Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. apríl 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 3Svk/9/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5018200124
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:5018200124.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny

Benczovej a z členiek senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Zuzany
Šabovej, PhD. v právnej veci žalobkyne: NUBIUM, s. r. o., so sídlom Trenčianska 705/55, 821 09
Bratislava, IČO: 47 545 674, právne zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Mišurom, PhD., so sídlom
Záhradnícka 27, 811 07 Bratislava; proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor výstavby a bytovej
politiky, so sídlom Vysokoškolákov č. 8556/33B, Žilina; za účasti: 1. Slovenský pozemkový fond, so
sídlom Búdkova 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, 2. Slovenská správa ciest, so sídlom Miletičova
č. 19, Bratislava, IČO: 00 003 328; o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-

OVBP2-2018/004075/KRA zo dňa 8. februára 2018, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline č. k. 31 S 36/2018-130 zo dňa 31. augusta 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.
II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v o d n e n i e

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Obec Kraľovany (ďalej len ako „stavebný úrad“ alebo „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č.:
349/2016/807-rozh. zo dňa 18. mája 2017 (ďalej len ako „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 66 a
§ 67 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) zamietla žiadosť žalobkyne o zmenu doby trvania
reklamnej stavby: Reklamná stavba č. 8/2/4/2/1-2, miesto stavby Kraľovany na pozemku par. č. XXX
(parcela evidovaná ako D.-C. XXXXX/X) v katastrálnom území D., umiestnenej po pravej strane štátnej

cesty I/18 v smere Ružomberok - Žilina (pred odbočkou do obce Kraľovany; ďalej len „reklamná stavba“).
Okresný úrad Žilina, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií v rámci predmetného konania
zaslal stavebnému úradu stanovisko, v zmysle ktorého nesúhlasí so zmenou doby trvania reklamnej
stavby z dôvodov uvedených v § 10 ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný
zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“) a nepovoľuje výnimku zo zákazu činnosti
v cestnom ochrannom pásme pozemnej komunikácie I/18 E50. V rámci predmetného konania bolo
stavebnému úradu doručené aj stanovisko Slovenskej správy ciest IVSC Žilina, v zmysle ktorého z

pozície majetkového správcu štátnej cesty I/18 nesúhlasila so zmenou doby trvania reklamných stavieb
a požadovala uvedené reklamné stavby odstrániť.2. Stavebný úrad mal v konaní jednoznačne preukázané, že reklamná stavba je umiestnená a osadená
v území 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu cesty prvej triedy I/18, ktorá je
medzinárodným cestným ťahom a je umiestnená a osadená mimo sídelného útvaru obce ohraničeného

dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce. Ďalej uviedol, že reklamné, informačné a
propagačné zariadenia umiestnené pred 2. januárom 2015 (kam patrí aj predmetná reklamná stavba
zrealizovaná na základe povolenia z roku 2006), ktoré nie sú v súlade s § 10 ods. 4 cestného zákona,
sú vlastníci týchto zariadení povinní odstrániť do 1. januára 2017. Stavebný úrad bol toho názoru, že
predĺžením doby trvania reklamnej stavby by došlo k porušeniu § 10 ods. 4 cestného zákona, a preto

žiadosť zamietol.
3. Na základe odvolania žalobkyne žalovaný rozhodnutím č.: OU-ZA-OVBP2-2018/004075/KRA zo
dňa 8. februára 2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie zmenil tak,
že žiadosť žalobkyne o zmenu doby trvania reklamnej stavby, pôvodne povolenej rozhodnutím obce
Kraľovany č. 5/2006 zo dňa 12. januára 2006, s lehotou trvania do 12. januára 2016, predĺženú
rozhodnutím č. 59/2016/192 do 31. decembra 2016 zamietol podľa § 68 ods. 2 v spojení s § 62 ods. 4

stavebného zákona a ďalšie predĺženie doby trvania reklamnej stavby nepovolil.

4. Žalovaný poukázal na zamietavé stanovisko Okresného úradu Žilina, odboru cestnej dopravy a
pozemných komunikácií zo dňa 21. februára 2017, v ktorom dotknutý orgán nesúhlasil so zmenou doby
trvania reklamných stavieb z dôvodov uvedených v § 10 ods. 4 cestného zákona. Rovnako poukázal

aj na vyjadrenie Slovenskej správy ciest IVSC Žilina zo dňa 21. februára 2017, ako majetkového
správcu štátnej cesty I/18, ktorá taktiež nesúhlasila so zmenou doby trvania reklamnej stavby a
požadovala stavbu odstrániť. Žalobkyni bola stanovená lehota na podanie námietok a pripomienok
k listinným podkladom na vydanie rozhodnutia, ktoré jej boli na základe žiadosti o zaslanie kópie
kompletného administratívneho spisu doručené. Tento priestor však žalobkyňa nevyužila a na záväzné

stanovisko Okresného úradu Žilina nereagovala, rovnako ani na vyjadrenie správcu komunikácie, resp.
ich namietala až v podanom odvolaní.

5. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že reklamné stavby sú doteraz umiestnené a osadené
v území 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu cesty prvej triedy I/18 E50, ktorá

je medzinárodným cestným ťahom mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou
označujúcou začiatok a koniec obce. Vychádzajúc z podkladov predložených žalobkyňou (nájomná
zmluva, fotodokumentácia umiestnenia reklamnej stavby na pozemku, jej zakreslenie na snímke
vytvorenej cez ZBGIS), ale aj z vlastných podkladov stavebného úradu (existujúceho povolenia na
uvedenú reklamnú stavbu) mal aj žalovaný za preukázané, že pomery staveniska reklamnej stavby

boli stavebnému úradu dobre známe a oprávňovali ho upustiť od ústneho pojednávania a miestneho
zisťovania v zmysle § 61 ods. 2 stavebného zákona s tým, že určil účastníkom konania lehotu na
uplatnenie námietok. Žalovaný preto námietky žalobkyne, ktoré poukazovali na nedostatočne zistený
skutkový stav, ako aj nesprávny postup prejednania žiadosti, považoval za neopodstatnené.
6. Žalovaný dospel k záveru, že stavebný úrad o žiadosti rozhodol v súlade so zákonom z toho hľadiska,

že nie je možné už podľa v súčasnosti platných predpisov povoliť ďalšiu existenciu reklamnej stavby tak,
ako je umiestnená pri ceste I/18 s charakterom medzinárodného cestného ťahu. Svoje rozhodnutie oprel
o riadne zistený skutkový stav veci, ako aj v súčasnosti platné predpisy, konkrétne zákon o cestách.
Nesprávne však použil hmotnoprávny predpis, ktorým žiadosť o predĺženie doby trvania reklamnej
stavby zamietol. Preto žalovaný pristúpil k zmene výroku prvostupňového rozhodnutia tak, aby bol v

súlades§47zákonač.71/1967Zb.osprávnomkonanívzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„Správny
poriadok“).

II.
Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

7. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský
súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a navrhla preskúmavané rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému
na ďalšie konanie.

8.Vpodanejsprávnejžalobežalobkyňanamietalaviaceronedostatkov.Najednejstranepoukazovalana
formálne nedostatky prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k rozporom
v uvádzaní čísla parcely, na ktorej sa má reklamná stavba nachádzať, v odôvodnení rozhodnutí, v
nesprávnom označení čísla prvotného povolenia reklamnej stavby. Poukazovala tiež na skutočnosť,že reklamnej stavby na parcele, ktorú žalovaný uviedol na str. 9 rozhodnutia (parc. D. T. Č.. XX, k. ú.
D.) sa týka rozhodnutie žalovaného č. OU-ZA-OVBP2-2018/004082/KRA zo dňa 2. februára 2018 a
nie preskúmavané rozhodnutie. Za postačujúce žalobkyňa nepovažovala, v kontexte identifikovaných

nedostatkov, vymedzenie reklamnej stavby v preskúmavanom rozhodnutí nesporne len interným číslom
zavedeným jej právnym predchodcom (č. 8/2/4/2/1-2). Tieto nedostatky podľa žalobkyne zakladajú
nielen zmätočnosť preskúmavaného rozhodnutia, ale spochybňujú aj dostatočnosť zistenia skutkového
stavu, a to aj pre potreby uplatnenia možnosti upustenia od ústneho pojednávania v stavebnom konaní.
Podľa právneho názoru žalobkyne ani z jedného dokumentu obsiahnutého v administratívnom spise

nemožno vyvodiť záver, že skutkový stav bol spoľahlivo zistený a stavba sa skutočne nachádzala na
mieste uvádzanom žalovaným a stavebným úradom. Neboli preto splnené podmienky pre upustenie od
ústneho pojednávania.

9. Žalobkyňa namietala aj absenciu rozumného a pochopiteľného odôvodnenia postupu žalovaného
spočívajúcehovzmenevýrokuprvostupňovéhorozhodnutia,ktorýbližšieneuviedol,včommalispočívať

vady jeho výroku a v čom malo spočívať bližšie nešpecifikované porušenie hmotnoprávnych predpisov,
resp. prečo toto porušenie nezakladalo dôvod na zrušenie prvostupňového rozhodnutia. V tomto
kontexte mal zostať bez odpovede aj možný zásah žalovaného do práva žalobkyne na dvojinštančné
správne konanie.

10. Porušenie svojich procesných práv v intenzite zasahujúcej do práva na spravodlivý proces videla
žalobkyňa aj v tom, že jej stavebný úrad neposkytol úplnú kópiu celého administratívneho spisu napriek
jej žiadosti, pričom selektívne vyhovenie tejto žiadosti nepovažovala za postačujúce.

11. Konečne namietala, že z preskúmavaného rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia nie je

zrejmé, na základe akých spoľahlivo zistených skutočností malo dôjsť v predmetnej veci k subsumpcii
predmetného konania pod § 10 ods. 4 cestného zákona a k identifikácii dotknutého orgánu.

12. K správnej žalobe žalobkyne sa vyjadril aj žalovaný, ktorý zotrval na správnosti preskúmavaného
rozhodnutia a v podstatnom zopakoval dôvody, ktoré viedli k jeho vydaniu. K žalobným bodom

okrem iného dodal, že prípadné nesprávne uvedenie parcelného čísla v odôvodnení preskúmavaného
rozhodnutia predstavuje zjavnú nesprávnosť, formálnu chybu, ktorá nemá a nemôže mať dopad na
zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia ako takého. Zdôraznil tiež, že vo výroku preskúmavaného
rozhodnutia bola reklamná stavba vymedzená správne. Žalovaný nepovažoval za relevantné ani
námietky žalobkyne k nezabezpečeniu úplnej kópie administratívneho spisu zo strany stavebného úradu

v kontexte jej žiadosti. Zdôraznil, že žiadosti žalobkyne stavebný úrad vyhovel, zaslal jej kópie stanovísk
dotknutých orgánov, ktoré v danom čase predstavovali podklady rozhodnutia.

13. Vo vzťahu k dôvodom zmeny prvostupňového rozhodnutia žalovaný uviedol, že porovnaním výroku
prvostupňového rozhodnutia, v ktorom uviedol stavebný úrad ustanovenia § 66 a 67 stavebného zákona,

žalovaný zistil, že správny orgán nesprávne použil hmotnoprávny predpis, na základe ktorého žiadosť
o predĺženie doby trvania reklamnej stavby bolo možné zamietnuť, pretože sa jedná o zmenu stavby,
o ktorej rozhoduje stavebný úrad. Preto žalovaný pristúpil k zmene výroku napadnutého rozhodnutia
uvedením správneho právneho predpisu (§ 68 ods. 2 v spojení s § 62 ods. 4 stavebného zákona),
podľa ktorého sa rozhodlo a v odôvodnení dostatočne uviedol úvahy, ktorými sa riadil pri vydaní svojho

rozhodnutia.

