Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. september 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoEk/16/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211205122
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7211205122.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a
členov senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Jany Dudíkovej, v exekučnej veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate
s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, A., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD.,

Exekútorsky úrad so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp.zn: EX 1956/2011, v konaní o vymoženie
115 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č.k.
49Er/400/2011-14 zo dňa 20.3.2023 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u je uznesenie.

Účastníkom konania nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví exekúciu zastavil.

2. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že oprávnený sa podaným
návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 31.1.2011 domáhal u súdneho exekútora vykonania
exekúcie voči povinnému za účelom vymoženia jeho pohľadávky, a to na základe exekučného

titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, č.k. SR 10613/2010 zo dňa 15.11.2010. Dňa 28.2.2011
súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor postúpil súdu
dňa 3.2.2016 doplnenie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súd prvej inštancie vec právne
posúdil podľa § 39 ods. 4, §243f ods.1,3,4,5 Exekučného poriadku a skonštatoval, že s účinnosťou od
23.12.2015 došlo k zmene právnej úpravy vykonanej zákonom č. 438/2015 Z.z., ktorej dôsledkom je

okrem iného zakotvenie povinnosti oprávneného v exekučných konaniach prebiehajúcich na podklade
rozhodnutia, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou, v lehote 30
dní od účinnosti predmetnej novely, t.j. do 22.01.2016 doplniť návrh na vykonanie exekúcie o náležitosti
vyžadované § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. Týmito náležitosťami sú opísanie rozhodujúcich
skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinným a pripojenie dôkazov, ktoré tieto skutočnosti
osvedčujú. Účelom uvedeného je zabezpečenie podkladov pre to, aby exekučný súd mohol posúdiť,

či vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, a ak dospeje k takémuto záveru,
následne posúdiť, či nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného
poriadku. V prípade, že oprávnený v zákonom stanovenej lehote nesplní jemu uloženú povinnosť
doplniť návrh na vykonanie exekúcie o uvedené náležitosti, z § 243f ods. 5 Exekučného poriadku
vyplýva povinnosť exekučného súdu exekúciu bez ďalšieho zastaviť, t.j. bez toho, aby súd vykonával
akékoľvek dokazovanie, príp. iné procesné úkony. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodovaciu činnosť

Ústavného súdu Slovenskej republiky, konkrétne na uznesenie pod č.k. II. ÚS 774/2016-7, zo dňa
27.10.2016, v ktorom sa uvádza: „Hoci ustanovenie § 243f ods. 1 Exekučného poriadku výslovneneurčuje, komu bolo potrebné v ustanovenej lehote doručiť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie (či
exekučnému súdu, alebo súdnemu exekútorovi), z napadnutého uznesenia vyvoditeľný právny záver
okresného súdu, že návrh bolo potrebné doplniť priamo exekučnému súdu, považuje ústavný súd

za ústavne udržateľný, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetné zákonom požadované
doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie slúžilo vo vymedzených prípadoch na posúdenie prípustnosti
ďalšieho pokračovania exekúcie, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť výlučne exekučný súd, a nie súdny
exekútor (§ 243f ods. 6 Exekučného poriadku). Aj preto bolo tiež vecou náležitej odbornej starostlivosti
a predvídavosti samotnej sťažovateľky, k predmetu činnosti ktorej patrí aj vymáhanie pohľadávok, aby

doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v konkrétnej veci doručila v zákonnej lehote aj príslušnému
exekučnému súdu, nielen poverenému súdnemu exekútorovi. V nadväznosti na uvedené ústavný súd
tiež poukázal na to, že právne dôsledky vyplývajúce z právneho záveru okresného súdu zároveň
prispievajú k naplneniu princípu právnej istoty účastníkov exekučného konania, keďže sa ním vylučujú
možné pochybnosti o skutočnom čase vykonania zákonom požadovaného procesného úkonu, a teda
o dodržaní či nedodržaní zákonom ustanovenej lehoty na jeho vykonanie.“ S prihliadnutím na uvedenú

rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky súd prvej inštancie prijal záver, že doplnenie
návrhu na vykonanie exekúcie mal oprávnený doručiť v lehote do 22.01.2016 priamo na súd. Právnym
následkom konania oprávneného, podľa súdu je nutnosť jeho konštatovania, že zákon č. 438/2015 Z.z.
nadobudol účinnosť dňa 23.12.2015, lehota 30 dní na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie teda
uplynula dňa 22.1.2016. Oprávnený si svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného

poriadku v stanovenej lehote nesplnil, na základe čoho súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 v spojení
s §243f ods. 5 Exekučného poriadku, a taktiež v zmysle § 243f ods. 4 v spojení s § 57 ods. 1 písm.
m) Exekučného poriadku zastavil. O trovách exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením, po ich
následnom predložení súdnym exekútorom.

