Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. január 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/142/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111223042
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8111223042.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov Branislava
Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcov: 1) Z. U., rod. Q., nar. XX.XX.XXXX a 2)
T. U., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom T. U. XXX, XXX XX T. U., právne zastúpených JUDr. Jozefom
Pirkovským, so sídlom Hlavná 19, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1) R. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom
T. U. XXX, XXX XX T. U., 2) T. Y., rod. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. U. XXX, XXX XX T. U., právne

zastúpených JUDr. Petrom Čurillom, so sídlom Hlavná 11, 080 01 Prešov, o odstránenie oplotenia, o
odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.zn. 10C/192/2011-228 zo dňa 18.10.2019
takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok a vec sa vracia súdu I. inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„I. Žalobu zamieta.
II. Žalobcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným v 1. rade a 2. rade
trovy konania v rozsahu 100 %.

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že v predmetnom konaní bolo na základe znaleckého
dokazovania preukázané, že poloha pôvodného, ako aj naňho nadväzujúceho nového oplotenia medzi

parcelami žalobcov KN-C č. XX, KN-C č. XX/X, KN-C č. XX/X č. XX a parcelami žalovaných KN-C č.
XX, KN-C č. XX/X, KN-C č. XX/X, KN-C č. XX/X korešponduje s priebehom vlastníckej hranice, nakoľko
zistené odchýlky v teréne neprekročujú prípustnú toleranciu. Okrem toho bolo zistené, že v katastrálnej
mape je chybný zákres spornej hranice medzi parcelami č. XX a XX, podľa ktorého by rodinný dom
žalobkynev1.radezasahovalurčitoučasťoudoparcelyžalovanejv1.radeč.XX.Súdtedanepovažoval
rozdiely a odchýlky zistené Z.. A. za hodnoverné, nakoľko bolo znaleckým dokazovaním zistené, že

poloha starého oplotenia je zhodná so zobrazením v platnej katastrálnej mape, ako aj v pôvodnej mape
z roku 1949. Zároveň to, že geodet zistil zhodu skutkového stavu s katastrálnou mapou malo byť pre
neho indikátorom jeho nesprávnych výpočtov týkajúcich sa lomových bodov č. XX, XX, XX, XX a XX jeho
vytyčovacieho náčrtu. Okrem toho katastrálna mapa v k.ú. T. U. neobsahuje údaje o súradniciach kostry
identických bodov, na základe ktorých dospel k určeniu priebehu hranice. Taktiež je potrebné dodať, že
technické prostriedky dostupné či už v 1949 alebo v r. 1965 mali limitovanú presnosť a rovnako aj náčrty,

ktoré boli robené rukou majú menšiu presnosť, ako náčrty nakreslené pomocou ortogonálnej metódy.
Nesúlad medzi evidovanou hranicou podľa originálu katastrálnej mapy a skutočným stavom, t.j.
skutočnou polohou oplotenia, bol zistený iba medzi parcelou žalobkyne v 1. rade KN-C č. XX a parcelou
žalovanej v 1. rade č. KN-C č. XX/X. Tu je však potrebné uviesť, že žalobca v 2. rade nemá naliehavý
právny záujem na II. výroku žalobného návrhu, nakoľko nie je vlastníkom, či spoluvlastníkom parc. č.
KN-C č. XX.

Z LV č. XX, k.ú. T. U., vyplýva, že žalovaná v 2. rade nadobudla parc. KN-C č. XX/X na základe
darovania v roku v 2002, kedy vstúpila do užívania predmetnej parcely v stave už vytvoreného oploteniasusediacich pozemkov, resp. vyznačenej hranice, a v takomto stave nehnuteľnosť nerušene užívala až
do roku 2010, kedy bol vypracovaný vytyčovací náčrt. Žalobkyňa v 1. rade dovtedy nemala výhrady voči
umiestneniu starého plota a ani k stavbe nového plota, na základe čoho možno uzavrieť, že plot medzi

parcelami č. XX. a XX/X bol postavený na mieste pôvodných stĺpikoch, na ktorých je uchytená aj plynová
prípojka zriadená ešte v roku 1997. Na základe uvedeného preto nemožno vyvodiť záver, že žalovaná v
2. rade posunula užívaciu hranicu medzi pozemkami. Z výpovede žalovaného v 1. rade totiž vyplynulo,
že starý plot mal zabetónované stĺpiky (teda neboli osadené nanovo), a on k nemu zabetónoval základ.
Dobrá viera žalovanej v 2. rade je v tomto prípade zvýraznená aj tým, že výstavbu pôvodného oplotenia

realizovali pred viac ako 40 rokmi jej predkovia (resp. predchádzajúci vlastníci pozemku), po dohode s
predkami žalobkyne v 1. rade a ona tým pádom predpokladala, že takto ohradená plocha zodpovedá
skutočne veľkosti jej parcely.
Vzhľadom na uvedené, má súd za to, že rozhodnutie o odstránení nepovolenej stavy - plota medzi parc.
č. XX a č, XX/X, ktorý zasahuje na jednom jeho konci iba 32 cm do pozemku žalobkyne v 1. rade, by
bolo za takýchto okolností v rozpore s dobrými mravmi a taktiež neúčelné, keďže zabraňuje voľnému

pohybu osôb a zvierat na pozemok žalobkyne a navyše by vyvolalo aj iné náklady a to v súvislosti s
osadením plynovej prípojky.
Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto ju
zamietol.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, ktorá navrhla odvolaciemu súdu, aby
napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel a priznal jej náhradu trov konania,
prípadne rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Odvolacími námietkami odvolateľky je to, že súd prvej inštancie nevykonal

navrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností.Súdprvejinštanciedospelnazáklade
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrili žalovaní, ktorí v podstate poukázali na tú skutočnosť, že odvolanie

žalobcov je tak všeobecné, že v podstate je nemožné z ich strany k tomuto zaujať právne relevantné
stanovisko, je vôbec otázne, či spĺňa náležitosti vyžadované Civilným sporovým poriadkom s poukazom
na dikciu ustanovenia § 355 a nasl. Civilného sporového poriadku.

