Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. jún 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/42/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7217214969
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7217214969.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Borisa Brondoša a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: mesto Košice, Trieda SNP 48/A,
Košice,IČO:00691135,protižalovaným:1/A.B.C.,narodenýXX.X.XXXX,bytomD.XX,E.,zastúpený:
JUDr. Richard Kovalčík, advokát, so sídlom Rázusova 1, Košice a 2/ C. C., nar. X.X.XXXX, bytom D.
XX, E., o zaplatenie 562,66 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Košice II z 13. októbra 2021, č. k. 15C/23/2017-229

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobca je povinný nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom zamietol žalobu a priznal žalovaným v 1. a 2. rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť mu
spoločne a nerozdielne sumu 562,66 eura s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia,
keďže žalovaní neoprávnene užívajú nehnuteľnosť v jeho vlastníctve nachádzajúcu sa v katastrálnom

území F., zapísanú na LV č. XXXXX ako pozemok parc. reg. „C“ č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 19 m2, z dôvodu, že je na ňom postavená garáž súp. č. XXXX, ktorá je v ich bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov, čím z ich strany dochádza k získaniu majetkového prospechu na jeho úkor.

3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel zo skutkových tvrdení strán, pričom na ustálený
skutkový stav aplikoval ustanovenia § 130 ods. 1, § 134 ods. 4, § 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“), § 132a ods. 1 a § 135a ods. 2 a 4 Občianskeho zákonníka účinného
od 1.4.1983 do 31.12.1991, z ktorých po predbežnom posúdení otázky vydržania vlastníckeho práva
k predmetnému pozemku žalovanými, keď na vec aplikoval nález Ústavného súdu SR sp. zn.
II.ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018 ohľadom posúdenia dobromyseľnosti držby, dospel k záveru o
nedôvodnosti žaloby. Podľa skutkového nálezu prvoinštančného súdu najneskôr od 13.2.1987, kedy
žalovaní uhradili poplatok za zriadenie práva osobného užívania, mali predmetný pozemok v oprávnenej
držbe, nikto ich pri ich užívaní nerušil a táto nepretržitosť oprávnenej držby trvala minimálne desať

rokov, teda 13.2.1997 došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva k predmetného pozemku vydržaním,
keďže žalovaní si mohli započítať do 10 ročnej vydržacej doby aj oprávnenú držbu práva osobného
užívania pozemku pred rokom 1992. Skutočnosť, že žalovaný v 1. rade žiadal o odkúpenie pozemku v
roku 2008, bola podľa prvoinštančného súdu nepodstatná, keďže v tom čase už boli žalovaní vlastníkmipredmetného pozemku titulom vydržania. Uzavrel, že takéto usporiadanie právneho vzťahu sporových
strán považuje za spravodlivé aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že pozemok, na ktorom je postavená
garáž, tvorí radovú zástavbu, pričom všetkých ostatných 6 pozemkov pod garážami v zástavbe už bolo

predaných vlastníkom garáží. Žalobu preto z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie žalobcu zamietol.
Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP
výlučným procesným úspechom žalovaných v spore.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobe

vyhovie. Žalobca v odvolaní namietal nesprávnosti právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie
v otázke vydržania vlastníckeho práva k predmetnému pozemku žalovanými v 1. a 2. rade. Uviedol, že
žalovaným nevzniklo právo osobného užívania k spornému pozemku, keďže dohoda o zriadení práva
osobného užívania pozemku č. 1364-1987 nebola registrovaná štátnym notárstvom. Uvedené podľa
odvolateľa spochybňuje aj dobromyseľnosť žalovaných. Svojimi odvolacími námietkami vytýkajúcimi
nesprávne právne posúdenie veci, žalobca podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolací dôvod

podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380
ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích
dôvodochuplatnené.Naprotitomu,vovzťahukostatnýmodvolacímdôvodom,jeodvolacísúdpodľaust.
§ 380 ods. 1 CSP viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie,
ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom

rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

5. Žalovaný v 1. rade sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s napadnutým rozsudkom, ktorý považuje

