Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. august 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/103/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114209286
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2114209286.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek

senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar. XX.
XXXXXXX XXXX, trvalý pobyt D. XXXX/X E., F., 2/ G. H. C., nar. XX. XXXXXXX XXXX, trvalý pobyt
I. J. XXXX/X, F., 3/ maloletý I. C., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, trvalý pobyt J. D. XXXX/X E., F.,
zastúpený zákonným zástupcom žalobcom 1/, všetci žalobcovia 1/ až 3/ zastúpení: SOPKO LEGAL
s.r.o., Paulínska 7523/24, Trnava, IČO: 47 631 741, proti žalovanej: HYDROTOUR, cestovná kancelária,
a.s., Nám. SNP 14, Bratislava, IČO: 31 371 981, zastúpenej advokátom: JUDr. Július Jánošík, Klincová
ul. č. 35, Bratislava, o zaplatenie 534,90 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku

Okresného súdu Trnava z 5. mája 2021 č. k. 18C/140/2014 – 341 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
Okresného súdu Trnava z 11. júla 2022 č. k. 18C/140/2014 – 386, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. o uložení povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne sumu 348,50 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,5
% ročne zo sumy 348,50 eur od 1.9.2013 do zaplatenia a vo výroku II. o náhrade trov konania, v spojení
s dopĺňacím rozsudkom, p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovia 1/, 2/, 3/ majú voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovujúcim výrokom I. uložil povinnosť žalovanej
zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne sumu vo výške 348,50 eur, spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,5 % ročne od 1.9.2013 do zaplatenia (I.) a žalobcom 1/ až 3/ priznal voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II.). Rozhodnutie odôvodnil ustanovením
§ 517 ods. 2, § 563, § 741i ods. 1, 2, § 741j ods. 1, § 740k ods. 1, 2, 3 O. z. (Občiansky zákonník
č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanoveniam Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov od 1.2.2013.

Vecne argumentoval podľa odôvodnenia už právoplatného rozsudku odvolacieho súdu v obdobnej veci
(rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co/25/2017-247 zo dňa 30.4.2018) a skutkovo zdôvodnil
nespornou skutočnosťou uzavretia zmluvy o obstaraní zájazdu medzi stranami konania dňa 31.1.2013,
ktorá má spotrebiteľský charakter. Práva a povinnosti cestovnej kancelárie vo vzťahu k objednávateľovi
sú regulované ustanoveniami § 741a a nasl. Občianskeho zákonníka, s ktorou úpravou súvisí i zákon č.
281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o
zmeneadoplneníObčianskehozákonníkavzneníneskoršíchpredpisov,doktoréhobolatransponovaná

Smernica Rady 90/314/EHS z 13.6.1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb (U.
v. ES L 158, 23.6.1990), ďalej len „Smernica“. Z preambuly Smernice vyplýval zámer zabezpečiť
ochranu spotrebiteľa v prípade, že nie sú plnené dohodnuté služby, za ktoré druhá zmluvná strana ako
zodpovedný subjekt za škodu voči spotrebiteľovi zodpovedná. Článok 5 bod 1 Smernice je výsledkomkompromisu medzi zodpovednosťou založenou na objektívnom princípe (t. j. zodpovednosť bez ohľadu
na zavinenie) a zodpovednosťou založenou na subjektívnom princípe. Bod 2 článku 5 Smernice
umožňuje zodpovednému subjektu zbaviť sa zodpovednosti z výslovne vymedzených dôvodov a

súčasne pripúšťa vyvinenie sa, vo vzťahu k predpokladom, za účelom preukázania, že zodpovedný
subjekt za škodu nezodpovedá. Takáto kombinácia zodpovednostných princípov sa prejavila aj v
konštrukcii ustanoveniam § 741j ods. 1 O. z.

2. Podľa záverov súdu prvej inštancie zodpovednosť za škodu má základ v porušení povinností

vyplývajúcich zo zmluvného dojednania, pričom musí byť daná príčinná súvislosť medzi porušením
zmluvných povinností a vzniknutou škodou. Uplatňuje sa tiež pravidlo, podľa ktorého ak príkazník
zverí vykonanie príkazu inému, zodpovedá, akoby príkaz vykonal sám (zmluva o obstaraní zájazdu
je začlenená v rámci príkaznej zmluvy, § 726 O. z.). Porušenie povinností cestovnej kancelárie môže
spočívať v neplnení alebo vo vadnom plnení služieb cestovného ruchu, ktoré tvoria zájazd, najmä
vo vzťahu k ubytovaniu, ktorého nedostatky môžu spočívať v zmene, v horšej kvalite alebo kategórii

ubytovania. Žalovaná v prejednávanom prípade ako cestovná kancelária v priebehu zájazdu zmenila
podstatnú podmienku zájazdu, poskytnutím iného (náhradného) hotela, na inom mieste. V konaní
nebolo sporné, že zmluvne dohodnutým miesto pobytu bol hotelový komplex K. L. Resort and SPA 5*,
preferovaný ako hotel pre rodiny s deťmi, čomu mal zodpovedať väčší počet atrakcií, i veľkosť hotela.
Voľba konkrétneho letoviska pre rodinu s deťmi má osobitnú dôležitosť a výber konkrétneho hotela

je preto zásadný. V posudzovanej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalovanej
došlo k porušeniu povinností zo zmluvy o obstaraní zájazdu, ktoré svojou intenzitou spôsobili na strane
žalobcov vznik ujmy, znemožnením užívať komplex služieb dohodnutého hotelového zariadenia, v
dôsledku požiaru z technických príčin poskytovateľa služieb, pretavením elektrických káblov. Jednalo sa
o technickú poruchu, ku ktorej došlo v neskorých nočných hodinách (cca 1 hodinu pred polnocou), teda

v čase nočného kľudu a spánku, kedy nastala evakuácia (podľa výpovede delegáta, vo vstupnej časti
hotela bola mierna dymová clona, stlmené osvetlenie, zrejme núdzové, pred hotelom sa zhromaždilo
veľké množstvo asi 1000 ľudí, obslužného personálu hotela, s ktorými sa žalobcovia v nočnom oblečení
sústreďovali za účelom premiestnenia do iného hotela, vzdialeného 2 kilometre). K porušeniu povinnosti
došlo v priebehu krátkodobého osemdňového pobytového zájazdu, po uplynutí jeho prvej polovice.

Vzhľadom na intenzitu a trvanie narušenia zájazdu bolo nutné konštatovať vznik nároku žalobcov aj
na náhradu nemajetkovej ujmy, spočívajúcej v narušení dovolenkového pobytu, zmarením zážitkov
a očakávaní (pokazenie a stratu radosti z dovolenky). Náhradné služby, osobitne pri kratších pobytových
zájazdoch, nie sú spôsobilé kompenzovať vzniknutú nemajetkovú ujmu.

3. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia poukazovalo na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
vo veci Simone Leitner C-168/00, ktoré interpretovalo v Smernici obsiahnutý pojem škoda tak, že tento
zahŕňa okrem samotnej škody aj ujmu na nehmotných statkoch, vrátane psychickej ujmy, vyvolanej
nesplnením alebo vadným plnením záväzku. V Súdnym dvorom prejednávanej veci tiež neexistovala
vnútroštátna norma, výslovne priznávajúca náhradu škody z titulu sklamania spojeného zo stratou

radosti z dovolenky, a preto súd členského štátu Európskej únie položil predbežnú otázku, či ustanovenie
čl. 5 Smernice zahŕňa aj nároky na náhradu nemajetkovej ujmy. Súdny dvor Európskej únie odpovedal
pozitívne, že z uvedeného článku vyplýva, že cestujúci má právo na náhradu všetkých škôd, ktoré utrpel
v dôsledku nedodržiavania ustanovení zmluvy, vrátane škody nemajetkového charakteru (tzv. strata
radosti z dovolenky). Zodpovednosť cestovnej kancelárie preto zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy

za zmarenie dovolenky (tzv. strata radosti z dovolenky).

4. Súd prvej inštancie konštatoval, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej
únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Zmluva o fungovaní Európskej únie (čl. 288
ods. 3) zaväzuje členské štáty na taký výkon ich činností, ktorým sa zabezpečí dosiahnutie výsledku

očakávaného Smernicou. Vnútroštátny súd je preto povolaný na výklad vnútroštátneho práva vo svetle
účelu Smernice, aby sa dosiahol výsledok ňou sledovaný (porov. rozhodnutie Súdneho dvora Európskej
únie Pfeiffer a ďalší C-397/01 až 4033/01; uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 156/2017). Súd prvej inštancie
zdôraznil, že povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho právneho poriadku členských štátov
Európskej únie sa nepochybne vzťahuje i na výklad pojmu škoda, zahrňujúca náhradu nemajetkovej

ujmy,vyplývajúcejznesplneniaalebonedostatočnéhoplneniaslužiebpodľazmluvyoobstaranízájazdu.
Takýto výklad nepredstavuje výklad proti doslovnému jazykovému zneniu zákona. Ak existuje potreba
zabezpečenia konformity konkrétnej vnútroštátnej normy s právom Európskej únie, je sudcovské
vyplnenie medzier prostredníctvom extenzívneho výkladu, legitímne a súčasne aj nevyhnutné (porov.rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 156/2017). Súdny dvor Európskej únie v spojených
veciach C-397/01 až C-403/01 (bod 116) vyslovil, že ak umožňuje vnútroštátne právo použitím vlastných
metód výkladu ustanovenie zákona vykladať za určitých okolností tak, že bude možné sa vynúť rozporu

sinounormouvnútroštátnehopráva,jevnútroštátnysúdpovinnýpoužiťrovnakémetódy,abysadosiahol
cieľ sledovaný Smernicou. Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 666/2016
akceptoval rozšírenie pojmu škoda na zdraví prostredníctvom eurokonformného výkladu použitého
všeobecnými súdmi, aj na náhradu nemajetkovej ujmy. Uvedené závery boli preto dôvodom na odlišný
postup súdu prvej inštancie od rozhodnutí súdov označených žalovanou stranou.

5.Vprejednávanejvecipretovnútroštátneprávoumožňovalopomocoueurokonformnéhovýkladupojmu
škoda dosiahnuť účel sledovaný Smernicou, priznaním náhrady škody nemajetkovej ujmy (súčasťou
škody sú nielen ujmy majetkovej povahy, ale aj imateriálneho charakteru, napr. bolesti, sťaženie
spoločenského uplatnenia), i s poukazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozhodnutie
Simone Leitner C-168/00, Axel Walz C-63/09). Povinnosť vnútroštátnych súdov vykladať vo svetle

komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis
(Smernicu), ale tiež národné právo ako celok, keďže sú povolané k výkladu národného práva v čo
najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc, tzv. nepriamy účinok smerníc (rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation
SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a

Recrep SRL). Naplnenie aj tretieho predpokladu zodpovednosti za škodu, a to príčinnej súvislosti medzi
porušením povinnosti cestovnej kancelárie a vznikom ujmy bolo v danej preukázané, keďže k vzniku
nemajetkovej ujmy došlo v dôsledku porušenia záväzku žalovanej, poskytnúť riadne plnenie (komplexné
služby) dojednané zmluvou o obstaraní zájazdu v hotelovom komlexe K. L. Resort and SPA 5*.

6. Vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie poukázal na základné kritériá
určenia tejto výšky, ktorými sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo. Situácia súvisiaca so vzniknutým požiarom, trvajúca približne 15 hodín, bola čo do
intenzity nepochybne vážnym narušením pobytového zájazdu žalobcov. Poskytnutie pomoci cestovnou
kanceláriou bolo jej elementárnou povinnosťou. Nejednalo sa tu o bežné nedostatky zájazdu, ale o

mimoriadne okolnosti, ktoré svojou intenzitou odôvodňovali eurokonformný výklad Smernice vo vzťahu
k výkladu pojmu škoda, zahŕňajúcu tiež právo na imateriálnu ujmu. Vzhľadom k tomu priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy za stratu radosti z dovolenky nebolo v rozpore ani so závermi Ústavného súdu
Slovenskej republiky, vyjadrenými v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 228/2016, (vychádzajúcimi zo záveru, že
okolnosti ním posudzovaného prípadu neodôvodňovali širší výklad Smernice, teda že iba s ohľadom na

existenciu Smernice nebolo možné právo na imateriálnu ujmu sťažovateľom priznať).

