Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. júl 2023

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 3Saz/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0923100221
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Sabadošová

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100221.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová v právnej veci žalobcu Saleh HAJI,

nar. 10.02.1984, štátna príslušnosť Sýrska arabská republika, bez dokladov totožnosti, toho času
umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce,
zastúpeného splnomocneným zástupcom Centrum právnej pomoci so sídlom, Račianska 1523/71, 810
05 Bratislava, Kancelária Košice so sídlom Murgašova 3, 040 01 Košice proti žalovanému Oddelenie
cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnkova 8, 940 01 Nové Zámky, o správnej
žalobe vo veci zaistenia zo dňa 07.05.2021, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-
BA12-2469-012/2023-AV zo dňa 16.06.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky,
Bitúnkova 8, 940 01 Nové Zámky zo dňa 16.06.2023 č. PPZ-HCP-BA12-2469-012/2023-AV týkajúce
sa žalobcu Saleh HAJI, nar. 10.02.1984, štátna príslušnosť Sýrska arabská republika, bez dokladov
totožnosti.

II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby bol žalobca Saleh HAJI, nar. 10.02.1984, štátna príslušnosť Sýrska
arabská republika, bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre

cudzincov Sečovce, Bitúnkova 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, bezodkladne prepustený zo
zaistenia.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 16.06.2023 č. PPZ-HCP-BA12-2469-012/2023-AV podľa §
88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) zaistil žalobcu dňa 16.06.2023 o 20.00 hod. na účel
zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho

úteku a umiestnil ho podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov v Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov Sečovce. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas
nevyhnutne potrebný, najviac do 16.08.2023.

2. V dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že žalobca bol dňa 16.06.2023 v
čase o 14:40 hod. zadržaný hliadkou polície v Nitre na Golianovej ulici s tým, že nevedel hodnoverne
preukázať svoju totožnosť. Účastník konania bol dňa 16.06.2023 v čase o 18.20 h predvedený

na útvar Oddelenie cudzineckej polície PZ Nové Zámky k ďalším úkonom podľa zákona o pobyte
cudzincov. Vykonanými lustráciami v systémoch Policajného zboru a Eurodac bolo zistené, že žalobca
je žiadateľom o udelenie azylu v Rumunsku a na základe toho vzniklo podozrenie, že účastník konania
naplnil dôvod na postup podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán oznámilštátnemu orgánu Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej
len „Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského

štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom
tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské
nariadenie“) a taktiež bolo správnym orgánom požiadané o preskúmanie splnenia podmienok na začatie
konania podľa menovaného nariadenia. Z uvedeného dôvodu začal správny orgán dňa 16.06.2021
konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov

na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia z dôvodu,
že existuje značné riziko jeho úteku. Tým, že má účastník konania záznam v informačnom systéme
Policajného zboru Eurodac, t.j. ušiel z iného členského štátu, je chápané ako dôkaz značného rizika
ďalšieho úteku. Účastník konania nezostal v krajine, v ktorej mal povinnosť zotrvať, až do rozhodnutia
o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Účastník konania v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že v
prípade prepustenia by opustil územie Slovenskej republiky a išiel by do Nemecka, pretože nemá kam

ísť. Na základe vyjadrenia účastníka konania má správny orgán preukázané, že aj v prípade prepustenia
by nezotrval na našom území. Úmysel nezotrvania na území Slovenskej republiky predstavuje v prípade
účastníka konania reálne riziko úteku. Správny orgán nedisponuje iným legitímnym oprávnením na
zabezpečenie jeho prítomnosti ako zaistením.

