Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. júl 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 7Sžsk/27/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200366
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:2017200366.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Michala Novotného

(sudca spravodajca) a členiek JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Jany Martinčekovej vo veci
žalobcu: F.. P. R., nar. XX. L. XXXX, Z.. F. B. X, B., zastúpeného: Advokátska kancelária ŠKODLER
& PARTNERS, s. r. o., IČO: 47 238 232, Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna
poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 26. októbra 2017
č. 45460-3/2017-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 20 Sa
34/2017-79 z 12. októbra 2018 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20 Sa

34/2017-79 z 12. októbra 2018 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca na základe povolenia z 28. septembra
2004 poskytoval zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení v odbore ortopédia. Slovenská
lekárska komora mu 2. augusta 2006 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/
TT/0817/06. Na žiadosť žalobcu mu Trnavský samosprávny kraj 4. septembra 2006 s účinnosťou k
30. septembru 2006 zrušil skoršie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Licencia

na výkon samostatnej zdravotníckej praxe mu však zostala v platnosti aj po tomto dni. Napriek tomu
sa žalobca u žalovanej uplynutím 30. septembra 2006 odhlásil z povinného nemocenského poistenia a
povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby.

2. Po zistení, že žalobca bol aj naďalej (po 30. septembri 2006) držiteľom licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe, pobočka žalovanej v Trnave rozhodnutím zo 14. júna 2017 č. 108-43/2017-TT
vyslovila, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi nezaniklo 30.

septembra 2006, ale zaniklo až 30. júna 2008. Pobočka vyšla z toho, že licencia na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, v dôsledku čoho bol žalobca aj po 30.
septembri 2006 samostatne zárobkovo činnou osobou. Jeho povinné nemocenské a dôchodkové
poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho
po kalendárnom roku, kedy jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol
vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 (od 1. januára 2008 išlo o ods. 9)

cit. zák. Z údajov poskytnutých finančnou správou pobočka zistila, že žalobcov príjem klesol prvýkrát
pod zákonom stanovenú hranicu až v roku 2007, a preto jeho povinné poistenie nemohlo zaniknúť 30.
septembra 2006.3.Napriekodvolaniužalobcužalovanátotorozhodnutiepotvrdilasvojímrozhodnutímz26.októbra2017,
č. 45460-3/2017-BA. Do odôvodnenia prevzala odôvodnenie rozhodnutia pobočky, ktoré považovala
správne. Uviedla, že pokiaľ mal žalobca platnú licenciu L1A a v rozhodujúcom období za rok 2005 a 2006

dosiahol príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší než je zákonom stanovená
hranica, vzniká mu povinné poistenie ako samostatne zárobkovo činnej osobe, pričom nie je podstatné,
na základe akého oprávnenia tieto príjmy dosiahol. Licencia L1A tak bola oprávnením podľa § 5 písm. c)
zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, ktoré zakladalo žalobcovi postavenie
samostatne zárobkovo činnej osoby. Z dôvodu, že žalobca podal nesprávne vyplnený registračný list

fyzickej osoby - odhlášku, pobočka vydala rozhodnutie o zániku povinného poistenia k 30. júnu 2008.

4. Správny súd tu napadnutým rozsudkom vyhovel správnej žalobe a zrušil toto rozhodnutie žalovanej
podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP. Vytkol jej, že porušila procesné práva žalobcu, pretože mu
ako účastníkovi neoznámila začatie konania. Tým mu nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia, hoci podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. by malo ísť o sporný prípad.

Prvostupňové rozhodnutie vydané po takmer jedenástich rokoch od prijatia odhlášky považoval za
nepredvídateľné, navyše nezodpovedajúce požiadavkám § 209 ods. 3 cit. zák., pretože vo výroku
absentovalo uvedenie hmotnoprávneho ustanovenia, na základe ktorého bolo o povinnom poistení
žalobcu rozhodnuté. Skonštatoval, že hoci rozhodnutie žalovanej obsahuje širšie skutkové a právne
zdôvodnenie, vzhľadom na nemožnosť účastníka oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia je potrebné