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal napadnuté uznesenie
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Oprávnený podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Oprávnený považuje

napadnuté uznesenie za nepreskúmateľné. Nestotožňuje sa s názorom súdu vyjadreným v odôvodnení
rozhodnutia. Poukázal na skutočnosť, že predmetné exekučné konanie je vedené voči povinnému,
pričom hlavný kauzálny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Hlavný kauzálny vzťah, ako aj predmetné
exekučné konanie sa od začiatku vzťahuje na fyzickú osobu, ktorá uzatvorila zmluvu o úvere na
výkon podnikania, pričom novela exekučného poriadku týkajúca sa doplnenia návrhu na vykonanie

exekúcie sa vzťahuje na konania voči povinným, ktorí sú spotrebiteľmi. Oprávnený má za to, že
predmetné ustanovenie na dané exekučné konanie nemožno aplikovať, keďže hlavný kauzálny vzťah
nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko fyzická osoba v čase podpísania zmluvy o úvere a vystavení
zmenky prehlásila, že peňažné prostriedky žiadala poskytnúť na výkon podnikania. Zároveň oprávnený
podotkol, že už k samotnému návrhu na vykonanie exekúcie priložil nielen exekučný titul a zmenku, na

základe ktorej bol v exekučnom konaní priznaný nárok, ale aj Zmluvu o úvere, splatenie ktorého zmenka
zabezpečovala. Rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu oprávneného s povinným
vrátane dôkazov, ktoré ich osvedčujú boli podľa oprávneného súčasťou exekučného spisu, tak ako
na to upozornil v jeho doplnení návrhu na vykonanie exekúcie, preto má oprávnený za to, že splnil
povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 243f ods. 1 v spojení s §39 ods.4 Exekučného poriadku.

Oprávnený posudzovanie povinného ako spotrebiteľa výslovne odmieta. Poukázal na skutočnosť, že
dňa 12.2.2010 uzavrel s povinným Zmluvu o úvere, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na
účel zamestnania. Povinný v zmluve o úvere uviedol a aj osobitne podpísal vyhlásenie, že poskytované
peňažné prostriedky budú využité na tento účel (ďalej len ,,zmluva o úvere“). Oprávnený v danom
prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásení povinného, že ide o úver poskytnutý na výkon

podnikania. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinným následne poskytnutý úver aj využitý, oprávnený
neskúma, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Povinný ako dlžník navyše nemá zo
žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby preukazoval skutočné použitie finančných
prostriedkov. Oprávnený má za to, že z titulu platnej legislatívnej úpravy nie je toho názoru, že musí
vedieť či povinný (dlžník) v praxi naozaj použil finančné prostriedky na rovnaký účel ako deklaroval

v Zmluve o úvere. Preto zastáva názor, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď aplikoval
ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku a exekučné konanie zastavil.

5. Vyjadrenia k odvolaniu oprávneného podané neboli.6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie

podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie
je dôvodné.

7. V posudzovanom prípade sa exekučné konanie začalo dňa 31.1.2011, kedy bol do zápisnice pred

súdnym exekútorom spísaný návrh na vykonanie exekúcie. Podľa § 243h zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak tento zákon v § 243i až
243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov
účinných do 31. marca 2017.

8. Podľa § 9a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do

31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

9. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvej vety CSP).

10. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

11. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 12.2.2010 Zmluvu
o úvere, podľa ktorej oprávnený poskytol povinnému úver a povinný ako dlžník v zmluve prehlásil,
že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon zamestnania. Nároky z tejto Zmluvy o úvere boli
zabezpečené neúplnou zmenkou (blankozmenkou) vystavenou dňa 12.2.2010. Nakoľko si povinný
svoj záväzok riadne a včas nesplnil, čím sa dlh stal splatný v celku a v zmysle Dohody o vyplnení

zmenky, oprávnený vyplnil zmenku povinného o sumu a dátum začiatku úročenia a tá bola následne
predložená povinnému na zaplatenie. Napriek výzve povinný svoj dlh neuhradil, preto následne
oprávnený pristúpil k uplatneniu svojich práv cestou rozhodcovského konania v zmysle rozhodcovskej
doložky, ktorá je obsahom Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré podmienky sú súčasťou
Zmluvy o úvere. V rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou

Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, bol vydaný dňa 15.11.2010 rozhodcovský rozsudok
sp. zn. SR 10613/10. Označený rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom v tomto konaní. Z výpisu
z Obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I odvolací súd zistil, že oprávnený je
právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda je
oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery.

