Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. september 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12Co/29/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8219202646
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8219202646.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Eduarda Valenčina v spore žalobcu A. A., nar. XX.XX.XXXX,
B. XXX/XX, B., zast. JUDr. Ambróz Motyka, advokát so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, proti
žalovaným: 1. C. D., nar. XX.XX.XXXX, B. XX, 2. A. E. D., nar. XX.XX.XXXX, F. XX, G., obaja právne
zastúpení JUDr. JCLic. H. A., I., J., so sídlom Južná trieda 28, Košice, 3. Generali Česká pojišťovna a.

s., IČO: 45 272 956, so sídlom Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, konajúca
v Slovenskej republike prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského
štátu, Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava, IČO: 54 228 573, zastúpená SD LEGAL, s.r.o., so
sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice – Mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 717 395, v spore o náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného v 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k.
2C/56/2019 – 216 zo dňa 21.10.2021, takto

r o z h o d o l :

I. O d m i e t a odvolanie žalovaného v 3/ rade voči výroku III.

II. Z r u š u j e rozsudok v napadnutej časti, okrem výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti
a III. o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. uložil žalovaným v 1., 2. a 3. rade povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 50.000,- eur, v lehote 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

III. Návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vo veci vedenej na tunajšom súde
pod sp. zn. 2C/31/2019 zamietol.

IV. Vyslovil, že žalobca má voči žalovaným v 1., 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej sumy, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podľa ust. § 164 Civilného sporového poriadku
(ďalej CSP), podľa článku 16 ods. 1 a článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa článku 8
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa článku 16 ods. 1, 2 Dohovoru
o právach dieťaťa, podľa § 11, § 13 ods. 1 – 3, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, 2, § 441, § 444 a § 853 ods.

1 Občianskeho zákonníka, podľa § 4 ods. 1, 2 písm. a/, § 15 ods. 1, zákona č. 381/2001 Z.z., podľa § 4ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z., o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia,
podľa § 4 ods. 1 písm. c/, § 8 ods. 1, § 137 ods. 2 písm. c/ a h/ zákona č. 8/2009 Z.z.

3. Súd prvej inštancie v súvislosti s námietkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 3. rade
poukázal na skutočnosť, že aj po rozsudku ESD C-22/12 zo dňa 24.10.2013 ostala judikatúra aj
naďalej nejednotná. Preto odkázal na dôvody uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R61/2018. V právnej vete uvádza: „Škodou pre

účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien
a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete
dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je
poisťovňa pasívne legitimovaná.“ V tejto súvislosti vyznieva úplne logicky argument žalobcu, ktorý tvrdil
použijúc argumentum a minori ad maius, podľa ktorého ak toto právo svedčí pozostalým po obetiach

dopravnej nehody, teda sekundárnym obetiam, o to viac svedčí osobe, ktorá sama utrpela dopravnou
nehodou ujmu a nehodu aj prežila. Pri výklade a aplikácií právnych predpisov nemožno opomínať ich
účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho
smie odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a podobne.
O účele tohto zákona v spojení s pojmom škoda sa zmienil už najvyšší súd v označenom judikáte.

Prepojením účelu pojmu škoda a systematickej súvislosti jej dopadu na dotknuté subjekty je potrebné
dospieťkjednoznačnémuzáveru,žeakúčelpojmuškodasledujeajnemajetkovúujmudoosobnostných
práv sekundárnych obetí dopravnej nehody (stratou blízkej osoby), nevyhnutne sleduje aj zásah do
osobnostných práv osoby, ktorá dopravnou nehodou priamo utrpela ujmu a incident zároveň prežila.

4. Pokiaľ ide o kumuláciu nárokov žalobcu o náhradu škody na zdraví titulom sťaženia spoločenského
uplatnenia a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie poukázal na rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 65/2013 z 28.05.2014, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky v čiastke č. 1/2015 ako judikát R 1/2015,
ktorého právna veta znie: „Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok

na náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej fyzickej osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich
posudzovaní mať na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy,
ktorá sa na ne vzťahuje“.

5. Naopak, strana žalovaných argumentovala uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 426/2014 zo dňa
13.08.2014, v ktorom sa ústavný súd stotožnil s argumentáciou všeobecných súdov, ktoré uviedli, že
súbeh nárokov na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia s nárokom na náhradu nemajetkovej
ujmy nie je možný.

6. Vo vzťahu k argumentu žalovaných si súd prvej inštancie, plne rešpektujúc judikatúru ústavného
súdu, dovolil poznamenať, že v danom prípade najvyšší súdny orgán ochrany ústavnosti posudzoval
rozhodnutieodvolaciehosúduzhľadiskadodržaniazásadspravodlivéhoprocesu.Vovšeobecnostiplatí,
že v prípade, ak ústavný súd nezistí zrejmú svojvôľu, resp. arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť takého
rozhodnutia, nie je oprávnený zasahovať do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov. V

bode 18. odôvodnenia uznesenia zo dňa 13.08.2014 ústavný súd konštatoval aj toto: „Ústavný súd
preto nerozporuje názor sťažovateľky, že dôsledky poškodenia zdravia sa prejavili aj vo viacerých
sférach jej súkromného a rodinného života. Z pohľadu citovanej platnej právnej úpravy je však zrejmé,
že tieto ujmy sú kryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia a odškodňované jednorazovo na
základe bodového ohodnotenia v závislosti od rozsahu obmedzení pri uplatnení v živote a spoločnosti.

Citované ustanovenia zákona č. 437/2004 Z. z. teda upravujú náhradu za dôsledky poškodenia zdravia
v pracovnom, kultúrnom, súkromnom, manželskom ale napríklad aj v politickom či športovom živote.
Pokrývajú teda náhradu všestranných obmedzení poškodeného v rôznych sférach jeho života, pri plnení
jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok poškodenia zdravia.“ Tento názor
súd prvej inštancie považoval za jednoznačný, pokiaľ zohľadnil dôvody sťažnosti sťažovateľky. Zároveň

poukázal aj na bod 12. odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu, ktorý v ňom okrem iného uviedol aj
toto: „V rámci náhrady nemajetkovej ujmy v oblasti súkromia a rodinného života poukazovala na situáciu
a spôsob žitia v jej rodine, na jej príbuzenské a rodinné väzby, na svoju finančnú situáciu, ako aj na
ďalšie okolnosti, ktoré zasiahli do jej života, a to i tým, že, keď zomrela matka jej manžela nemohla byťmanželovi oporou a neskôr zomrel, následkom zlého zdravotného stavu 02.03.2010 aj jej manžel. Z
týchto dôvodov uplatňovala predmetnú nemajetkovú ujmu cez ust. § 11 a nasl. a ust. § 13 Občianskeho
zákonníka s tým, že bol poškodený jej život a zdravie a došlo aj k zásahu do súkromného a rodinného

života.“ Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie pripomenul, že „aj keď dvaja robia to isté, nie je
to to isté“. Žalobca totiž svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zdôvodnil, zjednodušene povedané,
prežívaním vnútornej nespokojnosti s tým, čo mohol dosiahnuť. Do popredia postavil svoje vnútorné
prežívanie spojené so stratou kariéry profesionálneho športovca, stratu zmyslu života, smútok. A v tom
podľa názoru súdu spočíva zásadný rozdiel medzi označeným prípadom sťažovateľky a žalobcu. Preto

sa súd prvej inštancie priklonil k názorovej línii najvyššieho súdu prvej inštancie obsiahnutej v judikáte
R 1/2015, ktorá odlišuje nároky na náhradu škody od nárokov spojených so zásahom do osobnostných
práv dotknutej osoby a posudzuje ich ako samostatné nároky.

7. Súd prvej inštancie mal dostatočne preukázané, čo nebolo medzi stranami sporné, že žalovaný v
1. rade ako vodič zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej dňa 27.12.2017 žalobca vo veku 17-tich rokov

utrpel závažné zranenia. Medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná v 2. rade bola prevádzkovateľom
motorového vozidla, ktoré v čase dopravnej nehody viedol žalovaný v 1. rade. Nebolo sporné ani to, že
žalovaný v 3. rade (teraz jeho právny predchodca) bol v rozhodnom čase poisťovateľom predmetného
motorového vozidla. Medzi stranami napokon nebolo sporné ani to, že v čase dopravnej nehody nebol
žalobca pripútaný bezpečnostným pásom.

8. Zo žalobcom predložených listinných dôkazov, z jeho výsluchu, výsluchu svedkov - jeho matky a
brata, ale najmä z výpovede svedka C. C. K. mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca mal v
čase dopravnej nehody našliapnuté na špičkovú hráčsku kariéru futbalistu, ktorý mal preukázateľnú
šancu hrať vo svetových kluboch, a to G. a L.. Svedok C. K. vypovedal, že zmluva sa v takýchto

prípadoch vopred nevyhotovuje a že prestupové obdobie je v januári daného roka. Keďže k dopravnej
nehode došlo v decembri 2017, so zrejmých dôvodov sa dohodnuté záležitosti, ktoré sa mali naplniť
nasledujúci mesiac, neuskutočnili. Súd prvej inštancie mal preukázané, že C. K., s ktorým mal žalobca
uzavretú zmluvu o zastupovaní vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa rozvoja jeho profesionálnej
hráčskej kariéry, potvrdil, že žalobca mal na dosah mimoriadny úspech, ktorý by mal podobu byť členom

hráčskeho kádra jedného z prvoligových klubov v Anglicku alebo v Nemecku.

9. Pre súd prvej inštancie nebolo v okolnostiach tohto prípadu podstatné, akú sumu mohol žalobca ako
zárobok dosiahnuť. Nebolo určujúca ani samotná skutočnosť, že žalobca mohol nájsť budúce uplatnenie
v tíme jedného zo špičkových svetových futbalových kluboch. Z tohto pohľadu by mal žalobcov nárok (a

v tomto súd súhlasí s argumentom protistrany) podobu nároku, ktorý sa odškodňuje v konaní o náhradu
škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia.

10. Pri sťažení spoločenského uplatnenia je rozhodujúce lekárske ohodnotenie počtom bodov a tiež
posúdenie predpokladov, ktoré mal poškodený pre ďalšie uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú

následkom úrazu obmedzené alebo stratené.

Pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy titulom zásahu do osobnostných práv je určujúce posúdenie
zásahu do práva na sebaurčenie, do práva na to, aký život si poškodená osoba pred poškodením zdravia
zvolila,akýmspôsobomchcelažiťaakosatátostrataprejavilavovnútornomprežívaníosoby,ktoráujmu

utrpela. Tá môže mať podobu prežívaných strastí, bezmocnosti, zúfalstva, nespokojnosti, či úzkosti.

11. Vychádzajúc z uvedeného je potrebné zdôrazniť, že zásadný rozdiel medzi odškodnením
nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy spočíva v tom, že pri určení
výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať

(nemožno presne zistiť skutočnú ujmu), pričom pri náhrade škody treba jej výšku presne uviesť
a preukázať. Právo na náhradu škody je právom majetkovej povahy, zatiaľ čo právo na ochranu
osobnosti je právom nemajetkovej povahy. Ide o samostatné práva chránené rôznou sférou ochrany
zabezpečovanej Občianskym zákonníkom.

12. Argumenty žalobcu ponúkajú vlastný pohľad na opodstatnenosť nároku práve titulom náhrady
nemajetkovej ujmy. Tu je potrebné pristaviť sa pri tvrdeniach žalobcu o vnútornom nepokoji, smútku zo
situácie, v ktorej sa ocitol. Žalobca, ale aj jeho rodinní príslušníci vypovedali, že následkom dopravnej
nehody prišiel žalobca o všetko. Jeho snom bolo hrať futbal na svetovej úrovni, čo mal súd preukázanéaj z výpovede svedka C. K.. Bolo preukázané, že stačilo málo a sen sa mohol stať skutočnosťou,
keďže aj C. K. vypovedal, že žalobca mal na to všetky predpoklady. V dôsledku dopravnej nehody sa
už sen nenaplnil. Z tohto pohľadu potom nezohrávajú úlohu závery znalca, ktorý v inom konaní (sp.

zn. 2C/31/2019) posúdi z medicínskeho hľadiska do akej miery je zdravotný stav žalobcu ustálený a či
je možný návrat do predošlého stavu. Totiž predmetom tohto konania je zásah do osobnostných práv
žalobcu, ktorý o svoj sen v 17-tich rokoch prišiel. Preťala ho dopravná nehoda. Tento čas žalobcovi už
nikdy nikto nevráti, a to ani v prípade, ak by sa aj jeho zdravotný stav dostal do predošlej formy. Toto
však nie je otázka, ktorou by sa súd v tomto konaní mal zaoberať. Snáď je potrebné doplniť, že svedok

C. C. K., ktorý zastupuje profesionálnych hráčov vo futbale, vypovedal, že hráčska kariéra žalobcu na
zahraničnej úrovni už dnes nie je reálna.

