Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 26. september 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/68/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209216126
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hullová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:1209216126.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a
členiek senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v spore žalobcu Ing. S. H., nar.
XX.XX.XXXX, P., XXX XX G., zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jánošíkom, so sídlom Klincová 35,
810 05 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému RNDr. Jurajovi Novákovi, živnostníkovi
podnikajúcemu pod obchodným menom RNDr. Juraj Novák - PIKER, s miestom podnikania Agátová

3376/1, 917 01 Trnava, IČO: 14 119 838, zastúpenému advokátkou JUDr. Darinou Kurňavovou, so
sídlom Kapitulská 5, 917 01 Trnava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o dovolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Cob/9/2018-492 z 28.02.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie o d m i e t a.

II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1 Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 4Cob/9/2018-492 z 28.02.2019 (ďalej
aj „rozhodnutie“) potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 26Cb/108/2009-437 z 10.04.2017
(ďalej aj „rozsudok“) a žalovanému priznal proti žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

2 Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd vec prejednal v zmysle § 380 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) bez nariadenia pojednávania v medziach
danýchrozsahomadôvodmiodvolania,apooboznámenísasobsahomspisu,akoajdôvodmiodvolania
žalobcu a vyjadrením žalovaného, rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil
ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP, stotožniac sa s jeho odôvodnením. Konštatoval, že
žalobca v odvolaní neargumentoval žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 366 CSP,

s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal, a ktoré by mali za
následok zmenu zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho posúdenia. Z konania pred súdom
prvej inštancie i odvolacím súdom nevyplýva iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver
a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne posúdenie stavu veci. Následne
odvolací súd zaujal stanovisko výlučne k tým dôvodom odvolania, ktoré mali rozhodujúci význam pre
rozhodnutie vo veci.

3 Odvolací súd uviedol, že dňa 27.08.2009 bol vydaný rozhodcovský rozsudok Medzinárodného
obchodného rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. 12/2009 (ďalej aj „rozhodcovský rozsudok“)
vo veci žalobcu RNDr. Juraj Novák - PIKER proti žalovanému Ing. S. H. - G., ktorým bol žalovaný
zaviazaný na zaplatenie istiny 117.170,53 eur s príslušenstvom. Dňa 28.09.2009 Ing. S. H. doručil súdu
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej

aj „ZRK“) umožňuje každému účastníkovi domáhať sa žalobou zrušenia rozhodcovského rozsudku,
avšak všeobecné súdy vo vzťahu k rozhodcovským súdom nie sú v postavení súdov odvolacích.Žalobca sa žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu uvedeného v § 40 ods. 1
písm. c/ ZRK, teda z dôvodu, že popieral existenciu, resp. platnosť rozhodcovskej doložky a z dôvodu
uvedeného v § 40 ods. 1 písm. g/ ZRK, teda z dôvodu, že v rozhodcovskom konaní došlo k porušeniu

zásadyrovnostiúčastníkovkonania.Žalobcaneplatnosťrozhodcovskejzmluvy a nedostatokprávomoci
rozhodcovského súdu namietal už vo vyjadrení k žalobnému návrhu v rozhodcovskom konaní, teda už
pri prvom úkone, ktorý mu vo veci patril.

4 Súd prvej inštancie vo veci rozhodol prvýkrát rozsudkom č. k. 26Cb/108/2009-196 z 3.05.2011, ktorým

žalobu zamietol. Odvolací súd uznesením č. k. 2Cob/284/2011-231 z 28.09.2012 zrušil rozsudok súdu
prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytkol, že v odôvodnení jeho
rozsudku absentuje odôvodnenie k námietke nedodržania zásady rovnosti účastníkov v rozhodcovskom
konaní, a že súd prvej inštancie konštatoval neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu k
otázke jeho duševnej poruchy pri podpise rozhodcovskej doložky, avšak k tejto otázke nevykonal
navrhované dokazovanie výsluchom ošetrujúcej lekárky, resp. znaleckým dokazovaním a v odôvodnení

napadnutého rozsudku ani neuviedol, prečo tieto dôkazy nevykonal. Súd prvej inštancie, riadiac sa
pokynmi odvolacieho súdu, opätovne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom z 10.04.2017. V tejto
súvislostisaodvolacísúdzaoberalnámietkouodvolateľa,žedošlokporušeniujehoprávanaspravodlivý
proces, nakoľko pojednávania nariadeného na deň 10.04.2017 o 8.15 hod. sa nemohol zúčastniť
jeho právny zástupca zo zdravotných dôvodov, keďže bol dočasne práceneschopný od 16.01.2017

do 5.06.2017. Túto námietku odvolací súd posúdil ako nedôvodnú s poukazom na to, že predvolanie
na pojednávanie spolu s poučením o následkoch nedostavenia sa bolo právnemu zástupcovi žalobcu
doručené s dostatočným časovým predstihom dňa 30.01.2017, avšak právny zástupca žalobcu doručil
súduospravedlneniesvojejneúčastinapojednávaní(vrámciktoréhozároveňpožiadalojehoodročenie)
až v deň pojednávania o 9:31 hod., t. j. po jeho skončení a vyhlásení rozsudku.

5 Následne sa odvolací súd zaoberal ďalšími odvolacími dôvodmi žalobcu, pričom sa stotožnil s
názoromžalovaného,žežalobcavodvolaníneuviedolžiadnenovéskutočnosti,ktorébyneboliuvedené,
či už v písomných podaniach, alebo v zápisniciach z výsluchov sporových strán na súde prvej inštancie.
K námietke žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol,

že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok podrobne a presvedčivo odôvodnil, pričom odôvodnenie
spĺňa všetky kritériá, ktoré na odôvodnenie súdneho rozhodnutia kladie § 220 ods. 2 CSP. Nie je preto
opodstatnená námietka žalobcu, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil.

