Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. júl 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6CoCsp/11/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5622203213
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5622203213.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a

členov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Martiny Brniakovej, v spore žalobkyne: H. L., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom Z. XXX, XXX XX H., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr.
Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 950,- eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10Csp/47/2022-76 zo dňa 1. februára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10Csp/47/2022-76 zo dňa 1. februára 2023

potvrdzuje.

II. Žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdLiptovskýMikuláš(ďalej„súdprvejinštancie“)napadnutýmrozsudkomuložilžalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni 950,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvá veta výrokovej časti) a
žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (druhá veta výrokovej
časti).
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobou sa žalobkyňa domáhala voči

žalovanémuzaplatenia950,-eur,právnymdôvodomzaplateniaprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia
v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších
predpisov v účinnom znení. V žalobe uviedla, že dňa 23.11.2005 jej žalovaný ako veriteľ poskytol na
základe zmluvy o úvere č. 7102639 spotrebiteľský úver. Dňa 27.10.2006 jej poskytol ďalší spotrebiteľský
úver na základe zmluvy o úvere číslo 7103043. Napokon dňa 23.07.2007 jej poskytol spotrebiteľský
úver na základe zmluvy o úvere číslo 7103491. Z dôvodu absencie zákonom stanovených obligatórnych

náležitostí boli uvedené úvery postihnuté sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Preto bola povinná
uhradiť žalovanému len skutočne poskytnuté finančné prostriedky. Žalovanému uhradila finančné
prostriedky značne prevyšujúce poskytnuté plnenie, čím došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému
obohateniu. Preto sa obrátila na Okresný súd Liptovský Mikuláš, ktorý viedol konanie pod spis. zn.
5C/49/2016. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 7CoCsp/24/2022-274 zo dňa 27.07.2022, bola
žalovanémuuloženápovinnosťzaplatiťjejsumu2863,98eur,právnymdôvodomvydaniabezdôvodného
obohatenia, keďže spotrebiteľské úvery boli bezúročné a bez poplatkov. Súd tak deklaroval, že

postupom žalovaného boli porušené jej práva spotrebiteľa. Preto jej vznikol nárok na primerané finančné
zadosťučinenie. Žalobkyňa poukázala ďalej na to, že vznik ujmy v konaní o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia nie je potrebné skúmať a preukazovať, nakoľko na vznik uvedeného práva
postačuje samotné porušenie práva alebo povinnosti. Jediným kritériom posúdenia výšky primeranéhofinančného zadosťučinenia je primeranosť. Z dôvodu zneužitia jej slabšieho postavenia spotrebiteľa
získal žalovaný majetkový prospech za použitia nekalých obchodných praktík, v dôsledku čoho bola
nútená obrátiť sa s ochranou svojich práv na súd, čo vyústilo do časovo aj psychicky náročných konaní,

v ktorých bola vo vzťahu k žalovanému úspešná.
3. Žalovaný nevyužil svoje procesné a k doručenej žalobe sa nevyjadril a rovnako sa nezúčastnil
nariadeného pojednávania, pričom svoju neprítomnosť ospravedlnil a súhlasil s vykonaním
pojednávania v jeho neprítomnosti.
4. Na podklade listinných dôkazov súd prvej inštancie dospel k ďalej uvedeným skutkovým zisteniam.

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 7CoCsp/24/2022-274 zo dňa 27.07.2022 bol zmenený
rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5C/49/2016-67 zo dňa 14.06.2016 tak, že žalovanému
bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.863,98 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
8 % ročne od 05.04.2016 do zaplatenia, vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá a žalobkyni bol
priznanývočižalovanémunároknanáhradutrovkonaniavplnomrozsahu.Podľaodôvodneniarozsudku
mal odvolací súd preukázané, že medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom bola

dňa 23.11.2005 uzatvorená zmluva o úvere č. 7102639, ktorou žalovaný poskytol žalobkyni úver vo
výške 863,04 eura, dňa 27.10.2006 bola uzatvorená zmluva o úvere č. 7103043, na základe ktorej
žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 995,81 eur a dňa 23.07.2007 zmluva o úvere č. 7103491,
na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.327,75 eur. V uvedených zmluvách o
úvere absentovali zákonom vyžadované povinné náležitosti, a to údaj o RPMN, z ktorého dôvodu boli