13. Tým súd prvej inštancie považoval príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného
v 1. rade a zásahom do osobnostných práv žalobcu za dostatočne preukázanú. Strana žalovaných
neprodukovala žiadne dôkazy, ktoré by túto skutočnosť vyvrátili.

14. Okrem toho skutočnosť, že žalobca je v súčasnej dobe húževnatý a cieľavedomý, čo bolo
preukázané výsluchom žalobcu, výsluchom svedkov, ale aj vzhliadnutím dokumentu o žalobcovi, mu
nemôže byť v otázke zásahu do osobnostných práv a náhrade nemajetkovej ujmy na ťarchu. Už len
to, že v súčasnej dobe hrá amatérsku piatu futbalovú ligu v Modre hovorí za všetko. Z výsluchu C. K.

zároveň vyplynulo, že žalobcov futbalový sen hrať svetový futbal, sa už rozplynul.

15. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je súdom určovaná voľnou úvahou, vždy však s
prihliadnutím na zákonné kritériá závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému
zásahu do osobnosti došlo. Určenie konkrétnej výšky náhrady potom musí zohľadňovať všetky okolnosti

konkrétneho prípadu a musí byť v súlade s požiadavkou spravodlivosti.

16. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,00 Eur, ktorú namietali
všetci žalovaní. Považovali ju za neprimerane vysokú. V tejto súvislosti žiadali zohľadniť spoluzavinenie
žalobcu na vzniknutej ujme, keďže v čase zrážky vozidiel nebol pripútaný bezpečnostným pásom.

Skutočnosť, že žalobca nebol pripútaný bezpečnostným pásom sa napokon stala nespornou. Preto
súd prvej inštancie nárok žalobcu krátil o 1/3. Za situácie, ak by sa žalobca žiadnym pričinením
nepodieľalnavzniknutejujme,súdubysajavilaprimeranánáhradanemajetkovejujmyvsume75.000,00
Eur. K číselnému vyjadreniu takejto sumy súd prvej inštancie dospel takým spôsobom, že zohľadnil
výnimočnosť situácie, v ktorej sa žalobca pred dopravnou nehodou ocitol. Niet pochýb o tom, že

výnimočnosť talentu spočíva v tom, že je jedinečný, čo znamená, že nie je bežný. Ak teda nie je bežný,
znamená, že nie je v spoločnosti početný. Bolo preukázané, že žalobca ako hráč futbalu vynikal. C. K.
vypovedal, že žalobcov talent bol porovnateľný s hráčmi zvučných mien ako M. A., či K. N.. Žalobca
v dôsledku dopravnej nehody prišiel o to, čo ho uspokojovalo a čo bolo jeho snom, k uskutočneniu
ktorého stačilo málo, a to v januári 2018 sa rozhodnúť, či nastúpi do najvyššej anglickej alebo nemeckej

futbalovej ligy, čo mal súd prvej inštancie preukázané najmä z výsluchu C. C. K. a ním predložených
listinnýchdôkazov.SvetováhráčskakariéražalobcujepodľaC.K.dnesužnereálna.Vtompodľanázoru
súdu prvej inštancie spočíva závažnosť vzniknutej ujmy, keďže ako vypovedal C. K., hráčov obdobného
talentu ako žalobca manažoval vo veku 16. až 17. rokov do zahraničných klubov. Žalobca mal v čase
dopravnej nehody 17 rokov a o možnosť naplniť svoj životný sen prišiel. V dôsledku toho prežíva smútok

astratilzmyselživota,prektorýodmaličkažil.Súdprvejinštanciezároveňzohľadnilokolnosti,zaktorých
došlo k neoprávnenému zásahu. Je nepochybné, že žalovaný v 1. rade sa nedopustil úmyselného
trestného činu. Súd však vzal na zreteľ to, že žalovaný v 1. rade závažným spôsobom porušil svoje
povinnosti, keďže nedal prednosť v jazde a navyše tým spôsobil dopravnú nehodu s následkom v
majetkovej sfére a nemajetkovej sfére žalobcu (§ 137 ods. 2 písm. c/ a h/ zákona č. 8/2009 Z. z.).

17. Vychádzajúc z uvedeného, berúc do úvahy, že žalobca nebol v čase dopravnej nehody pripútaný
bezpečnostným pásom a s poukazom na to, že žiadna zo satisfakcií podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nie je dostatočná vo vzťahu k závažnosti zásahu do osobnostných práv žalobcu, súd prvej
inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to vo výške 50.000,- eur. V

prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

18.Súdprvejinštanciezamietnutienávrhužalovanéhov3.radenaprerušeniekonaniadoprávoplatného
skončenia vo veci vedenej na súde prvej inštancie pod sp.zn. 2C/31/2019 odôvodnil tak, že žalovanýv 3. rade svoj návrh odôvodnil tým, že v konaní vedenom pod sp. zn. 2C/31/2019 o náhradu škody
na zdraví navrhujú vykonať znalecké dokazovanie, v rámci ktorého navrhujú zodpovedať medicínsku
otázku o tom, či je zdravotný stav žalobcu ustálený a či je možný návrat do predošlého stavu. Keďže

súd prvej inštancie zastáva názor, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a nárok na náhradu škody na
zdraví sú samostatné a odlišné nároky, nevyhovel návrhu žalovaného v 3. rade, pretože výška náhrady
nemajetkovej ujmy nemôže závisieť od toho, v akej výške znalec určí bodové ohodnotenie sťaženia
spoločenského uplatnenia.

19. Súd prvej inštancie považoval za významné vysporiadať sa aj s argumentom žalovaných o tom,
že tým, že súd vykonal žalobcom navrhovaný výsluch svedka C. C. K. a tiež tým, že vykonal dôkaz
vzhliadnutím dokumentu o žalobcovi, sa odklonil od podstaty sudcovskej koncentrácie konania. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca už v žalobe označil dôkaz, a to vykonanie
výsluchu svedkov, čo konkretizoval na prvom pojednávaní vo veci dňa 09.06.2021, keď uviedol, že
vzhľadom na výnimočnosť talentu žalobcu by navrhli výsluch svedka C. K.. Išlo o dôkaz uplatnený

predtým, než súd vyhlásil, že na ďalšie dôkazy strán nebude prihliadať. Preto o odklone od zmyslu
sudcovskej koncentrácie konania nemožno v naznačených súvislostiach uvažovať. Pokiaľ ide o dôkaz
- vzhliadnutie dokumentu o žalobcovi, súd v tejto súvislosti pripomenul, že vykonanie tohto dôkazu
nebolopresúdprvejinštanciezásadné.Vzhliadnutiedokumentu(filmu)nebolonapomyselnejmiskeváh
spravodlivosti takým dôkazom, ktorý by významne ovplyvnil názor súdu o opodstatnenosti žalobcovho

nároku. Navyše vykonanie tohto dôkazu korešpondovalo aj so zásadou rýchlosti a hospodárnosti
konania, keďže súd prvej inštancie na vykonanie tohto dôkazu odročil pojednávanie na nevyhnutný čas
desiatich dní.

20. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie právne podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods.

2, a § 257 CSP. Konštatoval, že žalobca bol v konaní úspešný v základe nároku, keďže priznanie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch závisí na úvahe súdu. Preto má voči žalovaným v 1., 2. a 3.
rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy. Zároveň o výške náhrady
rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že nezistil
žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu aplikácie § 257 CSP.

21. Uznesením č.k. 2C/56/2019 – 298 zo dňa 17.03.2022 súd prvej inštancie pripustil, aby na miesto
žalovaného v 3. rade vstúpila do konania spoločnosť Generali Česká pojišťovna a. s., IČO: 45 272
956, so sídlom Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, konajúca v Slovenskej
republike prostredníctvom Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, Lamačská

cesta 3/A, 841 04 Bratislava, IČO: 54 228 573.

22. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v 3. rade predložil súdu dňa 27.12.2021 podanie
nazvané ako „Oznámenie skutočnosti v zmysle § 80 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok“sodôvodnením,žedňa17.12.2021súčinnosťouod24:00hoddňa19.12.2021GeneraliČeská

pojišťovna a. s., so sídlom Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 45 272
956, zapísaná v Obchodnom registri vedenom Mestským súdom v Prahe pod sp.. zn. B 1464 (ďalej
tiež „Generali Česká pojišťovna a.s.) uzatvorila s Generali Poisťovňou Zmluvu o predaji podniku, ktorej
súčasťou bol prevod celého poistného kmeňa a celého zaistného kmeňa Generali Poisťovňa, ako aj
všetkých pohľadávok a záväzkov Generali Poisťovne. Generali Česká pojišťovna a.s., tak s účinnosťou

od 24:00 hod. dňa 19.12.2021 vstúpila do všetkých práv a povinností vyplývajúcich z poistných
zmlúv spoločnosti Generali Poisťovňa vrátane práv, povinností a nárokov už uplatnených v súdnych
konaniach vedených voči spoločnosti Generali Poisťovňa, v ktorých došlo s účinnosťou od 24:00 hod.
dňa 19.12.2021 k procesnému nástupníctvu na spoločnosť Generali Česká pojišťovna a.s. Žalovaný
v 3. rade súčasne predložil súdu Prehlásenie o procesnom nástupníctve spoločnosti Generali Česká

pojišťovna a.s. za účelom preukázania procesného nástupníctva v súdnych, exekučných, konkurzných
a reštrukturalizačných konaniach zo dňa 20.12.2021. Ďalej z oznámenia žalovaného v 3. rade vyplýva,
že práva a povinnosti dotknuté predajom podniku Generali Poisťovňa bude Generali Česká pojišťovna
a.s., vykonávať prostredníctvom svojej organizačnej zložky zriadenej v Slovenskej republike, zapísanej
v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I pod názvom Generali poisťovňa, pobočka poisťovne

z iného členského štátu, IČO: 54 228 573, so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava, oddiel: Po,
vložka č. 8774/B, organizačná zložka podniku zahraničnej osoby.

23. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie podľa ust. § 80 ods. 1, 2, 3 CSP.24. Súd prvej inštancie zaslal prípisom zo dňa 10.01.2022 právnemu zástupcovi žalobcu predmetné
oznámenie spolu s prílohami na vyjadrenie. Právny zástupca žalobcu na uvedené oznámenie reagoval

návrhom na zmenu strany sporu na strane žalovaného v 3. rade, ktorý súdu doručil dňa 04.03.2022.

25. Vzhľadom k tomu, že žalobca navrhol, aby súd prvej inštancie pripustil, aby na miesto pôvodného
žalovaného v 3. rade vstúpila do konania spoločnosť Generali Česká pojišťovna a.s., konajúca na území
SlovenskejrepublikyprostredníctvomsvojejorganizačnejzložkyGeneralipoisťovňa,pobočkapoisťovne

z iného členského štátu, IČO: 54 228 573, so sídlom Lamačská cesta 3/A, 841 04 Bratislava, s poukazom
na to, že v priebehu konania došlo k právnej skutočnosti, znamenajúcej prevod práv a povinností, ako
aj s prihliadnutím k tomu, že súhlas žalovaného v 3. rade v súvislosti s postupom podľa § 80 CSP nie
je potrebný, rozhodol súd tak, ako vyplýva z výroku tohto uznesenia.

26. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný v 3. rade, a to voči výroku I.,

III. a IV. Právne odôvodnil svoje odvolanie podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, f/ a h/ CSP. Opakovane
namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie. Namietal, že nielen že v tomto prípade nejde
o postmortálnu ochranu osobnosti prostredníctvom nemajetkovej ujmy uplatňovanej cez pozostalých,
ale o ochranu osobnosti ako náhradu za inštitút sťaženia spoločenského uplatnenia opakovane cez
náhradu nemajetkovej ujmy, s čím nie je možné sa stotožniť. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

preto tak, ako je uplatnený žalobcom v tomto súdnom konaní nie je krytý povinným zmluvným
poistením. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28.05.2014 sp.zn. 7Cdo/65/2013 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 1/2015, z ktorého citoval. Najvyšší súd podľa názoru žalovaného v 3. rade
jednoznačne rozlíšil pojmy nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a nárok na náhradu škody na zdraví.