6 Odvolací súd sa tiež zaoberal námietkou žalobcu, že rozhodcovský súd nemá právnu subjektivitu

a nemôže byť nositeľom práv a povinností. Nestotožnil sa s názorom, že žalobca preukázal, že
rozhodcovský súd nevznikol podľa osobitnej právnej úpravy a nemá osobitným postupom pridelené
identifikačné číslo, čo znamená, že nevznikol/nemohol vzniknúť. V tomto smere odvolací súd v celom
rozsahu odkázal na body 37 a 38 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorých súd dostatočne
odôvodnil, že pôvodný zriaďovateľ Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu v Bratislave

splnil všetky zákonom stanovené podmienky vymedzené v § 12 ZRK pre zriadenie rozhodcovského
súdu a uvedený súd bol oprávnený viesť rozhodcovské konania a v týchto konaniach rozhodovať,
pričom zároveň upozornil na skutočnosť, že stále rozhodcovské súdy, zriadené právnickými osobami,
sa nezriaďovali ako samostatné právnické osoby, ale tieto boli súčasťou tej právnickej osoby, ktorá ich
zriadila. S uvedeným názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil.

7 K ďalšej námietke žalobcu, podľa ktorej sa súd prvej inštancie nezoberal otázkou platnosti úkonu
označeného ako „Uznanie pohľadávok na dodávku tovaru firmy PIKER“, datovaného 21.04.2009, do
ktoréhoboladopísanározhodcovskádoložka,hociideoprávnyúkonneurčitýanezrozumiteľnývzmysle
§ 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“), odvolací súd poukázal na to,

že pre výkladové pravidlá obsiahnuté v ustanoveniach § 35 ods. 2 a 3 OZ je charakteristická povinnosť
právny úkon vykladať podľa jazykového vyjadrenia. Pre výklad je rozhodujúca vôľa toho, kto úkon urobil
(ak vôľa konajúceho nie je v rozpore s jazykovým prejavom) a pre výklad vôle je rozhodujúci stav, ktorý
tu bol v čase uskutočnenia úkonu. Odvolací súd dal za pravdu žalobcovi, že z odôvodnenia napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé, akým spôsobom sa súd vysporiadal s námietkou žalobcu

ohľadom určitosti a zrozumiteľnosti namietaného právneho úkonu, čo však nespôsobilo nesprávnosť
záveru konajúceho súdu pri posúdení platnosti rozhodcovskej doložky z 21.04.2009. Odvolací súd
za použitia výkladových pravidiel dospel k názoru, že namietaný právny úkon „Uznanie pohľadávok
na dodávku tovaru firmy PIKER“ je dostatočne určitý a zrozumiteľný, čo vyplýva z jeho obsahu. Dňa21.04.2009 sa sporové strany v časti „Poučenie“ dohodli, že: „...všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy
avsúvislostisňou,vrátanesporovojejplatnosť,výkladalebozrušenie,budúnazákladežalobyniektorej
zo zmluvných strán riešené Medzinárodným obchodným rozhodcovským súdom v Bratislave (ďalej aj

„MORS“), podľa jeho základných vnútorných právnych predpisov, predovšetkým Rokovacieho poriadku
MORS. Zmluvné strany sa podrobia rozhodnutiu MORS. Jeho rozhodnutie bude pre strany záväzné v
celom rozsahu“.

8 Z obsahu právneho úkonu je zrejmé, že žalobca uznal záväzok voči žalovanému v celkovej výške

117.670,53 eur za dodávky tovaru pre žalobcu po období od 19.07.2007 do 30.03.2009. Pohľadávky
boli uznané na základe evidencie pohľadávok, ktoré tvorili prílohu č. 1 k uznaniu. Z obsahu právneho
úkonu je zrejmé, že strany sporu svojím podpisom prejavili vôľu riešiť spory vzniknuté v súvislosti s
uznanými pohľadávkami žalovaného prostredníctvom MORS-u. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že
rozhodcovská doložka je obsiahnutá v jednostrannom právnom úkone. Odvolací súd preto dospel k
názoru, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá v súlade s § 4 ods. 1 ZRK.

9 Odvolací súd sa ďalej zaoberal argumentáciou žalobcu, že počas celého súdneho konania namietal
platnosť rozhodcovskej doložky aj s poukazom na § 38 a § 39 OZ z dôvodu majúceho základ v jeho
zdravotnom stave, keďže sa v minulosti podrobil operačnému zákroku a bol pod silnými liekmi, čo
spôsobilo, že nevedel posúdiť jednotlivé úkony, a teda bol dočasne nespôsobilý na právne úkony.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že bolo na žalobcovi preukázať tvrdenie,

že v čase, kedy podpísal listinu s názvom „Uznanie pohľadávok za dodávku tovaru firmy PIKER“,
bol z dôvodu užívania liekov v stave duševnej poruchy, v dôsledku ktorej bol dočasne nespôsobilý
na právne úkony. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne konštatoval, že spôsobilosť plnoletej
fyzickej osoby na právne úkony sa predpokladá, keďže každá plnoletá fyzická osoba je považovaná za
spôsobilú na právne úkony, pokiaľ sa nepreukáže opak, resp. pokiaľ nebola tejto spôsobilosti pozbavená

úradným rozhodnutím. Ak teda žalobca nepreukázal, že listinu obsahujúcu jeho vyhlásenie o uznaní
záväzkuvočižalovanémupodpísalvčase,kedynebolschopnýposúdiťobsahanásledkytohtoprávneho
úkonu, takéto vyhlásenie je relevantné a spôsobuje všetky následky, ktoré právny poriadok s takýmto
vyhlásením spája. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal
ani tvrdenie, že by bol text rozhodcovskej zmluvy pripojený k listine obsahujúcej vyhlásenie o uznaní

pohľadávok žalovaného, doplnený dodatočne po jej podpísaní žalovaným, resp. že by bol podpísaný
niektorou zo strán v iný deň, ako je uvedený na listine.