úvery poskytnuté žalovaným žalobkyni bezúročne a bez poplatkov. Žalobkyňa od žalovaného obdržala
na základe zmluvy zo dňa 23.11.2005 sumu 863,04 eur a zaplatila 1.712,76 eur, na základe zmluvy
zo dňa 27.10.2006 obdržala 995,81 eur a uhradila 1.876,16 eur a na základe zmluvy z 23.07.2007
obdržala 1.327,75 eur a uhradila 2.461,68 eur. Žalovaný sa preto na úkor žalobkyne obohatil celkovo o
sumu 2.864 eur. Uvedený rozsudok Krajského súdu v Žiline nadobudol právoplatnosť dňa 31.08.2022. Z

upovedomenia o ukončení exekúcie, vydaného dňa 05.10.2022 súdnym exekútorom JUDr. Jaroslavom
Strakom v exekúcii vedenej pod spis. zn. 275EX 299/22, 15Ek/2529/2022, súd zistil, že dňa 5. 10. 2022
bolo ukončené exekučné konanie vedené vo veci oprávnenej H. L. proti povinnému POHOTOVOSŤ,
s. r. o., na vymoženie pohľadávky oprávnenej vo výške 2.863,98 eur, úroku z omeškania vo výške
8 % ročne zo sumy 2.863,98 eur od 05.04.2016 do zaplatenia, priznanej rozhodnutím Krajského

súdu v Žiline č. k. 7CoCsp/24/2022-274 zo dňa 27.07.2022. Z obsahu pripojeného spisu Okresného
súdu Liptovský Mikuláš spis. zn. 21Csp/12/2022 mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa
sa žalobou, doručenou súdu dňa 11.04.2016, o ktorej konanie bolo pôvodne vedené pod spis. zn.
5C/49/2016, domáhala voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 2.863,98 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 05.04.2016 do zaplatenia, ktoré vzniklo

plnením zo zmlúv o úvere č. 7103491, č. 7103043 a č. 7102639, uzavretých medzi žalobkyňou a
žalovaným, nad rámec poskytnutej sumy úverov, keďže v zmluvách absentoval údaj o RPMN. Okresný
súd Liptovský Mikuláš vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 14.06.2016 tak, že žalobu zamietol, z dôvodu
vznesenia námietky premlčania žalovaným, ktorú považoval za dôvodnú. Krajský súd v Žiline ako súd
odvolací rozsudkom č. k. 7Co/302/2016-105 zo dňa 09.11.2016 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Uznesením Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10.01.2018 bolo dovolanie žalobkyne
proti rozsudku odvolacieho súdu odmietnuté. Ústavný súd SR nálezom č. k. III.ÚS/43/2020-48 zo dňa
12.05.2022 rozhodol, že základné právo žalobkyne na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10.01.2018

porušené boli a uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10.01.2018 zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd SR uznesením spis. zn. 7Cdo/96/2020 zo dňa 28.02.2022
rozsudok Krajského súdu v Žiline spis. zn. 7Co/302/2016 zo dňa 09.11.2016 zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
5. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. ďalej uviedol, že žalobe

žalobkyne v celom rozsahu vyhovel, keďže mal preukázanú jej dôvodnosť. Žalobkyňa sa žalovaného
nároku domáhala právnym dôvodom zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia v súlade s
ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Medzi stranami sporu neboli sporné skutkové tvrdenia, teda
nebolo sporné, že žalobkyňa ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnila porušenie práva ustanoveného
zákonom, a to v konaní vedenom Okresným súdom Liptovský Mikuláš pôvodne pod spis. zn.

5C/49/2016, v ktorom jej bol rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 7CoCsp/24/2022-274 zo dňa
27.07.2022 voči žalovanému priznaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, predstavujúceho
sumupeňažnýchprostriedkov,ktorézaplatilažalovanémunadrámecreálneposkytnutýchúverov,keďže
úvery, poskytnuté žalovaným žalobkyni, sa považovali za bezúročné a bez poplatkov. Medzi stranamisporu taktiež nebola sporná výška žalobkyňou požadovaného finančného zadosťučinenia. S odkazom
na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/127/2017 a na nespornosť skutkových tvrdení
strán tak mal súd prvej inštancie za preukázané splnenie predpokladov, uvedených v ust. § 3 ods.

5 zákona č. 250/2007 z. z. pre priznanie finančného zadosťučinenia žalobkyni, keďže žalobkyňa ako
spotrebiteľ sa voči žalovanému úspešne na súde domohla práva na vydanie bezdôvodného obohatenia.
6. Zároveň preukázanú mal súd prvej inštancie aj primeranosť žalobkyňou požadovaného finančného
zadosťučinenia, a to s prihliadnutím k celkovej výške bezdôvodného obohatenia, ktoré bol povinný
žalovaný žalobkyni vydať, celkovej dĺžke a priebehu konania o vydanie bezdôvodného obohatenia

(žalobkyňa sa domohla svojho nároku proti žalovanému až po dobe viac ako 6 rokov potom, ako
musela v spore využiť mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie, ako sa aj so sťažnosťou obrátiť na
Ústavný súd SR), ako aj ku skutočnosti, že žalobkyňa sa svojho právoplatne priznaného nároku musela
domáhať formou exekúcie, keďže žalovaný žalobkyni získané bezdôvodné obohatenie ani napriek
súdnemu rozhodnutiu nevydal. Súd prvej inštancie v tomto kontexte tiež poukázal na to, že počas celého
obdobiatrvaniasúdnehokonaniaojejžalobenavydaniebezdôvodnéhoobohatenianastranežalobkyne

