Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 24. október 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Sžsk/53/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200672
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:5019200672.1

Rozhodnutie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný ako predseda
senátu (sudca spravodajca) a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky
senátu vo veci žalobcu: Q. P., nar. X. B. XXXX, F. W. XXX, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie,
Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 21. augusta 2019, č. 57151-2/2019-
BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 24 Sa 38/2019-41 z 26.

februára 2021 takto

r o z h o d o l :

I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta.

II. Účastníkom konania sa nepriznáva právo na náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Žalobca je slovenským občanom, ktorý v marci 2005 odišiel do Spojeného kráľovstva a od apríla 2006
tam vykonával zárobkovú činnosť ako operátor výroby. Na Slovensko sa vracal približne trikrát do roka
na návštevu svojej matky a v roku 2016 tu nadobudol vlastnú nehnuteľnosť. Potom, čo svoj pracovný
pomer v Spojenom kráľostve skončil výpoveďou, sa žalobca v marci 2019 vrátil na Slovensko a od 23.
apríla 2019 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie.

2. Dňa 23. mája 2019 žalobca požiadal pobočku žalovanej v Žiline o dávku v nezamestnanosti. V
žiadosti uviedol, že v Spojenom kráľovstve pracoval od roku 2005 až do 23. marca 2019 a že nepoberá
dávku v nezamestnanosti z členského štátu Európskej únie. K žiadosti pripojil vyhlásenie o bydlisku
na účely zachovania centra záujmov, podľa ktorého posledný pracovný pomer na dobu neurčitú trval
od 5. do 22. marca 2019 a bol ukončený dohodou. Zároveň vyhlásil, že počas pobytu tam sa s ním
nezdržiavala žiadne blízka osoba, v Slovenskej republike nevykonával žiadnu nezárobkovú činnosť. K

bývaniu v Spojenom kráľovstve rozporne uviedol, že býval vo vlastnej nehnuteľnosti - podnájme a na
Slovensku bude bývať vo vlastnej nehnuteľnosti. Ďalej predložil formulár U1, podľa ktorého získal dobu
zamestnania krytého poistením v Spojenom kráľovstve od 14. apríla 2015 do 6. apríla 2019, no jeho
pracovný pomer skončil výpoveďou zamestnanca a nemá nárok na dávky v nezamestnanosti podľa
práva tohto štátu. Okrem toho predložil žalobca aj formulár P45 finančnej správy Spojeného kráľovstva
(údaje o zamestnancovi, končiacom pracovný pomer) za rok 2019, v ktorých je ako jeho súkromná

adresa uvedená tá istá adresa v E. (Spojené kráľovstvo). Ďalej pripojil formuláre finančnej správy P60
o zaplatenej dani z príjmov v Spojenom kráľovstve za roky 2015 až 2019, na ktorých je vždy uvedená
tá istá rovnaká adresa.
3. Na doplnenie poskytnutých údajov pobočka 29. mája 2019 vykonala so žalobcom pohovorom, v rámci
ktorého doplnil: 1. v Spojenom kráľovstve býval od marca 2005 do 6. apríla 2019, zamestnanie bolo na
dobu neurčitú, vracal sa letecky trikrát za rok (v máji, v auguste a v decembri) na jeden až tri týždne; 2.

v Spojenom kráľovstve pracoval ako operátor výroby, posledný pracovný pomer skončil z dôvodov na
jeho strane, príjmy zdaňoval v Spojenom kráľovstve, na Slovensku daňové priznanie ani nepodával; 3. jeslobodnýabezdetný,počasjehopobytuvzahraničívSlovenskejrepublikezostalamatka;4.vSpojenom
kráľovstve býval v jednom podnájme za 10 rokov, od januára 2016 vlastní na Slovensku rodinný dom, v
ktorom má hlásený trvalý pobyt; 5. na Slovensku mal po celý čas bankový účet. V závere po poučení,

aby uviedol ďalšie skutočnosti a návrhy, vyslovene vyhlásil, že všetky skutočnosti už uviedol.
4. Pobočka v Žiline rozhodnutím z 30. mája 2019, č. 4039/2019-ZA-DvN, vyslovila, že žalobca nemá
nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v
znení neskorších predpisov a čl. 61 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie). Na odôvodnenie uviedla, že celková dĺžka

pobytu na území Spojeného kráľovstva a stabilná pracovná situácia svedčia o tom, že si nezachoval
centrum záujmov a bydlisko v Slovenskej republike. Preto sa naňho nevzťahuje čl. 65 ods. 2 a 5
základného nariadenia a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia podľa čl. 61 cit. nariadenia.
5. Žalobca v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu nesúhlasil so záverom, že mal bydlisko v Spojenom
kráľovstve, pretože na Slovensku mal nehnuteľnosť, za ktorú platil daň, poistenie a iné platby, a jeho
matka je tu umiestnená v domove dôchodcov. K odvolaniu pripojil pracovnú zmluvu z 26. októbra

