1 a 2
Zákonaoúhradezaslužby.Ďalejžalovanýnamietalpoužitúsadzbuúhradyzaslužbyverejnosti,nakoľko
v rozhodujúcom období od 01/2017 - 06/2019 si žalobca uplatnil sadzbu vo výške 18,58 eur mesačne
podľa § 6 ods. 3 písm. b), ktorá zodpovedá počtu zamestnancov 10-49, avšak žalovaný v tomto období
zamestnával v pracovnom pomere: - v období 01 - 08/2017 4 zamestnancov, - v období 09 - 10/2017

3 zamestnancov, - v období 11/17 4 zamestnancov, - v období 12/2017 - 06/2018 3 zamestnancov, - v
období 07 - 08/2018 4 zamestnancov, - v období 09/18 - 01/2019 3 zamestnancov, - v období 02/2019
4 zamestnancov, - v období 03 - 06/2019 3 zamestnancov, teda mala byť použitá sadzba vo výške 4,64
eur. Popri istine si žalobca uplatnil aj nárok na zaplatenie pokuty vo výške 66,- eur a poštovného 1,20 eur,
pričom tieto položky sú zároveň vyčíslené aj v „Prehľade“, čo spôsobuje nezrovnalosť v tom, či si žalobca

predmetný nárok neuplatnil duplicitne. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, či bola výzva zo dňa
5.6.2019 žalovanému doručená, resp. či nastala fikcia doručenia zásielky spôsobom predpokladaným v
§ 11 ods. 2 Zákona o úhrade za služby. Z uvedeného dôvodu žalovaný namietol dôvodnosť uplatneného
nároku na úhradu pokuty a poštovného a taktiež aj správnosť uplatnenej výšky pokuty, ktorá mala byť
vyčíslená nie podľa § 10 ods. 4 písm. b) Zákona o úhrade za služby, ale podľa § 10 ods. 4 písm. a),

nakoľko žalovaný v rozhodujúcom období zamestnával 3-9 zamestnancov.

4. Podľa odôvodnenia súdu prvej inštancie žalobca potvrdil, že v konaní sp.zn. 23Cb 381/2016 žalovaný
doplatil úhrady za nepremlčané obdobie do 04/2016, avšak od 05/2016 úhrady opätovne neplatil.
Poukázal na § 9 ods. 6 písm. a) Zákona, podľa ktorého je „platiteľ povinný písomne oznámiť vyberateľovi

úhrady do 30 dní odo dňa, keď došlo k skutočnosti, vznik, zmenu alebo zánik povinnosti platiť úhradu“
a zároveň túto skutočnosť preukázať. Pri zvýšení počtu zamestnancov platí povinnosť uhrádzať vyššiu
sadzbu úhrady od prvého dňa kalendárneho mesiaca po uplynutí obdobia, za ktoré sa platí úhrada.
Žalobca zaslal žalovanému viacero výziev na zaplatenie nedoplatku (v 07/2018, 09/2018, 06/2019
a 09/2019), z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalobca evidoval žalovaného ako platiteľa s počtom

zamestnancov 10-49 a preto bol žalovaný povinný platiť sadzbu úhrady podľa § 6 ods. 3 písm. b)
Zákona o úhrade za služby. Žalovaný na zaslané výzvy nereagoval, neoznámil a nepreukázal zmenu
počtu zamestnancov počas žalovaného obdobia. Zmenu počtu zamestnancov oznámil žalobcovi až
04.03.2020, t.j. po žalovanom období. Žalobca potvrdil, že žalovaný uhradil sumu 173,40 eur s tým, že
uviedol, ktoré nároky uhrádza, avšak vzhľadom na skutočnosť, že bol povinný platiť mesačnú sadzbu

úhrady vo výške 18,58 eur a nie 4,64 eur, suma 173,40 eur pokryla pokutu vo výške 66,- eur, obdobie od
07/2016 do 11/2016 a časť sumy za obdobie 12/2016 vo výške 15,90 eur, neuhradených teda zostalo
2,68 eur. Vzhľadom na uvedené zobral žalobca v časti istiny 173,40 eur späť a žiadal priznať istinu
561,28 eur (za obdobie 01/2017 - 06/2019, t.j. 30 mesiacov x 18,58 eur + 2,68 eur za 12/2016 + 1,20 eur
poštovné za 07/2018), úhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške 1,20

eur. Pokiaľ ide o námietku premlčania žalobca uviedol, že vzťah strán sporu je potrebné posudzovať
podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa spravujú aj záväzkové vzťahy medzi
subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a
podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Žalobca ako verejnoprávna inštitúcia spadá pod definíciusubjektu verejného práva pri zabezpečovaní verejných potrieb a žalovaný vystupuje ako podnikateľ
pri podnikateľskej činnosti. Keďže žalované obdobie je od 07/20416 do 06/2019 a návrh na vydanie
platobného rozkazu bol súdu doručený v 01/2020, žiadna časť žalovaného obdobia nie je podľa jeho

názoru premlčaná.