pretrvával stav majetkovej neistoty, pričom nemohla disponovať peňažnými prostriedkami, ktoré
žalovanému nad rámec poskytnutých úverov zaplatila. Napokon súd prvej inštancie rozhodnutie o výške
priznaného nároku odôvodnil tým, že výška požadovaného finančného zadosťučinenia nedosahovala
ani tretinu priznaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.
7. Citujúc napokon ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(ďalej „CSP“) súd prvej inštancie priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu s prihliadnutím na plný úspech žalobkyne vo veci.
8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom jeho rozsahu podal v zákonom určenej lehote odvolanie
žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Žalovaný namietal naplnenie odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h)
CSP. K uplatneniu týchto dôvodov uviedol, že neuznáva žalobkyňou vznesený nárok na finančné
zadosťučinenieaničododôvodu,aničodovýšky.Žalovanýzdôraznil,žežalobkyňanijakýmrelevantným
spôsobom neodôvodnila vznesený nárok na finančné zadosťučinenie. Mal za to, že žalobkyni finančné
zadosťučinenie neprislúcha, keďže neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žiadna

ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, žalobkyni nevznikla. Ako môže byť
poskytnutá dlžníkovi (žalobkyni) právna ochrana, keď sám je ten, kto ako prvý porušil svoje povinnosti,
keďže si neplnil záväzky, ku ktorým pristúpil.
10. V ďalšom žalovaný produkoval svoj právny názor ohľadom výkladu ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z., pričom uviedol, že toto ustanovenie síce priznáva spotrebiteľovi právo domáhať sa

primeraného finančného zadosťučinenia, avšak toto je potrebné vykladať reštriktívne. Pri rozhodovaní
o tom, či sa prizná primerané finančné zadosťučinenie a v akej výške, je potrebné zohľadniť nielen
úspešnosťtejktorejstrany,aleajinéokolnosti,ktorémajúvplyvnakonkrétnyprípad.Primeranéfinančné
zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych
formách. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy len v tých prípadoch,

keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je
dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom,
ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Na právny vzťah,
ktorý vznikol na základe zmluvy sa aplikujú ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) ako predpisu lex generalis vo vzťahu k zákonu č.

250/2007 Z. z. ako predpisu lex specialis. Z uvedeného vyplýva, že na právnu úpravu nemajetkovej
ujmy spotrebiteľa zakotvenú inštitútom primeraného finančného zadosťučinenia sa primerane vzťahujú
ustanovenia náhrady ujmy podľa OZ. Potom, ak osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 250/2007
Z. z., neupravuje výšku finančného zadosťučinenia, v prípade vzniku nemajetkovej ujmy, je súd povinný
aplikovať ust. § 13 ods. 3 OZ. Žalovaný zároveň odmietol vyjadrenia žalobkyne, ktoré mali evokovať

stav, že jej spôsobil svojím konaním nemajetkovú ujmu, a preto pri posudzovaní svojho konania
žiadal dôslednú aplikáciu relevantných vnútroštátnych a európskych predpisov (smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11.05.2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči
spotrebiteľom na vnútornom trhu a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice
Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu

a Rady (ES) č. 2006/2004).
11. Žalovaný vyjadril názor, že pri rozhodovaní o nároku žalobkyne bolo za účelom zabezpečenia
spravodlivosti potrebné prihliadať na osobitné okolnosti prípadu, a to konkrétne okolnosti týkajúce sa
vzťahu strán, ako aj konanie žalobkyne, ktorá sa domáha zaplatenia finančného zadosťučinenia napriektomu, že sama konala v rámci kontraktačného postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásila,
že súhlasí s obsahom zmluvy o úvere, bola oboznámená so všeobecnými podmienkami poskytnutia
spotrebiteľského úveru; nemala k nim žiadne výhrady a zaviazala sa ich dodržiavať. Žalobkyňa svojim

podpisom na zmluve ďalej prehlásila, že si zmluvu prečítala, že ju uzatvorila vážne, zrozumiteľne,
nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Uzavretie zmlúv nemalo v žiadnom prípade
za následok nezákonné postihnutie majetku žalobkyne a jej vlastníctva. Žalobkyňa si bola vedomá
svojich záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv, a preto dobrovoľne uhrádzala všetky splátky. Žalovaný mal
za to, že vážnosť vôle nie je možné zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa. Niet pochýb o tom, že

žalobkyňajepriemernýmspotrebiteľomvzmyslejudikatúryEurópskehosúdnehodvora.Vdôsledkutoho
nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane žalobkyne, ktorá bola pri uzavieraní zmluvy dobre
informovaná, avšak ľahostajná. Uvedenému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu priznaním
finančného zadosťučinenia.
12. Žalovaný mal za to, že nepostačuje všeobecná konštatácia funkcie primeraného finančného
zadosťučinenia. Žalobkyňa neodôvodnila jasne a určito skutkové okolnosti týkajúce sa záväzkovo-

