Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. júl 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/122/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7919203159
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7919203159.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom v B. C.
D., E. F. XXX/XX, zastúpenej JUDr. Ladislavom Csákóm, advokát so sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova
4, proti žalovanému: D. G., nar. X.XX.XXXX, bytom v D., H. XXX/XX, za účasti intervenienta: Allianz -
Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, o zaplatenie
6.075,60 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 11.
februára 2022 sp.zn. 13C/19/2019 v spojitosti s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Trebišov zo dňa
23. februára 2022 č.k. 13C/19/2019-366

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 11. februára 2022 č.k. 13C/19/2019-338
vo výroku IV., ktorým súd žalobu o zaplatenie 2.862 € s príslušenstvom z titulu sťaženia spoločenského
uplatnenia zamietol.

Zrušuje rozsudokOkresnéhosúduTrebišovzodňa11.februára2022č.k.13C/19/2019-338vovýroku
III. o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie 1.656,10 € s príslušenstvom z titulu bolestného, výrokoch
II., V. a VI. o trovách konania a o úhrade znalečného a vo výroku I. dopĺňacieho rozsudku Okresného

súdu Trebišov zo dňa 23. februára 2022 č.k. 13C/19/2019-366, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol (o zaplatenie 11,07 €) a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trebišov (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom zo dňa 11. februára
2022 č.k. 13C/19/2019-338 rozhodol nasledovne:
I. Konanie o zaplatenie sumy 1.557,50 € z titulu bolestného súd zastavuje.
II. Žalovanému a intervenientovi súd nepriznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni .
III. Žalobu o zaplatenie 1.656,10 € s prísl. z titulu bolestného súd zamieta.

IV. Žalobu žalobkyne o zaplatenie 2.862 € s prísl. z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia súd
zamieta.
V. Žalovanému a intervenientovi súd voči žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %.
VI.ŽalobkyňajepovinnázaplatiťznalečnéznaleckejorganizáciiMED-PRO-ORTOs.r.o.Košicevovýške
104,62 € na účet znalca vedený v A. I. J. pobočka Košice, č. ú. IBAN: B. XXXX XXXXX XXXX XXXX
XXXX, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Následne dopĺňacím rozsudkom zo dňa 23. februára 2022 č.k. 13C/19/2019-366 rozhodol nasledovne:
I. Žalobu v prevyšujúcej časti súd zamieta.2. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu dňa 8.7.2019, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanému pôvodne
domáhala zaplatenia náhrady za bolesť vo výške 3.213,60 € a sťaženia spoločenského uplatnenia
vo výške 2.862 € na tom skutkovom základe, že žalovaný dňa 2.9.2014 v čase okolo 08:10 hod.

riadil osobné motorové vozidlo zn. Hyundai Accent, EVČ: A., pričom cúval z dvora Autoservisu K. H.
v Slovenskom Novom Meste v smere na štátnu cestu č. I/79. V tom čase žalobkyňa išla na bicykli
pri štátnej ceste I/79 v smere od Obce Čerhov na Obec Borša a žalovaný svojim konaním porušil
dôležitú povinnosť - pri cúvaní nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu svojho motorového vozidla a
pre bezpečné cúvanie nezabezpečil spôsobilú a náležite poučenú osobu, pri cúvaní ju zachytil pravou

zadnou časťou svojho motorového vozidla, v dôsledku čoho došlo k zrážke, kedy utrpela zranenie, a to
zlomeninu horného konca píšťaly vľavo s dobou liečenia práceneschopnosti v trvaní osem mesiacov,
čo vyplýva zo znaleckého posudku D. L. zo dňa 27.6.2016. Za tento skutok bol žalovaný odsúdený
rozsudkom Okresného súdu Trebišov sp. zn. 1T/28/2016 zo dňa 30.11.2017, bol uznaný vinným za
prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138
písm.h/Tr.zák.abolmuuloženýpeňažnýtrestvovýške500,-€apreprípadmareniavýkonupeňažného

trestu mu bol uložený náhradný trest odňatia slobody v trvaní piatich mesiacov. Žalobkyňa si ako
poškodená v trestnom konaní podľa § 46 Tr. por. uplatnila nárok na náhradu škody z titulu bolestného za
195 bodov podľa znaleckého posudku D. G. L., znalca z odboru zdravotníctva zo dňa 27.6.2016, ktorých
hodnota v roku 2014 celkovo predstavovala 3.213,60 €. V trestnej veci bola žalobkyňa ako poškodená s
nárokomnanáhraduškodyodkázanánakonanieobčianskoprávne.Zdôvodovvyššieuvedenýchpodala

žalobu a domáha sa náhrady škody, pretože pri vyššie opísanej dopravnej nehode utrpela vážnu škodu
na zdraví, za ktorú zodpovedá žalovaný. Zdôraznila, že žalovaný ako vodič bol povinný dbať na zvýšenú
opatrnosť voči chodcom. Porušenie tejto povinnosti je treba považovať za závažné porušenie, čo bolo
v príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody a následkom, ktorý následne nastal. Zdôraznila, že
žalovaný ako vodič motorového vozidla s vozidlom vykonával cúvací manéver z dvora autoservisu na

chodník a napriek tomu, že mal veľmi obmedzený výhľad bez toho, aby sa presvedčil či tak môže urobiť a
pri tomto neohroziť osoby pohybujúce sa po chodníku. Vzhľadom na okolnosti prípadu - najmä z dôvodu
nedostatočného a obmedzeného rozhľadu - žalovaný mal povinnosť predvídať, že po chodníku sa môže
pohybovať chodec, bežec, korčuliar, cyklista alebo dieťa a preto mal postupovať podľa ustanovenia
§ 22 ods. 3 zákona o cestnej premávke zaistiť si bezpečné cúvanie pomocou spôsobilej a náležite

poučenej osoby. Žalovaný nerešpektovaním tohto ustanovenia zákona o cestnej premávke spôsobil
dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k vzniku škody na jej zdraví. Zdôraznila, že v súvislosti s dopravnou
nehodou a poškodením jej zdravia v priebehu trestného konania bolo potrebné posúdiť jej zdravotný stav
po dopravnej nehode, zranenia, mechanizmus ich vzniku, a preto bolo potrebné vypracovať znalecký
posudok, ktorý vypracoval D. G. L., súdny znalec z odboru zdravotníctvo a farmácie, odbor chirurgia,

traumatológia dňa 27.6.2016. Zo záverov tohto znaleckého posudku vyplýva, že zdravotné zranenie,
ktoré utrpela bolo v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou, pričom šetrené zranenia majú trvalé
následky ale ich definitívny rozsah bude možné posúdiť až po troch rokoch od úrazu. Poranenia a
bolestné za úraz zo dňa 2.9.2014 ohodnotil celkovo 195 bodmi. Ten istý znalec vypracoval znalecký
posudok ohľadom sťaženia spoločenského uplatnenia, z ktorého vyplýva, že dopravná nehoda a z nej

vyplývajúce zranenia žalobkyni spôsobili trvalé a nepriaznivé zdravotné následky, čo bolo ohodnotené
celkovo na 150 bodov. Na základe Opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR výška náhrady za bolesť za
rok 2014 (t. j. rok vzniku poškodenia na zdraví a začiatok liečenia) za 1 bod predstavuje 16,48 €, celkovo
preto náhrada za bolesť predstavuje 3.213,60 €, kým hodnota sťaženia spoločenského uplatnenia podľa
hodnoty bodu v roku, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne (v roku 2018 predstavovala

19,08 €), čo dohromady činí 2.862 € z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia.

3. V priebehu konania Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. podaním zo dňa 4.10.2019 oznámila súdu,
že podľa § 82 ods. 1 Civilného sporového poriadku vstupuje do konania ako intervenient na strane
žalovaného, lebo má záujem na výsledku tohto konania vzhľadom na existenciu poistného vzťahu

medzi Allianz - Slovenskou poisťovňou a.s. a žalovaným uzatvorenou poistnou zmluvou č. 8060013403,
predmetom ktorej je poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
továrenskej značky Hyundai Accent, EVČ: A. a ktorou sú kryté nároky poškodenej na náhradu škody
podľa platnej právnej úpravy z.č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o PZP“). Rozhodnutím súdu v tejto veci by mohlo byť dotknuté právne postavenie poisťovateľa, teda
jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva. Intervenient poukázal na to, že žalovaný dňa
6.8.2019 zaslal poisťovni oznámenie o prebiehajúcom súdnom spore, predmetom ktorého sú nároky
žalobkyne týkajúce sa jej zranenia, ktoré utrpela pri dopravnej nehode dňa 30.9.2019 doručil doplňujúceúdaje vrátane príloh. Poisťovňa vychádzajúc z vyjadrenia žalovaného konštatovala, že nárok žalobkyne
na náhradu škody tak, ako je uvedený v žalobe, neuznáva a v nadväznosti na to oznamuje súdu, že
stanovisko intervenienta je úplne súladné so stanoviskami žalovaného.

4. Intervenient podaním zo dňa 4.10.2019 oznámil súdu, že žalobkyňa mu dňa 9.10.2019 doručila
písomné uplatnenie nárokov poškodeného na náhradu škody - Hlásenie škodovej udalosti pre
poškodeného spolu s hodnotením bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia zo dňa 5.9.2018
vyhotoveným D. G. L. ale ani napriek požadovanému predloženiu kópie lekárskych správ o

utrpených zraneniach v priebehu liečenia trvalých následkov ich intervenientovi žalobkyňa nepredložila.
Opakovane ju vyzývali na ich predloženie s upovedomením, že uplatnené nároky bez týchto dokladov
nie je možné posúdiť ani vysporiadať. Po opakovaných výzvach žalobkyňa dňa 14.11.2019 predložila
intervenientovi svoje stanovisko a prílohy, ktoré intervenient nedoručil konajúcemu súdu (žalobkyňa
nedala súhlas na ich predloženie do konania) a na základe ktorých mohol posúdiť žalobkyňou
uplatňované nároky a ich výšku a nesporné nároky vysporiadať mimosúdne. Dňa 11.12.2019 došlo k

poukázaniu náhrady škody pre žalobkyňu vo výške 1.557,50 €, a to z titulu bolestného za 135 bodov
á 16,48 €/bod, čo predstavuje 2.225 € pri zohľadnení 30 % spoluviny (v zmysle § 441 OZ) - 667,50 €
bola priznaná náhrada škody vo výške 1.557,50 €.