4. Žalovaní mali za to, že boli vykonané všetky dôkazy navrhnuté žalobcami v súlade s platnou právnou

úpravou.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok ako aj konanie mu
predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP a dospel k záveru, že súd prvej
inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a napadnutý

rozsudok nespĺňa požiadavku presvedčivosti podľa § 220 ods. 2 CSP a preto neboli splnené podmienky
na potvrdenie napadnutého rozsudku (podľa § 387 CSP) ani na jeho zmenu (§ 388 CSP).

6. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav

správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

7. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany
použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty
strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov

vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.8. Daná právna vec je nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu
má jednak povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne
nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou

tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu
nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané
jeho tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jeho neprospech. Zmyslom
dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli

preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu
nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo
preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

9. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstrán

sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

10. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli

účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý
dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo 14. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009.

11. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné rozumieť výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. (§ 191
ods. 1 CSP), pretože súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov
nevyplynuli ani inak v konaní nevyšli najavo, pretože súd opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli za konania najavo, alebo pretože v hodnotení dôkazov,
popr.poznatkov,ktorévyplynulizprednesovúčastníkovkonania,aleboktorévyšlinajavoinak,zhľadiska
závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, je logický rozpor alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až 135 O.s.p. (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky vo veci 21Cdo 65/2000).

12. Odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov (§ 132 O.s.p., resp. § 191 ods. 1CSP) poukazuje
na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Základom hodnotiaceho postupu
sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná
logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej

úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že
v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad,
zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu
dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené (porov.
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 1/2010).

13. Koncentrácia konania má podľa zákonodarcu predstavovať efektívny nástroj racionálneho
a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou konkrétnej veci vie podľa
zákonodarcu najlepšie posúdiť adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a
prostriedkov procesnej obrany, preto je nóvum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie

podľa neho plne odôvodnené a žiaduce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela
ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až potom, ako mala strana povinnosť označiť a
predložiť skutočnosti a dôkazy. Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu
pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktorá môže byť ešte

sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Uvedená objektívna časová hranica má veľký význam
pre moment viazanosti súdu.14. Odvolaciemu súdu neunikol návrh žalobkyne na vykonanie dokazovania kontrolným znaleckým
posudkom na pojednávaní dňa 20.09.2019, pričom súd prvej inštancie uznesením na tomto pojednávaní
zamietol návrh na doplnenie dokazovania vykonaním kontrolného znaleckého posudku, avšak tento svoj

postup žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku neodôvodnil.

15. Navyše konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní
zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej
ochrany musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho

vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti,
určitosti, jasnosti a v súlade s jeho skutkových i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný
postup súdu pri konštituovaní vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone je preto
potrebné považovať za závažnú vadu nenapĺňajúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva
naspravodlivýproces,ktorávkonečnomdôsledkuobjektívnebráni(účinnémuaefektívnemu)uplatneniu
dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov

v občianskom súdnom konaní.

16. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť,

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí
súčasnevychádzaťztoho,žeprávetietosúdymajúposkytovaťvobčianskomsúdnomkonanímateriálnu
ochranu zákonnosti, tak aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).

17. Článok 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak,
že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra
súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).Nález Ustavného súdu SR sp.zn.
III. ÚS 332/09-70 26. januára 2010.

18. Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci hlavne v súvislosti s nevykonaním navrhovaného dôkazu

je zrejmé porušenie povinnosti súdu zaoberať sa s návrhom na vykonanie dokazovania zo strany
žalobkyne,pretoodvolacísúdnevedelreagovať,podobneakožalovanínanámietkuuvedenúvodvolaní,
pretože súd prvej inštancie opomenul odôvodniť svoj postup v súvislosti s nevykonaním navrhovaného
dôkazu kontrolného znaleckého posudku zo strany odvolateľky. Vo svojom dôsledku takýto postup súdu
prvej inštancie vedie k popretiu fair trial procesu pre nepresvedčivosť napadnutého rozsudku.

19. So zreteľom na uvedené napadnutý rozsudok trpí vadou nepreskúmateľnosti, čo je dôvodom pre
jeho zrušenie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

20. V ďalšom konaní súd prvej inštancie rozhodne opätovne o tom, či dôkaz navrhovaný zo strany
žalobkyne vykoná, resp. nie, avšak tento svoj postup náležite odôvodní, tak aby jeho rozhodnutie
spĺňalo požiadavku presvedčivosti podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku a bolo rozhodnutie
preskúmateľným.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).