aj toto považovať za arbitrárne. Postavenie žalobcu ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5
písm. c) cit. zák. vyplývalo z povolenia samosprávneho kraja. Zánikom tohto povolenia zaniklo podľa §
21ods.4písm.b)cit.zák.ajjehopovinnésociálnepoistenie.Nesúhlasilstým,žepozánikupovoleniana
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia mal nastúpiť iný dôvod povinného poistenia - držba licencie
L1A, hoci žalobca na jej základe nevykonával žiadnu činnosť ani z nej nemal žiaden príjem. Licencia

na výkon samostatnej zdravotníckej praxe na vznik povinného poistenia nepostačuje. To vyplýva aj z §
10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z., čím sa však žalovaná riadne nezaoberala. Záverom zdôraznil,
že pri posudzovaní veci zohľadňoval nielen logický význam ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z., ale aj
jeho účel, ktorý vzhľadom na konštatovaný časový odstup vydania rozhodnutia zjavne nebol sledovaný.

II.
Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci
na ďalšie konanie. Zdôraznila, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby je podľa § 5 písm.
c) zákona č. 461/2003 Z. z. naviazané na oprávnenie vykonávať určitú činnosť, nie na jej skutočnú

realizáciu. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. je také oprávnenie spojené aj s licenciou na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe ako jednou z alternatív, na základe ktorej je možné vykonávať
zdravotnícke povolanie. Držiteľ tejto licencie teda môže poskytovať zdravotnú starostlivosť a dosahovať
príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. V dôsledku toho povinné nemocenské a dôchodkové
poistenie podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. zaniklo až 30. júna po kalendárnom roku, v ktorom

tieto príjmy klesli pod hranicu určenú v § 138 ods. 10 cit. zák. Ďalej uviedla, že postupovala v súlade
so zákonom č. 461/2003 Z. z. Žalobca mal možnosť hájiť svoje práva v rámci odvolacieho konania.
Rozhodnutie pobočky spĺňa náležitosti uvedené v § 209 ods. 3 a 4 cit. zák. Odôvodnenie rozhodnutia
nemusí dávať odpoveď na každú vznesenú námietku, podstatné je, aby v ňom pobočka zdôvodnila
skutkový a právny stav prejednávanej veci a aby uviedla, na podklade akých skutočností rozhodla.

6. Žalobca navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Obdobne ako v správnej žalobe namietal, že licenciu
L1A nevyužíval a nikdy na základe nej neposkytoval zdravotnú starostlivosť. Preto mu licencia nemohla
zakladať účasť na povinnom sociálnom poistení. Je presvedčený, že po preskúmaní jeho odhlášky
žalovaná dospela k záveru, že boli naplnené podmienky zániku poistenia, a preto tak rozhodla

vyznačením v spise k 30. septembru 2006.

III.
Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1.

augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu
(§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§
455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).8. V prerokúvanej veci organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho
poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o

otázke zániku poistenia, ktorý považovala za sporný. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák.
predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003
Z. z.

9. Nedávkové konanie sa podľa § 184 ods. 8 cit. zák. začína okrem iného z podnetu organizačnej

zložky Sociálnej poisťovne. Také konanie je podľa § 185 ods. 4 cit. zák. začaté odo dňa, keď príslušná
organizačná zložka urobila voči účastníkovi prvý úkon. Podľa § 195 ods. 1 cit. zák. organizačná zložka
Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav
veci, a na ten účel obstará podklady na rozhodnutie. Podľa § 209 ods. 1 cit. zák. sa rozhodnutie
organizačnej zložky vydáva písomne, ak zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu

veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 210 ods. 2 cit. zák. sú organizačné zložky povinné
rozhodnúť (okrem iného) vo veci zániku poistenia v sporných prípadoch najneskôr do 60 dní od začatia
konania, resp. v mimoriadne zložitých prípadoch najneskôr do 120 dní od začatia konania.