7. Vzhľadom na významnú intenzitu narušenia pobytového zájazdu, v dôsledku čoho boli žalobcovia
vystavení stretu, panike, chaosu, presunu v nočných hodinách bez osobných vecí, s následným
návratom a sťahovaním do náhradného hotela, prenášaniu batožiny, vrátane realizácie evidenčných

záznamov, nutnosti adaptácie a nespokojnosti so zmeneným hotelovým zariadením, teda stavom, ktorý
svojím charakterom a intenzitou bol spôsobilý narušiť vnímanie dovolenkového pobytu i v bezprostredne
nasledujúce dni (teda okrem 15 hodín od vypuknutia požiaru do presťahovania sa do náhradného
hotela, aj ďalšie dni do konca zájazdu). Prvé tri dni (a prevažná časť štvrtého dňa) pobytu v hotelovom
zariadení predstavovali obdobie plnenia dohodnutých služieb zahrnutých do objednaného zájazdu a v

nasledujúcom období bol krátkodobý 8-dňový pobytový zájazd výrazne narušený, čo nepochybne viedlo
k znepríjemneniu zostávajúcej doby pobytového zájazdu. Za účelom naplnenia požiadavky účinného
primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, celková výška nemajetkovej ujmy bola
ustálená súdnom prvej inštancie vo výške zodpovedajúcej 15% z celkovej ceny zájazdu (t.j. zo sumy
2.323,30 eur), teda 348,50 eur. Zohľadnená bola i skutočnosť, že sa jednalo o rodinu s maloletým

dieťaťom vo veku blížiacemu sa 6 rokov a preferovanie hotela s označením pre rodiny s deťmi bolo
rozhodujúcim kritériom z hľadiska výberu hotelového zariadenia žalobcami. Zmena miesta pobytu
hotelového zariadenia, v dôsledku vyššie uvedeného mala preto intenzívnejší a významnejší dopad z
hľadiska ujmy zasahujúcej do práva žalobcov. V zostávajúcej časti uplatnenej nemajetkovej ujmy bola
žaloba zamietnutá ako neprimerane vysoká.

8. Rozhodujúce sú pritom vždy individuálne okolnosti prípadu, najmä výška ceny zájazdu, druh zájazdu
(pobytový zájazd s maloletým dieťaťom v hoteli 5*), vyššie opísaná intenzita a trvanie narušenia zájazdu,
ako i zohľadnenie celkovo uplatňovaných nárokov voči zodpovednému subjektu. Ujma na nehmotnýchstatkoch predstavujúca stratu radosti z dovolenky znamená kľúčové odškodnenie z hľadiska významu
a zmyslu dovolenkového pobytu, s ktorým sa spájajú pozitívne očakávania, zážitky a dovolenkové
spomienky, s cieľom relaxu a regenerácie síl v mimopracovnom období. Ide o časové obdobie

(dovolenka, prázdniny), ktoré nemožno nahradiť (čas odpočinku býva spravidla obmedzený). O to
intenzívnejšie je vnímanie krátkodobého pobytového zájazdu, ako tomu bolo v danom prípade (7 nocí/8
dní), ktorý bol vo svojej druhej polovici mimoriadnym spôsobom narušený. Žalovaná bola vyzvaná na
plnenie listom zo dňa 14.8.2013 s poskytnutou lehotou do 31.8.2013, a preto nasledujúcim dňom sa
dostala do omeškania s plnením uplatňovaného nároku. V prevyšujúcej časti bola nedôvodná žaloba

zamietnutá. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z.z. v znení neskorších predpisov).
Vychádzal zo zásadu úspechu vo veci, ktorú je treba uplatniť i na konania, v ktorých výška plnenia závisí
od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, keďže ho nemožno ad absurdum
zaťažiťprocesnouzodpovednosťouzapredvídanievýsledkunazákladeúvahysúdu(znaleckejčinnosti).

Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, pričom výška nároku je
druhotnáanadväzujúca.Žalobcovvpredmetnejvecipretobolonevyhnutnépovažovaťzaplneprocesne
úspešných, pretože mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku na zľavu z ceny zájazdu a tiež
náhradunemajetkovejujmy,pričomvýškaplnenia,vyplývajúcaztohtoichprocesnéhoúspechu,závisela
výlučne od úvahy súdu. Žalobcom bol preto priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, a

tozprisúdenejsumy.Ovýškenáhradytrovkonaniamalrozhodnúťsúd prvejinštanciepodľa§262ods.2
CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie
doplnil výrok napadnutého rozhodnutia o zamietnutie žaloby v zostávajúcej časti uplatňovaného nároku.

9. Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcej časti, ako aj v časti o náhrade trov konania, podala včas

odvolanie žalovaná, navrhujúc jeho zmenu zamietnutím žaloby a priznaním nároku na náhradu trov
konania. Odvolanie odôvodnila existenciou inej vady, majúcej za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, ako aj nesprávnym právnym posúdením veci. Súd prvej inštancie podľa jej názoru priznal
právo na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ako
aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ktoré sa vo svojich rozhodnutiach len

všeobecne venujú aplikácii európskeho práva súdmi SR. Neprihliadol pritom na rozhodnutia vyšších
súdnych autorít, ktoré aplikáciu európskeho práva vo vzťahu k nárokom zo zmluvy o obstaraní zájazdu
riešia odlišne. Žalovaná uviedla, že nerozporuje záver vyplývajúci z rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie Simone Leitner C-168/00, podľa ktorého by sa smernice mali vykladať eurokonformne,
teda aj predmetná Smernica by mala byť vykladaná tak, že priznáva spotrebiteľom popri nároku

na náhradu škody aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Namietala však, že na základe uvedeného
záveru súd prvej inštancie priamo aplikoval Smernicu, čo je v rozpore so zásadami výkladu práva
Európskej únie. Hoci vyššie súdne autority vyjadrili názor, že nemajetkovú ujmu nie je možné
spotrebiteľom priznať, súd prvej inštancie nevysvetlil, prečo sa od tohto právneho posúdenia odchýlil.
Následne citovala z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/189/2011 (na ktorý

reflektoval rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/468/2014).