Výklad pojmu škoda na zdraví ako aj jeho rozsah a obsah je pre posúdenie danosti vecnej pasívnej
legitimácie žalovaného v 3. rade v tomto konaní kľúčový, keďže pojem škoda na zdraví podľa § 4
ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. o PZP tento determinuje rozsah poistného plnenia, ktoré
je poisťovňa povinná poskytnúť v prípade poistnej udalosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že
Najvyšší súd SR viackrát opakovane vyslovil, že poisťovňa v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy,

nie je vecne pasívne legitimovaná. Jedná sa o uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.04.2011
sp.zn. 4Cdo/168/2010, a o rozsudky NS SR zo dňa 30.10.2012 sp.zn. 4Cdo/139/2011 a zo dňa
31.03.2016sp.zn.3Cdo/301/2012.Žalovanýv3.radenesúhlasilsargumentácioužalobcu,ktorúpreberá
aj súd prvej inštancie, z ktorej vyvodzuje danosť vecnej pasívnej legitimácie žalovaného v 3. rade.
Konkrétne ide o rozhodnutie Európskeho súdneho dvora vo veci Haasová proti Slovenskej republiky

sp.zn. C-22/12 zo dňa 24.10.2013. Žalovaný v 3. rade namieta nesprávnosť výkladu tohto rozsudku,
pretože Súdny dvor EÚ v rozsudku nevyložil ani nemohol vyložiť vnútroštátne právo, ale Európsku
Smernicu Rady č. 72/166/EHS zo dňa 24.04.1972 o aproximácií právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia
poistenia tejto zodpovednosti (prvá smernica), Európsku Smernicu Rady č. 84/5/EHS z 30.12.1983

(druhá smernica), a Európsku Smernicu Rady č. 90/232/EHS z 14.05.1990 (tretia smernica). Súdny dvor
v predmetnom rozsudku uviedol v bode 38., že vyššie uvedené smernice ukladajú členským štátom
povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, bola
krytá poistením a spresňujú druhy škôd a okruh poškodených, ktoré do rozsahu povinnosti spadajú.
Nesplnenie tejto povinnosti členským štátom však nemôže mať za následok automatické rozšírenie

poistného krytia. Súdny dvor v bode 39. uvedeného rozhodnutia poukázal na rozhodnutie Marquez
Almeida, v ktorom uviedol, že je potrebné rozlišovať medzi rozsahom náhrady škody a poistným
krytím. Zatiaľ čo rozsah náhrady škody sa spravuje vnútroštátnym právom, povinnosť krytia poistením
je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie. Súdny dvor EÚ vykladal vo veci Haasová len
krytie poistením, nie však rozsah náhrady škody, ktorý je naďalej vo sfére vnútroštátneho práva.

Právny predpis upravujúci uvedené na vnútroštátnej úrovni v Slovenskej republike nie je iba Občiansky
zákonník, ale aj zákon č. 381/2001 Z.z. o PZP v znení neskorších predpisov, ktorý však nemajetkovú
ujmu nepokrýva. Aj súdny dvor vo veci Haasová vyložil smernice vtom zmysle, že členské štáty
majú byť zaviazané k tomu, aby prijali vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá zabezpečí, že poškodeným
bude nahradená ich ujma, tak v majetkovej ako aj nemajetkovej sfére. Žalovaná trvala na tom, že

Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci Haasová, povedal ako má správna transpozícia smerníc do
vnútroštátnehoprávačlenskýchštátovvyzerať,ačotrebarozumieťpodpojmomujmanazdravísktorými
smernice pracujú. Avšak Súdny dvor EÚ neposudzoval obsah vnútroštátneho pojmu „škoda“, a zo
žiadneho bodu odôvodnenia predmetného rozsudku podľa názoru žalovaného v 3. rade nevyplýva,že vnútroštátny pojem „škoda“, má byť vykladaný tak, že doň patrí aj nemajetková ujma. V tejto
súvislosti poukázal žalovaný v 3. rade na rozsudok Colson a Kamann č. 14/83, a rozsudok vo veci
Pfeiffer, v spojenej veci č. C-397/01 a 403/01. Pojem škoda na zdraví pre účely zákona o PZP nie

je autonómnym pojmom európskeho práva, ale pojmom vnútroštátneho práva, ktorý sa použil na
prevzatie smerníc. Pri výkladu pojmu škoda na zdraví preto nepostačí odkázať iba na autonómny
výklad pojmu smernice, pretože by došlo k zavedeniu priameho účinku smernice, kedy by autonómne
pojmy v smernici, boli nahradené pojmami vnútroštátneho práva. Niet pochýb, že smernica ako akt
komunitárneho práva je určená výlučne členským štátom, nezakladá a nezaväzuje priamo fyzické osoby

a právnické osoby, a vyžaduje si transpozíciu do vnútroštátneho právneho poriadku, ktorá zatiaľ vo
vzťahu k vyššie uvedeným smerniciam na Slovensku vykonaná nebola. Rozlišujeme dva druhy účinku
výkladu smerníc, a to priamy účinok, na základe ktorého vznikajú subjektom práva konkrétne práva
a povinnosti, a nepriamy účinok, ktorý spočíva v možnosti strany sporu žiadať, aby v konkrétnom
prípade súd uplatnil tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho práva v súlade s ustanoveniami a cieľmi
smernice. V prípade poisťovne a nároku poškodených na náhradu nemajetkovej ujmy nejde o vertikálny

účinok smerníc, ktorý je beztak vo vzájomnom vzťahu medzi fyzickými osobami a právnickými osobami
vylúčený. Nemožno preto od žalovaného v 3. rade ako od poisťovne spravodlivo požadovať, aby sa
riadil podľa smernice, ktorá nebola implementovaná do vnútroštátneho poriadku. Preto je žalovaný
v 3. rade toho názoru, že otázka zahrnutia práva na náhradu nemajetkovej ujmy do PZP sa týka práv
a povinností súkromnoprávnych subjektov, poistníkov, poistených, poškodených a poisťovní, v právnom

vzťahu k PZP. Priamy účinok článku 1 ods. 1 druhej smernice, respektíve článku 3 tretí pod odsek
Smernice 2009/103/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
a kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorá nahradila prvú, druhú a tretiu smernicu
je na úpravu PZP vylúčený. Euro konformný výklad má svoje limity, pričom jedným zo základných je
princíp právnej istoty a zákazu retroaktivity. Princíp právnej istoty znamená, že vnútroštátne súdy nesmú

byť nútené k výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nadrámec toho, čo môže jednotlivec legitímne
očakávať. Princíp právnej istoty je vyjadrený aj vtom, že sa poisťovňa pri stanovení výšky poistného
spoliehala na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj na eurokonformný
výklad smerníc ohľadom otázky, či je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy krytý z PZP. Zároveň
žalovaný v 3. rade poukázal na skutočnosť, že žalobcom uvádzané rozhodnutie Súdneho dvora EÚ

zo dňa 24.10.2013 C-22/12 sa nemôže vzťahovať na tento prípad žalobcu, keďže žalobca dopravnú
nehodu prežil a prípad vo veci Haasová rieši prípadnú zodpovednosť PZP vo vzťahu k nároku na
náhradu škody v prípade úmrtia poškodenej osoby, a aktívnu legitimáciu nároku na náhradu škody
pozostalých vo vzťahu k poisťovni, ktorá poistila PZP vozidlo, v ktorom sa viezla zosnulá poškodená
osoba, respektíve vodič, ktorý spôsobil dopravnú nehodu. Preto má žalovaný v 3. rade za to, že trpí

nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie a táto žaloba je voči nemu nedôvodná. Zároveň, že neboli
splnené procesné podmienky a jedná sa o prekážku litispendencie v danej veci. Zároveň namietal
nesprávne právne posúdenie veci, a nemožnosť kumulácie totožných nárokov. Čo do otázky prekážky
litispendencie poukázal žalovaný v 3. rade na to, že na Okresnom súde Bardejov sa vedie konanie
pod sp.zn. 2C/31/2019 medzi žalobcom a žalovaným v 3. rade, a to o náhradu bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia. Žalovaný v 3. rade je toho názoru, že uplatňovanie si nároku na náhradu
škody na zdraví vo forme bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vylučuje možnosť uplatniť
si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z toho istého dôvodu voči žalovanému v 3. rade. Ústavný
súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo dňa 13.08.2014 sp.zn. I.ÚS 426/2014 sa stotožnil
s názorom súdu prvej inštancie, i odvolacieho súdu, ktorí uviedli, že súbeh nárokov na bolestné

a sťaženie spoločenského uplatnenia s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možný. Ústavný
súd sa zaoberal posúdením ústavnej konformity rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. XXXX/XXX/
XXXX – XXX zo dňa 30.09.2013, z ktorého žalovaný v 3. rade citoval. Ústavný súd SR napriek tomu, že
v konaní, ako takom vo veci samej nerozhodoval, ale odmietol sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť,
uviedol ďalšie skutočnosti na podporu správnych právnych názorov Krajského súdu v Prešove. Uvedené

znova žalovaný v 3. rade citoval. Okrem iného uviedol, že v rozhodnutí Ústavného súdu bolo uvedené,
že tento nerozporuje názor sťažovateľky, že dôsledky poškodenia zdravia sa prejavili aj vo viacerých
sférach jej súkromného a rodinného života. Z pohľadu citovanej platnej právnej úpravy je však zrejmé,
že i tieto ujmy sú kryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia, a odškodňované jednorazovo na
základe bodového ohodnotenia v závislosti od rozsahu obmedzení pri uplatnení v živote a v spoločnosti.

Pokrýva teda náhradu všestranných obmedzení poškodeného v rôznych sférach jeho života pri plnení
jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok poškodenia zdravia. Zároveň ústavný
súd považoval za vhodné pripomenúť, že platná právna úprava počíta aj s možnosťou zvýšenia náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia, najviac o 50% v § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. Aktuálnajudikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky túto možnosť nespája výlučne s uznaním invalidity,
ako to vyplýva z uznesenia sp.zn. 5Cdo/212/2010 zo dňa 29.11.2019.

27. Následne žalovaný v 3. rade uviedol, že ak by sa pripustil právny názor súdu prvej inštancie o
kumulácií týchto nárokov, dochádzalo by k obchádzaniu zákonnej úpravy, maximálne možného zvýšenia
sťaženia spoločenského uplatnenia, práve cez inštitút nemajetkovej ujmy, čo považuje žalovaný v 1.
rade za obchádzanie zákona zo strany žalobcu. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v bode 38
v súvislosti s kumuláciou nárokov sťaženia spoločenského uplatnenia a náhradu nemajetkovej ujmy,

odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu zverejnené pod R1/2015. Žalovaný v 3. rade však považoval
za potrebné uviesť, že rozhodnutie Ústavného súdu SR je neskoršie ako rozhodnutie R1/2015, a rieši
právnu povahu týchto nárokov a nemožnosť ich kumulácie. Z rozhodnutia R1/2015 však vyplynul len
ten názor, že ten istý skutkový dej môže zakladať aj nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia, ako
aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (čo do skutkového stavu – nie v otázke kumulácie po obsahovo
totožnej stránke). Žalobca však celý svoj nárok (nemajetková ujma), ako to vyplýva z prostriedkov

procesného útoku a vedenia sporu, opiera o to, že má nepriaznivé následky z nehody pre svoj
každodenný život, nemôže uspokojovať svoje spoločenské potreby a nemôže plniť svoje spoločenské
úlohy. Avšak všetky tieto následky a nevýhody sú skutočným obsahovým stotožnením s definíciou
sťaženia spoločenského uplatnenia podľa zákona č. 437/2004 Z.z. Ak by sa aj akceptoval názor
vyslovený v rozhodnutí R1/2015 Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a vôbec nebolo prihliadané

na žalovaným v 3. rade uvádzané novšie rozhodnutie Ústavného súdu SR, je potrebné z toho vyvodiť
len to, že musí ísť o rozdielne nároky vzniknuté z toho istého skutkového deja. Avšak žalobca všetky
svoje následky stotožňuje s podstatou sťaženia spoločenského uplatnenia, čo nezmení právnu podstatu
nároku len preto, že ho pomenuje ako nemajetková ujma. Žalobca celý svoj nárok opiera o to, že
nemôže vykonávať svoje budúce povolanie v plnom rozsahu, respektíve má sťažené spoločenské

