Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. september 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/44/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119206487
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1119206487.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a

členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: Q. H.
X., K.. XX.XX.XXXX, O. XXX XX W. Č.. XXX, zast. euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom,
Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. marca
2022, č.k. 22C/21/2019-123, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca (po právoplatnom
zamietnutí jej časti „prvým“ rozsudkom č.k. 22C/21/2019-73 zo dňa 12.06.2020 - pozn. odvolacieho
súdu)domáhaluloženiapovinnostižalovanémuzaplatiťmu1.000eurtitulomnáhradynemajetkovejujmy
a 1.243,72 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.243,72 eur od 06.05.2019
do zaplatenia titulom náhrady trov obhajoby. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia zhrnul genézu konania pred jeho rozhodnutím prvým rozsudkom.
Najskôr uviedol, že veci, vedené pod sp. zn. 22C/21/2019 a 12C/23/2019 spojil na spoločné konanie,
keďže v jednej sa žalobca žalobou doručenou súdu dňa 14.05.2019 od žalovaného domáhal náhrady
nemajetkovej ujmy 3.267 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 06.05.2019 do
zaplatenia titulom nezákonného obmedzenia osobnej slobody (keď bol od 07.03.1994 do 14.06.1994
vo výkone trestu), a v druhej doručil súdu v rovnaký deň žalobu o náhradu škody titulom trov obhajoby
vo výške 1.243,72 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 06.05.2019 do zaplatenia.

Konštatoval,žeobežalobybolizdôvodnenénarovnakomskutkovomzáklade.žerozsudkomOkresného
súdu Michalovce (ďalej len „OS Michalovce“) sp. zn. 4T/457/92 zo dňa 15.12.1992 bol žalobca uznaný
vinným z trestného činu nenastúpenia civilnej služby podľa ust. § 272a Tr. zák. a odsúdený na trest
odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 12 mesiacov.
Rozsudkom OS Michalovce sp. zn. 4T/284/93 zo dňa 27.07.1993 bol znova odsúdený z rovnakého
dôvodu, a to na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne, pričom v odvolacom
konaní bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5To/237/93 zo dňa 15.09.1993 tento trest

zmenený na peňažný vo výške 3.000,- Sk. Žalobca tvrdil, že v dôsledku druhého odsúdenia bol prvý
podmienečný trest premenený na nepodmienečný. Žalobca bol vo výkone trestu od 07.03.1994 do
14.06.1994, kedy bol podmienečne prepustený uznesením Okresného súdu Košice I. sp. zn. PP 109/94.
Následne uznesením OS Michalovce č.k. 4Nt/22/2017-20 zo dňa 09.01.2018 bol zrušený rozsudok OSMichalovce sp. zn. 4T/284/93 zo dňa 27.07.1993 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 5To/237/93 zo dňa 15.09.1993. V dôsledku toho boli zrušené aj všetky nadväzujúce rozhodnutia.
Rozsudkom OS Michalovce č.k. 4T/284/1993-63 zo dňa 17.04.2018 bol žalobca oslobodený spod

obžaloby. Uplatnil si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy 3.267 eur titulom nezákonného obmedzenia
osobnej slobody za obdobie od 07.03.1994 do 14.06.1994 a aj náhradu škody titulom trov obhajoby
vo výške 1.243,72 eur za konania, ktoré viedli k zrušeniu nezákonných rozhodnutí (rozsudok OS
Michalovce sp. zn. 4T/284/93 zo dňa 27.07.1993 a rozsudok KS Košice sp. zn. 5To/237/93 zo dňa
15.09.1993) a oslobodeniu žalobcu spod obžaloby. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na argumenty

žalovaného, ktorý žiadal žalobu zamietnuť, ako i na argumenty žalobcu, ktorý jej žiadal vyhovieť.

3. Konštatoval, že prvým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.000 eur titulom
náhrady nemajetkovej ujmy a 1.243,72 eur spolu s príslušenstvom titulom náhrady trov obhajoby a
vo zvyšnej časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobu zamietol. Na odvolanie žalovaného
Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 10Co/85/2020 zo dňa 30.11.2021 zrušil rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti o trovách konania a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu vyplýva,
že je nepochybné, že rozsudkom OS Michalovce sp. zn. 4T/284/93 zo dňa 27.07.1993 v spojení s
rozsudkom KS Košice sp. zn. 5To/237/93 zo dňa 15.09.1993, ktoré boli následne zrušené a žalobca
bol spod obžaloby oslobodený, bol žalobcovi uložený peňažný trest 3.000 Sk, a nie nepodmienečný

trest odňatia slobody, preto nemohol bez ďalšieho obstáť záver súdu prvej inštancie o tom, že práve
na základe tohto rozhodnutia žalobca vykonal trest odňatia slobody a neskôr bolo rozhodnutie o treste
zrušené.Odvolacísúduviedol,žeanisámžalobcavžalobetaktoneargumentovalapoukazovalnato,že
v dôsledku tohto druhého odsúdenia bol prvý podmienečný trest, ktorý mu bol uložený iným rozsudkom,
a to rozsudkom OS Michalovce sp. zn. 4T/457/1992 zo dňa 15.12.1992, premenený na nepodmienečný.

