Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. december 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/21/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116201268
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7116201268.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: Q. X., nar. XX.X.XXXX, bytom W.
XXX/XX, právne zastúpený: JUDr. Monika Marjanovič, advokátka so sídlom Urbánkova 1562/6, Košice,
proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752,
zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o. so sídlom Kubániho 16, Bratislava, o
zaplatenie1.083,48Eurspríslušenstvom,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduKošice
I z 31. mája 2019, č. k. 24C/22/2016-129

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutom výroku I., ktorým bolo žalobe vyhovené.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania
nepriznáva.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.083,48 Eur do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku (I) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%

(II).

2. V celom rozsahu tým vyhovel žalobe, ktorú žalobca skutkovo odôvodnil tvrdením, že dňa 19.2.2012
uzavrel so žalovaným Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500082218 (ďalej tiež len „úverová zmluva“),
na základe ktorej mu žalovaný poskytol peňažné prostriedky v sume 747,12 Eur (po odpočítaní odplaty
za poskytnutie služby možnosti odkladu splatnosti splátok v sume 242,88 Eur od dohodnutej úverovej
sumy 990,- Eur), ktoré sa žalobca zaviazal vrátiť spolu s dohodnutými úrokmi vo výške 70,01 % ročne a s

poplatkami pri ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) 65,54% v 48 mesačných splátkach po 50,85
Eur. Súčasťou Žiadosti/Zmluvy bol aj bod 8., ktorý obsahuje Dohodu o poskytnutí služby, na základe
ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť po splnení podmienok službu spočívajúcu
v možnosti odkladu maximálne troch splátok úveru, pričom dlžník sa zaviazal zaplatiť za túto službu
veriteľovi odplatu vo výške 242,88 Eur, splatnú v deň uzavretia tejto dohody, pričom zároveň bod 8.4
obsahuje dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok dlžníka a veriteľa - pohľadávky na poskytnutie
úveru a pohľadávky na zaplatenie poplatku za službu. Postupnými mesačnými úhradami žalobca na

splnenie záväzkov z úverovej zmluvy a zo súvisiacej dohody o poskytovaní služieb zaplatil žalovanému
spolu sumu 1.830,60 Eur, z ktorých sa žalobou domáhal vrátenia časti, prevyšujúcej skutočne mu
poskytnuté peniaze s argumentáciou, že nakoľko v úverovej zmluve absentuje údaj o termíne konečnejsplatnosti úveru a údaj o rozdelení splátok na istinu, úrok a iné poplatky, je potrebné úver považovať za
bezúročný a bezpoplatkový podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) zák. č. 129/2010 Z. z..

3. Súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom zo dňa 3. novembra 2016, ktorým zamietol žalobu
o určenie, že poplatok 242,88 Eur za službu spočívajúcu v možnosti odkladu splatnosti maximálne
troch akýkoľvek splátok úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.083,48 Eur a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Krajský súd v Košiciach na základe odvolania žalovaného, uznesením z 30. novembra 2018, č. k.

11Co/216/2017-92 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku
o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Výrok rozsudku,
ktorým súd zamietol žalobu o určenie, že poplatok 242,88 Eur za službu spočívajúcu v možnosti
odkladu splatnosti maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 19. januára 2017. V ďalšom konaní uložil súdu prvej inštancie
zabezpečiť si dostatočný skutkový podklad pre zistenie výšky úroku, ktorý mal podľa úverovej zmluvy

žalobca žalovanému za poskytnuté peniaze v skutočnosti zaplatiť a tiež okolnosti, za ktorých žalobca na
takýto vysoký úrok pristúpil. V ďalšom odvolací súd dal do pozornosti súdu prvej inštancie skutočnosť,
že žalobca v konaní nateraz netvrdí, aby zaplatil žalovanému za službu možnosti odloženia splátok
sumu 242,88 Eur, ale že o túto sumu došlo k poníženiu dohodnutej úverovej sumy, a že mu teda
bola zaplatená len suma 747,12 Eur (str. 3 odsek prvý žaloby). Vzhľadom na spotrebiteľský charakter

veci súd prvej inštancie mal v ďalšom konaní túto zmluvnú podmienku podrobiť kontrole z hľadiska
jej spotrebiteľskej prijateľnosti. S tým bezprostredne súvisela posledná požiadavka odvolacieho súdu
k právnemu posúdeniu otázky úrokov súdom prvej inštancie, spočívajúca v nezastupiteľnej potrebe
posúdiť po ustálení konečnej výšky úrokov a okolností, za ktorých na ne žalobca pristúpil, dopad už i
tak neprimeraných úrokov na platnosť úverovej zmluvy ako takej.

4. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel zo zistení zodpovedajúcim podstatným
tvrdeniam žalobcu o uzavretí úverovej zmluvy a dohody o poskytnutí služieb a o úverových
podmienkach. Mal za preukázané, že úverová zmluva skutočne neobsahuje údaj o konečnej splatnosti
úveru a doby trvania úveru (bod 34, 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku) a o výške, počte a

termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (bod 34, 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku)
ako aj, že údaj o dohodnutej úrokovej sadzbe je úžernícky a pre rozpor s dobrými mravmi neplatný
(bod 40 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Z rozhodcovského rozsudku Slovenského arbitrážneho
súdu zriadeného Asociáciou slovenských arbitrážnych súdov, z.z.p.o. so sídlom v Bratislave z 18.
septembra 2015, č. k. 289/06/15 súd zistil, že žalobca bol zaviazaný zaplatiť žalovanému sumu 661,05

Eur s prísl. na základe žaloby žalovaného, podanej na rozhodcovskom súde 17. júna 2015, titulom
dlhu na zmluve o revolvingovom úvere č. 8500010041 zo dňa 22.2.2012. V odôvodnení rozsudku sa
uvádza, že žalovaný deklaroval, že zo strany žalobcu bola zaplatená suma 1.779,75 Eur. Z príjmového
pokladničného dokladu vystaveného žalovaným súd zistil, že žalobca zaplatil žalobcovi dňa 8.9.2015
titulom predmetnej zmluvy sumu 50,85 Eur.

5. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. §1 ods. 2, § 9 a § 11 ods. 1
písm. a), b) zák. č. 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 52 ods. 1, § 53 ods. 5, § 54 ods. 1, 2,
§ 39 a § 3 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 456 zák. č. 40/1964 Z. z., Občiansky zákonník (ďalej len

„OZ“); právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy, pri zakladaní
ktorého neboli podľa jeho záveru v úverovej zmluve vyjadrené údaje o konečnej splatnosti úveru, doby
trvania úveru a o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, predstavujúce jej
obligatórne náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) a k) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v
čase uzavretia úverovej zmluvy. Konštatoval v tejto súvislosti, že údaj o konečnej splatnosti úveru musí

byť v úverovej zmluve vyjadrený výslovne a nepostačuje len jeho vyvoditeľnosť z ďalších zmluvných
náležitostí, napr. z počtu splátok úveru. Tento údaj sa nachádza iba na dokumente Oznámenie veriteľa
o schválení úveru dlžníkovi, ktorý však nemožno považovať za zmluvné dojednanie medzi stranami
iba za písomné oznámenie adresované žalobcovi obsahujúce okrem iných údajov i dátum splatnosti
prvej a poslednej splátky. Taktiež údaj o poslednej splátke úveru nemožno stotožňovať s dobou trvania

zmluvy. Z týchto obsahových nedostatkov úverovej zmluvy prvoinštančný súd vyvodil s použitím ust.
§ 11 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona domnienku o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Ročnú
úrokovú sadzbu vo výške 70,01 % súd považoval za úžernícku a neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi,
keďže presahuje primeranú úrokovú sadzbu v bankách takmer 5-násobne, nakoľko podľa listinnéhodôkazu „priemerné úrokové miery z úverov poskytovaných v eurách rezidentom eurozóny (stav a nové
obchody)“ pri spotrebiteľských úveroch vo februári 2012 s dobou splatnosti 1 až 5 rokov bola priemerná
úroková sadzba 13,11% p.a.. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vyšiel z

toho, že dohoda o poskytovaní služieb možnosti odkladu splatnosti splátok je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou spôsobujúcou hrubú nerovnováhu medzi stranami v neprospech žalobcu, pretože žalobca
bol v čase uzavretia zmluvy dôchodcom, a preto nikdy nemohol splniť podmienky v tejto dohode
uvedené, teda stanovenú dobu práceneschopnosti, prípadne skončenie pracovného pomeru, o čom
žalovaný musel vedieť, pretože zjavne absentuje prejav vôle žalobcu takúto zmluvu uzavrieť. Táto

dohoda nebola individuálne dojednaná a ak by žalobcovi boli podmienky dohody vysvetlené, nemal by
dôvod ju uzatvárať. V súvislosti s ochranou spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami poukázal aj
rozsudky Mostaza Claro, C 168/05, bod 25 Océano Grupo Editoral S AC 240/98-C-244/98. Po zistení,
že z poskytnutej sumy úveru 990,- Eur (nakoľko žalovaný žalobcovi zrazil poplatok v sume 242,88 Eur
za službu možnosti odkladu splatnosti splátok) skutočná výška úveru predstavovala sumu 747,12 Eur a
žalobca preukázateľne zaplatil žalovanému sumu 1.830,60 Eur, súd prvej inštancie zaviazal žalovaného

v zmysle ust. § 451 ods. 1, 2 a § 456 OZ zaplatiť žalobcovi sumu 1.083,48 Eur požadovanú žalobcom
titulom vydania bezdôvodného obohatenia. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods.
1 CSP a priznal žalobcovi, ktorý mal v spore plný úspech, náhradu trov konania v rozsahu 100 %
s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Súd plný úspech

žalobcu v spore odôvodnil tým, že v spore posudzoval aj neprijateľnosť zmluvnej podmienky za poplatok
242,88 Eur za službu spočívajúcu v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru v prospech žalobcu, preto
na celkovom výsledku v spore nič nemení ani skutočnosť, že v časti určenia o neprijateľnej zmluvnej
podmienky žaloba bola v zmysle predchádzajúceho rozsudku zamietnutá.

6. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný z odvolacích dôvodov podľa § 365 písm.
b), d), f) a h) CSP. V prvom rade namietal porušenie § 391 ods. 2 a 3 CSP v postupe a rozhodnutí
prvoinštančného súdu, ktorý napadnutý rozsudok vydal. Podľa jeho názoru sa súd prvej inštancie pri
rozhodovaní neriadil pokynom a právnym názorom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, ktorým
mu uložil použiť ust. § 53 ods. 6 OZ a ktoré pri rozhodovaní súd prvej inštancie nepoužil. Takýto

postup súdu predstavuje nielen porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ale aj nesprávnosť
právneho posúdenia ako takého. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
3Cdo/12/2016. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil so spôsobom právneho posúdenia veci. Vytkol v tomto
smere súdu prvej inštancie nesprávnosť jeho záverov o neplatnosti úrokovej sadzby z dôvodu, že sú
v rozpore s ust. § 53 ods. 6 OZ. Argumentoval, že výška odplaty za poskytnutý spotrebiteľský úver je

upravená v ust. § 53 ods. 6 OZ, v zmysle ktorého odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle
požadovanú na finančnom trhu. Finančným trhom sa rozumie „sústava subjektov finančného trhu,
jeho nástrojov a transakcií (finančných investícií) s týmito nástrojmi a medzi týmito subjektmi. Pri tom
ide o nepriame sprostredkované financovanie, ktorého rizikom je návratnosť finančných prostriedkov“,
resp. „je hmotne motivované, inštitucionálne organizované nakupovanie a predávanie peňazí“ (Sidak,

M., Ďuračinská, M. a kol. Finančé právo. 1 vydanie. Bratislava. C.H. Beck. 2012). Konštatoval, že
zákonodarca v čase uzavretia zmluvy reguloval celkovú odplatu v súvislosti so spotrebiteľským úverom,
nie iba jej jednu zložku - ročnú úrokovú sadzbu úveru. Logicky to vyplýva aj z tej skutočnosti, kedy
pri dvoch rôznych poskytovateľoch úverov - bankových a nebankových subjektoch - síce môže byť
úroková sadzba (jej výška) odlišná, avšak napríklad pri bankových poskytovateľoch celková odplata je

tvorená aj správou úverového účtu, rôznymi poplatkami za vyhotovenie výpisov a pod.. Zákonodarca
preto stanovil, že sa bude právne regulovať celková odplata za poskytnutie finančných prostriedkov -
uvedené teda nenachádza oporu v oblasti komparácie s úrokovými sadzbami bankových subjektov. Z
uvedeného vyvodil záver, že porovnávanie s údajmi bánk je samo o sebe nesprávne. Uviedol, že za
podstatné prevýšenie sa pritom považuje také, ktoré je viac ako o 25-27%. Uvedený názor podporuje

napr. aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. marca 2016, č. k. 14Co/1016/2014. Súd
prvej inštancie ani nezdôvodnil postup, na základe ktorého porovnával hodnoty úrokovej sadzby s
priemernými úrokovými sadzbami bánk. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie odôvodnil rozhodnutie
novými skutočnosťami, ktorých závery o neuvedení doby trvania a konečnej splatnosti vyvodil na
základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia. Žalovaný

vytkol súdu prvej inštancie nesprávnosť, ktorej sa mal dopustiť pri aplikácii ust. 9 ods. 2 písm. f)
zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy. Argumentoval, že spôsob
interpretácie tejto normy súdom prvej inštancie je v rozpore s cieľmi a zmyslom smernice 2008/48/ES.
Na podporu svojej argumentácie v tejto otázke žalovaný upriamil pozornosť na závery formulovanéSúdnym dvorom Európskej únie (ESD) vo veci C-42/15 zo dňa 9.11.2016 Home Credit Slovakia,
a.s. proti Kláre Bíróovej a poukázal tiež na to, že implementačnú nedôslednosť, ktorá sa vo svetle
tohto rozhodnutia stala zrejmou, odstránil zákonodarca vo vnútroštátnej úprave medzi iným tiež i

vypustením tohto zákonného ustanovenia. Z iného uhla pohľadu žalovaný v odvolaní v tejto súvislosti
argumentoval, že podľa jeho názoru je údaj o konečnej splatnosti úveru v úverovej zmluve dostatočne
určito vyjadrený a pokiaľ by tomu aj nebolo, nakoľko sa nejedná o únijným právom aprobovaný dôvod
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, nemal by byť za taký považovaný ani na vnútroštátnej úrovni.
V tejto súvislosti upriamil pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3

Cdo 146/2017 a poukázal aj na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01)
a § 110 Konstatinos Adenelr C -212/04, §§ 44, 47 Pupino C-105/03. Tvrdil, že požiadavka uvedenia
termínu konečnej splatnosti úveru bola v danom prípade splnená viacerými spôsobmi, a to určením
podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, spôsobom
vyplývajúcim z článku 4 ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej
splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Zhrnul, že

zmluva o revolvingovom úvere požadované informácie obsahovala, a to spôsobom vyplývajúcim z
jednotlivých dokumentov, ktoré podľa vôle zmluvných strán predstavovali jej neoddeliteľnú súčasť.
Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13Co/111/2014, v odôvodnení ktorého sa
uvádza, že „oznámenie“ predstavuje neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Záverom namietal aj výrok o náhradu
trov konania, ktorý nezohľadňuje právoplatnú časť. Dôvodil, že žalobca nebol v celom rozsahu úspešný,

pričom odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení uložil zohľadniť pri rozhodovaní o náhrade trov
konania aj výsledky predchádzajúceho konania, čo dodržané nebolo.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu nesúhlasil v názorom žalovaného a uviedol, že ust. § 53 ods. 6
OZ nemožno vykladať tak, aby do odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu za spotrebiteľské

