Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. august 2023

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: TT-20S/124/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2022200272
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimíra Slobodová, LL.M

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2023:2022200272.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej LL.M

(spravodajca), členiek senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. a A. B. C. v právnej veci žalobcu:
X-NET spol. s r.o., so sídlom Tomášikova 64, Bratislava, IČO: 31 399 835, zastúpený: Advokátska
kancelária MCL, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 50 074 369 proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 101928611/2022 zo dňa 07.07.2022 a rozhodnutia Daňového úradu Trnava,
pobočka Dunajská Streda č. 102557048/2021 zo dňa 13.12.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. k. 101928611/2022 zo dňa

07.07.2022 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava, pobočka Dunajská Streda č. 102557048/2021 zo
dňa 13.12.2021 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej
rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Daňový úrad Trnava, pobočka Dunajská Streda ( ďalej len „daňový úrad”) začal u žalobcu v zmysle
§ 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správne daní v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový
poriadok“) daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) na základe oznámenia o daňovej
kontrole č. 101400177/2020 z 7.9.2020 za zdaňovacie obdobia december 2017 až december 2019.
Daňový úrad preveroval dodanie služieb od spoločnosti A. D., IČO: XX XXX XXX („A..") a splnenie
podmienok pre odpočítanie dane na vstupe z dodávateľských faktúr od dodávateľa A. podľa § 49 a
nasl. zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov ( ďalej len

„zákon o DPH“), lebo žalobca si za predmetné zdaňovacie obdobie uplatnil právo na odpočítanie dane
z faktúry č. 1910004 od dodávateľa A., DPH vo výške X.XXX E. pri základe dane XX.XXX E.. Správca
dane oboznámil žalobcu so skutočnosťami zistenými pri výkone daňovej kontroly listami z 3.5.2021
a 22.7.2021, na ktoré reagoval žalovaný vyjadreniami z 17.5.2021 a 2.8.2021. Správca dane vyhotovil
o výsledku daňovej kontroly protokol s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č.
1015001239/2021 zo dňa 16.8.2021 (ďalej len „protokol“), ktorý bol žalobcovi doručený dňa 31.8.2021,
kedy bola aj ukončená daňová kontrola. Dňa 01.09.2021 začalo vyrubovacie konanie. Pripomienky

žalobcu k protokolu boli prerokované v dne 30.11.2021 a 13.12.2021, následne vydal správca dane
prvostupňové rozhodnutie, voči ktorému sa žalobca odvolal, odvolanie bolo postúpené žalovanému.
Žalovaný ako odvolací orgán uložil povinnosť správcovi dane doplniť dokazovanie vypočutím svedkov
F. G. a H. D. a preverením dodávok sporných služieb u konečných príjemcov služieb ( t. j. odberateľovžalobcu). Správca dane oznámil žalobcovi výsledky dokazovania v odvolacom konaní ( oznámením č.
č. 101584047/2022 zo dňa 27.05.2022), na čo reagoval žalobca písomným vyjadrením podaným dňa
8.6.2022.

2. Žalobcovi bolo dňa 04.01.2022 doručené rozhodnutie daňového úradu č. 102557665/2021 zo dňa
13.12.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým mu bol vyrubený rozdiel dane v sume
X.XXX E. za zdaňovacie obdobie október 2019. Daňový úrad vydal podľa žalobcu vo všetkých
kontrolovaných zdaňovacích obdobiach (december 2017 až december 2019) totožné rozhodnutia

nerozlišujúc skutočnosti relevantné len pre niektoré zdaňovacie obdobia, pritom od celý čas s daňovým
úradom spolupracoval. Daňový úrad svoje rozhodnutie odôvodnil absenciou preukázania splnenia
podmienok na vznik a uplatnenie práva odpočítať daň zo strany žalobcu, lebo žalobca hodnovernými
dôkazmi nepreukázal dodanie služieb od dodávateľa A. v zmysle fakturácie, vznik daňovej povinnosti
a práva na odpočítanie dane. Daňový úrad v zmysle povinnosti mu uloženej listom žalovaného č.
100916225/2022 zo dňa 14.4.2022 doplnil dokazovanie, čo zodpovedalo aj návrhom žalobcu na

vykonanie dôkazov (výpoveď svedkov H. D., A. G. a preverenie dodávky sporných služieb u odberateľov
žalobcu), ale následne listom č. 101529166/2022 zo dňa 27.5.2022 zotrval na svojich záveroch z prvého
rozhodnutia. Žalobca podal k listu daňového úradu zo dňa 27.5.2022 vyjadrenie dňa 8.6.2022 (označené
ako „vyjadrenie k doplneniu konania”). Žalovaný potvrdil rozhodnutie daňového úradu rozhodnutím
č. 101928989/2022 zo dňa 07.07.2022 („ďalej len „druhostupňové rozhodnutie"), ktoré bolo žalobcovi

doručené dňa 22.7.2022.

II.
Žaloba

3. Žalobca sa žalobou zo dňa 22.9.2022, doručenou pôvodne Krajskému súdu v Trnave dňa 23.09.2022
( ako správnemu súdu), domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101928989/2022
zo dňa 07.07.2022, ktorým potvrdil rozhodnutie daňového úradu č. 102557665/2021 zo dňa 13.12.2021,
ktorým bol podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume X.XXX E. na
DPH za zdaňovacie obdobie október 2019. Žalobca žiada zrušiť obe predmetné rozhodnutia, vec vrátiť

na ďalšie konanie a priznať mu plnú náhradu trov konania.

4. Žalobca v žalobe namieta, že: 1) napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie daňového úradu vychádzajú
z nesprávneho právneho posúdenia veci s odkazom na §191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z.
z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov ( ďalej len „SSP“), 2) orgány verejnej správy

nesprávne vyhodnotili zistený skutkový stav s odkazom na §191 ods. 1 písm. f) SSP, 3) rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov s odkazom na §191 ods. 1 písm. d) SSP
a 4) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred správcami dane, ktoré mohlo a malo za
následok vydanie nezákonného rozhodnutia s odkazom na §191 ods. 1 písm. g) SSP.

5. Nesprávne právne posúdenie vidí žalobca v tom, že žalovaný nesprávne interpretoval obsah právnych
noriem uvedených v 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH v spojení s 24
a 46 ods. 5 daňového poriadku, zo skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právo na
odpočítanie DPH z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň vzniku daňovej povinnosti a môže ho
uplatniť, ak má faktúru od platiteľa. V podanom daňovom priznaní deklaroval dodanie služby, dňom

dodania služby mu vznikla daňová povinnosť. Žalobca za poskytnutie služieb zaplatil, dodané služby
použil na zdaniteľné plnenia, z ktorých odviedol DPH na výstupe, vzniklo mu právo na odpočítanie DPH
zo služieb vyplývajúcich z faktúr vystavených osobu konajúcou v pozícii zdaniteľnej osoby — A. D..

6. Podľa žalobcu daňový úrad vo svojom rozhodnutí uviedol opak toho, čo bolo ustálené v záveroch

rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 SžflU75/2020 zo dňa 25.5.2022 a rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021(bod 25) a vo
veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021; body 26, 27 (podmienky na odpočítanie dane z
faktúr od dodávateľa sú splnené, ak je tovar dodaný, dodávateľ tovaru je zdaniteľnou osobou, na faktúre
je uvedená identita dodávateľa). Daňový úrad v rozpore s predmetnými rozhodnutiami uvádzal ako

predpoklad nároku na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry to, že osoba dodávateľa na faktúre musí
byť identická s osobou, ktorá reálne dodala tovar odberateľovi ( na str. 18 prvostupňového rozhodnutia).
V rámci druhostupňového rozhodnutia žalovaný spochybnil konkrétneho dodávateľa uvedeného na
faktúre tvrdiac, že zdaniteľné plnenie uvedené na predloženej spornej faktúre od spoločnosti A. D.nebolo uskutočnené touto spoločnosťou ako dodávateľom a daňový subjekt a ani jeho dodávateľ
hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázali dodanie sporných služieb podľa faktúry
a v závere konštatoval nepreukázanie splnenia podmienok zo strany daňového subjektu na vznik a

uplatnenie práva odpočítať DPH ( 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH).
Žalovaný aj daňový úrad sa snažia spochybniť splnenie podmienok na odpočítanie dane z faktúr od
dodávateľa A. D., svoje úvahy rozvíjajú každý opačným smerom, čím je ich argumentácia zmätočná a
v rozpore s vyššie citovanou judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ.
7. Žalovaný a daňový úrad v svojich rozhodnutiach zhodne uviedli, že spoločnosť A. D. nebola schopná

dodať služby z materiálnej ani z personálnej stránky, ani zo subdodávateľskej stránky a to z dôvodu,
že opakovanou výpoveďou svedka nebolo potvrdené, že služby uvedené na faktúre boli dodané
spoločnosťou, čím spochybnili podmienky na odpočítanie dane z prijatých faktúr od dodávateľa A. D..
TútoargumentáciužalobcahodnotívrozporespredloženýmidôkazmiavrozporesjudikatúrouSúdneho
dvora EÚ, konkrétne rozhodnutím Súdneho dvora EU vo veci Vikingo, C-610/19 zo dňa 3.9.2020, bod
66, v zmysle ktorého okrem iného nie je možné zdaniteľnej osobe odoprieť právo na odpočet, ani keď

faktúry týkajúce sa nákupov nemožno považovať za hodnoverné za splnenia týchto podmienok: (a)
osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych
a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby,
ktorej totožnosť' nebola určená; (b) neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva;
(c) dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený; (d) v

prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa
vyskytli nezrovnalosti; (e) takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom
preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala
vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá
vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného

dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu. Podľa žalobcu v jeho konkrétnom
prípade neboli podmienky b) až e) jasne splnené, a vzhľadom na zistený skutkový stav a obsah
daňového spisu nebola splnená ani podmienka a). Preto aj hodnotí úvahy správcov dane o údajných
nedostatočných materiálnych a personálnych kapacitách dodávateľa A. za nesprávne. Žalobca ďalej
popiera nedostatky vo formálnom vyhotovení faktúr od dodávateľa A. D. v absencii rozsahu a druhu

dodanej služby ako sa k tomu vyjadril už v odvolaní voči rozhodnutiu daňového úradu, lebo tieto údaje
špecifikované boli, pr. konfigurácia, inštalácia, atď.
8. Žalobca v rámci námietok ďalej poukazuje na nesprávnu interpretáciu § 24 a §46 ods. 5 daňového
poriadku v súvislosti s rozložením a prenosom dôkazného bremena, lebo žalovaný porušil základné
zásady správy daní § 3 daňového poriadku. Žalobca má za to, že uniesol dôkazné bremeno podľa