Zuvedenéhodôvodupotomnemoholobstáťanizáveroexistenciipríčinnejsúvislostimedzirozhodnutím
o treste odňatia slobody a o nemajetkovej ujme, keďže súd prvej inštancie príčinnú súvislosť skúmal
len medzi rozhodnutím o peňažnom treste a nemajetkovou ujmou žalobcu, ktorú však tvrdil v súvislosti
s vykonaným trestom odňatia slobody. Rovnako odvolací súd považoval odvolaciu námietku ohľadom
vzniku nároku na náhradu trov obhajoby v príčinnej súvislosti s právnym titulom uplatneného nároku za

dôvodnú, pretože aj zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku je zrejmé, že nároky tam uvedené,
teda aj náhradu trov obhajoby v trestnom konaní, žalobca uplatnil v súvislosti s nezákonným väznením
- rozhodnutím o treste. Vzhľadom na uvedené uložil povinnosť súdu prvej inštancie opätovne posúdiť
aj žalovaným vznesenú námietku premlčania.

4. Uviedol, že po vrátení veci nariadil pojednávanie, na ktorom poukázal právny zástupca žalobcu na
to, že prvé odsúdenie žalobcu bolo premenené na nepodmienečný trest odňatia slobody v dôsledku
druhého odsúdenia, v rámci ktorého žalobca dostal len peňažný trest. Mal za to, že žalobca bol vo
väzení nesprávne. Poverený zástupca žalovaného považoval žalobu za nepreukázanú, zároveň dodal,
že žalobca nepredložil ním citované rozsudky ohľadom premeny trestu.

5. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca bol vo výkone trestu odňatia slobody v Košiciach od
07.03.1994 do 14.06.1994 na základe rozhodnutia Okresného súdu Michalovce sp. zn. 4T/457/92,
prepustený bol Okresným súdom Košice I (sp. zn. PP 109/94) s podmienkou na 1 rok (podľa potvrdenia
Archívu Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 04.09.2018 o výkone väzby a trestu odňatia slobody).

Z návrhu na povolenie obnovy konania zo dňa 18.09.2017 adresovaného OS Michalovce zistil, že
žalobca navrhol povoliť obnovu konania vedeného na OS Michalovce pod sp. zn. 4T/284/93 a následne
zrušiť rozsudok OS Michalovce sp. zn. 4T/284/93 zo dňa 27.07.1993 a ďalšie obsahovo nadväzujúce
rozhodnutia z dôvodu porušenia zásady ne bis idem. Uznesením OS Michalovce č.k. 4Nt/22/2017-20
zo dňa 09.01.2018 bola povolená obnova konania v prospech odsúdeného žalobcu a zároveň zrušený

rozsudok OS Michalovce sp. zn. 4T/284/1993 zo dňa 27.07.1993 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5To/237/93 zo dňa 15.09.1993. Rozsudkom OS Michalovce č.k. 4T/284/1993-63
zo dňa 17.04.2018 bol žalobca (pre ustúpenie prokurátora od obžaloby) oslobodený spod obžaloby
sp. zn. Pv 719/1993 zo dňa 07.07.1993, podanej pre trestný čin nenastúpenia civilnej služby podľa
§ 272a Tr. zák. účinného do 31.12.2005 na tom skutkom základe, že napriek tomu, že v zmysle

povolávacieho príkazu mal dňa 03.05.1993 nastúpiť civilnú službu, ktorú však v úmysle trvale sa vyhnúť
nenastúpil.Tentorozsudoknadobudolprávoplatnosťdňa17.04.2018.Zvyúčtovaniatrovobhajoby(ktoré
aj podrobne rozpísal) zistil, že právny zástupca žalobcu vyúčtoval žalobcovi titulom nákladov právneho
zastúpenia vo vyššie uvedenej veci 1.243,72 eur za 4 úkony právnej služby vo výške 300,26 eur(prevzatie veci dňa 18.09.2017, návrh na povolenie obnovy konania dňa 18.09.2017, verejné zasadnutie
dňa 09.01.2018 a hlavné pojednávanie dňa 17.04.2018) a za cestovné a náhradu za stratu času vo
výške 943,46 eur. Z príjmového dokladu č. 1/2018 vyplýva, že právny zástupca prijal od žalobcu dňa