10. Žalovaná pokračovala poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 228/2016, ktorý
sa stotožnil so záverom krajského súdu v súvislosti s implementáciou Smernice. Právo na imateriálnu
ujmu v Občianskom zákonníku výslovne upravené nebolo a širší výklad Smernice okolnosti daného

prípadu, ktoré neboli výnimočné, neodôvodňovali. Nebolo tak možné iba s ohľadom na existenciu
Smernice právo na imateriálnu ujmu sťažovateľom priznať. Ustanovenie čl. 5 Smernice je potrebné
vykladať tak, že zaručuje spotrebiteľovi nárok na náhradu imateriálnej (nemajetkovej) ujmy, ktorú utrpel
ako následok nesplnenia alebo vadného plnenia povinnosti, pričom škodou sa rozumie zásah do
telesnej alebo majetkovej sféry človeka, ako aj zásah do jeho psychickej integrity. Smernica nevylúčila

imateriálny aspekt škody a jej cieľom bolo vytvoriť pojem, ktorý by kryl aj imateriálnu stránku. Tento záver
zodpovedal i rozsudku Súdneho dvora Európskej únie Simone Leitner C-168/00. Smernica však nemôže
mať priamy účinok, pretože ide o horizontálny vzťah medzi sťažovateľmi a cestovnou kanceláriou. Ak
krajský súd zistil nesúlad slovenskej právnej úpravy so Smernicou a vysvetlil, z akých dôvodov Smernica
nemá priamy účinok a zaoberal sa i overením, či by výkladom vnútroštátneho práva nemohol dospieť

k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy sťažovateľom (nepriamy účinok Smernice), jeho postup Ústavný
súd SR považoval za dostatočne odôvodnený a záver ústavne konformný.11. Podľa odvolacej argumentácie žalovanej náhrada nemajetkovej ujmy za stratu pôžitku z dovolenky
nemôže byť priznaná na základe iných právnych noriem slovenského právneho poriadku, pričom zák.
č. 281/2001 Z. z. je jedinou normou, ktorou sa preberá predmetný právny akt Európskych spoločenstiev

a Európskej únie (takouto normou nie je ani zákon o ochrane spotrebiteľa, ako ani ustanovenie
Obchodného zákonníka o nekalej súťaži). Pokiaľ súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vyslovil záver,
že žalobcovia majú nárok na finančné zadosťučinenie (náhradu nemajetkovej ujmy z titulu straty radosti
z dovolenky), na základe eurokonformného výkladu zákona o zájazdoch a ustanovenia § 741a a nasl.
O. z., ktoré normy lex specialis upravujú práva a povinnosti zmluvných strán, došlo tým k porušeniu

práva na súdnu ochranu. Smernica je aktom sekundárneho komunitárneho práva a je záväzná pre
každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom
voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva vnútroštátnym orgánom. Aby sa žalobcovia mohli domáhať
priameho uplatnenia Smernice v súvislosti so slovenským právnym poriadkom, musela by Smernica
spĺňať podmienky priameho účinku, čo preukázané nebolo. Tento priamy účinok sa ani nemôže týkať
vzťahov vniknutých medzi fyzickou osobou a právnickou osobou, keďže by sa jednalo o horizontálny

priamy účinok, ktorý je v prípade smerníc vylúčený. Žalovaná ďalej poukázala na odbornú literatúru
a rozhodnutia týkajúce sa priamej účinnosti Smernice (ktorej sa možno dovolávať, ak štát Smernicu
neimplementoval v stanovenej dobe a ak Smernica nestanovuje povinnosti jednotlivcom).

12. Z článku 5.2 ods. 3 Smernice vyplýva, že každý členský štát môže stanoviť ohraničenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú neprimeraným poskytnutím zájazdu. Vzhľadom k tomu, že v právnej
úprave zmluvy o zájazdoch ani v Občianskom zákonníku nie je uvedené, že by dodávateľ zájazdu
bol povinný uhradiť nemajetkovú ujmu, podľa názoru žalovanej sa javí, že ide o ohraničenie prípustné
Smernicou a náhradu nemajetkovej ujmy je možné požadovať len v prípadoch ustanovených zákonom
(§13O.z.).VSmernicisanevyskytujepojemnemajetkováujma.Smernicastanovujecieľzodpovednosti

organizátora zájazdu za škodu, pričom pojem škoda nedefinuje. Je preto na členskom štáte, aby tak
urobil. Žalovaná poukázala aj na definíciu škody v ustanovení § 442 Občianskeho zákonníka (uhrádza
sa skutočná škoda, a to, čo poškodenému ušlo, ušlý zisk). Nemajetková ujma sa podľa Občianskeho
zákonníka uhrádza iba pri škode spôsobenej úmyselným trestným činom pri porušení alebo ohrození
práva duševného vlastníctva alebo pri zásahu do občianskej cti. Zdôraznila, že súdy pri svojej

rozhodovacej činnosti musia postupovať v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít
(čl. 2 ods. 2 CSP). Podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie uvedeným spôsobom nepostupoval.