10 Odvolací súd považoval za nedôvodnú námietku žalobcu, že súd prvej inštancie sa nezoberal jeho
návrhom, aby osoba poverená súdom vyriešila otázku posúdenia jeho zdravotného stavu vo vzťahu

k spôsobilosti na vykonanie právneho úkonu. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v bodoch 42 až
44 odôvodnenia rozsudku dostatočne jasne vysvetlil svoj postup v súvislosti s návrhmi žalobcu na
vykonanie dokazovania výsluchom všeobecnej lekárky žalobcu a znaleckým dokazovaním. K tomu
dodal, že z obsahu spisu vyplýva, že pojednávanie dňa 10.07.2015 bolo súdom prvej inštancie odročené
na neurčito s tým, že znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychiatrie bude ustanovené uznesením,

po právoplatnosti ktorého bude spis spolu so súhlasom žalobcu s vyžiadaním zdravotnej dokumentácie
od ošetrujúceho lekára predložený ustanovenému znalcovi. Zároveň súd uložil, aby tento súhlas spolu
s otázkami pre znalca právny zástupca doložil súdu v lehote 7 dní. Napriek opakovaným výzvam
súdu žalobca povinnosti uložené súdom v súvislosti s návrhom na nariadenie znaleckého dokazovania
nesplnil. V nadväznosti na nečinnosť žalobcu bol postup konajúceho súdu správny, keďže dôkazné

bremeno spočívalo na žalobcovi.
11 Odvolací súd nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, že došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov
rozhodcovského konania. Zo spisu Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu jednoznačne
vyplýva, že žalobcovi boli doručené všetky listinné dôkazy, ktorými žalovaný v konaní preukazoval
dôvodnosť svojho nároku. Súčasťou spisu rozhodcovského súdu boli taktiež všetky dôkazy, ktoré

žalovaný predložil na svoju obranu. Pre posúdenie opodstatnenosti odvolacieho dôvodu žalobcu v
predmetnomkonanípretonebolapodstatnáobranažalobcuanamietaniejednotlivýchdokladov.Stýmito
námietkami sa zaoberal rozhodcovský súd, ktorý rozhodol o žalobe dňa 27.08.2009. Žaloba bola spolu s
listinnými dôkazmi predložená žalobcovi v rozhodcovskom konaní s dostatočným časovým predstihom a
nie je preto dôvodná námietka porušenia rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. Rozhodcovský

súd dodržal postup a lehotu v zmysle § 18 ods. 2, 3 a 4 ZRK a § 18 ods. 2 Rokovacieho poriadku, keď
žaloba a dôkazy boli predložené žalobcovi tak, aby mal možnosť minimálne 15 dní sa k nim vyjadriť.12 V súvislosti s námietkami žalobcu, že rozhodcovský súd nevykonal akékoľvek dokazovanie
vo veci samej a nerešpektoval návrhy žalobcu, odvolací súd uviedol, že všeobecný súd nie je vo
vzťahu k rozhodnutiu rozhodcovského súdu, resp. rozhodnutiu rozhodcu súdom odvolacím. Samotný

spôsob, akým rozhodcovský súd tieto dôkazy vyhodnotil, nemôže byť preto dôvodom pre zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Pri posudzovaní žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku súd už
neskúma vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku a nevykonáva prieskum z hmotnoprávnej stránky.
Súd posudzuje len zákonnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk, pre ktoré je možné podať žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 ZKR. Ak by aj konajúci súd zistil vecnú

nesprávnosť rozsudku, takáto okolnosť nie je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku.

13 V závere odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie konal ako s intervenientom na strane
žalovaného s Medzinárodným obchodným rozhodcovským súdom, Námestie M. Benku 12, Bratislava,
ktorého označil aj v záhlaví napadnutého rozsudku. Odvolací súd s takýmto postupom a označením
nesúhlasil, nakoľko MORS nemá právnu subjektivitu, a preto nemôže byť intervenientom. Uvedený

nedostatok však nemal vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. O trovách
odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že
úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspešný nebol.

14 Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie v zmysle § 420

písm. f/, nakoľko súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a v zmysle §
421 písm. a/, c/ CSP, nakoľko zo strany súdu došlo k nesprávnemu posúdeniu veci tým, že sa odklonil
od právnej úpravy.

15 Dovolateľ uviedol, že vo veci došlo k prehliadnutiu jeho základných občianskych práv v zmysle čl. 12
ods. 1, čl. 20 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“) a čl.
36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Zároveň došlo k prehliadnutiu aj existujúcej
právnej úpravy vymedzenej v Občianskom zákonníku, v Obchodnom zákonníku, v zákone č. 540/2001
Z. z. o štátnej štatistike, v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v Občianskom súdnom

poriadku a CSP.

16 Dovolateľ poukázal na to, že „zhluk označujúci sa ako MORS“ používa pri výkone svojej činnosti IČO
zriaďovateľa. Napriek tomu však obchodné meno zriaďovateľa neuvádza a vo vzťahu k tretím osobám
vystupuje navonok ako samostatná tretia osoba označujúca sa ako „rozhodcovský súd“. Pozornosť

upriamil na to, že je nevyhnutné dôsledne rozlišovať medzi založením a vznikom právnickej osoby,
nakoľko od splnenia podmienky dvojfázovosti procesu vzniku závisí posúdenie otázky, či MORS mal
právo a právomoc rozhodovať a či rozhodnutie ním vydané je vôbec možné považovať za rozhodnutie.
Právnaúpravavymedzenáv§12ZRKupravujelenotázkuzriadeniarozhodcovskéhosúdu,čovprocese
dvojfázovosti vzniku právnickej osoby zodpovedá jej založeniu. Právna úprava však žiadnym spôsobom

neupravuje otázku vzniku rozhodcovského súdu, upravuje len niektoré jeho práva a povinnosti. Na
vyplnenie medzier danej právnej úpravy je preto nevyhnutné použiť ustanovenia všeobecného predpisu,
ktorým je Občiansky zákonník. Pokiaľ určitá právna entita nie je ani fyzickou osobou a ani právnickou
osobou,výkladomacontrariojemožnédospieťktomu,ženemôžebyťsubjektompráva,nemôžeexlege
nadobúdať práva a povinnosti a nemôže mať ani právo rozhodovať. Otázka právomoci rozhodovať je

potom vo vzťahu k tomu druhoradá, nakoľko pokiaľ daná entita nemá právnu subjektivitu, je nadbytočné
zaoberať sa úvahami o tom, či táto entita má právomoc. Rozhodnutia vydané niekým, kto nemá právo
rozhodovať, nemajú akúkoľvek záväznosť a sú len rozhodnutiami arbitrárnymi. Ide aj o prejednávaný
prípad, keďže MORS pre absenciu právnej subjektivity nedisponuje právom rozhodovať a ak napriek
tomu vydal rozhodnutie, ktorého preskúmanie je predmetom tohto sporu, takéto rozhodnutie je bez