5. Na čiastočné plnenie intervenientom reagovala žalobkyňa podaním zo dňa 18.12.2019, ktorým

zobrala žalobu čo do sumy 1.557,50 € späť a žiadala konanie v tejto časti zastaviť. Žiadala, aby
súd zohľadnil, že k plneniu došlo až po podaní žaloby po tom, čo žalovaný ale ani intervenient ňou
uplatnený nárok vôbec, teda ani len čiastočne neuznali a spochybňovali v celom rozsahu. Týmto
podaním žalobkyňa súčasne rozšírila žalobou uplatnený nárok o zákonné úroky z omeškania vo výške
5,25 % ročne odo dňa podania žaloby na súd do zaplatenia a žiadala o pripustenie rozšírenia žaloby

aj o sumu 11,70 € z titulu výdavkov, ktoré jej vznikli z toho dôvodu, že musela predložiť intervenientovi
lekárske potvrdenia a správy na likvidáciu poistnej udalosti, teda po čiastočnom späťvzatí žaloby žiadala
priznať 4.518,10 € + 11,70 €, čo spolu predstavuje 4.529,80 € a v časti príslušenstva, po námietke
intervenientaohľadomvýškyúrokovzomeškaniaupravilivýškuúrokuzomeškaniaz5,25%na5%ročne
od 9.7.2019 do zaplatenia. O rozšírení žaloby rozhodol súd uznesením, ktoré vyhlásil na pojednávaní

dňa 8.1.2020.

6. Súd podľa § 144, 145 ods. 1 a 146 ods. 2 CSP, so súhlasom žalovaného a intervenienta, konanie v
tejto časti o zaplatenie sumy 1.557,50 € zastavil.

7. V ostatnej časti vec právne posúdil podľa § 415, § 420 ods. 1, 2, 3, § 427 ods. 1, 2, § 441, § 444, § 100
ods. 1, 2, 3, § 106 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ) spolu s § 2 ods. 1, 2, §
3 ods. 1 až 4, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 8 ods. 4, § 9 ods. 5, § 10 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade
za bolesť a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a s § 2 ods. 2 písm. f/, § 4 ods. 1 písm. e/, §
55 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, § 46 ods. 3 zák. č. 301/2005 Z.z. Tr. por. a § 11 ods.

6, 7, 8 z.č. 381/2011 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (PZP).

8. Vykonaným dokazovaním považoval za preukázané, že dňa 2.9.2014 došlo k dopravnej nehode tak,
že žalovaný riadil osobné motorové vozidlo zn. Hyundai Accent, EVČ: A., cúval z dvora Autoservisu K.
H. v Slovenskom Novom Meste, v rovnakom čase išla žalobkyňa na bicykli po chodníku a pri cúvaní

ju zachytil pravou zadnou časťou svojho vozidla, v dôsledku čoho došlo k zrážke, pri ktorej žalobkyňa
utrpela zranenia, a to zlomeninu horného konca píšťaly vľavo s dobou liečenia práceneschopnosti v
trvaní 8 mesiacov, čo v konaní sporné nebolo. Zranenie, ktoré pri dopravnej nehode utrpela žalobkyňa,
bolo v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním žalovaného, ktorý za škodu zodpovedá čo tak
isto nebolo sporné. Rovnako nebolo sporné ani to, že žalovaný bol za tento skutok právoplatne

odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trebišov sp. zn. 1T/28/2016 zo dňa 30.11.2017, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 12.3.2018.

9. Nesporné bolo aj to, že v trestnom konaní súd žalovanému neuložil povinnosť nahradiť žalobkyni
žiadnu škodu a žalobkyňa bola ako poškodená so svojim nárokom na náhradu škody odkázaná na

občiansko-súdne konanie. V trestnom konaní súdy (prvostupňový, ale aj odvolací) konštatovali, že nárok
poškodenej nebol posúdený v adhéznom konaní, lebo bude potrebné skúmať v samostatnom sporovom
konaní jej spoluzavinenie, a to tak, že sa musí skúmať akým spôsobom sa podieľala na spôsobenej
škode lebo nie pochýb o tom, že jazdila v kritické ráno na bicykli po chodníku pre chodcov, na ktorom saako cyklistka pohybovať nemala. Jednoznačne bolo preukázané, že v čase dopravnej nehody žalobkyňa
nešla pešo, netlačila bicykel vedľa seba, a teda jej obrana, že sa na ňu vzťahuje rovnaká ochrana ako
na chodca v tejto súvislosti nie je namieste. Žalovaný bol uznaný za vinného z prečinu ublíženia na

zdraví, ktorý spáchal z nedbanlivosti, teda jeho pasívna legitimácia v konaní bola preukázaná, ale v
konaní nebola sporná.

10. V konaní bolo sporné to či žalobkyňa nárok z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia (vo výške
2.862 €) uplatnila včas vzhľadom k vznesenej námietke premlčania nároku na sťaženie spoločenského

uplatnenia, či nárok z titulu bolestného (požadované vo výške 3.213,60 €) a SSU uplatnila v správnej
výške (vzhľadom k posúdeniu ne/správnosti odškodnenia zranenia žalobkyne znalcom D. G. L. v
znaleckomposudkuzodňa27.6.2016čodorozsahuajvýšky)azároveň bolospornýmajspoluzavinenie
(resp. miera spoluzavinenia) žalobkyne na vzniku škody.

11. Žalovaná spoluvinu na vzniku škody nepopierala ale žiadala, aby jej výšku spravodlivo určil súd

berúc do úvahy všetky okolnosti dopravnej nehody a to, že žalovaný ako silnejší účastník dopravnej
nehody, porušil významnú právnu povinnosť preto jeho zavinenie musí byť vyššie a pokiaľ súd ustáli, že
aj ona spoluzavinila vznik škody, nech berie do úvahy aj to, že ona bola slabšou stranou tejto dopravnej
nehody a hoci jazdila na bicykli po chodníku pre chodcov, požívala rovnakú ochranu ako chodec, preto
jej zavinenie musí byť podstatne nižšie. Sporné bolo aj to, či nárok z titulu sťaženia spoločenského

uplatnenia bol uplatnený v trestnom konaní poškodenou riadne a včas.

12. Súd nemal pochybnosti o zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu na zdraví žalobkyne v
zmysle § 427 ods. 2 OZ. V čase dopravnej nehody žalovaný riadil osobné motorové vozidlo, ktorým po
zrážke s bicyklom, na ktorom jazdila žalobkyňa, spôsobil žalobkyni zranenia, ktoré zakladajú jej nárok

uplatnený v konaní. Vychádzal z ust. § 444 OZ, v zmysle ktorého sa jednorazovo odškodňujú bolesti
poškodeného a sťaženie spoločenského uplatnenia.

13. Vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia bola vznesená námietka premlčania, s ktorou sa
musel súd vysporiadať. Súd prvej inštancie vychádzal z úvahy, že jednotlivé nároky na náhradu škody

na zdraví sú samostatnými nárokmi, u ktorých bežia samostatné premlčacie doby. Zistil, že žalobkyňa
si ako poškodená v trestnom konaní neuplatnila nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia. Tento
nárok si uplatnila až predmetnou žalobou doručenou súdu dňa 8.7.2019.

14.Aplikovalust.§106ods.1OZ, tzv.subjektívnupremlčaciulehotu amalzato,žepočiatok tejtolehoty

u práva na náhradu škody sa viaže na okamih, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť o
tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá a nezávisí na tom, či a kedy si poškodený zabezpečí
dostatok dôkazov alebo kedy sa vytvorí pre neho priaznivejšia procesná situácia na to, aby skutkové
okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať. Poukázal na rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/152/2010, v zmysle ktorého sa poškodený o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského

uplatnenia dozvie v čase, kedy sa po skončení liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo
zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu jeho uplatnenia v živote a v spoločnosti došlo a kedy je
možné na základe skutkových okolností, ktoré má k dispozícii, objektívne vykonať jeho ohodnotenie.
Rovnako poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. MCdo/37/2000 pod R 68/2003, v zmysle ktorého pre
posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby nároku na bolestné je rozhodujúci okamih, kedy sa po

škodovej udalosti (dopravnej nehode) ustálil zdravotný stav poškodeného a to natoľko, že bolo známe,
či a v akom rozsahu došlo k vzniku nároku na bolestné. Za deň, kedy sa poškodený dozvie o škode, s
prihliadnutím na to, že už predtým vedel, kto za ňu zodpovedá, v zmysle § 106 OZ je potrebné považovať
deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy je už možné objektívne urobiť bodové ohodnotenie
bolestného.

15. V nadväznosti na uvedené súd poukázal na to, že lekársky posudok pri sťažení spoločenského
uplatnenia sa vydáva spravidla po uplynutí 1 roka od poškodenia na zdraví (§ 8 ods. 4 z.č. 437/2004
Z.z.). K úrazu poškodenej došlo dňa 2.9.2014, čo bol dňom začiatku liečenia poškodenej a k ukončeniu
liečby došlo 5.5.2015. Súd prvej inštancie konštatoval, že k vydaniu posudku mohlo dôjsť do 1 roka

poškodenia zdravia, t.j. 2.9.2015 (avšak žalobkyňa požiadala o jeho vydanie až 5.9.2018), a preto ak si
žalobkyňa si tento nárok na súde uplatnila až dňa 9.7.2018 (správne 8.7.2019, pozn. odvolacieho súdu),
uplatnila si ho po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty podľa § 106 OZ.16. Následne súd upriamil pozornosť na závery znaleckého posudku MED-ORTO-PRO, s.r.o., kde
sa konštatuje, že rozsah trvalých následkov na zdravotnom stave žalobkyne mohol byť stanovený po
uplynutí jedného roka od ukončenia liečby. K takému záveru dospel znalec po tom čo z predložených

lekárskych správ zistil, že v r. 2016, kedy bol vypracovaný znalecký posudok D. L. a žalobkyňa bola
vyšetrená týmto znalcom bola jej liečba definitívne ukončená, žiadne komplikácie sa v priebehu liečby
neobjavili preto podľa znaleckej organizácie neexistoval žiaden dôvod, pre ktorý by nebolo možné
vykonať hodnotenie trvalých následkov v termíne 12 mesiacov od ukončenia liečby, teda v júni r. 2016.
K tomu však nedošlo. Znalec ďalej konštatoval aj to, že v znaleckom posudku č. 12/2016 zo dňa

27.6.2016 ako aj v posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 5.9.2018 (obe
vypracoval znalec D. L.) sa trvalé následky na zdravotnom stave žalobkyne hodnotia úplne identicky
ako obmedzenie pohyblivosti ľavého kolenného kĺbu ľahkého stupňa, t.j. medzi rokmi 2016-2018 sa
situácia, čo sa týka charakteru a rozsahu trvalých následkov, na zdravotnom stav žalobkyne nezmenila,
počas tejto doby nenastali žiadne nepredvídateľné komplikácie, ktoré by predlžovali dobu jej liečenia a
práceneschopnosti a by oddialili dobu, kedy mal a mohol byť stanovený rozsah trvalých následkov na

zdravotnom stave a odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia.

17. Vychádzajúc z úvahy, že o škode z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia sa
poškodený dozvie v čase, keď možno objektívne vykonať bodové ohodnotenie bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia a od tej doby začína plynúť premlčacia 2 ročná lehota súd konštatoval, že v

danom prípade bolo objektívne možné vykonať bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia
žalobkyne rok po ukončení liečby, teda v júni 2016, vtedy začala plynúť premlčacia lehota, ktorá uplynula
v júni 2018, a preto podľa súdu prvej inštancie si žalobkyňa tento nárok na súde uplatnila neskoro,
po uplynutí 2 ročnej premlčacej lehoty, preto súd žalobu v tejto časti zamietol (výrok IV.). Výškou tohto
nároku a jeho vyčíslením sa preto už súd bližšie nezaoberal.

18. Z obsahu trestného spisu sp. zn., 1T/28/2016, ktorého súčasťou je aj vyšetrovaní spis ČVS:
ORP-136/1-VYS-Tv-2016 vyplýva, že žalobkyňa ako poškodená pri výsluch dňa 2.6.2016, po zákonnom
poučení podľa § 46 ods. 3 Tr. poriadku uviedla, že sa k trestnému konaniu čo sa týka náhrady škody
pripája a jej výšku spresní v priebehu vyšetrovania. Splnomocnený zástupca poškodenej v trestnom

konaní neskôr špecifikoval nárok poškodenej na náhradu škody tak, že si voči žalovanému uplatnila
náhradu trov znaleckého dokazovania, ktoré jej vznikli v súvislosti s trestným konaní ako aj trov
právneho zastúpenia v celkovej výške 660 € a náhradu bolestného vo výške 3.213,60 €. Zo záznamu
o preštudovaní vyšetrovacieho spisu zo dňa 7.7.2016 súd zistil, že žalobkyňa v súvislosti s náhradou
škody v zmysle § 46 Tr. poriadku ako poškodená v trestnom konaní si uplatnila škodu spôsobenú jej

ublížením na zdraví z titulu bolestného za 195 bodov, ktorých hodnota v roku 2014 predstavovala 16,48
€, teda spolu to prestavovalo 3.213,60 €. Svoj takto uplatnený nárok preukázala znaleckým posudkov
D. G. L. zo dňa 27.6.2016. Súd teda konštatoval, že tento nárok - t.j. náhradu za bolesť si žalobkyňa v
trestnom konaní riadne a včas uplatnila.

19. Výšku bolestného žalobkyňa v tomto konaní nepreukázala iba odkazovala na znalecký posudok D.
G. L. zo dňa 27.6.2016, ktorý predložila v trestnom konaní ale predložila znalecký posudok toho istého
znalca zo dňa 5.9.2018, ktorým preukazovala výšku bolestného ohodnoteného na 195 bodov a sťaženie
spoločenského uplatnenia na 150 bodov. V súvislosti s námietkou intervenienta, že tento listinný dôkaz
nemožno považovať za znalecký posudok iba iný listinný dôkaz súd udáva, že v skutočnosti ide o

lekársky posudok vypracovaný pre účely trestného konania znalcom D. G. L. podľa z.č. 437/2004 Z.z.
o náhrade za bolesť a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a nie podľa z.č. 382/2004 Z.z. o
znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch, preto námietka intervenienta ohľadom obsahových náležitosti
tohto dôkazu nie je namieste.

20. Žalovaný a intervenient namietali správnosť určenia bodového ohodnotenia z titulu bolestného na
195 bodov a intervenient trval na pribratí znalca, ktorý by ustálil, za ktoré zranenia a v akom rozsahu
možno žalobkyni bolestné priznať a zložil zálohu na trovy tohto dôkazu.

21. Znalecká organizácia MED-PRO-ORTO, s.r.o. Košice v znaleckom posudku č. 39/2020 zo dňa

10.9.2020 konštatovala, že žalobkyňa pri nehode dňa 2.9.2014 utrpela zranenie - zlomeninu vonkajšej
časti hlavice ľavej píšťaly bez posunu kostených úlomkov, ktorému zraneniu podľa z.č. 437/20004
Z.z. zodpovedá položka 195a - vnútrokĺbová zlomenina horného konca píšťaly - jedného kondylu bez
posunutia úlomkov hodnotená počtom bodov 80 a berúc do úvahy operačný výkon dňa 3.9.2014bolestné stanovil celkom na 120 bodov. Na základe Opatrenia Ministerstva zdravotníctva SR , výška
náhrady za bolesť za rok 2014 (t.j. rok vzniku poškodenia na zdraví a začiatok liečenia) za 1 bod
predstavoval 16,48 €, teda pri 120 bodoch bolestné predstavuje 1977,60 €. Súd pri stanovení bolestného

vychádzal z uvedeného posudku.

22. Pri posudzovaní spoluúčasti žalobkyne na spôsobenej škode súd prvej inštancie vychádzal z ust.
§ 441 OZ a dospel k záveru, že aj žalobkyňa zavinila vznik škody na zdraví, lebo porušila dôležitú
povinnosť vyplývajúcu z § 55 z.č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke tým, že jazdila bicyklom po chodníku,

ktorý je určený pre chodcov a musela si byť vedomá toho, že jazdiť mala po cestičke pre cyklistov, resp.
ak taká neexistuje, mala sa pohybovať na bicykli po pravej strane vozovky tak, aby neobmedzovala
alebo neohrozovala ostatných účastníkov cestnej premávky alebo mala tlačiť bicykel ale nie sa na ňom
pohybovať po chodníku pre chodcov. Vzhľadom k veku žalobkyne a životným skúsenostiam možno
ustáliť, že konala ľahkomyseľne, nerozvážne, mohla a musela predvídať, že môže dôjsť jej nesprávnou
jazdou po chodníku pre chodcov k náhodnej udalosti, ktorá môže mať za následok aj pád a poranenie,

napriek tomu jazdila v rozpore s § 55 cit. zákona po chodníku, čo skonštatoval aj znalec M. K. D.
v znaleckom posudku vypracovanom pre účely trestného konania. Ten istý znalec skonštatoval, že
žalovaný neporušil žiadne právne predpisy.

23. Súd bol toho názoru, že žalobkyňa týmto správaním porušila všeobecnú prevenčnú povinnosť v

zmysle ust. § 415 Občianskeho zákonníka, pretože ak by nejazdila po chodníku pre chodcov na bicykli,
ku zrážke s motorovým vozidlom žalovaného by nedošlo a nebola by jej spôsobená ani škoda na zdraví.
Keďže okolnosti na strane žalobkyne viedli k vzniku škody na jej zdraví, je na mieste v súlade s §
441 Občianskeho zákonníka konštatovať, že žalobkyňa a žalovaný budú znášať následky škodovej
udalosti pomerne. Poukázal na ustanovenie § 415 OZ vyjadrujúce všeobecnú prevenčnú povinnosť,

ktorá sa vzťahuje na všetkých účastníkov občianskoprávnych vzťahov a samozrejme sa vzťahuje aj
na toho, komu riziko vzniku škody hrozí. Porušenie prevenčnej povinnosti poškodeným môže preto
zakladať jeho spoluzavinenie na vzniku škody v zmysle § 441 OZ. Ide o záväznú právnu povinnosť
každého dodržiavať nielen povinnosti uložené právnymi predpismi a povinnosti prevzaté zmluvne,
ale aj bez konkrétne stanoveného pravidla správania počínať si natoľko obozretne, aby konaním

alebo opomenutím konania nevznikla škoda iným, ani jemu samému. Takto stanovená generálna
prevencia je súčasťou občianskoprávneho zodpovednostného systému, preto ustanovenie § 415 OZ
nemá len preventívnu ale aj východnú funkciu. Toto ustanovenie je súčasne vyjadrením všeobecnej
zásady ochrany dobrých mravov v občianskoprávnych vzťahoch spočívajúce v tom, že sa účastníci
občianskoprávnych vzťahov majú správať vždy tak, aby nespôsobili škodu na zdraví, majetku, právach

iného, prírode či životnom prostredí. Všetky pravidlá správania sa v najrôznejších situáciách nemôžu byť
ustanovené či podrobne upravené právnymi predpismi. Ustanovenie § 415 OZ ukladá preto povinnosť
každému postupovať vzhľadom na konkrétne okolnosti tak, aby nedal príčinu vzniku škody na zdraví,
na majetku a na iných hodnotách. Správať sa v rozpore s touto povinnosťou znamená správať sa
protiprávne. Ustanovenie § 415 OZ nezakladá samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu,

ale porušenie tejto povinnosti predstavuje porušenie, ktoré - ak je príčinou vzniku škody - znamená vznik
zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Vždy je potrebné posúdiť, či škodlivý
následok by nebol nastal aj bez tohto porušenia, teda či počínanie v súlade s prevenčnou povinnosťou
bolo spôsobilé škode, ktorá vznikla, zabrániť. Východiskom ustanovenia § 441 OZ je skutočnosť, že
škoda nemusí byť iba výsledkom konania škodcu ale aj samotného poškodeného, preto je potrebné, aby

v súlade so všeobecnou prevenčnou povinnosťou v občianskoprávnych vzťahov bola táto skutočnosť
zohľadnená a poškodený buď pomerne alebo úplne niesol škodu vzniknutú na vlastnom majetku či
zdraví.

24. Vychádzal z úvahy, že v civilnom sporovom konaní súd na spoluzavinenie poškodeného prihliada

aj bez návrhu z úradnej povinnosti (pozri R27/1979). Ak v priebehu súdneho konania vyšli najavo také
skutkové okolnosti na strane poškodeného, ktoré boli príčinou, resp. jednou z príčin vzniku škody,
nemožnovyvodiťplnúzodpovednosťškodcupráveprechýbajúcupríčinnúsúvislosťmedzijehokonaním
a škodou. V rozsahu, v akom sa na škodlivom následku podieľali okolnosti na strane poškodeného, nie
je daná zodpovednosť škodcu. Príčinná súvislosť medzi odškodňovaným následkom a konaním škodcu

je nevyhnutným predpokladom jeho zodpovednosti za škodu, preto stále platí, že v sporovom konaní
súd aj bez námietky škodcu rozhoduje o prípadnej spoluúčasti poškodeného na vlastnej škode.25. Po uvedení týchto všeobecne platných princípov súd prvej inštancie konštatoval, že spoluúčasť
žalobkyne v rozsahu 30% (zhodne s názorom intervenienta) je spravodlivá a v konečnom dôsledku aj
proporcionálna ku rozsahu škody, ktorú musí znášať žalovaný.

V priebehu konania intervenient z titulu bolestného žalobkyni vyplatil 1.557,50 €, pričom vychádzal zo
záverov posúdenia nároku na náhradu škody z titulu bolestného zo záverov svojich revíznych lekárov,
ktorí preskúmali žalobkyňou predložený znalecký posudok D. G. L. o bolestnom a na rozdiel od neho
zranenia ohodnotili v rozsahu 135 bodov, čo pri sume 16,48 €/bod predstavuje 2.225 € a zohľadnení 30
%-nej spoluúčasti žalobkyne jej vyplatili z titulu bolestného vyššie uvedenú sumu. Táto skutočnosť mala

za následok čiastočné späťvzatie žaloby a zastaveniu konania v tejto časti.

26. Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku znaleckej organizácie MED-PRO-ORTO s.r.o.
vypracovaného v tomto konaní, kde bolo bolestné stanovené 120-mi bodmi, pri 16,48 €/bod súd ustálil
výška bolestného na 1.977,60 €. Po zohľadnení 30%-nej spoluúčasti žalobkyne by žalobkyni patrilo
bolestné vo výške 1.384,32 €. Súd uzavrel, že intervenient plnil z titulu bolestného 1.557,50 € (pričom

vychádzal zo záverov posúdenia nároku na náhradu škody z titulu bolestného svojich revíznych lekárov,
a zranenia ohodnotili v rozsahu 135 bodov, čo pri sume 16,48 €/bod predstavuje 2.225 € a zohľadnení
30 %-nej spoluúčasti žalobkyne), t.j. konštatoval, že intervenient uhradil viac, a preto súd v prevyšujúcej
časti žalobu z titulu bolestného zamietol.