3. Žalovaný uviedol v preskúmavanom rozhodnutí, že účastník konania ako štátny príslušník tretej
krajiny má medzinárodnými dohovormi ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi na území členských
štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred
nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajine hrozí. Členské štáty schengenského priestoru majú
zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a

prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Tieto
prostriedky slúžia, okrem iného, na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu a ďalšieho
ekonomického a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru a verejného poriadku.
Využívanie týchto prostriedkov v aplikovanej praxi štátnymi orgánmi členských štátov schengenského
priestoru je potrebné na zachovanie stabilnej a bezpečnostnej situácie na území schengenského

priestoru či už z pohľadu ochrany zdravia a života ako aj ochrany životnej úrovne spoločnosti, ktorú si
spoločnosť svojím svedomitým konaním dlhodobo buduje. Účastník konania má poskytnuté právo na
preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru podľa
Dublinského nariadenia. Účastník konania napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne
predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny. V prípade ak sa zistia

dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany účastníkovi konania, je potrebné účastníkovi konania takúto
ochranu bezodkladne udeliť a tým im umožniť zdržiavať sa na území zodpovedného členského štátu,
prípadne iných území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Podľa ustanovenia čl. 2 ods. 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2016/399 z 9. marca
2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len

„Kódex schengenských hraníc“) nie je účastník konania osobou, ktorá požíva právo na voľný pohyb
v súlade s právom Únie. Podľa práva Európskej únie sa musia najprv vyčerpať všetky alternatívy a
zaistenie musí byť poslednou možnosťou, pokiaľ tieto alternatívy nemožno účinne uplatniť na základe
individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu. Podľa § 89 ods. I písm. a) a b) zákona o
pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej

krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. Správny
orgán skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými je oprávnený
zabezpečiť prípravu a výkon prevozu účastníka konania podľa Dublinského nariadenia. Správny orgán
dospel k záveru, že účastník konania je žiadateľom o azyl v jednej z krajín Európy a teda sa na neho
nevzťahuje možnosť uloženia povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov.

Podľa ustanovenia § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podlá
odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania
tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí ak ide o žiadateľa o azyl.

4. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovuje správny orgán dĺžku doby zaistenia do

16.08.2023. Zákon o pobyte cudzincov oprávňuje zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na šesť
mesiacov, s možnosťou následného predĺženia lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Na zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je
žiadateľom o azyl v inom členskom štáte a tým je posudzovaný podľa Dublinského nariadenia savzťahujú osobitné lehoty zaistenia. Správny orgán zohľadňujúc osobitné lehoty určené Dublinským
nariadenímrozhodolozaisteníúčastníkakonanianačasnevyhnutnepotrebný,najdlhšiedo16.08.2023.
Podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia: „Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie,

než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až
do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota
na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania
žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú
odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde

k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a
má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné
opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho
členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však
do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie
späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania

alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie
dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote
uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej
zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú. “ V čase rozhodovania o zaistení účastníka konania správny
orgán nedisponuje informáciou ani žiadnou spätnou väzbou zo žiadajúceho členského štátu. Práve na

tento účel slúži inštitút zaistenia. Počas doby zaistenia Dublinské stredisko adresuje žiadosť do štátu,
v ktorom účastník konania žiadal o medzinárodnú ochranu. Chronologicky je osoba najskôr zaistená
podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov (na účel dublinského transferu), na základe
pozitívnej lustrácie z informačného systému Policajného zboru Eurodac, až následne je vyrozumené
Dublinské stredisko. Osoba je následne umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov. Počas

zaistenia sa vykonávajú všetky potrebné úkony na realizáciu transferu. Z chronologického hľadiska
správny orgán preto v čase rozhodovania o zaistení nedisponuje informáciou od dožiadaného členského
štátu, či bude transfer realizovaný. Na tento účel slúžia lehoty podľa Dublinského nariadenia, ktoré
majú žiadajúci ako aj dožiadaný členský štát. Transfer zaisteného štátneho príslušníka je realizovaný
až na základe vykonateľného rozhodnutia Dublinského strediska. Odo dňa právoplatnosti rozhodnutia