26.06.2018 sumu 1.243,72 eur v hotovosti za právne služby. Konštatoval, že podľa žiadosti žalobcu o
odškodnenie a zadosťučinenie zo dňa 05.11.2018 adresovanej Ministerstvu spravodlivosti SR si žalobca
uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.267 eur podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a náhradu trov obhajoby vo výške 1.243,72 eur. Ministerstvo spravodlivosti
SR oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody zo dňa 25.04.2019

žiadosti žalobcu nevyhovelo a vyhodnotilo ju za nedôvodnú pre nepreukázanie kumulatívneho splnenia
zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci.

6. Vec posúdil právne podľa ust. § 1 ods. 1 a 2, § 6 ods. 1 a 2, § 8, § 9 ods. 1, § 10, § 20, § 23 zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), § 101 Obč. zák. a článku 5 ods. 5 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“) a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je
dôvodná.

7. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca bol rozsudkom OS Michalovce sp. zn.
4T/457/92 zo dňa 15.12.1992 uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia civilnej služby podľa ust. §

272a Tr. zák. a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na
skúšobnú dobu 12 mesiacov (prvé odsúdenie). Rozsudkom OS Michalovce sp. zn. 4T/284/93 zo dňa
27.07.1993 bol znova odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov nepodmienečne, pričom
rozsudkom KS Košice sp. zn. 5To/237/93 zo dňa 15.09.1993 bol uvedený trest zmenený na peňažný
vo výške 3.000 Sk (druhé odsúdenie). Potvrdením Archívu ZVaJS mal preukázané, že žalobca bol vo

výkone trestu od 07.03.1994 do 14.06.1994 (100 dní), a to na základe rozhodnutia OS Michalovce sp.
zn. 4T/457/92 zo dňa 15.12.1992 (prvé odsúdenie). Žalobca podal návrh na povolenie obnovy konania
vedeného na OS Michalovce pod sp. zn. 4T/284/93 a zrušenie rozsudku sp. zn. 4T/284/93 zo dňa
27.07.1993 (druhé odsúdenie) z dôvodu porušenia zásady „nie dvakrát o tej istej veci“. Na tento návrh
OS Michalovce uznesením č.k. 4Nt/22/2017-20 zo dňa 09.01.2018 zrušil rozsudok OS Michalovce sp.

zn. 4T/284/93 zo dňa 27.07.1993 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice sp. zn. 5To/237/93 zo
dňa 15.09.1993. Rozsudkom č.k. 4T/284/1993-63 zo dňa 17.04.2018 bol žalobca spod obžaloby pre
trestný čin nenastúpenia civilnej služby podľa ust. § 272a Tr. zák. oslobodený, pretože prokurátor na
hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 17.04.2018.

8. Ustálil, že žalobca sa náhrady škody a nemajetkovej ujmy domáhal nepochybne na základe rozsudku
OSMichalovcesp.zn.4T/284/93zodňa27.07.1993vspojenísrozsudkomKSKošicesp.zn.5To/237/93
zo dňa 15.09.1993 (druhé odsúdenie), ktorými mu však bol uložený peňažný trest. V súvislosti s
uvedenými rozhodnutiami žalobca nevykonal trest odňatia slobody, čo vyplýva aj z potvrdenia Archívu
Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 04.09.2018. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca mal za

to, že vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutia mu bol podmienečný trest odňatia slobody uložený
rozsudkom OS Michalovce sp. zn. 4T/457/92 zo dňa 15.12.1992 (prvé odsúdenie) premenený na
nepodmienečný, a preto mal nárok si uplatniť náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Uvedené rozhodnutie
však súdu nepredložil a nebolo ani súčasťou pripojeného spisu OS Michalovce sp. zn. 4T/284/1993 (sp.
zn. 4Nt/22/2017).