2007, podľa ktorej pracoval u spoločnosti NCJ Pressings Ltd., potvrdenie o zaplatení daní a poistenia v
Spojenomkráľovstve,potvrdeniaozaplatenídaneznehnuteľnosti,poistnéhonapoistenie„Môjdomov“a
miestneho poplatku za komunálne odpady, ktoré sa týkali nehnuteľnosti v F., výpis z účtu vo Všeobecnej
úverovej banke, a.s., ale aj výpis z účtu v HSBC Nottingham, na ktorom boli zaznamenané platby za
letenky Ryanair alebo Wizzair v dňoch 17. novembra 201424. júla a 17. decembra 2015, 19. januára,

v auguste, 28. a 29. novembra 2016 a 21. mája 2018 a konečne výplatné pásky za august 2018 až
február 2019.
6. Žalovaná svojím rozhodnutím z 21. augusta 2019, č. 57151-2/2019-BA, zamietla toto odvolanie. Po
vykonaní podrobnej analýzy kritérií uvedených v čl. 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č.
987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov

sociálneho zabezpečenia, v platnom znení (vykonávacie nariadenie) dospela k záveru, že žalobca mal
počaszamestnaniavSpojenomkráľovstvevtomtoštáteajbydlisko.Zodpovedalatomustálosťatrvalosť
prítomnostivtomtoštáte,jehostabilnápracovnásituácia,stabilnábytovásituáciavSpojenomkráľovstve
a daňová rezidentúra v tomto štáte. Žalobca mal síce matku na Slovensku (v domove dôchodcov), z
ním predložených dokladov (potvrdení o kúpe leteniek) však nemožno zistiť, kedy a kam letel a ako

dlho sa tam zdržiaval. Žalovaná odkázala aj na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia č. U2, podľa ktorého zanechanie širšej rodiny v niektorom štáte nemôže
odôvodňovať zachovanie si bydliska v ňom. Zdôraznila tiež, že možnosť daná v čl. 65 ods. 2 základného
nariadenia je výnimkou z pravidla, a preto žalobca mal uplatniť nárok na dávku v Spojenom kráľovstve
a nemôže si vyberať, kde tak urobí. Na záver dodala, že vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, ani

pobyt matky v domove dôchodcov nepostačujú, aby tu mal zachované bydlisko.
7. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 24 Sa 38/2019-41 zamietol správnu žalobu proti tomuto
rozhodnutiu.Nepovažovalzasporné,žežalobcapracovalnaúzemíSpojenéhokráľovstvaatamzískané
doby poistenia v nezamestnanosti od 14. apríla 2015 do 6. apríla 2019 preukázal formulárom U1.
Sporným ostalo, či v žalobcovom prípade bolo možné aplikovať osobitné pravidlo sčítania dôb poistenia

podľa čl. 61 základného nariadenia. Na účely nároku na dávku v nezamestnanosti bolo rozhodujúce,
či si žalobca počas posledného zamestnania v Spojenom kráľovstve zachoval bydlisko na Slovensku.
Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovanej, ktorá na základe skutkových zistení správne
aplikovala čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a správne určila, že bydlisko žalobcu v posudzovanom
období bolo v Spojenom kráľovstve. Stotožnil sa s tým, že jeho pracovná situácia tam bola stabilná, že si

tamplnildaňovépovinnostiastabilnetambýval.ŽalobcasinehľadalpracovnúpríležitosťnaSlovenskua
dochádzal sem len za matkou, ktorá bývala v domove dôchodkov. Na základe toho dospel k rovnakému
záveru ako žalovaná, že jeho väzba na Spojené kráľovstvo bola silnejšia v porovnaním s väzbami na
Slovensko.
II.

Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej
8. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na
ďalšie konanie. Zopakoval, že v Spojenom kráľovstve nemal trvalé bydlisko a napriek tomu, že tam býval
viac ako 14 rokov, nemal úmysel sa tam trvale usadiť. Odchod
do Spojeného kráľovstva odôvodnil nepriaznivou pracovnou situáciou na Slovensku a nemožnosťou

nájsťsizamestnanie,pričomvjehoprípadepobytvSpojenomkráľovstveboldočasný.NaSlovenskumal
svoje zázemie, rodinu, využíval tu lekársku starostlivosť a plánoval svoju budúcnosť. Žalobca namietal,
že žalovaná okrem jeho výsluchu, vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia bydliska a predloženia
formulára U1 nevykonala žiadne ďalšie dokazovanie. Žalovaná nezisťovala úmysel žalobcu usadiť sav Spojenom kráľovstve alebo vrátiť sa na Slovensko, ktorý má byť pre vec zásadný. Žalobca tvrdil,
že jeho bytovú situáciu nebolo možné považovať za stabilnú, pretože sa sťahoval približne desaťkrát,
nepožiadal o status rezidenta ani o občianstvo Spojeného kráľovstva a trvalý pobyt, účet v banke, tiež

matku, za ktorou sa vracal dva až štyrikrát ročne, mal na Slovensku. Záverom zdôraznil, že správny
súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, pričom žalobca mal za to, že pojednávanie bude
nariadené, pretože navrhoval výsluch svedkov. Týmto spôsobom chcel žalobca poukázať na rozdielny
prístup žalovanej vo vzťahu k rozhodovaniu o dávke v nezamestnanosti výlučne vo vzťahu k osobám,
ktoré sa vrátili zo Spojeného kráľovstva.

9. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Vo vyjadrení sa pridržala svojho vyjadrenia k žalobe.
Dodala, že pri určovaní bydliska nie je rozhodujúci úmysel osoby. Žalobca v konaní o dávke v
nezamestnanosti neoznačil žiadne ďalšie dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o nedostatočne zistenom
skutkovom stave veci. Skutkový stav ani nerozporuje, len uvádza, že v jeho prípade bola nesprávne
aplikovaná právna norma. Bližšie však nekonkretizuje, v čom spočíva táto nesprávnosť.
III.

Posúdenie veci kasačným súdom
10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1.
augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu
(§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§

455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 203 ods. 2 SSP).
11.Kasačnýsúdsapredovšetkýmnestotožňujesnámietkou,žesprávnysúdvovecinesprávnerozhodol
bez nariadenia pojednávania. Podmienky, za ktorých správny súd nariadi pojednávanie, vymedzuje §
107 ods. 1 SSP (žiadosť účastníka, vykonávanie dokazovania, verejný záujem, potrebné na prejednanie
veci alebo ak to ustanovuje zákon). Žalobca tak mal možnosť podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP požiadať o

konanie pojednávanie, na čo bol osobitne a výrazne upozornený v poučení z 29. júla 2020 (č. l. 19), ktoré
mu bolo doručené 13. augusta 2020 (doručenka č. l. 21). V tomto smere treba poukázať aj na judikatúru
najvyššieho súdu, ktorá vyslovila, že správny súd na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy (§
250f Občianskeho súdneho poriadku) už nemusí žalobcu ani žalovaného či ďalších účastníkov vyzývať,
aby sa k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania vyjadrili. Takéto vyjadrenie sa tým posúva do

výlučnej dispozície účastníkov konania a je výslovne na nich, či budú na nariadení pojednávania trvať
(porov. rozsudok sp. zn. 10 Sžsk 2/2019, judikát R 18/2021). Žalobca však o nariadenie pojednávania
nepožiadal a zo súdneho spisu nevyplýva ani jeho záujem doplniť dokazovanie výsluchom svedkov.
Keďže žalobca o pojednávanie nepožiadal a kasačný súd nezistil ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP,
kvôli ktorému sa pojednávanie malo konať, správny súd postupoval správne, ak o veci rozhodol bez

pojednávania.
12. V prerokúvanej veci nebolo sporné, že žalobca nezískal pred podaním žiadosti o dávku v
nezamestnanosti obdobie poistenia uvedené v § 104 zákona č. 461/2003 Z. z. podľa slovenských
právnych predpisov, a tak išlo o to, či na tento účel možno započítať doby získané podľa iných právnych
predpisov. Žalobca bol pred rokom 2019 zamestnaný a sociálne poistený v Spojenom kráľovstve, takže

podliehal podľa čl. 2 základného nariadenia jeho koordinačným pravidlám, a na tom sa nič nezmenilo ani
vystúpením Spojeného kráľovstva z Európskej únie (porov. čl. 32 ods. 1 Dohody o vystúpení Spojeného
kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a Európskeho spoločenstva pre atómovú
energiu). Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia má cezhraničný pracovník zásadne
nárok na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov toho štátu, v ktorom bol naposledy