uplatnenie. Celá argumentácia žalobcu vychádza z poukazovania na to, o aký budúci príjem príde.
Svedok C. K. hovorí o tom, že ako budúca kariéra športovca nie je možná. Avšak všetko sú to
atribúty zníženej možnosti budúceho zamestnania, a teda sťaženia spoločenského uplatnenia. Je
preto potrebné prihliadať na obsahovú štruktúru uplatňovaného práva žalobcu, ktorý je jednoznačne
totožný s inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalobca pri ponechaní obsahovo totožného

práva so sťažením spoločenského uplatnenia, toto svoje právo pomenoval len ako nemajetková ujma.
Nie je preto možné stotožniť sa s názorom vysloveným súdom prvej inštancie v odôvodnení bodu
60., ktorým súd prvej inštancie svoje právne úvahy odôvodnil. Aj keby žalovaný v 3. rade pripustil
takýto právne neudržateľný záver, tak každá náhrada škody z dôvodu úrazu, sťaženia spoločenského
uplatnenia, ale rovnako aj náhrada škody na majetku umožní duplicitné uplatňovanie iných nárokov,

obsahovo totožných s inými nárokmi, avšak formálne skrytých pod nemajetkovú ujmu. Ide o nebezpečný
precedens a obchádzanie zákona. Následne žalovaný v 3. rade poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 27.05.2021, sp.zn. 5Co/338/2019, ktorý pripojil k odvolaniu. Rozsudok
Krajského súdu v Košiciach riešil rozpor s R1/2015, pričom uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky
zaujal právny názor podľa ktorého právo na náhradu škody z titulu škody sťaženia spoločenského

uplatnenia, podľa § 444 Občianskeho zákonníka, a právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú samostatné nároky fyzickej osoby, a preto ich nemožno duplicitne
uplatňovať na základe rovnakých skutkových tvrdení. Žalovaný ďalej tvrdil, že opakovane uvádzal, že
žalobca svoje nároky uplatňuje podľa rovnakých a skutkových právnych základov, a len formálne svoj
nárok pomenoval nemajetková ujma. Preto trval na existencií prekážky litispendencie, podľa § 159 CSP.

Zároveň uviedol, že došlo k nesprávnej aplikácií ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka v spojení
so zákonom č. 381/2001 Z.z. Ak súd prvej inštancie na takomto skutkovom a právnom základe umožnil
kumuláciu nároku z nemajetkovej ujmy a nároku sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalovaný v 3. rade
zároveň namietal arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť napádaného rozhodnutia v časti, ktorá sa venuje
odôvodneniu prednosti rozhodnutia R 1/2015 pred rozhodnutím ústavného súdu. Eventuálne navrhol,

aby konajúci súd vo vzťahu k výroku III. zrušil napádané rozhodnutie a zaviazal súd prvej inštancie
k prerušeniu konania do právoplatného skončenia veci pod sp.zn. 2C/31/2019.

28. Zároveň žalovaný v 3. rade namietal nesprávne právne posúdenie veci, a to vo vzťahu k ust. § 13
Občianskeho zákonníka. Žalovaný v 3. rade uviedol, že počas viacerých súdnych pojednávaní zo strany

žalobcu vyplynula aj potreba vypočuť žalovaného v 1. rade, a to vodiča motorového vozidla, či tento
prejavuje ľútosť, a aký je jeho postoj v uvedenej veci, a k samotnému žalobcovi. Práve táto okolnosť
je podstatnou, čo do ust. § 13 Občianskeho zákonníka, a síce aby sa konkrétna osoba ospravedlnila,
respektíve upustila od neoprávneného zásahu. Až keď takéto možnosti nie sú dostupné, je možnéžiadať primerané zadosťučinenie. Rovnako až keď nepostačuje primerané zadosťučinenie v peniazoch,
je možné žiadať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Preto žalovaný v 3. rade namietal nesprávnu
právnu aplikáciu ust. § 13 Občianskeho zákonníka na uvedený prípad, keďže sa súd prvej inštancie

vôbecnevysporiadalspostupnosťouods.1,2,3priuplatňovanínárokovžalobcu.Okremtohosažalobca
domáhal nemajetkovej ujmy v peniazoch, čo sa kryje so sťažením spoločenského uplatnenia, a preto je
znova potrebné posudzovať prekážku litispendencie.

29. Súd prvej inštancie dospel podľa názoru žalovaného v 3. rade na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Jedná sa o neodôvodnenosť a neprimeranosť výšky priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaný v 3. rade namietal rovnako aj spoluvinu žalobcu na vzniku zranení,
ktoré mu neskôr podľa jeho tvrdenia mali privodiť nemajetkovú ujmu. Samotný vznik nemajetkovej
ujmy považuje žalovaný v 3. rade za nepreukázaný. Zároveň žalovaný v 3. rade pripomenul spoluvinu
žalobcu na vzniku škodovej udalosti vo výške 30%, a to z dôvodu, že žalobca nebol v čase nehody
pripútaný bezpečnostným pásom. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 441 Občianskeho zákonníka.

Skutočnosť, že žalobca nebol pripútaný sa preukázala ako nesporná už počas pojednávania. Tým,
že žalobca nebol pripútaný bezpečnostným pásom porušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ust. §
8 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke. Súd prvej inštancie síce prihliadol na krátenie
žalovanej sumy z dôvodu 30% na zavinenie spoluzavinenia, avšak vychádzal z celkovej žalovanej sumy,
čo považuje žalovaný v 3. rade za absolútne neprimeranú a neodôvodnenú sumu. Súd prvej inštancie

vychádzal z vnútorných útrap žalobcu, avšak vždy v rozsahu jeho nemožného budúceho pracovného
zaradenia, ako profesionálneho futbalistu, čo však opätovne obsahovo zahŕňa sťaženie spoločenského
uplatnenia. V tejto súvislosti poukázal žalovaný v 3. rade na bod 71. odôvodnenia rozsudku, ktoré
považuje žalovaný v 3. rade za arbitrárne a nepreskúmateľné. Zákon v súčasnosti priznáva obetiam
trestných činov 25 – násobok sumy minimálnej mzdy, preto je zrejmá nespravodlivosť voči tým osobám,

ako napríklad v prípade nemajetkovej ujmy, súd vie priznať pri vnútorných útrapách aj sumu 75.000,- eur,
avšak obete dostanú maximálne 25 krát, respektíve 50 krát mesačnú minimálnu mzdu. Žalovaný v 3.
rade preto s obavou sleduje ako sa pri takýchto nárokoch uplatňujú sumy bez bližšieho odôvodnenia,
či argumentácie, keď pritom osobitný zákon v prípade smrti stanovuje maximálnu výšku. Žalovaný
v 3. rade zároveň namietal porušenie rovnosti zbraní, podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, nakoľko došlo

k neodôvodnenému zvýhodneniu žalobcu na úkor žalovaného v 3. rade v rozsahu preukazovaných
skutočností, čím bolo porušené právo na spravodlivý proces. Tento nerovnomerný postup má vyplývať
z bodu 73. odôvodnenia rozsudku. Na jednej strane žalovaný v 3. rade namietal nutnosť prerušenia
súdneho konania až do času vyhotovenia znaleckého posudku ustáleniu zdravotného stavu, no na
druhej strane súd prvej inštancie vyslovil, že žalobca je húževnatý, hrá naďalej futbal. Túto skutočnosť

považuje žalovaný v 3. rade za zásadnú, keďže žalobca tvrdí, že má zničený sen o futbale, bez jedného
reálnehoznaleckéhoposudku,popritomhránaďalejfutbalv5.lige.Otázkazdravotnéhostavujeotázkou
odbornou a bolo ju možné vyriešiť len cez znalecký posudok, a nie cez výpovede svedkov. Podstatný
argument súdu prvej inštancie, že žalobca prežíva vnútorné útrapy pre nemožnosť hrať futbal v najvyššej
lige, avšak nemožnosť dosahovať príjmy z profesionálnej 1. ligy, je opakovane prostriedkom náhrady

sťaženia spoločenského uplatnenia, nie prostriedkom nemajetkovej ujmy cez vnútorné útrapy. Žalobca
hrá naďalej futbal, a teda vnútorné útrapy nemôžu byť v takom rozsahu, aby odôvodňovali až sumu
75.000,- eur pred krátením. Za veľmi podstatné považuje žalovaný v 3. rade to, že žalobca nikdy nebol
účastníkom profesionálnej ligy v zahraničí tak, ako prezentujú sľubnú kariéru svedkovia, či žalobca.
Preto žalovaný v 3. rade namietal vysokú mieru domnienok a úvah o tom, ako by sa vyvíjala kariéra

žalobcu s odkazom na priznanú sumu 50.000,- eur, a naďalej je toho názoru, že absentuje akýkoľvek
kauzálny nexus medzi žalovanou sumou a zásahom do osobných práv žalobcu. Súd prvej inštancie
sa vôbec nevyporiadal s vysvetlením ako objavil príčinnú súvislosť medzi zásahom do práv osobnosti
vyčíslenú presne na sumu 200.000,- eur, a vysoko hypotetickú kariéru v zahraničí.

30. Žalovaný v 3. rade zároveň namietal nevykonateľnosť súdneho výroku, a nesprávne právne
posúdenie veci. Zároveň namietal aj to, že vo výroku I. nemôže ísť o pasívnu solidaritu. Vzhľadom
na to, že zdrojom záväzku škodcu je zodpovednosť za škodu podľa § 427 Občianskeho zákonníka,
a zdrojom záväzku žalovaného v 3. rade, ako poisťovateľa plniť z povinného zmluvného poistenia,
je poistná zmluva. Preto nemôže súd škodcu a jeho poisťovateľa zaviazať na solidárne (spoločné

a nerozdielne) splnenie záväzku. V tejto súvislosti poukázal žalovaný v 3. rade na ust. § 438 ods. 1
Občianskeho zákonníka, i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 17.12.2009 sp.zn.
25Cdo/895/2008. Ak súd prvej inštancie aplikoval pasívnu solidaritu vo vzťahu k žalovanému v 3. rade,tento namietal nesplnenie podmienok podľa § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v 3. rade
nemôže byť zaviazaný solidárne so žalovaným v 1. a 2. rade.

31. Zároveň žalovaný v 3. rade namietal i nesprávne vyčíslené trovy konania, a vo vzťahu k tomu
nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na to, že žalobca uplatňuje svoj nárok prostredníctvom
Občianskeho zákonníka z titulu ochrany osobnosti, a preto je tarifnou hodnotou suma 1.000,- eur,
respektíve 2.000,- eur, a nie prisúdená suma 50.000,- eur. V tejto súvislosti poukázal na § 251
a nasledujúcich CSP, v spojení s absenciou ust. § 10 ods. 8 Vyhlášky o odmenách a náhradách

advokátov.

32. Následne žalovaný v 3. rade namietal aj porušenie práva na spravodlivý proces, a na neprihliadnutie
námietky koncentrácie konania. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie opakovane nerešpektoval
vznesenú námietku koncentrácie konania, a opakovane boli predkladané nové dôkazné prostriedky
zo strany žalobcu, čím bola narušená rovnosť zbraní a rovnosť strán sporu. Napriek sudcovskej

koncentrácií konania ex lege, súd prvej inštancie nad rámec toho, na prvom pojednávaní uplatnil
sudcovskú koncentráciu konania. Na pojednávaní dňa 11.10.2021 žalovaní v 1. a 2. rade, spolu
so žalovanou v 3. rade, vzniesli opakovane námietku sudcovskej koncentrácie konania vo vzťahu
k dôkaznému prostriedku – film o žalobcovi. Súd prvej inštancie tento dôkaz pripustil. Za jednoznačné
zrejmé narušenie zásady rovnosti strán sporu a zbraní, poukázal žalovaný v 3. rade na zápisnicu zo

dňa 11.10.2021, kde súd prvej inštancie uviedol, že má nachádzať spravodlivosť. Súd prvej inštancie
má rozhodovať nezávisle na základe návrhu a dôkazov strán, nie v rozpore s CSP. K zvýhodňovaniu
na strane žalobcu dochádzalo aj na skorších pojednávaniach, kde napríklad na pojednávaní dňa
05.08.2021 žalobca predložil listinný dôkaz, a napriek tomu, že súd prvej inštancie priamo na
pojednávaní uplatnil sudcovskú koncentráciu konania, a rovnako žalovaný v 3. rade túto skutočnosť

namietal, súd pripustil výsluch svedka C. K., a zároveň súd prvej inštancie sa oboznámil aj s ďalšími
listinnými dôkazmi. Preto žalovaný v 3. rade navrhol zmeniť rozsudok a žalobu zamietnuť. Zároveň si
uplatnil trovy konania v rozsahu 100%.