9. Vyhodnotil, že hoci bol rozsudok OS Michalovce sp. zn. 4T/284/93 zo dňa 27.07.1993 v spojení s
rozsudkom KS Košice sp. zn. 5To/237/93 zo dňa 15.09.1993 neskôr na základe návrhu žalobcu na
povolenie obnovy konania zrušené a žalobca bol spod obžaloby oslobodený rozsudkom OS Michalovce
č.k. 4T/284/1993-63 zo dňa 17.04.2018, je nepochybné, že trest odňatia slobody, v súvislosti s ktorým sa

žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, nebol vykonaný na základe ním označených rozhodnutí
o treste. Dospel potom k záveru, že v prípade uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
neboli splnené predpoklady na vznik zodpovednosti štátu za škodu, keďže medzi žalobcom uvedenými
rozhodnutiami, na základe ktorých si daný nárok uplatnil, a tvrdenou nemajetkovou ujmou nie je daná
príčinná súvislosť. V tejto súvislosti uviedol, že žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy z

dôvodu vykonaného trestu odňatia slobody v trvaní 100 dní, v konaní však nepreukázal, že by trest
odňatia slobody vykonal na základe rozhodnutí, ktoré boli následne zrušené. Prijal tiež záver, že žalobca
neuniesol bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu vzniku nemajetkovej
ujmy, keďže na preukázanie svojich tvrdení nič nenavrhol (tu súd prvej inštancie pre podporu svojejargumentáciepoukázalnarozhodnutieKSBratislavasp.zn.8Co/162/2019zodňa14.04.2020,zktorého
citoval). Žalovaným vznesenú námietku premlčania vyhodnotil za nedôvodnú, keď si osvojil právne
závery odvolacieho súdu vyslovené v zrušujúcom uznesení sp. zn. 10Co/85/2020 zo dňa 30.11.2021,

podľa ktorých nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy nie je premlčaný (tieto závery aj citoval).
Žalobu v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol z dôvodu, že neboli kumulatívne splnené
predpoklady na vznik zodpovednosti štátu za škodu.

10. Nárok žalobcu na náhradu škody titulom trov obhajoby, ktoré mu vznikli v súvislosti s konaním

o povolenie obnovy konania a následným konaním, v rámci ktorého došlo k jeho oslobodeniu
spod obžaloby, zamietol pre premlčanie, keď prihliadol na žalovaným dôvodne vznesenú námietku
premlčania. Ustálil, že žalobca sa domáhal náhrady škody titulom rozhodnutia o treste - rozsudkom
OS Michalovce sp. zn. 4T/284/93 zo dňa 27.07.1993 a rozsudkom KS Košice sp. zn. 5To/237/93 zo
dňa 15.09.1993, ktoré boli zrušené uznesením OS Michalovce č.k. 4Nt/22/2017-20 zo dňa 09.01.2018
a žalobca bol rozsudkom OS Michalovce č.k. 4T/284/1993-63 zo dňa 17.04.2018, právoplatným dňa

17.04.2018, oslobodený spod obžaloby. Vysvetlil premlčanie i inštitút námietky premlčania, a keďže
žalovaný takúto námietku vzniesol, posúdil ju prednostne a prijal záver, že žalobca uplatnil premlčaný
nárok. Poukázal na to, že rozsudok OS Michalovce č.k. 4T/284/1993-63 zo dňa 17.04.2018, ktorým bol
žalobca oslobodený spod obžaloby, nadobudol právoplatnosť dňa 17.04.2018. Jednoročná premlčacia
doba podľa ust. § 23 zák. č. 58/1969 Zb. potom uplynula dňom 17.04.2019. Vyhodnotil, že ak bola žaloba

podaná na súde dňa 14.05.2019, bola podaná po uplynutí zákonom stanovenej premlčacej doby. V tejto
súvislosti vysvetlil, že ust. § 22 ods. 1 a 2 zák. č. 58/1969 Zb. sa vzťahuje na premlčanie všetkých práv
podľa zákona č. 58/1969 Zb., avšak s výnimkou práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbečitreste,ktoréupravujeust.§23zák.č.58/1969Zb.atotopočítalensjedinouobjektívnoulehotou
v dĺžke jedného roka, pričom táto premlčacia lehota začína plynúť dňom právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým došlo k zastaveniu trestného stíhania. S poukazom na žalovaným dôvodne vznesenú námietku
premlčania žalobu aj v časti požadovaného nároku na náhradu škody titulom trov obhajoby zamietol.

11. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. (v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods.
3 C.s.p.) a v konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho

konania nepriznal, pretože si nárok na ich náhradu neuplatnil.

12. Proti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie a
žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. V odvolaní uviedol, že ho podáva proti celému
rozsudku z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatoval, že jeho žaloba bola zamietnutá

z dôvodu premlčania, keď súd prvej inštancie dospel k záverom, že oslobodzujúci rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 17.04.2018, že podľa ust. § 23 zák. č. 58/1969 Sb. je premlčacia lehota 1 rok, že táto
uplynula 17.04.2019, a keďže žaloba bola súdu doručená až 17.05.2019, pokladal súd ním uplatnený
nárok za premlčaný. S týmto záverom nesúhlasil, keď poukázal na to, že uplatnenie nároku na súde je
v zmysle ust. § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Sb. podmienené jeho predbežným prejednaním u žalovaného.

I keď je lehota podľa ust. § 23 cit. zák. jednoročná, táto však počas predbežného prejednávania nároku
(najdlhšie 6 mesiacov) nebeží. Uviedol, že žalovaného požiadal po právoplatnosti oslobodzujúceho
rozsudku (17.04.2018) o odškodnenie dňa 5.11.2018, pričom žalovaný dňa 25.04.2019 jeho nárok
odmietol. Od právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku (17.04.2018) do podania žaloby (14.05.2019)
prešiel 1 rok a 27 dní, pričom od tohto času je potrebné odpočítať podľa ust. § 9 ods. 1 a § 22 ods.

3 cit. zák. dobu 5 mesiacov a 20 dní (od 5.11.2018 do 25.04.2019), počas ktorej žalovaný predbežne
prejednával jeho nárok. Mal potom za to, že žalobu podal včas. Na podporu svojho tvrdenia poukázal
na vysvetlivky k § 23 zák. č. 58/1969 Sb., podľa ktorých dochádza k zastaveniu behu premlčacej lehoty
podľa § 22 ods. 3 cit. zák., pretože aj tento nárok musí byť predbežne prerokovaný podľa § 9 cit. zák..

13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

14. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutýrozsudok,prejednalodvolaniebeznariadeniaodvolaciehopojednávania(keďžedokazovanie
nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť) a dospel k záveru, že ak súd prvej inštancie žalobu žalobcu

zamietol,rozhodolsprávne.Odvolacísúdpodľaust.§219ods.3C.s.p.verejnevyhlásilrozsudok,ktorým
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.15. V prvom rade považuje odvolací súd (i s odkazom na ním v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení
sp. zn. 10Co/85/2020 prijaté závery) za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
správne ustálil skutkový stav, ktorý napokon ani žiadna zo sporových strán nerozporovala, a zároveň

ustanovenia, podľa ktorých bola vec súdom prvej inštancie právne posúdená, taktiež sporné neboli a
odvolací súd na ne odkazuje. V odvolacom prieskume vychádzal odvolací súd z už preukázaných a
nesporných skutočností, ktoré pre prehľadnosť zopakuje.

16. Žalobca bol rozsudkom OS Michalovce sp. zn. 4T/457/92 zo dňa 15.12.1992 uznaný vinným z

trestnéhočinunenastúpeniacivilnejslužbypodľaust.§272aTr.zák.aodsúdenýnatrestodňatiaslobody
v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 12 mesiacov (prvé odsúdenie).
RozsudkomOSMichalovcesp.zn.4T/284/93zodňa27.07.1993bolnásledneodsúdenýnatrestodňatia
slobody v trvaní šesť mesiacov nepodmienečne, ale rozsudkom KS Košice sp. zn. 5To/237/93 zo dňa
15.09.1993 bol uvedený trest zmenený na peňažný vo výške 3.000 Sk (druhé odsúdenie).

17. Žalobca podal návrh na povolenie obnovy konania vedeného na OS Michalovce pod sp. zn.
4T/284/93 a zrušenie rozsudku sp. zn. 4T/284/93 zo dňa 27.07.1993 (druhé odsúdenie), ktorému bolo
vyhovené. OS Michalovce najskôr uznesením č.k. 4Nt/22/2017-20 zo dňa 09.01.2018 zrušil rozsudok
OS Michalovce sp. zn. 4T/284/93 zo dňa 27.07.1993 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Košice
sp. zn. 5To/237/93 zo dňa 15.09.1993 a následne rozsudkom č.k. 4T/284/1993-63 zo dňa 17.04.2018

(právoplatným dňa 17.04.2018) žalobcu spod obžaloby sp. zn. Pv 719/1993 zo dňa 07.07.1993 pre
trestný čin nenastúpenia civilnej služby podľa ust. § 272a Tr. zák. oslobodil. V tomto konaní, teda najskôr
v konaní o povolenie obnovy konania, v ktorom bol pôvodne druhý raz odsúdený na peňažný trest
3.000 Sk, a následne (po zrušení pôvodného rozsudku o vine a uložení peňažného trestu 3.000 Sk)
v „obnovenom“ konaní sp. zn. 4T/284/1993, v ktorom bol spod obžaloby oslobodený, vznikli žalobcovi

trovy obhajoby v žalovanej a súdom prvej inštancie ustálenej výške.

18. Rovnako nebolo v konaní sporné a potvrdením Archívu ZVaJS bolo aj preukázané, že žalobca bol
vo výkone trestu od 07.03.1994 do 14.06.1994 (100 dní), a to na základe rozhodnutia OS Michalovce
sp. zn. 4T/457/92.

19. Nesporné je tiež, že žalobca (po zrušení druhého odsúdenia) požiadal žalovaného podaním,
doručeným mu 05.11.2018, o odškodnenie a zadosťučinenie. Vo svojej žiadosti zhrnul vyššie uvedené
skutočnosti a tvrdil, že v dôsledku druhého odsúdenia, ktoré bolo následne zrušené (a spod obžaloby
bol oslobodený) bol podmienečný trest, ktorý mu bol uložený v prvom odsúdení, premenený na

nepodmienečný, a že tento vykonal. V dôsledku zrušenia druhého odsúdenia stratilo svoj význam aj
rozhodnutie o premene trestu (uloženom v prvom odsúdení). Tvrdil, že nezákonným uväznením mu
vznikla škoda a nemajetková ujma a ďalšia škoda mu vznikla tým, že v dôsledku nezákonného väznenia
musel vynaložiť prostriedky na svoju obhajobu, aby dosiahol zrušenie odsudzujúceho rozhodnutia (a
oslobodenie). V tejto súvislosti žiadal náhradu ušlého zárobku počas výkonu trestu, náhradu nákladov

výkonu trestu a trestného konania (tieto nároky si uplatňuje v inom konaní), náhradu trov obhajoby
spojených so zrušením odsudzujúceho rozsudku vo výške 1.243,72 eur a náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 3.267 eur (tieto dva nároky sú predmetom prejednávanej veci). Keďže žalovaný oznámením
zo dňa 25.04.2019 žalobcovi nevyhovel, domáhal sa žalobca ním tvrdených nárokov na súde.

20. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vyjadreným v zrušujúcom
uznesení, žalobu v časti žalobcom uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonné
väznenie (teda za vykonaný trest odňatia slobody) zamietol, keď dospel na základe vyššie uvedeného
nesporného skutkového stavu k záveru, že rozsudkom OS Michalovce sp. zn. 4T/284/93 zo dňa
27.07.1993 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5To/237/93 zo dňa 15.09.1993,

ktoré boli následne zrušené a žalobca bol spod obžaloby oslobodený, bol žalobcovi uložený peňažný
trest 3.000 Sk (a nie nepodmienečný trest odňatia slobody), a že na základe tohto rozhodnutia žalobca
nevykonal trest odňatia slobody, čo bolo preukázané aj potvrdením Archívu Zboru väzenskej a justičnej
stráže. I keď mal žalobca za to, že v dôsledku tohto rozhodnutia, teda druhého odsúdenia, mu bol
podmienečný trest odňatia slobody uložený rozsudkom OS Michalovce sp. zn. 4T/457/92 zo dňa

15.12.1992(prvéodsúdenie)premenenýnanepodmienečný,neprodukovalnatotosvojetvrdeniežiadny
dôkaz, uvedené rozhodnutie o premene trestu súdu nepredložil a nebolo ani súčasťou pripojeného spisu
OS Michalovce sp. zn. 4T/284/1993 (sp. zn. 4Nt/22/2017). Súd prvej inštancie preto prijal správny záver,
že i keď bol rozsudok OS Michalovce sp. zn. 4T/284/93 zo dňa 27.07.1993 v spojení s rozsudkom KSKošice sp. zn. 5To/237/93 zo dňa 15.09.1993 neskôr zrušený a žalobca bol spod obžaloby oslobodený,
je nepochybné, že trest odňatia slobody, v súvislosti s ktorým sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy, nebol vykonaný na základe týchto (ním označených) rozhodnutí o treste, a teda v prípade

uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy neboli splnené predpoklady na vznik zodpovednosti
štátuzaškodu,keďžemedzižalobcomuvedenýmirozhodnutiamiotreste,nazákladezrušeniaktorýchsi
daný nárok uplatnil, a tvrdenou nemajetkovou ujmou nie je daná príčinná súvislosť. Žalobca sa domáhal
náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu vykonaného trestu odňatia slobody v trvaní 100 dní, v konaní
však nebolo preukázané, že by trest odňatia slobody bol vykonaný na základe rozhodnutí, ktoré boli