§ 24 daňového poriadku, preukázal existenciu faktúr, zaplatenie fakturovaných súm, reálne prijatie
služieb, ktoré použil na dodávku služieb pre svojich zákazníkov, ktorí poskytnutie služieb nespochybnili
a to: účtovnou dokumentáciou, daňovou evidenciou, zmluvnou dokumentáciou, faktúrami, bankovými
výpismi, potvrdeniami o úhrade faktúr dodávateľa A., doplňujúcimi vyjadreniami, výsluchmi svedkov (A.
G., A. G., H. D.), zoznamom jeho odberateľov, vyjadreniami jeho odberateľov k zmluvnému vzťahu s

ním. Svedkovia a jeho odberatelia potvrdili existenciu materiálneho plnenia prípadne služieb nehmotnej
povahy, rovnako to bolo preukázané prijatou faktúrou s podrobnými prílohami od dodávateľa, preto
podľa názoru žalobcu ako daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno odvolávajúc sa podporne
na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 3.9.2019. Žalovaný nepredložil dôkazy,
ktoré by vyvracali dôkazy žalobcu, pritom v prípade pochybností žalovaného nezvolil postup v zmysle

§ 46 ods. 5 daňového poriadku do momentu ukončenia daňovej kontroly (rozsudok NSS SR sp.zn. 1
Sžfk/10/20220 z 24.2.2022), nikdy presne nešpecifikoval, aké dôkazy by považoval za dostatočné na
odstránenie jeho pochybností. Čiže z tohto dôvodu nedošlo k prenosu daňového bremena zo správcu
dane na žalobcu. Pritom záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a
nie je nadradený nad dodržiavaním a rešpektovaním práv zákonom priznaných daňovým subjektom

(nález ÚS SR sp. zn. 1 ÚS 241/07 zo dňa 18.9.2008). Žalobca namietal aj to, že žalovaný sa nevyjadril
k mnohým jeho vyjadreniam a dôkazom, ale na neho nezákonne preniesol dôkazné bremeno. Žalobca
namieta aj porušenie princípu neutrality DPH, pritom on daň na vstupe fakturovanú dodávateľom služieb
A. D. riadne zaplatil a daň na výstupe riadne odviedol do štátneho rozpočtu. Pokiaľ mal žalovaný
pochybnosti o výklade § 49 a §51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH v spojitosti s § 24 daňového poriadku,

bol povinný vychádzať zo zásady in dubio mitius ( v prospech slabšieho; pr.: rozsudok NS SR sp. zn.
5Sžf/4/2009 zo dňa 26.01.2010).
9. Žalobca v námietkach ďalej namieta nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu žalovaným,
lebo je v rozpore s administratívnymi spismi a zistené skutočnosti mal žalovaný vyhodnotiť účelovov jeho neprospech. Žalobca tvrdí, že žalovaný nesprávne vyhodnotil personálne kapacity dodávateľa
A. D. okrem iného aj z dôvodu, že konateľ A. G. bol počas niektorých kontrolovaných zdaniteľných
období aj v pracovnom pomere. Žalobca na podporu svojho tvrdenia odkazuje na zápisnicu z výsluchu

menovanéhoG.č.101448691/2021.Žalobcanamieta,žežalovanýnedostatočnevyhodnotilajevidenciu
a špecifikáciu služieb /človekohodiny/ v zmysle preberacích protokolov a uzatvorenej zmluvy medzi
dodávateľom A. D. a žalobcom, pritom on už vo vyjadreniach podrobne opísal fungovanie predmetnej
evidencie a detailne špecifikoval služby, keďže človekohodiny sa posudzovali vo vzťahu ku každému
servisnému zásahu individuálne, mohli trvať aj len 5 minút podľa dĺžky reálneho zásahu. Pritom správca

dane bez relevantných dôkazov disponoval len pochybnosťami k reálnym službám a to na podklade
odpovedí od odberateľov služieb. Podľa žalobcu mal žalovaný skúmať, či boli služby reálne poskytnuté,
odberatelia to nevylúčili. Podľa žalobcu správcovia dane zobrali za základ pre rozhodnutie skutkový stav,
ktorý je v rozpore s administratívnym spisom. Konkrétne sa žalobca vyjadril k odpovediam jednotlivých
odberateľov a k záverom, ktoré z vyjadrení vyplynuli pre žalovaného a ako ich posudzoval samotný
žalobca, lebo :

a) Pri odpovedi od I. J., K. žalovaný uvádzal, že žalobca mohol postúpiť pohľadávky subdodávateľom,
ale podľa žalobcu ani nezistil, že by ich nemohol postúpiť. Odvolávajúc sa na § 538 Obchodného
zákonníka a na čl. 6.4. zmluvy uzavretej s touto poisťovňou (citovaný text v bode 61 žaloby) má za to,
že bol oprávnený postúpiť práva z zmluvy na inú sobou, poveriť aj A. D.;
b) Pri odpovedi od Mesta Svätý Jur mu vyplýva, že sporné služby mu boli poskytnuté.;

c) Pri odpovedi od firmy L. D. poukazuje žalobca na vyjadrenie žalovaného, podľa ktorého objednávateľ
mu na výzvu odpovedal, že „neskytol písomný súhlas na poskytnutie hesla subdodávateľom“ a teda
objednávateľ nepredložil doklad o udelení súhlasu na postúpenie prihlasovacích kódov. Takéto
vyjadrenie žalovaného hodnotí žalobca za klamstvo, lebo žalovaný žiadal L., D. oznámiť, „či mohol
žaloba postúpiť subdodávateľom prístupové práva k jednotlivým úkonom alebo bol potrebný súhlas

končeného odberateľa“ a dostal odpoveď od tejto spoločnosti, že „bol potrebný ich súhlas“. Žalovaný
však písomný súhlas nežiadal, preto mu ho spoločnosť nepredložila.
d) M. D. D. H. K. K. ( ďalej len SITA“) a D. H. K. žalovanému v odpovedi potvrdili odberateľsko –
dodávateľské vzťhy so žalobcom.
e) H. N. K. vo vyjadrení potvrdila poskytnutie služieb žalobcom a uviedla, že na postúpenie prístupových

práv bol potrebný udelený súhlas a nemá vedomosť o postúpení prístupových práv subdodávateľom
žalobcu.
f) Pri odpovedi od firmy D., K. žalovaný konštatoval rozpor medzi vyjadrením tejto spoločnosti
a predloženou Zmluvou o poskytovaní služieb z 29.04.2017, ale podľa žalobcu správcovia dane
vychádzal z nesprávnej zmluvy, lebo z povahy dohody SLA a služieb je zrejmé, že nebol potrebný súhlas

na poskytovanie služieb.

10. Žalobca ďalej napáda nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov,
lebo je nejasné, zmätočné.

Zmätočnosť vidí v tom, že žalovaný vykonal daňovú kontrolu en bloc 25 zdaňovacích období, v ktorých
sa však menil skutkový stav relevantný pre správne vyrubenie dane, pritom žalovaný ani daňový úrad
to nerozlišovali. Ako príklad uviedol, že A. G., konateľ dodávateľa, bol popri výkonu funkcie konateľa
zamestnaný vo firmách F. F. D. O. D. K. B. D. len do 30.6.2018 ( len za 7 zdaňovacích období),
ale žalovaný toto obdobie nerozlíšil, len konštatoval, že jeho zamestnanie mohlo byť obmedzením

dostatočnej kapacity dodávateľa A. D. pre poskytnutie sporných služieb. Teda neuviedol, či po ukončení
pracovného pomeru mohol mať menovaný kapacitu na poskytovanie služieb. Žalobca poukázal i na to,
žesubjektBOLIXbolnepriamymdodávateľomspoločnostiA.D.naposkytovanieslužiebprežalobcu,ale
len od zdaňovacieho obdobia marec 2019. Žalovaný sa síce vyjadroval o nedostatočnom personálnom
zabezpečení dodávateľa A. D., ale neuviedol a neskúmal, aký počet zamestnancov mal mať, v akom

období, aký bol dopad pracovného pomeru A. G. atď.

Nedostatok dôvodov rozhodnutia opiera žalobca okrem iného o rozsudok NS SR sp. zn. 5 Sžf 52/2007
zo dňa 16.09.2008, lebo žalovaný sa nevyporiadal s materiálnym argumentom zásadného významu
spochybňujúc reálne poskytnutie služieb dodávateľom A. D., ale reálne sa nevyporiadal so všetkými

argumentmi žalobcu k v tejto časti. Postup Daňového úradu označil za neakceptovateľný, lebo ignoroval
prevažnú väčšinu argumentov a dôkazov žalobcu. Žalobca sa snažil svoje pochybenie odstrániť
v svojom rozhodnutí, ktorého odôvodnenie je podľa žalobcu nedostatočné. Konkrétnejšie k nedostatkom
odôvodnenia žalobca uviedol, že žalovaný tvrdil, že dodávateľ A. D. nemohol poskytnúť sporné službypre nedostatok personálnej kapacity, konkrétne kapacity už neuviedol a tvrdenie neoprel o dôkazy. Tiež
žalobca spochybňoval preukázanie poskytnutia softvéru subdodávateľom BOLIX, ktorý uľahčoval služby
na diaľku. Podľa názoru žalobcu on dôkazmi preukázal dostatočný počet kvalifikovaného personálu

u dodávateľa A. D.. Zamestnanie A. G. nebolo podľa žalobcu prekážkou pre poskytovanie služieb
dodávateľom, resp. údajná prekážka pominula 30.6.2018 skončením jeho pracovného pomeru. Žalobca
namieta, že žalovaný v rozhodnutí uzavrel neodstránenie pochybnosti o dodaní sporných služieb, ale
nevyporiadal sa z jeho tvrdením, že jedna osoba mohla za jednu hodinu urobiť aj viac servisných
zásahov, pokiaľ jeden zásah trval menej ako hodinu. Žalobca predložil daňovému úradu vysvetlenia

k službám a výpisy servisných zásahov za obdobie december 2017- december 2019, ale žalovaný sa
k tomu v rozhodnutí nevyjadril. Podľa žalobcu žalovaný nekriticky prevzal záver z rozhodnutia daňového
úradu ohľadom výpovede svedkov A. G. (v zápisnici z 16.5.2022) a technického riaditeľa žalobcu H.
D. (v zápisnici z 18.5.2022), že neuviedli skutočnosti potvrdzujúce dodanie služieb dodávateľom A. D..
Žalobca tiež namieta to, že žalovaný riadne neodôvodnil svoj záver, že mu z dokladov nevyplynulo
poskytnutie služieb žalobcu cez dodávateľa A. D. a záver odôvodnil len týmto: a) zákazníci žalobcu mu

explicitne nepotvrdili postúpenie prístupových práv subdodávateľovi A. D.; b) nebolo možné z dokladov
napárovať faktúry v preverovanom období s dodanými službami od A. D.. Žalobca tvrdí, že napárovanie
faktúr nie je možné, lebo zákazníkovi fakturoval paušálnu odmenu a dodávateľ A. D. fakturoval okrem
paušálnej odmeny aj odmenu podľa výkonov, poskytoval aj podporné činnosti. Žalobca namietal i to, že
daňový úrad vo výzvach odberateľov žalobcu o doklady na potvrdenie odberateľsko – dodávateľského

vzťahu s žalobcom neuviedol konkrétne A. D.. Žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia bližšie k týmto
výzvam nevyjadril, na vyjadrenia žalobcu nereagoval, v čom rovnako vidí žalobca absenciu riadneho
a vyčerpávajúceho odôvodnenia.

11. Žalobca namieta procesné pochybenia orgánov verejnej správy v priebehu daňového konania:

Daňový úrad pochybil počas daňovej kontroly opakovaným vznesením pochybností k zisteným
skutočnostiam, ktoré však neoznámil žalobcovi v zmysle §46 ods. 5 daňového poriadku do ukončenia
daňovej kontroly ani ho nevyzval na odstránenie pochybností. Daňový úrad nešpecifikoval, aké dôkazy
by považoval za dostatočné a všetky výzvy žalobcovi boli len všeobecné. Takýmto konaním Daňového
úradu stratil žalobca možnosť efektívne sa brániť. Rovnako žalovaný spochybňuje splnenie podmienok

na odpočítanie dane z prijatých faktúr žalobcom od dodávateľa A. D. ale výlučne na podklade jeho
pochybností. Ako ďalšie procesné pochybenie žalovaného uviedol žalobca to, že odvolanie doručil
daňovému úradu dňa 31.01.2022, ale žalovaný vydal rozhodnutie až 07.07.2022, po 157 dňoch, t. j.
v rozpore s § 65 ods. 2,3 a § 3 ods. 2 daňového poriadku. Žalovaný mu oznámil nemožnosť rozhodnúť
v lehote v zmysle § 65 ods. 2 daňového poriadku až po 74 dňoch (oznámením z 14.4.202). Pochybenie

vidí žalobca i v tom, že mu žalovaný doručil oznámenie o doplnení konania bez výzvy dovyjadriť sa
k zisteným skutočnostiam.

III.

Vyjadrenie žalovaného

12. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 13.12.2022 žiadal žalobu zamietnuť
odvolávajúc sa na odôvodnenie svojho rozhodnutia. Potvrdil realizáciu daňovej kontroly u žalobcu za

zdaňovacie obdobie december 2017- december 2019, doplnenie dokazovania na jeho pokyn v rámci
odvolacieho konania po podaní odvolania žalobcom voči rozhodnutiu prvostupňového správneho
orgánu.Žalovanýpridaňovejkontrolezistil,že vposudzovanomzdaňovacomobdobí boladodávateľom
žalobcu firma A. D., ktorá na všetkých 25 faktúrach vystavených pre žalobcu uvádza ako predmet
fakturácie služby podľa objednávky: „konfigurácia, inštalácia, diagnostika, servisný zásah, kontrola

komunikácie, hot analýza a meranie, spracovanie dokumentácie “, v stĺpci „počet“ boli číselné hodnoty
bez označenia. Celková suma odpočítania DPH zo všetkých faktúr predstavovala sumu 176.030 eur.
Žalovaný vo vyjadrení potvrdil, že správca dane v rozhodnutí dospel k záveru, že žalobca ani jeho
dodávateľ hodnoverným dôkazom nepreukázali dodanie sporných služieb v zmysle faktúr, dodanie
sporných služieb nebolo dodávateľom uskutočnené podľa § 9 zákona o DPH, preto jej nevznikla daňová

povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobcovi následne nevzniklo právo na odpočítanie DPH
zo sporných faktúr podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Z týchto dôvodov správca dane neuznal žalobcovi
právo na odpočítanie DPH pre porušenie § 49 ods. 1, § 49 ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona
o DPH.13. Žalovaný sa vyjadril k jednotlivým žalobným bodom žalobcu:

13.1. K námietke o nesprávnej interpretácii § 49 ods. 1,2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH
žalovaný uviedol, že vznik daňovej povinnosti žalobcovi dňom dodania služby odberateľom neznamená
vznik práva na odpočítanie dane na základe faktúr vystavených spoločnosťou A. D.. Počas daňovej
kontroly bola pri dokazovaní spochybnená hodnovernosť faktúry súvisiacej s predložených dokladmi.
Podľa žalovaného svedkovia F. A. G. a H. D. potvrdili dodanie sporných služieb pre žalobcu len formálne,

lebo ich výpovede nie sú jednoznačným a hodnoverným dôkazom o spornom zdaniteľnom obchode.
Výpoveď svedka F. G. o vykonaní sporných služieb pre žalobcu dvomi zamestnancami na trvalý
pracovný pomer a dvomi na dohodu mu nepotvrdila dodanie sporných služieb. Druhý svedok D. potvrdil,
že on osobne vykonával sporné služby, tiež ich vykonával F. G. a externí zamestnanci (pán P. a druhého
meno si nepamätal). Priezvisko Hudec v hláseniach o vyúčtovaní dane podaných A. D. za r. 2017, 2018 a
2019 nebolo. Svedkovia zamestnancov nekonkretizovali. Podľa žalovaného mu z zmluvných podmienok

ohľadom zdaniteľného obchodu vyplynulo, že na poskytnutie sporných služieb cez externých zmluvných
partnerov bol potrebný písomný súhlas žalobcu, ale žalobca taký súhlas pre A. D. nepredložil. Taktiež
nebolo možné preveriť svedkami označenú spoločnosť N. D. a dodávateľov spoločnosti A. D. uvedených
v kontrolovaných výkazoch, lebo neboli kontaktní. Žalovaný ďalej k námietkam uviedol, že nebolo
možné preveriť ani účtovnú a daňovú dokumentáciu A. D. , ktorá mala byť odovzdaná na základe

Protokoluoodovzdaníaprevzatílistínzodňa12.06.2020osobeoprávnenejkonaťzanovéhospoločníka
– spoločnosť A. O. H. Q. so sídlom v kráľovstve Veľkej Británie a Írska. Vypočutí svedkovia boli
v príbuzenskom vzťahu a bol rozpor v ich vyjadrení ohľadom serverov používaných na dodanie služieb.
Svedok D. nevedel uviesť kontaktnú osobu na spoločnosť A. D., lebo komunikovali len cez systém C
desk, prípadne konatelia medzi sebou, preberacie protokoly so súhrnným časom služieb raz mesačne

preberal od konateľa žalobcu. Podľa žalovaného z dokazovania mu vyplynulo aj to, že ani odberatelia
žalobcu nemali vedomosť o dodávaní služieb žalobcom prostredníctvom subdodávateľa A. D.. Žalovaný
sa bráni tým, že výsledky daňovej kontroly zaslal správca dane žalobcovi oznámením z 3.5.2021
a z 22.7.2021, popísal v nich dokazovanie aj zistený skutkový stav, spochybnil sporné služby dodané
spoločnosťou A. D. a žalobca „nepredložil také dôkazy“, ktorými by pochybnosti odstránil.