33. K odvolaniu žalovaného v 3. rade sa vyjadril žalobca. Uviedol, že žalovaný v 3. rade opakovane

namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie s odôvodnením, že v predmetnej veci nejde o
postmortálnu ochranu osobnosti prostredníctvom nemajetkovej ujmy uplatňovanej cez pozostalých, ale
o ochranu osobnosti ako náhradu za inštitút sťaženia spoločenského uplatnenia. Pri svojej argumentácii
sa odvoláva na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. 05. 2014 sp.zn. 7Cdo 65/2013, ktorý bol
publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.

1/2015. Je zaujímavé, že vo svojom odvolaní žalovaný v 3. rade citovaný judikát R 1/2015 používa
na podporu svojej argumentácie o absencii jeho pasívnej vecnej legitimácie, pričom predmetný judikát
sa pasívnou vecnou legitimáciou poisťovateľov vôbec nezaoberá. Ten istý judikát (R 1/2015) na druhej
strane žalovaný v 3. rade kritizuje ako prekonaný právny názor pri hodnotení právne významnej otázky
možného súbehu nárokov podľa § 13 ods. 2 a § 444 Občianskeho zákonníka. Takýto prístup žalovaného

v 3. rade k hodnoteniu citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR považuje žalobca za manipulatívny,
tendenčný a účelový. K otázke pasívnej vecnej legitimácie poisťovní pri krytí nárokov osôb poškodených
dopravnými nehodami sa v minulosti viedli rozsiahle právne diskusie, ktoré boli takpovediac ukončené
„obraznou vnútroštátnou bodkou“, ktorú týmto diskusiám dal Najvyšší súd SR v rozsudku z 31. 07.
2017 sp.zn. 6 MCdo 1/2016, keď konštatoval: „spornú právnu otázku riešil (a tiež vyriešil) ústavný

súd. Ten nielenže už vo viacerých ním dosiaľ posudzovaných veciach odmietol sťažnosti poisťovní,
namietajúcich porušenie svojich základných práv rozhodnutiami všeobecných súdov, ustaľujúcimi
krytie aj nemajetkovej ujmy pozostalých poistením podľa ZoPZP, ale dokonca pri rozhodovaní vo
veci sťažovateľky totožnej s podnecovateľkou mimoriadneho dovolania z prejednávanej veci v rámci
odôvodnenia uznesenia z 11. októbra 2016 sp. zn. III. ÚS 666/2016 uzavrel (citované z uznesenia),

že pojem „škoda“ použitý v zákone č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný
extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka
o ochrane osobnosti, s cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej
regulácie. Takýto záver treba mimo akúkoľvek pochybnosť považovať i za obraznú vnútroštátnu bodku v

diskusii na témy 1/ krytia nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej
ujmy povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu a 2/ tzv. pasívnej legitimácie povinných
zmluvných poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy pred všeobecnými súdmi“. Citovaný
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.07.2017 sp. zn. 6 MCdo/1/2016 (uverejnený v Zbierkestanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 61/2018) v právnej
vete uvádza: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v

znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných
práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o
náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.“ Najvyšší súd SR konštatoval, že pojem
škoda, ako ho používa zákon o povinnom zmluvnom poistení treba vykladať extenzívne, t.j. tento
zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorá patrí pozostalým obete dopravnej nehody a preto zodpovednosť za

neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov musí byť predmetom poistného krytia z povinného
zmluvného poistenia za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel. Je pravdou, že vyššie
uvádzané rozhodnutie o „krytí“ náhrady nemajetkovej ujmy z PZP sa týkajú pozostalých po obetiach
dopravných nehôd (tzv. sekundárne ujmy). Argumentáciou od menšieho k väčšiemu (argumentum a
mimori ad maius) musíme logicky dôjsť k záveru, že ak je z povinného zmluvného poistenia „krytá“
náhrada sekundárnych obetí dopravných nehôd o to viac má byť v zmysle eurokonformného výkladu

motorových smerníc únijného práva krytá aj nemajetková ujma priamych poškodených pri dopravných
nehodách. Žalovaný v 3. rade sa v svojom odvolaní nezmieňuje o rozsudku Najvyššieho súdu SR zo
dňa 31. 07. 2017 sp. zn. 6 MCdo/1/2016, ktorý je zverejneným judikátom (R 61/2018) a má precedenčnú
povahu, ale argumentáciu o absencii svojej pasívnej vecnej legitimácii opiera o bolestné rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, prípadne rozhodnutie, ktoré rieši odlišný právny problém. Námietku nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 3. rade považuje žalobca za nedôvodnú, pretože jej legitimácia
v konaní je odvodená od ustanovenia § 15 ods. 1 zák.č. 381/2001 Z.z. o PZP jej priamou žalovateľnosťou
(action direct).

34. Žalovaný v 3. rade taktiež namieta prekážku litispendencie z dôvodu, že na Okresnom súde v

Bardejove sa vedie pod sp.zn. 2C/31/2019 spor medzi žalobcom a žalovaným v 3. rade o náhradu
bolestného a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorých právnym základom je tá istá
dopravná nehoda. Argumentuje pritom nemožnosťou kumulácie nárokov na odškodnenie sťaženia
spoločenského uplatnenia a zároveň nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z tej istej škodovej udalosti,
pričom poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 13. 08. 2014 sp.zn. I. ÚS 426/2014.

35. Je pravdou, že v otázke kumulácie nárokov podľa § 13 ods. 2 a § 444 Občianskeho zákonníka
existujú v súdnej praxi dva názorové prúdy.

36. Prvý názorový prúd sa opiera o citované rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 13. 08. 2014

sp.zn. I. ÚS 426/2014, ktoré vychádza z argumentácie ústavnej akceptovateľnosti právneho názoru, že
nemajetková ujma súvisiaca so zásahom do súkromného a rodinného života je krytá inštitútom sťaženia
spoločenského uplatnenia a odškodňovaná jednorázovo na základe bodového ohodnotenia v závislosti
od rozsahu obmedzení pri uplatnení v živote a spoločnosti.

37. Druhý názorový prúd sa opiera o argumentáciu Najvyššieho súdu SR v už citovanom rozsudku z 28.
05. 2014 sp.zn. 7 Cdo 65/2013, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky v čiastke č. 1/2015 ako judikát R 1/2015, ktorého právna veta znie:

38. „Ten istý skutkový dej môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej
osobe na jej osobnostných právach; tieto nároky treba dôsledne rozlišovať a pri ich posudzovaní mať
na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne
vzťahuje.

39. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie
spoločenskéhouplatneniaaozmeneadoplnenízákonaNárodnejradySlovenskejrepublikyč.273/1994
Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej
poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
v znení neskorších predpisov nemožno vyvodiť, že by sa v rámci odškodňovania bolesti a sťaženia

spoločenského uplatnenia mal zohľadniť aj zásah do dôstojnosti, súkromia alebo rodinného života
poškodeného“.40. Prvý názorový prúd podľa žalobcu nie je súladný s právnym poriadkom SR, pretože koncepcia
slovenskej právnej úpravy rozlišuje medzi inštitútom ochrany osobnosti a inštitútom náhrady škody, z
čohovyplýva,žetietonárokymajúsamostatnýprávnyzákladasúvzájomnenezávislé.Právonaochranu

osobnosti primárne poskytuje ochranu pred zásahmi do psychicko-morálnej integrity osoby, pričom
právo na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia poskytuje prevažne ochranu pri zásahoch do
fyzickej integrity jednotlivca. Tieto nároky sledujú ochranu rôznych záujmov a preto je potrebné ich
považovať za rovnocenné a samostatné. Nie je preto možné vylúčiť, že jedným konaním budú súčasne
naplnené predpoklady zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, ako aj podmienky na náhradu

škody (porovnaj Tomáš Čentík: K súbehu nárokov podľa § 13 ods. 2 a § 444 Občianskeho zákonníka,
www.ulpianus.sk).

41. Citované rozhodnutia Ústavného súdu SR z 13. 08. 2014 a Najvyššieho súdu SR z 28. 05.
2014 si názorovo a argumentačne kolidujú, pričom boli prijaté takpovediac v tom istom čase.
Ak občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu SR schválilo na uverejnenie v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky práve rozsudok NS SR z 28. 05. 2014 sp.zn.
7 Cdo 65/2013, stalo sa tak rozhodne po dni 13. 08. 2014 a občianskoprávne kolégium NS SR teda
dalo „precedenčnú silu“ tomuto rozhodnutiu súc oboznámené s rozhodnutím Ústavného súdu SR z 13.
08. 2014 sp.zn. I. ÚS 426/2014.

42. Vnútroštátna judikatúra súdov vyššieho stupňa t.j. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
Ústavného súdu nie je prameňom práva vo formálnom zmysle, avšak má takzvanú “precedenčnú
povahu“, je prameňom poznania práva a zaväzuje súdy ako orgány aplikujúce právo, aby pri riešení
skutkovo obdobných vecí postupovali rovnako a aby pri svojej rozhodovacej činnosti neprodukovali
diametrálne odlišné rozhodnutia. Samotné rozhodnutie NS SR však nepredstavuje automaticky judikát,

pretože na to, aby sa dané rozhodnutie stalo judikátom musí podliehať ďalšiemu procesu. Ako to
vyplýva z § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov „Najvyšší
súd dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a zverejňuje právoplatné súdne rozhodnutia

zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.“
Za judikatúru spojenú s faktickou záväznosťou je nevyhnutné považovať také rozhodnutia NS SR, ktoré
boli zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, tak ako to predpokladá § 8 ods. 3 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov. Najvyšší súd tak vyčleňuje spomedzi svojich
rozhodnutí tie, ktoré považuje za dôležité z dôvodu zjednotenia názoru na určitú právnu otázku a dáva

im črtu osobitnej záväznosti ich publikáciou v Zbierke.

43. Z uvedeného celkom zreteľne vyplýva, že súd prvej inštancie správne vychádzal z právneho názoru
publikovaného v judikáte R 1/2015, ktorý bol napokon podporený aj právnou vedou [porovnaj Prof. JUDr.
Anton Dulak, PhD., Dvakrát a inak (alebo niekoľko poznámok k rozhodovaniu o nárokoch na náhradu

nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. a § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka), Súkromné právo č.
1/2016].

44. V svojom odvolaní žalovaný v 3. rade tvrdí, že žalobca celý svoj nárok (nemajetkovú ujmu) opiera o
to, že (i) má nepriaznivé následky z nehody pre svoj každodenný život (na základe výsluchu strany sporu

a svedkov žalobcu – matka a brat žalobcu), (ii) nemôže uspokojovať svoje spoločenské potreby (štúdium
a futbal), (iii) nemôže plniť svoje spoločenské úlohy (výkon povolania – profesionálny športovec), pričom
však všetky tieto „následky a nevýhody“ sú skutočným obsahovým stotožnením s definíciou sťaženia
spoločenského uplatnenia podľa zák.č. 437/2004 Z.z..

45. Žalobca nesúhlasil s uvedeným tvrdením a argumentáciou žalovaného v 3. rade, pretože predmetom
jeho nároku uplatňovaného v tomto súdnom konaní je náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do
osobnostných práv žalobcu spojených s právom na súkromný a rodinný život, ktorých súčasťou
je aj právo na rozvoj výnimočného športového talentu. V konaní bolo preukázané, že žalobca už
v mladom veku bol výnimočným talentom, futbalovým reprezentantom Slovenska v mládežníckych

kategóriách a mal všetky predpoklady na to, aby sa presadil aj na medzinárodnej úrovni v špičkových
futbalových kluboch v Anglicku, prípadne v Nemecku. Zjednodušene sa dá povedať, že náhrada
žiadanej nemajetkovej ujmy je nárokom za stratu výnimočnej športovej kariéry mladého talentovaného
futbalistu. Takéto nároky nie je možné stotožňovať s nárokom na sťaženie spoločenského uplatnenia,ktoré vyslovene súvisí so zásahom a následkami v oblasti telesnej integrity poškodenej osoby. Ide
o rozdielne nároky, ktorých základom je rovnaký skutkový dej. V žiadnom prípade nemožno súhlasiť
s názorom žalovaného v 3. rade, že v predmetnej veci ide o duplicitné uplatňovanie iných nárokov,

ktoré sú obsahovo totožné so sťažením spoločenského uplatnenia, pričom sú len formálne skryté pod
nemajetkovú ujmu.