následne zrušené. Odvolací súd s týmto rozhodnutím súhlasí a dodáva, že žalobca v celom konaní a
napriek (takémuto) právnemu názoru odvolacieho súdu, ktorý mu bol známy z odôvodnenia zrušujúceho
uznesenia, neprodukoval žiadny dôkaz, ktorým by preukázal, na základe akého rozhodnutia vôbec trest
odňatia slobody vykonal (uvedené rozhodnutie nepredložil a ani neoznačil). V žiadnom prípade ho však
nevykonalnazákladevyššieuvedenéhorozhodnutiaOSMichalovcevspojenísrozhodnutímKSKošice,
ktoré boli následne zrušené (a bol spod obžaloby oslobodený), keďže predmetnými rozhodnutiam mu

trest odňatia slobody uložený nebol. Že by bolo právoplatné rozhodnutie, na základe ktorého skutočne
vykonal trest odňatia slobody (takéto rozhodnutie predložené nebolo a jeho obsah teda ani nie je známy)
následne zrušené, žalobca ani netvrdil.

21. Odvolací súd už len dodáva, že žalobca napokon tieto skutkové a právne závery súdu prvej inštancie

v odvolaní ničím nespochybnil, preto jeho odvolanie nemohlo obstáť. Ak mal za to, že súd prvej inštancie
zamietol celú žalobu z dôvodu premlčania, z odôvodnenia napadnutého rozsudku je predsa zrejmé, že
žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie zamietol z úplne iných,
a to vyššie uvedených dôvodov.

22. Ak súd prvej inštancie zamietol aj nárok žalobcu na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní, je jeho
rozhodnutie vo výroku vecne správne. Súd prvej inštancie skutočne nesprávne právne posúdil námietku
premlčania vznesenú žalovaným a nesprávne považoval tento nárok za premlčaný. Tu sa odvolací
súd plne stotožňuje s odvolacou argumentáciou žalobcu. I keď ust. § 23 zák. č. 58/1969 Zb. skutočne
stanovuje pre uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste premlčaciu dobu

1 rok, ktorá začína plynúť odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie (v našom
prípade ide o dátum 17.04.2018), ust. § 22 ods. 3 zák. č. 58/1969 Zb. zase stanovuje, že ak je potrebné
nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1 ), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania,
najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie. Toto citované ustanovenie § 22 ods. 3 dopadá aj na

posudzovanú vec, pretože ust. § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. jasne uvádza, že nárok na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Až v prípade,
ak tento orgán nárok neuspokojí do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený
domáhať nároku na súde (ust. § 10 zák. č. 58/1969 Zb.). Z uvedeného je zrejmé, že prerokovanie nároku
na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste s ústredným orgánom je podmienkou, ktorá musí

byť pred podaním žaloby na súd splnená. Žalobca požiadal o prerokovanie jeho nároku žalovaného
dňa 05.11.2018 a od tohto dňa až do dňa 25.04.2019, kedy žalovaný žalobcovi oznámil, že jeho nárok
neupokojí, teda počas doby 5 mesiacov a 20 dní, premlčacia doba neplynula. Ak žalobca podal žalobu
na súd dňa 14.05.2019, podal ju včas.

23. Odvolací súd vychádzajúc zo súdom prvej inštancie ustáleného skutkového stavu (uvedeného
vyššie) však dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok žalobcu na náhradu trov obhajoby nie je
dôvodný. Považuje za potrebné zopakovať, že žalobca svoje nároky na náhradu škody odvodzuje
od „nezákonného uväznenia“, ide teda o nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste
odňatia slobody, ktorý žalobca preukázane vykonal. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca v žiadosti o

odškodnenie a zadosťučinenie dôvodil, že nezákonným uväznením mu vznikla škoda a nemajetková
ujma a ďalšia škoda mu vznikla tým, že v dôsledku nezákonného väznenia musel vynaložiť prostriedky
na svoju obhajobu, aby dosiahol zrušenie odsudzujúceho rozhodnutia (a oslobodenie). Niet však
žiadnych pochýb o tom, že žalobca trovy obhajoby, ktorých náhrady sa ako svojej škody domáha v tomto
konaní, vynaložil na povolenie obnovy konania a zrušenie rozhodnutia, ktorým bol uznaný za vinného