27. Pri nároku na úroky z omeškania, ktoré žalobkyňa požadovala vo výške 5 % ročne zo sumy 4.529,80
€ od 9.7.2019 do zaplatenia súd zamietnutiu žalobu s poukazom na ust. § 11 ods. 6, 7, 8 z.č. 381/2011
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (PZP).

28. V konaní súd zistil, že žalobkyňa si u intervenienta uplatnila svoje nároky z titulu náhrady škody na

zdraví dňa 9.10.2019 kedy mu doručila Hlásenie škodovej udalosti pre poškodeného spolu s hodnotením
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia zo dňa 5.9.2018. Ostatné podklady predložila na
opakovanúvýzvuintervenientadňa14.11.2019akvyplateniusumy1.557,450€ztitulubolestnéhodošlo
dňa 11.12.2019, kedy intervenient oznámil právnemu zástupcovi žalobkyne, že došlo k poukázaniu
vyššie uvedenej sumy ako aj dôvody, pre ktoré intervenient ostatné nároky neuznáva , a tak ich

nepriznáva.
Z toho podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že poisťovňa postupovala v súlade s § 11 ods. 6 písm. a/ cit.
zák.avlehote3mesiacovskončilaprešetreniepoistnejudalostiapo2mesiacochoduplatnenianárokov
žalobkyne jej vyplatila náhradu za bolestné ,teda sa s splnením vo vzťahu k nej do omeškania nedostala.

29. Súd prvej inštancie konštatoval, že ust. § 11 ods. 8 cit. zák. sa týka iba nesplnenia povinnosti
poisťovateľa, ktorá mu bola uložená v súvislosti so šetrením poistnej udalosti na základe oznámenia
poškodeného. Zákonodarca v § 11 ods. 8 jasne a zreteľne formuluje podmienku, v zmysle ktorej je
poisťovateľ povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa § 517 OZ. Je tomu tak v prípade,
ak si poisťovateľ nesplní povinnosť podľa § 11 ods. 6 cit. zák. Zo znenia ust. § 11 ods. 6 písm. a/, b/ cit.

zák. vyplýva, že zákonodarca povinnosti poisťovateľa viaže výlučne vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej
udalosti. (viď. rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/145/2017 z 22.1.2018).

30. Z listinných dôkazov predložených intervenientom vyplýva, že intervenient splnil povinnosť v zmysle
§11ods.6cit.zák.,vlehote3mesiacovodhláseniaškodovejudalostižalobkyňouukončilprešetrovanie,

poskytol aj plnenie a vysvetlil písomne dôvody, pre ktoré celý nárok neuznal, a tak nie je povinný platiť
úroky z omeškania v požadovanom rozsahu lebo sa do omeškania vo vzťahu k žalovanej nikdy nedostal.
Do omeškania by sa dostal iba vtedy , ak by po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške
škody neuhradil v lehote určenej súdom priznanú náhradu škody žalobkyni. K ničomu podobnému však
doposiaľ nedošlo, a tak nárok na úroky z omeškania ako nedôvodný súd zamietol.

31. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd vychádzal z nasledovných skutočností.
Po podaní žaloby, teda v priebehu konania, došlo k čiastočnému uspokojeniu nároku žalobkyne
intervenientom čo do sumy 1.557,50 €, čo malo za následok späťvzatie žaloby v tejto časti a čiastočné
zastavenie konania. Vo vzťahu k tomuto nároku súd poukázal na ust. § 256 ods. 1 z.č. 160/2015

Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP) a dôvodil: Zdalo by sa, že k čiastočnému zastaveniu konania
došlo pre správanie sa intervenienta, ktorý poukázal žalobkyni plnenie až po tom čo si svoj nárok
uplatnila žalobou na súde, teda by sa zdalo, že žaloba bola podaná dôvodne a k zastaveniu konania
došlo preto, že intervenient až po začatí konania čiastočne plnil, a tak by mal nahradiť žalobkyni trovykonania. Nebolo tomu však tak. Žalobkyňa pred podaním žaloby na súd nevyzvala žalovaného na
mimosúdne uspokojenie jej nároku z titulu náhrady škody a takýto nárok si neuplatnila ani u poisťovateľa
žalovaného . Až do podania žaloby žalovaný preto nevedel v akej výške má žalobkyni plniť z titulu

jej nároku na náhradu škody na zdraví lebo v adhéznom konaní, počas trestného konania, sa tento
nárok poškodenej neposudzoval ale žalobkyňa bola so svojim nárokom na náhradu škody odkázaná
na občianskoprávne konanie. Voči poisťovateľovi si žalobkyňa svoj nárok uplatnila až 9.10.2019 (3
mesiace po začatí konania) a o jej nároku a jeho výške sa intervenient dozvedel až vtedy, keď mu
žalovaný 6.8.2019 oznámil, že došlo k podaniu žaloby voči nemu a vyzval poisťovateľa na vstup do

konania. Túto skutočnosť súd vzal do úvahy a konštatuje, že intervenient síce plnil žalobkyni až po
podaní žaloby na súd ale o tom, že si u neho nárok uplatnila a v akej výške, sa intervenient dozvedel
až po doručení Hlásenia škodovej udalosti žalobkyňou a žalovaný až podaním žaloby na súd. Žalovaný
okamžite kontaktoval svoju poisťovňu a oznámil jej začatie konania voči nemu, teda tak žalovaný ako
aj intervenient konali len čo sa dozvedeli o tom, že si žalobkyňa voči ním uplatňuje nárok na náhradu
škody na zdraví. Nakoľko žalobkyňa nevyzvala žalovaného a intervenienta pred podaním žaloby na súd

na plnenie resp. si u intervenienta žiaden nárok pred podaní žaloby na súd neuplatnila, nemožno tvrdiť,
že na jej strane vznikli účelne vynaložené trovy konania v súvislosti s uplatnením a bránením svojho
práva na súde čo sa týka bolestného vo výške 1.557,50 € preto jej súd podľa § 256 ods. 1 CSP nemohol
priznať nárok na náhradu trov konania voči žalovanému a intervenientovi. Žalovanému a intervenientovi
súd voči žalobkyni v tejto časti nároku, kde došlo k zastaveniu konania, nárok na náhradu trov konania

nepriznal lebo zobral do úvahy existenciu nároku žalobkyne na bolestné, ktoré bolo následne čiastočne
vysporiadané, čo preukazuje, že nárok v tejto výške intervenient akceptoval nakoľko skutočne existoval.

32. V prevyšujúcej časti nároku žalobkyňa v konaní úspech nemala, a preto podľa § 255 ods. 1 CSP
súd priznal žalovanému a intervenientovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej, ktorá v konaní

(ohľadom zvyšku uplatneného nároku) úspech nemala.

33.Vkonaníbolnanávrhžalobkynevypočutýznalec,ktorýzaznaleckúorganizáciuvypracovalznalecký
posudok č. 39/2020 zo dňa 10.9.2020. Na trovy tohto dôkazu, ktorý navrhol vykonať intervenient, sám
zložil zálohu a následne znalečné uhradil v celom rozsahu. Výsluch znalca na pojednávaní navrhla

vykonať žalobkyňa, ktorá nebola súdom vopred vyzvaná na zloženie zálohy na tento dôkaz podľa § 253
ods. 3 CSP, znalec si po výsluchu na pojednávaní dňa 6.10.2021 uplatnil znalečné vo výške 104,62 €.
Súd preskúmal vyúčtovanie znalečného a zistil, že je v súlade s vyhláškou MS SR č. 491/2004 Z.z. o
odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a predkladateľov
a priznal znalcovi odmenu za účasť na pojednávaní dňa 6.10.2021 od 10.00 -10.30 hod. (§ 6 ods. 1) á

19,92 €, prípravu na pojednávanie dňa 5.10.2021 (§ 5 písm. d/ - 33,19 €, paušálne náhrady: cestovné
(§ 14 ods. 4) dňa 6.10.2021 Košice- Trebišov a späť, 109,4 km, OMV Porsche Panamera 4S, H. XXX
K., sadzba á 0,183 €/km predstavuje 25,02 €, náhrada za PHM - kombinovaná spotreba OMV Porsche
Panamera 4S - 11 l á 100 km, celkom 12,4 l PHM na 109,04 km predstavuje 19,85 €, náhrada za stratu
času (§ 17) - cesta TV-KE-TV á 3,32 €/ hodina predstavuje 6,64 €, spolu znalečné predstavuje 104,62 €

(odmena 53,11 € + paušálne náhrady 51,51 €). Nakoľko žalobkyňa na výzvu súdu nezložila požadovanú
sumu, a to ani napriek tomu, že tento dôkaz v konaní navrhla vykonať ona, súd ju zaviazal znalečné
zaplatiť priamo znalcovi lebo v konaní úspech nemala je preto povinná znášať aj trovy tohto dôkazu v
plnom rozsahu.

34. Proti uvedenému rozsudku a doplňujúcemu rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie,
a to proti všetkým výrokom, okrem výroku I., ktorým súd konanie o zaplatenie sumy 1.557,50 € z titulu
bolestného zastavil, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP a navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, t.j. aj v časti o zaplatenie sumy
1.656,10€ztitulubolestného,akoajvčastižalobyozaplatenie2.862€spríslušenstvomztitulusťaženia

spoločenského uplatnenia a prizná jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%; alternatívne
žiadala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