12. Podľa § 52 ods. 1,2,3,4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení platnom a účinnom
v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu
formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj
všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak

je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba,
ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Podľa § 243f ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 23.12.2015, v exekučných konaniach, ktoré
sa začali pred účinnosťou tohto zákona a v ktorých sa odo dňa účinnosti tohto zákona vyžadujú pri
podaní návrhu na vykonanie exekúcie náležitosti podľa § 39 ods. 4 je oprávnený povinný doplniť návrh
na vykonanie exekúcie podľa § 39 ods. 4 do 30 dní odo dňa účinnosti tohto zákona.

14. Podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, v návrhu na vykonanie exekúcie na podklade rozhodnutia,
ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou oprávnený opíše aj
rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným. Skutočnosti podľa prvej vety jepovinný opísať aj oprávnený, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov. K návrhu
na vykonanie exekúcie sa pripoja dôkazy, ktoré tieto skutočnosti osvedčujú.

15. Podľa § 243f ods.5 Exekučného poriadku, ak oprávnený návrh na vykonanie exekúcie nedoplní v
lehote podľa odseku 1, súd exekúciu zastaví.

16. Odvolací súd má za to, že Zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi konania je spotrebiteľskou
zmluvou, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovení zákona

o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere. Skutočnosť, že v zmluve
je uvedené, že bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník
v znení neskorších predpisov, nemá relevanciu zmeniť názor súdu o spotrebiteľskom charaktere zmluvy.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom. V predmetnej veci je nepochybné, že ide o spotrebiteľský vzťah, a to aj vzhľadom na

definíciu spotrebiteľa v Občianskom zákonníku, ktorý spotrebiteľa definuje ako fyzickú osobu, ktorá pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti. Dodávateľom (oprávneným) naformulované vyhlásenie o poskytnutí finančných
prostriedkov na účel „zamestnania“, považuje odvolací súd za formalistický pokus prostredníctvom
vopred pripraveného vyhlásenia na formulárovom tlačive vylúčiť tento záväzkovoprávny vzťah spod

pôsobnosti zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odvolací
súd má za to, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol skutočne poskytnutý povinnému
na výkon jeho podnikania ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, čiže oprávneného. Oprávnený však

žiadnym spôsobom nepreukázal, že úver má nespotrebiteľský charakter a bol povinnému poskytnutý na
takýto účel. Teda súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie týkajúce sa doplnenia návrhu na
vykonanie exekúcie v exekučných konaniach, nakoľko ide o konanie vykonávané na podklade zmenky
voči povinnému, ktorý je spotrebiteľom.

17. Oprávnený ďalej namietal, že napriek tomu, že vzhľadom na rozhodujúce skutočnosti týkajúce
sa vlastného vzťahu oprávneného s povinným sa na dané exekučné konanie ustanovenie o doplnení
návrhov na vykonanie exekúcie nemalo aplikovať, svoju povinnosť vyplývajúcu z § 243f ods. 1 v spojení
s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku si splnil. Odvolací súd aj túto námietku oprávneného považuje za
nedôvodnú, nakoľko z predloženého exekučného spisu je zrejmé, že podanie oprávneného označené

ako doplnenie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku
nebolo v zákonnej lehote doručené súdu, ale bolo doručené len súdnemu exekútorovi, ktorý to následne
postúpil súdu až dňa 3.2.2016. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie je potrebné
uviesť, že súd prvej inštancie správne vychádzal zo záveru Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyjadreného v jeho rozhodnutí pod sp. zn. II. ÚS 774/2016, v ktorom konštatoval, že návrh na doplnenie

exekúciebolopotrebnédoplniťpriamoexekučnémusúdu.Zasprávnypretotrebapovažovaťzáversúdu,
že ak oprávnený doplnenie návrhu nedoručil súdu v lehote do 22.1.2016, t.j. do 30 dní po uverejnení
zákona v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (dňa 24.12.2015), má sa za to, že nedoplnil návrh v
zákonom stanovenej lehote, preto súd prvej inštancie správne exekúciu zastavil podľa § 243f ods. 5
Exekučného poriadku.

18. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že nie sú dané oprávneným uvádzané odvolacie
námietky spočívajúce v nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie, preto odvolací súd
napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd má za to, že
odôvodnenie uznesenia súdu prvej inštancie je dostatočne presvedčivé a s jeho závermi sa stotožňuje,

preto v zmysle § 387 ods. 2 CSP sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1
CSP, podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešná strana, v danom prípade

povinný, ktorému však v súvislosti s odvolacím konaním trovy nevznikli, preto odvolací súd náhradu trov
odvolacieho konania účastníkom konania nepriznal.20. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3: 0 (ustanovenie § 393 ods. 2 druhej
vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§

427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).