právnehovzťahumedzinímažalovaným.Žalobkyňaaninijakýmspôsobomnetvrdilaanepreukázala,že
si žalovaný nesplnil svoju poučovaciu povinnosť voči nej. Svojím podpisom prejavila svoj súhlas s tým,
že bola osobitne poučená o jednotlivých náležitostiach zmluvy. V konaní nepreukázala ani nevysvetlila,
v čom má primeranosť finančného zadosťučinenia spočívať. Mali byť zohľadnené všetky okolnosti,
ktoré majú vplyv na konkrétny prípad, teda, či v tomto prípade žalobkyňa utrpela nejakú morálnu ujmu,

prípadne v akom rozsahu.
13. Žalovaný tak považoval za predpoklady priznania finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z. z.: - porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.
z. a osobitnými predpismi, - úspešné uplatnenie porušeného práva alebo povinnosti, - primeranosť
zadosťučinenia, - zodpovedná osoba, - nemajetková ujma. Všetky uvedené predpoklady priznania

finančného zadosťučinenia musia byť naplnené kumulatívne. Vágnosť pojmu „primeranosť“ umožňuje
subjektívny výklad a v praxi spôsobuje aplikačné problémy. V zákone nie je bližšie konkretizované,
podľa akých kritérií sa má posudzovať, či je priznanie finančného zadosťučinenia primerané. Účelom
predmetného ustanovenia je často deklarovaná generálna prevencia, ponímaná najčastejšie ako
prostriedok zamedzenia zneužívania silnejšieho postavenia dodávateľa v spotrebiteľskom právnom

vzťahu. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok
ospravedlňujúci ľahostajnosť spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez
toho, aby sa sám zaujímal o svoje povinnosti plynúce mu z existujúceho záväzkovo-právneho
vzťahu. Dodávateľ (žalovaný) spotrebiteľa (žalobkyňa) nijakým spôsobom nenútil vstúpiť do záväzkovo-
právneho vzťahu a vo väčšine prípadov mu umožní sa so zmluvnými dojednaniami oboznámiť.

Skutočnosť, že spotrebiteľ neprejavuje absolútne žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými
ustanoveniami a pochopiť ich obsah, nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa. Inštitút primeraného
finančného zadosťučinenia nesmie slúžiť na duplicitné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Primerané finančné zadosťučinenie ako inštitút súkromného práva v podmienkach SR a
konštantnej judikatúry nesleduje reparačnú funkciu, tak ako je to v prípade náhrady škody. V prípade, ak

bola spotrebiteľovi skutočne spôsobená ujma sa do popredia dostáva kompenzačná funkcia (restitutio
in integrum), t. j. navrátenie do predošlého stavu.
14. Žalovaný v súvislosti s uvedeným považoval finančné zadosťučinenie priznané žalobkyni za
poskytujúce ochranu a ospravedlňujúce jej ľahostajnosť. Takto priznané finančné zadosťučinenie nie
je možné považovať za žiadnych okolností za primerané a spravodlivé. Určenie konkrétnej výšky je

síce vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov, ktoré sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý
prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone, avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného
zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. Vo
vnútroštátnom prostredí môže byť teda vytvorený a aplikovaný vlastný model sankcionovania tak, aby
bola možná náprava súladná s právnym poriadkom. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

každému subjektu, t. j. aj subjektu správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom prípade nemožno chápať
ako pozitívne preventívne pôsobenie. Práve naopak, takýto postup v aplikačnej praxi súdov by mal
za následok ľahostajnosť každého spotrebiteľa, ktorý dôverujúc bezhraničnej ochrane súdov, bude
vstupovať do akéhokoľvek právneho vzťahu bez toho, aby sa spoliehal aj na vlastný úsudok.
15. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne

správny potvrdiť a priznať jej proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.
16. K odvolacím námietkam žalobkyňa primárne uviedla, že žalovaný neprípustne až v konaní pred
odvolacím súdom použil prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, a preto by natieto nemal odvolací súd prihliadať (§ 366 CSP). K podmienkam vzniku práva spotrebiteľa podľa ust. §
3 ods. 5 veta posledná zákona č. 250/2007 Z. z. uviedla, že v tomto ustanovení zákona je koncipovaná
základná právna úprava vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie. V tejto jednej vete je

sústredená pozornosť na 4 základné podmienky pre vznik nároku spotrebiteľa, ktorých splnenie by mu
mali garantovať úspešné uplatnenie práva na finančné zadosťučinenie na súde po voľnej úvahe súdu o
jehovýške.Týmitopodmienkamisú:1.žalobcamusímaťpostaveniespotrebiteľa,2.zostranyporušiteľa
došlo k porušeniu práva alebo povinnosti zo zákona č. 250/2007 Z. z. alebo z osobitných predpisov na
ochranu spotrebiteľa, 3. spotrebiteľ musí porušenie práva alebo povinnosti úspešne uplatniť na súde,