plynie 20 dňová lehota na podanie opravného prostriedku (správnej žaloby), po uplynutí tejto lehoty je
rozhodnutie vykonateľné a teda môže prísť k odsunu osoby. Podľa Dublinského nariadenia môže byť
štátny príslušník tretej krajiny zaistený na účel návratu podľa tohto nariadenia najneskôr do 6 týždňov od
vykonateľnosti rozhodnutia Dublinského strediska. V čase rozhodovania o zaistení účastníka konania
správny orgán nedisponuje informáciou, kedy bude zo strany Dublinského strediska vydané rozhodnutie

o odsune, a teda nevie určiť lehotu vykonateľnosti za účelom stanovenia lehoty zaistenia. Správny orgán
pri určení lehoty zaistenia vychádzal z osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením, ktorými
je viazané pri vydaní rozhodnutia aj Dublinské stredisko. Počas tejto doby správny orgán vykoná všetky
úkony potrebné na odovzdanie účastníka konania na územie zodpovedného členského štátu. V danom
prípade sú vykonávané najmä tieto úkony:

- preštudovanie spisového materiálu cudzinca pracovníkmi útvaru policajného zaistenia pre cudzincov,
realizuje sa vstupný pohovor s cudzincom, za prítomnosti tlmočníka. V závislosti od zabezpečenia
tlmočníka sa môže vykonanie tohto úkonu predĺžiť na niekoľko dní. Realizácia ďalších úkonov je v gescii
Dublinského strediska, ktoré komunikuje s dožiadaným členským štátom. Ide hlavne o zabezpečenie
akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu ako aj samotná príprava prevozu,

jeho technické, materiálne ako aj o personálne zabezpečenie. Správny orgán v čase rozhodovania
nedisponuje informáciou, v akej situácii sú azylové zariadenia v dožiadanom členskom štáte. V prípade,
ak by nebol transfer zrealizovaný v dôsledku zlých podmienok v azylových zariadeniach, túto skutočnosť
vyjadríDublinskéstrediskovosvojomrozhodnutíozamietnutítransferu.Nazákladetohtorozhodnutiaby
bolo zaistenie účastníka konania neúčelné a bol by zo zaistenia prepustený. Avšak do doby rozhodnutia

Dublinského strediska považuje správny orgán zaistenie účastníka konania za účelné. Presná dĺžka
nutná k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania závisí od mnohých vyššie uvedených faktorov.
Uvedené však v žiadnom prípade neovplyvňuje povinnosť správneho orgánu podľa ustanovenia § 90
ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas účel zaistenia účastníka konania a
v prípade, že Dublinské stredisko rozhodne o zamietnutí transferu na účel návratu, bude cudzinec

zo zaistenia prepustený. Správny orgán zaistil účastníka konania na dva mesiace, t.j. do 16.08.2023,
teda nevyužil maximálnu lehotu zaistenia podľa zákona o pobyte cudzincov, ale v dvojmesačnej lehote
zohľadnil osobitné lehoty zaistenia podľa Dublinského nariadenia. Správny orgán zachoval všetky lehoty
podľa zákona pobyte cudzincov ako aj Dublinského nariadenia.5. Na záver uviedol žalovaný, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán
konštatuje, že predmetné zaistenie účastníka konania je plne v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd. Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené
podmienky podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Z tohto dôvodu bolo
potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia.

6. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 29.06.2023 (doručenou osobne konajúcemu správnemu súdu

spolu s vyjadrením žalovaného, ako aj administratívnym spisom dňa 11.07.2023) prostredníctvom
Centra právnej pomoci domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 16.06.2023 č. PPZ-HCP-
BA12-2469-012/2023-AV, ktorým žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“)
bol zaistený na účel zabezpečenia prípravy a výkonu prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 a zároveň nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo

zaistenia podľa § 221 ods. 1, 2 Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“). Poukázal na to, že žalovaný
v konaní o zaistení cudzinca podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. ZoPC“) napadnutým rozhodnutím podľa §
88 ods. 1 písm. c) tohto zákona rozhodol o jeho zaistení dňom 16.06.2023 na čas nevyhnutne potrebný
najviac však do 16.08.2023 na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného

predpisu, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým
sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o
medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov (ďalej len „Nariadenie Dublin III“). Žalovaný napadnutým rozhodnutím
rozhodol o umiestnení žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Napadnuté rozhodnutie

žalovaný odôvodnil tým, že žalobca bol zaistený spolu s maloletým synovcom Masoum IBRAHIM, nar.
26.02.2007, a maloletým synovcom Omarom ABDALRAHMANOM, nar. 10.04.2007, za ktorých koná
ako ich opatrovník, (ktorí sú zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného, ktoré napadli
samostatnými žalobami), pretože sú žiadateľmi o azyl na území Rumunskej republiky, čo bolo zistené na
základe výstupu z informačného systému EURODAC. Túto skutočnosť oznámil žalovaný Dublinskému

stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“).
ktoré začalo konanie o návrat žalobcu na územie iného členského štátu žiadosťou o prevzatie naspäť.
Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že v predmetnej veci existuje riziko úteku žalobcu. ktoré
odvodzuje od jeho správania, pretože nezotrval v členskej krajine, kde požiadal o azyl, a preto je jeho
zaistenie v súlade s dublinským nariadením III.

7. Žalobca považuje jeho zaistenie za nezákonné, a preto sa domáha svojho prepustenia zo zaistenia
z nasledovných dôvodov:
Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok")
správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné

podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa ustanovenia
§ 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu
úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a
námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa čl. 5 ods. 1 písm.

f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné
zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie
štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Podľa § 88 ods. 8 zákona
o pobyte cudzincov sa ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu. ktorá nemá zákonného

zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. Podľa §
2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným
postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s
maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám
psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu

považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

8. V zmysle čl. 28 Dublinského nariadenia III: 1. Členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v
súvislostisňouprebiehakonaniepodľatohtonariadenia.2.Akexistujeznačnérizikoúteku,členskéštátymôžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením,
a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je
možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. 3. Zaistenie musí byť čo

najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných
administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.
Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť
nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto
nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do

dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote,
považujeAknedôjdekposkytnutiuodpovedivtejtodvojtýždňovejlehote,považujesatozaakceptovanie
dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť
potrebné opatrenia na jej príchod.
Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do
zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od

implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby
iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa
článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo
prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku,
osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom

uplatňujú.

9. Žalobca namietal, že ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, na základe
ktorého došlo k zaisteniu žalobcu, síce oprávňuje policajný orgán zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť
jeho odovzdanie do iného členského štátu, no žalovaný v odôvodnení rozhodnutia, na základe ktorého

došlo k zaisteniu, ale nezaujal žiadnu právnu úvahu k otázke prípustnosti zaistenia maloletej osoby z
pohľadudodržaniamedzinárodnéhoprincípunajlepšiehozáujmudieťaťavzmyslekonštantnejjudikatúry
všeobecných súdov a Európskeho súdu pre ľudské práva, a z pohľadu § 88 ods. 8 zákona o pobyte
cudzincov či čl. 28 ods. 2 dublinského nariadenia III, keďže žalobca sa nachádza v zaistení spolu s
maloletými synovcami. Maloleté osoby sú zraniteľnou osobou v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona

o pobyte cudzincov a to bez ohľadu na to, že sa s nimi v zaistení nachádza strýko. Žalovaný je v každom
prejednávanom prípade limitovaný aj nadnárodnými a medzinárodnými právnymi predpismi v oblasti
ochrany ľudských práv maloletých majúcimi prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Aj z nižšie
citovanej judikatúry ESĽP vyplýva, že policajné orgány by nemali postihovať maloleté deti za imigračný
status a konanie ich rodičov resp. zákonných zástupcov. Maloletý nemôže ovplyvniť správanie jeho

zákonného zástupcu. Preto ani nie je možné dávať na ťarchu maloletej osoby a vytýkať jej riziko úteku,
ktoré ona nemohla ovplyvniť, pretože iba nasledovala dospelú osobu.