13.2. K námietke o nesprávnej interpretácii § 24 a § 46 ods. 5 daňového poriadku ohľadom
prenosu dôkazného bremena sa žalovaný odvolal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011, sp.
zn. 1Sžfk/52/2017 a sp. zn. 1Sžfk/47/2018 / bod 55/, podľa ktorých pri nadobudnutí pochybnosti
správcom dane o reálnosti zdaniteľného obchodu vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov
a nepostačuje len predložiť faktúru, zmluvu či preberací protokol. Podporne odkázal na závery judikatúry

ESĽP ( ohľadom zamedzovania vydávať protirečivé rozsudky), pr.: vec Zielinsky, Pradal a spol. vers.
Francúzska republika č. . A 24846/94, 34165/96 až 34173/96, vec N. a M. v. Slovenská republika č.
A-48554/10 z 25.11.2014. Podľa jeho názoru kvalifikovane spochybnil predloženú faktúru , preto došlo
k prechodu dôkazného bremena na žalobcu.
13.3. K námietkam žalobcu, že správca dane nikdy nevyzval žalobcu na odstránenie pochybností v

zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku nešpecifikujúc dôkazy na odstránenie pochybností ( odvolávajúc
sa na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/10/2022 zo dňa 24.02.2022) žalovaný uviedol, že správca dane
nie je povinný zistiť ako sporný zdaniteľný obchod skutočne prebehol, v daňovom konaní platí zásada
prejednávacia a vyhľadávacia.
13.4. V súvislosti s námietkou žalobcu o neporušení princípu neutrality DPH žalovaný odkazuje na §69

ods. 1,5 zákona o DPH a § 49 ods. 1 zákona o DPH. Obchodné transakcie nestačí deklarovať len
formálne vystavenou faktúrou či zmluvou, ale predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia,
ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje platiteľ uplatňujúci si právo na odpočítanie dane. Ak
daňový subjekt majúci dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukáže tvrdenia, nemôže mu byť nárok na
odpočet dane uznaný (rozhodnutie NS SR sp. zn. Sžfk 1/2019 zo dňa 21.04.2020).

13.5. K námietke o nesprávnom vyhodnotení zisteného skutkového stavu a personálnych kapacít
dodávateľa A. D., žalovaný uviedol, že okrem F. G. a D. nebol identifikovaný iný zamestnanec, ktorý
mal sporné práce vykonávať, aj keď podľa F. G. mali služby vykonať 3 až 4 osoby a podľa svedka D.
on na preberacích protokoloch kontroloval súhrnný čas za mesiac, nie konkrétne počty hodín, pretože
aktivity sa navzájom prelínajú, úkony nevedel priradiť na tikety vo výpise servisných úkonov. Ani jeden

svedok neuviedol konkrétne miesto zásahu. Na faktúre nebola popri cene fakturovaná cestovná náhrada
za poskytovanie služby mimo miesta sídla spoločnosti A. D., hoci v bode 5.6. Zmluvy o poskytovaní
služieb zo dňa 15.05.2017 medzi žalobcom (objednávateľom) a spoločnosťou A. D. ( poskytovateľom)
je v uvedené: „V prípade, ak poskytovateľ poskytuje akékoľvek služby mimo miesta sídla poskytovateľa,účtuje k cene služieb cestovnú náhradu v zmluvne dohodnutej výške 0,50 eur/kilometer podľa počtu
najazdených kilometrov.“ Svedok F. G. tvrdil, že pri zložitejšom incidente sa vycestovalo do lokality
preinštalovať hardvérové prvky a doba incidentu sa počítala už aj s cestou. Žalovaný poukázal na to,

že správca dane zistil, že A. D. cestovné náhrady ani za jedno z kontrolovaných zdaňovacích období
nefakturovala,pretonebolizásahynazariadeniachuodberateľovžalobcuvykonanéspoločnosťouA.D..
Hodnovernosť predložených preberacích protokolov k zdaňovacím obdobiam január 2018 až december
2018 mal žalovaný zníženú aj tým, že v predtlači pri mieste vykonania servisného zásahu je uvedené:
v servisnom stredisku R., D., t.j. nie A. D.. Žalovaný tvrdí, že ani on ani správca dane nespochybnili

dodanie služieb žalobcom jeho odberateľom, ale to neznamená, že služby boli odberateľom dodané v
subdodávke spoločnosťou A. D.
13.6.Knámietkežalobcuonepreskúmateľnostirozhodnutiaprenezrozumiteľnosťanedostatokdôvodov
aj vzhľadom na to, že F. G. bol zamestnancom len určité posudzované daňové obdobia žalovaný
uviedol, že vo všetkých kontrolovaných zdaňovacích obdobiach december 2017 až december 2019
bola dodávateľom žalobcu spoločnosť A. D. a na všetkých dvadsiatich piatich faktúrach vystavených

touto spoločnosťou pre žalobcu boli predmetom fakturácie rovnaké sporné služby. Žalovaný hodnotil
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, preto nesúhlasí, že by niektoré
jeho argumenty neboli relevantné. Správca dane preveroval dodávateľov spoločnosti A. D. za účelom
zistenia, či boli subdodávateľmi žalobcu ( konkrétne spol. N. D., P. D., H. D. D., A. J. N. D.), ale boli to
nekontaktné spoločnosti bez možnosti vykonať u nich preverenie uskutočnenia zdaniteľných obchodov

so spoločnosťou A. D.. F. G., konateľ A. D., bol v čase uskutočnenia sporných zdaniteľných obchodov
zamestnancom u iných zamestnávateľov počas kontrolovaných zdaňovacích období december 2017 až
jún 2018. V období júl 2018 až december 2019 nebol F. G. zamestnancom iných zamestnávateľov
a vo výpovedi uviedol okrem iného to, že on osobne vykonal poskytnuté služby. Svedok F. A. G., že
na poskytnutie sporných služieb prostredníctvom externých zmluvných partnerov (teda prostredníctvom

externých zamestnancov) bol potrebný písomný súhlas žalobcu pre spoločnosť A. D., ktorý žalobca
nepredložil.
13.7. K námietke žalobcu, že správca dane mal uviesť, aké kapacity/aký počet zamestnancov je
dostatočný u dodávateľa ohľadom evidencie človekohodín uvedených na preberacích protokoloch
žalovaný poukázal na to, že správca dane mal pochybnosť o hodnovernosti súpisov uvedených

v preberacích protokoloch ako výpisy zásahov okrem iného z dôvodu, že podľa žalobcu malo ísť
o generované súpisy, pritom výpisy boli manuálne upravované, príkladmo uviedol výpisy zásahov za
marec 2018 a apríl 2018 v poslednom stĺpci „Človekohodiny“ sú uvedené hodnoty v číslach (napr. 10,80;
5,40...), ale vo výpisoch za ostatné obdobiach sú v celých číslach. Počet zamestnancov zo spoločnosti
A. D. na výkon sporných služieb by mal vedieť preukázať žalobca tvrdiaci, že svoje dodávky služieb

odberateľom potreboval zabezpečiť v subdodávke. Žalovaný popiera, že sa v rozhodnutí nevyporiadal
z výpoveďami svedkov ( F. G. a D.), že spoločnosť A. dodala služby žalobcovi tak, ako bolo uvedené na
sporných faktúrach odkazujúc práve na odôvodnenie jeho rozhodnutia.
13.8. Námietky ohľadom pochybenia v daňovom konaní ohľadom § 46 ods. 5 daňového poriadku
sú podľa žalovaného nedôvdoné, lebo správca dane postupoval pri výkone dokazovania v súčinnosti

so žalobcom. Svoje skutkové zistenia a právne závery o nepreukázaní splnenia hmotnoprávnych
podmienok zo strany žalobcu pre uznanie ním uplatneného odpočítania dane so žalobcom
odkomunikoval, konkrétne z oznámenia zistení daňovej kontroly vo výzve výzva č. 100733294/2021
zo dňa 03.05.2021, ku ktorému žalobca podal vyjadrenie č. 100733294/2021 zo dňa 03.05.2021, na
ktoré správca dane následne reagoval oznámením výsledkov z daňovej kontroly č. 101300031/2021 zo

dňa 22.7.2021. Obe predmetné oznámenia obsahujú text: „Ak správca dane pri preverovaní písomných
p hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených kontrolovaným daňovým subjektom – platiteľom, potom možno konštatovať, že
správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 3 daňového poriadku), a v takom prípade je
opäť len na platiteľovi, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho

pôvodných dôkazov správcom dane“.
13.9. Námietky ohľadom pochybenia v daňovom konaní ohľadom § 46 ods. 5 daňového poriadku
sú podľa žalovaného nedôvdoné, lebo správca dane postupoval pri výkone dokazovania v súčinnosti
so žalobcom. Svoje skutkové zistenia a právne závery o nepreukázaní splnenia hmotnoprávnych
podmienok zo strany žalobcu pre uznanie ním uplatneného odpočítania dane so žalobcom

odkomunikoval, konkrétne z oznámenia zistení daňovej kontroly vo výzve výzva č. 100733294/2021
zo dňa 03.05.2021, ku ktorému žalobca podal vyjadrenie č. 100733294/2021 zo dňa 03.05.2021, na
ktoré správca dane následne reagoval oznámením výsledkov z daňovej kontroly č. 101300031/2021 zo
dňa 22.7.2021. Obe predmetné oznámenia obsahujú text: „Ak správca dane pri preverovaní písomnýchp hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť
dôkazov predložených kontrolovaným daňovým subjektom – platiteľom, potom možno konštatovať, že
správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 3 daňového poriadku), a v takom prípade je

opäť len na platiteľovi, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane“.
13.10. Ďalej žalobca namietal dĺžku lehoty medzi dňom, kedy doručil odvolanie voči prvostupňovému
rozhodnutiu správcovi dane (dňa 31.01.2022) a dňom vydania žalovaného rozhodnutia (07.07.2022)
poukazujúc na § 65 ods. 2, 3 daňového poriadku. Žalovaný tu odkazuje na § 73 ods. 3 daňového

poriadku. Správca dane nerozhodol o odvolaní žalobcu zo dňa 31.01.2022 voči prvostupňovému
rozhodnutiu, ale postúpil ho žalovanému. Odvolanie s predkladacou správou bolo žalovanému
doručené až 25.2.2022. Žalovaný nemohol rozhodnúť v podľa § 65 ods. 2 daňového poriadku, lebo
podľa § 74 ods. 2 a 3 citovaného zákona uložil správcovi dane doplniť daňové konanie o ďalšie
dokazovanie,pretopožiadalMFSRopredĺženielehotynavydanieprenemožnosťrozhodnúťvzákonnej
lehote a upovedomil o tom žalobcu listom č. 100912575/2022 zo dňa 14.04.2022, t.j. 48 dní od doručenia

prvostupňového rozhodnutia.
13.11. Správca dane oznámením č. 101584047/2022 zo dňa 27.05.2022 oznámil žalobcovi výsledky
dokazovania v odvolacom konaním, žalobca podal dňa 08.06.2022 vyjadrenie k predmetnému
oznámeniu, ktoré bolo žalovanému doručené dňa 14.06.2022 a žalovaný ho aj uviedol vo svojom
napadnutom rozhodnutí, lebo toto vyjadrenie žalobcu sa stalo súčasťou dôkazov, z ktorých vychádzal

pri vydaní rozhodnutia.
IV.
Replika žalobcu

14. Podľa názoru žalobcu žalovaný nekomentuje relevantným spôsobom jeho právnu argumentáciu,

opakuje len svoje predchádzajúce argumenty, ale neodstránil pochybnosti k nezrozumiteľnosti
druhostupňového rozhodnutia. Žalovaný neuviedol, akým dôkazmi a dokladmi došlo k spochybneniu
dôkazov predložených žalobcom ani ako sa vyporiadal s predloženými dôkazmi či argumentáciou
žalobcu. Žalobca odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia v súdnom konaní. Podľa jeho
názoru nepotreboval žalovaný informáciu, ktorá konkrétna osoba za dodávateľa A. D. vykonala

úkon, lebo predložené výpisy servisných zásahov obsahujú presnú špecifikáciu zákazníkov i lokalít
zrealizovaných zásahov, údaje o zákazníkoch, na preberacích protokoloch a faktúrach je podľa žalobcu
podrobný rozpis kategórií servisných úkonov. Nemôže byť na jeho ťarchu, že sa nemôže dostať
k účtovnej a daňovej evidencii spol. A. D.. Úvahy žalovaného hodnotí ako zmätočné a to aj preto, že
žalovaný najprv tvrdí, že skutočným dôvodom odopretia nároku na odpočítane dane u neho je absencia

uskutočneného plnenia uvedeného na faktúre zo strany dodávateľa. V tejto súvislosti dal žalobca súdu
do pozornosti, že teda dôvodom nemá byť absencia skutočného dodania služby ako je to uvedené
v prvostupňovom rozhodnutí. V rámci svojej argumentácie sa odvolal okrem iného na uznesenie SD EÚ
vo veci C-610/19 Vikingo, rozsudok NSS SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30.6.2022, rozsudky NS SR sp. zn.
1Sžfk/52/2017 a sp. zn. 1Sžfk/47/2018 ( pr. bod 55), či k prenosu dôkazného premena pr. rozsudok NSS

SR sp. zn. 1Sžfk/10/2020 z 24.2.2022, nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18.9.2008, nález ÚS SR sp.
zn.I.ÚS259/2022z12.10.2022.Podľanázoružalobcužalovanývrozhodnutílenformulujepochybnosti,
ale nepreukázal opak, t. j. že by dodávateľ A. D. neposkytol služby. Správca dane mu počas daňového
konania nešpecifikoval, aké dôkazy by považoval za dostatočné na odstránenie pochybností. Pritom
jemu stačilo preukázať dostatočnú mieru pravdepodobnosti ním tvrdených skutočností a preukázal

existenciu materiálneho plnenia a predložil doklady požadované zákonom. Podľa žalobcu ho žalovaný
nikdy počas daňovej kontroly nevyzval na odstránenie pochybností v zmysle § 46 ods. 5 daňového
poriadku,tiežpoukazujenanesprávnepoloženéotázkyvypočúvanýmsvedkom.Knámietkežalovaného
o absencii fakturácie cestovných náhrad dodal, že zmluvné strany zmluvy o poskytovaní služieb
z 15.5.2017 si potvrdili vôľu nefakturovať cestovné náhrady ale len odmenu za poskytnuté služby,

kapacity subdodávateľa spochybnil správca dane, preto aj musí povedať, aké kapacity by mal mať
dodávateľ. Žalobca zastáva názor, že nedošlo k prenosu dôkazného bremena na neho, lebo správca
dane konal v rozpore z § 46 ods. 5 daňového poriadku.

V.

15. Konanie o správnej žalobe bolo pôvodne vedené pred Krajským súdom v Trnave pod sp.
zn. 20S/124/2022. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 20S/124/2022-176 zo dňa 13.01.2023( právoplatnédňa19.01.2023)priznalsprávnejžalobeodkladnýúčinokaždoprávoplatnéhorozhodnutia
súdu v merite veci.

16. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny
súd v Bratislave (ďalej len „súd“, „správny súd“), na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva
v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre.
Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. TT-20S/124/2022. V súlade

s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004
Z.z. o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov
schválených Ministerstvom spravodlivosti pridelená do senátu 3S správneho súdu.
VI.
Pojednávanie

17. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie rozhodol vo veci na
pojednávaní dňa 31.08.2023 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti žalobcu, žalovaný sa
z pojednávania ospravedlnil, súhlasil konať a rozhodnúť bez jeho prítomnosti.

VII.

Relevantná právna úprava

18. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
( ďalej len „SSP“), V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších

veciach ustanovených týmto zákonom.

19. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok

ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

20.Podľa§6ods.1SSP,správnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach

ustanovených týmto zákonom.

21. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
( ďalej len „daňový poriadok“), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených

záujmov daňových subjektov a iných osôb.

22. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovýmsubjektomainýmiosobamiaposkytujeimpoučenieoichprocesnýchprávachapovinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom

správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

23. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe

daní vyšlo najavo.

24. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie

bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov,
ktoré je povinný viesť.25. Podľa §24 ods. 2, 3 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby
skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba
návrhmi daňových subjektov (ods.2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči

daňovémusubjektu,ktorésúrozhodnépresprávneurčeniedane.Niejepotrebnédokazovaťskutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (ods. 3).

26. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so

všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane
podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim.

27. Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca

má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka
včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.

28. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.

Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

29. Podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku, daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu
dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly,
miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo

kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých
dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak
z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení
o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia
oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40

dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

30.Podľa§46ods.5daňovéhoporiadku,akvzniknúpochybnostiosprávnosti,pravdivostialeboúplnosti
dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim

vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

31. Podľa§ 46 ods. 8 daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa

nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou
zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo
vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane kontrolovanému
daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30

pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k
zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v
priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty
nemožnoodpustiť.Aksadaňovoukontrolourozdielvsume,ktorúmalkontrolovanýdaňovýsubjektpodľa
osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov

1)nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt
neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa osobitného predpisu (§ 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení zákona č. 331/2011
Z. z.).

32. Podľa § 46 ods. 9 daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom: a) doručenia protokolu
podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo
c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu (§ 79 ods. 6 zákona č.
222/2004 Z. z. v znení zákona č. 331/2011 Z.z.).33. Podľa § 63 ods. 2,5 daňového poriadku, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného
v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané

príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak (2). Rozhodnutie
obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy
ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo (5).

34. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“),
dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane: a) prevodu práva k
nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému
vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo
strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym
orgánom alebo na základe zákona.

35. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá, ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru
(ods. 1 veta prvá). Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby ( ods. 2).

36. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v

deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

37. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a
7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň: a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je
povinný platiť daň podľa § 48c ods. 5 a § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí
tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo
zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru.

38. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

39. Podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) zákona o DPH, na účely tohto zákona: a) faktúrou je každý doklad
alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona

alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, c) vierohodnosťou
pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v
mene dodávateľa vyhotovila faktúru.

40. Podľa § 71 ods. 3 veta prvá zákona o DPH, zdaniteľná osoba je povinná zabezpečiť vierohodnosť

pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie
faktúry.

41.Podľa§191ods.1SSP,správnysúdrozsudkomzrušínapadnutérozhodnutieorgánuverejnejsprávy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,

b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie
skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový
stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore
s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o

konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
alebo opatrenia vo veci samej.

VIII.
Právne posúdenie veci správnym súdom

42. Predmetom preskúmavania správnym súdom je preveriť zákonnosť žalobcom namietaného
procesného postupu správcu dane v súvislosti s výkonom daňovej kontroly, zákonnosť aplikácie
hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v súvislosti s vyhodnotením zisteného skutkového stavu,správnosť jeho aplikácie pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok na nepriznanie žalobcom
uplatnených nárokov na odpočet dane a posúdenie miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu
vzhľadom na zistený skutkový stav pre preverovaní oprávnenosti uplatneného nároku. Predmetom

súdneho prieskumu je aj samotné rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové
rozhodnutie správcu dane o neuznaní práva na odpočet DPH žalobcovi a vyrubenie vlastnej daňovej
povinnosti. Žalobca v žalobe namieta, že splnil všetky hmotnoprávne podmienky na uplatnenie práva
na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie december 2019 a splnenie podmienok aj riadne preukázal.

43. Vecne a miestne príslušný správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a
administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa
preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie
žalovanéhospolusrozhodnutímDaňovéhoúraduTrnava,pobočkaDunajskáStredač.102557048/2021
zo dňa 13.12.2021, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu. Súd
dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

44. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy
štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je
vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým
dokladom neabsentuje materiálny podklad.

45. Úlohou správneho súdu nie je zisťovať alebo ustaľovať skutkový stav či nanovo vyhodnocovať

dôkazy vykonané v daňovom konaní. Jeho úlohou je najmä posúdiť, či správca dane, resp. žalovaný
postupovali pri zisťovaní skutkového stavu zákonným spôsobom, nasledovali pritom pravidlá logického
uvažovania a či riadne popísali svoje hodnotiace úvahy. Podľa ustálenej súdnej judikatúry (viď. napr.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II.ÚS 127/07-21 alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2Sžo/5/2009, sp. zn. 8Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva

nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou
rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

46. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že daňový subjekt (žalobca) si za zdaňovacie obdobie

október 2019 (ďalej len „predmetné kontrolované zdaňovacie obdobie“) uplatnil právo na odpočítanie
dane z faktúry č. 1910004, dátum zdaniteľného plnenia 31.10.2019, základ dane 30.100 eur, DPH
6.020 eur, celková čiastka 36.120 eur (ďalej len „sporná faktúra“, „sporné služby“ a „sporné zdaniteľné
obchody“) od dodávateľa A. D. ( J. XX, XXX XX H., IČO XXXXXXXX; ďalej len „spoločnosť A. D.“).

47. Oznámením o daňovej kontrole zo dňa 7.9.2020 Daňový úrad začal u žalobcu daňovú kontrolu DPH
za zdaňovacie obdobia december 2017 až december 2019. Doručením protokolu o daňovej kontrole
žalobcovi bola dňa 31.8.2021 ukončená daňová kontrola a dňa 01.09.2021 začalo vyrubovacie konanie.
Žalobca sa odvolal voči prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým mu bol vyrubený rozdiel dane v sume
6.020 eur za zdaňovacie obdobie október 2019 okrem iného z dôvodu, že žalobca hodnovernými

dôkazmi nepreukázal dodanie služieb od dodávateľa A. v zmysle fakturácie. Žalovaný uložil správcovi
dane povinnosť doplniť dokazovanie vypočutím svedkov F. A. G. a H. D. a preverením dodávok sporných
služiebuodberateľovžalobcu,ktorúpovinnosťsisúdvychádzajúczobsahutextuustáliltak,žeobsahom
povinnosti bolo preveriť dodávky „všetkých“ odberateľov za posudzované zdaňovacie obdobie október
2019 a nie len niektorých, ktorých mu oznámil žalobca, ako to bolo zistené z vyjadrení žalobcu. Aj

po doplnení dokazovania správcom dane a ďalších vyjadreniach daňového subjektu potvrdil žalovaný
prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu, aj keď správca dane nepreveril dodanie služieb u všetkých
odberateľov za december 2019.

48. Z obsahu ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH vyplývajú podmienky, za akých si žalobca

môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu
naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti
uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených
platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie jevšak jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal,
alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že
predmetnýtovaraleboslužbamubolidodanénímuvádzanouspoločnosťou.Uskutočneniezdaniteľného

plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa
faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako
aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie
dane v zmysle zákona o DPH. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a v § 51 ods.1
písm. a) zákona o DPH, sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok

na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady
dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok
na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si
platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že
zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia
a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou

pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane
nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa
dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená
rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

49. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt
preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane
v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov ním vedených, avšak nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie

skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo
strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Daňový subjekt vyčerpá vlastné
dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru
a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého
dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a

jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Plnenia, ktoré nie sú
samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou
podliehajúcou dani konajúcou ako takou a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5
ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.5.1977, ak spĺňajú objektívne kritériá, a to bez ohľadu
na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského

reťazca, a/alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol
vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom
platiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2011 zo dňa 15.3.2011, rozsudky Súdneho
dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond
House).

50. Daňový poriadok zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada
zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je
vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR a platí tak pre prvostupňový ako aj pre druhostupňový správny orgán.
Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom
konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať
práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na

zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je pritom v
rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, no nemôže to byť v zmysle toho, aby sa
výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať
pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové

orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom
konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné).51. V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ zaoberajúcej sa výkladom záväzných dokumentov EÚ v
oblasti spoločného systému DPH (rozsudok vo veci C-80/11 zo dňa 21.6.2012, Mahagében a Dávid;
rozsudok vo veci C-285/11 zo dňa 6.12.2012, Bonik; rozsudok vo veci C-18/13 zo dňa 13.2.2014, Maks

Pen, atď.) platí, že právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už
zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu
spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie.

52. Ako Súdny dvor EÚ opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl.

smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené.
Predovšetkýmsatotoprávouplatňujebezprostrednenavšetkydanezaťažujúceplneniauskutočnenéna
vstupe (rozsudok Bonik, už citovaný, bod 26 a tam citovanú judikatúru). Na odpočítanie je potrebné, aby
dotknutá osoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba
využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných
zdaniteľných plnení, a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou

(rozsudok Bonik, už citovaný, bod 29). Ak sú tieto podmienky splnené, právo na odpočítanie dane
nemôže byť v zásade zamietnuté.

53. Na druhej strane však osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo
zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom

zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto
právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je to v prípade, ak daňový podvod
spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť,
že svojou kúpou sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná
osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to

bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia
služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe. Právo na odpočítanie dane tak
možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností
preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na
odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto

služiebzúčastnínatransakciipredstavujúcejdaňovýpodvodtýkajúcisaDPHzostranydodávateľaalebo
iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní
alebo týchto služieb.

54. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú

predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne
dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym
súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych
skutočností. Vnútroštátnemu súdu potom prináleží vykonať celkové posúdenie všetkých skutočností a
skutkových okolností veci, aby bolo vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi

možnéurčiť,čidaňovýsubjektvedelalebomalvedieť,žeuvedenéplneniezakladajúceprávonaodpočet
dane bolo súčasťou podvodu, ktorého sa dopustili jeho dodávatelia.

55. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá
je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa preukáže, že hoci bolo dodanie

uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napríklad
preto, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady
na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali
niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná), avšak až za súčasného splnenia dvoch
podmienok, a to, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom

na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť,
že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha
vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť.

56. Súd uvádza, že odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ

obmedzené, ak nesplní zdaniteľná osoba hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, alebo ak
došlo k daňovému podvodu alebo ak došlo k zneužitiu práva (napr. rozsudky Najvyššieho správneho
súdu SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022, 2Sžfk/49/2020 zo dňa 26.10.2022). Následne aj
pri dôkaznom bremene je v daňovom konaní potrebné rozlišovať medzi dvoma zásadnými situáciami,a to: preukazovaním materiálnych podmienok odpočtu DPH a preukazovaním daňového podvodu
alebo zneužitia práva ako dôvodu na neuznanie uplatneného odpočtu. Pri preukazovaní materiálnych
podmienok odpočtu DPH primárne leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte a pri preukazovaní

daňového podvodu na správcovi dane. Platí, že pri preukazovaní zapojenia do podvodného reťazca sa
vychádza z premisy, že hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH sú splnené.

57. V zmysle zákona o DPH sa pod hmotnoprávnymi podmienkami pre odpočítanie dane rozumejú: 1)
existencia zdaniteľného plnenia, 2) jeho dodanie zdaniteľnou osobou a 3) použitie dodaných tovarov a

služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH,
má dve povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v
samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne
povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane
je verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne
podložený zisteniami správcu dane. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a

predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré
tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne
rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom
(nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 569/2022-33 zo dňa 07.02.2023).

58. V prejednávanej veci bolo orgánmi finančnej správy spochybnené predovšetkým splnenie druhej
podmienky - uskutočnenie zdaniteľného plnenia ( poskytnutia služieb) subjektom označeným na
vystavených faktúrach, t.j. spoločnosťou A. D.. Pokiaľ ide o existenciu materiálneho plnenia, túto
správca dane výslovne nepotvrdil ani nevyvrátil, uviedol len niektoré zistenia a z toho závery. Súd
však jeho odôvodnenie hodnotí ako nedostatočné s absenciu myšlienkových pochodov, ako dospel

k rozhodnutiu a v mnohom jeho závery nekorešpondovali z obsahom administratívneho spisu. Z
uvedeného i z celkového obsahu rozhodnutí teda vyplýva, že sporným bolo najmä dodanie služieb
konkrétnym dodávateľom. Žalobca v daňovom konaní predkladal svoje vyjadrenia a rôzne listinné
dôkazy. Správca dane spochybnil hodnovernosť žalobcom predložených listinných dôkazov, faktúr či
odovzdávacích protokolov.

59. Správny súd sa postupne vyporiadal s podstatnými žalobnými námietkami žalobcu:

59.1. Súd dal za pravdu žalobcovi v jeho žalobnej námietke, že žalovaný nesprávne vyhodnotil zistený
skutkového stav. Súd je toho názoru, že skutkový stav nezistil správca dane dostačujúco na riadne

posúdenieveci(§191ods.1písm.e) SSP).Vzhľadomnaskutočnosť,ževzmysle§24ods.2daňového
poriadku nie je správca dane viazaný iba návrhmi daňového subjektu pri jeho pochybnostiach, hlavne ak
mu daňový subjekt na základe jeho výzvy ( oznámiť odberateľov) oznámil len niekoľko odberateľských
firiem na služby a nič nebránilo trvať na úplnom zozname všetkých odberateľov a následne všetkých
dopytovať a s obsahom správ od odberateľov sa riadne vyporiadať, vyhodnotiť ich v kontexte ostatných

zistených skutočností. Z napadnutého rozhodnutia viažuceho sa na kontrolované zdaňovacie obdobie
október 2019 súdu nevyplýva, pre ktorých „všetkých“ konkrétnych odberateľov boli poskytnuté služby
žalobcom prostredníctvom spoločnosti A. D..

59.2. Rovnako súd vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu dospel k záveru, že správca dane

a následne aj žalovaný nedostatočne zdôvodnili rozhodnutie a v niektorých častiach sa stalo až
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť ( § 191 ods. 1 písm. d) SSP).

Súd k takémuto záveru dospel z dôvodu, že z obsahu administratívneho spisu súdu vyplynuli aj
skutočnosti, ktoré súd považuje za podstatné a žalovaný sa s nimi v rozhodnutí nevysporiadal, resp.

nezdôvodnil, prečo na ne neprihliadal. Konkrétne z obsahu správy Mesta Svätý Jur zo dňa 04.05.2022
reagujúc na výzvu správcu dane vyplýva, že má s daňovým subjektom uzatvorenú dlhodobú zmluvu
č. 30/1872/2004 o vykonávaní servisu zariadení, komunikácia s daňovým subjektom prebieha podľa
potreby, najmä telefonicky alebo mailom, operatívne osobne. Mesto si z týchto bežných opráv nevedie
protokoly ani záznamy, pretože nemajú vplyv na fakturáciu. Na podporu svojich tvrdení predložil

správcovi dane aj záznam objednávok rok 2017, 2018 a 2019; zmluvu o nájme reklamnej plochy ,
objednávky (č. 38/2019, 15/2018 a 69/2017), knihu faktúr rok 2017, 2018 a 2019. Mesto Svätý
Jur potvrdilo odberateľsko-dodávateľské vzťahy s daňovým subjektom v preverovaných zdaňovacích
obdobiach. I. J., K.. G. F. S. vo vyjadrení reagujúc na výzvu správcu dane z 27.04.2022 potvrdilaodberateľsko-dodávateľské vzťahy s daňovým subjektom v preverovaných zdaňovacích obdobiach,
doložila k tomu v rámci príloh aj zmluvu o poskytovaní služieb č. 700702/0206 zo dňa 05.10.2006.
Ale správca dane si z dokladov uzavrel, že nezistil, či daňový subjekt mohol postúpiť objednávky

subdodávateľom, lebo nevedel napárovať faktúry s dodanými službami. Spoločnosti L., D. vo vyjadrení
k výzve správcu dane zo dňa 27.04.2022 potvrdila odberateľsko-dodávateľské vzťahy s daňovým
subjektom v preverovaných zdaňovacích obdobiach na základe zmluvy zo dňa 01.06.2014, posledné
konzultačné služby od daňového subjektu odoberala v decembri 2017. Spoločnosť D. D. H. K. K., vo
vyjadrení reagujúc na výzvu správcu dane zo dňa 27.04.2022, potvrdila odberateľsko-dodávateľské

vzťahy s daňovým subjektom v preverovaných zdaňovacích obdobiach 2018 a 2019, v roku 2017
nespolupracovali. Spoločnosti D. H., K., reagujúc na výzvu správcu dane zo dňa 27.04.2022 potvrdila
odberateľsko-dodávateľské vzťahy s daňovým subjektom v preverovaných zdaňovacích obdobiach.
Spoločnosti H. N., K. reagujúc na výzvu správcu dane zo dňa 27.04. potvrdila odberateľsko-
dodávateľské vzťahy s daňovým subjektom v preverovaných zdaňovacích obdobiach. Spoločnosti D.,
K. (F. XXXXXXXX) ako právny nástupca subjektu D., K. ( IČO XXXXXXXX za zaniknutý daňový subjekt

N., D. (F. XXXXXXXX) v odpovedi na výzvu správcu dane zo dňa 27.04.2022 potvrdila odberateľsko-
dodávateľské vzťahy s daňovým subjektom v preverovaných zdaňovacích obdobiach. Čiže z týchto
mnohých správ vyplýva aj skutočnosť o dodávaných službách, je potrebný s tým sa vysporiadať rovnako
aj s faktom, či im boli služby poskytnuté aj za október 2019.

Žalovaný nedostatočne vyhodnotil aj ním skúmanú materiálnu a personálnu stránku dodávateľa A.
D. v kontexte s subdodávateľmi a tiež evidenciu a špecifikáciu služieb /človekohodiny/ v zmysle
preberacích protokolov a uzatvorenej zmluvy medzi dodávateľom A. D. a žalobcom. Ide o to, že síce
určité závery v prvostupňovom i druhostupňovom rozhodnutí deklarované sú, ale chýba tu logické
prepojenie na konkrétne zistené skutočnosti, ktoré súdu vyplynuli z administratívneho spisu. Napríklad

pokiaľ správca dane v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval nedostatok personálnych kapacít na
dodanie služieb, tak okrem uvedenia počtu zistených osôb, ktoré mali pracovať na dodávke mal podľa
názoru súdu skontrolovať presný počet hodín uvádzaných na preberacom protokole ( na preberacom
protokole od A. D. za 31.12.2019 vyplýva celkový počet hodín za október 2019 v počte 553 a rovnako
taký istý počet hodín vyplýva z záznamu o servisnom zásahu za október 2019) a snažiť sa uviesť jeho

vlastný určitý výpočet hodín, ktoré mal jeden človek venovať v rámci poskytovanej služby. Pritom pri
svojom hypotetickom výpočte sa mal vyporiadať aj s časťou vyjadrení žalobcu, ktorý sa k človeko -
hodinám vyjadroval už písomne v rámci daňového konania. Konkrétne mal zaujať stanovisko k tvrdeniu
žalobcu, že „jedna osoba mohla za jednu hodinu urobiť aj viac servisných zásahov“ a ak sa s tým
tvrdením nestotožnil, tak z akého dôvodu.

Súd hodnotí rozhodnutie žalovaného za zmätočné aj v časti, keď na jednej strane v rozhodnutí uvádza,
že svedkovia F. A. G. a H. D. neuviedli skutočnosti potvrdzujúce dodanie služieb dodávateľom A. D. a na
druhej strane skonštatoval, že svedkovia slovne potvrdili možné uskutočnenie obchodných vzťahov,
všeobecne služby popísali. V odôvodnení napadnutých rozhodnutí žalovaný síce uviedol, že výpoveď

svedka F. G. (bývalý konateľ spoločnosti A. D.) na ústnom pojednávaní dňa 11.08.2021 o vykonaní
sporných služieb pre žalobcu dvomi zamestnancami na trvalý pracovný pomer a dvomi na dohodu
mu nepotvrdili dodanie sporných služieb, ale na druhej strane už riadne a komplexne nezdôvodnil, ako
k tejto úvahe dospel. Evidentne je tu rozpor, ktorý žalovaný riadne logicky nezdôvodnil, resp. akými
myšlienkovými pochodmi postupoval, keď dospel k záveru, že svedkovia mu nepotvrdili dodané služieb

a to v tomto konkrétnom prípade služby viažuce sa na posudzované zdaňovacie obdobie október
2019. Nezdôvodnil prečo napríklad neakceptoval a to ani v časti osobnú prácu menovaného svedka pri
poskytovaní služieb. Správca dane ani neodôvodnil, prečo nevzal do úvahy vôbec výpoveď svedka H. D.
na ústnom pojednávaní dňa 18.05.2022, ktorý je bývalým zamestnancom daňového subjektu (technický
riaditeľ),

Správca dane v rozhodnutí konkrétne nezdôvodnil, ako súvisí pracovný pomer A. G. u zamestnávateľov
F. F. D. O. D. K. B. D. od 15.07.2012 do 30.06.2018 s tým, že neboli daňovému subjektu
v kontrolovanom zdaňovacom období skutočne dodané služby fakturované dodávateľskými faktúrami
od A. D. v kontrolovanom období októbra 2019. Súdu tu opäť absentujú myšlienky správcu dane, ako

k takému záveru dospel, preto ho súd nemohol ďalej ani posudzovať. Správca dane nezdôvodnil, na
základe čoho dospel k záveru, že absencia náležitosti z § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH (rozsah a
druh dodanej služby) vo faktúre je dôkazom o nedodaní služieb fakturovaných spol. A. D..Správca dane nezdôvodnil ako ovplyvnili jeho zistenia o spoločnosti A. D.. z rokov 2020 a 2021 jeho
rozhodnutieprikontrolovanízdaňovaciehoobdobiazaoktóber2019(žejespoločnosťod30.05.2020bez
konateľa,spoločníkomjespoločnosťsosídlomvSpojenomkráľovstveVeľkejBritánieaSevernéhoÍrska,

posledné priznanie k dani z príjmov právnickej osoby bolo podané za rok 2019, daňovému subjektu bola
ukončená registrácia k DPH k dátumu 31.03.2021). Pokiaľ správcovi dane nejaký záver z tohto zistenia
vyplýva, musí ho identifikovať aj v rozhodnutí. Správca dane sa nevyjadril ani k tvrdeniam žalobcu
ohľadom poskytovania služieb so zadávaním objednávok cez ticketovací systém, či tieto tvrdenia
akceptuje alebo neakceptuje a prečo.

60. Súd dal za pravdu žalobcovi, že nemožno hodnotiť ako dôkaz svedčiaci v neprospech daňového
subjektu nekontaktnosť dožiadaných spoločností (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžf 1/2011 zo dňa
15.03.2011, rozsudky SD EÚ vo veciach C-354/03, C-355/03, C-484/03, rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf
49/2010 zo dňa 30.06.20210). Ďalej v súvislosti s otázkou na zamietnutia práva na odpočítanie DPH
zdaniteľnej osobe za nadobudnutie tovaru alebo služby pre nehodnovernosť faktúry odkazuje súd aj
na uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo zo dňa 03.09.2020, rozsudky NSS SR sp.

zn. 5Sžfk/17/2020 z 28.06.2022, sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30.06.2022 ( publikovaný v Zbierke stanovísk
a súdnych rozhodnutí NSS SR pod č. 23/2022).

61. Žalobca namietal aj nesprávnu aplikáciu § 46 ods. 5 daňového poriadku správcom dane v kontexte
s prenosom dôkazného bremena. V zmysle § 46 ods. 5 daňového poriadku (výzva k odstráneniu

pochybností) dochádza v procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na
kontrolovaný daňový subjekt a „daňové bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca
dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane
mal pochybnosti o tvrdeniach žalobcu a predložené dôkazy nemienil akceptovať, potom bol povinný
túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy

správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako
dôkazy predložené žalobcom. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje taktiež na to, že v zmysle
konštantnej judikatúry hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť
ľubovoľné“ (rozsudky NS SR zo dňa 3.9.2019 sp. zn. 6SžflU40/2018; zo dňa 03.09.2019, sp. zn.
6Sžfk/40/2018). Súd tu dáva do pozornosti, že ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho

rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaním a rešpektovaním práv, ktoré zákony priznávajú
daňovým subjektom (nález NS SR sp. zn. I. ÚS 241/07 ). Súd dal za pravdu žalobcovi, že daňová
správa nemôže od zdaniteľných osôb vyžadovať, aby zložito a dôkladne preverovali svojho dodávateľa
a preniesla tak na ne kontrolné úkony, ktoré má vykonávať tento správny orgán ( z judikatúry Súdneho
dvoraEurópskejúnie(ďalejlen„SDEÚ“),napr.rozsudkyC-01/16voveciPaperConsult,bod51;C-80/11

a C-142/11 vo veci Mahagében a Dávid, bod 65; C-642/11 vo veci Stroy trans, bod 50).Vzhľadom
na obsah administratívneho spisu ako aj obsah výziev správcu dane daňovému subjektu je súd toho
názoru, že správca dane síce vo výzve vyjadril pochybnosti, ale nie jasne. Správca dane síce uviedol,
že má pochybnosť o dodanej služby dodávateľom a žiadal doložiť listiny, preukázať skutočnosti, ale už
neuviedol v čom konkrétnom pochybnosti spočívajú a práve v tom spočíva absencia jasnosti. Nestačí

v správach z šetrení z daňovej kontrole uvádzať v náznakoch ( napr. miestnym šetrením nebolo zistené
sídlo, ..atď.), ale je treba presne a jasne určiť , v čom konkrétnom má správca dane pochybnosti,
nejasnosti, v čo vidí rozpor. Len ak by tak učinil, potom by sa dalo hovoriť aj o prechode dôkazného
bremena na daňový subjekt. A následne ak daňový subjekt majúci dôkazné bremeno spoľahlivo
nepreukáže svoje tvrdenia, tak mu nebude uznaný nárok na odpočet dane (rozhodnutie NS SR sp. zn.

Sžfk 1/2019 zo dňa 21.04.2020).

62. Správny súd na základe zistených skutočností, citovaných právnych predpisov a judikatúry Súdneho
dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že daňové orgány oboch stupňov v tomto štádiu
konania nedisponujú dôkazmi na preukázanie oprávnenosti ich rozhodnutia. Súd dospel k záveru,

že daňové orgány nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia, závery ich rozhodnutí nekorešpondujú
s zisteniami obsiahnutými v administratívnom spise, tiež nedostatočne zistili skutkový stav na riadne
posúdenie veci a ich rozhodnutia sú z tohto dôvodu predčasné a trpia vadou nezákonnosti, čo vedie
k ich zrušeniu podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP a k vráteniu
veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

63. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je
orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval
v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnejsprávy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v
zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

64. Správny súd potrebuje dodať, že závery prezentované v tomto rozsudku automaticky neznamenajú,
že žalobcovi má byť priznané právo na odpočet dane z dodania služieb. Úlohou finančných orgánov
bude doplniť dokazovanie v smere vedenom v bodoch 54.1. a 54.2. odôvodnenia tohto rozsudku,
primárne: vyzve žalobcu oznámiť mu všetkých odberateľov služieb za konkrétne obdobie kontrolované
zdaňovacie obdobie a následne predmetné firmy ( ktoré doposiaľ nevyzval) bude dopytoval za

účelom preverenia reálne dodaných služieb vrátane oznámenia aké sumy zaplatili za december 2019,
opakovane sa oboznámi z obsahom vystavených faktúr za december 2019 ako aj s preberacím
protokolom od A. D. za posudzované obdobie a porovná počty hodín s zoznamom servisných zásahov
za október 2019, opätovne sa vyjadrí či a v akom rozsahu akceptuje alebo neakceptuje určitý počet
pracovníkov realizujúcich služby v prepočte na človeko - hodiny.
64.1. Taktiež jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach vyhodnotí všetky dôkazy a zistené skutočnosti,

porovná a vyhodnotí doposiaľ vykonané svedecké výpovede. Ak mu vznikne potreba, doplní
dokazovanie výsluchom prípadných ďalších svedkov. Úlohou správcu dane bude vyporiadať sa
s odpoveďou každého jedného odberateľa služieb za december 2019 osobitne v súvislosti s tým, či mu
boli alebo neboli služby poskytnuté a v akom rozsahu a v akom rozsahu správca dane predmetné služby
akceptoval.

64.2. Ak bude mať správca dane pri vykonávaní dokazovania stále pochybnosti o správnosti, pravdivosti
alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajoch
zdokladov,takvzmysle§46ods.5daňovéhoporiadkuoznámijasneaurčitokontrolovanémudaňovému
subjektu svoje pochybnosti k splneniu materiálnych podmienok. Je potrebné zreteľne uviesť, v čom
konkrétnom spočívajú pochybnosti, ktorú podmienku považujú za spochybnenú. Zároveň ho vyzve, aby

sa k jeho pochybnostiam vyjadril, prípadne prípadne preukázal splnenie podmienky. Úlohou správcu
dane bude následne v rozhodnutí jasne a zrozumiteľne sa vyjadriť ku všetkým svojím záverom, presne
uvedie aké myšlienkové pochody ho doviedli k jeho záverom a konečnému rozhodnutiu. Prípadne
doplní dokazovanie inými dôkazmi, ak to bude považovať za potrebné na spravodlivé a objektívne
rozhodnutie vo veci. Daňový orgán bude pozorne vyhodnocovať a odôvodňovať dôkazy jednotlivo a aj

vo vzájomných súvislostiach, následne rozhodne a rozhodnutie riadne, logicky s odkazom na svoje
myšlienkové pochody aj odôvodní.

65. Súd dáva žalovanému do pozornosti, že žalobca ako daňový subjekt v odpovedi č. 1 doručenej
správcovi dane dňa 29.03.2021 uviedol, že mal a má uzatvorené zmluvy týkajúce sa zabezpečenia

sieťového pripojenia a komplexnej správy IT infraštruktúry s viac ako 7 zákazníkmi, ale v písomnom
vyjadrení z 3.6.2021 ( aj vo vyjadrení zo dňa 04.06.2021) pre správcu dane uvádzal zoznam len
siedmych odberateľov tvrdiac, že je to zoznam najvýznamnejších odberateľov s podielom cca 90 %
na fakturácii. Žalovaný sa s týmto zistením (o rozdielnom počte uvádzaných odberateľov) vyplývajúcom
z administratívneho spisu nevyporiadal. V tejto súvislosti súd dodáva, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu,

žepreukázalreálneprijatieslužiebokreminéhoajzoznamomjehoodberateľov,lebozadministratívneho
spisuvyplynulo,ženeposkytolsprávcovidanikomplexnýzoznamsvojichodberateľov,ktorýmaliodneho
prijať služby v kontrolovanom zdaňovacom období. Súdu neunikla pozornosti ani skutočnosť, že firma
L., D. vo vyjadrení k výzve správcu dane zo dňa 27.04.2022 potvrdila posledné konzultačné služby od
daňového subjektu v decembri 2017, ale v administratívnom spise sa nachádza faktúra od tejto firmy ako

dodávateľa pre žalobcu ako odberateľa ( č. fa 210910016 z 10.10.2019 na sumu 108 eur, fakturované
za 10/2019. Ani s týmto sa žalovaný nevyporiadal.

66. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov správny súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez zachádzania do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia
ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu účastníkov,

s ktorou sa správny súd nevyporiadal v rámci tohto odôvodnenia, nepovažoval za potrebné reagovať
špecifickou odpoveďou a to aj z dôvodu, že súd zrušil napadnuté rozhodnutia pre procesné pochybenia
žalovaného v zmysle § 191 ods. 1 písm. d), e) SSP a správcu dane a preto už nebolo potrebné
vyporiadavať sa s ďalšími žalobnými námietkami žalobcu týkajúce sa hmotnoprávnej stránky veci (pr.:že žalovaný vydal rozhodnutie o jeho odvolaní v rozpore s § 65 ods. 2,3 a § 3 ods. 2 daňového poriadku
až po 157 dňoch, žalovaný doručil oznámenie o doplnení konania bez výzvy dovyjadriť sa k zisteným
skutočnostiam, absencia riadne vyhodnoteného skutkového stavu, atď. v zmysle bodov uvedených

v odôvodnení tohto rozsudku). V závere súd k ostatným kasačným námietkam žalobcu uvádza, že
podrobné a výstižné právne posúdenie, právnou obcou akceptované, je obsiahnuté v odôvodneniach
rozsudkov NS SR sp. zn. 1Asan/32/2018 z 30.06.2020, sp. zn. 4Asan/29/2018 z 13.11.2019 a sp. zn.
7Sžo/262/2015 z 27.9.2017, na ktoré správny súd odkazuje.

67. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods.1 SSP, podľa ktorého úspešnému žalobcovi priznal
voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne
správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa § 175 ods. 2 SSP.

68. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Správny súd v
Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za
neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;

b)ideokonaniaosprávnejžalobepodľa 6ods.2písm.c)ad);c)ježalovanýmCentrumprávnejpomoci.