4. právo na primerané finančné zadosťučinenie spotrebiteľovi prináleží od toho, kto za porušenie práva
alebo povinnosti zodpovedá. Ako vyplynulo z napadnutého rozsudku, všetky uvedené podmienky boli
naplnené. Žalovaný akoby vôbec nepochopil koncept nároku na primerané finančné zadosťučinenie
podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a jeho argumenty nemajú oporu ani v tomto ustanovení
ani v rozhodovacej praxi súdov nižšieho či vyššieho stupňa zaoberajúcich sa týmto typom nároku.
17. V ďalšom žalobkyňa namietala, že žiaden právny predpis nikde nedefinuje ako podmienku vzniku

nároku spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie skutočnosť deklarovanú žalovaným, že
porušenie práva nie je už možné napraviť inak. Uvedené si žalovaný buď iba domyslel alebo prebral
z právneho ustanovenia, ktoré na daný právny vzťah nie je možné aplikovať a ktoré upravuje odlišný
nárok z iného záväzkového vzťahu. Argumentácia žalovaného nápadne navodzuje dojem o výklade
právnychnoriem,ktorévšaksprejednávanýmprípadomnesúvisia.Rovnakozazavádzajúcupovažovala

žalobkyňa argumentáciu žalovaného, že inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nesmie slúžiť
na duplicitné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. Účelom ust. § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z. je odradiť podnikateľov od porušovania práv spotrebiteľa (preventívna funkcia), ako
aj potrestať za už dokonané porušenie spotrebiteľských práv (sankčná funkcia). Podanou žalobou sa
nedomáha vydania bezdôvodného obohatenia ako sa snažil navodiť žalovaný. Tieto dva inštitúty sú

oddelené a samostatné a nemožno ich zlučovať. Primeraným finančným zadosťučinením dochádza
k dovŕšeniu ochrany spotrebiteľa. Ďalej žalobkyňa namietala, že pre vznik žalovaného práva podľa
toho času účinného znenia ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. (ktoré bolo potrebné aplikovať
aj v súdenom prípade) nie je nutné preukazovanie vzniku akejkoľvek ujmy spotrebiteľa. Napriek tomu
žalobkyňa produkovala tvrdenia, že ako spotrebiteľka utrpela ujmu minimálne v psychickej rovine, a

to neprimeranou záťažou spôsobenou nezákonným postupom veriteľa, ktorý jej predložil zmluvy o
spotrebiteľských úveroch v rozpore so zákonom, zneužíval svoje silnejšie postavenie, vykonával jej
zrážky zo mzdy, na ktoré nemal nárok, čím výrazne narušil jej ekonomickú a majetkovú stabilitu aj
jej rodiny. Bola nútená sa s ochranou svojich práv obrátiť na príslušný súd za účelom poskytnutia
súdnej ochrany. Celý tento zdĺhavý a náročný postup trvajúci roky bol pre ňu ako spotrebiteľku

nesmiernou psychickou záťažou, ktorá napriek tomu, že ujma nie je v súčasnej právnej úprave jedným
z definičných znakov práva na primerané finančné zadosťučinenie, iba umocnila vznik a existenciu ňou
uplatneného práva. Suma vo výške 950,- eur je vo vzťahu k porušeniu práv spotrebiteľa, dlhotrvajúceho
procesu hájenia a následného uplatňovania jeho práv, ekonomickej a majetkovej neistote v dôsledku
neprijateľného konania zo strany žalovaného, primeraná.

18. Žalovaný sa súčasne podľa žalobkyne celkom účelovo v odvolaní snažil vytvoriť dojem, že za jeho
porušenie predpisov na ochranu spotrebiteľa nesie zodpovednosť spotrebiteľ. Toto tvrdenie vyznieva
absurdne, a to najmä s prihliadnutím na množstvo súdnych konaní, v ktorých bol upozornený na
zdržanie sa použitia nekalých obchodných praktík, neprijateľných zmluvných podmienok v zmluvách o
spotrebiteľských úveroch, o povinnosti dodržiavať predpisy na ochranu spotrebiteľa a pod. Predmetné

tvrdenia žalovaného by mohli mať svoje miesto v pôvodnom konaní, v ktorom sa dokazovali okolnosti
uzavretia samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj opomenutie povinností zo strany veriteľa
dodržiavať obligatórne ustanovenia vyššie citovaných právnych predpisov (okrem toho vzhľadom
na skutočnosť „ex lege“ neplatnosti kogentných právnych noriem je odkaz na zavinenie žalobkyne
bezpredmetný).

19. Žalovaný v odvolacej replike zásadne zotrval na svojej odvolacej argumentácii, pričom túto nijako
nedoplnil.
20. Žalobkyňa odvolaciu dupliku nepodala.
21. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané
oprávneným subjektom (§ 359 CSP - súd prvej inštancie rozhodol v neprospech žalovaného, keď žalobe

vyhovel v celom rozsahu), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto
opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania
postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust.

§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny v celom rozsahu potvrdil.
22. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v
celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej
inštancie založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie

o žalobe žalobkyne, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods.
2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na
konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
23. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku
alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu
prvejinštancie,ktorésapreskúmavavodvolacomkonaní.Vdvojinštančnomsúdnomkonanírozhodnutia
súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
24. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný

odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia
súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť v
zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia
zistil. Nesplnenie procesných podmienok odvolací súd nezistil.

25. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalovaného
formulované v jeho opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal
inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie.
26. Žalovaný v odvolaní namietal, že žalobkyňa nijakým relevantným spôsobom neodôvodnila uplatnený
nárok na finančné zadosť učinenie. Mal za to, že žalobkyni uplatnený nárok neprislúcha, keďže

neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žalobkyni nevznikla žiadna ujma, naopak ona
sama ako prvá v ich vzájomnom právnom vzťahu porušila svoje povinnosti, si neplnila záväzky, ku
ktorým pristúpila. V kontexte tohto žalovaný prezentoval svoj právny výklad ust. § 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z. z., v zmysle ktorého možno spotrebiteľovi priznať primerané finančné zadosťučinenie
len v prípade, že mu vznikla nemajetková ujma a k porušeniu jeho práv došlo takým spôsobom, ktorý

si vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušení. Cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je totižto dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, keď porušenie
práva už nie je možné napraviť inak. Žalovaný zároveň prezentoval právny názor, že v prípade práva
na primerané finančné zadosťučinenie je nutné aplikovať OZ ako normu lex generalis, konkrétne ust. §
13 ods. 3 OZ. S právnou argumentáciou žalovaného sa odvolací súd nestotožnil.

27. Odvolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.
má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť
dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť

ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,
ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením
porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech

spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za
škodu,zbezdôvodnéhoobohatenia,alebovovýrokurozsudkuurčíneprijateľnosťkonkrétnevymedzenej
zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
spis. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri

uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.
Je preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil

rozsah finančného zadosťučinenia
(z rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, z ktorého pri svojom
rozhodnutí vychádzal aj súd prvej inštancie a taktiež na ktorý poukázala aj žalobkyňa vo vyjadrení k
odvolaniu žalovaného).
28. Z uvedeného v predchádzajúcom odseku tak potom vyplýva neopodstatnenosť právnych úvah

žalovaného,keďust.§13ods.3OZniejemožnéaplikovaťvovzťahukust.§3ods.5zákonač.250/2007
Z. z. ako normu lex generalis vo vzťahu k norme lex specialis. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje,
že jedinou zákonnou podmienkou pre vznik práva spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie
podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 z. z. je úspešné uplatnenie porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Vznik tohto práva tak nie je možné viazať na
preukázanie akejkoľvek ujmy vzniknutej spotrebiteľovi, a teda takáto ujma nie je predpokladom vzniku

žalovaného nároku na poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia, ako sa to snažil tvrdiť
žalovaný v odvolaní. Rovnako vznik uplatneného práva nie je podmienený ani tým, že prichádza do
úvahy len v tých prípadoch, kedy už nie je možné porušenie práva napraviť inak.
29. V súdenom prípade si žalobkyňa žalovaný nárok uplatnila ma podklade toho, že v konaní vedenom
na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod spis. zn. 5C/4/2016 a následne na Krajskom súde v Žiline

pod spis. zn. 7CoCsp/24/2022 si úspešne uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v
celkovej sume 2.863,98 eur, ktoré žalovanému vzniklo na úkor žalobkyne jej plnením žalovanému v
rozsahu sumy 2.863,98 eur. Žalobkyňa súčasne odôvodnila žalovaný nárok tým, že z dôvodu zneužitia
jej slabšieho postavenia ako spotrebiteľa žalovaný získal majetkový prospech za použitia nekalých
obchodných praktík, v dôsledku čoho bola nútená obrátiť sa s ochranou svojich práv na súd, čo vyústilo

dočasovoajpsychickynáročnýchkonanípredsúdom,naktorombolavovzťahukžalovanémuúspešná.
V danom prípade išlo o masívny zásah do jej majetkovej stability. Neobstojí tak námietka žalovaného, že
žalobkyňa nijakým relevantným spôsobom neodôvodnila vznesený nárok na finančné zadosťučinenie.
30. Z rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 7CoCsp/24/2022-274 zo dňa 27.07.2022 vyplýva, že plnenie
žalobkynevrozsahusumy2.863,98eurboloplnenímbezprávnehodôvodu,keďžezdôvoduneuvedenia

náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskejobchodnejinšpekciivzneníneskoršíchpredpisovvtrochzmluváchoúvereuzavretýchmedzi
žalobkyňou ako spotrebiteľom (dlžníkom) a žalovaným ako dodávateľom (veriteľom) bolo potrebné
považovať poskytnuté úvery za bezúročné a bez poplatkov, teda žalobkyňa bola povinná žalovanému

vrátiť len zmluvne poskytnuté peňažné prostriedky (istinu spotrebiteľského úveru). Pokiaľ tak žalobkyňa
nad rámec svojho peňažného záväzku vrátiť žalovanému poskytnuté peňažné prostriedky uhradila
žalovanému sumu 2.863,98 eur plnila tak bez právneho dôvodu. V zmysle vyššie zmieneného uznesenia
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/389/2015 zo dňa 14.09.2016 si tak žalobkyňa proti žalovanému
úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. a osobitnými

predpismi, ako to má na mysli ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Potom už bez ďalšieho bolo možno
uzavrieť (zhodne so súdom prvej inštancie), že došlo k naplneniu podmienok pre vznik žalobkyňou
uplatneného nároku v súdenej veci, teda nároku na primerané finančné zadosťučinenie čo do jeho
základu.
31. Žalovaný v ďalšom v odvolaní žiadal, aby bolo pri rozhodovaní v súdenej veci prihliadané aj na to, že