10. Poukázal na to, že podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť
prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými

zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. V tejto súvislosti
poukazuje žalobca na rozhodovaciu prax všeobecných súdov ako aj Európskeho súdu pre ľudské
práva a kasačného súdu opakovane zdôrazňujúcu obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín
cudzincov s maloletými deťmi, a to na rozsudok zo 4. mája 2023 vo veci A. M. a ďalší proti Francúzsku,
No.7534/20,voveciMuskhadzhiyevaaďalšíprotiBelgicku,PopovprotiFrancúzsku,obdobnejetotomu

aj v rozhodnutiach ESĽP z 12.07.2016 vo veciach: A.M. v France (no. 56324/13) , A.B. and Others v.
France(no.11593/12)A.M.andOthersv.France(no.24587/12)R.C.andV.C.v.France(no.76491/14),
R.K. and Others v. France (no. 68264/14), R. M. and Others v. France (no. 33201/11). Rozhodnutie NS
SR sp. zn. 10Szak/l 1/2016 zo 17.10.2016, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sp/19/2016.

11.Žalobcanamietalvsprávnejžalobe,žežalovanýnedostatočneodôvodnilzásahdozákladnéhopráva
na osobnú slobodu maloletej osoby, ktorá sa nachádza v zaistení spolu so žalobcom, čím v zmysle
stabilnej judikatúry ESĽP nesplnil základné podmienky pre jej zaistenie, pretože nepreskúmateľné
rozhodnutie je nezákonné.

12. Ďalej namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej
slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte
cudzincov, čo už bolo policajným útvarom rozhodujúcim o pozbavení osobnej slobody cudzincov
vytýkané rozhodovacou praxou krajského súdu v obdobných veciach zaistenia rodín s maloletými deťmi(napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sa/8/2022 z 07.06.2022, sp. zn. 10Sa/8/2022 z
08.06.2022, sp. zn. 3Sa/9/2022 z 07.06.2022, sp. zn. 8Sa/9/2022 z 07.06.2022, atď.). Zaistenie žalobcu
nie je v jeho najlepšom záujme maloletých synovcom žalobcu, za ktorých koná ako ich opatrovník,

a je v rozpore s či. 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa. poukázal na to, že v predmetnej veci má
žalovaný možnosť umiestniť žalobcu s maloletými synovcami v azylovom zariadení špecializovanom pre
zraniteľnéosobyarodinysdeťmivOpatovskejNovejVsi,akotobolovyužívanénapr.vobdobípandémie
COVID 19, kedy boli dublinské transfery pozastavené. Ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je
zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa

o azyl v inej krajine. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované
ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé (čl.
28 ods. 2 Dublinského nariadenia). Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov
Rec(2003)5 z 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom
preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade. V zmysle čl. 8 Európskeho dohovoru
žalobca navrhuje, aby správny súd posudzoval zaistenie žalobcu a jeho maloletých synovcov jednotne

vo vzájomnej súvislosti s cieľom zachovania celistvosti rodiny. Zároveň žiadal súd o priznanie náhrady
trov konania.

13. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 06.07.2023 navrhol správnu žalobcu zamietnuť a rozhodnutie o
zaistení v plnom rozsahu potvrdiť. K žalobným námietkam uviedol, že žalobca bol zaistený na účel

zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu
zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej
krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov (ďalej len „Nariadenie Dublin III“) a to v zmysle ustanovenia § 88 odsek

