Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. august 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/173/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7819200176
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7819200176.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členiek

JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Zuzany Stolárovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.
XX, XXX XX, zastúpený JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom so sídlom v Rožňave, Cyrila a Metoda 4,
protižalovanému:ObecLúčka,IČO:00328481,sídloLúčka39,04942,zastúpenýJUDr.JánomHalkom,
advokátom so sídlom v Rožňave, Cyrila a Metoda 2, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o
odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 5. apríla 2022 č.k.
9C/3/2019 – 267 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I.

M e n í rozsudok vo výroku II. tak, že žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol
žalobu (výrok I.), ktorou žalobca žiadal, aby súd určil, že do výlučného vlastníctva žalobcu patrí
nehnuteľnosť - parcela číslo 1650/19, zastavané plochy a nádvoria o výmere 61 m2, k.ú. C., zameraná

geometrickým plánom č.10/2018 vyhotovený D. E. E. - Geoplán, Šafárikova č.116, Rožňava, zo dňa
12.04.2018, úradne overený Okresným úradom Rožňava, katastrálny odbor, dňa 25.04.2018 z parcely
KN-E č. 1551/1 o výmere 12 889 m2 zapísanej na LV č. XXX, k.ú. C.. Stranám nárok na náhradu trov
konania nepriznal (výrok II.).

2. V odôvodnení súd poukázal na tvrdenie žalobcu v žalobe a v priebehu sporu, najmä že v žalobe
označenú nehnuteľnosť užíval ako vlastník otec žalobcu F. B. od roku 1950, kedy došlo k reálnej

deľbe pozemkov medzi otcom žalobcu a jeho bratom G. B.. V rokoch 1950 až 1952 si otec žalobcu
postavili rodinný dom súp. č. 57 ktorý sa nachádza na teraz označenej parcele registra „C“ č. 30/1,
zastavané plochy a nádvoria, ako aj komoru na parcele registra „C“ č. 30/3, zastavané plochy a nádvoria,
zapísaných na LV č.XX, k.ú. C.. V roku XXXX zomrel otec žalobcu a na základe dedičského rozhodnutia
D366/67 ŠN Rožňava nadobudli predmetné nehnuteľnosti žalobca a jeho súrodenci H. I. J. B., F. B., K.
I. J. B.. V roku 1991 na základe kúpnej zmluvy spísanej na ŠN Rožňava, dňa 22.10.1991 č.N301/91,
NZ292/91 nadobudol predmetnú nehnuteľnosť žalobca. Kúpna zmluva bola registrovaná ŠN v Rožňave,

dňa 22.10.1991 pod č.R-I-786/91. Od roku 1991 žalobca užíva predmetnú nehnuteľnosť parcelu č.
1650/19 nerušene a v presvedčení že je jej vlastníkom. Žalobca parcelu užíva dobromyseľne, ako svoju
vlastnú v hraniciach, ako je zameraná geometrickým plánom. Predmetná parcela je riadne oplotená
a je využívaná ako dvor k rodinnému domu súp. č. 57. Žalovaný podľa § 281 až § 288 Obchodnéhozákonníka vyhlásil obchodnú verejnú súťaž č. 6/2018 na predaj majetku Obce Lúčka. Predmetom
obchodnej verejnej súťaže je nehnuteľný majetok - pozemok parc. č. 1650/20 vedený na LV č. XXX,
druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 47 m2. Lehota na doručenie cenových ponúk

záujemcov sa stanovila do 15.10.2018 do 12.00 hod.. Podaním zo dňa 11.10.2018 žalobca požiadal
žalovaného o zrušenie obchodnej verejnej súťaže z dôvodu, že predmet verejnej obchodnej súťaže je
jehovlastníctvomapredmetnýpozemokt.j.parceluč.1650/20užívaakodvorprirodinnomdomesúpisné
číslo XX. Žalobca podaním, ktoré doručil žalovanému dňa 15.10.2018, doplnil svoju žiadosť a žiadal
verejnú súťaž zrušiť. Parcela registra „C“ č. 1650/20, zastavané plochy a nádvoria, kat. úz. C., zapísaná

na LV č. XXX, bola vytvorená geometrickým plánom D. L., č. 17/2018 zo dňa 22.8.2018 z parcely KN-
E č. 1551/1. Geometrickým plánom č. 10/2018 zo dňa 12.4.2018 vyhotoveným D. E. E., bola vytvorená
parcela č. 1650/19, zastavané plochy a nádvoria, z parcely KN-E č. 1551/1. Ide o totožnú parcelu, ktorá
bola zameraná geometrickým plánom D. L. a ktorá je predmetom verejnej súťaže. V skutočnosti túto
parcelu užíva žalobca od roku 1991 a pred ním ju užívali jeho rodičia od roku 1950. Ide o užívanie parcely
ktorá je oplotená a tvorí dvor k rodinnému domu žalobcu súp. č. 57. Žalobca podaním zo dňa 17.10.2018