ďalšieho arbitrárne. Takto vydaná listina, označená ako rozhodcovský rozsudok, nemôže mať žiadnu
právnu silu a nemôžu z nej nastať právne účinky pre účastníkov konania. Ide však o stav, ktorý je
potrebné usporiadať autoritatívnym rozhodnutím súdu. Bez takéhoto rozhodnutia totiž hrozí, že žalovaný
vykonáúkonysmerujúcekzabezpečeniupochybnýchnárokovvrámciexekučnéhokonania.Súdyoboch
inštancií vec nesprávne právne posúdili, keď dospeli k záveru, že s MORS-om (osobou vystupujúcou

ako vedľajší účastník) môžu konať bez prihliadnutia na § 93 ods. 4 v spojení s § 19 zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a § 61 CSP.17 Podľa názoru dovolateľa, pojmy zriadenie, vznik, právo a právomoc nie je možné zamieňať a ani
ich stotožňovať, nakoľko ich obsah je odlišný. Právo rozhodovať môže byť priznané len subjektu, t. j.
právnickej osobe, ktorá vznikla v súlade so zákonom. Rozhodcovské súdy však nevznikli, pretože došlo

len k ich zriadeniu, t. j. k založeniu. Len subjekty, ktoré splnili registračnú povinnosť a vznikli v súlade
so zákonom majú právo rozhodovať v zmysle ZRK. Uvedenou skutočnosťou a právnou úpravou sa
súdy oboch inštancií nezaoberali a nevysporiadali. Súdy oboch inštancií tak podľa názoru dovolateľa
rozhodli nepreskúmateľným spôsobom, odôvodnenie ich rozhodnutí pôsobí zmätočne, nepresvedčivo
a nie je možné dospieť k poznaniu toho, akými úvahami sa spravovali, ako úvahy subsumovali pod

osobitnú právnu úpravu a ako príslušné ustanovenia aplikovali na prejednávaný prípad. Súd prvej
inštancie nevyslovil žiadny vecný právny názor ohľadne postavenia, činnosti a kompetencie rozhodovať
rozhodcovskými súdmi, pričom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil bez akéhokoľvek
právneho záveru len s tým, že sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie. V prejednávanej veci tak zo
strany súdov oboch inštancií nedošlo k naplneniu práva žalobcu na náležité odôvodnenie rozhodnutia, t.
j. aplikovanie konštantnej právnej úpravy, čo je súčasťou práva na spravodlivý proces a z čoho vyplýva

aj povinnosť súdov svoje rozhodnutie odôvodniť. Porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj
situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní
najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil.

18 Dovolateľ ďalej uviedol, že z dôvodu, že súdy oboch inštancií nemali záujem skúmať vecnú stránku

existencie a postavenia MORS-u, t. j. právne neznámeho zhluku, ktorý realizoval niečo, označené
ako rozsudok tuzemského rozhodcovského súdu, podal samostatnú žalobu, v ktorej sa domáhal, aby
súd určil, že MORS nemá postavenie právnickej osoby, a teda nie je schopný byť nositeľom práv a
povinností. Ide o konanie, ktoré bolo uznesením Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/342/2010-49 z
13.10.2011 zastavené. Napriek tomu bolo konštatované, že osoba vystupujúca ako MORS nikdy nemala

právnu subjektivitu, nie je právnickou osobou a takto označený žalovaný právne neexistoval a ani
neexistuje.Uzneseniebolozaloženédosúdnehospisu,avšaksúdyobochinštanciísanímanináznakom
nezaoberali, pričom súdu prvej inštancie a následne ani odvolaciemu súdu nevadilo, že opätovne
rozhodujú o rozhodnutej veci (res iudicata), keď opakovane posudzovali otázku, či MORS má právnu
subjektivituajeprávnickouosobou,t.j.osobouvykonávajúcouúlohytuzemskéhorozhodcovskéhosúdu.

Vadnosť zvoleného postupu uznal aj žalovaný, ktorý podal na Okresnom súde Komárno ďalšiu žalobu,
ktorou sa domáha priznania pohľadávky 117.170,53 eur s príslušenstvom (konanie vedené pod sp. zn.
5Cb/156/2013), pričom on odmieta, aby voči nemu boli vedené dve konania a žalovaný si uplatňoval
nárok vo výške 200%.

19 K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. b/ CSP v spojení s § 432 ods. 2 CSP dovolateľ
uviedol, že je zrejmé a nesporné, že na území Slovenskej republiky pôsobia zhluky, pričom ide o tzv.
nonsubjekty, ktoré si prisvojujú právo vystupovať ako rozhodcovské súdy, prijímať platby ako poplatky
a vydávať „rozsudky“, ktoré sa považujú za exekučné tituly. Súdy sa otázkou postavenia takýchto
nonsubjektov nezaoberali ani náznakom a nepožadovali žiadne doklady o tom, že niekto vystupujúci

ako rozhodcovský súd vôbec existuje a má právnu subjektivitu. Ide o pochybenie, ktoré má hromadný
charakter. Je zrejmé, že súd prvej inštancie a ani odvolací súd nechceli vo veci urobiť poriadok a
objasniť vadný a protiprávny stav. Je potrebné robiť rozdiel medzi založením a vznikom právnickej
osoby a je nemožné, aby autoritatívne rozhodnutia vydávala osoba, ktorá nie je nositeľom právnej
subjektivity, teda osobou v zmysle § 18 OZ. Stav, že MORS bol uznaný za rozhodcovský súd je vadný a

nemajúci oporu v žiadnej právnej úprave. Pokiaľ osoba nemá právnu subjektivitu, nemôže vydávať ani
autoritatívne rozhodnutia a ak takýto úkon vykoná, je potrebné ho bez ďalšieho posudzovania zrušiť.
O zrušení vadného autoritatívneho rozhodnutia, vydaného neexistujúcou osobou, môže rozhodovať len
a výlučne súd. Za nesprávne posúdenie veci považoval to, že MORS nemôže vydávať autoritatívne
rozhodnutia označené ako „rozsudok“ a osoba, ktorá nie je nositeľom právnej subjektivity, a teda

osobou v zmysle § 18 OZ, nemôže platne konať v zmysle ZRK. Úkony takejto osoby (MORS-u)
trpia neodstrániteľnými vadami a vyvolávajú absolútnu neplatnosť. Súdy oboch inštancií na absolútnu
neplatnosť úkonu (rozsudku MORS-u) neprihliadli a nedôvodne zamietli žalobu.