5. Žalovaný v dôsledku vyjadrenia žalobcu poukázal na e-mailovú komunikáciu medzi stranami sporu,
v rámci ktorej bol žalobcovi zaslaný prehľad zamestnancov vygenerovaný Sociálnou poisťovňou s tým,
že bola namietaná použitá sadzba úhrady za služby verejnosti. Žalobca však na námietky žalovaného

neprihliadol a zotrval na svojom tvrdení o správnosti použitej sadzby úhrad. Vzhľadom na to, že žalobca
zobral žalobu čiastočne späť a uplatnil si istinu už len za obdobie od 01/2017, považoval otázku
premlčania za bezpredmetnú. Žalovaný uhradil sumu 173,40 eur a v písomnom podaní výslovne uviedol,
že táto úhrada sa týka nasledovných nárokov: - úhrady sa služby verejnosti za obdobie 01/2017 -
06/2019 vyčíslená vo výške 4,64 eur / 30 mesiacov t.j. 139,20 eur (napriek úhrade si žalobca uplatňuje
za toto obdobie nezmenenú sumu 561,28 eur), - pokuta vo výške 33,- eur podľa § 10 ods. 4 Zákona (táto

už nie je predmetom konania po čiastočnom späťvzatí žaloby), - poštovné vo výške 1,20 eur (žalobca si
túto sumu uplatňuje napriek vykonanej úhrade). Skutočnosť, že žalobca si nezapočítal vykonanú úhradu
správne, nemôže byť na ťarchu žalovaného.

6. Súd prvej inštancie poukazujúc na § 144, § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 CSP konanie v časti zaplatenia

istiny 173,40 eur zastavil, z dôvodu späťvzatia žaloby v danej časti.

7. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie ustálil, že za obdobie 04/2008 - 06/2019 vznikla
žalovanému povinnosť zaplatiť úhrady za služby verejnosti vrátane poštovného za 04/2015 vo výške
1,15 eur, za 04/2016 1,40 eur, za 07/2018 vo výške 1,20 eur a za 06/2019 vo výške 1,20 eur a pokuty

za 10/2016 vo výške 66,- eur, pri zohľadnení odpisu pohľadávky za 06/2017 v sume 798,70 eur v
celkovej výške 1.297,23 eur. Žalovaný dňa 20.12.2016 zrealizoval úhradu vo výške 627,35 eur. Rozdiel
predstavuje nedoplatok žalovaného ku dňu 30.6.20119 v celkovej výške 669,88 eur. Za obdobie od
04/2008 do 08/2010, za mesiace 07/2011, 04/2013, 09/2013, bola žalovanému účtovaná sadzba 4,64
eur, čo zodpovedá počtu zamestnancov 3-9, za ostatné obdobia mu bola účtovná sadzba 18,58 eur,

čo zodpovedá počtu zamestnancov 10-49. Žalobca písomnou výzvou zo dňa 05.06.2019, odoslanou
hromadným elektronickým podacím hárkom č. EPH 164411236 prostredníctvom elektronickej podateľne
Slovenskej pošty na adresu pre doručovanie písomností vyzval žalovaného na úhradu nedoplatku ku
dňu 30.06.2019 vo výške 669,88 eur (vrátane poštových sadzieb vo výške 1,20 eur) s tým, že ak v
lehote najneskôr do 30 dní od doručenia výzvy neuhradí uvedený nedoplatok, uplatní si žalobca podľa

§ 10 ods. 5 Zákona o úhrade za služby pokutu. Žalovaný uhradil dňa 04.03.2020 sumu 173,40 eur,
pričom v sprievodnom liste zo dňa 05.03.2020 určil, že uvedená platba zodpovedá úhradám za služby
verejnosti za obdobie 01/2017 - 06/2019 vo výške 4,64 eur / mesiac , t.j. 139,20 eur / 30 mesiacov,
pokute vo výške 33,- eur a sume 1,20 eur za poštovné s tým, že zostávajúci nárok žalobcu považuje za
premlčaný. Žalovaný mailom zo dňa 19.05.2020 opätovne oznámil žalobcovi svoje stanovisko o tom, že