žiadal o zablokovanie pozemku a súčasne predložil aj kópiu katastrálnej mapy Okresný súd Rožňava,
ktorý uznesením zo dňa 14.12.2018 rozhodol o neodkladnom opatrení tak, že žalovaný je povinný zdržať
sa nakladania s pozemkom evidovaným na mape určeného operátu ako parcela č. 1650/20, zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 47 m2, zapísané na LV č. XXX, kat. úz. C., najmä je povinný sa zdržať
scudzenia, predaja predmetnej parcely a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Žalobcovi

bolauloženápovinnosťvlehote30dnípodaťžalobuvovecisamej.Žalobcamánaliehavýprávnyzáujem
na určení vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti pretože jeho postavenie je neisté a v katastri
nehnuteľnosti je ako vlastník zapísaný žalovaný, hoci vlastníkom nehnuteľnosti je v skutočnosti žalobca
na základe vydržania v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka.

3. Súd poukázal i na obranu žalovaného, že k vydržaniu sporného pozemku nedošlo pre absenciu
oprávnenosti držby v zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

4. Vec súd právne posúdil podľa § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Dospel k záveru, že žalobca nie je dobromyseľným držiteľom s prihliadnutím na bežnú

opatrnosť, ktorú možno od každého požadovať, lebo z geometrických plánov a ohliadky je celkom
zrejmé,ženehnuteľnosť,takakojuužívažalobca,niejetotožnástým,akojezakreslenávgeometrickom
pláne a v podrobnom meraní zmien, čo muselo byť známe žalobcovi už v roku 1991, kedy sa žalobca
stal výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy. V tomto prípade sa nejedná
o ospravedlniteľný omyl. Ako ospravedlnenie nemôže slúžiť vyjadrenie žalobcu, že on nemal žiadne

pochybnosti a veril osobe, ktorá tieto sporné nehnuteľnosti zamerala. Dôvodil, že žalobca musel mať
dôvodné pochybnosti o tom, že mu nehnuteľnosť patrí v takom rozsahu ako ju užíva. Uzavrel, že ani
archívna mapa, na ktorú sa odvolával žalobca, nepotvrdzuje, že právni predchodcovia žalobcu boli
dobromyseľnými držiteľmi spornej nehnuteľnosti, nakoľko v spore bolo preukázané iba to, že označenú
nehnuteľnosť užívali. Dôvodil, že aj v oznámení Úradu geodézie, kartografie a katastra SR zo dňa

8.4.2019 sp. zn. 117-2019-OKI/2489, ktoré bolo adresované žalobcovi ako odpoveď na jeho žiadosť zo
dňa 21.2.2019, vyplýva, že v platnom operáte katastra nehnuteľnosti v katastrálnom území C. parcele
č. 80 podľa archívnej mapy odpovedajú v platnom katastrálnom operáte parcely registra „C“ č. 30/1 až
30/7 evidované na listoch vlastníctva č. XX K. XXX. Z prešetrenia v teréne a aj zo žalobcových fotografií
je zreteľné, že stavba na parc. č. 30/1 a čiastočne na novo vytvorenej parcele č. 1650/19 je pravouhlá,

ale hranica parcely č. 30/1 nie je priamka, ale je lomená a vytvára skôr oblúk. Okresný úrad Rožňava,
katastrálny odbor, vo svojom vyjadrení zo dňa 6.6.2019 konštatoval, že údaje v geometrickom pláne
vychádzali z platných podkladov katastra nehnuteľností a operát katastra nehnuteľností je v súlade s
pôvodnými podkladmi z pozemkovej knihy, tak ako boli schválené ROEP. Register obnovenej evidencie
pozemkov (ROEP) bol vyhlásený ku dňu 11.6.2002, žalobca voči stavu v katastri nehnuteľností námietku

nepodal. Vychádzajúc z úsudku, že žalobca nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere,
že mu vec patrí, súd žalobu zamietol.