za vecne správny. Nesúhlasil s odvolacími námietkami žalobcu o potrebe registrácie dohody štátnym
notárstvom v prípade nadobúdania vlastníckeho práva titulom vydržania. V súvisiacej argumentácii
poukázal na to, že ak by právo osobného užívania k spornému pozemku bolo vzniklo (ako osobitý
právny inštitút existujúci pred rokom 1989), tak k vzniku vlastníckeho práva by bolo došlo ex lege
novelou Občianskeho zákonníka (zákonom č. 509/1991 Zb.) a nebolo by potrebné sa v konaní zaoberať

vydržaním. Uviedol, že k vydržaniu sa nevyžaduje splnenie všetkých podmienok pre vznik platného
nadobúdacieho právneho titulu, ale postačuje aj tzv. domnelý právny titul, ktorý nastáva vtedy, keď nie sú
splnené všetky právne podmienky pre vznik platného právneho titulu, tak ako v posudzovanom prípade
a práve tento domnelý právny titul (dohoda o zriadení práva osobného užívania pozemku č. 1364-1987)
zakladá podmienku dobromyseľnosti, s tým, že na vydržanie sa vyžaduje reálna držba, nie vznik práva

osobného užívania. Svoju dobromyseľnosť odvodzoval aj zo skutočnosti, že bol presvedčený, že štátny
orgán zabezpečil registráciu predmetnej dohody na príslušnom štátnom notárstve. Poukázal pri tom
na nejasné znenie predmetnej dohody, z ktorej nebolo zrejmé, ktorá zmluvná strana má povinnosť
ju registrovať. Akcentoval tiež, že žalovaní riadne uhradili aj poplatok za zriadenie práva osobného
užívania. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§
355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 CSP a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP

a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné. Tento rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom
súde v Košiciach dňa 28.6.2023 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu
na úradnej tabuli a webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto v súlade

s ust. § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení ťažiskovo konštatuje, že dôvody, na ktorých spočíva rozhodnutie
súdu prvej inštancie, považuje za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z hľadiska všetkých
kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie procesnými stranami
(§ 387 ods. 3 veta prvá CSP). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá

CSP), odvolací súd dodáva:

8. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy
na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konaniapodľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto
postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než

ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon
ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený
skutkový stav použil, v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o
právach a povinnostiach strán.

9. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku konštatuje, že tento žalobcom
uplatnený odvolací dôvod nie je v posudzovanom spore naplnený.

10. Žalobca svojimi odvolacími námietkami nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť
právneho posúdenia otázky oprávnenosti držby predmetného pozemku žalovanými. Jeho odlišné
nazeranie na uvedenú otázku je vystavané na presvedčení, že žalovaní nemohli byť dobromyseľní,

keďže po oboznámení sa s článkom I. ods. 3 dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku č.
1364-1987, museli mať vedomosť o tom, že právo osobného užívania uvedeného pozemku vznikne až
registráciou tejto dohody štátnym notárstvom.

11. Odvolací súd námietky žalobcu nepovažuje za dôvodné a zhodne so súdom prvého stupňa

konštatuje, že v prejednávanej veci boli splnené zákonné podmienky pre nadobudnutie sporného
pozemku do bezpodielového spoluvlastníctva žalovaných vydržaním, avšak podľa názoru odvolacieho
súdu uplynutím 10-ročnej vydržacej doby počítanej odo dňa podpisu dohody o zriadení práva osobného
užívania pozemku č. 1364/1987 zo dňa 8.4.1987 ako domnelého právneho dôvodu (titulu), t.j. dňom
8.4.1997.

12. Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o
hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Obč. zák.).

13.Dodobypodľaodseku1sazapočítaajdoba,poktorúmalvecvoprávnenejdržbeprávnypredchodca

(§ 134 ods. 3 Obč. zák.).

14. Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou, alebo kto vykonáva právo pre seba (§ 129
ods. 1 Obč. zák.).

15. Ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je
držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená (§ 130 ods. 1 Obč.
zák.).

16. Ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde na základe doterajších

predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemkov, môže
si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj
pred účinnosťou tohto zákona (§ 872 ods. 6 Obč. zák.).

17. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že vlastníkom nehnuteľnej veci sa stáva

oprávnený držiteľ, ktorý mal takúto vec nepretržite v držbe po dobu 10 rokov, pričom do tejto doby
sa započítava aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Predpokladmi pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním sú teda spôsobilosť predmetu vydržania, oprávnenosť
držby a dobromyseľnosť držby po zákonom stanovenú dobu. Oprávneným držiteľom je pritom držiteľ,
ktorý so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný o tom, že mu vec patrí (§ 130 ods. 1 Obč. zák.),

pričom pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý
so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť) dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí.

18. Vydržanie, resp. vy-držanie – dlhé držanie, je starý (usucapio), praktický a špecifický spôsob
nadobúdania vlastníckeho práva. Plynutím času sa tu subjektívne právo neoslabuje, ale naopak,

nadobúda sa. Účelom vydržania je v prvom rade ochrana jednoznačnosti majetkových právnych
vzťahov, teda snaha, aby každá relevantná vec mala riadne fixovaného vlastníka. Súdy musia pri
posudzovaní vnímať vec z perspektívy obidvoch sporných strán, nielen izolovane z pohľadu vzťahu súdu
a držiteľa samotného.19. V „strednom“ občianskom zákonníku (1950 – 1964) má pôvod dnešný pojem oprávnenej držby
viazanej na dobromyseľnosť s ohľadom na všetky okolnosti. V týchto rokoch 1950 – 1964 sa pozemkové

vlastníctvo prevádzalo len zmluvne bez knihovného zápisu. Občiansky zákonník z roku 1964 (zákon
č. 40/1964 Zb.) do veľkej novely z roku 1982 (vykonanej zák. č. 131/1982 Zb.) vydržanie nepoznal
a nepoznal ani držbu. Držba sa odvodzovala len výkladom. Od roku 1982 bolo vydržanie opätovne
zavedené, dokonca so spätnými účinkami. Vydržanie bolo možné do vlastníctva štátu, ale s nárokom
na získanie práva osobného užívania, ktoré sa po novele zákonom č. 519/1991 Zb., ktorým sa

mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok a notársky poriadok, v znení neskorších predpisov ex lege
transformovalo na právo vlastnícke. Podmienkou prevodu nehnuteľností bola v rokoch 1964 – 1992
registrácia štátnym notárstvom s tým, že zápis na vtedajšej geodézii mal len evidenčný charakter.
Dobová registrácia bola skôr hmotnoprávnym povoľovaním štátu k prevodu než intabuláciou. V roku
1993 bývalé štátne notárstva zanikli. Katastrálne úrady začali rozhodovať o intabulácii, a to na rozdiel od
tradičného stredoeurópskeho modelu, podľa ktorého sú nehnuteľnosti zapisované registrovými súdmi.

20. Na pojem oprávnenej držby, ktorá je podmienkou vydržania, sa vyvinuli dva v podstate protichodné
právne názory. Prvý (skorší) právny názor akcentuje fakticitu a pocit neškodenia. Tento názor vychádza
z definície podľa dobového stanoviska najvyššieho súdu sp. zn. Cpj 51/84 (R 45/86), podľa ktorého
„dobrá víra je přesvědčení nabyvatele, že nejedná bezprávně, když si např. přisvojuje určitou věc.

Jde tedy o psychický stav, o vnitřní přesvědčení subjektu, které samo o sobě nemůže být předmětem
dokazování. Předmětem dokazování mohou být skutečnosti vnějšího světa, jejichž prostřednictvím
se vnitřní přesvědčení projevuje navenek, tedy okolnosti, z nichž lze dovodit přesvědčení nabyvatele
o dobré víře, že mu věc patří (§ 132a odst. 1 o.z.). Navrhovatel, který se dovolává ochrany podle
ustanovení § 132 o.z. musí (mimo jiné) tvrdit okolnosti, z nichž bude vyplývat dobrá víra; její existenci

však samu o sobě prokazovat nebude. V tomto směru má však povinnost dokazovat uvedené okolnosti
a snáší v důsledku toho nepříznivé následky nesplnění této povinnosti. Okolnostmi, které budou svědčit
pro závěr o existenci dobré víry, budou zpravidla okolnostmi týkající se právního důvodu nabytí a
svědčící o poctivosti nabyvatele. Na rozdíl od prokazování vlastnictví nebude třeba, aby prokazoval
platný právní důvod nabytí, řádný přechod vlastnictví, ale jen okolnosti svědčící o poctivosti nabytí. V tom

je základní rozdíl mezi ochranou vlastnictví a ochranou držby.“. Z praktického hľadiska možno uviesť, že
dobové vzory právnych podaní pre občanov (Handl, V. a kol. Bratislava : Obzor, 1987, s. 146.) priamo
predpokladali, že vydržanie slúži na nápravu formálnych chýb prevodov nehnuteľností.

21. Na tento právny názor v polovici deväťdesiatych rokov explicitne nadväzuje rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 117/94 (R 44/96), ktorého výklad považuje Ústavný súd
SR v súčasnosti za ústavne konformný, podľa ktorého «K oprávnenej držbe (pozemkov) došlo...
po dohode o ich kúpe, o ktorej súdy nemali pochybnosti. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej,
teda k platnej kúpnej zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to nemalo podstatný vplyv.
Platnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe právneho

úkonu. O takúto formu nadobudnutia vlastníctva v prejednávanej veci však nešlo, ako na to správne
poukázal už odvolací súd, ale nadobúdacím titulom bolo vydržanie. Pri posudzovaní nadobudnutia
vlastníctva vydržaním môže byť prípadný iný úkon ohľadne spornej veci iba okolnosťou, svedčiacou o
dobromyseľnosti (bona fidae) držiteľa veci. Na rozhodné okolnosti pre vydržanie vlastníctva poukázala aj
konštantná judikatúra súdov ešte pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom

č. 509/1991 Zb. konštatovaním, že „Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby
nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia - riadny prechod vlastníctva, ale len
okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia, v tom je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a
ochranou držby“ (Zb. rozh. č. 45, zošit 9-10/1986 str. 193). K počiatku oprávnenej držby (k prechodu
od počiatočnej predchádzajúcej detencie predmetných pozemkov) u nadobúdateľov - ako to vyplýva z

výsledkov vykonaného dokazovania, došlo podľa názoru dovolacieho súdu najneskôr 17. mája 1953,
kedy došlo k prvej platbe. Preto treba považovať za správny právny záver prvostupňového súdu, že
už v roku 1953 začala plynúť 10-ročná vydržacia lehota nepretržitej držby, pôvodnou vlastníčkou ničím
nenarušovanej, ani spochybňovanej, ale ani inými tretími osobami.» Tento právny názor v literatúre
hájil sudca najvyššieho súdu JUDr. J. Štefanko (Vydržanie ako právny titul nadobudnutia vlastníctva k

nehnuteľnosti v nesporovom konaní In: Ars Notaria 4/2001, s. 18; Započítanie vydržacej doby pred 1.
januárom 1992. In: Ars Notaria 2/1998, s. 24.; nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
484/2015 zo 14. novembra 2018).22. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť

držiteľamusíbyťposudzovanáajzobjektívnehohľadiska,t.j.,čidržiteľprizachovanínáležitejopatrnosti,
ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal
alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená
držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod
(titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že

mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006). Pri ústavne
konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený
o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil
zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je
v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú
sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné

plnenie (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018;
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/210/2019 z 12. 8. 2021; zdroj: nsud.sk; tvorba právnej
vety: najprávo.sk).

23. V prejednávanej veci žalovaní vyvodzujú svoju dobrú vieru, že im vec patrí, teda titul vstupu

do oprávnenej držby, z dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku č. 1364/1987 zo dňa
8.4.1987, ktorá nadväzovala na rozhodnutie Národného výboru mesta Košice, finančného odboru č.
Fin.R-7121/1987/Ad. o pridelení pozemku do osobného užívania zo dňa 13.2.1987, právoplatného dňa
5.3.1987. Z tejto dohody vyvodzujú právo osobného užívania uvedeného pozemku do 31.12.1991 a
vychádzajúc z existencie tohto práva osobného užívania dňom 1.1.1992 uvedený pozemok užívali v

domnení, že sa zo zákona stali jeho bezpodielovými spoluvlastníkmi. Od 1.1.1992 teda užívali pozemok
v dobrej viere, že im vlastnícky patrí a v tejto držbe po zákonom stanovenú dobu neboli nikým rušení.
Vykonávalivovzťahuktomutopozemkuvšetkypráva,ktoréimakovlastníkompatrilivzmysle§123Obč.
zák., t.j. pozemok držali, užívali ho, riadne ho obhospodarovali a požívali plody a úžitky z neho a zároveň
si plnili aj svoje povinnosti ako vlastníci, konkrétne platili daň z tejto nehnuteľnosti, ich držbu preto bolo

možné považovať za dobromyseľnú „so zreteľom na všetky okolnosti“. Tento stav podľa tvrdení žalobcu
trval až do roku 2008. Vzhľadom na skutočnosť, že v tom čase už uplynula 10-ročná vydržacia doba, je
toto zistenie podľa názoru odvolacieho súdu bez právneho významu.

24. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že žalovaní nepredložili notárom zaregistrovanú dohodu o

zriadení práva osobného užívania ako titul vstupu do oprávnenej držby, k tomu odvolací súd uvádza,
že v prípade, ak by takúto dohodu mali k dispozícii, vzniklo by im vlastnícke právo k uvedenému
pozemku priamo zo zákona (ex lege) dňom 1.1.1992, pretože na základe takejto dohody by nepochybne
bola preukázaná existencia práva osobného užívania ku dňu 1.1.1992 a žalovaní by neboli nútení
na svoju obranu v tomto spore tvrdiť skutočnosti smerujúce k preukázaniu nadobudnutia vlastníckeho

práva k predmetnému pozemku vydržaním. Dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku
notársky registrovanú teda nemožno považovať za titul vstupu do oprávnenej držby, keďže išlo o titul
nadobudnutia práva osobného užívania, ktoré sa zo zákona transformovalo bez ďalšieho na vlastnícke
právo.

25. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaní preukázali všetky predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho
práva k spornému pozemku vydržaním, teda spôsobilosť predmetu vydržania, oprávnenosť a
dobromyseľnosť držby po zákonom stanovenú lehotu, rozhodol súd prvej inštancie vecne správne, ak
žalobu zamietol.

26.PokiaľideožalobcompredloženéuznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn. 3Cdo/203/2017z30.mája
2019, odvolací súd konštatuje, že za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať
predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od
1. 1. 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ

neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol
opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr
vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne
ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým jev prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým
riešenie doteraz neriešených otázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk

vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31.
12.1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych
rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965 –
1967), 1980 (č. II, 1964 - 1969) a 1986 (č. IV, 1970 - 1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska
ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou.

Napokon vzhľadom na čl. 4 ods. 2 CSP je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu
považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej
republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie.

27. Pojem ,,otázka vyriešená“ podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP treba vykladať ako ,,vyriešená ustálene“.
Zmyslom prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia je umožniť dovolateľom obrátiť sa na najvyšší

súd s požiadavkou o právny názor až dovtedy, dokým sa právny názor k danej otázke neustáli. Tento
výklad má svoj racionálny základ, ktorý pramení z účelu dovolania, spočívajúci v požiadavke, aby
najvyšší súd vlastným meritórnym rozhodovaním rozvíjal, zjednocoval a vytváral judikatúru slovenských
súdov, a tak naplnil princíp právnej istoty ako jeden zo základných pilierov právneho štátu. Ustálená
prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd, príp. sporové strany), ale aj navonok

(vo vzťahu k verejnosti). Ak nastane situácia, že najvyšší súd považuje určitý právny názor za ustálený,
je vhodné, aby ho publikoval v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 115/2020 zo 6. októbra 2020).

28. Podľa názoru odvolacieho súdu Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 3Cdo/203/2017 z 30. mája

2019 riešenú otázku „...či možno považovať dobu užívania pozemku na základe neregistrovanej dohody
o zriadení práva osobného užívania pozemku za dobu oprávnenej držby pre účely vydržania...“,
nehodnotil (neposudzoval) aj v kontexte na daný prípad aplikovaného nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018, podľa záveru ktorého v okolnostiach
prípadu mohla neregistrovaná zmluva založiť dobromyseľnosť nadobúdateľa, teda na právne posúdenie

merita veci v tomto náleze vyslovené, dovolací súd v predmetnom uznesení žiadnym spôsobom
nereflektoval, z ktorého dôvodu odvolací súd nepovažuje jeho závery za úplné a presvedčivé a už vôbec
nie za precedenčne záväzné.

29. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny postupom podľa ust.

§ 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

30. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

31. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

32. V odvolacom konaní boli žalovaní plne úspešní, preto im odvolací súd priznal proti žalobcovi nárok
na 100 % náhradu trov odvolacieho konania.

33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 CSP).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421

ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP)