Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. jún 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoCsp/42/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0019207398
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:0019207398.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
XXXX/XX, C., zast. Sidor a partneri, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec,
IČO: 52 635 970, v mene ktorej koná advokáta a konateľ JUDr. Vladimír Sidor, proti žalovanému:
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zast. Advokátska
kanceláriaJUDr.AndreaCviková,s.r.o.,sosídlomKubániho16,Bratislava,ozaplatenie500,-€sprísl.,o
odvolaní žalovaného proti rozsudku 16Csp/196/2019-81 zo dňa 25.2.2022 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500,- €, do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku (I.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov
konania proti žalovanému s tým, že o výške nároku bude rozhodnuté v samostatnom uznesení (II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného zaplatenia primeraného

finančného zadosťučinenia vo výške 500,- € podľa ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. na tom
skutkovom základe, že v konaní vedenom na Okresnom súde Michalovce sp. zn. 10Csp/2/2018 sa
úspešne domohla ochrany svojich spotrebiteľských práv v súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere
č. 8300045673 dňa 24.2.2012 uzatvorenou so žalovaným, v ktorom súd rozsudkom zo dňa 29.10.2018
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/211/2019 zo dňa 26.6.2019, uložil
povinnosť žalovanému zaplatiť jej sumu vo výške 1.306,11 € spolu s 5 % úrokmi z omeškania ročne
od 15.10.2018 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia získaného prijatím plnenia bez

právneho dôvodu. Mala za to, že jej vzniklo právo na finančné zadosťučinenie v požadovanej výške,
ktorú považovala za primeranú, keďže došlo k porušeniu jej spotrebiteľských práv a povinností veriteľom
vyplývajúcich z ust. § 129/2010 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, v dôsledku čoho jej nielen hrozila, ale aj
reálne vznikla ujma v súvislosti s nezákonnou odplatou a poplatkami zaplatenými vo výške 2.565,89
€, keď na úverový záväzok zaplatila až sumu 3.849,56 € (čo je suma vyššia ako celková čiastka na
zaplatenie uvedená v zmluve), pričom všetky prostriedky sa jej ani nevrátili, nakoľko žalovaný účelovo
v konaní sp. zn. 10Csp/2/2018 predložil výpis úhrad až s časovým odstupom, aby sa nárok premlčal.

3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel z tvrdení žalobkyne a z obsahu spisu
Okresného súdu Michalovce sp. zn. 10Csp/2/2018, z ktorého zistil, že úver poskytnutý žalobkyni na
základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8300045673 dňa 24.2.2012 súd v označenom konaní posúdilako bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nesprávne uvedenej hodnoty RPMN v neprospech spotrebiteľa
a použitia nekalej obchodnej praktiky zo strany žalovaného, ktorý poskytol žalobkyni úver v sume
1.132,51 €, aj keď v zmluve bola uvedená výška úveru 1.500,- €, v zmluve uviedol neprijateľné zmluvné

podmienky, nesprávnu hodnotu RPMN v neprospech spotrebiteľa, pričom s odplatou za službu možnosti
odkladu splátok nebolo uvažované ako s nákladom spojeným s úverom, čo malo za následok skreslenie
podmienok poskytnutia úveru, a preto uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.306,11 €
s prísl. titulom vydania bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu. Súd prvej
inštancie nárok uplatnený v tomto konaní právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007

Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov a dospel k záveru o splnení zákonných
podmienok v zmysle tohto ust. zákona, nakoľko mal za preukázané, že žalovaný ako veriteľ porušil svoje
povinnosti pri uzatváraní revolvingovej zmluvy uložené mu zákonom č. 129/2010 Z.z. tým, že žalobkyni
v skutočnosti poskytol nižší úver (1.132,51 €) oproti požadovanej výške úveru (1.500,- €), v zmluve
nesprávne v neprospech spotrebiteľa uviedol hodnotu RPMN - 65,69 % oproti skutočnej RPMN v takmer
dvojnásobnej hodnote - 112,13 % a uzavrel s ňou dohodu o poskytnutí služby možnosti odkladu splátok,

ktorá pre rozpor s dobrými mravmi je neplatná. Ďalšiu podmienku súd vzhliadol v úspešnom uplatnení
spotrebiteľského práva žalobkyne, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu
Michalovce č.k. 10Csp/2/2018-95 zo dňa 29.10.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č.k. 11Co 211/2019-157 zo dňa 26.6.2019. Mal preukázanú i príčinnú súvislosť, pretože žalobkyňa bola
s uplatnením svojich spotrebiteľských práv úspešná v dôsledku toho, že žalobca ako veriteľ porušil