5. Na záver konštatoval, že žalobe o určenie, že žalobca je vlastníkom parcely č. 1650/19, vytvorenej z
parcely č. KN-E č. 1551/1 o výmere 12 889 m2, nemožno vyhovieť aj preto, lebo takýto žalobný návrh

nevychádza z platných údajov katastra a nebol by vykonateľný, nakoľko ešte pred podaním žaloby došlo
k vytvoreniu a zapísaniu parcely č. 1650/20, a tým došlo aj k zmene výmery parcely č. 1551/1.6. O trovách konania súd rozhodol podľa § 267 CSP s odôvodnením, že vzhľadom na povahu a okolnosti
sporu priznanie nároku na náhradu trov žalovanému by bolo neprimerane tvrdé pre žalobcu, ktorý síce
nebol dobromyseľným držiteľom sporných nehnuteľností, o tieto sa ale staral a zveľaďoval ich.

7. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
f) a h) CSP. Navrhol zmeniť rozsudok v zmysle § 388 CSP a žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovieť
a priznať žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu všetkých trov celého konania. Súdu prvej
inštancie žalobca vytkol, že napriek zistenému skutkovému stavu žalobu zamietol z dôvodov uvedených

v bode 41 a 42 rozsudku, s ktorými žalobca nesúhlasí a považuje ich za nesprávne, spočívajúce na
nesprávnomprávnomposúdeníveci,kuktorémudošlonesprávnouaplikáciou§130ods.1Občianskeho
zákonníka. V odvolaní žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/207/2005.
Tvrdil, že výsledkami vykonaného dokazovania preukázal, že parcelu č. 1650/19, zastavané plochy a
nádvoria o výmere 61 m2, k.ú. C., zameranú geometrickým plánom č. 10/2018 Ing. Tibora Takáča –
Geoplán, Šafárikova č. 116, Rožňava zo dňa 12.4.2018, úradne overeným Okresným úradom Rožňava,

katastrálny odbor, dňa 25.4.2018, vytvorenú z parcely KN-E č. 1551/1 o výmere 12 889 m2, zapísanej
na LV č. XXX, užíval žalobca nerušene od roku 1991 v presvedčení, že mu vlastnícky patrí v hraniciach,
ako je zameraná týmto geometrickým plánom, pričom parcela je riadne oplotená. Podľa názoru žalobcu
vykonaným dokazovaním neboli spochybnené tvrdenia žalobcu v žalobe, že otec žalobcu F. B. užíval
spornú nehnuteľnosť ako jej vlastník od roku 1950 na základe reálnej deľby s jeho bratom G. B., že v

rokoch 1950 až 1952 otec žalobcu postavil rodinný dom súp. č. 57 na parcele KN-C č. 30/3 zastavané
plochy a nádvoria, na LV č. XX, k.ú. C., po smrti otca predmetnú nehnuteľnosť nadobudol žalobca a jeho
súrodenci a v roku 1991 na základe kúpnej zmluvy registrovanej ŠN v Rožňave dňa 22.10.1991 pod R-
I-786/91 túto nadobudol žalobca, ktorý spolu so žalobou pripojil aj fotografie na dôkaz toho, že pozemok
jeoplotený,vydláždenýavyužívanýakodvorkrodinnémudomusúp.č.57,akoižetentoužívaliajprávni

predchodcovia žalobcu nerušene v presvedčení, že im vlastnícky patrí od roku 1950 v hraniciach tak,
ako je to zamerané geometrickým plánom č. 10/2018 D. E. E.. Podčiarkol, že dobromyseľnosť žalobcu
a jeho právnych predchodcov vo vzťahu k spornej parcele nebola nikým narušená a spochybňovaná.
Záver súdu v bode 41 rozsudku podľa názoru žalobcu vykonanému dokazovaniu nezodpovedá a je v
rozpore so skutočným stavom veci. Odôvodnenie rozsudku považuje žalobca za nepreskúmateľné a

nedostatočné. Zopakoval, že spornú nehnuteľnosť nadobudol spolu s ostatnými parcelami ako reálne
vyčlenené v prírode tak, ako ich pred ním užívali ako vlastníci jeho právni predchodcovia. Namietol i
konštatovanie súdu v bode 46 a 44 rozsudku, odkazujúc pritom na úradne overený Geometrický plán
D. E. E. č. 10/2018 zo dňa 12.4.2018 a fakt, že neodkladným opatrením Okresného súdu Rožňava sp.
zn. 11C/49/2018-53 až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej došlo k zablokovaniu manipulácie

s pozemkom parc. č. 1650/20.