10. Z citovaných § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. tak predovšetkým vyplýva, že

okamihomzačatianedávkovéhokonanianapodnetorganizačnejzložkyjedeň,kedybolvočiúčastníkovi
urobený prvý úkon. Inak povedané, konanie je začaté vtedy, keď organizačná zložka voči účastníkovi
(navonok) prejavila, že voči nemu vedie určité nedávkové konanie. Takýmto prvým úkonom môže byť
aj samo vydanie písomného rozhodnutia (§ 209 cit. zák.), keďže aj z neho je celkom zrejmé, že sa voči
účastníkovi vedie určité konanie s určitým predmetom. Zákon č. 461/2003 Z. z. na rozdiel od napríklad

Správneho poriadku neobsahuje všeobecné ustanovenie o tom, že účastníkov treba o začatí konania
upovedomiť a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia pred jeho vydaním (§ 33 ods. 2 Spr.
por.). To samozrejme nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu
jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
ÚstavySlovenskejrepubliky,prípadneizákladnéhoprávavyjadriťsakuvšetkýmvykonávanýmdôkazom

podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019).

11. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP však správny súd môže zrušiť preskúmavané rozhodnutie, len
ak porušenie ustanovení o konaní bolo podstatné a ak mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia vo veci samej. Z citovaného ustanovenia tak celkom zreteľne vyplýva, že pre zrušenie

rozhodnutia nepostačuje samo zistenie, že boli porušené ustanovenia o konaní, ale toto porušenie
musí byť podstatné a muselo byť spôsobilé negatívne sa prejaviť na obsahu vydaného rozhodnutia.
Ak organizačná zložka pred vydaním prvostupňového rozhodnutia nedá účastníkovi konania možnosť
vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, môže sa týmto postupom pripraviť o určité dôležité poznatky
(dôkazy),atýmspôsobiť,žejejrozhodnutienebudevychádzaťzospoľahlivozistenéhoskutkovéhostavu

(cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), teda bude nezákonné. Avšak to, či sa tak stalo, treba hodnotiť
vždy v konkrétnej veci s ohľadom na to, z akého podkladu organizačná zložka pri svojom rozhodovaní
vychádzala a čo pri svojom rozhodovaní nezohľadnila.

12. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia zo 14. júna 2017 vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní

vychádzala z toho, že žalobca je držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A/
TT/0817/06. Ďalej vychádzala z údajov poskytnutých finančnou správou, z ktorých zistila, že žalobcov
príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti klesol prvýkrát pod zákonom stanovenú
hranicu v roku 2007. Žalobca mohol uplatniť svoje práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
podaním odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Odvolanie aj podal a namietal v ňom obdobné argumenty

ako v neskorších podaniach. Nijako v ňom však nerozporoval skutkový stav v súvislosti s držbou
licencie L1A a s výškou príjmu za rok 2005 a 2006. Žalobcovi tak bola daná primeraná možnosť, aby
uplatňovalsvojeprávovyjadriťsakskutkovémuzákladurozhodnutiaanavrhovaťvykonaniedôkazov.Za
daných okolností tak nemožno uzavrieť, že by bolo ustanovenie o konaní porušené natoľko podstatným
spôsobom, aby to zakladalo dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm.

g) SSP.

13. Kasačný súd nesúhlasí s argumentáciou správneho súdu, že prvostupňové rozhodnutie má
nesprávny výrok. Podľa § 209 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. musí rozhodnutie obsahovať výrok,odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Podľa odseku 3 cit. paragrafu výrok obsahuje rozhodnutie vo
veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo. Citované ustanovenie
bližšie neustanovuje, aké ustanovenie má byť vo výroku uvedené. V prerokúvanej veci sa výrokom

prvostupňového rozhodnutia zo 14. júna 2017 rozhodovalo o tom, že k 30. septembru 2006 neboli
naplnené podmienky, za ktorých podľa § 21 ods. 1 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. malo zaniknúť povinné
poistenie žalobcu a splnenie týchto podmienok nastalo až 30. júna 2008. Citovať vo výroku ustanovenia,
z ktorých vyplýva, kedy sociálne poistenie zaniká, no nie, kedy nezaniká, by tak mohlo pôsobiť mätúco
práve vo vzťahu nenaplneniu zákonných podmienok. Žalovaná tak nepochybila podstatným spôsobom,

ak vo výroku odkázala len na všeobecné ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) cit. zák., ktoré jej dovoľuje
o tejto spornej otázke rozhodnúť a až v odôvodnení rozhodnutia konkretizovala použitie ustanovení
právnych predpisov, na základe ktorých vo veci žalobcu rozhodla.