zamestnaný. Zmyslom tohto pravidla je jednak brániť diskriminácii cezhraničných pracovníkov (porov.
čl. 4 a odôvodnenie 17 preambuly základného nariadenia), jednak zabezpečovať, že každý členský
štát znáša zásadne náklady na dávky v nezamestnanosti len takej oprávnenej osoby, ktorá do jeho
systémusociálnehozabezpečeniaprispievala.Ustanoveniačl.65ods.2prvávetaačl.65ods.5písm.a)
základnéhonariadeniaupravujúvýnimkuprepracovníkov,ktorísipočasposlednejčinnostizamestnanca

v inom členskom štáte zachovali svoje bydlisko v pôvodnom členskom štáte a buď tam zostávajú bývať
naďalej, alebo sa tam po skončení činnosti zamestnanca vrátia. Podľa tohto článku by tak žalobcovi
mohol vzniknúť nárok na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, ako keby
sa na neho tieto právne predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca v Spojenom
kráľovstve, len ak si počas tohto obdobia na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko.

13. Pojem bydlisko na účely základného nariadenia (a teda aj na účely čl. 65 ods. 2) definuje čl. 1 písm.
j) základného nariadenia, podľa ktorého bydlisko znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Tento
pojem má v práve Únie svoj autonómny obsah (porov. rozsudok Súdneho dvora z 25. februára 1999
vo veci C-90/97, Robin Swaddling v. Adjudication Officer, ods. 28), takže ho nemožno stotožňovať strvalým pobytom alebo prechodným pobytom podľa zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov
Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky. Súdny dvor už vo svojej judikatúre
vyslovil záver, že ak pracovník má stabilné zamestnanie v určitom členskom štátu, tak sa predpokladá,

že tam má aj bydlisko, no táto domnienka je vyvrátiteľná (rozsudok z 8. júla 1992 vo veci C-102/91,
Koch, ods. 22). Bližší spôsob určenia bydliska upravuje čl. 11 vykonávacieho nariadenia, ktorý kodifikuje
kritériá vypracované judikatúrou Súdneho dvora, ktoré možno zohľadniť pri určovaní uvedeného centra
záujmov (porov. napríklad rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014 vo veci C-394/13, B., ods. 34).
14.Ustanoveniečl.11ods.1vykonávaciehonariadeniaobsahujedemonštratívnyvýpočetkritériíurčenia

bydliska, pričom žiadne kritérium nemá prednosť pred ostatnými. Kritériami na určenie centra záujmov
podľa vykonávacieho nariadenia sú najmä: dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských
štátov a situácia dotknutej osoby (vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti,
predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania
každej pracovnej zmluvy; jej rodinného stavu a rodinných väzieb; vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej
činnosti; v prípade študentov zdroja ich príjmov; jej bytovej situácie, najmä toho či je stabilná; členského

štátu,ktorýsapovažujezamiestobydliskaosobynadaňovéúčely).Bydliskourčitejosobysatakvprvom
rade určuje na základe objektívnych kritérií vymedzených v citovanom ustanovení. Až podľa čl. 11 ods. 2
cit. nariadenia platí, že ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa
uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci
považujeúmyseltejtoosoby,takakovyplývazuvedenýchskutočnostíaokolností,najmädôvody,ktoréju

viedlikpresťahovaniu.Úmyseldotknutejosobyjetaklensubsidiárnymspôsobomurčeniajejbydliska,ak
kritériá podľa odseku 1 nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu. Okrem toho z citovaného ustanovenia
tiež vyplýva, že úmysel osoby sa posudzuje na základe objektívnych skutočností a okolností, a preto
nestačí len jej tvrdenie, že mala úmysel za miesto svojho bydliska považovať Slovenskú republiku.
15. Kasačný súd sa stotožňuje so závermi správneho súdu, ako aj žalovanej, že zistený skutkový stav

poskytuje dostatočnú oporu pre záver o bydlisku žalobcu v Spojenom kráľovstve na základe čl. 11 ods.
1 vykonávacieho nariadenia.
a) Žalobca odišiel do Spojeného kráľovstva v roku 2005. Celkovo tam býval z vlastného rozhodnutia 14
rokov, čo samo osebe zásadne spochybňuje jeho tvrdenie, že išlo len o prechodný stav. Na Slovensko
sa vracal niekoľkokrát ročne (máj, august a december) na niekoľko dní až niekoľko týždňov. Odhliadnuc

