Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. september 2023

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Svk/18/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8022200579
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:8022200579.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v právnej veci žalobcu: ibplus, s. r. o., so
sídlom Pavlovičovo nám. 45, Prešov, IČO: 36 502 537, zast.: Mgr. Marek Tauber, advokát, so sídlom
Hviezdoslavova 11, Spišská Nová Ves, proti žalovanému: Okresný súd Prešov, so sídlom Gešova 3,
Prešov, v konaní o správnej žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, konajúc o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 4Sa/22/2022-75 zo dňa 09. januára

2023, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.

II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie pred správnym súdom

1.KrajskýsúdvPrešove(ďalejajako„správnysúd“)napadnutýmuznesenímzastavilkonanieosprávnej
žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy.

2. V odôvodnení rozhodnutia správny súd poukázal na to, že žalobca sa žalobou proti inému zásahu

orgánu verejnej správy domáhal zrušenia pridelenia veci sp. zn. 21Cb/64/2022 sudcovi Okresného
súdu Prešov JUDr. Jaroslavovi Kanderkovi a vrátenia veci na opätovné pridelenie zákonnému sudcovi.
Podľa žalobcu bola uvedená vec vedená na Okresnom súde Prešov pridelená sudcovi JUDr. Jaroslavovi
Kanderkovi orgánmi riadenia a správy súdu nezákonne.

3. Správny súd poukázal na to, že tvorba rozvrhu práce a spôsob prideľovania vecí jednotlivým sudcom

na jeho základe je upravená špeciálnym zákonom č. 757/2004 Z .z. o súdoch (ďalej aj ako „zákon
o súdoch“). Dôvodil, že rozvrh práce je vnútorným aktom riadenia súdu, teda adresátom tohto aktu
riadenia nie je žiadny vonkajší subjekt mimo súdu, žiadne fyzické a právnické osoby, ani verejnosť,
ale len osoby podieľajúce sa na zabezpečovaní výkonu funkcií súdu. Uvedené priamo zdôrazňuje § 49
zákona o súdoch, ktorý upravuje, že rozvrhom práce predseda súdu zabezpečuje riadenie súdu v oblasti
výkonu súdnictva. Tiež § 50 ods. 1 zákona o súdoch upravuje, že na účely tohto zákona sa rozvrhom

práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní
výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

4. Na základe uvedeného správny súd uzavrel, že v prípade rozvrhu práce nejde o akt vydaný v oblasti
verejnej správy, preto ani pridelenie veci konkrétnemu sudcovi, ktoré má základ v rozvrhu práce, nemôže
byť vyhodnotené ako akt v oblasti verejnej správy. Preto podľa názoru správneho súdu nejde o iný

zásah orgánu verejnej správy podľa § 3 ods. 1 písm. e/ SSP, ktorého zákonnosť by mohol správny súd
preskúmať na základe správnej žaloby. S tým súvisí aj skutočnosť, že v tejto veci Okresný súd Prešovnevystupoval ako orgán verejnej správy pri vydávaní rozvrhu práce pre rok 2022 a takéto postavenie
neprislúchalo ani predsedovi okresného súdu, ktorý konkrétne zo zákona má právomoc vydať rozvrh
práce.

5. Správny súd skonštatoval, že vec nepatrí do právomoci súdov, a teda nemal inú možnosť ako konanie
zastaviť. S poukazom na § 34 ods. 1 zákona o súdoch v spojení s § 18 ods. 1 SSP uviedol, že správu
súdov vykonáva Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom obsahom správy súdov je
nepochybne aj dohľad nad vykonávaním riadenia súdov, vrátane vydávania rozvrhu práce predsedom

okresného súdu. Správny súd preto postúpil vec Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, a to v
záujme zabezpečenia práva žalobcu na preskúmanie veci a posúdenie jeho námietok vznesených proti
zákonnosti rozvrhu práce Okresného súdu Prešov na rok 2022. Dodal, že postúpením veci konanie o
podanej žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej moci nepokračuje.

6. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. b/ SSP tak, že žiadnemu z účastníkov

náhradu trov konania nepriznal, pretože konanie bolo zastavené.

II.
Priebeh kasačného konania

7. Proti uzneseniu správneho súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm.
f/, g/, h/ a j/ a žiadal, aby kasačný súd uznesenie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

8. Úvodom poukázal na definíciu iného zásahu podľa § 3 ods. 1 písm. e/ SSP a vymedzenie definičných
znakov iného zásahu orgánu verejnej správy v rozhodovaní Najvyššieho správneho súdu Slovenskej

republiky.