14. Žalovaný navrhol správnu žalobu žalobkyne zamietnuť.

15. K správnej žalobe sa vyjadril aj ďalší účastník konania 1., ktorý akcentoval zákonnosť rozhodnutia

žalovaného.

16. Vo svojej replike zo dňa 22. júla 2018 k vyjadreniu žalovaného a vo vyjadrení k vyjadreniu ďalšieho
účastníka konania 1. žalobkyňa v podstatnom zotrvala na svojich argumentoch uvedených v správnej
žalobe. Žalobkyňa doplnila, že predpokladom pre aplikáciu § 10 ods. 4 cestného zákona je relevantné,

či je reklamná stavba umiestnená „mimo sídelného útvaru obce“. Sídelný útvar obce je podľa názoru
žalobkyne územie, ktoré má svoje hranice a tieto môžu byť priamky a/alebo krivky, nie však body (ako
napríklad dopravné značky). Z rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov nie je zrejmé vôbec aké
skutkové zistenia či úvahy umožňovali vyvodiť záver, aká je poloha reklamnej stavby k sídelnému útvaruobce. A to najmä preto, že sídelný útvar obce žalovaný a pred ním stavebný úrad žiadnym spôsobom
nevymedzili.Vtomtokontextepretonemohlobyťstaveniskostavebnémuúraduažalovanémuani„dobre
známe“, pokiaľ nevedeli upresniť, či sa nachádza v alebo mimo sídelného útvaru obce. Preto nemohlo

dôjsť k vydaniu prvostupňového rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania v danej veci.

17. Krajský súd v Žiline (ďalej len „správny súd“) rozsudkom sp. zn. 31 S 36/2018 zo dňa 31. augusta
2021 (ďalej „napádaný rozsudok“ alebo aj „rozsudok správneho súdu“) správnu žalobu žalobkyne
zamietol. Bol toho názoru, že v súvisiacom konaní o zmenu dĺžky trvania reklamnej stavby bolo riadne

preukázané, že ide o reklamnú stavbu umiestnenú pred 2. januárom 2015, ktorá spĺňa atribúty uvedené
v § 10 ods. 4 cestného zákona, a preto bolo povinnosťou jej vlastníka odstrániť ju do 1. januára
2017 v súlade s § 24f ods. 1 cestného zákona. Skutočnosť, že reklamná stavba je umiestnená v
území 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu cesty prvej triedy I/18 vyplýva priamo zo
špecifikácie umiestnenia reklamnej stavby, pričom podklady na túto špecifikáciu predložila samotná
žalobkyňa k svojej žiadosti (zakreslenie umiestnenia reklamnej stavby v GIS snímke a fotodokumentácia

reklamnej stavby). Rovnako správny súd považoval za nesporné, že cesta I/18 je medzinárodným
cestným ťahom ako aj to, že reklamná stavba bola umiestnená a osadená mimo sídelného útvaru
obce ohraničeného dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce. Práve tieto skutočnosti sú
relevantné z pohľadu aplikácie § 10 ods. 4 cestného zákona a žalobkyňa ich počas celého správneho
konania nerozporovala.

18. K ďalším žalobným bodom správny súd dodal, že formálne nepresnosti v odôvodnení
preskúmavaného rozhodnutia (nesprávne uvedenie parcely, na ktorej bola umiestnená reklamná
stavba) nemajú vplyv na samotný výrok preskúmavaného rozhodnutia. V tom bola reklamná stavba
špecifikovaná umiestnením na C KN p. č. XXX (D. C. XXXXX/X) v katastrálnom území D. ako aj

rozhodnutímobceKraľovanyč.5/2006zodňa12.januára2006,ktorýmbolapredmetnáreklamnástavba
povolená a rozhodnutím č. 59/2016/192, ktorým bola predĺžená doba platnosti predmetnej reklamnej
stavby do 31. decembra 2016. Vyššie uvedené údaje postačujú pre záver o jednoznačnej identifikácii
reklamnej stavby vo výroku preskúmavaného rozhodnutia, a to aj bez ohľadu na (ne)uvedenie interného
označenia tejto reklamnej stavby. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku vydania dvoch

rozhodnutí s rovnakou spisovou značkou, avšak s inými dátumami. Aj tento nedostatok považoval
správny súd za formálny, nemajúci vplyv na výrok preskúmavaného rozhodnutia, pričom bol zhojený
podaním zo dňa 12. marca 2018, ktoré bolo doručené aj žalobkyni.

19. Z hľadiska namietaného nedostatočného odôvodnenia zmeny výroku prvostupňového rozhodnutia

preskúmavaným rozhodnutím správny súd uviedol, že dôvody tohto postupu vyplývajú z
preskúmavanéhorozhodnutia.Zodôvodneniajetotižzrejmázmenarozhodovacejpraxeprirozhodovaní
o zmene doby trvania reklamných stavieb podľa právnej úpravy účinnej do 1. januára 2015 a od 2.
januára 2015. Pochybenie stavebného úradu pritom nespočívalo v nedostatočnom zistení skutkového
stavu, ale v nesprávnom odkaze na aplikovanú právnu úpravu pri zamietnutí žiadosti žalobkyne