46. Aj túto námietku žalovaného v 3. rade je preto potrebné považovať za nedôvodnú.

47. V súvislosti s námietkou neprimeranej výšky priznanej nemajetkovej náhrady žalovaný v 3. rade
značne bagatelizuje výnimočnosť športového talentu žalobcu aj perspektívy jeho sľubnej profesionálnej
kariéry. Uvádza, že žalobca nemal jedinú zmluvu podpísanú so zahraničným klubom, resp. aspoň
prísľub budúceho zamestnania. Tieto tvrdenia žalovaného v 3. rade sú celkom nepravdivé, pretože
najmä výpoveďou svedka C. C. K., ale aj listinnými dôkazmi bolo preukázané, že po predchádzajúcich
futbalových kempoch žalobcu v zahraničných kluboch sa v januári 2018 malo rozhodnúť o pôsobení

žalobcu v klube anglickej I. O. G. & P. Q. R. alebo v mužstve L. G. X. R. L. (L.). V tejto súvislosti sú
okrem športovej kariéry nie nepodstatné aj ekonomické možnosti žalobcu, o ktorých v konaní vypovedal
svedok C. C. K..

48. Žalovaný v 3. rade v odvolaní relativizuje aj následky zranení žalobcu pri dopravnej nehode v

súvislosti s jeho ďalšou športovou kariérou. Tvrdí, že žalobca aj v súčasnej dobe naďalej hrá futbal v
X. lige a teda nemôže mať zničený sen o futbale. Tu je potrebné zdôrazniť, že výsledky dokazovania
poukazujú na žalobcu ako na výnimočný športový talent, ktorý sa mohol uplatniť podľa C. C. K. v
hociktorej z piatich svetových futbalových toplíg (Q., S., L., H., R.). Ak dnes žalobca napriek ťažkému
mozgovolebečnému zraneniu hráva futbal v 5. slovenskej lige svedčí to o jeho húževnatosti, futbalovom

nadšení a sne (hrať futbal na najvyššej svetovej úrovni), ktorého sa stále nechce vzdať. Z objektívneho
hľadiska sa však výnimočná športová kariéra žalobcu tragickou dopravnou nehodou definitívne ukončila.

49. Súdy pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy sa riadia najmä zásadou primeranosti a
zásadou individualizácie. Konečná výška priznanej ujmy je stále výsledkom voľnej úvahy súdu, kedy

súd prihliada na vzájomné do úvahy pripadajúce argumenty, ktorých úlohou je v konkrétnom prípade
zhodnotiť špecifikum konkrétnej kauzy, čím súd vlastne dotvára právo. Predmetná právna vec je v
svojej podstate veľmi špecifická, pretože v súdnej praxi podľa našich zistení obdobný prípad riešený
doposiaľ nebol. Súd podľa názoru žalobcu prijateľným spôsobom vysvetlil svoje úvahy pri stanovení
výšky priznanej majetkovej náhrady prihliadajúc aj na okolnosť zníženia tejto náhrady o jednu tretinu

z dôvodu, že žalobca pri dopravnej nehode nebol pripútaný bezpečnostnými pásmi. S poukazom na
špecifickosť daného prípadu sa argumentácia o porovnávaní výšky nemajetkových náhrad žalovaného
v 3. rade javí ako nevhodná komparácia.

50. K námietke žalovaného v 3. rade, že v predmetnej veci nejde o pasívnu solidaritu je treba

skonštatovať,že„súdniejeviazanýnávrhomžalobcu,abyžalovanýmbolauloženápovinnosťnaplnenie
spoločne a nerozdielne“. (NS SR 1Co 2/1998, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 51/1998).

51. Žalobca navrhol, aby odvolací súd posúdil námietku absencie pasívnej solidarity na strane
žalovaných a pre prípad, že jej prizná právnu relevanciu, tento nedostatok napravil zmenou I. výroku

napadnutéhorozsudkutak,žežalovanýchv1.,2.a3.radezaviažekpovinnostizaplatiťžalobcovititulom
náhrady nemajetkovej ujmy sumu 50 000,00 EUR v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

52. V opačnom prípade žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo všetkých odvolaním

napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdil a žalovaného v 3. rade zaviazal k náhrade trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

53. K vyjadreniu žalobcu sa znova vyjadril žalovaný v 3. rade. Na podanom odvolaní pôvodného
žalovaného 3. a dôvodoch v ňom uvedených zotrval v plnom rozsahu. Zotrval aj na námietke nedostatku

vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 3. v tomto konaní a na dôvodoch a už predostretej právnej
argumentácie, ktorú nepovažoval za potrebné v tomto vyjadrení opakovať. Taktiež vyjadril názor, že
nie je možná kumulácia nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy a náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia, čo zakladá aj prekážku litispendencie v tejto veci, a to najmä s poukazom na UznesenieÚstavného súdu SR zo dňa 13.08.2014 sp. zn. I. ÚS 426/2014, ktoré podrobne rozobral i v podanom
odvolaní a na už uvedených dôvodoch zotrval v plnom rozsahu. Dali do pozornosti odvolacieho súdu,
že nielen rozhodnutia Najvyššieho súdu uverejnené ako tzv. „R“ rozhodnutia majú povahu rozhodnutí

najvyšších súdnych autorít ako je chápané v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP, ale týmto rozhodnutím je aj nimi
uvádzané uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 13.08.2014 sp. zn. I. ÚS 426/2014 a aj žalovaný 3. má
právo dôvodne sa domnievať, že jeho spor so žalobcom bude rozhodnutý v súlade s právnym názorom,
ktorýužvysloviljednoznačneÚstavnýsúdSR,ato,žekumulácianárokovnanáhradunemajetkovejujmy
a sťaženia spoločenského uplatnenia u preživšej osoby dopravnej nehody, nárokovaná z toho istého

právneho titulu nie je prípustná. Ak by sa pripustil právny názor súdu prvej inštancie o kumulácii týchto
nárokov, dochádzalo by k obchádzaniu zákonnej úpravy maximálne možného zvýšenia SSU práve cez
inštitút nemajetkovej ujmy, čo považuje za obchádzanie zákona zo strany žalobcu. Súd prvej inštancie v
odôvodnení rozsudku (bod 58) v súvislosti s kumuláciou nárokov sťaženia spoločenského uplatnenia a
náhradu nemajetkovej ujmy, odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zverejneného pod R 1/2015.

54. Je však potrebné uviesť, že ním uvádzané rozhodnutie je rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré je
nielenže neskoršie ako rozhodnutie R 1/2015, ale riešilo právnu povahu týchto nárokov a nemožnosť
ich kumulácie. Z rozhodnutia R 1/2015 však vyplynul len ten záver, že ten istý skutkový dej môže
zakladať aj nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
(čo do skutkového stavu – nie v otázke ich kumulácie po obsahovo totožnej stránke). Žalobca však celý

svoj nárok (nemajetková ujma) – ako to vyplýva z prostriedkov procesného útoku a vedenia sporu –
opiera o to, že • má nepriaznivé následky z nehody pre svoj každodenný život (na základe výsluchu
strany sporu a svedkov žalobcu – matka a brat žalobcu) • nemôže uspokojovať svoje spoločenské
potreby (štúdium a futbal) • nemôže plniť svoje spoločenské úlohy (výkon povolania – profesionálny
športovec) avšak všetky tieto „následky a nevýhody“ sú skutočným obsahovým stotožneným s definíciou

sťaženia spoločenského uplatnenia podľa Zákona č. 437/2004 Z. z. Ak by akceptovali názor vyslovený
v rozhodnutí R 1/2015 Najvyššieho súdu SR a vôbec neprihliadali na uvádzané novšie rozhodnutie
Ústavného súdu SR, je potrebné z toho vyvodiť len to, že musí ísť o rozdielne nároky vzniknuté z
toho istého skutkového deja. Avšak žalobca všetky svoje následky stotožňuje s podstatou sťaženia
spoločenského uplatnenia, čo nezmení právnu podstatu svojho nároku len preto, že ho pomenuje ako

nemajetková ujma. Nemožnosť kumulácie uvedených nárokov konštatoval aj Krajský súdu v Košiciach
v nimi pripojenom rozsudku zo dňa 27.05.2021: „Závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR však boli prekonané neskorším rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 426/2014 zo dňa
13.08.2014, ktoré bolo zverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
pod č. 15/2015. V uvedenom rozhodnutí Ústavný súd SR zaujal právny názor, podľa ktorého právo na

náhradu škody z titulu úhrady sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444 Občianskeho zákonníka a
právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú samostatné nároky
fyzickej osoby, a preto ich nemožno duplicitne uplatňovať na základe ROVNAKÝCH SKUTKOVÝCH
TVRDENÍ. Faktom je, že z uvedeného rozhodnutia Ústavného súdu SR by sa mohlo javiť, že súbeh,
či konkurencia nároku z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady nemajetkovej ujmy pri

ochrane osobnosti v zásade nie je možný, avšak pokiaľ sa vychádza zo samotnej vety nálezu Ústavného
súdu SR, tento uvádza, že nemožno duplicitne uplatňovať na základe rovnakých skutkových tvrdení
súbežne právo na náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 444 a právo na
náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ. Odvolací súd preto nerozporuje názor žalobcu, že
dôsledky poškodenia zdravia sa prejavili aj vo viacerých sférach jeho súkromného a rodinného života. Z

pohľadu citovanej platnej úpravy zákona č. 437/2004 Z.z. je však zrejmé, že tieto ujmy sú kryté inštitútom
sťaženia spoločenského uplatnenia a odškodňované jednorazovo na základe bodového ohodnotenia
(..).“ Žalovaný v 3. rade sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že nimi uvádzané odvolanie v časti, kde
namietajú neprimeranú výšku priznaného nároku, ak by bol aj súdom posúdený ako dôvodný, a to
s poukazom na rozhodnutia súdov pri rozhodovaní o priznávaní nárokov na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch pre pozostalých obetí dopravných nehôd ako aj na nezohľadnení nepripútania
žalobcu bezpečnostným pásom v čase dopravnej nehody. Rovnako namietal, že súd prvej inštancie
nedostatočne odôvodnil výšku priznanej nemajetkovej ujmy, čo namietajú v rámci námietky arbitrárnosti
a nepreskúmateľnosti napádaného rozsudku. Opätovne uviedli, že v podmienkach Slovenskej republiky
platí Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý

poskytuje aspoň základné mantinely a hranice priznávania nemajetkovej ujmy pre obete trestných činov.
Ak tento zákon v súčasnosti priznáva obetiam trestných činov 25 násobok sumy minimálnej mzdy, je
zrejmá nespravodlivosť voči týmto osobám, ak napr. v prípadoch nemajetkovej ujmy súd vie priznať pri
vnútorných útrapách aj sumu 75.000,- Eur. Avšak obete dostanú maximálne 25x resp. 50x mesačnejminimálnej mzdy. Ako už uviedli v odvolaní, namietajú, že žalobca hrá naďalej futbal, a teda vnútorné
útrapy nemôžu byť v takom rozsahu, aby odôvodňovali sumu až 75.000,- Eur (pred krátením). Za veľmi
podstatné považovali pripomenúť, že žalobca nikdy nebol účastníkom profesionálnej ligy v zahraničí

tak, ako prezentujú sľubnú kariéru svedkovia či žaloba. Žalobca nemal jedinú zmluvu podpísanú so
zahraničným klubom, resp, aspoň prísľub vzatia do budúceho „zamestnania“. Preto je opakovane
potrebné namietať vysokú mieru domnienok a úvah o tom, ako by sa vyvíjala kariéra žalobcu s odkazom
na priznanú sumu 50.000,- Eur (resp. 75.000,- Eur bez krátenia) a naďalej je toho názoru, že absentuje
akýkoľvek kauzálny nexus medzi žalovanou sumou a zásahom do osobných práv žalobcu. Súd prvej

inštancie sa vôbec nevysporiadal s vysvetlením, ako objavil príčinnú súvislosť medzi zásahom do práv
osobnosti vyčíslenú presne na sumu 200.000,- Eur a vysoko hypotetickú kariéru v zahraničí. Opakovane
pripomenul, že súd absolútne neuviedol, ako dospel k sume 75.000,- Eur (resp. 50.000,- Eur) ako k
primeranej výške vysoko hypotetickej a nepreukázanej nemajetkovej ujmy žalobcu, ak napr. osobitný
predpis priznáva obetiam trestných činov v prípade smrti maximálne 25 násobok. Vyslovili názor, že nimi
namietaná nevykonateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie spočívajúca v nesprávnej aplikácii pasívnej

solidarity na strane žalovaných nemôže byť menená na základe vyjadrenia žalobcu k odvolaniu, ale
teoreticky mohla byť menená na základe prípadne podaného odvolania žalobcom, čo však žalobca
neurobil a odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie nepodal. Vzhľadom na to, že zdrojom záväzku
škodcu (žalovaného v I. rade) na náhradu škody je zodpovednosť za škodu podľa § 427 Občianskeho
zákonníka a zdrojom záväzku žalovaného v 3. rade, ako poisťovateľa plniť z povinného zmluvného

poistenia je poistná zmluva, nemôže súd škodcu a jeho poisťovateľa zaviazať na solidárne (spoločné a
nerozdielne) splnenie záväzku. Ustanovenie § 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje solidaritu
ako zásadu iba pre nároky na náhradu škody a nevzťahuje sa na nároky na poistné plnenie, pre ktoré
neustanovuje solidaritu ani iný právny predpis. Pasívna solidarita v danej veci tak nie je možná, lebo vo
vzťahu žalobcu ku škodcovi a žalovanej poisťovni ide o dva rozdielne nároky. Zatiaľ čo je nárok žalobcu

voči škodcovi (žalovaný v 1. rade) nárokom na náhradu škody, je nárok žalobcu na výplatu poistného
plnenia uplatnený voči žalovanému ako poisťovateľovi originárnym nárokom na plnenie založeným
osobitným právnym predpisom (a teda priama aplikácia ust. § 15 Zákona č. 381/2001 Z. z.). Zároveň
opakovane namietal porušenie práva na spravodlivý proces – neprihliadanie na námietky koncentrácie
konania. Napriek sudcovskej koncentrácie konania uplatňovanej ex lege (Strany sú povinné uplatniť

prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by
konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania) súd prvej inštancie nad rámec
toho na prvom pojednávaní rovnako uplatnil sudcovskú koncentráciu konania. Na pojednávaní dňa
11.10.2021 žalovaný v 1. rade a 2. rade spolu so žalovanou 3/ vzniesli opakovane námietku sudcovskej

koncentrácie konania vo vzťahu k dôkaznému prostriedku – film o žalobcovi. Súd tento dôkaz pripustil.
Za jednoznačne zrejmé narušenie zásady rovnosti strán sporu a zbraní poukázal na zápisnicu zo dňa
11.10.2021, kde súd prvej inštancie uviedol, že má nachádzať spravodlivosť. Avšak žalovaný 3/ má
pocit, že táto spravodlivosť sa nachádza len v prospech žalobcu pri nerešpektovaní procesných práv
žalovaného 3/. Konajúci súd má rozhodovať nezávisle na základe návrhov a dôkazov strán, nie však

v rozpore s CSP. K takému zvýhodňovaniu strany žalobcu dochádzalo aj na skorších pojednávania,
kde napr. na pojednávaní dňa 05.08.2021 žalobca predložil listinný dôkaz, a napriek tomu, že súd už
priamo na pojednávaní uplatnil sudcovskú koncentráciou konania a rovnako žalovaní túto skutočnosť
namietali, súd pripustil výsluch svedka C. K. a zároveň sa súd oboznámil s ďalšími listinnými dôkazmi.
Sudcovská koncentrácia konania bola uplatnená na pojednávaní dňa 09.06.2021, pričom aj tam žalobca

navrhoval nové dôkazy v rozpore s pôsobiacou zásadou koncentrácie konania ex lege (tieto dôkazy
mohol uplatnil už v žalobe). Na základe všetkého vyššie uvedeného preto odvolaciemu súdu navrhli,
aby zmenil Rozsudok Okresného súdu Bardejov zo dňa 21.10.2021, sp. zn. 2C/56/2019 a (aby sám
vo veci rozhodol) vydal nasledovný: Rozsudok: I. Žalobu žalobcu zamieta. II. Žalobca je povinný
nahradiť žalovanému v 3. rade trovy konania v rozsahu 100 %. III. O výške trov konania rozhodne súd

samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

55. K vyjadreniu žalovaného v 3. rade sa vyjadril žalobca. Uviedol, že proti rozsudku Okresného súdu
Bardejov zo dňa 21. 10. 2021 sp.zn. 2C/56/2019 a to proti výrokom I., III. a IV. podal právny predchodca
žalovaného v 3. rade odvolanie. K nemu podali písomné vyjadrenie z 08. 03. 2022. Následne súd

pripustil, aby na miesto žalovaného v 3. rade vstúpila do konania spoločnosť Generali Česká pojišťovna
a.s., so sídlom Spálená 75/16, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 45272956, zapísaná v
Obchodnom registri vedenom Mestským súdom v Prahe pod sp.zn. B 1464 konajúca prostredníctvom:
Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu so sídlom Lamačská cesta 3/A, 84104 Bratislava, IČO: 54 228 573 z dôvodu procesného nástupníctva. Dňa 21. 04. 2022 bolo doručené
podanie nového žalovaného v 3. rade z 01. 04. 2022, ktorým sa vyjadroval k vyjadreniu žalobcu k
odvolaniuz08.03.2022.Popodrobnompreštudovanípodaniažalovanéhov3.rade(právnehonástupcu)

žalobca konštatuje, že nový žalovaný v 3. rade len zopakoval svoju právnu argumentáciu prezentovanú
v odvolaní proti rozsudku z 21.10.2021 sp.zn. 2C/56/2019. K tejto právnej argumentácii podal žalobca
podrobné stanovisko v podaní z 08. 03. 2022, v podrobnostiach na citované podanie odkázal a opätovnú
prezentáciu ich argumentov považoval za nadbytočnú.

56. Odvolací súd na základe podaného odvolania žalovaným v 3. rade preskúmal napadnuté
rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379
a nasledujúcich CSP, pričom povinnosť žalovaným 1., 2. a 3., bola uložená spoločne a nerozdielne, preto
preskúmal všetky žalovaným v 3. rade napadnuté výroky, bez nariadenia odvolacieho pojednávania,
podľa ust. § 385 CSP a contrario, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného voči výroku III. je potrebné
odmietnuť, a vo zvyšku je odvolanie žalovaného v 3. rade dôvodné.

57. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

58. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne

svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

59. Výrokom III. súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania
vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp.zn. 2C/31/2019 zamietol.

60. V zmysle ust. § 164 CSP ak súd neurobí iné vhodné opatrenia môže konanie prerušiť, ak prebieha
súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu,

alebo ak súd dal na také konanie podnet.

61. Podľa ust. § 355 ods. 1 CSP proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
nevylučuje.

62.Podľaust.§357písm.n/CSPodvolaniejeprípustnéprotiuzneseniusúduprvejinštancieoprerušení
konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ a § 164.

63. Zákon taxatívne v § 357 vymenúva okruh uznesení súdu prvej inštancie, proti ktorým je odvolanie
prípustné, t.j. proti uzneseniu, ktoré nie je uvedené v tomto ustanovení, odvolanie prípustné nie je. Z ust.

§ 357 nevyplýva, že by bolo prípustné odvolanie proti zamietnutiu návrh na prerušenie konania.

64. Podľa ust. § 386 písm. c/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

65. Vzhľadom na to, že proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie nie je prípustné, odvolací
súd rozhodol tak, že I. Odmieta odvolanie žalovaného v 3. rade voči výroku III.

66. Žalovaný v 3. rade namietal, že v danom prípade nejde o postmortálnu ochranu osobnosti
prostredníctvomnemajetkovejujmyuplatňovanejcezpozostalých,aleoochranuosobnosti,akonáhradu

za inštitút sťaženia spoločenského uplatnenia opakovane cez náhradu nemajetkovej ujmy, s čím nie
je možné sa stotožniť. Namietal, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, preto tak ako je uplatnený
žalobcom v tomto súdnom konaní, nie je krytý PZP. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok NS SR
zo dňa 28.05.2014 sp.zn. 7Cdo/65/2013, publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súduSlovenskej republiky pod rozhodnutím č. 1/2015. Podľa názoru žalovaného v 3. rade výklad pojmu
škoda na zdraví, ako aj jeho obsah a rozsah je pre posúdenie danosti vecnej pasívnej legitimácie
žalovaného v 3. rade v tomto konaní kľúčový. Pojem škoda na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č.

381/2001 Z.z. o PZP tento determinuje rozsah poistného plnenia, ktoré je poisťovňa povinná poskytnúť
v prípade poistnej udalosti. Podľa názoru žalovaného v 3. rade NS SR viackrát opakovane vyslovil, že
poisťovňa v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy nie je vecne pasívne legitimovaná, pričom žalovaný
v 3. rade poukázal na niektoré z rozhodnutí. Žalovaný v 3. rade bol toho názoru, že otázka zahrnutia
práva na náhradu nemajetkovej ujmy do PZP sa týka práv a povinností súkromnoprávnych subjektov

poistníkov, poistených, poškodených, a poisťovní, v rámci vzťahu k PZP. Priamy účinok článku 1 ods. 1
smernice,respektívečlánku3,tretípododsekSmernice2009/103/ESopoistenízodpovednostizaškodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia povinností poistenia tejto zodpovednosti,
ktorá nahradila prvú, druhú a tretiu smernicu je na úpravu PZP vylúčený. Vo veci Haasová sa rieši
prípadná zodpovednosť PZP vo vzťahu k nároku na náhradu škody v prípade úmrtia poškodenej osoby,
a aktívna legitimácia nároku na náhradu škody pozostalých vo vzťahu k poisťovni, ktorá poistila vozidlo,

v ktorom sa viezla zosnulá poškodená osoba. K tomu odvolací súd uvádza, že otázku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného v 3. rade riešil súd prvej inštancie v bode 57. odôvodnenia rozsudku, kde
poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017, ktorý bol uverejnený v Zbierke
stanovísk NS SR ako judikát R 61/2018. Z uvedeného vyplýva, že škodou pre účely zákona č. 381/2001
Z.z. o PZP zodpovednosti za škodu spôsobenou prevádzkou motorového vozidla, a o zmene a doplnení

niektorých zákon v znení neskorších zmien a doplnení, je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do
osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla,
z ktorého náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná. Odvolací súd má za to, že skutočne
logickyvyznievaargumentžalobcu,ktorýtvrdilpoužijúcargumentomaminoriadmaius,podľaktoréhoak
totoprávosvedčípozostalýmpoobetiachdopravnejnehody,tedasekundárnymobetiam,otoviacsvedčí

osobe, ktorá sama utrpela dopravnou nehodou ujmu a nehodu aj prežila. S uvedeným záverom súhlasí
i odvolací súd. Uvedené je zároveň aj v súlade s rozsudkom NS SR, z ktorého vychádzal súd prvej
inštancie sp.zn. 7Cdo/65/2013 zo dňa 28.05.2014,ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí Slovenskej republiky v čiastke 1/2015 ako judikát R1/2015. Z uvedeného vyplýva,
že ten istý skutkový dej, môže v niektorom prípade zakladať zároveň tak nárok na náhradu za bolesť

a sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej fyzickej
osobe, na jej osobnostných právach. Tieto nároky treba dôsledne rozlišovať, a pri ich posudzovaní mať
na zreteli nielen odlišnosť vzťahov, z ktorých sú vyvodzované, ale tiež právnej úpravy, ktorá sa na ne
vzťahuje.

67. Zároveň žalovaný v 3. rade namietal, že v danom prípade sa jedná o prekážku litispendencie, keďže
na Okresnom súde Bardejov, sa vedie konanie pod sp.zn. 2C/31/2019 medzi žalobcom a žalovaným v 3.
rade a to o náhradu bolestného sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalovaný v 3. rade bol toho názoru,
že uplatňovanie si nároku na náhradu škody na zdraví vo forme bolestného a sťaženia spoločenského
uplatnenia vylučuje možnosť uplatniť si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z toho istého dôvodu voči

žalovanému v 3. rade. V tejto súvislosti poukázal žalovaný v 3. rade na rozhodnutie Ústavného súdu SR
v uznesení zo dňa 13.08.2014 sp.zn. I.ÚS 426/2014, s tým, že súbeh nárokov na bolestné a sťaženie
spoločenského uplatnenia s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možný. S uvedenom otázkou
sa vysporiadaval súd prvej inštancie v bode 59. až 60. odôvodnenia svojho rozhodnutia. Konštatoval,
že žalobca svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zdôvodnil zjednodušene povedané, prežívaním

vnútornej nespokojnosti s tým, čo mohol dosiahnuť. Do popredia postavil svoje vnútorné prežívanie
spojené so stratou kariéry profesionálneho športovca, stratou zmyslu života, smútkom, a vtom podľa
názoru súdu prvej inštancie spočíva zásadný rozdiel medzi označeným prípadom sťažovateľky (I.ÚS
426/2014 zo dňa 13.08.2014) a žalobcu. Preto sa súd prvej inštancie priklonil k názorovej línií NS
SR obsiahnutej v judikáte R1/2015, ktorá odlišuje nároky na náhradu škody od nárokov spojených so

zásahom do osobnostných práv dotknutej osoby, a posudzuje ich ako samostatné nároky.