9. Tvrdenie správneho súdu o povahe rozvrhu práce ako vnútorného aktu riadenia súdu žalobca
považoval za vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia, nakoľko podľa § 50 ods. 4 zákona
o súdoch je rozvrh práce verejne prístupný, čo znamená, že jeho adresátom sú aj fyzické osoby,

právnické osoby a verejnosť. Rozvrh práce žalobca považoval za výsledok delegovanej legislatívy,
ktorým nemožno ukladať povinnosti a z hľadiska jeho rozsahu ním nemožno dopĺňať právnu úpravu nad
rámec zákona a ani upravovať také spoločenské vzťahy, ktoré nie sú upravené v zákone. S poukazom
na § 51 ods. 1 a 2 zákona o súdoch dôvodil, že v rozvrhu práce Okresného súdu Prešov na rok 2022
absentuje tabuľka obsahujúca údaje potrebné na riadne prideľovanie vecí náhodným výberom.

10. Ďalej rozporoval tvrdenie správneho súdu o tom, že Okresný súd Prešov v danej veci nevystupoval
ako orgán verejnej správy pri vydávaní rozvrhu práce na rok 2022. Mal za to, že Okresný súd Prešov je
orgánom ústrednej štátnej správy a tým napĺňa ustanovenie § 4 písm. a/ SSP.

11. Podľa žalobcu s prihliadnutím na definičné znaky iného zásahu orgánu verejnej správy vymedzené v
rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/31/2020 zo dňa 27. októbra
2021 ide v danom prípade o okamžité uplatnenie oprávnenia orgánu verejnej správy, ktorým môžu byť
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
Žalobca mal za to, že Okresný súd Prešov porušil jeho právo na zákonného sudcu vo veci sp. zn.

21Cb/64/2022, keďže orgán riadenia a správy súdu konal na základe nezákonného rozvrhu práce pre
rok 2022 a nevykonal zákonný náhodný výber sudcu.

12. Záverom namietal postúpenie veci Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky s tým, že
ministerstvo nie je orgánom ochrany práva a týmto postupom správny súd znemožnil žalobcovi, aby

uskutočniljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.

13. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti považoval za šikanózne konanie žalobcu, v rámci
ktorého sa žalobca opakovane dožaduje vysvetlenia dôvodov prideľovania jednotlivých vecí do
konkrétnych senátov, pričom odpovede žalovaného ho neuspokojujú. Kasačnú sťažnosť považoval za

nedôvodnú a navrhoval ju zamietnuť.

III.
Posúdenie kasačného súdu14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s
§ 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a §

444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti
(§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP
bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

15. Podľa § 50 ods. 4 zákona o súdoch (v pôvodnom znení) rozvrh práce spolu so stanoviskom
sudcovskej rady sú verejne prístupné. Predseda príslušného súdu je povinný zabezpečiť rozvrh práce
každému sudcovi tohto súdu. Každý má právo nazrieť do rozvrhu práce a robiť si z neho výpisy a odpisy.

16. Žalobca v kasačnej sťažnosti s poukazom na § 50 ods. 4 zákona o súdoch v podstate namietal, že

keďže rozvrh práce je verejne prístupný, jeho adresátmi sú fyzické a právnické osoby, ako aj verejnosť.
Správny súd však vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nespochybnil povinnosť zverejnenia
rozvrhu práce súdu. Nosným argumentom správneho súdu bola práve skutočnosť, že rozvrh práce
má povahu vnútorného aktu riadenia súdu, a teda jeho prvoradou úlohou je organizácia práce v
rámci súdu. K uvedenej problematike sa vyjadruje aj odborná spisba, v zmysle ktorej: „Na účely

zákona o súdoch sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia
práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok. Obsahové náležitosti
rozvrhu práce určuje zákona...Rozvrh práce zostavuje predseda súdu tak, aby bol zabezpečený výkon
súdnictva...“ (Cepek, B. a kol. Správne právo hmotné. Osobitná časť. Bratislava. Wolters Kluwer. 2017.
233 s.)

17. Výkonom súdnictva sa v zmysle § 2 zákona o súdoch rozumie predovšetkým prejednávanie
a rozhodovanie civilných, trestných a správnych vecí. Zároveň sa výkonom súdnictva rozumie aj
rozhodovanie v ďalších veciach ustanovených zákonom, atď. Z uvedeného plynie záver, že rozvrh
práce súdu nie je výsledkom foriem činností verejnej správy, ale vnútorným aktom súdu, ktorým je

zabezpečovaný výkon súdnictva. Na tom nemení nič ani skutočnosť, že je rozvrh práce v zmysle zákona
zverejňovaný. Účelom zverejnenia rozvrhu práce sa podľa kasačného súdu realizuje najmä ústavné
právo účastníkov konania na zákonného sudcu (článok 48 Ústavy Slovenskej republiky) a zabezpečenie
prideľovania vecí náhodným výberom.