(odkaz na § 66 a § 67 stavebného zákona). Žalovaný v tomto kontexte zmenil výrok prvostupňového
rozhodnutia tak, že na základe správne zisteného skutkového stavu neformuloval výrok zamietnutia
žiadosti žalobkyne s odkazom na § 66 a § 67 stavebného zákona, ale s odkazom na § 68 ods. 2
a § 62 ods. 4 Stavebného zákona. Táto zmena pritom nemala vplyv na skutočnosť, že dôvodom
zamietnutia žiadosti žalobkyne bol práve rozpor s § 10 ods. 4 cestného zákona v súlade so správne

zisteným skutkovým stavom zo strany stavebného úradu. V tomto smere nemohlo dôjsť ani k
porušeniu princípu dvojinštančnosti správneho konania, keďže žalovaný nevykonával žiadne nové
dôkazy, tieto nepredložila ani žalobkyňa. Zmena prvostupňového rozhodnutia v časti formulácie výroku
bola odôvodnená výlučne len správnou úvahou týkajúcou sa aplikácie konkrétnej procesno-právnej
normy pri zamietnutí žiadosti žalobkyne, pričom skutková situácia a hmotnoprávne posúdenie žiadosti

žalobkyne zostalo nezmenené.

20. Ostatne správny súd neuznal ani argumentáciu žalobkyne porušením jej práv v dôsledku
nezaslania úplnej kópie administratívneho spisu na jej žiadosť zo strany stavebného úradu. Z
administratívneho spisu správny súd zistil, že stavebný úrad na základe žiadosti žalobkyne o zaslanie

kópie administratívneho spisu zaslal žalobkyni stanovisko ďalšieho účastníka 2/ zo dňa 21. februára
2017 a stanovisko Okresného úradu Žilina zo dňa 21. februára 2017. Správny súd zdôraznil, že len
tieto dva podklady sú podklady, o ktorých žalobkyňa v konaní nemala vedomosť. Ostatné podklady
boli žalobkyni už v rámci administratívneho konania doručené (výzva na zaplatenie správneho poplatkuzo dňa 16. januára 2017, oznámenie o začatí správneho konania zo dňa 13. februára 2017) alebo
pochádzajú priamo od žalobkyne (prílohy žiadosti o zmenu trvania reklamnej stavby zo dňa 20.
decembra 2016). Iné listiny v administratívnom spise obsiahnuté neboli. Nezaslanie kópie celého

administratívneho spisu, ale len jeho podstatnej časti, ktorú žalobkyňa nemala ešte k dispozícii,
preto správny súd nepovažoval za vadu konania zakladajúcu dôvod na zrušenie preskúmavaného
rozhodnutia.

21. Ostatné námietky žalobkyne uvedené v jej replike považoval správny súd za nové žalobné body,
ktoré boli uplatnené po zákonom stanovenej lehote na podanie správnej žaloby, a preto na nich
neprihliadal (§ 183 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov;
ďalej len „SSP“).

III.
Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

22. Proti rozsudku správneho súdu podala sťažovateľka včas kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440
ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhla aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že preskúmavané

rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušuje a vec vracia správnemu orgánu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

23. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti najmä uviedla, že správny súd nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 126 ods. 1 stavebného zákona v spojení s § 10 ods. 4 cestného zákona, pretože správny orgán

nemôže požadovať doklady nad rámec zákona. Zároveň vec nesprávne právne posúdil, keď sa stotožnil
s argumentáciou žalovaného zaoberajúc sa v bode 21 námietkou o nezaoberaní sa správnych orgánov
skutočnosťami, na základe ktorých malo dôjsť k subsumpcii pod § 10 ods. 4 cestného zákona a tým aj
k identifikácii dotknutého orgánu, keď nebol vykonaný žiadny úkon na zistenie skutočností potrebných
na subsumpciu.

24. Sťažovateľka považovala za zmätočnú tú časť napadnutého rozsudku, v ktorej správny súd uviedol
skutočnosti o umiestnení reklamnej stavby, ktoré sťažovateľka žiadnym spôsobom nerozporovala.
Za zmätočné považuje tiež poukazovanie na § 10 ods. 4 cestného zákona obsahujúce zákaz,

ktorý nie je možné zmierniť akýmkoľvek stanoviskom ,,dotknutého orgánu“. Samotná existencia
stanoviska ,,dotknutého orgánu“ v administratívnom spise svedčí o tom, že ani žalovaný, ani správny
orgán prvého stupňa nepostupovali v konaní správne,. Záväzné stanovisko je podľa sťažovateľky možné
pri cestných ochranných pásmach žiadať a vydávať len podľa § 11 ods. 2 cestného zákona a pokiaľ
správny súd prevzal argumentáciu žalovaného o aplikácii § 10 ods. 4 cestného zákona, rezignoval v

podstate na akékoľvek zisťovanie a odôvodňovanie skutkového stavu zo strany správnych orgánov a
nevysvetlil žiadnym spôsobom, ako je možné žiadať stanovisko v takomto prípade. Ak správny súd
poukazuje na § 10 ods. 4 cestného zákona, musí byť možná aplikácia citovaného ustanovenia, a to
predovšetkým s ohľadom na umiestnenie reklamných stavieb mimo sídelného útvaru obce. Skutočnosť
ohraničenia sídelného útvaru obce dopravnými značkami je podľa sťažovateľky nesporná, len v tom

rozsahu, že cez tieto body logicky môžu prechádzať hranice sídelného útvaru, ktoré sú čiary a práve
toto bolo v správnom konaní namietané v rozsahu, v akom to umožňoval rozsah namietaných porušení
jej procesných práv. Ak poukazoval správny súd na § 10 ods. 4 cestného zákona, a súčasne tvrdil, že
reklamné stavby sú osadené mimo sídelného útvaru obce, potom poprel denotát pojmu „sídelný útvar
obce“.

25. Sťažovateľka ďalej namietala, že požadovanie „záväzného stanoviska“ je celkom irelevantné, keďže
žiadne stanovisko nemôže zmierniť zákaz podľa § 10 ods. 4 cestného zákona. Požadovanie tohto
stanoviska znamená, že správne orgány oboch stupňov pravdepodobne vyvodzovali skutkový stav
zo „stanoviska“ a nepožadovali stanovisko na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, pričom

správny súd toto flagrantné porušenie povinností podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku žiadnym
spôsobom nezohľadnil a ani nehodnotil skutkový stav v súlade s platným právom (§ 32 ods. 2 a
§ 34 ods. 6 Správneho poriadku). Z uvedených dôvodov sťažovateľka namieta nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku a rozpor s povinnosťou správneho súdu podľa § 139 ods. 2 SSP. Správnysúd podľa sťažovateľky zasiahol do jej práva na spravodlivý proces, keď rozhodnutie je podľa nej
nepresvedčivo odôvodnené, arbitrárne s nesprávnou a ničím nepodloženou aplikáciou § 10 ods. 4
cestného zákona na skutkový stav vyplývajúci z administratívneho spisu.

26. K bodu 14 a 16 odôvodnenia rozsudku sťažovateľka uviedla, že správny súd zjavne pri
vyhodnocovaní námietky uvedenej v danom bode vychádzal z obsahu administratívneho spisu, ktorého
úplnú kópiu sťažovateľovi správne orgány na jej žiadosť nesprístupnili. Preto tento postup zasiahol

do jej práva na spravodlivé konanie, keď nemohla pri množstve chýb v jednotlivých rozhodnutiach a
nevyhotovení kompletnej kópie administratívneho spisu vedieť, ktoré rozhodnutie sa zaoberalo ktorou
žiadosťou, čo jej sťažilo oboznámenie sa s jednotlivými dôvodmi rozhodnutí a obmedzilo jej možnosť
uplatňovania svojich práv. Konštatovanie správneho súdu, že opravou rozhodnutia došlo k odstráneniu
vady, je podľa sťažovateľky abstrahovanie od namietaného podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, keď až

po vydaní a doručení predmetných rozhodnutí s rovnakou sp. zn. a počas plynutia zákonnej lehoty na
podanie správnej žaloby, začal z časti odstraňovať vady sám žalovaný. Z uvedených dôvodov považuje
sťažovateľka napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný a postup správneho súdu za zásah do jej práva
na spravodlivý proces.

27. K bodom 14 a 16 napadnutého rozsudku sťažovateľka uvádza, že správny súd sa s namietanými
dôvodmi nepreskúmateľnosti rozhodnutia a postupu žalovaného, a pred ním stavebného úradu,
vysporiadal spôsobom nezohľadňujúcim ich súčasnú, či následnú existenciu. Správny súd podľa
sťažovateľky dospel k svojim záverom na základe doplňujúceho vyjadrenia žalovaného a/alebo po
skompletizovaní administratívneho spisu, avšak nie je zrejmé ako mohol v čase vydania rozhodnutia

správneho orgánu prvého stupňa poznať jeho následný postup a po ňom postup žalovaného.
Sťažovateľka namieta, že správny súd nevyhodnotil rozsah namietaných pochybení vo vzájomnej
súvislosti a čase a jeho odôvodnenie pochopenia rozhodnutia je pochopením rozhodnutia správnym
orgánom prvého stupňa a po ňom žalovaného, nie pochopením priemerného adresáta, a to za iného
stavu administratívneho spisu a rozhodnutia, než stavu, pri ktorom uplatňovala svoje práva sťažovateľka

ako účastníčka správneho konania.

28. Záver krajského súdu obsiahnutý v bode 23 rozsudku je podľa sťažovateľky celkom odtrhnutý
od okolností, za akých bola nútená uplatňovať svoje práva, hodnotenie uplatňovania jej práva podľa
§ 23 ods. 1 Správneho poriadku ako šikanózneho je celkom neprimerané a nenáležité. Svojvoľné

obmedzovanie zákonom garantovaných procesných práv sťažovateľky v správnom konaní zo strany
správneho súdu predstavuje rovnako zásah do jej práva na spravodlivý proces. Sťažovateľka ďalej
namieta, že ak nie je rozhodnutie presvedčivo odôvodnené, znemožňuje jej spoznať skutočné dôvody
rozhodnutia a zároveň to znamená, že správny súd nesprávne právne posúdil možnosti, ktoré
poskytuje účastníkovi konania § 23 ods. 1 správneho poriadku. Z odôvodnenia správneho súdu možno

totiž vyvodzovať, že správny orgán je oprávnený sám si určiť v akom rozsahu vyhovie žiadosti o
kompletnú kópiu spisu s následným nevyhnutným obmedzením účinných možností argumentácie v
rovine prípustnej polemiky s dôvodmi postupu a rozhodnutia správneho orgánu. Takýto výklad nie je
akceptovateľný.

29. Napadnutý rozsudok je zaťažený vadou nesprávneho právneho posúdenia ako aj
nepreskúmateľnosťou rozhodnutia v podobe absencie presvedčivého odôvodnenia s priamym zásahom
do práva na spravodlivý proces aj z toho dôvodu, že správny súd nesprávne aplikoval ustanovenia
týkajúce sa koncentrácie konania, keď v podstate zbavil správne orgány svojich povinností podľa § 3
ods. 2 a 5, § 32 ods. 2 a § 34 ods. 6 Správneho poriadku ako aj povinnosti posudzovania/hodnotenia

dokumentov požadovaných v nadväznosti na zistený skutkový stav od dotknutých orgánov podľa §
140a a § 140b stavebného zákona. Porušil teda svoju povinnosť spoľahlivo zisťovať skutkový stav v
úzkej súčinnosti s účastníkom konania, správne ho hodnotiť, a to aj s ohľadom na skutočnosti, keď
žiadne zistenia v administratívnom spise neodôvodňovali vyžadovanie záväzného stanoviska, jeho
obsah nebol v súlade s ust. § 140b ods. 1 stavebného zákona, posúdenie a rovnako tak aj postup

podľa § 140b ods. 6 stavebného zákona neboli vykonané vôbec. Správny orgán bol povinný správne
a spoľahlivo zistiť skutkový stav veci, správne ho vyhodnotiť a zákonným spôsobom vyhodnotiť aj
obsah stanoviska ,,dotknutého orgánu“. Sťažovateľka sa z uvedených dôvodov nemôže stotožniť s
príliš zjednodušujúcou a paušalizujúcou argumentáciou správneho súdu uvedenou v bode 15, 21 a 23rozsudku. Sťažovateľka naďalej zastáva názor, že nemá vedomosť o dôvodoch aplikácie § 10 ods. 4
cestného zákona vo veci, ak nebol nikdy žiadnym spôsobom vymedzený sídelný útvar obce Kraľovany,
ktorý by umožňoval posúdiť, či sa reklamné stavby nachádzajú v alebo mimo tohto útvaru. Z katastra

nehnuteľností je pritom známe, že reklamné stavby stoja v zastavanom území obce.

30. Podľa názoru sťažovateľky sa správny súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného
súdu, v zmysle ktorej sa správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych
orgánov musí obmedziť len na hodnotenie, či vykonané dôkazy, z ktorých správne orgány vyvodzujú

svoje závery nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú, alebo pre porušenie
niektorej procesnej zásady správneho konania a na zodpovedanie otázky, či vykonané dôkazy robia
vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správne orgány dospeli. Hodnotenie dôkazov v zmysle
zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné. Správny orgán môže pristúpiť k voľnému
hodnoteniu dôkazov len potom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v
dôkazoch (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo 3/2011). V danom prípade

však žalovaný a ani správny orgán prvého stupňa nezistili žiadny skutkový stav preto, aby vôbec mohli
pristúpiť k požadovaniu akéhokoľvek záväzného stanoviska podľa akéhokoľvek zákona na ochranu
záujmov, ktoré mohli byť dotknuté. Preto ani nemohli správne orgány vykonať správne subsumpciu
spoľahlivo zisteného skutkového stavu pod právnu normu, ktorá by umožňovala aplikovať § 10
ods. 4 cestného zákona pri svojom rozhodovaní alebo požadovať akékoľvek záväzné stanovisko k

záujmu chránenému podľa osobitných predpisov uvedených v § 126 ods. 1 stavebného zákona a naň
nadväzujúcich osobitných predpisov, a to bez ohľadu na skutočnosť, že akokoľvek záväzné stanovisko
je vo vzťahu k zákazu podľa § 10 ods. 4 cestného zákona v sídelnom útvare, ale aj mimo sídelného
útvaru obce irelevantné.

31. Z vyššie uvedených dôvodov nenesie podľa sťažovateľky odôvodnenie napadnutého rozsudku
správneho súdu kvalitu presvedčivého odôvodnenia predpokladanú zákonom a aj rozhodovacou praxou
kasačného súdu (5Sži 1/2009, 1Sžo 23/2010, 1 Sžd/18/2011) v podobe vzniku možnosti pochopenia
dôvodov rozhodnutia priemerným adresátom.

32. Žalovaný ani ďalší účastníci konania sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

IV.
Posúdenie kasačného súdu

33. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že
kasačná sťažnosť sťažovateľky bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods.
1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach
sťažnostnýchbodovuplatnenýchsťažovateľkou(§453ods.2SSP)spoluskonaním,ktorépredchádzalo

jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

34. Kasačný súd v súvislosti s posudzovanou kasačnou sťažnosťou prvotne dáva do pozornosti, že
vo svojej rozhodovacej činnosti vychádza aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, vrátane jeho veľkého senátu. Hoci odo dňa 1. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií

zo správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej
republiky, vychádzajúc z účelu zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti, z právnej istoty a ochrany
legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (§
5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov) sa kasačný súd naďalej považuje za viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou

správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (vrátane rozhodnutí veľkého senátu). Vyššie
uvedené platí aj na účely aplikácie § 464 ods. 1 a 2 SSP.

35. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola

predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na
obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.36. Predmetom kasačného konania v tejto veci je skutkový a právny stav týkajúci sa zamietnutia
žiadosti o zmenu doby trvania reklamnej stavby umiestnenej po pravej strane štátnej cesty I/18 v smere
Ružomberok - Žilina (pred odbočkou do obce Kraľovany). Kasačný súd zistil, že obdobné veci rovnakých

účastníkov konania s obdobnými sťažnostnými bodmi proti obdobným rozhodnutiam Stavebného úradu
a žalovaného boli už predmetom posudzovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie sp.
zn. 6 Sžk 19/2019 zo dňa 15. októbra 2020, sp. zn. 5 Sžk 22/2019 zo dňa 19. novembra 2020, sp.
zn. 1 Sžk 44/2019 zo dňa 25. marca 2021) ako aj Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
(rozhodnutie sp. zn. 1 Sžk 1/2020 zo dňa 27. októbra 2021, sp. zn. 2 Sžk 19/2019 zo dňa 16. decembra

2021).

37. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 6 Sžk 19/2019 zo dňa 15. októbra 2020 ku
sťažnostným bodom sťažovateľky uviedol:
„ 31. Kasačný súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, ktorého súčasťou bol aj predložený
administratívny spis žalovaného a prvostupňového správneho orgánu konštatuje, že v plnej miere

sa stotožňuje s odôvodnením kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku správneho súdu, na jeho
odôvodnenie v plnom rozsahu odkazuje. Z uvedených dôvodov opakované skutkové a právne závery
krajského súdu explicitne nezdôvodňuje.
32. Kasačný súd zdôrazňuje, že úlohou krajského ani kasačného súdu v správnom súdnictve nie
je nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho

dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne
predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na
záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. Nie je preto úlohou najvyššieho
súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v správnom

súdnictve prehodnocovať správnosť záverov krajského súdu na základe nesúhlasu sťažovateľa s
takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným
nezákonným rozhodnutím. Ak také rozhodnutie na základe zistení krajského súdu bolo vydané v konaní,
ktoré netrpí vadou spôsobilou ovplyvniť jeho zákonnosť a krajský súd svoje zistenie presvedčivo a
s poukazom na procesné ustanovenia náležite odôvodní, niet dôvodu, aby kasačný súd napadnuté

rozhodnutie zrušil.
33. Naviac, kasačný súd udáva, že krajský súd sa so všetkými žalobnými bodmi, ktoré lícujú so
sťažnostnými bodmi uvedenými v kasačnej sťažnosti, riadne vysporiadal a podrobne až vyčerpávajúco
zdôvodnil svoje rozhodnutie. So správnym posúdením veci krajským súdom sa kasačný súd v plnom
rozsahu stotožnil.

34. Vec je vecne správne posúdená vtedy, ak je správne zistený skutkový stav a súčasne je vec aj
správne právne posúdená. Skutkové okolnosti možno považovať za správne zistené, ak sú podložené
skutočnosťami, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného pred konajúcim súdom. Právnym posúdením
veci možno rozumieť analytickú činnosť, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje čiastkové
právne závery a spätnou aplikáciou vybranej právnej normy preveruje úplnosť a riadnosť fakticky

zisteného skutkového stavu. V zmysle doterajšej rozhodovacej praxe chápe Najvyšší súd SR pod
správnym právnym posúdením veci, ak je súdom na zistený skutkový stav správne aplikované právo. O
správnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil správny právny predpis, ktorý aj správne
interpretoval, a ak zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery. Toto je základným
poslaním správneho súdu pri prieskume zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy.

35. Kasačný súd dodáva, že sa stotožnil s názorom, že podkladom pre rozhodovanie správnych
orgánov bolo, o.i. aj stanovisko (stanovisko Okresného úradu Žilina, odbor cestnej dopravy a pozemných
komunikácií) zo dňa 21.02.2017, ktoré vychádzalo aj z vyjadrenia Slovenskej správy ciest Žilina zo dňa
21.02.2017, ktorý (Okresný úrad Žilina) ako orgán podľa § 3 ods. 4 písm. a/ zákona č. 135/1961 Zb.
je kompetentným orgánom vykonávať štátnu správu vo veciach ciest I. triedy a stanoviska - Slovenská

správa ciest Žilina. Žalobca chcel reklamné zariadenie umiestniť na ceste I. triedy.
36. Stanovisko Okresného úradu Žilina, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácii Žilina bolo,
podľa kasačného súdu, pred vydaním rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu
potrebné, s poukazom na § 1 ods. 2 písm. b/ vo väzbe na § 11 ods. 5 a 6 zákona č. 135/1961 Zb.
Vyžiadanie tohto záväzného stanoviska prvostupňovým správnym orgánom bolo v súlade s platnou

právnou úpravou. Žalobca pred vydaním rozhodnutia žalovaného bol s týmito podkladmi oboznámený
a napriek výzve prvostupňového správneho orgánu zo dňa 13.03.2017, ktorá mu bola doručená
16.03.2017, žiadne námietky k obsahu tejto výzvy a pripojených príloh nepodal a žiadnym spôsobom
závery uvedené v týchto podkladoch rozhodnutia nespochybnil. Až odvolaním proti prvostupňovémusprávnemu rozhodnutiu spochybnil určitosť obsahu týchto príloh (záväzného stanoviska Okresného
úradu Žilina a vyjadrenia Slovenskej správy ciest Žilina).
37. Záväzné stanovisko je na účely konaní podľa zákona stanovisko, vyjadrenie, súhlas alebo iný

správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho záujmy chránené osobitnými predpismi, ktorý je ako
záväzné stanovisko upravený v osobitnom predpise. Obsah záväzného stanoviska je pre správny orgán
v konaní podľa tohto zákona záväzný a bez zosúladenia záväzného stanoviska s inými záväznými
stanoviskami nemôže rozhodnúť vo veci (§ 140b ods. 1 stavebného zákona). Postavenie dotknutého
orgánu v konaniach podľa stavebného zákona (vyplývajúce z citovaných ustanovení stavebného

zákona) mu prisudzuje odlišné oprávnenia ako účastníkom konania najmä s ohľadom na skutočnosť,
že dotknutý orgán v konaní nepresadzuje svoje subjektívne práva, právne záujmy, ani sa nekoná o
jeho právnych povinnostiach. Treba zdôrazniť, že dotknuté orgány nepredkladajú záväzné stanoviská
týkajúce sa ich subjektívnej právnej sféry, ale týkajúce sa verejných záujmov, ktorých ochrana vyplýva
z osobitného predpisu. Verejný záujem predstavuje istý protiklad k záujmu súkromnému, jedná sa o
určitý všeobecne prospešný stav, cieľ, ktorý treba chrániť a rešpektovať (rozsudok Najvyššieho súdu