povinnosti ustanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami Občianskeho zákonníka,
ktoré upravujú spotrebiteľské úvery. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prvej
inštancie vychádzal z dostupnej judikatúry, konkrétne odkázal na právny názor vyslovený v rozhodnutí
Krajského súdu v Prešove 7Co/350/2015, podľa ktorého výška primeraného finančného zadosťučinenia
by mala vychádzať z ujmy hroziacej žalobcovi v súvislosti s nezákonnou odplatou úveru, ktorú žalovaný

požadoval, hoci na ňu nemal nárok, aj keď to bolo súdom právoplatne potvrdené. Konštatoval, že v
danom prípade odplata za poskytnutie úveru predstavovala sumu 2.198,40 €, spolu s poplatkom sumu
2.560,89 €, v tejto výške teda boli ohrozené majetkové práva žalobkyne, preto požadované primerané
finančné zadosťučinenie 500,- € považoval za primerané „ako dostatočnú náhradu za to, že žalobkyňa
ako spotrebiteľka bola nútená domáhať sa ochrany práv na súde proti ekonomicky a právne silnejšiemu

subjektu právneho vzťahu a za to, že sa jej nevrátili všetky finančné prostriedky, na ktoré žalovaný nemal
nárok“. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a úspešnej žalobkyni voči neúspešnému žalovanému
priznal náhradu trov konania v celom rozsahu proti žalovanému, ktorý v konaní úspech nemal.

4. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

teda uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Podľa žalovaného
súdom označené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove nepredstavuje „judikatúru“, a teda jeho
použiteľnosť pre rozhodovanie je sporná a otázna. Spochybnil aj skutkovú podobnosť prejednávanej
veci s vecou riešenou v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove č.k. 7Co/350/2015, ktoré je ojedinelé.
Nebolo mu jasné, aké pravidlo alebo kritérium výberu uvedeného rozhodnutia súd prvej inštancie

použil s poukazom na neskoršiu rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove, a to uznesenie
9CoCsp/39/2020 zo dňa 13.10.2020, v ktorom odvolací súd akcentoval, že primeranosť musí byť
posudzovaná z objektívnych hľadísk, pričom kritériá subjektívnej povahy nie sú pri určovaní výšky
primeraného finančného zadosťučinenia určujúce a určujúcou nie ja ani žalobkyňou tvrdená suma
bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť na strane žalovaného. V rozsudku sp. zn. 14Co/91/2012

Krajský súd v Prešove uviedol, že účelom finančného zadosťučinenia má byť nastolenie rovnováhy
zmluvných strán, a nie vytvorenie neoprávneného obohatenia, pričom posudzovanie každého nároku na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je vecou individuálnych skutkových okolností. Podľa
žalovaného v tomto konaní neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodnili sumu 500,- €
ako primeranú a ako zadosťučinenie v zmysle ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z., a ani v zmysle

rozhodovacej praxe označeného odvolacieho súdu. Vzhľadom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok
zrušiťavecvrátiťsúduprvejinštancienanovékonanieažiadalpriznaťnáhradutrovodvolaciehokonania
voči žalobkyni v celom rozsahu.5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR v otázkach primeraného finančného zadosťučinenia, najmä na rozhodnutie NS
SR sp. zn. 6Cdo/126/2017, z ktorého jasne vyplýva, že „pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia,

zákon neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť...“.
Konštatovala, že súdna prax všeobecných súdov SR ustálila kritériá dôležité pri posudzovaní výšky
primeraného zadosťučinenia, na ktoré poukázala v spojení s prejednávanou vecou, a to: a) nemajetková
ujma, najmä vo finančnom obmedzení, ktoré jej v danom prípade vzniklo neoprávnenými platbami
v prospech žalovaného v celkovej výške 2.717,05 €, pričom žalovaný je povinný jej vydať len sumu