20 S poukazom na vyššie uvedené dovolateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj

„dovolací súd“ alebo „NS SR“) rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Zároveň požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.21 K dovolaniu žalobcu zaslal žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom navrhol, aby dovolací súd tak
dovolanie, ako aj návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu zamietol a žalovanému
priznal náhradu trov dovolacieho konania vo výške 100%.

22 Podľa názoru žalovaného, dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je naplnený. Žalobca
navrhoval dôkazy, a to listinami, výsluchom účastníkov, svedkov a súd v žiadnom prípade neznemožnil
žalobcovi ako strane sporu, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Naopak, súd prvej inštancie po zrušení veci odvolacím

súdom a jej vrátení na ďalšie konanie pripustil dokazovanie ohľadom údajnej duševnej poruchy
žalobcu, avšak ani v tejto časti žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by mal súd prvej inštancie
hodnotiť. Súd prvej inštancie v bodoch 42 až 44 odôvodnenia rozsudku jasne vysvetlil svoj postup
v súvislosti s návrhmi žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom všeobecnej lekárky žalobcu
a znaleckým dokazovaním. Žalobca však napriek opakovaným výzvam povinnosti uložené súdom
nesplnil. V nadväznosti na nečinnosť žalobcu bol postup konajúceho súdu správny, pričom odvolací súd

správnekonštatoval,ževtejtosúvislostibolodôkaznébremenonažalobcovi,ktorévšaktentoneuniesol.
Nie je preto opodstatnené tvrdenie dovolateľa, že mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
uskutočňovať jemu patriace procesné práva, keď dovolateľ bol počas celého konania zastúpený
právnym zástupcom a tento si bol vedomý, že v sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie

svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať
zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov.

23 V danom prípade nedošlo ani k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žiadnym z konajúcich súdov.
Dovolateľ nevymedzil dovolací dôvod uvedením právneho posúdenia veci, ktoré považuje za nesprávne,

ani neuviedol, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

24 Žalovaný ďalej poukázal na to, že dovolateľ v snahe zvrátiť skutkový stav ohľadom existencie
jeho záväzku neustále presviedča všeobecné súdy o neexistencii rozhodcovského súdu, ktorý vydal
žalobou napadnutý rozsudok. Súdy oboch inštancií sa námietkou dovolateľa dôkladne zaoberali a

vykonali rozsiahle dokazovanie. Skutočnou snahou dovolateľa nie je dosiahnutie zákonného stavu
v spravodlivom súdnom konaní, ale zmätočnosťou a podsúvaním presvedčení vo svojich podaniach
dosiahnuť procesné chyby súdu za účelom vyhnutia sa splneniu vymáhateľnej pohľadávky.

25 Poukaz dovolateľa na uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/342/2010-49 z 13.10.2011

je podľa názoru žalovaného irelevantný, pretože predmetom konania sp. zn. 4Cb/342/2010 (na návrh
dovolateľa ako žalobcu) bolo určenie, že žalovaný označený ako Medzinárodný obchodný rozhodcovský
súd nemá postavenie právnickej osoby. Svojimi názormi právny zástupca dovolateľa nespochybňuje len
existenciu MORS-u, ale všetkých rozhodcovských súdov v Slovenskej republike, zriadených v zmysle
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, nakoľko všetky stále rozhodcovské súdy sú zriadené

na základe rovnakého postupu daného zákonom a na jeho základe pôsobia a vydávajú právoplatné a
vykonateľné rozhodnutia. Odvolací súd sa zaoberal námietkou dovolateľa, že rozhodcovský súd nemá
právnu subjektivitu a nemôže byť nositeľom práv a povinností, pričom sa nestotožnil s názorom, že
by bolo preukázané, že rozhodcovský súd nevznikol podľa osobitnej právnej úpravy. Odvolací súd v
celom rozsahu odkázal na body 37 a 38 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorých súd prvej

inštanciedostatočneodôvodnil,žepôvodnýzriaďovateľMORS-uvšetkyzákonomstanovenépodmienky
vymedzené v § 12 ZRK pre zriadenie rozhodcovského súdu splnil a tento súd bol oprávnený viesť
rozhodcovské konania a v týchto konaniach rozhodovať.

26 Je zarážajúce tvrdenie dovolateľa, že by úkony žalovaného boli účelové a smerovali len k

vybudovaniu si neprináležiacej výhody. Dovolateľ a žalovaný sa riadne dohodli na rozhodcovskom
konaní a dovolateľ si v tom čase bol vedomý svojho záväzku voči žalovanému titulom nezaplatenia
kúpnej ceny za predaný tovar v sume 117.170,53 eur, dokonca svoj záväzok v konaní na súde prvej
inštancie uznal, čo sa však snaží prostredníctvom nepravdivých, zmätočných, neetických a invektívnych
podaní zvrátiť. Len z hľadiska právnej istoty si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 117.170,53 eur s

príslušenstvom na základe ďalšej žaloby, a to z dôvodu, aby predišiel uplynutiu premlčacej lehoty.
Toto konanie bolo prerušené do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II a po jeho
právoplatnosti bolo zastavené.27 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala
včas strana, zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP a contrario)

dospel k záveru, že dovolaniu nie je možné vyhovieť.

28 Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie
odvolacieho súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti v Civilnom sporovom poriadku.

29 Podľa ustanovenia § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa. Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza,
že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie
nemožno úspešne napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, sú taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP. Dovolanie podľa CSP

nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej
by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú alebo nie
sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu.