8. Proti výroku II. o trovách konania podal včas odvolanie žalovaný namietajúc, že rozsudok v jeho
napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ak súd vyhodnotil, že ide o
výnimočný prípad a sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa a z dôvodu, že súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil žalovanej strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces tým, že súd výrok o nepriznaní trov konania náležite
neodôvodnil. Navrhol zmeniť napadnutý výrok rozsudku tak, že žalovanému priznáva nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Zároveň navrhol priznať žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. Zdôraznil, že žalobca sa pred začatím sporu pokúšal spornú nehnuteľnosť

najprv odkúpiť, následne po vypísaní verejnej obchodnej súťaže žalovaným, kde túto žalobca mohol
nadobudnúť za zlomok trov konania, podal žalobu o určenie vlastníckeho práva, neskôr v priebehu
sporu po pojednávaní dňa 30.1.2020 žalobca opätovne súhlasil s odkúpením sporných nehnuteľností
už formou priameho predaja s tým, že každá zo strán by si trovy konania znášala sama. Podľa názoru
žalovaného je nepriznanie náhrady trov konania žalovanému v rozpore s dobrými mravmi v situácii,

kedy to bol žalobca, kto inicioval súdny spor a v spore pokračoval napriek vyjadreniu, že nie sú splnené
podmienky pre vydržanie, odmietal mimosúdne urovnania, ktoré by mali výrazne menší zásah do
majetkovej sféry žalobcu (len úhrada kúpnej ceny v desiatkach eur). Poukázal na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5Obo/4/2017 a namietol, že z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, v čom má spočívať
výnimočnosť tohto prípadu pre aplikáciu § 257 CSP, naviac ak z vykonaného dokazovania nevyplynulo,

že by žalobca spornú nehnuteľnosť akokoľvek zveľadil (jedná sa o prístupovú cestu), ani koľko ho to
malo stáť úsilia a financií. Naopak z vykonaného dokazovania (ohliadka veci) vyplynulo, že žalobca pri
výmene starej brány novú posunul smerom von na obecný pozemok, na ktorom až po cestu bez súhlasu
vlastníka a bez akéhokoľvek ohlásenia stavebnému úradu uložil zámkovú dlažbu.9. Žalobca dňa 3.6.2022 doručil súdu prvej inštancie podanie zo dňa 3.6.2022 označené ako odvolanie,
ako aj stručné vyjadrenie k rozsudku.

10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol potvrdiť rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby.
Podľa názoru žalovaného odôvodnenie rozsudku v bode 41 nie je nedostatočné ani nepreskúmateľné,
lebo súd úplne jasne a zreteľne uviedol, že žalobca, určujúci počiatok vydržacej doby, a teda aj svoju
dobrú vieru na rok 1991, nemohol byť dobromyseľný, že mu pozemok patrí, keďže jeho užívanie

bolo v zjavnom rozpore s geometrickým plánom tvoriacim prílohu kúpnej zmluvy. Podčiarkol, že ak
žalobca tvrdí, že nemal najmenšiu pochybnosť aké nehnuteľnosti a v akých hraniciach nadobúda,
práve túto skutočnosť nemožno považovať za ospravedlniteľný omyl žalobcu, že je vlastníkom veci,
keďže ako správne uviedol súd, rozpor musel byť zrejmý voľným okom aj pre laika. Tento záver
podporuje aj judikát, na ktorý žalobca poukazuje. Dobrá viera žalobcu podľa názoru žalovaného nebola
podložená konkrétnymi okolnosťami, ale naopak, konkrétne okolnosti (geometrický plán) preukazovali,

že presvedčenie žalobcu ako držiteľa sporného pozemku o tom, že je jeho vlastníkom, nebolo
opodstatnené. Žalovaný sa stotožnil aj s odôvodnením v bode 46 rozsudku že žalobný petit je
nevykonateľný. Zdôraznil, že žalobca sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia zo dňa
16.11.2018 domáhal povinnosti žalovaného zdržať sa nakladania s pozemkom parc. KN-C č. 1650/20, a
tedaužvnovembri2018muselobyťžalobcovizrejmé,žezpôvodnéhostavukatastrabolageometrickým

plánom vytvorená parcela č. 1650/20 a zapísaná do katastra. Ak teda žalobca podal dňa 18.1.2019
žalobu o určenie vlastníckeho práva k pozemku vyhotoveného na základe geometrického plánu, ktorý v
čase podania žaloby už nereflektoval aktuálny stav katastra, takémuto petitu od začiatku nebolo možné
vyhovieť.

11. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

13. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného ako
podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie je prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom § 379 a § 380 CSP

a z hľadísk žalobcom a žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je neopodstatnené vo vzťahu k odvolaním napadnutému zamietavému výroku rozsudku (výrok
I.). Vo vzťahu k výroku I. rozsudku žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore
naplnené.

14. Pokiaľ ide o zistený skutkový stav veci, odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu vychádzal
z § 383 CSP, podľa ktorého je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem
prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Odvolací súd nepovažoval za potrebné dokazovanie
zopakovať ani doplniť, a preto pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom
prvej inštancie.

15. Vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody tejto napadnutej časti rozsudku (výrok I.), s
ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 387 ods. 2
CSP). Skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní vo vzťahu k zamietavému výroku rozsudku (výrok I.)
neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť jeho vecnú správnosť, tieto boli predmetom

dokazovania už v konaní pred súdom prvej inštancie a súd prvej inštancie sa s týmito aj adekvátne pri
rozhodovaní vo veci vysporiadal. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré
by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej (výrok I.). Preto odvolací súd poukazuje na
skutkové zistenia a právne normy, ktoré použil súd prvej inštancie a len na zdôraznenie správnosti tejto
napadnutej časti rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:

16. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
v rozsahu navrhnutom sporovými stranami, vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom vyplývajúcim z §
191 ods. 1 a nasl. CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil
svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, že žalobca na svoje

tvrdenie, že označená nehnuteľnosť (pozemok) patrí do výlučného vlastníctva žalobcu, lebo vlastníctvo
k nej nadobudol vydržaním, neuniesol dôkazné bremeno, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť
strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jej tvrdenia a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté
o veci samej v jej neprospech.17. Zmyslom dôkazného bremena je totiž umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch,
kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie vo veci nebola preukázaná

buďprenečinnosťstranysporu,atovdôsledkunesplneniapovinnostiuloženejstranesporualebovôbec
(objektívne vzaté) nemohla byť preukázaná, teda ak výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu
prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti a ani o tom, žeby táto skutočnosť bola nepravdivá.
18. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré strana v spore musí tvrdiť a preukázať, ako aj rozloženie
dôkazného bremena, t.j. kto je nositeľom dôkazného bremena ohľadne jednotlivých právne významných

skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
sporových strán.

19. V zásade platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu sporu, ktorá
tieto skutočnosti tvrdí a vyvodzuje z nich pre seba priaznivé právne dôsledky.

20. V posudzovanej veci sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva k označenému pozemku
(parcele)tvrdiac,žetútoriadneoplotenúparceluužívanerušeneodroku1991žalobcanazákladekúpnej
zmluvy registrovanej ŠN v Rožňave dňa 22.10.1991 pod R-I-786/91 v presvedčení, že mu vlastnícky
patrí v hraniciach, ako je zameraná geometrickým plánom č. 10/2018 D. E. E. – Geoplán, Šafárikova
č. 116, Rožňava zo dňa 12.4.2018, dňa 25.4.2018 úradne overeným Okresným úradom Rožňava,

katastrálny odbor, vytvorenú z parcely KN-E č. 1551/1 o výmere 12 889 m2, zapísanej na LV č. XXX,
k.ú. C., pričom túto užívali od roku 1950 nerušene už právni predchodcovia žalobcu, a to otec žalobcu
F. B. na základe reálnej deľby v roku 1950 s jeho bratom G. B., následne po smrti otca tento pozemok
nadobudol žalobca a jeho súrodenci. Predmetná parcela je riadne oplotená a je využívaná ako dvor k
rodinnému domu žalobcu súp. č. XX.