od toho, že ním predložené doklady o nákupe leteniek jasne nevysvetľujú, kto, kedy, odkiaľ a kam letel,
záver o tom, že na Slovensko sa vracal niekoľkokrát ročne, nepoprel žalobca ani v správnej žalobe.
Zistený skutkový stav však nepodporuje jeho tvrdenie, že sa sem vracal „pri každej možnej príležitosti“,
pretože je zrejmé, že sa sem nevracal napríklad každý víkend alebo v podobne častých intervaloch.
Naopak, v Spojenom kráľovstve sa zdržiaval prevažnú časť roka v ucelených, niekoľkomesačných

obdobiach. Celková dĺžka a trvalosť prítomnosti žalobcu na území Spojeného kráľovstva v porovnaní so
Slovenskom tak vedie k záveru, že miestom jeho bydliska bolo Spojené kráľovstvo.
b) Žalobca tam zároveň pracoval na dobu neurčitú. Zistený skutkový stav a jeho vlastné tvrdenia
počas konania pred organizačnými zložkami žalovanej vyvracajú jeho neskoršiu námietku, že jeho
práca nebola stabilná. On sám totiž uviedol, že pracoval len pre dvoch zamestnávateľov, a predložil

pracovnú zmluvu z roku 2007 (!), teda z obdobia viac než 12 rokov pred dátumom jeho návratu na
Slovensko. Počas pobytu v Spojenom kráľovstve nehľadal pracovné príležitosti na Slovensku, z čoho
možno vyvodiť jeho orientáciu na pracovný trh tohto štátu. Práca, ktorú žalobca vykonával (operátor
výroby),nespočívalavovysielanínarôznemiestavrôznychštátochazvyčajnesavykonávalanamieste,
kde pracoval. Charakter práce a trvalosť a dĺžka pracovného pomeru žalobcu v Spojenom kráľovstve

tak takisto vedie k záveru, že centrum jeho záujmov sa nachádzalo tam.
c) Pokiaľ ide o rodinnú situáciu, žalobca pred odchodom do Spojeného kráľovstva bol a zostal slobodný
a bezdetný. V Slovenskej republike bývala len jeho matka, ktorá bola umiestnená v domove dôchodcov
a hoci ju pravidelne navštevoval, nebola naňho odkázaná (porov. rozsudok najvyššieho správneho
súdu sp. zn. 9 Sžsk 88/2020). Kritérium rodinnej situácie navyše týka len tzv. úzkej rodiny, t. j.

rodinných príslušníkov v zmysle čl. 1 písm. i) bodu 2 základného nariadenia, ktorými sú manžel alebo
manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené dospelé deti. Rozširovanie rodinných väzieb, ktoré by mali
byť rozhodné pre zachovanie si bydliska v pôvodnom členskom štáte, aj na širšiu rodinu by totiž viedlo k
rozširovaniu oblasti uplatnenia čl. 65 základného nariadenia, čo v zásade nie je prijateľné (porov. v tomto
zmysle aj odôvodnenie 9 preambuly rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho

zabezpečenia U2).
d) K nezárobkovej činnosti žalobca nič neuviedol, takže toto kritérium nie je nápomocné pre určenie
jeho bydliska.e) Bytová situácia žalobcu v Spojenom kráľovstve bola takisto stabilná. Pred organizačnými zložkami
žalovanej totiž udával, že 10 rokov býval v tom istom prenájme. Až v správnej žalobe toto svoje
tvrdenie pozmenil tak, že viackrát menil miesto bývania. Na formulároch P45 a P60, ktoré predložil,

však minimálne od roka 2015 figuruje tá istá súkromná adresa žalobcu v E.. Žalobca síce od roku
2016 vlastní na Slovensku dom, táto okolnosť však pri posudzovaní bydliska nie je rozhodná. Nie je
neobvyklé, že ľudia si zakúpia nehnuteľnosť aj na inom mieste než v mieste svojho bydliska (napríklad
prázdninové alebo víkendové domy, chalupy a pod.). Zo zisteného skutkového stavu totiž nevyplýva, že
by žalobca v rozhodujúcom období v tomto dome aj skutočne pravidelne býval, čo vzhľadom na jeho

prácu v Spojenom kráľovstve ani prakticky nebolo možné, a tak možno vlastníctvo takejto nehnuteľnosti
hodnotiť rovnako ako vlastníctvo akejkoľvek inej majetkovej hodnoty. Zhodnotením bytovej situácie
žalobcuvposudzovanomobdobítakmožnokonštatovať,žesvedčívprospechjehobydliskavSpojenom
kráľovstve.
f)DaňovépovinnostisižalobcaplnilvSpojenomkráľovstve,čovyplývazpredloženéhoformulárabritskej
finančnej správy P60. Aj to svedčí v prospech jeho bydliska tam, nie v Slovenskej republike

16. Ďalšie skutočnosti, na ktoré žalobca počas konania poukazoval ako na dôkaz svojho bydliska na
Slovensku, nemajú z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia význam. Sama okolnosť, že
žalobcanepožiadalopriznaniebritskéhoobčianstva,neznamená,žebyvSpojenomkráľovstvenemohol
maťbydlisko.Štátneobčianstvojetotižvýraznéhoosobitnéhoabližšiehovzťahukurčitémuštátunežlen
stredisko životných záujmov. Ako už bolo uvedené skôr, pojem bydliska podľa čl. 1 písm. j) základného

nariadenia nemožno stotožňovať ani s trvalým alebo prechodným pobytom podľa právnych predpisov
niektorého štátu. Preto ani na účely čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie je podstatné, či žalobca
niekde trvalý pobyt nahlásený mal (Slovensko) a niekde ho zasa nemal (Spojené kráľovstvo). Doklady o
platbe dane z nehnuteľností, poistenia a ďalších nákladov spojených s nehnuteľnosťou nemajú význam
pre určenie bydliska, pretože ide o bežné náklady spojené s vlastníctvom akéhokoľvek majetku, nech sa

nachádza kdekoľvek. Sporenie, poistenie, bežný účet v Slovenskej republiky (navyše popri bežnom účte
aj v Spojenom kráľovstve), ale ani lekárska starostlivosť nemajú so strediskom záujmov a bydliskom
žiaden súvis už preto, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje
využívať tieto služby kdekoľvek v Európskej únii, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu
Európskej únie.

17. Nemožno súhlasiť ani s námietkou žalobcu, že žalovaná neskúmala pri určení bydliska jeho úmysel
alebo to, že tu plánoval svoju budúcnosť. Sama okolnosť, že osoba subjektívne považuje alebo chce
považovať určitý štát za svoje bydlisko, totiž nemôže prevážiť nad objektívnymi kritériami podľa čl. 11
ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Tým samozrejme nie je vylúčené, že osoba, ktorá má podľa týchto
kritérií bydlisko v určitom štáte, môže subjektívne pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa

narodila, vyrástla, v ktorom sa hovorí jej známym jazykom či ktorého kultúra jej je bližšia. To však môže
mať pre určenie jej bydliska na účely základného nariadenia význam len v tom rozsahu, v akom je to
možnézohľadniťpodľacitovanéhočl.11vykonávaciehonariadenia.Akovšakužbolouvedené,prípadné
skúmanie úmyslu žalobcu by prichádzalo do úvahy podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia len za
predpokladu, že by kritériá uvedené v čl. 11 ods. 1 neviedli k jednoznačnému ustáleniu bydliska.

18. Kasačný súd sa tak stotožňuje so záverom správneho súdu, že žalovaná v preskúmavanom
rozhodnutí vyhodnotila všetky také skutočnosti, ktoré sú relevantné pre určenie bydliska žalobcu v
rokoch 2005 až 2019 z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Rovnako vyhodnotila všetky
ďalšie skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, a dospela k záveru, že na určenie bydliska nie sú
podstatné. Preskúmavané rozhodnutie spolu s rozhodnutím pobočky podľa názoru kasačného súdu

vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu (§ 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.) a je z
neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola žalovaná vedená
pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala (porov. § 209
ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.). Len pre úplnosť kasačný súd dodáva, že sám žalobca mal podľa § 196
ods. 6 cit. zák. navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Ten však najneskôr pri pohovore 29. mája

2019 vyhlásil, že všetky skutočnosti už uviedol a žiadne nové dôkazy nežiadal.
IV.
Záver
19. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že rozsudok správneho súdu,
ktorým bola správna žaloba žalobcu zamietnutá, je správny. Kasačná sťažnosť žalobcu tak nie dôvodná,

a preto ju kasačný súd podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol.
20. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 168 ods. 1 a § 467 ods. 1 SSP, keď
žalobca vo veci úspech nemal a žalovaná ho síce mala, kasačný súd však nezistil dôvody, aby jej nárok
na náhradu trov priznal.21. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.