14. Námietka žalobcu, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, nemá
oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.

sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod pojmom „ustanovuje inak“
treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením
v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.). Nemožno však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie
možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka niečo vyznačila v spise alebo informačnom
systéme.Podľa§228ods.3cit.zák.vzneníúčinnomdo31.decembra2010bolasamostatnezárobkovo

činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového
poistenia do ôsmich dní od jeho zániku. Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali
nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v
spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti,
kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - zaniklo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez

ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho
poistenia. Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom
konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak, než
bolo uvedené v odhláške. Zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla
vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní odhlášky. Pokiaľ má byť plynutie času na účely

sociálneho poistenia podstatné, ustanovuje to zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne, napr. v § 145 ods. 3
(premlčanie vrátenia poistného) alebo v § 147 (premlčanie predpísania a vymáhania poistného).

15. Podstatnou otázkou, ktorou sa podľa kasačného súdu mal zaoberať správny súd, bolo predovšetkým
to, či samotná držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobcovi

povinné nemocenské a dôchodkové poistenie. Správny súd sa však tejto otázke venoval len okrajovo v
ods. 13 a 14 svojho rozsudku, keď bez hlbšieho rozboru prevzal záver žalobcu, že táto licencia na vznik
povinného poistenia nepostačuje, čo by malo vyplývať aj z § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Táto
kľúčováprávnaotázkabolamedzičasompredmetomrozpornýchrozhodnutíveľkéhosenátunajvyššieho
súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa už citovaného § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený

v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova
postúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva
záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého
senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu
v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho

rozhodnutia veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov
licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019.

16. V rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 veľký senát formuloval právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania

podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie
činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie
L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie
zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je
súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na

základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne
zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého
lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho
daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatnezárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom
priznanípriznalpríjmy,považovanézapríjemzpodnikaniaazinejsamostatnejzárobkovejčinnostipodľa
osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§

6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej
osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm.
c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho
súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky
ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za

ústavne neudržateľné.

17. Senát najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi viazaný
a nevidí žiaden dôvod na to, aby sa od nich postupom podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny
názoržalobcu,želicencianavýkonsamostatnejzdravotníckejpraxesamaneoprávňujenaposkytovanie
zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Podľa tohto

ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v
zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení. Predpokladom
využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia zdravotníckeho
zariadenia, pretože táto licencia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek
mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa §

39 ods. 1 písm. d) zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do
30. novembra 2011 oprávnený predpisovať aj lieky, a to aj keď samostatnú zdravotnícku prax vykonával
na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Táto licencia tak zakladala plnohodnotné oprávnenie
lekáranaposkytovaniezdravotnejstarostlivostibezviazanostinaurčitézdravotníckezariadenie.Tomuto
záveru svedčí okrem ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. aj ustanovenie § 4 písm. b) cit.

zák., podľa ktorého je fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto licencie,
rovnakým poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa § 11 cit. zák.

18. Z uvedených dôvodov senát najvyššieho správneho súdu nevidí ani dôvod odkláňať sa od
právneho záveru, že držba takejto licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením

na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.
Lekár, ktorý je držiteľom takejto licencie, je podľa citovaného ustanovenia samostatne zárobkovo činnou
osobou, ktorej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení môže podľa § 21 ods. 1
a ods. 4 písm. b) cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo k 30. júnu tým, že jeho príjem z
podnikania a inej zárobkovej činnosti (nielen z tejto licencie) poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho

základu podľa § 138 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z. z.

IV.
Záver
19. Správny súd tak nepostupoval správne, keď dospel k právnemu záveru, že preskúmavané

rozhodnutie trpí nedostatkami podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP, a preto jeho rozsudok vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak v tomto
sťažnostnom bode dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Správny súd o správnej žalobe rozhodne znova,
viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP).

20. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3
SSP rozhodne správny súd v novom konečnom rozhodnutí.

21. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.