SR sp.zn. 3Sžo/16/2014 z 03.03.2015).
38. Sťažovateľ tiež namietal nedostatočný skutkový stav veci, najmä nezistenie skutočnej vzdialenosti
umiestnenia reklamy 100 m od osi vozovky priľahlého jazdného pruhu cesty I. triedy, ktorá je
medzinárodným cestným ťahom.
39. Kasačný súd z obsahu administratívneho spisu, ktorého súčasťou je aj fotodokumentácia,

pripojená žalobcom k žiadosti o zmenu doby trvania reklamnej stavby zo dňa 22.12.2016, mal bez
nutnosti odborného posúdenia a ohliadky miesta samého, nespochybniteľne preukázané, že reklamné
zariadenie, ktoré je aj fyzicky umiestnené, resp. bolo umiestnené pri ceste I. triedy, a ktorého sa
žiadosť týkala, je reklamné zariadenie umiestnené niekoľko metrov (nie desiatok metrov) od zvodidiel
cesty I. triedy a vychádzajúc zo šírky jazdného pruhu, ktorý môže byť v rozpätí od 2,75 m do 3,5 m

(STN 736110), nie je ani vizuálne preukázané a zrejmé, že by reklamné zariadenie sa nachádzalo vo
vzdialenosti100modosivozovkypriľahléhojazdnéhopruhucestyI.triedy,pretospochybňovanieriadne
zisteného skutkového stavu správnym orgánom vo vzťahu k aplikácii § 10 ods. 4 zákona č. 135/1961
Zb. a vzdialenosti umiestnenia reklamného zariadenia od cesty I. triedy a jazdného pruhu, považoval
kasačný súd za účelové. Prípadné zisťovanie presnej (na metre) vzdialenosti reklamného zariadenia od

osi vozovky priľahlého jazdného pruhu by, podľa kasačného súdu, nemohlo priniesť a ani neprinieslo
priaznivejšie rozhodnutie pre žalobcu. Naviac, kasačný súd konštatuje, že žalobca je v žiadosti povinný
preukázať, že reklamné zariadenie umiestnené v blízkosti vozovky - cesty I. triedy, spĺňa podmienky
umiestnenia podľa § 10 ods. 4 zákona č. 131/1995 Z.z. a že vzdialenosť umiestnenia reklamného
zariadenia od osi vozovky priľahlého jazdného pruhu cesty I. triedy je vo vzdialenosti minimálne 100 m.

Takéto dôkazy bol žalobca povinný preukázať, podľa názoru kasačného súdu, spolu s podaním žiadosti,
v ktorej žiadal o zmenu doby trvania reklamnej stavby. Naopak, z fotodokumentácie - listinných dôkazov,
ktoré sám k žiadosti pripojil, je bezpochyby preukázané, že bez znaleckého posúdenia a ohliadky na
mieste samom a faktického merania tejto vzdialenosti, vzdialenosť 100 m od osi vozovky jazdného pruhu
cesty I. triedy, umiestnenie reklamného zariadenia v súlade s § 10 ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb., nie

je dodržané.
40. Námietku žalobcu o zmätočnom odôvodnení rozhodnutia krajského súdu rovnako Najvyšší súd
Slovenskej republiky nepovažuje za dôvodnú, nakoľko ako už bolo mnohokrát judikované, v odôvodnení
je potrebné objasniť skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam. Ak mal krajský súd za to,
že z administratívneho a súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že žaloba o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného je nedôvodná a túto skutočnosť uviedol v svojom rozsudku, samozrejme, s
odvolaním sa na skutkové zistenia a právne posúdenie veci s ich hoc aj stručným ozrejmením, nevidí
kasačný súd dôvod na zrušenie rozsudku, s ktorým sa skutkovo a právne stotožňuje. V opačnom prípade
by bol narušený princíp hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania.
41. V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m.m. IV.ÚS 112/05,

I.ÚS 117/05).
42. Kasačný súd sa stotožňuje s argumentáciou krajského súdu k jednotlivým žalobným bodom, na ktorú
v plnom rozsahu odkazuje, preto ju duplicitne neopakuje.43. Zo žalobnými argumentami žalobcu sa v odôvodnení rozsudku správny súd riadne vysporiadal,
obsah rozsudku spĺňa podmienky práva žalobcu na spravodlivý súdny proces, keď zdôvodnenie
rozsudku správneho súdu, vrátane bodu 19 rozsudku je, podľa kasačného súdu, zrozumiteľné a

dostatočné. Podľa názoru kasačného súdu rozsudok odôvodnil krajský súd v súlade so zákonom, keď
neporušil právo účastníkov konania, žalobcu - sťažovateľa, na riadne zdôvodnenie súdneho rozhodnutia
a tým aj právo na spravodlivý proces.“

38. Kasačný súd sa oboznámil s podaniami sťažovateľky, administratívnym a súdnym spisom ako

aj označenými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a kasačného súdu. S vyššie
uvedenými právnymi názormi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje a
na tieto v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje. Neidentifikoval pritom žiadne podstatné argumenty
sťažovateľky, s ktorými by sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v označených obdobných rozhodnutiach
nevysporiadal a ani nezistil iné dôvody (tieto netvrdila ani sťažovateľka), pre ktoré by sa kasačný súd
mal od citovaných rozhodnutí a ďalších označených rozhodnutí v obdobných veciach (bod 36) odchýliť.

V.
Z á v e r

39. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných
námietok sťažovateľky. Rozsudok správneho súdu považuje za v postačujúcej miere odôvodnený,
vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a nezistil ani nesprávny procesný postup
správneho súdu, ktorý by nadobudol intenzitu zásahu do práva sťažovateľky na spravodlivý proces a ani
odklon správneho súdu od ustálenej rozhodovacej činnosti kasačného súdu. Preto kasačnú sťažnosť

sťažovateľky podľa § 461 v spojení s § 464 ods. 1 SSP ako nedôvodnú zamietol.

40. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal,
keďže sťažovateľka nemala úspech v kasačnom konaní, a u procesne úspešného žalovaného nezistil
výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v

spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). Ďalším účastníkom konania kasačný súd náhradu trov kasačného
konania nepriznal, pretože im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by im
trovy kasačného konania vznikli (§ 169 v spojení s § 467 ods. 1 SSP).

41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0
(§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.