30 V posudzovanom prípade dovolateľ výslovne vyvodzoval prípustnosť dovolania z § 420 písm.
f/ CSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Zároveň žalobca vyvodzoval prípustnosť dovolania aj z § 421 CSP, podľa ktorého je dovolanie

prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo, alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej
inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky a/ pri ktorej riešení
sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej
praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Z
obsahu dovolania (strana 10, prvý odsek) vyplýva, že dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania aj

z § 420 písm. d/ CSP, nakoľko namietal, že súdy oboch inštancií opätovne rozhodovali o právoplatne
rozhodnutej veci (res iudicata).

31Vovzťahuk§420písm.f/a§421ods.1CSPdovolateľnamietal,žesúdyobochinštanciínesprávnym
procesným postupom znemožnili žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva a vec

nesprávne právne posúdili. Nesprávny procesný postup súdov oboch inštancií, ako aj nesprávne právne
posúdenie veci sa týka toho, že súdy oboch inštancií sa nezaoberali otázkou postavenia MORS-u, ktorý
rozhodol v rozhodcovskom konaní, avšak podľa názoru dovolateľa ide o subjekt, ktorý nie je právnickou
osobou, nemá právnu subjektivitu, a teda ide o tzv. nonsubjekt, resp. „zhluk“, ktorý v zmysle ZRK
nemohol vydať rozhodnutie označené ako „rozsudok“ a rozhodnutie vydané takýmto subjektom nemá

žiadnu právnu silu a záväznosť. Súdy oboch inštancií vec nesprávne právne posúdili, keď dospeli k
právnemuzáveru,žemôžukonaťsMORS-om,vystupujúcimakovedľajšíúčastník.Súdyobochinštancií
tiež pochybili, keď neprihliadli na absolútnu neplatnosť úkonu (rozsudku MORS-u) a nedôvodne zamietli
žalobu. Odôvodnenie rozhodnutia súdov oboch inštancií pôsobí zmätočne a nepresvedčivo, keď z nich
nie je možné dospieť k poznaniu, akými úvahami sa súdy spravovali, ako ich subsumovali pod osobitnú

právnu úpravu a aplikovali na prejednávaný prípad. Súd prvej inštancie nevyslovil žiadny vecný právny
názorohľadnepostavenia,činnostiarozhodovaniarozhodcovskéhosúdu,pričomodvolacísúdrozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil, avšak bez akéhokoľvek právneho záveru, len s tým, že sa stotožňuje s
názorom súdu prvej inštancie. Dovolateľ tiež namietal, že súdy oboch inštancií rozhodovali o právoplatne
rozhodnutej veci (§ 420 písm. d/ CSP), keď opakovane posudzovali otázku, či MORS má právnu

subjektivitu a je právnickou osobou, pričom neprihliadli na uznesenie Okresného súdu Komárno č. k.
4Cb/342/2010-49 z 13.10.2011, ktorým bolo konanie zastavené práve z dôvodu, že osoba vystupujúca
ako MORS nemá právnu subjektivitu, nie je právnickou osobou a takto označený žalovaný právne
neexistoval a ani neexistuje.

32 Relevantné znaky, ktoré charakterizujú procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP sú: a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, v dôsledku ktorej došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnickýchosôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne
inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom, pričom integrálnou súčasťou tohto práva je právo
na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v

zmysle vyššie citovaného ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu spočívajúci
predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktorý sa vymyká nielen zo
zákonného, ale aj z ústavno-právneho rámca, a ktorý tak zároveň znamená aj porušenie Ústavou SR
zaručených procesných práv. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po použití a výklade relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a

právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov
(sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda, aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

33 Ako nedôvodnú, a teda nezakladajúcu prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, dovolací
súd hodnotí námietku dovolateľa, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ako aj súdu prvej
inštancie) je nedostatočné, pôsobí zmätočne a nepresvedčivo, resp., že nedošlo k naplneniu práva
žalobcu na náležité odôvodnenie rozhodnutia, pretože súdy sa nezaoberali postavením, činnosťou a
kompetenciou rozhodcovského súdu, ktorý (podľa názoru dovolateľa) je nonsubjektom a rozhodnutie

ním vydané nemá žiadnu právnu silu, a teda je nulitné. Podľa názoru dovolacieho súdu, odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu, opierajúce sa v podstatnej časti o odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie, zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 393
ods. 1, 2 CSP). Odvolací súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom popísal priebeh konania, vyjadrenia strán sporu, výsledky

vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovaný prípad, a z ktorých
vyvodil svoj právny záver. Zrozumiteľne tiež vysvetlil, prečo sa stotožnil s dôvodmi rozsudku súdu prvej
inštancie, pre ktoré bola žaloba zamietnutá, a ktoré aj odvolací súd považoval za správne.

34 Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 29.09.2009

domáhal zrušenia rozsudku Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu (ako stáleho
rozhodcovského súdu) sp. zn. 12/2009 z 27.08.2009, ktorým bola Ing. S. H. (v postavení žalovaného)
uložená povinnosť zaplatiť RNDr. Jurajovi Novákovi (v postavení žalobcu) sumu 117.170,53 eur
s príslušenstvom, a to z dôvodu v zmysle § 40 ods. 1 písm. c/ ZRK (rozhodlo sa o veci, na
ktorú sa nevzťahovala rozhodcovská zmluva a účastník rozhodcovského konania túto okolnosť v

rozhodcovskom konaní namietal) a z dôvodu v zmysle § 40 ods. 1 písm. g/ ZRK (bola porušená zásada
rovnosti účastníkov rozhodcovského konania). Súd prvej inštancie žalobu o zrušenie predmetného
rozhodcovskéhorozsudkuzamietol,pretoženezistilopodstatnenosťdôvodovnajehozrušenie.Odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, stotožniac sa s jeho
odôvodnením v zmysle § 387 ods. 2 CSP, pričom sa zaoberal aj odvolacími námietkami žalobcu a v

odôvodnení svojho rozhodnutia k nim zaujal svoje stanovisko.