žalobkyňasamavrámcikontraktačnéhopostupuľahostajne,keďsvojimpodpisomvyhlásila,žesúhlasís
obsahomzmluvyoúvere,bolaoboznámenásovšeobecnýmipodmienkamiposkytnutiaspotrebiteľského
úveru, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Žalobkyňa prejavila vážnu vôľu vstúpiť
do zmluvného vzťahu s ním, a túto nemožno zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa, bola si plne
vedomá svojich záväzkov zo zmlúv a preto dobrovoľne uhrádzala všetky splátky. U žalobkyne tak

nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na jej strane, ktorá bola dobre informovaná pri uzatváraní
zmlúv, avšak ľahostajná. Takémuto konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu priznaním finančného
zadosťučinenia. Pokiaľ ide o túto časť odvolacej argumentácie odvolací súd poukazuje na to, že
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (§ 149 CSP, teda aj skutkové tvrdenia
podľa § 150 CSP), ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť

len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho
obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie (§ 366 CSP). Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v konaní pred súdom prvejinštancie zostal úplne pasívny, k riadne doručenej žalobe sa napriek výzve súdu písomne nevyjadril
a ani nevyužil právo zúčastniť sa nariadeného pojednávania vo veci, pričom svoju neprítomnosť na
pojednávaní ospravedlnil len nekonkrétne vysokou pracovnou zaneprázdnenosťou, ktoré tvrdenie ničím

nepreukázal. Žalovaný tak svoje skutkové tvrdenia o priebehu kontraktačného procesu pri uzatváraní
dotknutých zmlúv o úvere, ako prostriedky procesnej obrany, použil až v odvolacom konaní. Išlo tak o tzv.
novotyvodvolacomkonaní,pričomodvolacísúddospelkzáveru,žetietonemohlibyťpoužitéžalovaným
až v odvolacom konaní, pretože neboli zjavne naplnené podmienky v zmysle ust. § 366 CSP. Je úplne
zjavné, že uvedené skutkové tvrdenia sa netýkali procesných podmienok [písm. a)], ani vylúčenia sudcu

alebo nesprávneho obsadenia súdu [písm. b)] a taktiež ani nimi nemalo byť preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [písm. c)]. Napokon je úplne
zrejmé, že žalovaný musel mať vedomosť o všetkých ním tvrdených skutočnostiach už pred začatím
konania v súdenej veci, a preto ich neuplatnil, hoc túto možnosť preukázateľne mal, v konaní pred súdom
prvej inštancie len svojim zavinením (pasivitou v spore). V nadväznosti na to, odvolací súd nemohol
prihliadať na skutkové tvrdenia žalovaného uvedené v podanom odvolaní. Odhliadnuc od uvedeného

odvolacísúdkonštatuje,žeskutkovétvrdeniažalovanéhobyaninebolispôsobilézvrátiťzáversúduprvej
inštancie o naplnení podmienok podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o oprávnenosti základu
žalovaného nároku na primerané peňažné zadosťučinenie. Je tomu tak z dôvodu, že súd (konkrétne
Krajský súd v Žiline v rozsudku č. k. 7CoCsp/24/2022-274 zo dňa 27.07.2022) už právoplatne judikoval
porušeniepovinnostízostranydodávateľa(žalovanéhoakoveriteľa)uviesťvšetkyobligatórnenáležitosti

zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. vo všetkých troch
dotknutých zmluvách o úvere uzavretých medzi stranami sporu, čo bolo základom pre jeho rozhodnutie
o priznaní bezdôvodného obohatenia žalobkyni voči žalovanému. Teda skutkové tvrdenia žalovaného
neboli spôsobilé akokoľvek zvrátiť záver, že žalobkyňa úspešne v konaní vedenom na Okresnom
súde Liptovský Mikuláš pod spis. zn. 5C/49/2016 a následne na Krajskom súde v Žiline pod spis. zn.

7CoCsp/24/2022 úspešne uplatnila porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007
Z. z. a osobitnými predpismi, čo je jedinou podmienkou pre vznik jej práva na primerané finančné
zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Nad rámec už uvedeného, vychádzajúc z
odôvodneniarozsudkuKrajskéhosúduvŽilineč.k.7CoCsp/24/2022-274zodňa27.07.2022,tiežmožno
konštatovať nedôvodnosť tvrdení žalovaného, že žalobkyňa ako prvá porušila svoje zmluvné povinnosti,