35.1. Žalobkyňa v prvom rade namietala, že súd riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie, najmä

z pohľadu, na základe akých skutočností dospel k záveru o miere jej spoluúčasti v rozsahu 30%,
kedy neodôvodnil, prečo považuje intervenientom určený rozsah jej spoluzavinenia za spravodlivý.
Zodôvodneniarozhodnutianiejezrejmé,akosasúdvysporiadalsjejtvrdeniamivovzťahukprípadnému
spoluzavineniu, keď bolo potrebné sa vysporiadať aj s tým, či je príčinná súvislosť medzi jej konaním(jazdou na bicykli po chodníku) a samotnou dopravnou nehodou, čomu súd vôbec nevenoval pozornosť
a nevysporiadal sa s tým. Žalobkyňa preto má za to, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, v dôsledku čoho nie je možné zistiť, ako súd dospel k svojim

záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie.
35.2. Podľa žalobkyne nemôže obstáť názor súdu, že svojim správaním porušila všeobecnú prevenčnú
povinnosť vyplývajúcu z § 415 OZ, pretože súd neprihliadol na jej tvrdenia, že žalovaný bol tzv. silnejším
účastníkom cestnej premávky a ako vodič bol povinný dbať na zvýšenú opatrnosť voči cyklistom
a chodcom, najmä deťom, osobám so zdravotným postihnutím a osobitne voči osobám, ktoré používajú

bielu palicu a starým osobám.
35.3. Žalobkyňa zdôraznila, že súd pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal výlučne zo záverov
znaleckého posudku, ktorý vypracoval znalec M. K. D. pre účely trestného konania, čo nemožno
považovať za správny postup, pretože tento posudok v trestnom konaní neobstál, naopak, je potrebné
brať zreteľ na právoplatný odsudzujúci rozsudok v trestnom konaní, v dôsledku čoho nie je možné
akceptovať závery tohto znaleckého posudku, v zmysle ktorého žalovaný neporušil žiadne právne

predpisy počas dopravnej nehody (čo je zrejmé práve z toho, že bol právoplatne odsúdený). Žalovaná
zdôraznila, že v trestnom konaní bol vypracovaný aj druhý znalecký posudok č. 7/2015 znalca M.
N. B., ktorý bol jedným z rozhodujúcich dôkazov pri rozhodovaní o vine a treste žalovaného a pri
vydaní právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Súd prvej inštancie napriek tomu sa o tomto znaleckom
posudku ani len nezmieňuje, čo rovnako svedčí o tom, že na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam.
35.4. V súvislosti s posudkom znalca M. N. B. žalovaná poukázala aj na tú skutočnosť, že znalec okrem
iného dospel k záveru, že k zrážke vozidla by došlo aj s chodcami pri technicky prijateľných verziách ich
chôdze, t.j. bezprostrednou príčinou dopravnej nehody z technického hľadiska bolo cúvanie osobného
motorového vozidla z oblasti zakrytého výhľadu cez chodník. Súd závažným spôsobom pochybil, ak

tento znalecký posudok vôbec nebral do úvahy a nebral na zreteľ, že ona nebola uznaná vinnou ani len
z priestupku, kým žalovaný bol uznaný vinným z trestného činu.
35.5. Z odôvodnenia rozhodnutia podľa žalobkyne nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s jej námietkami
vyjadrenými v písomnom podaní zo dňa 23.10.2020 k znaleckému posudku vypracovanému znaleckou
organizáciou MED-PRO-ORTO s.r.o., Košice, č. 39/2020. Namietala závery súdu prvej inštancie vo

vzťahu k stanoveniu bodového ohodnotenia bolestného kde súd vychádzal iba zo znaleckého posudku
znaleckej organizácie MED-ORTO-PRO s.r.o.
35.6. Ďalej žalovaná namietala závery súdu o premlčaní nároku uplatneného titulom sťaženia
spoločenského uplatnenia, v ktorej časti považuje odôvodnenie rozhodnutia za protirečivé až zmätočné.
Poukázala na to, že na jednej strane súd konštatuje, že sa vyžaduje preukázaná vedomosť, za ktorú

možno považovať vyčíslenie sťaženia spoločenského uplatnenia (body 57. a 58. odôvodnenia) pre
ustálenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, avšak následne nebral na zreteľ, že v jej
prípade bolo sťaženie spoločenského uplatnenia vyčíslené znaleckým posudkom zo dňa 5.9.2018, ale
vychádzalibazozáverovznaleckéhoposudkuznaleckejorganizácieMED-ORTO-PROs.r.o.Zdôraznila,
že zákonom stanovená jednoročná lehota na vydanie lekárskeho posudku za sťaženie spoločenského

uplatnenia je len orientačná a nie je pre konajúci súd právne záväzná, keďže v každom konkrétnom
prípade je proces regenerácie a rehabilitácie odlišný. Zároveň námietku premlčania považuje za
uplatnenie práva v rozpore s dobrými mravmi.
35.7. Napokon namietala aj úvahy súdu vzťahujúce sa k nepriznaniu úrokov z omeškania, kde súd
dospel k nesprávnym skutkovým aj právnym zisteniam a náležite sa nevysporiadal s tým, voči komu si

uplatnila svoj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Zdôraznila, že ona sa v tomto konaní dožaduje
plnenia spolu so zaplatením úrokov z omeškania nie od intervenienta, ale od žalovaného. Preto sa
súd nesprávne zameral iba na konanie intervenienta bez skúmania prípadného omeškania žalovaného
s plnením uplatneného nároku. Zdôraznila, že k čiastočnému plneniu došlo po podaní žaloby a ona si
uplatnila úroky z omeškania aj zo sumy 1.557,57 € odo dňa podania žaloby do zaplatenia (12.12.2019),

s ktorou skutočnosťou sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal.
35.8. Vzhľadom na to, že žalobkyňa sa domnieva, že súd mal žalobe vyhovieť v celom rozsahu,
považuje za nesprávne aj rozhodnutie o trovách konania. Vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania vo
výroku II. namietala úvahy súdu o tom, že nevyzvala žalovaného na mimosúdne plnenie pred podaním
žaloby, keďže zo žiadnych predpisov jej takáto povinnosť nevyplýva a žalovanému ani intervenientovi

nič nebránilo, aby ju odškodnil, najmä potom, ako nadobudol právoplatnosť rozsudok v trestnom konaní.
Vo vzťahu k výroku V. o trovách konania namietala potrebu aplikácie ust. § 257 CSP s poukazom na
nesporný fakt, že v trestnom konaní bol žalovaný uznaný vinným z trestného činu, ktorým jej ublížil na
zdraví, čo podľa nej preukazuje osobitosti tohto prípadu, zároveň zvýraznila väčší podiel žalovaného navzniku celého sporu a namietala, že súd aplikácii ust. § 257 CSP nevenoval pozornosť. Poukázala na
svoje osobné, majetkové a sociálne pomery a jej nepriaznivú sociálnu situáciu, na ktorú poukazovala
v priebehu konania.

Vo vzťahu k náhrade znalečného zdôraznila, že nariadenie znaleckého dokazovania inicioval
intervenient a ona toto dokazovanie považovala za nadbytočné a nehospodárne, preto uloženie jej
povinnosti nahradiť znalečné, považuje za nespravodlivé.
35.9. Žalobkyňa podala odvolanie aj vo vzťahu k výroku dopĺňacieho rozsudku, ktorým súd rozhodol
o uplatnenej náhrady škody titulom vecných nákladov vo výške 11,70 €, a to náklady, ktoré musela

vynaložiť na vydanie lekárskych správ na základe výzvy intervenienta. Aj v tejto časti považuje
odôvodnenie rozsudku za nedostatočné. Poukázala na to, že súd prehliadol okrem iného jej tvrdenia
uvedené v priebehu konania, že všetky lekárske správy, ktoré v súvislosti s poškodením zdravia pri
dopravnejnehodemalakdispozícii,odovzdaladotrestnéhokonaniaorgánomčinnýmvtrestnomkonaní,
preto nimi nedisponovala. Tieto správy sa nachádzali v trestnom spise a jej zdravotnej dokumentácii,
preto po výzve intervenienta na predloženie týchto správ musela požiadať príslušné zdravotnícke

zariadenie o ich vydanie a musela za ne zaplatiť predmetnú čiastku. Zároveň zdôraznila, že žalovaný
mal v trestnom konaní také procesné postavenie, že nepochybne mal možnosť disponovať so všetkými
informáciami, vrátane listinných dôkazov, ktoré boli potrebné k plneniu, a teda mal možnosť tieto
zabezpečiť v súvislosti so svojou povinnosťou nahlásiť predmetnú poistnú udalosť poisťovni. Vzhľadom
na uvedené žiadala zmeniť aj tento výrok, a aj v tejto časti žalobe vyhovieť, resp. navrhla v tejto časti

rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

36. K podanému odvolaniu sa žalovaný vyjadril písomne tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
považuje za správne a zohľadňujúce všetky aspekty sporu, vrátane znaleckých posúdení. Zdôraznil, že
bol v trestnom konaní odsúdený na základe posudku znalca M. B. a nie na základe posudku znalca

M. D., pričom aj v trestnom konaní bolo konštatované, že obaja účastníci dopravnej nehody porušili
pravidlá cestnej premávky, pričom je treba určiť podiel zavinenia. Je podľa neho správne, že súd ustálil
spoluzavinenie žalobkyne vo výške 30% a vo vzťahu k trovám konania poukázal aj na svoje zárobkové
a majetkové pomery. V ďalšom vyjadrení okrem iného žalovaný uviedol, že neuznáva posudok M. B.,
ktorý nebol na rekonštrukcii prípadu a neoboznámil sa so všetkými faktami, naopak, znalec M. D. bol

na tvári miesta a všetko premietol do svojho posudku. Vo vzťahu k svojim zárobkovým a majetkovým
pomerom uviedol, že tieto nepreukazoval v priebehu konania, nakoľko to od neho nikto nežiadal.
Opakovane zdôraznil, že Zákon o cestnej premávke porušila aj žalobkyňa, pretože jazdila na bicykli po
chodníku pre chodcov a svojej jazde nevenovala pozornosť. Taktiež poukázal na to, že nie on zrazil
žalobkyňu, ale práve ona vrazila bicyklom do pravého boku jeho auta v oblasti zadného kolesa.

37.1.Intervenientsakpodanémuodvolaniuvyjadrilpísomnetak,ženavrhuje,abyodvolacísúdrozsudok
v napadnutej časti potvrdil, nakoľko rozhodnutie je po formálnej a obsahovej stránke dostatočné
a preskúmateľné a nie je odchylné a ani nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne
skutočnosti. Intervenient má za to, že zo súdneho spisu nevyplýva ani jedna z odvolateľom tvrdených

vád o nesprávnosti rozhodnutia a ani konanie pred prvoinštančným súdom nebolo postihnuté vadou
znemožňujúcou žalobcovi realizáciu jeho procesných práv.
37.2. Poukázal na znalecký posudok vypracovaný v konaní spoločnosťou MED-PRO-ORTO s.r.o.,
v zmysle ktorého liečba žalobkyne prebiehala bez komplikácií a bola ukončená koncom júla roku
2015, čo potvrdila aj žalobkyňa vo svojej svedeckej výpovedi. Preto na súdom zadanú otázku, kedy

bolo možné prvýkrát objektívne vykonať hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, znalecká
organizácia uviedla, že tak bolo možné učiniť po uplynutí jedného roka od ukončenia liečby, t.j. v júni
2016. Znaleckej organizácii neboli známe dôvody, pre ktoré by nebolo možné hodnotenie trvalých
následkov, t.j. sťaženia spoločenského uplatnenia vykonať v lehote 12-tich mesiacov od ukončenia
liečby.

37.3. Za nedôvodnú považoval aj odvolaciu námietku žalobcu o rozpornosti vznesenej námietky
premlčania s dobrými mravmi, keď podľa intervenienta žalobkyňa zavinila uplynutie premlčacej doby
(resp. nie je možné konštatovať, že ju nezavinila), pričom zdôraznil, že bola zastúpená advokátom.
Naopak, žalovaný žiadnym spôsobom nespôsobil premlčanie nároku žalobcu, v ktorej súvislosti
poukázal na zmysel a účel inštitútu premlčania, ako aj judikatúru súdov.