35 Dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že žalobca sa môže domáhať zrušenia rozhodcovského
rozsudku len z dôvodov, ktoré sú taxatívne uvedené v § 40 ods. 1 ZRK. Žalobca takto aj postupoval, keď
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal z dôvodov v zmysle § 40 ods. 1 písm. c/ a g/ ZRK

a súdy oboch inštancií o tejto žalobe a jej predmete konali a rozhodli. Taxatívny výpočet dôvodov na
zrušenie rozhodcovského rozsudku neumožňuje žalobcovi napadnúť rozhodcovský rozsudok z iného
dôvodu, než vyplýva z § 40 ods. 1 ZRK a rovnako tak neumožňuje všeobecnému súdu zaoberať sa
iným dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku, než vyplýva z citovaného ustanovenia. ZRK
umožňuje účastníkovi rozhodcovského konania domáhať sa (žalobou podanou voči inému účastníkovi)

zrušenia rozhodcovského rozsudku, pričom všeobecný súd vo vzťahu k rozhodcovským súdom,
resp. k rozhodcom, nie je v postavení odvolacieho súdu, ako správne konštatoval v odôvodnení
rozhodnutia (bod 26) aj odvolací súd. Rozhodcovské konanie je inštitútom súkromného práva, v ktorom
rozhodcovia rozhodujú spory na základe súkromnoprávneho aktu účastníkov konania. Rozhodcovský
súd je súkromnou osobou, ktorá nepatrí do sústavy súdov podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Vo vzťahu k všeobecným súdom zákonodarca umožnil
len obmedzený prieskum rozhodcovských rozsudkov, v rámci ktorého rozhodcovský rozsudok možno
napadnúť žalobou na jeho zrušenie na všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov, ktoréspočívajúvdodržiavanízákonnosti,pričomtentosúdnyprieskumniejeprieskumomvrámciinštančného
postupu.

36 Kľúčovou dovolacou námietkou dovolateľa bolo, že Medzinárodný obchodný rozhodcovský súd, ktorý
vydal rozhodcovský rozsudok, zrušenia ktorého sa žalobca domáhal podanou žalobou, nie je právnickou
osobou, nemá právnu subjektivitu a preto je jeho rozsudok nulitný a nevyvoláva žiadne právne účinky.
Túto námietku žalobca uplatnil už v priebehu konania na súde prvej inštancie a následne v podanom
odvolaní, pričom súdy oboch inštancií sa ňou zaoberali, a to aj napriek tomu, že predmetom sporového

konania bola žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. c/ a g/ ZRK.
Odvolací súd sa námietkou žalobcu vo vzťahu k rozhodcovskému súdu zaoberal v bode 30 odôvodnenia
rozhodnutia, pričom sa nestotožnil s názorom žalobcu, že rozhodcovský súd nevznikol podľa osobitnej
právnej úpravy. V celom rozsahu odkázal na body 37 a 38 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie,
z ktorých vyplýva, že ani súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou žalobcu, ktorý spochybňoval
právnu spôsobilosť MORS-u, a tým aj jeho právomoc rozhodovať spory v rozhodcovskom konaní a

túto námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú. Poukázal na to, že právna úprava rozhodcovského
konania je obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z., ktorý právnickej osobe
umožňoval zriadiť stály rozhodcovský súd (§ 12) a zároveň vymedzoval podmienky jeho zriadenia,
pričom základným predpokladom pre zriadenie stáleho rozhodcovského súdu bolo vydanie štatútu a
rokovacieho poriadku. Pokiaľ zriaďovateľ rozhodcovského súdu zákonné podmienky splnil a zároveň

zverejnil údaje uvedené v § 12 ods. 3 ZRK v Obchodnom vestníku, takto zriadený rozhodcovský súd
získal právo viesť rozhodcovské konanie a vydávať rozhodcovské rozsudky, pričom rozhodcovský súd
bol aj naďalej súčasťou právnickej osoby, ktorá bola jeho zriaďovateľom.

37 K uvedenému dovolací súd poznamenáva, že všeobecný súd v konaní o zrušenie rozhodcovského

rozsudku na základe žaloby podanej v zmysle § 40 ods. 1 ZRK nemá vo vzťahu k rozhodcovskému
súdu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok, právomoc rozhodovať o (ne)existencii, statuse a právomoci
rozhodcovského súdu. ZRK v ustanovení § 12 (v znení účinnom do 31.12.2014) určoval, kto môže
zriadiť stály rozhodcovský súd a aké sú jeho povinnosti vo vzťahu k zriadeniu alebo zrušeniu tohto
súdu, zverejneniu jeho štatútu, rokovacieho poriadku, zoznamu rozhodcov alebo zmien údajov, pričom

zoznam stálych rozhodcovských súdov vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 12a
ZRK), ktoré do zoznamu stálych rozhodcovských súdov zapíše stály rozhodcovský súd zriadený
zriaďovateľom, ktorý zverejnil údaje v Obchodnom vestníku podľa § 12 ods. 3 ZRK. V posudzovanom
prípade pôvodný zriaďovateľ Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu v Bratislave všetky
zákonom stanovené podmienky pre zriadenie rozhodcovského súdu splnil a tento súd bol oprávnený

viesť rozhodcovské konania a v týchto konaniach rozhodovať. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani
fakt, že na základe zmluvy o predaji časti podniku bola časť podniku, ktorou bol uvedený rozhodcovský
súd, prevedená do vlastníctva inej právnickej osoby. Takýto postup ZRK nezakazoval a táto zmena
zriaďovateľa bola aj riadne zverejnená v Obchodnom vestníku.

38 Podľa názoru dovolacieho súdu, dovolacia námietka, v rámci ktorej dovolateľ spochybnil existenciu,
postavenie a právomoc Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu, ktorý vydal rozsudok
sp. zn. 12/2009 z 27.08.2009, nemá relevanciu vo vzťahu k predmetu sporu, ktorým je žaloba o
zrušenie rozhodcovského rozsudku, podaná z dôvodov v zmysle § 40 ods. 1 písm. c/ a g/ ZRK
a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP, pretože súdy oboch inštancií sa

zaoberali a v odôvodnení svojich rozhodnutí vysporiadali s dôvodmi, z ktorých sa žalobca domáhal
zrušenia rozhodcovského rozsudku (čo bolo predmetom sporu). Dovolací sú nezistil, že by nesprávnym
procesným postupom súdov oboch inštancií došlo k tomu, že by sa žalobcovi znemožnilo uskutočňovať
jemu patriace procesné práva, dôsledkom čoho by bolo porušenie práva sporovej strany na spravodlivý
proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Taktiež dovolateľom namietané nesprávne právne posúdenie

veci nepredstavuje právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, resp.
na riešení ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie,
ktorým bola zamietnutá žaloba vo veci, t. j. o zrušenie rozsudku Medzinárodného obchodného
rozhodcovského súdu sp. zn. 12/2009 z 27.08.2009. Dovolateľom namietaný nedostatok právnej
subjektivity stáleho rozhodcovského súdu nemá priamu relevanciu vo vzťahu k právnemu posúdeniu

predmetu sporu, ktorým sú žalobcom uplatnené dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 40 ods. 1 písm. c/ a g/ ZRK.39 V posudzovanej veci preto dovolací súd dospel k záveru, že nie sú dané dôvody prípustnosti
dovolania uplatnené dovolateľom v zmysle § 420 písm. f/. Zároveň v časti, v ktorej dovolateľ namietal
nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom, nie je dovolací dôvod vymedzený tak, ako

predpokladá zákon (§ 421 ods. 1 písm. a/, písm. b/ alebo písm. c/ v spojení s § 432 CSP). S poukazom
na uvedené, dovolací súd dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ a písm. f/ CSP.

40 Pokiaľ dovolateľ namietal procesnú vadu v zmysle § 420 písm. d/ CSP, t. j. že v predmetnom
spore súdy opätovne rozhodli o právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata), keď opakovane posudzovali

otázku, či má MORS právnu subjektivitu, hoci táto otázka už bola vyriešená v uznesení Okresného
súdu Komárno č. k. 4Cb/342/2010-49 z 13.10.2011, dovolací súd uvádza, že označeným uznesením
bolo zastavené konanie v spore žalobcu Ing. S. H. proti žalovanému Medzinárodnému obchodnému
a rozhodcovskému súdu v Bratislave z dôvodu, že žalovaný nemal spôsobiť mať práva a povinnosti
a v dôsledku toho ani spôsobilosť byť účastníkom konania v zmysle § 19 OSP, čo predstavovalo taký
nedostatok podmienok konania, ktorý nemožno odstrániť. Teda, konanie bolo zastavené (§ 104 ods.

1 OSP), pretože stály rozhodcovský súd nemôže byť žalovaný ako strana sporu (predtým účastník
konania v zmysle OSP), pretože nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti (právnu subjektivitu),
ktorá je predpokladom spôsobilosti byť stranou sporu (účastníkom konania). Skutočnosť, že stály
rozhodcovský súd nemá právnu subjektivitu, nie je ani sporná. Z ustanovenia § 12 ZRK (ako zákona lex
specialis) vyplýva, že právnickou osobou je zriaďovateľ stáleho rozhodcovského súdu, ktorý má právnu

subjektivitu, pričom úprava všetkých organizačných záležitostí, týkajúcich sa postavenia a činnosti
rozhodcovského súdu, je zverená do právomoci zriaďovateľa, nie samotného rozhodcovského súdu.
Tento má vystupovať len ako orgán (organizačná zložka) zriaďovateľa, ktorému je v zmysle ZRK zverená
právomoc rozhodovať spory v rozhodcovskom konaní. Preto aj stranou sporu môže byť len zriaďovateľ
(právnická osoba).

41 Z ustanovenia § 230 CSP vyplýva, že ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať
a rozhodovať znovu (predtým § 159 ods. 3 OSP). Pojem „tá istá vec“ sa v rozhodovacej praxi súdov
interpretuje tak, že musí ísť o tie isté strany a ten istý predmet sporu, t. j. totožný nárok uplatnený z
totožného skutkového základu medzi totožnými stranami, pričom nie je relevantné, či rovnaké osoby

majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ak sa konanie netýka tých istých
strán, nemožno hovoriť o prekážke právoplatne rozhodnutej veci. V predmetnom sporovom konaní
o zrušenie rozhodcovského rozsudku a v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp.
zn. 4Cb/342/2010 sa nejedná o totožný predmet konania a zároveň v týchto konaniach nie je daná
ani totožnosť strán sporu (účastníkov). Keďže nie sú súčasne splnené obidve podmienky (totožnosť

predmetu a totožnosť strán), tak uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/342/2010-49 z
13.10.2011 nepredstavuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k predmetnému sporu o
zrušenierozsudkuMedzinárodnéhoobchodnéhorozhodcovskéhosúdu.Prípustnosťdovolaniavzmysle
§ 420 písm. d/ CSP preto nie je daná, z dôvodu ktorého dovolací súd dovolanie žalobcu v tejto časti
odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

42 Len pre úplnosť dovolací súd uvádza, že predmetom dovolacieho prieskumu je rozhodnutie
odvolacieho súdu č. k. 4Cob/9/2018-492 z 28.02.2019. Z jeho záhlavia vyplýva, že žalobcom je Ing.
S. H. a žalovaným je RNDr. Juraj Novák, pričom v bode 38 odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd
uviedol a vysvetlil, že pokiaľ súd prvej inštancie v záhlaví odvolaním napadnutého rozsudku označil

Medzinárodný obchodný rozhodcovský súd ako intervenienta na strane žalovaného, s ktorým konal,
postupoval nesprávne, nakoľko MORS nemá právnu subjektivitu, a preto nemôže byť intervenientom,
avšak uvedená nesprávnosť nemala vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie. Keďže procesné pochybenie súdu prvej inštancie odvolací súd odstránil, dovolacia námietka
žalobcu je v tomto smere neopodstatnená.

43 Vzhľadom k tomu, že dovolací súd odmietol dovolanie žalobcu, nerozhodoval už o jeho návrhu na
odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.

44 Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 druhá veta CSP, § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov dovolacieho konania
žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

45 Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.