a bol mu uložený peňažný trest, a na následné oslobodenie spod obžaloby v predmetnom obnovenom
konaní, a nie na zrušenie rozhodnutia, na základe ktorého vykonal trest odňatia slobody. Z uvedeného
je namieste jednoznačný záver, že žalobcom požadované trovy obhajoby žalobca nevynaložil v priamej
príčinnej súvislosti s úspešným konaním o zrušenie trestu odňatia slobody, ktorý vykonal, ale v konaníinom, a to o zrušenie odsúdenia a uloženia peňažného trestu a následného oslobodenia spod obžaloby.
Ako správne vysvetlil už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, podmienkou zodpovednostného
vzťahu v zmysle zákona č. 58/1969Zb. je vykonanie trestu napriek tomu, že v neskoršom konaní došlo

k oslobodeniu spod obžaloby, vznik škody, a príčinná súvislosť medzi vykonaním trestu a vznikom
škody. Medzi škodou žalobcu (ním vynaloženými trovami obhajoby) a vykonaním trestu odňatia slobody
však žiadna príčinná súvislosť neexistuje, pretože i keď žalobca za pomoci vynaložených trov na svoju
obhajobu dosiahol zrušenie rozhodnutia o vine a uložení peňažného trestu a následné oslobodenie spod
obžaloby, nejde o rozhodnutie, na základe ktorého vykonal trest odňatia slobody. Rovnako je možné

konštatovať, že žalobca v konaní netvrdil a ani nepreukázal, že rozhodnutie, na základe ktorého vykonal
trest odňatia slobody, bolo následne zrušené. Štát teda za ním uplatnenú škodu v podobe trov právneho
zastúpenia nezodpovedá. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobca sa žalobou predsa nedomáhal
náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s rozhodnutím o uložení a vykonaní peňažného
trestu, ktoré aj bolo následne zrušené a žalobca bol spod obžaloby oslobodený. Takýto nárok ani nebol
predmetom predbežného prerokovania so žalovaným.

24. Záverom odvolací súd už len zopakuje, že na základe akého právoplatného rozhodnutia trest
odňatia slobody vykonal, žalobca neuviedol, takéto rozhodnutie nepredložil a ani len neoznačil,
a že bolo následne zrušené taktiež netvrdil. Ním v konaní prednesený argument, že na základe
druhého odsúdenia (vyššie uvedeným rozsudkom, ktorý bol následne zrušený a on bol spod obžaloby

oslobodený) mu bol v prvom odsúdení rozhodnutím OS Michalovce sp. zn. 4T/457/92 zo dňa 15.12.1992
uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu
12 mesiacov premenený na trest nepodmienečný, zostal len v rovine i keď možného, ale ničím
nepreukázaného tvrdenia. Jeho nadväzujúci argument, že v dôsledku zrušenia druhého odsúdenia
„stratilo svoj význam aj rozhodnutie o premene trestu“ (uloženom v prvom odsúdení), odvolací súd prijať

nemohol, pretože v prvom rade samotné rozhodnutie o premene trestu nebolo v konaní preukázané,
a zároveň, ak by k vydaniu takéhoto rozhodnutia o premene trestu došlo, nebolo preukázané, že
by bolo toto rozhodnutie následne zrušené (pojem „stratilo význam“, česky „pozbylo na významu“,
zákon č. 58/1969 Zb. nepozná). Žalobcom tvrdená konštrukcia sa síce môže javiť ako pravdepodobná,
avšak bez preukázania rozhodujúcich skutočností zostáva len v rovine ničím nepodloženého tvrdenia

resp. teórie. Tieto odvolacím súdom prijaté závery plne korešpondujú s jeho zrušujúcim uznesením,
v ktorom dával do pozornosti práve skutočnosť, že žalobca v konaní nepredložil žiadne rozhodnutie,
na základe ktorého vykonal trest odňatia slobody, a preto sú žalobcovi známe, i keď na ne po zrušení
prvého rozsudku nijak nereagoval a len zotrval na tvrdení, že jeho prvé odsúdenie bolo premenené na
nepodmienečnýtrestodňatiaslobodyvdôsledkudruhéhoodsúdenia(vrámciktoréhodostallenpeňažný

trest), a že bol vo väzení nesprávne. Nakoľko bol skutkový stav nesporný, odvolací súd nepovažoval za
potrebné zopakovať dokazovanie predloženými listinami (ktoré predsa žiadna zo strán nespochybnila)
na odvolacom pojednávaní. Doplnenie dokazovania tiež neprichádzalo do úvahy, pretože žiadna zo
strán nové dôkazy nenavrhla a v pôvodnom konaní boli všetky produkované dôkazy vykonané.

25. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1
C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods.
1 C.s.p.. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov nepriznal, pretože

mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

27. Toto rozhodnutie bolo prijate´ senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).