uhradil jeho nárok vo výške 173,40 eur, keďže v takejto výške ho považoval za dôvodný, zostatok sumy
561,28 eur namietal z dôvodov ako je premlčanie časti uplatneného nároku a nesprávne vyčíslenie z
dôvodu nesprávne použitej sadzby úhrad. Z Prehľadu počtu zamestnancov súd prvej inštancie zistil,
že od 06/2016 počet riadnych zamestnancov žalovaného bol v rozmedzí 3-6. Na pojednávaní žalovaný
nad rámec uvedeného dodal, že je síce pravdou, že zo zákona mal povinnosť zaregistrovať počet

zamestnancov a ohlásiť každú zmenu, avšak žalovaný neurobil ani pôvodnú registráciu a preto ju
nemohol zmeniť, žalobca vychádzal z údajov zo Sociálnej poisťovne pri začiatku vzniku povinnosti, čiže
on sám mal zmeniť pôvodnú povinnosť, resp. mal reflektovať na zmenu počtu zamestnancov. Žalovaný
má gastroprevádzku, preto počet zamestnancov kolísal, v lete ich bolo potrebných viac ako v zime,
prípadne na väčšie akcie boli prijaté ďalšie osoby, avšak od 06/16 mal počet zamestnancov vždy max 6.

8. Po právnom zhodnotení považoval súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný je zo zákona
platiteľom úhrady za služby verejnosti podľa § 3 písm. b) Zákona o úhrade za služby vo výške
podľa § 6 ods. 3 zákona. Z Prehľadu predpisov a platieb súd zistil, že žalovaný mal za obdobie od
04/2008 do 06/2019 zaplatiť celkovo sumu 1.297,23 eur, zaplatil dňa 20.12.2016 sumu 627,35 eur,

jeho nedoplatok ku dňu 30.6.2019 bol vo výške 669,88 eur vrátane poštových sadzieb 1,20 eur. Z
nesporných tvrdení strán sporu bolo preukázané, že predmetom žaloby je obdobie 05/2016-06/2019,
keďže v rámci predchádzajúceho konania tých istých strán sporu, prebiehajúceho na totožnom súde
pod sp.zn. 23Cb 381/2016 o zaplatenie sumy 1 423,33 eur žalovaný uhradil dňa 20.12.2016 sumu627,35 eur, ktorá zahŕňala úhrady za služby verejnosti za obdobie 11/2013- 04/2016 vo výške 559,95
eur, pokutu vo výške 66 eur a poštovné vo výške 1,20 eur. Žalovaný bol podľa § 10 ods. 2 Zákona
o úhrade za služby Výzvou na zaplatenie nedoplatku úhrady za služby verejnosti zo dňa 05.06.2019

vyzvaný, aby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy uhradil nedoplatok ku dňu 30.06.2019 vo výške
669,88 eur (vrátane poštových sadzieb 1,20 eur) s upozornením, že ak tak neurobí, uplatní si žalobca
svoj nárok na súde a to spolu s pokutou v zákonnej výške podľa § 10 Zákona o úhrade za služby. Výzva
bola podaná na odoslanie s využitím elektronického podacieho hárku č. EPH 164411236, pod č. A.
na adresu žalovaného J. C. Hronského 16, 831 02 Bratislava. Výška nedoplatku žalovaného je podľa

súdu prvej inštancie vyšpecifikovaná v Prehľade platieb a predpisov a pozostáva z nároku na úhradu
za služby verejnosti za 38 mesiacov po 18,58 eur podľa § 6 ods. 3 písm. b/ Zákona o úhrade za služby
vo výške 706,04 eur, pokuty vo výške 66 eur v mesiaci 10/2016 a poštovného 2,40 eur v mesiacoch
07/2018 a 06/2019. Žalovaný v priebehu konania dňa 04.03.2020 uhradil sumu 173,40 eur s tým, že
uviedol, ktoré nároky uhrádza, ale žalobca dôvodiac, že sadzba úhrady je vo výške 18,58 eur a nie
4,64 eur, sumu 173,40 eur použil na úhradu pokuty vo výške 66,- eur, úhrady za služby verejnosti za

obdobie od 07/2016 do 11/2016 a časť sumy za obdobie 12/2016 vo výške 15,90 eur, neuhradených teda
zostalo 2,68 eur. Vzhľadom na uvedené zobral žalobca v časti istiny 173,40 eur späť a žiadal priznať
istinu 561,28 eur (za obdobie 01/2017 - 06/2019, t.j. 30 mesiacov x 18,58 eur + 2,68 eur za 12/2016
+ 1,20 eur poštovné za 07/2018), úhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním pohľadávky vo
výške 1,20 eur. K spornej výške sadzby úhrady a pokút, súd prvej inštancie súd prvej inštancie citoval

znenie § 6 ods. 4 Zákona o hrade za služby, v zmysle ktorého na určenie sadzby úhrady je rozhodujúci
počet zamestnancov v pracovnom pomere v prvý deň kalendárneho mesiaca, za ktorý sa úhrada platí.
Ak sa zmení počet zamestnancov, povinnosť platiť zmenenú sadzbu vzniká prvým dňom kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom došlo k zmene počtu zamestnancov v
prípade platenia úhrady mesačne. Platiteľ je povinný písomne oznámiť žalobcovi do 30 dní zmenu

týkajúcu sa povinnosti platiť úhradu. Z vyjadrenia právnej zástupkyne žalovaného súd prvej inštancie
zistil, že žalovaný pri vzniku povinnosti platiť úhradu neposkytol žalobcovi údaje o počte zamestnancov
na účely stanovenia sadzby úhrady, tieto údaje mu poskytla Sociálna poisťovňa v zmysle jej povinnosti
vyplývajúcej z § 9 ods. 5 Zákona o úhrade za služby. Napriek tomu, že žalovaný bol opakovane vyzývaný
na úhradu nedoplatku (napr. výzva zo dňa 24.9.2018) a teda z Prehľadu predpisov a platieb, ktoré

boli dostupné na: vyzva.rtvs.sk musel mať vedomosť o uplatňovanej kategórii predpisu, nepostupoval
zákonným spôsobom a v stanovenej lehote 30 dní neoznámil žalobcovi zmenu v počte zamestnancov
rozhodujúcu pre určenie sadzby úhrady. Urobil tak podľa tvrdenia žalobcu až dňa 04.03.2020, teda
po žalovanom období, pričom zníženie počtu zamestnancov nie je možné urobiť spätne. Žalovaný
podľa súdu prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že takéto oznámenie zaslal

žalobcovi pred dňom 04.03.2020. Pokiaľ žalovaný zníženie počtu zamestnancov žalobcovi neoznámil a
nepreukázal, žalobca bol povinný vychádzať z údajov, ktoré mu na účely platiteľov úhrad v zmysle § 9
ods. 4 Zákona o úhrade za služby poskytla Sociálna poisťovňa. Tvrdenie žalovaného, že keď neurobil
pôvodnú registráciu, nebol povinný ju ani zmeniť a sám žalobca mal zisťovať prípadné zmeny počtu
zamestnancov považoval súd prvej inštancie za právne irelevantné, pretože zo žiadneho ustanovenia

Zákona o úhrade za služby takéto prenesenie povinnosti na žalobcu nevyplýva. Keďže žalovaný
nepreukázal vznik nároku na sadzbu vo výške 4,64 eur, žalobca si oprávnene uplatnil za obdobie
05/2016-06/2019 sadzbu vo výške 18,58 eur mesačne a taktiež pokutu vo výške 66,- eur, keďže jej
výška taktiež závisí od počtu zamestnancov. Keďže žalovaný neuhradil úhrady v súlade s ustanovením
§ 7 Zákona o úhrade za služby, bol súd prvej inštancie názoru, že žalobca si oprávnene uplatnil aj nárok

na zaplatenie pokuty a poštovné za Výzvu z júla 2018. Vzhľadom na výsledky dokazovania súd prvej
inštancie žalobe po zohľadnení čiastočného späťvzatia vyhovel a priznal žalobcovi istinu 561,28 eur (za
obdobie 01/2017 - 06/2019, t.j. 30 mesiacov x 18,58 eur + 2,68 eur za 12/2016 + 1,20 eur poštovné
za 07/2018), úhradu poštových sadzieb spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške 1,20 eur, pričom
k námietke nepreukázania doručenia výzvy dodal, že táto bola doručovaná s využitím elektronického

podacieho hárku č. EPH164411236, pod č. A. na adresu žalovaného J. C. Hronského 16, 831 02
Bratislava,tedavsúlades§11ods.1Zákonaoúhradezaslužbynaadresusídlaspoločnostižalovaného
uvedenú v obchodnom registri.

9. K vznesenej námietke premlčania nároku žalobcu za obdobie do 12/2016 súd prvej inštancie

uviedol, že je potrebné ju posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, nakoľko žalobca je
verejnoprávnou inštitúciou zabezpečujúcou verejné potreby a žalovaný je podnikateľ. Dĺžka premlčacej
doby je v zmysle § 397 štvorročná a keďže návrh bol podaný na súd 22.01.2020 a žalobca sa domáhal
úhrad za obdobie od 05/2016-06/2019, jeho nárok premlčaný nebol. Zároveň úspešnému žalobcovipriznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko bol v konaní ako procesná strana úspešný a
nezavinil ani čiastočné zavinenie konania.

10. Opravným uznesením č.k. 23Cb/8/2020-181 zo dňa 21.12.2021 súd prvej inštancie v súlade s § 224
CSP opravil zrejmú nesprávnosť v označení právneho zástupcu žalovaného, ktorého v záhlaví rozsudku
opomenul uviesť.

11. Proti tomuto rozsudku, v rozsahu posudzujúc podľa obsahu čo do druhého a tretieho výroku,

podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaný namietal, že v období od 05/2016-06/2019 mal do
9 zamestnancov, čo preukázal potvrdením zo Sociálnej poisťovne, pričom táto skutočnosť nebola
ani sporná, preto výška úhrady sa mala odvíjať v zmysle § 3 ods. 3 Zákona o úhrade za služby od
počtu zamestnancov pracujúcich u daného zamestnávateľa. Žalobcom uplatnený nárok nepovažoval
za správne (v správnej sadzbe) vyčíslený. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že žalovaný mal povinnosť

nahlásiť zmenu počtu zamestnancov, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by
žalovaný pred podaním žaloby žalobcovi oznamoval vznik povinnosti platiť úhradu za služby verejnosti
(t.j., že by sa registroval ako platiteľ u žalobcu) a že by v spojení s tým nahlasoval počet svojich
zamestnancov. Žalobca sám uviedol, že žalovaný úhrady pred podaním žaloby neplatil (s výnimkou
úhrady realizovanej na základe predchádzajúceho súdneho konania) a to ani mesačne, ani jednorazovo

za štvrťrok, polrok alebo rok, ako predpokladá ust. § 6 ods. 6 písm. b) Zákona o úhrade za služby,
preto žalovanému nemohla vzniknúť povinnosť oznámiť zmenu počtu zamestnancov, keďže tento počet
zamestnancov predtým žalobcovi neoznámil. Zo žiadneho zákona nevyplýva povinnosť žalovaného
platiť úhrady svojvoľne určené žalobcom v prípade, ak si platiteľ nesplnil povinnosť oznámiť žalobcovi
vznik povinnosti platiť. Taká sankcia chýba i v ust. § 10 Zákona o úhrade za služby. Preto nemožno

zaviazať žalovaného k povinnosti uhradiť niečo žalobcovi, ak takáto povinnosť zo zákona nevyplýva.
Žalobca je v zmysle § 9 ods. 5 Zákona o úhrade za služby oprávnený si zistiť od Sociálnej poisťovne
aktuálny počet zamestnancov povinného subjektu, čo však žalobca pre dané obdobie neurobil. Ako
vyplýva aj z prehľadu úhrad, v predchádzajúcich obdobiach vyčísloval žalobca sumu dlžných úhrad
podľa prevereného počtu zamestnancov. Z dôvodu, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok

v nesprávnej a nezákonne uplatnenej výške, došlo z jeho strany k pochybeniu v podobe nesprávneho
zistenia skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia. Pokiaľ totiž dospel k záveru, že žalobca
nemá povinnosť zisťovať počet zamestnancov, potom ani žalovaný nemá povinnosť úhrady vyššej ako
zákonom stanovenej sadzby len preto, že neoznámil žalobcovi vznik povinnosti platiť úhrady a súčasne
jej zmenu. Vo vzťahu k posúdeniu zaplatenej sumy 173,40 eur zo strany žalovaného, žalovaný namietal,

že úhrada bola určená na splatenie konkrétnych nárokov uplatnených v súdnom konaní a to: úhrada
za služby verejnosti za obdobie 01/2017 — 06/2019 vyčíslené vo výške 4,64 eur / mesačne (podľa
počtu zamestnancov) / 30 mesiacov, t.j. 139,20 eur, pokuta vo výške 33,- eur podľa § 10 ods. 4 Zákona
o úhrade za služby, poštovné vo výške 1,20 eur. Žalovaný presne určil obdobie, za ktoré túto sumu
uhrádza, čo počas súdneho konania potvrdil aj žalobca. Žalobca však uhradenú sumu nezapočítal na

určený nárok. Žalobca vzal žalobu v časti sumy 173,40 eur späť, avšak uviedol, že uhradenú platbu si
započítal na obdobie, ktoré bolo v konaní sporné z dôvodu vznesenej námietky premlčania zo strany
žalovaného. V konaní si ďalej uplatňoval nárok za obdobie od 01/2017 — 06/2019, hoci tento nárok bol
žalovaným uhradený. Napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie považoval vzťah za obchodnoprávny,
vo vzťahu k úhrade sumy 173,40 eur neaplikoval ustanovenia § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Konajúci súd mal prihliadnuť na to, že žalovaný žalovanú sumu uhradil a žalobu zamietnuť. Rovnako
mal súd postupovať, aj keby vzťah považoval za občianskoprávny. Takéto nesprávne posúdenie veci
malo následne podľa žalovaného vplyv aj na nesprávne priznanie nároku na náhradu trov konania, ktoré
boli priznané žalobcovi v celom rozsahu. Žalovaný jednak nezavinil zastavenie konania (žalobca zobral
žalobu späť z dôvodu premlčania nároku v danej časti) a rovnako žalobca nemal byť v konaní úspešný

v celom rozsahu. Súd prvej inštancie vôbec nezdôvodnil, prečo uplatňovaný nárok neponížil o zaplatenú
sumu 173,40 eur a nezohľadnil ust. § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. S poukazom na uvedené
žalovaný žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná
žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

12. Žalobca sa k doručenému odvolaniu žalovaného nevyjadril.

13. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
medziach dôvodov a v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP a § 380 CSP, kedy odvolací súd zdôrazňuje,že napriek tomu, že odvolanie bolo podané v celom rozsahu, podľa obsahu smeruje len proti druhému
a tretiemu výroku, keďže v ňom nie sú uvádzané vôbec žiadne odvolacie dôvody vo vzťahu k prvému
výroku o zastavení konania v časti, v dôsledku čoho odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu

výlučne odvolaním dotknuté výroky (druhý a tretí) a to, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 CSP) a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania žalovaného dospel k záveru,
že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 21.12.2021 je potrebné
v napadnutej časti druhého a tretieho výroku zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

14. Svojou prvou odvolacou námietkou žalovaný vyčítal súdu prvej inštancie nesprávne skutkové
a právne posúdenie výšky sadzby za platenie služieb verejnosti v zmysle Zákona o úhrade za
služby. Namietal, že žalobcovi nenahlasoval vznik povinnosti platiť úhradu za služby a s tým súvisiaci
počet zamestnancov, preto nebol povinný oznámiť ani zmenu počtu zamestnancov, pričom počet
zamestnancov si žalobca mal zistiť prostredníctvom Sociálnej poisťovne. S uvedenou námietkou

žalovaného sa však odvolací súd nemohol nestotožniť. Predmetom konania po čiastočnom späťvzatí
žaloby je zaplatenie úhrad za obdobie 01/2017-06/2019, v období ktorom platil zákon č. 340/2012 Z.z.
o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v znení účinnom od
01.07.2016 do 31.12.2019. Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.01.2020 neobsahovali
výluku z povinností platiteľa oznámiť zmenu počtu zamestnancov, ani spätú účinnosť na práva

a povinnosti vzniknuté do účinnosti novely. Rovnako podľa § 13b ods. 2 Prechodné ustanovenia
k úpravám účinným od 1.júla 2021 Zákona č. 340/2012 Z.z. na povinnosť platiteľa podľa § 3 písm.
b) preukazovať počet zamestnancov vo vzťahu k obdobiu pred 1. júlom 2021 sa vzťahuje právna
úprava účinná do 30.júna 2021. Súd prvej inštancie mal preto práva a povinnosti medzi stranami sporu
posudzovať podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2019. V zmysle zákona č. 340/2012 Z.z. účinného

do 31.12.2019 (ďalej len „Zákon“) žalovaný ako zamestnávateľ je podľa § 3 písm. b) Zákona platiteľom
úhrady za služby verejnosti vo výške podľa § 6 ods. 5 Zákona. Podľa § 6 ods. 5 Zákona (ktorý bol súdom
prvej inštancie označený ako § 6 ods. 3) je platiteľ podľa § 3 písm. b) povinný platiť úhradu za každý
aj začatý kalendárny mesiac a) 4,64 eura, ak zamestnáva od 3 do 9 zamestnancov, b) 18,58 eura, ak
zamestnáva od 10 do 49 zamestnancov. Na určenie sadzby podľa § 6 ods. 5 Zákona je tak rozhodujúci

počet zamestnancov v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu v prvý kalendárny deň
kalendárneho mesiaca, za ktorý sa táto úhrada platí (§ 6 ods. 6 Zákona). Podľa § 6 ods. 7 Zákona, ak
sa zníži počet zamestnancov rozhodujúci na určenie sadzby úhrady podľa odseku 5, nárok platiť nižšiu
sadzbu úhrady vzniká platiteľovi podľa § 3 písm. b) po oznámení a preukázaní zmeny povinnosti platiť
úhradu podľa § 9 ods. 6 písm. a)

a) od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po oznámení a preukázaní tejto zmeny, ak sa
platí úhrada mesačne,
b) po oznámení a preukázaní tejto zmeny od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
uplynutíobdobia,zaktorésaplatíúhradajednorazovo,aksaplatíúhradajednorazovozaštvrťrok,polrok
alebo rok.

15.Podľa§7ods.2Zákonasaúhradyplatiamesačneatodoposlednéhodňapríslušnéhokalendárneho
mesiaca. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný bol pravidelne
vyzývaný na úhradu za služby verejnosti, pričom výška nedoplatku žalovaného vyšpecifikovaná
v Prehľade platieb a predpisov pozostávala z nároku na úhradu za služby verejnosti za 38 mesiacov

po 18,58 eur podľa § 6 ods. 5 Zákona vo výške 706,04 eur, pokuty vo výške 66 eur v mesiaci 10/2016
a poštovného 2,40 eur v mesiacoch 07/2018 a 06/2019. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej
inštanciejeďalejzrejmé,žežalovanýuhradilzaobdobie11/2013do04/2016sumu627,35eur(t.j.okrem
iného sumu zodpovedajúcu úhrade 18,58 eura za mesiac, ktorá sa platí za predpokladu zamestnávania
od 10 do 49 zamestnancov žalovaným, pokutu vo výške 66 eur, ktorá sa taktiež platí pri nezaplatení

úhrady v zmysle podľa § 6 ods. 5 písm. písm. b), t.j. 18,58 eura). To znamená, že žalovaný sám
za predchádzajúce obdobie uhradil sumu 18,58 eura za každý kalendárny mesiac, čím potvrdil počet
zamestnaných u žalovaného v rozsahu od 10 do 49 zamestnancov. V bezprostredne nasledujúcom
období, ktoré bolo predmetom konania pred súdom prvej inštancie, nenahlásil a nepreukázal v zmysle
ust. § 6 ods. 7 Zákona zmenu počtu zamestnancov, t.j. zmenu povinnosti platiť úhradu podľa § 9 ods.

6 písm. a) Zákona, v zmysle ktorého bol povinný písomne oznámiť vyberateľovi úhrady do 30 dní
odo dňa, keď došlo k skutočnosti vznik, zmenu alebo zánik povinnosti platiť úhradu a zároveň túto
skutočnosť preukázať. Zároveň nemožno opomenúť ani skutočnosti uvádzané súdom prvej inštancie, že
žalovaný bol opakovane vyzývaný na úhradu nedoplatku a Prehľad predpisov a platieb bol žalovanémuprístupný na B., teda žalovaný musel mať vedomosť o uplatňovanej kategórii predpisu, napriek tomu
nepostupoval zákonným spôsobom a v stanovenej lehote 30 dní neoznámil žalobcovi zmenu v počte
zamestnancov rozhodujúcu pre určenie sadzby úhrady. Urobil tak až dňa 04.03.2020, teda takmer

8 mesiacov po žalovanom období. S poukazom na vyššie uvedené ustanovenia niet pochybností
o tom, že žalovaný bol povinný platiť za žalované obdobie sumu 18,58 eur za mesiac za predpokladu
zamestnávania 10 až 49 zamestnancov. V tejto súvislosti je preto nedôvodný odkaz žalovaného na
ust. § 9 ods. 5 Zákona účinného do 30.06.2023, pretože uvedené ustanovenie nebolo v čase vzniku
nároku žalobcu účinné a v zmysle obdobného ustanovenia § 9 ods. 4 Zákona účinného do 31.12.2019

nebolo povinnosťou žalobcu si na účely určenia sadzby a kontroly evidencie platiteľov vyžiadavať údaje
o počtoch zamestnancov platiteľa od Sociálnej poisťovne, ale bolo práve povinnosťou žalovaného
oznámiť zmenu počtu zamestnancov, najmä keď došlo k ich zníženiu (§ 6 ods. 7 Zákona).

16. Napriek skutočnosti, že sadzba mesačnej úhrady bola určená v správnej výške 18,58 eur (a od
toho sa odvíjajúca pokuta vo výške 66,- eur v zmysle § 10 ods. 4 písm. b) Zákona), ako dôvodnú

považoval odvolací súd námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia a nesprávneho
právneho posúdenia veci v časti vysporiadania sa s úhradou sumy 173,40 eur zo strany žalovaného.
Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaný počas konania zaplatil
173,40 eur, pričom nielen z listinného dôkazu – sprievodného listu zo dňa 05.03.2020 k zaslanému
dokladu o úhrade danej sumy, ale aj z nesporných tvrdení strán sporu vyplýva, že žalovaný jasne označil

a špecifikoval, ktoré záväzky uhrádza, avšak súd prvej inštancie sa uvedenou námietkou žalovaného
vôbec nezaoberal, nevyhodnotil ju a právne neposúdil, iba uviedol, že žalobca dôvodiac, že sadzba
úhrady je vo výške 18,58 eur a nie 4,64 eur použil sumu 173,40 eur na úhradu pokuty vo výške 66,-
eur, úhrady za služby verejnosti za obdobie od 07/2016-11/2016 a časť sumy za obdobie 12/2016 vo
výške 15,90 eur, kedy neuhradených ostalo 2,68 eur. Žalovaný pritom určil, že uhrádza záväzky za

obdobie 01/2017 – 06/2019 vyčíslené vo výške 4,64 eur za mesiac, t.j. 139,20 eur za 30 mesiacov, 33,-
eur pokutu a 1,20 eur poštovné. Napriek skutočnosti, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil vzťah
medzi stranami sporu ako obchodnoprávny, vo vzťahu k úhrade sumy 173,40 eur bez akéhokoľvek
zdôvodnenia neaplikoval ustanovenie § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka.

17. Podľa § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov
a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení
dlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho
príslušenstvo.

18. Nakoľko žalovaný ako dlžník určil presné obdobie, za ktoré uhrádza svoj dlh, bolo povinnosťou súdu
prvej inštancie zaoberať sa uvedenou skutočnosťou a nárok žalobcu za obdobie od 01/2017 do 06/2019
posúdiť s poukazom na znenie ustanovenie § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti je
právne irelevantné, že žalovaný uhradil menej ako po správnosti zodpovedá špecifikovanému obdobiu,
rovnako ako i skutočnosť, že žalobca si nezapočítal žalovaným vykonanú úhradu riadne a správne

na žalovaným určené záväzky, pretože uvedená skutočnosť nemôže ísť na ťarchu žalovaného a mať
za následok neprihliadnutie na výslovne určené nároky žalobcu, ktoré žalovaný uspokojuje. Uvedené
pochybenie súdu prvej inštancie malo nepochybne vplyv aj na posúdenie nároku na náhradu trov
konania a to nielen v časti zastavenia konania, kedy súd vyhodnotil zavinenie na strane žalovaného
práve z dôvodu úhrady žalovanej sumy, ale aj na posúdenie úspechu v konaní, kedy by žalobca pri

správnom postupe súdu prvej inštancie nemohol byť vo zvyšnej (nezastavenej) časti žaloby v plnom
rozsahu úspešný.

19. Vyššie uvádzané skutočnosti tak zakladajú opodstatnenosť záveru odvolacieho súdu o nesprávnom
právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, ako i o nedodržaní zákonom upravených procesných

postupov, resp. o nepreskúmateľnosti a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku, čo malo za
následok odňatie práva na spravodlivý proces na strane žalovaného.

20. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia pritom patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu a jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

21. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných
zákonných ustanovení predmetné odvolaním napadnuté rozhodnutie v spojení s opravným uznesením
zo dňa 21.12.2021 v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušil v napadnutej
časti druhého a tretieho výroku a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

22. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude v prvom rade vyhodnotiť sprievodný list
žalovaného zaslaného k úhrade sumy 173,40 eur zo dňa 05.03.2020 a vysporiadať sa s otázkou
úhrady sumy 173,40 eur zo strany žalovaného a otázkou zániku záväzkov žalovaného voči žalobcovi
s prihliadnutím na znenie § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka. V danej súvislosti potom súd prvej
inštancie opätovne vyhodnotí aj nárok žalobcu na náhradu trov prvoinštančného konania s ohľadom na §
256 ods. 1 a § 255 CSP. Svoje nové rozhodnutie vo veci následne odôvodní spôsobom zodpovedajúcim

dikcii ustanovenia § 220 ods. 2 CSP a v odôvodnení sa vysporiada nielen so všetkými podstatnými
skutočnosťami tvrdenými stranami sporu a s rozpormi v ich tvrdeniach v nadväznosti na vykonané
dôkazy, ale aj so všetkými skutočnosťami majúcimi podstatný význam pre konanie a procesný postup
súdu, pričom z odôvodnenia rozhodnutia musí byť zrejmé, ako súd prvej inštancie vyhodnotil konkrétne
tvrdenia a dôkazy predložené stranami sporu a aké z nich vyvodil právne závery, ktoré z navrhnutých

dôkazov nevykonal a z akých dôvodov.

23. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade trov
odvolacieho konania.

24. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v

rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).