keď si neplnila záväzky, ku ktorým pristúpila. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobkyňa mala, z dôvodu
bezúročnosti a bezpoplatkovosti všetkých troch poskytnutých spotrebiteľských úverov, povinnosť len
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky. Tieto aj v rámci dojednanej doby 12 mesiacov po ich poskytnutí
vrátila, pričom všetky jej plnenia nad tento rozsah boli plneniami bez právneho dôvodu.
32. Žalovaný v ďalšom v podanom odvolaní namietal neprimeranosť súdom prvej inštancie priznaného

finančného zadosťučinenia žalobkyni. To to považoval za poskytujúce ochranu a ospravedlňujúce
ľahostajnosť žalobkyne. Takto priznané finančné zadosťučinenie nepovažoval za žiadnych okolností za
primerané a spravodlivé. Určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov,
ktoré sú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone,
avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na

nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla.
33. Ako už bolo vyššie uvedené, vznik akejkoľvek ujmy spotrebiteľa nie je predpokladom vzniku práva
spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. V
individuálnych okolnostiach posudzovaného prípadu však môže byť vzniknutá ujma (či už materiálna,
alebo nemajetková) jednou z okolností, na ktorú by mal pri určovaní výšky nároku spotrebiteľa

na primerané finančné zadosťučinenie konajúci súd prihliadať. Súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku (odsek č. 14) riadne odôvodnil svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o výšku priznaného
nároku. Súd prvej inštancie prihliadal k celkovej výške bezdôvodného obohatenia, ktoré bol povinný
žalovaný žalobkyni vydať, celkovej dĺžke a priebehu konania o vydanie bezdôvodného obohatenia
(popísané v odsekoch č. 7 a č. 9 odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa

sa domohla svojho nároku proti žalovanému až po dobe cca 6 rokov a 4 mesiace potom, ako
musela v spore využiť mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie, ako sa aj so sťažnosťou obrátiť
na Ústavný súd SR), ako aj ku skutočnosti, že žalobkyňa sa svojho právoplatne priznaného nároku
musela domáhať formou exekúcie (popísané v odseku č. 8 odôvodnenia napadnutého rozsudku), keďže
žalovaný žalobkyni získané bezdôvodné obohatenie ani napriek súdnemu rozhodnutiu nevydal. Súd

prvej inštancie v tomto kontexte tiež poukázal na to, že počas celého obdobia trvania súdneho konania o
jejžalobenavydaniebezdôvodnéhoobohatenianastranežalobkynepretrvávalstavmajetkovejneistoty,
pričom nemohla disponovať peňažnými prostriedkami, ktoré žalovanému nad rámec poskytnutých
úverov zaplatila. Napokon súd prvej inštancie rozhodnutie o výške priznaného nároku odôvodnil tým,že výška požadovaného finančného zadosťučinenia nedosahovala ani tretinu priznaného nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie prihliadal na individuálne
okolnosti posudzovanej veci a na podklade týchto dospel k záveru o primeranosti výšky žalobkyňou

uplatneného nároku. S týmto posúdením sa v plnom rozsahu stotožnil aj odvolací súd. Je zrejmé, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je vo svojej podstate duplicitným priznaním nároku žalobkyne na
vydanie bezdôvodného obohatenia, ani náhradou materiálnej škody. Zároveň odvolací súd poukazuje
na neopodstatnenosť snáh žalovaného vyjadrených v dôvodoch odvolania, kedy žalovaný bagatelizoval
porušenie jeho povinností podľa zákona č. 258/2001 Z. z. Až absurdne vyznieva jeho obrana, ktorá

spočívala len na tom, že žalobkyňa vstupovala do právneho vzťahu s ním na podklade vážnej a slobodne
prejavenej vôle, avšak ľahostajne, bez vlastného úsudku, v konečnom dôsledku bezhranične dôverujúc
v súdnu ochranu. Koncept právnej ochrany spotrebiteľa je, či už vo vnútroštátnom alebo únijnom
práve, totiž budovaný práve na základe skutočnosti, že spotrebiteľ vstupuje do právnych vzťahov s
dodávateľom ako slabšia zmluvná strana, keďže profesionálne skúsenosti pri kontraktačnom procese
výrazne zvýhodňujú dodávateľa oproti spotrebiteľovi. Práve z tohto dôvodu zákon ukladá dodávateľovi

rôznepovinnosti,abysatakvyrovnaluvedenýnerovnovážnyvzťahmedzispotrebiteľomnajednejstrane
a dodávateľom na strane druhej. Ako už bolo niekoľkokrát uvedené, práve žalovaný ako dodávateľ svoje
povinnosti podľa predpisu na ochranu spotrebiteľa porušil.
34. V nadväznosti na uvedené dospel odvolací súd k záveru o neopodstatnenosti odvolania žalovaného,
nevzhliadol žalovaným tvrdené odvolacie dôvody (keďže súd prvej inštancie na základe vykonaných

dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho
posúdenia veci), a preto napadnutý rozsudok tak v meritórnom výroku (prvá veta výrokovej časti
rozsudku súdu prvej inštancie), ako aj v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania (druhá veta
výrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie) ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 262 ods. 1 v

spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal proti žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keďže žalobkyňa mala v tomto štádiu konania
plný úspech. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

36. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba

oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].