18. Vo vzťahu k povahe rozvrhu práce kasačný súd poukazuje aj na dôvodovú správu k § 50 zákona o
súdoch, v zmysle ktorej rozvrh práce sa definuje ako jeden z nástrojov riadenia súdov, prostredníctvom
ktorého sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny
rok. V odseku 2 sa stanovujú obsahové náležitosti rozvrhu práce. Zároveň sa upravuje zásada publicity
rozvrhu práce.

19. Kasačný súd dospel k záveru, že určenie sudcu v zmysle rozvrhu práce nepredstavuje iný zásah do
práv sťažovateľa, ktorý by boli správne súdy oprávnené preskúmavať. Z uvedeného dôvodu sa kasačný
súd ďalej nezaoberal námietkou, týkajúcou sa prílohy k rozvrhu práce. Pokiaľ má žalobca za to, že
existujú dôvody, pre ktoré by mal byť vylúčený sudca, ktorý má v jeho právnej veci rozhodovať, je v jeho

plnej dispozícii, aby v zmysle príslušných procesných predpisov uplatnil takúto námietku.

20. Pokiaľ žalobca ďalej tvrdil, že Okresný súd Prešov je orgánom ústrednej štátnej správy, je v tomto
prípade potrebné rozlišovať organizačné a funkčné rozdelenie činností súdu ako takého. Kým výkon
súdnictva je zverený sudcom (§ 11 ods. 1 zákona o súdoch), úlohou riadenia a správy súdov je vytvárať

sudcom podmienky na riadny výkon súdnictva, najmä v oblasti personálnej, organizačnej, ekonomickej,
finančnej, odbornej a dohliadať na riadny výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených
zákonom (§ 32 ods. 1 zákona o súdoch). Zároveň riadenie a správa súdov nesmú zasahovať do
rozhodovacejčinnostisúdov(§32ods.2zákonaosúdoch).Vtejtosúvislostidávakasačnýsúdopätovne
do pozornosti odbornú spisbu, v zmysle ktorej: „Základným hľadiskom pri vymedzení verejnej správy

v negatívnom zmysle je právny charakter orgánu, jeho pôsobnosť, právomoc a metódy jeho činnosti.
Verejnou správou, ktorá je súčasťou výkonnej moci, nie je zákonodarná a súdna moc.“ (Košičiarová,
S. Správne právo hmotné: všeobecná časť. Plzeň. Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s. r. o.
2015, 62 s.).21. Z vyššie uvedených dôvodov rozvrh práce, ako akt riadenia organizácie práce súdu, vydávaný
predsedom súdu, nie je možné stotožňovať s výkonom verejnej moci, a teda v danom prípade nemožno

hovoriť o postavení okresného súdu ako o orgáne štátnej správy v zmysle § 4 písm. a/ SSP.

22. Vo vzťahu poukazu žalobcu na rozhodnutie kasačného súdu vo veci sp. zn. 1Sžk/31/2020 zo dňa 27.
októbra 2021, kasačný súd uvádza, že správne súdy v zmysle § 6 ods. 1 SSP preskúmavajú na základe
žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov

orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pokiaľ teda okresný súd nemá vo vzťahu k rozvrhu práce
postavenie orgánu verejnej správy, určením sudcu v zmysle rozvrhu práce automaticky nemohlo dôjsť
k inému zásahu do práv žalobcu. Z uvedeného plynie záver, že ani ustálená rozhodovacia činnosť, na
ktorú žalobca poukázal, nie je na predmetnú vec aplikovateľná.

23. Rovnako sa kasačný súd nestotožnil ani s námietkou týkajúcou sa porušenia práva na spravodlivý
proces, keďže (I) správny súd nemal právomoc rozhodovať vo veci a (II) správne vec postúpil
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Práve Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
v zmysle § 34 ods. 1 zákona o súdoch vykonáva správu súdov ako ústredný orgán štátnej správy pre
súdy. Správny súd teda postupoval správne, keď v záujme zabezpečenia práv žalobcu na posúdenie

jeho námietok vznesených proti rozvrhu práce vec postúpil práve ministerstvu.

IV.
Záver

24. Kasačný súd poukazujúc na vyššie uvedené konštatuje, že správny súd sa v odôvodnení svojho
rozhodnutia vysporiadal so všetkými pre vec zásadnými námietkami žalobcu, svoje závery formuloval
zrozumiteľne a presvedčivo, pričom žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol také relevantné skutočnosti,
ktorými by spochybnil vecnú správnosť uznesenia správneho súdu. Kasačný súd preto dospel k záveru,
že kasačnú sťažnosť je potrebné podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietnuť.

25. O náhrade trov kasačného konania Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol podľa §
467 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 4 SSP a analogicky podľa § 170 písm. a/ SSP tak, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jednomyseľne (§
147 ods. 2 v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.