13. Žalovaná namietala v odvolaní vo vzťahu k náhrade trov konania, že výška nárokov plne závisela
na posúdení a úvahe súdu. Žalobcovia si uplatnili zľavu z ceny zájazdu, ako aj nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy. Nárok z ceny zájazdu si pritom uplatnili vo väčšom rozsahu ako im prináležal
vzhľadom na cenu zájazdu, jednotlivých služieb, ich rozsah a dĺžku počas ktorej im služby neboli riadne
poskytované. Ustanovenie § 741k O. z. jasne špecifikuje nároky a rozsah v akom si ich žalobcovia
môžu uplatniť titulom zľavy z ceny zájazdu. To že si uplatnili viac ako bol ich nárok, nemôže byť v
neprospechžalovanej.Rovnakotaknemôžebyťnaškodužalovanejanineúspechžalobcovpriuplatnení

nemajetkovej ujmy. Priznanie nároku na náhradu trov konania v rozsahu väčšom ako bol úspech strany
sporu umožňovala predchádzajúca právna úprava (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb.), ktoré
ustanovenie však nový procesný poriadok neprevzal. Aktuálna procesná právna úprava neumožňuje
súdu prvej inštancie zohľadniť dopad voľnej úvahy súdu na sporový úspech strany.

14. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Argumentovali,
že ak súd v rozsudku podporne poukázal na Smernicu pri výklade pojmu škoda, nemožno to vyhodnotiť
tak, že Smernici priznal priamy horizontálny účinok a že nárok na imateriálnu ujmu by nemal svoj
základ v slovenskom právnom poriadku. Súd prvej inštancie pojem škoda vykladal eurokonformne
a v súlade s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci Simone Leitner C-168/00. Skutočnosť,

že Smernica nemá priamy horizontálny účinok nezbavuje všeobecný súd povinnosti vykladať slovenské
právo v súlade s cieľmi Smernice. Žalobcovia sa nestotožnili s názorom žalovanej o transponovaní
Smernice spôsobom, že by priznanie nároku na náhradu imateriálnej ujmy bolo vylúčené (výkladom
pojmu škoda). Aby výklad žalovanej obstál by muselo platiť, že špeciálne ustanovenie o zmluve
o zájazde by priznanie imateriálnej ujmy výslovne vylučovalo, alebo by obsahovalo komplexnú úpravu

nárokov z porušenia povinností obstarávateľa zájazdu, z ktorej by bolo zrejmé, že ustanovenia lex
generalis sa neaplikujú. Zo zákona č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, ako aj ustanovenia § 741a a nasl.
O. z. je zrejmé, že tieto neupravujú odlišným spôsobom výklad pojmu škoda (nepredstavujú špeciálnu
právnu úpravu pojmu škoda), ako ani nevylučujú priznanie imateriálnej ujmy. Ak ustanovenia o zmluveo zájazde výslovne neuvádzajú pojem imateriálnej ujmy, nemožno uvedené vykladať tak, že Smernica
bolaimplementovanáspôsobom,ktorýmbyboliohraničenénárokyzporušeniapovinnostíobstarávateľa
zájazdu tak, že priznanie imateriálnej ujmy by bolo neprípustné.

15. K pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu žalobcovia odkázali na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 6/2017. Dali do pozornosti, že žalovaná v posudzovanej veci
nepoukázala na žiadne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré by bolo publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR, a ani na existenciu viacerých opakujúcich sa rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR, z ktorých by bolo možné ustálenú rozhodovaciu prax vyvodiť. Žalovaná označila
len ojedinelé rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, posúdené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ako aj
rozhodnutím Ústavného súdu SR (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sa pritom otázkou imateriálnej ujmy
v odôvodnení ani nezaoberalo, odkázalo len na odôvodnenie súdov nižšieho stupňa). Keďže súd prvej
inštanciepreabsenciuustálenejrozhodovacejpraxevšeobecnýchsúdovsanestotožnilsargumentáciou
obsiahnutou v žalovanou označených rozhodnutiach, pri posudzovaní možnosti výkladu pojmu škoda

analogicky poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 156/2017. Žalobcovia ďalej
uviedli, že hoci Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku, kedy zásada úspechu sa uplatňovala aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela aj od
úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, aj v takýchto prípadoch nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku a nemožno ho preto zaťažiť

procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.
Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce.
Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Výška škody, resp.
nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne
z prisúdenej sumy je v takomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže

ten, sa skúma čo do právneho základu a nie čo do výšky priznaného nároku (Števček, M., Dulák, A.,
Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník II.; Fekete, I. Občiansky
zákonník.; Krajčo, J. Občiansky zákonník pre prax.; Fiala, J., Kindl, M. a kol.; Eliáš, K. a kol.; Občanský
zákoník.; Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulman, M. a kol.).

16. Odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné podať odvolanie (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP),
postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie

žalovanej nie je dôvodné.

17. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý vecne
správne rozhodol. Vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s odvolacími námietkami uvádza nasledovné.

18. V prejednávanej veci žalovaná namietala priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, argumentujúc
neprípustnosťou jej priznania podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

19. Jedným z predpokladov zodpovednosti cestovnej kancelárie, ako obstarávateľa zájazdu, za
škodu spôsobenú neplnením alebo vadným plnením služieb cestovného ruchu, ktoré tvoria zájazd

(vo vzťahu k ubytovaniu môžu nedostatky spočívať v zmene, v horšej kvalite, prípadne kategórii
ubytovania) je vznik škody, ktorá môže mať nielen materiálny charakter, ale zahŕňa aj nemajetkovú
ujmu (v dôsledku neplnenia alebo vadného plnenia dohodnutých služieb), predstavujúcu tzv. stratu
radosti z dovolenky. Národný zákonodarca upravil zodpovednosť obstarávateľa zájazdu za vznik škody
v dôsledku neplnenia si zmluvných povinností (ako tomu bolo aj v prejednávanej veci), pričom otázku

zbavenia sa zodpovednosti za škodu zo strany cestovnej kancelárie reguloval v ustanovení § 741j O.
z. (v znení do 31.12.2018).

20. Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Simone Leitner proti TUI Deutschland GmbH
& Co. KG, zo dňa 12. marca 2002, C-168/00, interpretovalo v Smernici Rady 90/314/EHS z 13.6.1990

o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb (U. v. ES L 158, 23.6.1990, nahradená od roku
2018 novou smernicou), obsiahnutý pojem škoda tak, že tento zahŕňa okrem samotnej škody aj ujmu na
nehmotných statkoch, vrátane psychickej ujmy, vyvolanej nesplnením alebo vadným plnením záväzku.
Vo veci pritom neexistovala vnútroštátna právna norma, explicitne umožňujúca priznanie náhrady škodyz titulu sklamania spojeného so stratou radosti z dovolenky a preto súd členského štátu Európskej
únie položil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, či ustanovenie čl. 5 Smernice zahŕňa
aj nároky na náhradu nemajetkovej ujmy. Súdny dvor odpovedal, že z článku 5 Smernice vyplýva, že

cestujúcimánároknanáhraduvšetkýchškôd,ktoréutrpelvdôsledkunedodržiavaniaustanovenízmluvy
zo strany organizátora, vrátane náhrady škôd nemajetkového charakteru. Konkrétne právo na náhradu
škodynemateriálnejpovahytzv.straturadostizdovolenky(nemajetkovúujmumalapritomúdajneutrpieť
maloletá cestovateľka v dôsledku nekvalitných služieb, týkajúcich sa ochorenia nákazy salmonelou,
v dôsledku čoho maloletá trpela do konca zájazdu nepríjemnými príznakmi tohto ochorenia, ktoré sa

prejavili približne v polovici zájazdu).

21. Zodpovednosť cestovnej kancelárie, vyplývajúca z nesplnenia alebo nedostatočného plnenia služieb
podľa zmluvy o obstaraní zájazdu, v spojení s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie týkajúcou sa
výkladu pojmu škoda v Smernici, preto zahŕňa okrem náhrady materiálnych výdavkov aj odškodnenie
za zmarenie dovolenky, tzv. stratu radosti z dovolenky. Súd prvej inštancie tak dospel k správnemu

právnemu záveru, že žalobcom prislúcha určité spravodlivé zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, tzv.
strata radosti z dovolenky ako náhrada škody nemajetkovej povahy.

22. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
zmien a doplnení) Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná

a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom alebo na základe takejto zmluvy, preniesť výkon časti
svojichprávnaEurópskespoločenstváaEurópskuúniu.PrávnezáväznéaktyEurópskychspoločenstiev
a Európskej únie majú potom prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Ustanovenie Zmluvy
o fungovaní Európskej únie (čl. 288 ods. 3) zaväzuje členské štáty na taký výkon ich činností, ktorým
sa zabezpečí dosiahnutie výsledku očakávaného Smernicou. Vnútroštátny súd bol preto povolaný na

výklad vnútroštátneho práva vo svetle účelu Smernice, aby sa dosiahol výsledok ňou sledovaný. Súdny
dvor Európskej únie vo veci Pfeiffer a ďalší C-397/01 až 4033/01 zdôraznil, že požiadavka výkladu
vnútroštátneho práva v súlade s právom Európskej únie sa síce v prvom rade týka vnútroštátnych
ustanovení prijatých na prebratie Smernice, no neobmedzuje sa iba na výklad týchto ustanovení, ale
vyžaduje, aby vnútroštátny súd vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil do akej miery ho

možno použiť spôsobom, ktorý nevedie k výsledku odporujúcom Smernici (bod 115); teda vnútroštátne
súdy musia vnútroštátne právo čo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu Smernice,
aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému Smernica smeruje, berúc do úvahy i výkladové metódy (porov.
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 156/2017).

23. Smernice EÚ ako typové kategórie predpisov sekundárneho práva, sú podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie záväzné pre každý členský štát, ktorému sú určené, a to vzhľadom na
výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem metód sa ponecháva vnútroštátnym orgánom.
Smernica nie je právne perfektná a jej vykonanie si vyžaduje transpozíciu na vnútroštátnej úrovni.
V zásade sa rozlišujú dva druhy účinku (aplikácie) smerníc, a to priamy účinok, na základe ktorého

vznikajú subjektom práva a povinnosti, a nepriamy účinok, ktorý spočíva v možnosti účastníka žiadať,
aby v konkrétnom prípade súd uplatnil tzv. eurokonformný výklad vnútroštátneho práva v súlade s
ustanovením smernice. Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc
do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť
predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou, porov.

rozsudok ESD z 24. januára 2012, C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatique du Centre
Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27 (uvedené odznelo v uznesení Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Cdo 156/2017).

24. Materiálne chápanie škody bolo preto potrebné prispôsobiť právu Európskej únie (porov. Axel Walz

C-63/09) a tento pojem vykladať autonómne, teda zahrnúť do neho aj také nároky, ktoré vnútroštátne
právo výslovne nezaraďuje medzi nároky na náhradu škody v úzkom slova zmysle, ak ich podstata
je podobná, teda majú občianskoprávny charakter a vznikajú v dôsledku porušenia práva. Občiansky
zákonník v šiestej časti (Zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie) pritom kladie škodu aj
do polohy nemateriálnej. Dokazuje to § 444 O. z., podľa ktorého pri škode na zdraví sa jednorazovo

odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. V tomto zmysle pojem
škoda teda vykazuje aj nemateriálne znaky. Takéto ponímanie pojmu „škoda“ je aj v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, či Medzinárodného súdu OSN (porov. uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Cdo 156/2017).25. Extenzívny výkladový postup pojmu škoda v prejednávanej veci umožňoval záver, že aj nemajetkovú
ujmu možno zahrnúť pod pojem škoda, a to bez toho, aby došlo k popretiu jeho jazykového vyjadrenia

(doslovného jazykového znenia zákona). Zákaz výkladu contra legem vyjadruje totiž zákaz výkladu
smernice v zrejmom rozpore so znením príslušného vnútroštátneho ustanovenia. Predmetný výklad tu
nepresahuje ani možnosť jazykového významu pojmu.

26. V neposlednom rade Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 666/2016

akceptoval rozšírenie pojmu škoda na zdraví prostredníctvom eurokonformného výkladu použitého
všeobecnými súdmi, aj na náhradu nemajetkovej ujmy a nezistil žiaden dôvod na konštatovanie ústavnej
arbitrárnosti.