37.4. Za správne považuje závery súdu vo vzťahu k posúdeniu miery spoluzavinenia žalobkyne na
vzniku škody, keďže aj ona mala dbať na zvýšenú opatrnosť a v čase incidentu sa pohybovala po
chodníku určenom pre chodcov na bicykli.37.5. Za správne považuje aj rozhodnutie o trovách konania, kedy vo vzťahu k časti konania, kde došlo
k späťvzatiu, súd správne vzal do úvahy okolnosti a správne sa vysporiadal s otázkou, prečo došlo
k zaplateniu pohľadávky až v priebehu konania. Správne súd zohľadnil, že žalobkyňa nekontaktovala

ani žalovaného, ani intervenienta pred podaním žaloby a podľa neho nie je možné aplikovať na daný
prípad ust. § 257. Rovnako za správny považuje výrok o povinnosti žalobkyne uhradiť znalečné.

38. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolaním nebol napadnutý výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie
(o zastavení konania v časti o zaplatenie 1557,50 Eur z titulu bolestného), ktorý preto nadobudol

právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

39. Predmetom odvolacieho prieskumu boli výroky II., III., IV., V. a VI. rozsudku zo dňa 11. februára 2022
a výrok I. dopĺňacieho rozsudku zo dňa 23. februára 2022.

40.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd(§34CSP)prejednalodvolaniežalobkyneakopodanévčas

oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a
§ 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP) a dospel k
záveru, že odvolaniu žalobkyne v časti (voči výroku IV.) nie je možné vyhovieť a v časti (voči výrokom
II., III., V. a VI.) je odvolaniu dôvodné.

41. Rozsudok je vo výroku IV., ktorým súd žalobu o zaplatenie 2.862 € s príslušenstvom z titulu sťaženia
spoločenského uplatnenia zamietol, vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods.1
CSP potvrdil. Po preskúmaní napadnutého rozsudku vo vzťahu k výrokom II., III., V. a VI. odvolací súd
dospel k záveru, že rozsudok je potrebné zrušiť podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP.

42. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 25. júla 2023 o 09.15 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 19.07.2023 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods.
1,3 CSP.

43. Žalobkyňa uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. b/, f/ a h/ CSP, t.j. súd
prvej inštancie súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

44. Predmetom konania je viac nárokov na náhradu škody, ku ktorej došlo pri dopravnej nehode dňa
2.9.2014, pričom nie je sporné, že žalovaný bol za tento skutok právoplatne odsúdený rozsudkom
Okresného súdu Trebišov sp.zn. 1T/28/2016 zo dňa 30.11.2017. Nárok pozostáva z troch zložiek, a to

náhrady škody na zdraví z titulu bolestného (vo výške 3.213,60 €), nárok na náhradu škody na zdraví
z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia (vo výške 2.862 €) a nárok na náhradu škody titulom náhrady
vecných nákladov (vo výške 11,70 €) s príslušenstvom.

45. Súd prvej inštancie vo vzťahu k nároku uplatneného z titulu bolestného konanie v časti o zaplatenie

sumy 1.557,50 € zastavil (v dôsledku späťvzatia po uhradení uvedenej sumy v priebehu konania) a v
časti o zaplatenie 1.656,10 € žalobu zamietol (v dôsledku ustálenia bodového ohodnotenia bolestného
počtombodov135-nie160,akositouplatňovalažalobkyňa, ajzdôvoduustáleniamieryspoluzavinenia
žalobkyne v rozsahu 30 %). Vo vzťahu k nároku z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia súd žalobu
v celom rozsahu zamietol (v dôsledku premlčania).Vo vzťahu k náhrade škody titulom náhrady vecných

nákladov žalobu v celom rozsahu zamietol (v dôsledku neexistencie príčinnej súvislosti medzi vznikom
škody a konaním žalovaného, vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie).
V časti príslušenstva - úroku z omeškania súd žalobu zamietol (v dôsledku úvahy o splnení povinnosti
intervenienta v zmysle § 11 ods. 6 zákona č. 381/2011 Z.z.).

46. Podstatou odvolacích námietok bolo žalobkyňou tvrdené nesprávne:
1. posúdenie námietky premlčania uplatneného nároku z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia,
(vychádzajúc z nesprávneho ustálenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty a rozpornosti
námietky premlčania s dobrými mravmi),2. ustálenie miery spoluzavinenia žalobkyne a bodového ohodnotenia bolestného,
3. závery o neexistencii príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou z titulu náhrady vecných nákladov
vynaložených na vydanie lekárskych správ na základe výzvy intervenienta

4. skutkové a právne závery vo vzťahu k úrokom z omeškania.

47. Odvolací súd považoval odvolacie námietky v časti za dôvodné a v časti za nedôvodné.

48. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo odvolací súd dospel

k záveru, že vo vzťahu k nároku vyplývajúcemu z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia (výrok IV.)
odvolacie dôvody neboli naplnené.

49. RozsudokjevovýrokuIV. ozamietnutížalobyozaplatenie2.862€spríslušenstvomztitulusťaženia
spoločenského uplatnenia vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods.1 CSP potvrdil.

50. Pre potrebu rozhodnutia o náhrade škody na zdraví z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia súd
prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového
stavu,vykonanieďalšíchdôkazovnebolopotrebné,vykonanédôkazyvyhodnotilpodľaust.§191a§192
CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie,
zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

51. Súd svoje úvahy, ako dospel k skutkovým a právnym záverom v tejto časti žalobou uplatneného
nároku, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav
a právne predpisy, ktoré aplikoval. Odvolacie námietky žalobkyne vo vzťahu k tomuto výroku nie sú
spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.

52. Nakoľko vo vzťahu k nároku z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia bola vznesená námietka
premlčania, bol súd povinný v prvom rade sa vysporiadať s touto námietkou, pričom dospel k záveru,
že v danom prípade si žalobkyňa tento nárok uplatnila na súde až po márnom uplynutí subjektívnej
premlčacej (dvojročnej) lehoty. Odvolací súd tento záver považuje za správny.

53. Súd prvej inštancie správne vychádzal z úvahy, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví
(bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia) sú samostatnými nárokmi a bežia pri nich samostatné
premlčacie doby. Zároveň správna je úvaha súdu (vychádzajúca z ustálenej súdnej praxe), že v prípade
nároku na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia sa dvojročná subjektívna premlčacia

doba odvíja odo dňa, kedy sa žalobkyňa dozvedela o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, pričom
o škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v čase, keď sa po
ukončení liečby jeho zdravotný stav natoľko ustálil, že bolo zistiteľné, či a v akom rozsahu k sťaženiu
uplatnenia v živote a spoločnosti došlo, a teda v čase, keď je možné objektívne vykonať ohodnotenie
sťaženia spoločenského uplatnenia.

54. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie poukazuje na to, že napriek tomu, že teória aj
súdna prax pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na náhradu škody
podľa § 106 ods. 1 OZ vo všeobecnosti dlhodobo a stabilne akcentuje skutočnú vedomosť poškodeného
o vzniku škody, jej výške a škodcovi (t.j. nielen možnosť tejto vedomosti), v prípade začatia plynutia

subjektívnej premlčacej doby práva na náhradu škody na zdraví spočívajúcej v bolestnom alebo sťažení
spoločenského uplatnenia sa súdna prax ustálila na závere, že rozhodujúcim okamihom pre začatie
plynutia dvojročnej premlčacej doby je deň ustálenia zdravotného stavu poškodeného, kedy je možné
objektívne urobiť bodové ohodnotenie bolestného a sťaženia spol.uplatnenia (rozsudok NS SR sp.zn.
MCdo/37/2000, 6Cdo/26/2013, 4Cdo/152/2010, 3Cdo/146/2010, 3Cdo/66/2018). Podľa súdnej praxe

znalecký posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia je len dokladom potvrdzujúcim
vytrpenú a zistenú bolesť, resp. zistené sťaženie spoločenského uplatnenia. Súdna prax teda ustálila,
že začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby práva na náhradu škody na zdraví spočívajúcu
v bolestnom alebo sťažení spoločenského uplatnia spôsobuje objektívna okolnosť okamihu ustálenia
zdravotného stavu poškodeného.

55. Preto aj v preskúmavanom prípade bolo potrebné skúmať kedy došlo u žalobkyne k ustáleniu
zdravotného stavu a k objektívnej možnosti vypracovať bodové ohodnotenie SSU.56. Za takto ustálený možno považovať zdravotný stav poškodeného vtedy, ak nemožno predpokladať
zásadné zmeny tohto zdravotného stavu spôsobeného škodovou udalosťou (rozsudok NS SR sp.zn.
3Cdo/66/2018), a to bez ohľadu na absolvovanie prípadných ďalších vyšetrení alebo lekárskych

zákrokov po uvedenom období, ak tieto neboli spôsobilé privodiť zásadnú zmenu zdravotného stavu
žalobcu.

57. Súd prvej inštancie s poukazom na uvedené správne zameral svoje zisťovanie na zistenie okamihu
ustálenia zdravotného stavu žalobkyne ( pre potrebu posúdenia nároku titulom sťaženia spoločenského

uplatnenia), pričom v rámci znaleckého dokazovania uložil znaleckej organizácii odpovedať na otázku
kedy bolo možné prvýkrát objektívne vykonať hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia u
žalobkyne(t.j.kedybolzdravotnýstavžalobkyneustálenýdotakejmiery,žebolomožnévykonaťbodové
ohodnotenie).

58. Znalecká organizácia uviedla, že v posudzovanom prípade liečba žalobkyne prebiehala obvyklým,

štandardným spôsobom, bez akýchkoľvek sprievodných komplikácií, dočasná práceneschopnosť
žalobkyne bola ukončená koncom júla roku 2015, kedy bola liečba ukončená. Znalecká organizácia
sa vysporiadala aj so závermi znaleckého posudku č. 12/2016 vypracovaného 27.6.2016 D. G. L.,
pričom poukázala na to, že ten istý znalec D. G. L., ktorý vystavil 5.9.2018 posudok o sťažení
spoločenského uplatnenia, hodnotí trvalé následky na zdravotnom stave žalobkyne úplne identicky - ako

obmedzenie pohyblivosti ľavého kolenného kĺbu ľahkého stupňa, teda medzi rokmi 2016 až 2018 sa
situácia, čo sa týka rozsahu a charakteru trvalých následkov na zdravotnom stave žalobkyne nezmenila.
Počas tejto doby nenastali žiadne nepredvídané komplikácie, ktoré by predlžovali dobu liečenia a
práceneschopnosti, a teda by oddialili, kedy mal a mohol byť stanovený rozsah trvalých následkov na
zdravotnom stave a poškodenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Znalec v posudzovanom prípade

konštatoval, že rozsah trvalých následkov na zdravotnom stave žalobkyne následkom zranenia, ktoré
utrpela pri dopravnej nehode 2.9.2014, mohol byť stanovený po uplynutí jedného roka od ukončenia
liečby (kedy v júni roku 2016 pri vyšetrení znalcom bol zistený identický rozsah trvalých následkov
ako následne v roku 2018, kedy D. L. vypracoval posudok o odškodnení sťaženia spoločenského
uplatnenia). Znalecká organizácia konštatovala, že termín „ustálenia zdravotného stavu“ je pomerne

široko diskutovaný vo foréznej praxi, neexistuje zastrešujúca legislatíva, ktorá by presne definovala,
kedy a ako je možné exaktne, presne určiť dátum, teda „deň D“, kedy sa vývoj trvalých následkov
definitívne zastavil a ustálil. Je zrejmé, že konkrétny moment ustálenia zdravotného stavu nie je možné
určiť všeobecne, pretože moment ustálenia sa líši v každom individuálnom prípade, a to v závislosti
od druhu a rozsahu poškodenia zdravotného stavu jedinca atď. Znalecká organizácia konštatovala,

že v posudzovanom prípade rozsah trvalých následkov na zdravotnom stave žalobkyne mohol byť
stanovený po uplynutí doby jedného roka od ukončenia liečby. V roku 2016, kedy bol vypracovaný
znalecký posudok a žalobkyňa vyšetrená znalcom bola liečba žalobkyne definitívne ukončená, žiadne
komplikácie v priebehu liečby sa neobjavili, a teda si znalec nevie predstaviť dôvod, pre ktorý by nebolo
možné vykonať hodnotenie trvalých následkov v termíne 12 mesiacov od ukončenia liečby - teda v júni

roku 2016.

59. Súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku konštatoval, že k vydaniu posudku mohlo dôjsť do
1 roka od poškodenia zdravia, t.j. 2.9.2015 (avšak žalobkyňa požiadala o jeho vydanie až 5.9.2018),
a preto ak si žalobkyňa tento nárok na súde uplatnila až dňa 9.7.2018 (správne 8.7.2019, pozn.

odvolacieho súdu), uplatnila si ho po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty podľa § 106 OZ (ods. 57
odôvodnenia). Zároveň súd konštatoval, že v danom prípade bolo objektívne možné vykonať bodové
ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobkyne rok po ukončení liečby, teda v júni 2016,
vtedy začala plynúť premlčacia lehota, ktorá uplynula v júni 2018, a preto podľa súdu prvej inštancie
si žalobkyňa tento nárok na súde uplatnila neskoro, po uplynutí 2 ročnej premlčacej lehoty, preto súd

žalobu v tejto časti zamietol (ods. 58 odôvodnenia).

60. Odvolací súd preto dáva za pravdu odvolateľke v tom, že súd prvej inštancie si pri odôvodňovaní
rozsudkuvtejtočasti zamieňapojmy,avšakuvedenýnedostatoknemalzanásledokvecnúnesprávnosť
jeho záveru o uplatnení nároku na náhradu škody na zdraví z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia

po márnom uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty.

61. Z vykonaného dokazovania (z posudku znaleckej organizácie) vyplýva, že u žalobkyne k ustáleniu
zdravotného stavu a k objektívnej možnosti vypracovať bodové ohodnotenie sťaženia spoločenskéhouplatnenia došlo v júni 2016 (jeden rok po ukončení liečby), vtedy začala plynúť premlčacia lehota, ktorá
uplynula v júni 2018. Preto pokiaľ si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia až žalobou doručenou súdu dňa 8.7.2019, urobila tak až po márnom uplynutí subjektívnej

premlčacej lehoty, preto bola námietka premlčania v tomto konaní vznesená dôvodne.

62. Nebolo možné akceptovať ani tvrdenie žalovanej o rozpornosti námietky premlčania s dobrými
mravmi z dôvodu, že vychádzajúc z vykonaného dokazovania nemožno uplatnenie tejto námietky
žalovaným považovať za zneužitia tohto práva na úkor žalobkyne.

63. Dobrými mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v
historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú akceptované
rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania. Rozpor s dobrými
mravmi spočíva v tom, že výkon práva sa prieči spoločensky uznávaným názorom, ktoré vo vzájomných
vzťahoch určujú, aký má byť obsah ich konania, aby bol súladný so všeobecnými zásadami spoločnosti.

Vo všeobecnosti ide o prípad konania v rozpore s dobrými mravmi vtedy, keď konajúci síce formálne
postupuje v medziach svojho práva, ale realizáciou tohto práva sleduje poškodenie druhého účastníka
právneho vzťahu. V takom prípade síce ide o výkon práva, avšak výkon práva v rozpore s dobrými
mravmi, pre ktorý je typické, že konajúcemu v skutočnosti nejde o dosiahnutie cieľov, ktoré právo s takým
konaním spája, ale mu ide o to, aby vedľajšie účinky jeho konania viedli k stavu jemu vyhovujúcemu,

avšak poškodzujúcemu druhú stranu. Taký výkon práva, i keď je so zákonom formálne v súlade, je v
skutočnosti výkonom práva iba zdanlivým, lebo jeho účelom nie je vykonať (svoje) právo, ale poškodiť
právo (niekoho iného).

64. Odvolací súd poukazuje na to, že otázka premlčania a dobrých mravov bola riešená dovolacím, či

ústavným súdom, pričom súdna prax ustálila, že v niektorých výnimočných prípadoch je výkonom práva
v rozpore s dobrými mravmi tiež vznesenie námietky premlčania.

65. Podľa nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 176/2011 (bezdôvodné obohatenie) je možné dospieť
k záveru, že v niektorých prípadoch je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi,

avšak aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť zákona -
t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere poukázal aj na jednu zo základných zásad
súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní
otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania,
ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s §3 ods.1 OZ postupoval s dostatočnou mierou

starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý
zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri
uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich.

66. V rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 151/2012 zo dňa 9. decembra 2015 (náhrada

nemajetkovej ujmy) sa uvádza: „Posúdenie dôvodnosti námietky premlčania zostáva na úvahe súdu,
ktorý objektívne prihliada predovšetkým na to, za akých okolností bola námietka premlčania vznesená,
za akých okolností k premlčaniu došlo (dôvody, pre ktoré nedošlo k uplatneniu práva) a prípadne
samotnú ujmu, ktorá veriteľovi v dôsledku účinkov premlčania hrozí. Úmysel poškodiť druhého účastníka
námietkou premlčania však nemožno vyvodiť z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatneného

nároku vyvodzovaný, ale z tých konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená.
Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak
významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania“.

67. Rovnako v uznesení sp. zn. 2 Cdo 249/2014 zo dňa 30. júla 2015 Najvyšší súd SR vychádzal

zúvahy,žezašpecifickýchokolností výkonprávanamietaťpremlčanieuplatnenéhonárokubymohlobyť
konaním umožňujúcim poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu, ktorý márne uplynutie premlčacej
doby nezavinil a voči ktorému by zánik uplatňovaného nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby
bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a
s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť

druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto
nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný,
inými slovami, rozhodujúce (určujúce) pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré
existovali v čase uplatnenia námietky premlčania. Tieto okolnosti musia byť naplnené v natoľkovýnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie
práva uplatniť námietku premlčania.

68. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že judikatúra dovolacieho a ústavného súdu v otázke premlčania
a dobrých mravov je v zásade ustálená v tom, že nevylučuje, že vznesenie námietky premlčania by
mohlo byť v rozpore s dobrými mravmi, avšak vždy musí ísť o veľmi výnimočné prípady, v ktorých
je výrazom zneužitia tohto práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila.
Postup podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto iba v ojedinelých a vo výnimočných prípadoch, keď voči strane

konaniabynepriznaniejejnárokusúdomvdôsledkuuplynutiapremlčacejdobyboloneprimeranetvrdým
postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje
právo včas neuplatnil, prípadne kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov,
než je dosiahnutie hospodárskych cieľov, či uspokojenia iných potrieb, kedy hlavnou alebo aspoň
prevažujúcoumotivácioujeúmyselpoškodiť,čiznevýhodniťpovinnúosobu(tzv.šikanóznyvýkonpráva).
Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný

zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.

69. Odvolací súd vychádzajúc z takto ustálenej judikatúry má za to, že v prejednávanom spore
okolnosti tohto prípadu nie sú takej výnimočnej povahy, kedy je možné dôjsť k záveru, že vznesenie
námietky premlčania žalovaným by bolo možné považovať za výkon práva v rozpore s dobrými

mravmi. Z vykonaného dokazovania nemožno vyvodiť záver o tom, že žalovaný zavinil márne uplynutie
premlčacej doby , ani záver o jeho úmysle poškodiť druhého účastníka. V danom prípade nemožno
konštatovať, že by došlo zo strany žalovaného k zneužitiu tohto práva na úkor strany, ktorá márne
uplynutie premlčacej doby nezavinila, najmä s poukazom na to, že žalobkyňa nepreukázala žiadne
závažné okolnosti pre ktoré si nemohla uplatniť svoje právo včas, naopak možno dospieť k záveru, že

márne uplynutie premlčacej lehoty zavinila práve ona svojou nečinnosťou.

70. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku IV., ktorým súd žalobu
o zaplatenie 2.862 € s príslušenstvom z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia zamietol ako vecne
správny, podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

71. V ostatnej časti (t.j. vo vzťahu k výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti z titulu bolestného,
ozamietnutíúrokovzomeškaniavovzťahuknárokuuplatnenémuztitulubolestného,vovzťahuknároku
uplatnenému titulom náhrady vecnej škody) považoval odvolací súd námietky odvolateľky za dôvodné
pretože rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a tým došlo k naplneniu

odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

72. Týmto nesprávnym procesným postupom súd znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok
nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, čím je naplnený dôvod pre zrušenie rozsudku v

zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

73. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (rozsudku aj uznesenia) patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Rovnako Ústavný súd SR už opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý

proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

74. V zmysle vyššie uvedených úvah nepreskúmateľnosť rozhodnutia patrí medzi vady konania v zmysle

§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP, pretože súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva (konkrétne právo účinne sa brániť proti rozhodnutiu súdu) v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom. Tým je naplnený dôvod pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1
písm. b/ CSP.

75. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetli, ako posúdil podstatnéskutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal, a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

76. Rozsudok musí obsahovať odôvodnenie v súlade s citovaným zákonným ustanovením, pretože
povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany sporu na dostatočné a
presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa vysporiada i so špecifickými námietkami

strany sporu. V odôvodnení sa súd rozhodujúci o uplatnenom nároku musí vysporiadať so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na
právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súdne rozhodnutie musí preto
obsahovať stručný a jasný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku.
Odôvodnenie má byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj

pre súd, ktorý ho bude preskúmavať v dôsledku opravného prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné.

77. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že o nepreskúmateľný rozsudok ide vtedy, ak dôvody neobsahuje
alebo sú nezrozumiteľne podané. Odôvodnenie musí byť úplné v zmysle, že sa vysporiada so všetkými
otázkami riešenými v konaní a musí byť v súlade s výrokom. Súd rozhodujúci o uplatnenom nároku sa

teda musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho závery musia byť dostatočne
vysvetlené.

78.Odvolanímnapadnutýrozsudokuvedenénáležitostinemá.Odôvodnenierozsudkuniejedostatočné,
pretože sa v ňom jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom nevyrovnal so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne
významné. Stranám sporu súd neozrejmil svoje myšlienkové pochody, spôsob hodnotenia dôkazov,
zo skutkových zistení nevyvodil právne závery takým spôsobom, aby výsledok rozhodovacej činnosti
bol jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený a aby strany sporu nemuseli hľadať odpovede na
nastolenú problematiku v rovine dohadov a tak, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť

ako s logickým záverom procesu poznania nielen právnych záverov, ale aj záverov skutkových, z
ktorých právne závery vychádzajú. Zároveň nepodal výklad právneho posúdenia skutkového stavu
podľa relevantných hmotnoprávnych zákonných ustanovení. Z týchto dôvodov odvolací súd musí
konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je obhájiteľné, v dôsledku čoho je rozsudok
nepreskúmateľný.

79. Žalobkyňa dôvodne namieta, že súd dostatočným spôsobom nevysvetlil, na základe čoho bral zreteľ
pri stanovení bodového ohodnotenia bolestného iba na znalecký posudok znaleckej organizácie MED-
PRO-ORTO s.r.o. a nebral zreteľ na znalecký posudok D. G. L..

80. Nemožno považovať za dostatočné odôvodnenie, že žalobkyňa, ktorá nesúhlasila so záverom
znaleckéhoposudkutejtoznaleckejorganizácie,nepredložilainýposudok(kontrolnýznaleckýposudok).

81. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa v konaní predložila znalecký posudok D. G. L., ktorého
závery boli iné ako závery znaleckej organizácie MED-PRO-ORTO s.r.o., a to aj po tom, ako korigoval

svojpôvodnýposudokobolestnomzodňa5.9.2018(bodovéhodnotenieznalcaD.G.L.pokorekciičinilo
150 bodov, kým bodové hodnotenie znaleckej organizácie MED-PRO-ORTO s.r.o. činilo 120 bodov).

82. V zmysle § 185 ods. 1 CSP patrí do právomoci súdu rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých
dôkazov vykoná, resp. nevykoná, a preto súd nemusí v prípade dvoch protichodných záverov v

znaleckých posudkoch nariadiť ďalšie znalecké dokazovanie, ak zváži jeho nehospodárnosť vo vzťahu
k skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júna
2022 sp.zn. 2Obdo/53/2021, R 5/2023) V takom prípade však musí jasne uviesť svoje úvahy ako sa
vysporiadal s odlišnými závermi jednotlivých posudkov a najmä zdôvodniť prečo svoje závery oprel iba
o jeden z posudkov (t.j. musí vysvetliť prečo považoval práve závery jedného z posudkov za správne).

83.Keďžežiadendôkaznemápredpísanúzákonnúsilu(právostranysporupredložiťsúkromnýznalecký
posudok nie je podmienené predchádzajúcim nariadením znaleckého dokazovania zo strany súdu), t.j.
znalecký posudok, ktorého vypracovanie nariadil súd v tomto konaní nemá sám o sebe bez ďalšiehoväčšiu právnu silu ako posudok predložený žalobkyňou súd bol povinný brať zreteľ na oba tieto posudky
a jasne zdôvodniť, prečo vychádzal iba z jedného z týchto posudkov.

84. V danom prípade však z odôvodnenia vôbec nie je zrejmé, prečo súd vychádzal iba z posudku MED-
PRO-ORTO, s.r.o. Košice. Bez takéhoto zdôvodnenia nie len strana sporu nemá možnosť porozumieť
úvahám súdu (a brániť sa voči nim), ale ani odvolací súd nemôže tieto úvahy súdu podrobiť odvolaciemu
prieskumu.

85. Za nedostatočné odvolací súd považuje aj odôvodnenie súdu prvej inštancie vo vzťahu k stanoveniu
miery zavinenia žalobkyne na vzniku škody, keď súd prvej inštitúcie iba poukázal na všeobecne
platné princípy a následne bez uvedenia akýchkoľvek úvah ktorými sa riadil konštatoval, že spoluúčasť
žalobkyne v rozsahu 30% (zhodne s názorom intervenienta) je spravodlivá a v konečnom dôsledku aj
proporcionálna ku rozsahu škody, ktorú musí znášať žalovaný.

86. Žalobkyňa dôvodne namieta, že súd prvej inštancie v rozhodnutí pri skutkových záveroch poukázal
iba na časti znaleckého posudku znalca M. D. vypracovaného v trestnom konaní a žiadnym spôsobom
sa nevysporiadal s tou skutočnosťou (úplne ju ignoroval), že v trestnom konaní bol vypracovaný i ďalší
znalecký posudok, a to posudok znalca M. B., ktorý v trestnom konaní viac zavážil, na základe ktorej
skutočnosti bol žalovaný právoplatne odsúdený. Najmä súd prvej inštancie vôbec nezdôvodnil, z akého

dôvodu sa nevysporiadal so závermi tohto znaleckého posudku, a to najmä v tej časti, na ktorú
poukazovala žalobkyňa, kde znalec konštatoval, že k zrážke vozidla by došlo aj s chodcami pri technicky
prijateľných verziách ich chôdze. Uvedené je nevyhnutné zohľadniť, resp. sa s týmto vysporiadať pri
posúdení príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a prípadným pochybením na strane žalobkyne,
t.j. pri posúdení, či porušenie povinnosti žalobkyne (ktorá sa pohybovala na bicykli po chodníku) malo

priamu príčinnú súvislosť s dopravnou nehodou alebo nie. Súd prvej inštancie posúdeniu príčinnej
súvislosti medzi správaním sa žalobkyne a vzniknutou škodou vôbec neposudzoval.

87. Rovnako súd nevenoval pozornosť tvrdeniam žalovanej vo vzťahu k nároku uplatnenému z titulu
vecnýchnákladovvynaloženýchnavydanielekárskychsprávanevysporiadalsanajmäsoskutočnosťou

uvádzanou žalobkyňou v konaní, že všetky lekárske správy odovzdala v rámci trestného konania
orgánom činnom v trestnom konaní a z ktorého dôvodu nimi nedisponovala a musela si ich vyžiadať
a zaplatiť za nich uvedenú čiastku. Bez takéhoto posúdenia je rozhodnutie súdu v tejto časti predčasné
a nepreskúmateľné.

88. Pri posudzovaní uplatneného úroku z omeškania odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne je dôvodné z hľadiska uplatnených odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

89. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ktoré na daný prípad dopadajú, konkrétne ust. § 517 ods. 2 Obč. zák., pričom toto

ustanovenie je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce a jeho rozhodnutie je tak predčasné a v časti
nepriznaného úroku z omeškania aj nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

90. Tým došlo k naplneniu dôvodov pre zrušenie rozsudku v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP.

91. Súd prvej inštancie pri nároku na úrok z omeškania aplikoval ust. § 11 ods. 6-8 zák.č. 381/2011Z.z.
pričom ušlo jeho pozornosti, že v tomto konaní sa žalobkyňa domáha nároku na náhradu škody iba
voči prevádzkovateľovi vozidla (vodičovi) a nie voči poisťovateľovi(ktorý v tomto konaní vystupuje
ako intervenient). Uvedené ustanovenie upravuje povinnosti poisťovateľa, resp. práva poškodeného
uplatniteľné voči poisťovateľovi, avšak na vzťah medzi poškodeným a škodcom je potrebné aplikovať

ust. § 517 OZ.

92. Samotná zodpovednosť za škodu je upravená ustanoveniami Občianskeho zákonníka, pričom
prevádzkovateľ motorového vozidla (škodca) je pri poskytovaní náhrady škody v rámci jednotlivých
druhovo stanovených nárokoch povinný v prípade omeškania sa poskytnúť aj úroky z omeškania, t. j.

pokiaľ bol vyzvaný poškodeným na plnenie (§ 563 Občianskeho zákonníka). Do omeškania sa potom
škodca dostáva bez ohľadu na to, či na výzvu reagoval alebo nie, resp. či argumentoval aj oprávnene (do
omeškania sa dostane v časti, v ktorej je nárok poškodeného opodstatnený). Inak by nedošlo k plnému
odškodneniu poškodeného, čo pochopiteľne nie je prípustné. Úroky z omeškania kompenzujú neskoršieposkytnutie plnenia a zníženú časovú hodnotu peňazí. Tvoria preto prirodzenú súčasť pohľadávky na
náhradu škody ako jej príslušenstvo

93. Poškodený je oprávnený uplatniť si svoj nárok na náhradu škody buď voči škodcovi alebo priamo
proti poisťovni, alebo voči obom. Nárok s proti poisťovni má samostatný hmotnoprávny základ. Poistným
plnením zák.č. 381/2011Z.z. sa odškodňujú nároky poškodeného, ktoré má voči poistenému a medzi
poškodeným a poisťovňou vznikom škody spôsobenej motorovým vozidlom, ktoré bolo poistené u
poisťovne, vzniká priamy právny vzťah, ktorého obsahom je povinnosť žalovanej poisťovne nahradiť

sťažovateľovi škodu.

94. Ak si poškodený svoj nárok na náhradu škody neuplatní proti poisťovni, ale len proti prevádzateľovi
motorového vozidla, má to za následok omeškanie len prevádzateľa s tým, že poškodenému proti
prevádzateľovi vzniká nárok na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle ust. OZ (§ 517). V takom prípade
nie je pre rozhodnutie relevantné či sa poisťovňa dostala vo vzťahu k poškodenému do omeškania.

95. Súd prvej inštancie uvedené vôbec nereflektoval, v časti uplatneného nároku na úroky z omeškania
vec nesprávne právne posúdil v dôsledku čoho neskúmal skutočnosti relevantné pre rozhodnutie o
príslušenstve, preto je jeho rozhodnutie predčasné.

96. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok vo výrokoch II., III., V., VI.
rozsudku zo dňa 11. februára 2022 a vo výroku I. doplňujúceho rozsudku zo dňa 23. februára 2022
zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

97. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci bude aplikovať príslušné zákonné ustanovenia, dôsledne

skúmať vyššie uvedené otázky, t.j. ustáli bodové ohodnotenie bolestného, mieru spoluzavinenia
žalobkyne vychádzajúc z dôsledného skúmania príčinnej súvislosti medzi konaním žalobkyne
avzniknutouškodou, posúdidôvodyvznikuvecnejškody,akoajnároknaúrokzomeškania. Vysporiada
sa pritom so všetkými relevantnými tvrdeniami strán sporu. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách
celého konania (vrátane trov tohto odvolacieho konania). Svoje rozhodnutie náležite odôvodní tak, aby

spĺňalo požiadavky v zmysle § 220 CSP.

98. K rozhodovaniu o trovách konania odvolací súd poukazuje na to, že je možné rozhodnúť osobitným
výrokom o trovách konania vo vzťahu k jednotlivým uplatneným samostatným nárokom (t.j. osobitne
o bolestnom a osobitne o SSU), avšak nie je na mieste rozhodovať vo vzťahu k jednému z nárokov

(bolestnému) osobitne o časti kde bolo konanie zastavené a o časti v ktorej bolo meritórne rozhodnuté
(je potrebné rozhodnúť jedným výrokom).

99. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).