21. Súd prvej inštancie žalobu zamietol vychádzajúc z úsudku, že k vydržaniu sporného pozemku
nedošlo pre absenciu oprávnenosti držby v zmysle § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lebo nemohol
byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu označený pozemok patrí, nakoľko
žalobca musel mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu nehnuteľnosť patrí v takom rozsahu ako ju užíva

s ohľadom na geometrický plán tvoriaci prílohu kúpnej zmluvy z roku 1991 a žalobca sám uviedol,
že nemal najmenšiu pochybnosť aké nehnuteľnosti a v akých hraniciach nadobudol, a preto v danom
prípade sa o ospravedlniteľný omyl nejedná, pričom dobromyseľnosť držby označeného pozemku
právnymi predchodcami žalobcu nepotvrdzuje ani archívna mapa, na ktorú sa odvolával žalobca.

22. Odvolací súd tento záver súdu prvej inštancie vyhodnotil ako správny. Správnosť tohto záveru súdu
nie sú spôsobilé spochybniť odvolacie námietky žalobcu založené bez ďalšieho na iba na tvrdení, že
žalobca nesúhlasí s odôvodnením v bode 41 a 42 rozsudku, že ich považuje za nesprávne, pokiaľ v tejto
súvislosti žalobca iba poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/207/2005 a tvrdil, že
„výsledkami vykonaného dokazovania“ preukázal, že parcelu č. 1650/19, zastavané plochy a nádvoria

o výmere 61 m2, k.ú. C., zameranú geometrickým plánom č. 10/2018 D. E. E. – M., G. N. XXX, J. zo dňa
12.4.2018, úradne overeným Okresným úradom Rožňava, katastrálny odbor, dňa 25.4.2018, vytvorenú
z parcely KN-E č. 1551/1 o výmere 12 889 m2, zapísanej na LV č. XXX, užíval žalobca nerušene od
roku 1991 v presvedčení, že mu vlastnícky patrí v hraniciach, ako je zameraná týmto geometrickým
plánom, pričom parcela je riadne oplotená, ako i že „vykonaným dokazovaním“ neboli spochybnené

tvrdenia žalobcu v žalobe, že otec žalobcu F. B. užíval spornú nehnuteľnosť ako jej vlastník od roku 1950
na základe reálnej deľby s jeho bratom G. B., že sporný pozemok je oplotený, vydláždený a využívaný
ako dvor k rodinnému domu súp. č. XX, a že tento užívali aj právni predchodcovia žalobcu nerušene
v presvedčení, že im vlastnícky patrí od roku 1950 v hraniciach tak, ako je to zamerané geometrickým
plánom č. 10/2018 D. E. E..

23. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie
vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva
predstavuje jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej počas zákonom
stanovenej doby. Zmyslom vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníckeho práva držiteľovi, ktorý vec

dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je
daná so zreteľom na všetky okolnosti. Inštitút vydržania hojí najmä vady alebo formálne nedostatky
nadobúdacieho titulu. Predpokladom vydržania ako spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva je
oprávnená držba, pre vznik ktorej je potrebné naplnenie dvoch predpokladov, a to vôle nakladať svecou ako s vlastnou (animus possidendi) a faktické ovládanie veci, čiže panstvo nad vecou (corpus
possessionis). Vec fakticky ovláda ten subjekt, ktorý vykonáva tzv. právne panstvo nad vecou. Popri
vzniku držby sú ďalšími predpokladmi vydržania nerušenosť držby, dobromyseľnosť držiteľa a uplynutie

vydržacej doby.

24. V okolnostiach posudzovanej veci správne súd prvej inštancie vec vychádzal z ustanovenia §
132 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou,
darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných

skutočností ustanovených zákonom, medzi ktoré patrí i vydržanie, a správne posudzoval, či boli splnené
podmienky určené hypotézou § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého oprávnený držiteľ sa
stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu
desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

25. Znenie § 134 Občianskeho zákonníka ustanovuje podmienky vydržania, ktoré musia byť splnené

po celý čas plynutia vydržacej doby. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním,
musia byť splnené zároveň základné predpoklady: a) spôsobilý predmet vydržania, b) nepretržitosť
vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej
doby a c) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu.

26. Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí,
je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1
Občianskeho zákonníka). Dobromyseľnosť je potrebné posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti.

27. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,

že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je
teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné
posudzovať so zreteľom na všetky okolnosti.

28. Súd prvej inštancie skúmal či v danom prípade boli splnené vyššie uvedené základné predpoklady,

pričom úvahy a závery súdu prvej inštancie sú v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015, podľa ktorého pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby
treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom
nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob
nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je

preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté
plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

29. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa.

Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky
okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba. Z
týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol alebo nemohol rozpoznať, či mu vec alebo právo
skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti
týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho titulu), teda tzv. uchopenia sa držby.

Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe predpokladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit
vyvolaný okolnosťami, objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva.

30. V dobrej viere je teda držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí,
aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa

môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej
držby je teda ospravedlniteľný omyl.

31. Jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo
vykonávanie práva patrí. Dobrá viera je psychický stav držiteľa; takýto držiteľ sa domnieva, že mu

vec vlastnícky patrí, hoci v skutočnosti tomu tak nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi
okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené a musí trvať
po celú vydržaciu dobu. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú
spravidla skutočnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia veci (práva) a svedčiace o poctivostinadobudnutia, t.j. tzv. titulu uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby).
Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existujúci právny dôvod; postačí, aby bol daný aj domnelý
(putatívny) právny dôvod. Pôjde však vždy o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam

v dobrej viere, že mu taký právny dôvod svedčí (2Cdo/207/2005, R 3/13). V rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 1. januára 2013 sp. zn. 2Cdo/207/2005, na ktoré poukázal žalobca, je
otázka splnenia predpokladov vydržania vo väzbe na splnenie podmienok oprávnenej držby riešená vo
všeobecnej rovine.

32. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 4Cdo/283/2009 uviedol nasledovné: „V
zmysle ustanovení § 129 ods. 1 a § 130 Občianskeho zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto
nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí.
Oprávnená držba popri všeobecných znakoch držby musí spĺňať požiadavku dobrej viery držiteľa, že
mu vec patrí. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná
bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec, pričom iba samotná detencia nestačí. Oprávnená držba sa

musí opierať o právny titul a súčasne musí byť poctivá v zmysle existencie dobrej viery držiteľa. Len
výnimočne sa môže zakladať na právnom omyle. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek
tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny
omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho

vyplývajúceho právneho posúdenia právnych dôsledkov určitých konkrétnych právnych skutočností.
Omyl vychádzajúci z neznalosti alebo z nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného
ustanovenia zákona je omyl neospravedlniteľný. Pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá,
že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.“

33. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené
konkrétnymi okolnosťami z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu
dobu dôvodné.

34. Súd prvej inštancie rozhodol v súlade s právnymi závermi ustálenej praxe dovolacieho súdu a

správne poukázal na skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, náležite vyhodnotiac
štátnym notárstvom registrovanú kúpnu zmluvu z roku 1991 doplnenú geometrickým plánom so
súhlasom zmluvných strán, na základe čoho potom bola kúpna zmluva zapísaná do evidencie
nehnuteľností (predchodca katastra nehnuteľností). Správny je teda záver, že z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca nebol pri držbe označeného pozemku dobromyseľný,

čím nebol splnený jeden zo základných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.
Žalobca nepreukázal, že spornú nehnuteľnosť nadobudol spolu s ostatnými parcelami ako reálne
vyčlenené v prírode tak, ako ich pred ním užívali ako vlastníci jeho právni predchodcovia. Súd rovnako
správne uzavrel, že pokiaľ žalobca podal dňa 18.1.2019 žalobu o určenie vlastníckeho práva k pozemku
vyhotoveného na základe geometrického plánu, ktorý v čase podania žaloby už nereflektoval aktuálny

stav katastra, takémuto žalobnému petitu nebolo možné vyhovieť.

35. Ako neopodstatnenú odvolací súd vyhodnotil aj odvolaciu námietku žalobcu založenú na tvrdení, že
odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné a nedostatočné.

36. Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je
možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred
ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou
tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej
republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/ 04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II.
ÚS 251/03). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí
dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). Rovnako odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument vopravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

37. V korelácii s uvedeným treba mať podľa názoru odvolacieho súdu za to, že odvolaním žalobcu
napadnutý výrok I. rozsudku zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
220 ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore,
výsledky vykonaného dokazovania a dostatočne zrozumiteľným a určitým spôsobom uviedol úvahy,

pre ktoré žalobu žalobcu zamietol, pričom tak žalobcovi ako aj žalovanému vytvoril všetky procesné
podmienky, aby v priebehu sporu uplatnili a realizovali svoje procesné práva.

38. Z uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, odvolací súd rozsudok vo výroku I. ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil.

39. Vo vzťahu k žalovaným odvolaním napadnutému výroku o trovách konania (výrok II.) dospel odvolací
súd k záveru, že nie sú dané dôvody pre potvrdenie napadnutého výroku II. rozsudku, ale rozsudok je
potrebné v tejto časti zmeniť.