1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov, čo je v súlade s platnou legislatívou na území Slovenskej
republiky. Na žalobcu bolo z pohľadu správneho orgánu hľadené ako na osobu, ktorá je žiadateľom o
udelenieazylunaúzemíRumunskaapretomámezato,žesprávnyorgánvecposúdilsprávne.Skutkový
stav veci bol dostatočne zistený a voči konaniu cudzinca boli uplatnené legitímne, zákonom stanovené
sankcie. Žalobca - cudzinec ako právne spôsobilý subjekt je povinný na území Slovenskej republiky

dodržiavať právne predpisy platné na jej území, medzinárodné zmluvy a dohovory, ktorými je Slovenská
republika viazaná, vychádzať z nich vo svojom konaní a rešpektovať ich. V prípade, že nerešpektuje
zákony, musí niesť za porušenie zákona, zákonom stanovené opatrenia a sankcie. Umiestenie žalobcu
spolu s maloletými osobami o ktorých tvrdil, že sú jeho synovci do Útvaru policajného zaistenia bolo v
tomto prípade najlepším možným riešením situácie do ktorej sa žalobca dostal. Umiestnením maloletých

cudzincov spolu s „opatrovníkom“ v Útvare policajného zaistenia bolo zo strany správneho orgánu
zabezpečené ich blaho, tak ako je uvedené v článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa v ktorom sa
okrem iného píše: „Štát musí poskytovať dieťaťu primeranú starostlivosť v prípade, keď ju nemôžu
poskytnúť rodičia alebo iné zodpovedné osoby“. V tomto prípade práve správnym a profesionálnym
rozhodnutím správneho organu je a bude zabezpečené, že maloletí cudzinci v sprievode navrhovateľa

neutrpia žiadnu ujmu, ale práve naopak bude im poskytnutá komplexná starostlivosť. Rozhodnutie
správneho orgánu je taktiež plne v súlade s článkom 22 Dohovoru o právach dieťaťa. Žalobca sa spolu
so sprevádzanými deťmi po zadržaní na území Slovenskej republiky nachádzali v stave finančnej a
materiálnej núdze. Žalobca nedokázal týmto deťom zabezpečiť stravu, ubytovanie a ani prostriedky
na hygienickú starostlivosť. Z tohto dôvodu žalovaný zastáva názor, že jedine zaistenie a dočasné

umiestnenie žalobcu spolu s deťmi v priestoroch Útvaru policajného zaistenia cudzincov bolo správnym
rozhodnutím, ktoré je plne v súlade so zákonnými normami. Tvrdil, že na základe toho čo uviedol má za
to,žerozhodnutieozaisteníjeplnevsúladesozákonmiainýmiprávnymipredpismi,ÚstavouSlovenskej
republiky, zákonom o pobyte cudzincov, zákonom o správnom konaní, resp. medzinárodnými zmluvami
a dohovormi, ktorými je Slovenská republiky viazaná.

14. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 20.07.2023 sa zástupca žalobcu a zástupca žalovaného
nezúčastnili z dôvodu ich pracovnej zaneprázdnenosti a preto súd v zmysle ustanovenia § 114
Správneho súdneho poriadku konal v ich neprítomnosti.

15. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie
žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní dňa 20.07.2023 podľa §
206 a nasl. Správneho súdneho poriadku a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Predmetomkonaniavtejtovecijepreskúmanierozhodnutiažalovanéhoozaistenížalobcuzdôvodušpecifikovaného
v ustanovení § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a to na čas do 16.08.2023.

16. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Z. z. o správnom konaní v znení neskorších predpisov, tento
zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy, správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

17. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

18. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi

účastníkov konania.

19. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

20. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

21. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je
každý, kto nie je štátnym občanom SR ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie
aj osoba bez štátnej príslušnosti.

22. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného
predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.

23. Podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej

krajiny
a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77
ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu
prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia,
b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

24. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

25. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú
osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade
a na čo najkratší čas.

26. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci
administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť
povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.

27. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý

čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

28. Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), nikoho
nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.29. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho
nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním

ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

30. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života, obydlia a korešpondencie.

31. Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem
prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a
zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

32. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných
normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu
by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu
primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by

uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

33. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie
obdobie, trvá len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

34. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých
osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť
a na čo najkratšie obdobie.

35. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému,

neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

36. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba
so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,
slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným

závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno
za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

37.Podľačlánku3bod1Dohovoruoprávachdieťaťa,záujemdieťaťamusíbyť prvoradýmhľadiskompri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami

sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

38. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady
na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také

oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom
prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú
oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

39. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,

robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca
alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje
zautečenca, nechuž jev sprievodesvojich rodičov,iných osôb,alebobezsprievodu,dostalo potrebnú
ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi
v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými

stranami.

40. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade,
ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, žežiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje
konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

41. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a
rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do
jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo
systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

42. Podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch
týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť
dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

43. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v
súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

44. Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty
môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením,
a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je
možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

45. Podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie,
než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do
uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

46. Predmetom tohto súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia
žalovaného zo dňa 16.06.2023 č. PPZ-HCP-BA12-2469-012/2023-AV, ktorým žalovaný podľa § 88 ods.
1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) zaistil žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu na
území Rumunska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na
určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym
príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, s tým, že
dňom 16.06.2023 o 20:00 hod. ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov. Podľa § 88
ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia najviac do 16.08.2023.

47. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je
naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného
predpisu, ktorým v danom prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z
26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za

posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

48. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal o udelenie azylu na území
Rumunskej republiky, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Nariadenia Dublin

III - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Súd má zato, že
správny orgán si je vedomý, že počas celej doby zaistenia má skúmať, či trvá účel samotného zaistenia
v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom vzhľadom na kroky,
ktoré je dané stredisko povinné v zmysle daného nariadenia uskutočniť.

49. Vzhľadom na uvedené súd zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia Dublin III je určenie kritérií a
zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej
príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas
konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle
kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v

tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť
o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko,
kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal
opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení.50. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo
svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení,

tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť
o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn.
1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016,9Sža/23/2010,10Sža/35/2014,1SZa/6/20161Sza/8/2015,10SZa/2/2015,
nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).

51.Vzmyslečlánku28ods.1Nariadenia,členskéštátynezaistiaosobulenztohodôvodu,ževsúvislosti
s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

52. V zmysle článku 28 ods. 2 Nariadenia platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu
dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to

na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné
účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

53. Správny súd najmä poukazuje na to, že správna žaloba vo veciach zaistenia sa posudzuje
neformálne (§ 206 ods. 3 SSP). Súd poukazuje na to, že spolu so žalobcom boli zaistené aj maloleté

deti a to synovci žalobcu Masoum IBRAHIM, nar. 26.02.2007, a maloletým synovcom Omarom
ABDALRAHMANOM, nar. 10.04.2007, pričom všetci boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí
žalovaného s tým, že žalobca navrhol, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom
nerozdelenia rodiny. Mal zato, že takýto zásah je aj v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské
práva a kasačného súdu, ktorá poukazuje na to, že umiestňovanie maloletých detí v zariadeniach, kde

boli pozbavené osobnej slobody, je porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správny súd s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie
vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.

54.Správnysúduvádza,žezaistenierodiča(blízkehopríbuzného)maloletéhodieťaťa, ktoríbolizaistení

spolu, nemožno posudzovať izolovane, ale tieto prípady (jeho zaistenie a zaistenie jeho rodinných
príslušníkov) musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich
rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem
dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením
osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov, prípadne blízkych príbuzných .

55. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na
to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že
umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o
právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

56. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle
predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku
3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej

najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa
ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére) postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu
s rodičom (analogicky blízkym príbuzným) v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení
by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený
systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP,

ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo
veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala
porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

57. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný

status svojich rodičov, prípadne blízkych príbuzných (t.j. za to, že ich títo cestujú bez potrebných
dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie,
ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v
rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, kdeboli zaistení rodičia spolu s deťmi. ESĽP v tomto prípade konštatoval porušenie článku 3 Dohovoru v
dôsledku zaistenia detí v detenčnom centre, hoci boli deti zaistené spolu s rodičmi. Aj napriek tomu,
že bola rodina ubytovaná oddelene od ostatných zaistených cudzincov, ESĽP dospel k záveru, že

materiálne vybavenie nebolo prispôsobené potrebám detí. Kasačný súd poukázal tiež na rozsudok zo
dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03), ktorý
sa týkal špecifického prípadu zaistenie maloletého dieťaťa bez sprievodu rodičov. ESĽP posudzoval
podmienky zaistenia päťročného konžského dievčatka v tranzitnom priestore bruselského letiska a
zrejme humanitárny rozmer celého prípadu viedol ESĽP k tomu, že z prakticky rovnakých dôvodov bolo

porušenie jednomyseľne konštatované z hľadiska oboch vyššie uvedených ustanovení. ESĽP najmä
vytkol Belgicku, že maloletá bola za rovnakých podmienok ako dospelý človek zaistená v uzavretom
zariadení určenom pre dospelých cudzincov s nelegálnym pobytom, ktoré v dôsledku toho nebolo
prispôsobené jej situáciu charakterizované extrémne zraniteľností vyplývajúce z jej postavenia maloleté
bez sprievodu. Podľa ESĽP tak kritérium proporcionality vyžadujúce „spojitosť (...) medzi dôvodom
zbavenie slobody na jednej strane a miestom a režimom zaistenia na strane a miestom a režimom

zaistenia na strane druhej“ v danom prípade nebolo naplnené. Aplikácia princípu proporcionality však
na druhú stranu podľa ESĽP nevyžaduje vykonanie akéhokoľvek testu nevyhnutnosti zaistenia. ESĽP
rozhodol, že zaistenie dieťaťa bez sprievodu, ktoré žiada o azyl, vo väzenskom zariadení pre dospelých
porušilo článok 3 EDĽP. Ako aj na rozsudok zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č.
41442/07),ESĽProzhodol,žezaistenieštyrochčečenskýchdetípočaskonaniaodublinskomtransferev

zariadení, ktoré nie je vybavené tak, aby vyhovovalo osobitným potrebám detí, predstavovalo porušenie
článku 3 EDĽP.

58. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu
v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho

vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“. V
posudzovanejvecijetoverejnýzáujemspočívajúcivochraneverejnéhoporiadkusprávomnasúkromný
a rodinný život cudzinca (a to nielen žalobcu, ale aj jeho príbuzného - maloletého dieťaťa).

59. V prípade, ak by správny súd ponechal žalobcu v zaistení po tom, čo by došlo k prepusteniu zo

zaistenia jeho maloletých synovcov Masoum IBRAHIM, nar. 26.02.2007, a maloletým synovcov Omara
ABDALRAHMANOM, nar. 10.04.2007 došlo by tým aj k porušeniu čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa,
teda najlepšieho záujmu maloletého cudzinca, keďže je jediným z rodičov a príbuzným maloletého
dieťaťa na území SR, a dieťa má právo byť s ním ako so svojím jediným príbuzným. Teda ponechaním
žalobcu v zaistení by z pohľadu jeho maloletého dieťaťa došlo k porušeniu princípu sledovania ich

najlepšieho záujmu. Správny súd má zato, že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia
maloletého cudzinca jeho zaistenie so zásahom do ich práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods.1
Dohovoru).

60. Súd teda vyhodnotil námietky žalobcu týkajúce sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia a tým jeho

nezákonnosti z dôvodu neodôvodnenia zásahu do základného práva na osobnú slobodu maloletej
osoby a z tohto dôvodu nesplnenie základnej podmienky pre jeho zaistenie z vyššie uvedených dôvodov
za dôvodné a v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 2 písm. a)
Správneho súdneho poriadku žalobe vyhovel a nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne
prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné.

61. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú
náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutéhorozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
„sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na

dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ

poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci