Uznesenie – Nezákonný zásah orgánu verejnej… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 13. júl 2023

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Ssk/153/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3017200384
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2023:3017200384.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobkyne: Tatra banka, a.s., IČO: 00 686 930,
Hodžovo nám. 3, Bratislava, zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Henrich Dušek, s.r.o., IČO:
36 740 951, Staré Grunty 162, Bratislava, proti žalovanému: Inšpektorát práce Trenčín, Hodžova 36,
Trenčín, o ochranu pred iným zásahom - výkonom inšpekcie práce, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. k. 28 Sa 21/2017-256 z 31. marca 2022 takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť žalobkyne sa zamieta.

II. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Postup žalovaného a konanie pred správnym súdom

1. Žalobkyňa je právnická osoba - banka, ktorá svoju činnosť vykonáva prostredníctvom väčšieho počtu
zamestnancov v ústredí aj na viacerých pobočkách. V apríli 2017 svedkyňa S.. S. oznámila žalobkyni,
že je predstaviteľkou novozaloženej základnej organizácie Odborového zväzu pracovníkov peňažníctva
a poisťovníctva. Pretože žalobkyňa (z dôvodov, ktoré tu nie sú podstatné) spochybnila spôsobilosť a
oprávnenie tejto základnej organizácie, podala svedkyňa 25. júla 2017 Národnému inšpektorátu práce
podnet na vykonanie inšpekcie práce, v ktorom opísala postup žalobkyne, ktorý podľa nej odporoval

Zákonníku práce. Zároveň požiadala, aby inšpekciu nevykonal Inšpektorát práce Bratislava, pretože v
ňom údajne pôsobí príbuzný jednej zo zamestnankýň žalobkyne. Na základe toho Národný inšpektorát
práce 7. augusta 2017 poveril žalovaného, aby vykonal inšpekciu práce u žalobkyne v období od 8.
augusta do 30. novembra 2017. Vedúci odboru žalovaného ústne zveril výkon tejto inšpekcie svedkyni
X.. K. a ešte ďalšiemu inšpektorovi práce.
2. Obaja inšpektori sa 31. augusta 2017 dostavili osobne do sídla žalobkyne, kde poverenému

zamestnancovi žalobkyne predložili oznámenie o vykonaní inšpekcie práce, ktorého súčasťou bol
zoznam žiadaných podkladov (zoznam zamestnancov, s ktorými sa za určité obdobie skončil pracovný
pomer, zoznam zástupcov zamestnancov, informáciu, či sa zástupcom zamestnancom poskytlo
vybavenie v zmysle § 240 ods. 2 Zákonníka práce, a k vybraným zamestnancom doklady o ich
pracovnoprávnom vzťahu, resp. jeho skončení). Svedkyňa X.. K. bola uvedená do zasadacej miestnosti,
druhý inšpektor v sprievode zamestnankyne žalobkyne overil totožnosť troch osôb, ktoré u nej pracovali,

na zistenie, či sa neporušuje zákaz nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania. Časť žiadaných
podkladov zamestnanci žalobkyne odovzdali inšpektorom práce na mieste. Po zistení, že časť im nie je
možné poskytnúť, inšpektori práce približne po 2,5 hodine opustili priestory sídla žalobkyne. Listom zo
6. septembra 2017 žalobkyňa potvrdila, že u nej nepôsobia zástupcovi zamestnancov, hoci priznala, že
dostala oznámenie S.. S., ktoré však neakceptovala. Právny zástupca žalobkyne v ďalšom stanovisku
z 25. septembra 2017 podrobnejšie odôvodnil, prečo žalobkyňa neakceptovala oznámenie S.. S. o

vznikuzákladnejorganizácieodborovéhozväzu;zároveňoznámil,žepoverenieNárodnéhoinšpektorátu
práce zo 7. augusta 2017 napadne správnou žalobou a rovnako podá žalobu o to, že voči základnejorganizácii nemá povinnosť podľa § 240 ods. 5 Zákonníka práce. Dňa 15. októbra 2017 žalobkyňa
oznámila inšpektorom práce, že takúto žalobu podala na Okresný súd Bratislava III 9. októbra 2017.
3. Dňa 3. novembra 2017 inšpektori vyhotovili protokol o inšpekcii práce. V ňom uzavreli, že žalobkyňa

nebola oprávnená skúmať správnosť oznámenia o vzniku základnej organizácie, ale na jeho základe
ju mala akceptovať. Pretože tak žalobkyňa neurobila, porušila aj povinnosť prerokovať so zástupcami
zamestnancov skončenia pracovných pomerov viacerých zamestnancov. V závere inšpektori práce
žalobkyni uložili opatrenie - odstrániť vytknuté porušenie. Žalobkyňa vo vyjadrení k protokolu považovala
výkon inšpekcie za nezákonný, pretože žalovaný nebol príslušný a inšpektori práce sa nepreukázali

riadnym poverením. Okrem toho spochybnila dokončenie inšpekcie práce a vyhotovenie protokolu, hoci
prebiehal civilný spor, či odborová organizácia u žalobkyne riadne vznikla. Inšpektori práce v dodatku k
protokolu zo 16. novembra 2017 neuznali tieto námietky z dôvodov, ktoré v ňom podrobne uviedli.
4. Žalobkyňa už 12. októbra 2017 podala správnemu súdu žalobu, ktorou žiadala, aby zakázal
žalovanému pokračovať v uvedenej inšpekcii, eventuálne určenia, výkon tejto inšpekcie bol nezákonný.
V jej úvode žalobkyňa zdôraznila, že výkon inšpekcie je podľa judikatúry iným zásahom v zmysle § 3 ods.

1 písm. e) Správneho súdneho poriadku, ktorým sa zasahuje do práva na súkromie podľa čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ktorý sa musí vykonať zdržanlivo. Na podporu obsiahlo
citovala judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Súdneho dvora Európskej únie k legalite
a proporcionalite takého zásahu, najmä k rizikám tzv. „fishing expeditions“ („rybárske výpravy“ - snaha
pod určitou zámienkou nájsť a oboznámiť sa s akýmikoľvek nesúvisiacimi informáciami, ktoré by bolo

možné použiť na konania v iných veciach). Žalovaný podľa žalobkyne neodôvodnil, prečo musel vykonať
inšpekciu práce v jej priestoroch, a okrem toho ju šikanoval. Žalobkyňa tiež znova spochybnila poverenie
Národného inšpektorátu práce zo 7. augusta 2017 pre žalovaného, pretože podľa nej porušovalo jej
právo na dobrú správu podľa čl. 41 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) Charty základných práv Európskej únie.
Konečne, inšpektorka práce nemala na výkon inšpekcie písomné poverenie, čo podľa žalobkyne takisto

spôsobovalo nezákonnosť výkonu inšpekcie (s odkazmi na českú právnu úpravu a zákon č. 10/1996 Z.
z. o kontrole v štátnej správe).
5. Správny súd prejednal vec na pojednávaní, na ktorom vypočul svedkyne X.. K., S.. S., O. O. K..
K., ktorá bola nadriadenou X.. K.. Zároveň zadovážil metodiku výkonu inšpekcie práce, ako vyjadrenie
Národného inšpektorátu práce okrem iného k tomu, ako majú inšpektori práce postupovať, ak súbežne s

inšpekciou práce prebieha civilný spor o rovnakých otázkach. Po takto vykonanom dokazovaní správny
súd žalobu zamietol tu napadnutým uznesením č. k. 28 Sa 21/2017-256. Urobil skutkové zistenia
uvedené v predošlých odsekoch a zdôraznil, že z výpovede svedkyne S.. S. nezistil nič podstatné
pre konanie. Stotožnil sa s názorom žalobkyne, že výkon inšpekcie práce je iným zásahom podľa § 3
ods. 1 písm. e) SSP, ktorej výkon musí byť proporcionálny sledovaným cieľom, zároveň sa však ňou

musí umožniť, aby si inšpekčné orgány plnili svoje úlohy. Za podstatné považoval, že inšpekcia práce
v sídle žalobkyne sa vykonala len počas jedného pracovného dňa (31. augusta 2017) iba niekoľko
hodín a neboli pri nej zadržané nesúvisiace doklady. Zamestnanci žalobkyne neboli vyťažovaní nad
rámec súčinnosti, ktorú musia poskytnúť podľa § 12 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v
účinnom znení, a ihneď sa mohli vrátiť k svojej práci. Rozsah inšpekcie bol určený v oznámení z 31.

augusta 2017 a nemožno ju považovať za „fishing expedition“. Oprávnenia inšpektorov práce, s ktorými
je spojený zásah do súkromia, mali základ v § 12 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. a ich využitie
zodpovedalo vymedzenému predmetu. Poverenie žalovaného na vykonanie inšpekcie zodpovedalo
ustanoveniu § 7 ods. 1 cit zák., ktoré dovoľuje poveriť inšpektorát práce výkonom inšpekcie aj mimo
jeho územný obvod. Fyzická návšteva sídla žalobkyne bola potrebná, pretože prípadné porušovanie

zákazu nelegálneho zamestnávania alebo nelegálnej práce nemožno zistiť inak. Správny súd nesúhlasil
s námietkou nedostatku poverenia pre inšpektorku práce X.. K., pretože zákon č. 125/2006 Z. z. takéto
poverenie nevyžaduje. Jej oprávnenie bolo dostatočne preukázané preukazom inšpektora práce podľa
§ 10 ods. 3 cit. zák. a tým, že bola zaradená u žalovaného, ktorý bol vykonaním inšpekcie poverený v
súlade s § 7 ods. 1 cit. zák. Na základe toho správny súd uzavrel, že inšpekcia zodpovedala zásadám

účelnosti a zákonnosti a nebolo preukázané nezákonné alebo šikanózne konanie inšpektorov, ktoré by
z nej robilo nezákonný zásah.
II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zrušenia tohto uznesenia a vrátenia

veci na ďalšie konanie. Správnemu súdu vytkla, že jej nesprávnym procesným postupom znemožnil
realizovať jej procesné práva do tej miery, že porušil jej právo na spravodlivý proces [§ 440 ods. 1 písm.
f) SSP]. Nesprávny procesný postup podľa nej spočíval v tom, že sa nevyrovnal s viacerými podstatnými
argumentami: 1. Svedkyňa X.. K. potvrdila, že nemala písomné poverenie na výkon inšpekcie, že jejpreukaz neobsahuje informáciu o príslušnosti ku konkrétnemu inšpektorátu, že prvýkrát vykonávala
inšpekciu v banke, no nezvolila iný postup než obvykle, že nemala informácie o existencii odborovej
organizácie alebo o ukončených pracovných pomeroch. Správny súd však jej výpoveď nevyhodnotil,

len ju zhrnul. 2. Rovnako nespomenul a nevyhodnotil, že svedkyňa K.. K. uviedla, že v prípade
súbežnej inšpekcie a súdneho konania by sa nemalo pokračovať v inšpekcii, lebo takto boli usmerňovaní
nadriadenýmiorgánmi.3.VýpoveďsvedkyneS..S.podľasprávnehosúduneprinieslaničhodnotné,hoci
vypovedala, že jej podnet nesmeroval k vykonaniu inšpekcie práce kvôli nelegálnemu zamestnávaniu.
4. Správny súd nereagoval na argumenty žalobkyne, že v čase výkonu inšpekcie sa viedol civilný spor

o „určenie legitimity“ základnej organizácie odborového zväzu. 5. V nadväznosti na to správny súd
opomenul vyhodnotiť vyjadrenie Národného inšpektorátu práce a stanovisko žalobkyne, že prebiehajúci
civilný spor bránil pokračovaniu v inšpekcii, lebo inšpektor práce by mal pred vyhotovením protokolu
zohľadniť právoplatné súdne rozhodnutie (to tvorí aj podstatu sťažnostného bodu 6). 7. Odôvodnenie,
že zákon č. 125/2006 Z. z. nevyžaduje písomné poverenie pre inšpektora práce, považovala žalobkyňa
za nedostatočné s ohľadom na závažnosť tejto námietky. Na záver žalobkyňa odkázala na odbornú

literatúru a judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a ESĽP, z ktorých vyplýva, že súd musí vždy
odpovedať na kľúčový argument strany.
7. Žalovaný vo vyjadrení zotrval na tom, že žalobkyňa nepreukázala ukrátenie na svojich právach, ku
ktorým malo dôjsť namietaným výkonom inšpekcie.
III.

Posúdenie veci kasačným súdom
8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnuté
uznesenie v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez
nariadenia pojednávania (§ 455 SSP).
9.Hneďskrajatrebazdôrazniť,žežalobkyňasavprerokúvanejvecibránilaprotivýkonuinšpekciepráce,

ktorý sa začal jej priestoroch 31. augusta 2017. Niet sporu o tom, že postup žalovaného ako orgánu
verejnej správy [§ 7 ods. 1 a 12 zákona č. 125/2006 Z. z. v spojení s § 4 písm. a) SSP] pri výkone
tejto inšpekcie je tzv. iným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 3 ods. 1 písm. e) časti vety za
bodkočiarkou SSP. Žaloba žalobkyne je tak žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa §
6 ods. 2 písm. f) SSP, v ktorom správny súd posudzuje zákonnosť tohto iného zásahu (teda jeho súlad

či nesúhlas so „zákonom“, resp. všeobecne aj s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, porov.
§ 6 ods. 1 SSP). Podľa § 257 písm. d) v spojení s § 182 ods. 1 písm. e) SSP musí žalobca v tejto žalobe
označiť „žalobné body“, teda konkrétne skutkové a právne dôvody, kvôli ktorým považuje iný zásah za
nezákonný. Podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd udanými dôvodmi žaloby viazaný, keďže konanie
podľa § 6 ods. 2 písm. f) nie je vymenované medzi výnimkami v § 134 ods. 2 SSP. To okrem iného

znamená, že žalobca nemôže meniť dôvody žaloby (porov. § 62 ods. 1 SSP) po uplynutí lehoty žaloby,
teda po dvoch mesiacoch odo dňa, kedy sa dozvedel o inom zásahu, ktorého nezákonnosť namieta
(§ 256 SSP, porov. aj uznesenie tun. súdu sp. zn. 10 Sžk 23/2020, uverejnené pod č. 4/2022 ZNSS).
Rovnako to však znamená, že aj kasačný súd je podľa § 453 ods. 2 SSP viazaný sťažnostnými bodmi,
a preto nemôže preskúmavať napadnuté uznesenie správneho súdu nad rámec vymedzený kasačnou

sťažnosťou.
10. V tu prerokúvanej veci žalobkyňa výslovne uplatňuje ako dôvod kasačnej sťažnosti len porušenie jej
práva na spravodlivý proces, ktorého sa mal správny súd dopustiť nedostatočným vyrovnaním sa s jej
argumentami v odôvodnení svojho uznesenia. Žalobkyňa svoje námietky neformuluje ako námietky proti
samotnémuprávnemuposúdeniusprávnymsúdomaaniichnevymedzujespôsobom,ktorýpredpokladá

§ 440 ods. 2 SSP (k požiadavkám na obsahové vymedzenie tohto kasačného dôvodu porov. uznesenia
tunajšieho súdu sp. zn. 7 Sžsk 55/2020, 5 Sžk 18/2021, 4 Sžk 24/2021 a 6 Svk 17/2021). Úlohou
kasačného súdu je tak len posúdiť, či správny súd odpovedal na argumenty žalobkyne tak, ako to
vyžaduje zákon, no nie to, či sú jeho odpovede právne správne. Podľa ustanovenia § 139 ods. 2
SSP má správny súd v odôvodnení uviesť (okrem iného) posúdenie podstatných skutkových tvrdení a

právnych argumentov, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Toto ustanovenie nadväzuje
na judikatúru ústavného súdu a ESĽP, ktorá právo na riadne odôvodnenie považuje za súčasť práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru. Zároveň však podľa tejto judikatúry požiadavku na riadne odôvodnenie rozhodnutia nemožno
vykladať ako povinnosť súdu dať odpoveď na každý jeden čiastkový argument účastníka konania.

Špecifická odpoveď sa vyžaduje, len ak ide o argument kľúčový. No sama okolnosť, že odpovede súdu
nezodpovedajú očakávaniam účastníka, neznamená porušenie práva na spravodlivý proces (porov. z
posledného obdobia - naprieč senátmi - napr. uznesenia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 337/2023, II. ÚS
305/2023, III. ÚS 279/2023 a IV. ÚS 247/2023).11. Podľa kasačného súdu správny súd riadne vyhodnotil výpoveď svedkyne X.. K. v tom rozsahu,
v akom to bolo pre konanie podstatné. To, že svedkyňa nemala osobitné písomné poverenie na
výkon inšpekcie, počas konania ani nebolo sporné, správny súd však z dôvodov uvedených v ods.

46 napadnutého uznesenia takéto poverenie nepovažoval za potrebné. Preto nie je zrejmé, ako ďalej
mal ešte vyhodnocovať výpoveď svedkyne, ktorá potvrdila, že ho nemala. Vykonanie inšpekcie aj
na zistenie nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania, ako aj celkový spôsob jej vykonania
vyhodnotil správny súd ako zákonné a primerané (ods. 40 až 43 a 47 napadnutého uznesenia).
Tým sú zároveň zrozumiteľne zhodnotené informácie od svedkyne o rozsahu a spôsobe jej výkonu.

Kasačnému súdu nie je zrejmé, ako konkrétne sa mal správny súd vyjadriť k informácii svedkyne, že
dovtedy nevykonávala inšpekciu práce v banke, ak napriek tomu na ňou vykonanej inšpekcii nenašiel
nezákonnosť. To isté platí pre tú časť výpovede svedkyne, podľa ktorej vopred nepreverila, či odborová
organizácia existovala; ani tu nie je zrejmé, načo a ako by správny súd špecificky reagoval na túto časť
výpovede, keď aj za týchto okolností nezistil, že by pri výkone inšpekcie postupovala nezákonne. Pokiaľ
žalobkyňa nesúhlasí so záverom správneho súdu o zákonnosti inšpekcie napriek týmto (ňou tvrdeným)

nedostatkom, mohla napadnúť jeho rozhodnutie pre nesprávne právne posúdenie veci spôsobom, ktorý
zodpovedá citovanému § 440 ods. 2 SSP. To však žalobkyňa neurobila.
12. Uvedené úvahy platia primerane aj pre výpoveď S.. S.. So žalobkyňou možno súhlasiť, že súd
výpoveďtejtosvedkynenapojednávaní15.júna2021vuzneseníobsahovonezhrnul,čoaleustanovenie
§ 139 ods. 2 SSP bezpodmienečne nevyžaduje. Svedkyňa však okrem informácie, čo bolo obsahom jej

podnetu (ktorý sám osebe je obsahom administratívneho spisu) a že nebola vyzvaná na preukázanie
pracovnoprávneho vzťahu so žalobkyňou (čo takisto plynie z administratívneho spisu), opakovane
zdôrazňovala len to, že zvolený postup jej poradila „tu prítomná pani I.“ (zrejme na pojednávaní prítomná
substitučná splnomocnenkyňa žalobkyne) a že nerozumie, prečo sa na to pýta jej ako svedkyne. Táto
informácia aj podľa kasačného súdu nemá žiaden význam pre vec samu, čo napokon na uvedenom

pojednávaní opakovane zdôrazňovala aj prítomná S.. A. I.. Zvyšné dve vecné informácie, ktoré z
výsluchu svedkyne vyplynuli, sú rovnako dosvedčené obsahom administratívneho spisu a za konania
ani neboli sporné. Preto ani kasačnému súdu nie je zrejmé, ako sa mal správny súd takouto výpoveďou
viac špecificky zaoberať a aký nedostatok v tejto súvislosti vlastne žalobkyňa vytýka odôvodneniu
napadnutého uznesenia.

13. Poslednou okolnosťou, ktorú podľa žalobkyne správny súd vôbec nezhodnotil, bol prebiehajúci
civilný spor pred Okresným súdom Bratislava III, ktorý údajne bránil výkonu inšpekcie. So žalobkyňou
možno súhlasiť, že správny súd sa k tejto námietke výslovne nevyjadruje. Z napadnutého uznesenia
(porov. sumarizáciu v jeho ods. 2 až 7) však možno vyrozumieť, že sa zaoberal len tou právnou
argumentáciou, ktorá bola obsiahnutá v samotnej žalobe. V nej však žalobkyňa vôbec nenamietala, že

pokračovaniu v inšpekcii práce bránil prebiehajúci spor a že opačný postup inšpektorov práce by bol
nezákonný. Ako už bolo uvedené, konanie o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa
§ 6 ods. 2 písm. f) SSP je konaním, v ktorom je súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby. Tie je síce
možné meniť a rozširovať, ale podľa § 62 ods. 1 SSP tak možno robiť len v lehote na podanie žaloby. V tu
prerokúvanej veci žalobkyňa v žalobe len v rámci opisu skutkového stavu spomenula, že pred Okresným

súdom Bratislava III sa vedie konanie, v ktorom sa žalobkyňa domáha určenia, že nemá voči odborovej
organizácii povinnosti podľa § 240 ods. 5 Zákonníka práce. V rámci žalobných bodov (oddiel V žaloby)
všakztejtoskutočnostinevyvodzovalažiadnukonkrétnunezákonnosťinšpekcie.Rovnakožiadnutakúto
nezákonnosť nevyvodzovala ani v replike zo 6. augusta 2020 (č. l. 93 spisu). Až vo vyjadrení z 10. mája
2021 (č. l. 107 spisu) žalobkyňa prvýkrát jasnejšie namietla, že inšpektori práce v protokole z inšpekcie

práce vytkli žalobkyni porušenie zákona napriek tomu, že rovnaká otázka sa rieši v civilnom spore.
Obsiahlejšiu argumentáciu v tomto smere začala žalobkyňa prezentovať až v podaní zo 17. septembra
2021 (č. l. 220 spisu), kde žiadala položiť určité otázky Národnému inšpektorátu práce, a v nadväznosti
na jeho odpovede až vo vyjadrení zo 7. marca 2022 (č. l. 244). Pritom sama substitučná zástupkyňa
žalobkyne na pojednávaní 13. mája 2021 uviedla, že výkon inšpekcie práce (tvrdený zásah) skončil

už v novembri 2017. Ak by teda kasačný súd aj uznal, že žalobkyňa uplatnila túto námietku prvýkrát
v podaní z 10. mája 2021 (hoci argumentácia tam obsiahnutá je vcelku nejasná a všeobecná), toto
podanie bolo podané po viac než troch rokoch od skončenia tvrdeného zásahu, teda v každom prípade
po uplynutí dvojročnej objektívnej lehoty na podanie žaloby (§ 256 SSP). Správny súd teda postupoval v
súlade so zákonom, keď sa týmto dôvodom žaloby v napadnutom uznesení nezaoberal, a táto okolnosť

nespôsobuje nezákonnosť tohto uznesenia.
14. Kasačný súd nevidí ani to, že by sa napadnuté uznesenie nedostatočne vyrovnávalo s námietkou,
že inšpektori práce mali mať osobitné písomné poverenie na výkon inšpekcie. Ako už bolo uvedené,
podľa § 6 ods. 1 SSP správny súd pri žalobe proti inému zásahu preskúmava len jeho zákonnosť(resp. všeobecnejšie súlad so všeobecne záväznými právnymi predpismi). Úlohou správneho súdu tak
je posúdiť, či postup orgánu verejnej správy v rámci iného zásahu zodpovedal všeobecne záväzným
právnym predpisom, ktoré tento postup upravujú, alebo nie. V tu prerokúvanej veci správny súd vysvetlil,

že postup pri výkone inšpekcie práce upravuje zákon č. 125/2006 Z. z. Z ustanovenia § 7 ods. 12 tohto
zákona vyplýva, že inšpektori práce sú osobitne a priamo zákonom určení na to, aby prostredníctvom
nich inšpektorát práce vykonával inšpekciu práce podľa § 2 ods. 1 písm. a). Inšpektor práce sa podľa
§ 10 ods. 3 cit. zákona pri výkone inšpekcie preukazuje preukazom inšpektora práce. Toto ustanovenie
tak jasne upravuje, ako inšpektor práce preukazuje, že je osobou oprávnenou vykonať inšpekciu práce

v zákonnom rozsahu. Správny súd takisto jasne uviedol, že žiadne iné ustanovenie zákona neukladá,
aby sa inšpektor práce preukazoval ešte osobitným poverením; tým dostál svojej úlohe preskúmať
zákonnosť postupu žalovaného (§ 261 a 262 SSP). Potom bolo logické, že sa nemohol zaoberať ani
judikatúrou, ktorá sa týkala nezákonných poverení, pretože závery takejto judikatúry nemožno prenášať
na inšpekciu práce. Naopak, žalobkyňa sama počas celého konania - okrem všeobecných odkazov na
význam poverenia - nebola schopná predstaviť argumentáciu, ktorá by z platných právnych predpisov

korektnými výkladovými metódami vyvodila povinnosť inšpektora práce mať takéto osobitné písomné
poverenie. Nie je ani zrejmé, prečo by sa takéto poverenie malo vyžadovať práve u inšpektora práce,
keď ani u iných orgánov s podstatne zásadnejšími oprávneniami (napr. policajt, ktorého oprávnenia v
zákoneNárodnejradySlovenskejrepublikyč.171/1993Z.z.oPolicajnomzboresúvmnohompodstatne
širšie než oprávnenia inšpektora práce pri výkone inšpekcie) sa žiadne osobitné písomné poverenie

na konkrétny výkon nevyžaduje a postačuje dokonca len preukázanie príslušnosti k Policajnému zboru
rovnošatou, ba dokonca len ústnym vyhlásením „Polícia“ (porov. § 13 ods. 2 cit. zákona).
IV.
Záver
15. Na základe všetkých uvedených úvah tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť

žalobkyne je v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov nedôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP
uznesením zamietol.
16. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167, 168 a 169 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobkyňa
vo veci úspech nemala a žalovaný ho síce mal, kasačný súd však nezistil dôvody, aby sa mu nárok na
náhradu trov priznal.

17. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.