68. Odvolací súd s týmto názorom súdu prvej inštancie nesúhlasí. Podľa názoru odvolacieho súdu
možno prisvedčiť žalovanému v 3.rade, že prežívaním vnútornej nespokojnosti s tým, čo mohol
žalobca dosiahnuť, teda jeho vnútorné prežívanie spojené so stratou kariéry, profesionálneho športovca

a stratou zmyslu života a smútku, môžu zahŕňať aj skutkové tvrdenia v konaní o nároku z titulu
sťaženia spoločenského uplatnenia. Tieto sa môžu celkom alebo čiastočne prekrývať. Pričom skutočne
z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 426/2014 zo dňa 13.08.2014 vyplýva, že právo na
náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia, podľa § 444 Občianskeho zákonníka, a právona náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú samostatné nároky
fyzickej osoby, a preto ich nemožno duplicitne uplatňovať na základe rovnakých skutkových tvrdení.
Dôsledky poškodenia zdravia žalobcu sa tak, ako u sťažovateľky vo veci prejednávanej Ústavným

súdom Slovenskej republiky prejavili aj vo viacerých sférach jeho súkromného a rodinného života. Z toho
pohľadu sa javí, že i tieto majú byť kryté inštitútom sťaženia spoločenského uplatnenia a odškodňované
jednorazovo na základe bodového ohodnotenia, v závislosti od rozsahu obmedzení pri uplatnení v živote
a spoločnosti tak, ako to tvrdí žalovaný v 3. rade, vo svojom odvolaní. Možno súhlasiť so žalovaným, že
sťaženie spoločenského uplatnenia pokrýva náhradu všestranných obmedzení poškodeného v rôznych

sférach jeho života, pri plnení jeho rôznych spoločenských úloh, ktoré sa prejavili ako dôsledok
poškodenia zdravia. Platná právna úprava počíta aj s možnosťou zvýšenia náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia, a to najviac 50% v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. Skutočne
sa javí tak ako namietal žalovaný v 3. rade vo svojom odvolaní, že všetky následky, ktoré uviedol
žalobca vo svojej žalobe, možno stotožniť s podstatou sťaženia spoločenského uplatnenia, čo nezmení
právnu podstatu nároku len preto, že je pomenovaná ako nemajetková ujma. Žalobca nárok opiera

o to, že nemôže vykonávať svoje budúce povolanie v plnom rozsahu tak, ako sníval, že mal v čase
dopravnej nehody našliapnuté na špičkovú hráčsku kariéru futbalistu, ktorý mal preukázateľnú šancu
hrať vo svetových kluboch, a to v G. a L.. Z výpovede svedka C. K. tak, ako to opísal súd prvej
inštancie v bode 66. odôvodnenia vyplýva, že zmluva sa v takýchto prípadoch vopred nevyhotovuje,
a že prestupové obdobie je v januári daného roka. Keďže k dopravnej nehode došlo v decembri 2017

zo zrejmých dôvodov sa dohodnuté záležitosti, ktoré sa mali plniť nasledujúci mesiac neuskutočnili. Súd
prvej inštancie vychádzal z toho, že mal za preukázané, že C. K. s ktorým mal žalobca uzavretú zmluvu
o zastupovaní vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa rozvoja jeho profesionálnej hráčskej kariéry
potvrdil, že žalobca mal na dosah mimoriadny úspech, ktorý by mal, ak by bol členom hráčskeho kádra
jedného z prvoligových klubov v Anglicku, alebo v Nemecku. Súd prvej inštancie v bode 67. konštatoval,

že nebolo v okolnostiach tohto prípadu preňho podstatné, akú sumu mohol žalobca ako zárobok
dosiahnuť. Nebola určujúca ani samotná skutočnosť, že žalobca mohol nájsť nasledujúce uplatnenie
v tíme jedného zo špičkových svetových klubov. Z tohto pohľadu by mal žalobcov nárok podobu nároku,
ktorý sa odškodňuje v konaní o náhradu škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia. S týmto
názorom odvolací súd plne súhlasí. Súd prvej inštancie v bode 71. dôvodí, že žalobca, ale aj jeho

rodinní príslušníci vypovedali, že následkom dopravnej nehody prišiel žalobca o všetko. Jeho snom bolo
hrať futbal na svetovej úrovni, čo mal mať súd prvej inštancie preukázané aj z výpovede svedka C. K..
Mal sen, ktorý sa mohol stať skutočnosťou, lebo žalobca mal na to všetko predpoklady, a v dôsledku
dopravnej nehody sa už sen nenaplnil. Predmet sporu špecifikoval súd prvej inštancie ako zásah do
osobnostných práv žalobcu, ktorý o svoj sen v 17. rokoch prišiel, preťala ho dopravná nehoda. Tento

čas žalobcovi už nikto nikdy nevráti, a to ani v prípade, ak sa aj jeho zdravotný stav dostal do jeho
predošlej formy. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedka C. C. K., že hráčska
kariéra žalobcu na zahraničnej úrovni už dnes nie je reálna. Tým súd prvej inštancie tak ako to uviedol
v bode 72. odôvodnenia, považoval príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného v 1.
rade, a zásahom do osobnostných práv žalobcu za dostatočne preukázanú. Pričom mal za to, že

strana žalovaných neprodukovala žiadne dôkazy, ktoré by túto skutočnosť vyvrátili. Zároveň súd prvej
inštancie dôvodil, že žalobca je v súčasnej dobe húževnatý a cieľavedomý, čo bolo preukázané jeho
výsluchom, výsluchom svedkov, ale aj zhliadnutím dokumentu o žalobcovi, čo mu nemôže byť v otázke
do zásahu do osobnostných práv a náhrade nemajetkovej ujmy na ťarchu. Už len to, že v súčasnej
dobe hrá amatérsku X. futbalovú ligu v A.. Vo vzťahu k uvedenému žalovaný v 3. rade namietal, aj

nesprávne právne posúdenie veci, a to vo vzťahu k ust. § 13 Občianskeho zákonníka. Namietal i to, že
súd prvej inštancie nezistil od vodiča motorového vozidla, či tento prejavuje ľútosť, aký je jeho postoj
vuvedenejveciksamotnémužalobcovi,pričomtátookolnosťjepodstatnou,čodoust.§13Občianskeho
zákonníka. Teda, aby sa konkrétna osoba ospravedlnila, respektíve upustila od neoprávneného zásahu.
Až keď takéto možnosti nie sú dostupné, je možné žiadať primerané zadosťučinenie. Rovnako tak až

keď nepostačuje primerané zadosťučinenie v peniazoch, je možné žiadať náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch. K tomu odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka je opodstatnená. Skutočnosťami
tak, ako ich namietal žalovaný v 3. rade vo svojom odvolaní sa súd prvej inštancie riadne nezaoberal.

69. Dôvodná je i námietka žalovaného v 3. rade, čo do výšky priznanej nemajetkovej ujmy vo vzťahu

k sumám, ktoré sú priznávané vnútroštátnymi súdmi, ako nemajetková ujma. Žalovaný v 3. rade vo
svojom odvolaní primeranosť tohto nároku namietal zásadným spôsobom. Podľa názoru žalovaného
v 3. rade postačovalo zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1, pokiaľ by bol riadne vypočutý vodič motorového
vozidla. I odvolací súd má za to, že sumu, ktorú priznal súd prvej inštancie, nemožno považovaťza zodpovedajúcu okolnostiam, pretože táto nezodpovedá princípu proporcionality, ktorý patrí medzi
všeobecné právne zásady. Tieto síce nie sú v právnych predpisoch výslovne obsiahnuté, ale v európskej
právnej kultúre sa uplatňujú. Porušením pravidla proporcionality tak, ako naznačuje žalovaný v 3. rade

vo svojom odvolaní, môže dôjsť k zásahu do ústavne zaručených práv. konkrétne ide o právo na súdnu
ochranu v zmysle článku 36 ods. 1 Listiny. Odvolací súd uvádza, že zo súdnej praxe na konajúcom súde
pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd, sú priznané sumy od 15.000,-
do 20.000,- eur. Pre obete násilných trestných činov, je táto suma podľa § 12 ods. 3 zákona č. 274/2017
Z.z., vo výške desaťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej za obdobie kalendárneho roka,

v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu. V roku 2017 to bolo 435x10, teda 4.350,- eur.

70. Odôvodnená je i námietka žalovaného v 3. rade, že súd prvej inštancie nesprávne zaviazal solidárne,
a to spoločne a nerozdielne žalovaných v 1., 2. a 3 . rade k náhrade nemajetkovej ujmy v sume 50.000,-
eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Možno prisvedčiť žalovanému v 3. rade (uvedené však
potvrdil aj žalobca vo svojom vyjadrení ktorým navrhuje, aby odvolací súd uvedené zmenil, a zaviazal

žalovaných v 1., 2., a 3. rade k povinnosti zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu
50.000,- eur, ale s tým, že zaplatením jedného zo žalovaným zaniká povinnosť ostatných žalovaných).
Odvolací súd poukazuje v tejto časti na odvolanie žalovaného v 3. rade, pretože v danom prípade
skutočne nejde o solidárny záväzok, presnejšie spoločný a nerozdielny. Zdrojom záväzku škodcu je
zodpovednosť za škodu podľa § 457 Občianskeho zákonníka a zdrojom záväzku žalovaného v 3. rade,

ako poisťovateľa plniť z PZP je poistná zmluva. Aj preto táto odvolacia námietka je tiež dôvodná.

71. Dôvodná je i odvolacia námietka žalovaného v 3. rade, čo sa týka trov konania, keď súd prvej
inštancie priznal žalobcovi voči žalovaným v 1., 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej sumy. Jednak nemôže ísť o spoločný a nerozdielny záväzok,

a jednak nie z prisúdenej sumy. V danom prípade správne žalovaný v 3. rade poukázal na to, že ide
o ochranu osobnosti, preto tarifná hodnota je 1.000,- eur, respektíve ako v danom prípade, keďže je tu
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch 2.000,- eur ako základ. Správne poukázal aj na § 10 ods. 8
Vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov.

72.Odvolacísúdvšaknesúhlasísnámietkoužalovanéhov3.rade,čodoporušeniaprávanaspravodlivý
proces vo vzťahu k vypočutiu svedka C. K., a premietnutiu filmu o žalobcovi. Súd prvej inštancie
podľa názoru odvolacieho súdu riadne svoju úvahu prečo tak urobil v bode 78. odôvodnenia rozsudku
vysvetlil. Skutočne vzhliadnutie dokumentu (filmu), nebolo na pomyselnej miske váh spravodlivosti
takým dôkazom, ako to vyplýva aj z odôvodnenia celého rozsudku, ktorý by významne ovplyvnil názor

súdu prvej inštancie o opodstatnenosti žalobcovho nároku.

73. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zrušil rozsudok v napadnutej časti okrem výroku II.
o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ktorá odvolaním napadnutá nebola, a v časti III. o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania, kde odvolanie bolo odmietnuté, podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP,

a postupom podľa § 391 CSP, vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

74. Úlohou súdu prvej inštancie bude tak znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom. Teda opätovne posúdiť žalobcom uplatnený nárok s ohľadom na žalovaným v 3. rade namietané
skutočnosti. Zároveň sa vyporiadať s chybami, ktoré konkretizoval odvolací súd v dôvodoch svojho

rozhodnutia. Následne vo veci znova rozhodnúť a samozrejme svoje rozhodnutie v zmysle zásad
uvedených v ust. § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodniť.

75. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania v zmysle ust.
§ 396 ods. 3 CSP.

76. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 2 : 1 .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).