40. Z odôvodnenia napadnutého výroku II. rozsudku vyplýva, že súd rozhodol o nároku na náhradu trov
konania podľa § 257 CSP tak, že v konaní úspešnému žalovanému (v zmysle § 255 ods.1 CSP) nárok
na náhradu trov konania nepriznal.

41. Podstatou odvolania žalovaného je presvedčenie o tom, že súd v prejednávanom prípade vec

nesprávne právne posúdil, ak pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania aplikoval § 257 CSP,
nakoľko v konaní neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré je možné výnimočne nepriznať
žalovanému nárok na náhradu trov konania.

42. Ustanovenie § 257 CSP umožňuje súdu zvážiť všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,

zobrať do úvahy dôvody hodné osobitné zreteľa a výnimočne nepriznať nárok na náhradu trov súdneho
konania tej strane sporu, ktorá by inak na náhradu takýchto trov konania mala v zmysle príslušných
zákonných ustanovení právny nárok. Toto procesné ustanovenie je výnimkou zo zásady zodpovednosti
za výsledok a zásady zodpovednosti za zavinenie. Zákon dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti, neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad podmienok umožňujúcich aplikovanie

tohto ustanovenia ponecháva na súdnu prax, ktorá uvádza príkladmo ako dôvody hodné osobitného
zreteľa neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu,
zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, osobné, majetkové a sociálne pomery strany sporu.
Ustanovenie § 257 CSP nie je predpis, ktorý by zakladal možnosť jeho voľnej aplikácie (v zmysle
svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú

zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť
trovy konania výnimočne prihliadnuť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.
2MCdo 17/2009, sp. zn. 5Cdo 67/2010, sp. zn. 3MCdo 46/2012).

43. Dôvody hodné osobitného zreteľa teda buď spočívajú v dôvodoch na strane sporovej strany alebo v

okolnostiach prejednávaného sporu. Odvolací súd v danej veci na rozdiel od súdu prvej inštancie žiadne
takéto dôvody nezistil.

44. Súd založil svoje rozhodnutie na úsudku, že vzhľadom na povahu a okolnosti sporu priznanie nároku
na náhradu trov žalovanému by bolo neprimerane tvrdé pre žalobcu, ktorý síce nebol dobromyseľným

držiteľom sporných nehnuteľností, o tieto sa ale staral a zveľaďoval ich. Táto okolnosť podľa názoru
odvolacieho súdu nezakladá bez ďalšieho splnenie podmienok pre aplikáciu § 257 CSP.

45. Žalovaný opodstatnene súdu vytkol nesprávne právne posúdenia otázky nároku na náhradu trov
konania, ak súd vyhodnotil, že ide o výnimočný prípad a sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa,

pokiaľ v tomto smere poukázal na fakt, že žalobca sa pred začatím sporu pokúšal spornú nehnuteľnosť
najprv odkúpiť, následne po vypísaní verejnej obchodnej súťaže žalovaným, kde túto žalobca mohol
nadobudnúť za zlomok trov konania, podal žalobu o určenie vlastníckeho práva, neskôr v priebehu
sporu po pojednávaní dňa 30.1.2020 žalobca opätovne súhlasil s odkúpením sporných nehnuteľnostíuž formou priameho predaja s tým, že každá zo strán by si trovy konania znášala sama, a následne v
spore pokračoval napriek vyjadreniu, že nie sú splnené podmienky pre vydržanie, odmietal mimosúdne
urovnania, ktoré by mali výrazne menší zásah do majetkovej sféry žalobcu (len úhrada kúpnej ceny v

desiatkach eur) a z vykonaného dokazovania (ohliadka veci) vyplynulo, že žalobca pri výmene starej
brány novú posunul smerom von na obecný pozemok, na ktorom až po cestu bez súhlasu vlastníka a
bez akéhokoľvek ohlásenia stavebnému úradu uložil zámkovú dlažbu.

46. Odvolací súd, nezistiac iné dôvody hodné osobitného zreteľa relevantné z hľadiska aplikácie § 257

CSP, zmenil výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie postupom podľa § 388 CSP tak, že na základe §
255 ods. 1 CSP priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie

samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosťpodľaodseku1neplatí,akjea)dovolateľomfyzickáosoba,ktorámávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu
koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej
strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na

ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý
za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).