1.306,11 €, b) boli jej poskytnuté finančné prostriedky v sume 1.132,51 €, pričom žalovaný požadoval a
vymohol odplatu vo výške 2.717,05 €, ktorá predstavuje jej ujmu, c) psychické napätie a stres súvisiace
svyhľadanímprávnehoporadenstvaainiciovanímsúdnehosporuprotiekonomickyaprávnesilnejšiemu
subjektu, d) sankčná funkcia primeraného zadosťučinenia, teda priznaný nárok, hoci závislý od úvahy
súdu, musí byť v takej výške, aby bol spôsobilý odradiť žalovaného od ďalších protiprávnych aktivít, e)
subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu konaniu je nepochybne preukázateľný, keď v danom

prípade bola bezúspešná jej snaha o urovnanie sporu mimosúdne, preto musela iniciovať súdny spor,
v ktorom bola zjavne úspešná, žalovaný až do rozhodnutia vo veci samej tvrdil nezávadnosť svojho
produktu, f) spôsob zásahu obsiahnutý priamo v právoplatnom rozhodnutí, kde súd jasne vyslovil
porušenie zákona č. 129/2010 Z.z. a zjavná je snaha veriteľa – podnikateľa obchádzať kogentnú právnu
úpravu v oblasti ochrany spotrebiteľa s cieľom maximálneho zisku a g) časové trvanie závadného

konania veriteľa, ktoré žalobkyňa znášala, s prihliadnutím na skutočnosť, že spor medzi stranami trval 7
rokov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považovala v časti priznanej výšky finančného zadosťučinenia
za odôvodnené a poukázala na bod 11 odôvodnenia rozsudku. Za nie bezvýznamnú považovala
skutočnosť, že z rozsiahlej rozhodovacej praxe vyplýva, že žalovaný sa voči spotrebiteľom dopúšťa
recidívy, pokiaľ ide o porušovanie práv spotrebiteľov, o ktorej má žalovaný nepochybne vedomosť

ako aj o vadnosti svojich produktov, v dôsledku čoho sú tieto opakované súdmi vyhlasované za
bezúročnéabezpoplatkové,prípadneobsahujúvovýrokuurčenieneprijateľnýchzmluvnýchpodmienok.
S prihliadnutím na tieto kritériá považovala priznané finančné zadosťučinenie v sume 500,- € za plne
primeranéakosatisfakciuasúčasneodradiťžalovaného,abynaďalejuplatňovalplneniazneprijateľných
zmluvných podmienok a vadných produktov judikovaných slovenskými súdmi už takmer pred 10

rokmi. Žalovaný zneužíva svoje silnejšie postavenie vo vzťahu k spotrebiteľovi. Na podporu svojej
argumentácie citovala z vybraných rozhodnutí krajských súdov, ktorými bolo spotrebiteľom priznané
finančné zadosťučinenie v rozsahu 30 - 90 % zo sumy vymoženého bezdôvodného obohatenia proti
porušovateľovi spotrebiteľských práv. Záverom uviedla, že si neuplatnila ani 1/3 zo sumy, ktorú žalovaný
na jej úkor získal (2.717,05 €). Sumu priznaného zadosťučinenia považovala za plne opodstatnenú

s ohľadom na skutočnosť, že v danom prípade spotrebiteľovi nielen hrozilo, že žalovaný od neho bude
vymáhať plnenia nad rámec istiny, na ktoré nemal nárok, ale k takémuto postupu reálne došlo. Podľa
názoru žalobkyne priznané zadosťučinenie spĺňa satisfakčnú a sankčnú funkciu, keďže je vyrovnaním
ujmy, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, primeranou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku
konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý závadne konal. Žalobkyňa

považovala rozsudok za vecne správny, riadne odôvodnený a vychádzajúci z relevantnej právnej úpravy
a výsledkov dokazovania, a preto ho navrhla potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu.

6.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalovanéhoakopodanévčas

(§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§§ 355-358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a v intenciách odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. §
365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania
v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné a preskúmavané rozhodnutie

súduprvejinštanciejevecnesprávne,apretoodvolacísúdrozsudokvnapadnutomvyhovujúcomvýroku
vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

7. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.6.2023
o 10:15 hod. po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli

a webovej stránke tunajšieho súdu, pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

8. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami, ktorými namieta skutkové a právne vady rozhodnutia súdu
prvej inštancie, procesne účinne uplatnil odvolacie dôvody upravené v ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h)CSP. V odvolaní žalovaným označený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP nebol
podopretýkonkrétnymiodvolacíminámietkamiavýhradami,ktorébypoukazovalinaodňatieprocesných
práv strane sporu procesným postupom súdu v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod materiálne, a preto
ani procesne účinne uplatnený.

9. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že pri
závere o nesprávnych skutkových zisteniach musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd

prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom
dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov
nie je v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo,
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas
konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení

dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán, alebo ktoré vyšli najavo iba z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 a nasl. CSP.

10. K odvolaciemu dôvodu upravenému v ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP spočívajúcemu v nesprávnom
právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie). O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo

akpoužilsícesprávnyprávnypredpis,nesprávnehoaleinterpretovalaleboaplikovalnazistenýskutkový
stav, alebo z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a
povinnostiach strán.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a

v rozsahu námietok a argumentov žalovaného uvedených v odvolaní, dospel k záveru, že odvolacie
dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP v prejednávanej veci nie sú preukázané. Súd prvej
inštancie uplatnený nárok po skutkovej a aj po právnej stránke posúdil v plnom súlade so zákonom a
závermi ustálenými právnou praxou, a to v otázke základu i výšky finančného zadosťučinenia, správnym
spôsobom interpretoval a aj aplikoval právny predpis a dospel k správnemu záveru o splnení zákonných

predpokladov pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni podľa ust. § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších právnych predpisov vo výške 500,- €,
ktorú odvolací súd považuje za primeranú a odôvodnenú. Odvolací súd sa preto stotožňuje so správnymi
skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ako aj s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré
v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu odkazuje.

12. Podľa relevantnej časti ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. spotrebiteľ, ktorý úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na
primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. Z cit.
ustanovenia vyplýva, že jediným predpokladom vzniku práva na primerané finančné zadosťučinenie je

porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi.
Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma; postačuje,
ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia
môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany.
Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,

že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody, bezdôvodného obohatenia, je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá

problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu
druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o
rozsah finančného zadosťučinenia, zákon neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení
výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť požadovaného zadosťučinenia a jepreto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil
rozsah finančného zadosťučinenia (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015,
6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019, tiež uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.6.2022).

13. Súd prvej inštancie žalobkyňou uplatnený nárok posúdil v plnom súlade so zákonom a uvedenými
závermi ustálenými v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR, od ktorých sa v okolnostiach daného
prípadu neodklonil a dospel k správnemu záveru, že pre priznanie nároku je splnená podmienka
obsiahnutá v hypotéze právnej normy ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. vyžadujúca, aby spotrebiteľ

úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej cit. zákonom alebo osobitnými
predpismi. V danom prípade žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie spotrebiteľských práv a povinností
veriteľa ustanovených na ochranu spotrebiteľa v konaní vedenom na Okresnom súde Michalovce sp. zn.
10Csp/2/2018, ktoré je základom pre daný spor, v ktorom na návrh žalobkyne okresný súd rozsudkom
č.k. 10Csp/2/2018-95 zo dňa 29.10.2018, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
11Co/211/2019-157 zo dňa 26.6.2019, uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.306,11

€ s prísl. titulom vydania bezdôvodného obohatenia získaného bez právneho dôvodu, po posúdení
poskytnutého úveru ako bezúročného a bez poplatkov z dôvodu preukázania neprijateľných zmluvných
podmienokobsiahnutýchvzmluveoúvere,nesprávneuvedenejhodnotyRPMNaskresleniapodmienok
úveru v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa, pričom súd konštatoval zistenie nekalej obchodnej
praktiky žalovaného uzavretím dohody o službe možnosti odkladu splátok a okamžitým účtovaním

poplatku za túto doplnkovú službu, s ktorým nebolo uvažované ako s nákladom spojeným s úverom.
Nesporne teda súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10Csp/2/2018 deklaroval porušenie spotrebiteľských
práv žalobkyne a povinností žalovaného ako dodávateľa ustanovených zákonom č. 129/2010 Z.z.
a Občianskym zákonníkom, keď žalovaný bol stranou sporu sp. zn. 10Csp/2/2018 vedeného na
Okresnom súde Michalovce a nepochybne zodpovedá za zistené porušenia spotrebiteľských práv

ustanovených platnou právnou úpravou na ochranu spotrebiteľa. Žalovaný použil neprijateľné zmluvné
podmienky a nekalú obchodnú praktiku vo vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľovi a opakovane aj
naďalej ich používa v zmluvách uzatváraných s ostatnými spotrebiteľmi, čo je zrejmé z množstva
podaných žalôb spotrebiteľov proti spol. PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. ako žalovanému a rozsiahlej
rozhodovacej praxe Krajského súdu v Košiciach ako odvolacieho súdu a ním preskúmavaných

rozhodnutí okresných súdov v jeho územnom obvode. Keďže žalobkyňa v súdnom konaní úspešne
uplatnila porušenie spotrebiteľského práva, resp. porušenie povinnosti veriteľa - žalovaného, aj podľa
posúdenia odvolacieho súdu jej vznikol nárok voči žalovanému na primerané finančné zadosťučinenie.
V danom prípade je pritom bez právneho významu, či ujma žalobkyni reálne aj vznikla, pretože
zákon vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie výslovne viaže len na podmienku úspešného

uplatnenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi
anevyžadujepodmienku,abyspotrebiteľovibolaprivodenákonkrétnaujma,akotosprávneskonštatoval
vo svojom rozhodnutí aj súd prvej inštancie, s odkazom na interpretačné závery formulované Najvyšším
súdom SR v rozsudku sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019.

14. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon preň určuje kritérium primeranosti,
ktoré (aj podľa nazerania Najvyššieho súdu SR v zmienenom rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/127/2017)
vo svojich praktických dôsledkoch znamená, že bude vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na
všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil výšku finančného zadosťučinenia. V danom
prípade vzhľadom na povahu, rozsah a závažnosť porušenia spotrebiteľského práva zo strany

žalovaného, ktorého ochranu na súde žalobkyňa úspešne uplatnila, je súdom prvej inštancie
priznaná výška finančného zadosťučinenia 500,- € aj podľa úvahy odvolacieho súdu v okolnostiach
posudzovaného prípadu primeraná a plne dôvodná, spĺňajúca nielen funkciu satisfakčnú, ale aj funkciu
sankčnú a dostatočne odradzujúcu žalovaného, aby sa zdržal opakovaného používania napadnutých
neprijateľných zmluvných podmienok a nekalých obchodných praktík v ďalších zmluvách uzatváraných

so spotrebiteľmi.

15. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemení ani podané odvolanie žalovaného,
ktoré neumožňuje prijať rozhodnutie v danom spore v prospech odvolateľa. Odvolací súd námietky
žalovaného považuje za nedôvodné a skutkovo aj právne nepodložené, nakoľko vychádzajú z

nesprávnej interpretácie relevantnej právnej úpravy, nezohľadňujú ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu
SR (citovanú v bode 12. odôvodnenia tohto rozsudku) ani zistený skutkový stav prejednávanej veci,
preto nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť skutkových alebo právnych záverov, na ktorých je
preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie založené. K odvolacím námietkam žalovaného, akoaj na potvrdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukazuje na výstižné závery,
ktoré Najvyšší súd SR formuloval vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/31/2020 zo dňa 25.5.2022 k otázke
interpretácie ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a pojmu „úspešné uplatnenie

práva spotrebiteľa“, podľa ktorých „reštriktívny prístup k interpretácii úpravy, kladúci spotrebiteľovi do
cesty pri uplatňovaní práva prekážky v konečnom dôsledku spôsobilé viesť až k upretiu zákonom
garantovaného práva, aj z pohľadu splnenia záväzkov prijatých v súvislosti s členstvom Slovenskej
republiky v Európskej únii, nemôže obstáť“ (bod 20. uznesenia), preto „eurokonformným a k slabšej
strane spotrebiteľského vzťahu náležite ústretovým sa javí len taký výklad právnej úpravy urobenej

aj predmetom sporu v prejednávanej veci, pri ktorom splnením podmienky úspešného uplatnenia
porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi,
zakladajúcej právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. I § 3 ods. 5 tretej vety
zákona č. 250/2007 Z.z., je vyslovenie súdom o porušení práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa, a to aj vo forme
konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej“ (bod 21. uznesenia).

16. Z týchto dôvodov je odvolanie žalovaného nedôvodné v celom rozsahu, a preto odvolací súd
napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách
konania, ktorý má právny základ v plnom procesnom úspechu žalobkyne v spore, potvrdil ako vecne
správny.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s §
225 ods. 1 CSP. Žalovaný nemal úspech v odvolacom konaní, preto nárok na náhradu trov odvolacieho
konania bol priznaný úspešnej žalobkyni proti žalovanému v celom rozsahu s tým, že o výške náhrady
trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku (§

262 ods. 2 CSP).

18. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanejopravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov

sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací
návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí,
ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie
napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní

nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a
dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).