27. V právnej praxi SR bol už riešený výkladový problém týkajúci sa definície pojmu škoda (v súvislosti
so zákonom č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení, zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien
a doplnení), i v uvedenom prípade sa vychádzalo z chápania škody v komunitárnom práve (porov. R
61/2018).

28. Súdu prvej inštancie prináležalo overiť, či môže dospieť k výkladu vnútroštátneho práva (zohľadňujúc

vnútroštátne právo ako celok), uplatnením výkladových metód, k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom
sledovanýmSmernicou(podľačl.5Smernicečlenskéštátysúpovinnéprijaťopatrenianazabezpečenie,
aby organizátor alebo maloobchodník ako zmluvná strana boli zodpovední spotrebiteľovi za riadne
vysporiadanie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy).

29. Ujma na nehmotných statkoch predstavujúca stratu radosti z dovolenky znamená kľúčové
odškodnenie z hľadiska významu a zmyslu dovolenkového pobytu, s ktorým sa spájajú pozitívne
očakávania, zážitky a dovolenkové spomienky, s cieľom relaxu a regenerácie síl v mimopracovnom
období. Ide o časové obdobie (dovolenka, prázdniny), ktoré nemožno nahradiť a o to intenzívnejšie je
vnímanie krátkodobého pobytového zájazdu, ako to bolo v danej veci, ktorý bol vo svojej druhej polovici

mimoriadnym spôsobom narušený.

30. Ustanovenia upravujúce zodpovednosť cestovnej kancelárie zo zmluvy o obstaraní zájazdu (§ 741a
až § 741k Občianskeho zákonníka v znení do 31.12.2018) by mali byť preto vykladané nielen ako
regulujúce zodpovednosť za majetkovú škodu, ale vzhľadom k judikatúre Súdneho dvora Európskej únie

aj zodpovednosť za nemajetkovú ujmu.

31. S poukazom na vyššie uvedené žalovaná nedôvodne namietala, že súd prvej inštancie priamo
aplikoval Smernicu. Ako vnútroštátny orgán aplikácie práva bol súd povinný usilovať sa o eurokonformný
výklad vnútroštátneho práva, t. j. jeho výklad v súlade so Smernicou, aby sa tak zabezpečil reálny účinok

Smernice. Výklad národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc
predstavuje tzv. nepriamy účinok smerníc (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie Marleasing SA
C-106/89, Von Colson a Kamann C-14/83).

32. Žalovaná v odvolaní tiež konštatuje, že Smernica síce stanovuje cieľ zodpovednosti obstarávateľa

zájazdu za škodu, ktorý pojem však nedefinuje. Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí Simone Leitner
proti Tui Deutschland Gmb H & Co. KG C-168/00 však poskytol výklad článku 5 Smernice Rady 90/314/
EHS z 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb, a to v zmysle, že
priznáva spotrebiteľom právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z nesplnenia povinnosti alebo
nesprávnym poskytovaním služieb tvoriacich balík dovolenkových služieb. V kontexte uvedeného súd

prvej inštancie preto správne aplikoval aj judikatúru Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-168/00
Simone Leitner proti Tui Deutschland Gmb H & Co. KG.

33. Nejednalo sa preto o prípad povoleného ohraničenia kompenzácie v zmysle čl. 5.2 ods. 3 Smernice
90/314/EHS. Nemohol obstáť ani zužujúci výklad žalovanej v odvolaní, poukazujúci i na definíciu škody

obsiahnutej v Občianskom zákonníku (§ 442 O. z.).

34. Napokon v dôsledku legislatívnych zmien (zákonom č. 170/2018 Z. z. o zájazdoch, spojených
službách cestovného ruchu, niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu a o zmenea doplnení niektorých zákonov) došlo aj k explicitnému vyjadreniu práva spotrebiteľa na primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku podstatného porušenia zmluvy o zájazde, za
ktoré zodpovedá cestovná kancelária (§ 23 ods. 1).

35. Žalovaná v odvolaní poukázala na čl. 2 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého je právna istota stav, v ktorom
každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít. V tejto súvislosti označila žalovaná nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III. ÚS 228/2016 zo dňa 19.4.2016 (týkajúci sa veci prejednávanej Krajským súdom v Nitre sp. zn.

9Co/189/2011 z 1.12.2011 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 468/2014 z 24.8.2015),
v ktorom mal byť vyjadrený záver, že objednávateľovi zájazdu nemožno priznať náhradu nemajetkovej
ujmy, a to ani na základe eurokonformného výkladu práva.

36. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993 s pôvodným
názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období
judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia Najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený
určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia
Najvyššiehosúdunázoryobsiahnutévtomtorozhodnutínespochybnili,prípadneichakceptovaliavecne

na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 CSP
treba zahrnúť aj naďalej používateľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané
civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných
Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo výbere rozhodnutí
a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov,

ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. (porov. R 71/2018).

37. Žalovaná v prejednávanej veci neoznačila žiadne neskôr vydané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
ktoré by akceptovalo, či vecne nadviazalo na označené rozhodnutie. V odvolaní citovala konštatovanie
Ústavného súdu SR v označenom rozhodnutí, že ustanovenie Smernice je potrebné vykladať tak, že

zaručuje spotrebiteľovi nárok na náhradu imateriálnej (nemajetkovej) ujmy, ktorú utrpel ako následok
nesplnenia alebo vadného plnenia povinnosti, pričom škodou sa rozumie zásah do telesnej alebo
majetkovej sféry človeka, ako aj zásah do jeho psychickej integrity. Smernica nevylúčila imateriálny
aspektškodyajejcieľombolovytvoriťpojem,ktorýbykrylajimateriálnustránku.Tentozáverzodpovedal
i rozsudku Súdneho dvora Európskej únie s 12.3.2002 Simone Leitner C-168/00.

38. Súčasne však Ústavný súd SR skonštatoval, že pokiaľ krajský súd zistil nesúlad v slovenskej
právnej úprave so Smernicou a vysvetlil, z akých dôvodov Smernica nemá právny účinok, a zaoberal
sa i overením, či by výkladom vnútroštátneho práva nemohol dospieť k priznaniu náhrady nemajetkovej
ujmy sťažovateľom (nepriamy účinok smernice) hoci s negatívnym výsledkom, jeho postup bol

dostatočne odôvodnený a záver ústavne konformný. Krajský súd v označenom rozhodnutí uzavrel,
že pokiaľ by zvažoval širší výklad Smernice, najmä článku 5, okolnosti daného prípadu, ktoré neboli
výnimočné, by neodôvodňovali takýto postup.

39. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí (odsek 33) však odôvodnil, prečo priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy za stratu radosti z dovolenky v prejednávanej veci nie je v rozpore ani so závermi
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 228/2016, a to vzhľadom na preukázané mimoriadne
okolnosti, ktoré svojou intenzitou odôvodňovali eurokonformný výklad pojmu škoda, zahŕňajúcu tiež
právo na imateriálnu ujmu. Nejednalo sa tu o bežné nedostatky zájazdu, ale o významnou intenzitou
narušený týždenný pobytový zájazd, ako to konkretizoval súd v odsekoch 34, 29, 30 a 34 napadnutého

rozhodnutia, na ktoré odvolací súd odkazuje. Výnimočné okolnosti daného prípadu preto odôvodňovali,
aby výkladom vnútroštátneho práva (eurokonformným výkladom pojmu škoda) súd dospel k priznaniu
náhrady nemajetkovej ujmy.

40. Odlišné okolnosti prípadu v obidvoch prejedávaných veciach (v žalovanou označenej veci malo ísť

o stratu pôžitku z dovolenky spočívajúcej v tom, že v dôsledku nekvalitne poskytnutých služieb, klienti
cestovnej kancelárie nestrávili dovolenku v príjemnom prostredí, ktoré očakávali na základe objednávky
a boli sklamaní), odôvodňovali odlišný záver súdu prvej inštancie.41. Odvolacia námietka žalovanej, že súd prvej inštancie opomínal platné právne predpisy a právne
stanoviská i názory vyšších súdnych autorít, vzhľadom na vyššie uvedené nebola dôvodná. Definícia
právnej istoty v Civilnom sporovom poriadku (v prípade absencie ustálenej rozhodovacej praxe) ju

považuje aj za stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo,
ako tomu bolo v danom prípade. Existencia inej vady majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, ako ani nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, či porušenie práva na súdnu
ochranu, preukázané neboli, a iné odvolacie námietky žalovaná nevzniesla. Argumentácia žalovanej
vzťahujúca sa na priamu účinnosť smernice bola bez právneho významu, keďže pre napadnuté

rozhodnutie nebola právne významná.

42. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal
priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania,
citoval právne predpisy, ktoré v spojení s rozhodnutiami vyšších súdnych autorít i nadnárodnou
judikatúrou správne aplikoval na prejednávaný prípad a vyvodil správne právne závery, ktoré náležite

vysvetlil. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).

43. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá potom odpovedať na každú námietku

alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, prípadne zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného
rozhodnutia (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).

44. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I.

o uložení povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcom 1/ až 3/ spoločne a nerozdielne sumu 348,50 eur s
úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 1.9.2013 do zaplatenia, ako vecne správne potvrdil.

45. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie aplikoval správne zásadu
úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP) na posudzovanú vec s odôvodnením, že výška plnenia závisela od

úvahy súdu a v takom prípade nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť
žalobou uplatneného nároku, pretože ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie
výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo
je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcov bolo
zasiahnuté, pričom výška nároku je druhotná a nadväzujúca. Žalobcov v predmetnej veci súd prvej

inštancie preto opodstatnene považoval za plne procesne úspešných, keďže mali plný úspech čo do
základu uplatneného nároku na zľavu z ceny zájazdu, ako i náhradu nemajetkovej ujmy, pričom výška
plnenia vyplývajúca z tohto ich procesného úspechu, závisela od úvahy súdu.

46. Hoci Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, zásadu úspechu vo veci je potrebné uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisela
od úvahy súdu (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič,
M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 926 s.). Žalobcovia majú
pritom právo na plnú náhradu trov konania výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej), čo

je zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu úspech vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho základu
a nie čo do výšky priznaného nároku (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 927
s.). Platná právna úprava preto umožňovala súdu prvej inštancie zohľadniť dopad voľnej úvahy súdu
na sporový úspech strany.

47. Vyššie uvedené závery nebol spôsobilý ovplyvniť argument žalovanej o uplatnení si nároku na
zľavu z ceny zájazdu, vo väčšom rozsahu ako im prináležal (vzhľadom na cenu zájazdu, jednotlivých
služieb,ichrozsahadĺžkupočasktorejslužbyneboliriadneposkytované).Žalobcoviaakospotrebiteliasi
v konaní (opisom rozhodujúcich skutočností v žalobe) uplatnili žalovanú sumu ako celkový percentuálny

nárok, na zľavu z ceny zájazdu a náhradu nemajetkovej škody (80 % zo zaplatenej ceny zájazdu
2.323,30 eur z toho 50 % zľava z ceny zájazdu a 30 % náhrada nemajetkovej ujmy z ceny zájazdu),
ktorý bol súdom na základe vykonaného dokazovania posúdený a rozlíšený na jednotlivé nároky,
vrátane vyhodnotenia preukázania dôvodnosti výšky týchto nárokov. Preto bol správny záver súdu prvejinštancie,ževýškanárokovvprejednávanejvecizáviselanaposúdeníaúvahesúdu.Vprípadeobidvoch
nárokov boli žalobcovia úspešní, pričom výška priznaného plnenia bola ustálená súdom.

48. Z dôvodu, že žalobcovia boli v odvolacom konaní úspešní, podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP vzniklo im právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej, v konaní neúspešnej.
Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobcovia majú voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods.
2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

49. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.