úvery v obdobných prípadoch sa zahrňovali aj údaje od tých subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú
neprimerané až úžernícke úroky. Pripustenie tejto možnosti nebolo vôľou zákonodarcu, a preto pre
účely zistenia výšky obvyklej odplaty sa musí vychádzať z údajov finančných inštitúcií poskytujúcich
spotrebiteľské úvery za primerané odplaty riadiac sa zásadou dobrých mravov upravenou v ust. §
3 ods. 1 OZ. Konštatoval, že v zmluve o revolvingovom úvere bol dohodnutý úrok z úveru 70,01%,

pričom úrokové miery (stanovené Národnou bankou Slovenska) podobného úveru v bankách pri
spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov, vo februári 2012 boli vo výške 13,11%. Z
uvedeného je zrejmé, že úrok dohodnutý medzi účastníkmi bol viac ako päťkrát vyšší. Takto dohodnutý
úrok považoval pre rozpor s dobrými mravmi za absolútne neplatný v zmysle § 39 OZ s poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/26/2011. Rozporoval, že porovnávanie odplaty predmetnej

zmluvy s odplatami za úvery, ktoré sú poskytované inými nebankovými subjektmi je nereálne, nakoľko
takéto porovnávanie by zahrňovalo aj údaje od subjektov finančného trhu, ktoré poskytujú neprimerané
až úžernícke úroky, čo by bolo v rozpore s právnou úpravou vzťahujúcou sa na ochranu spotrebiteľa.
Tvrdil, že zo zmluvy o úvere nie je možné zistiť termín konečnej splatnosti úveru a uviedol, že termín
konečnej splatnosti prvej splátky, z ktorého by v spojení s údajom o tom, že úver má byť splatený v

48 - mesačných splátkach bolo možné vyvodiť termín konečnej splatnosti úveru a konkrétne termíny
následných splátok je uvedený len v oznámení o schválení úveru dlžníkovi a nijako nevyplýva z obsahu
zmluvných dojednaní. Poukázal na to, že významom § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z. je, aby
spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho
je povinný plniť si povinnosti splácať istinu, úroky a iné poplatky, a pokiaľ tomu tak nie je, je poskytnutý

úver v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bezpoplatkový. Nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100% považoval za oprávnený aj vzhľadom na to, že súd posúdil zmluvu
ako absolútne neplatnú a v časti určenia neprijateľnej zmluvnej podmienky žalobu zamietol. Poukázal
pritom aj na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, v ktorom bola zmluva o úvere kvalifikovaná ako
bezúročná a bez poplatkov a pri nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaného bol

zohľadnený neprijateľný poplatok vo výške 242,88 Eur.

8.KrajskýsúdvKošiciachakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniežalovanéhoakopodanévčas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§
355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu vyplývajúcom

z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h)
CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásenýna Krajskom súde v Košiciach po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na
úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

9. V odvolaní žalovaným formálne označené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a
f) CSP neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na to,
že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému uskutočňovať jemu
patriaceprávavtakejmiere,žedošlokporušeniujehoprávanaspravodlivýsúdnyproces,na prítomnosť
inej vady konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo na nesprávnosť

skutkových zistení na podklade vykonaných dôkazov, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli
tieto ďalšie odvolacie dôvody žalovaným materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené.

10. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. §
365 ods. 1 písm. h) CSP nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho záveru súdu
prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. So zreteľom na dôvody, na podklade ktorých

prvoinštančný súd k tomuto záveru dospel, bola pre posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku
z hľadiska odvolateľom uplatneného odvolacieho dôvodu v odvolacom konaní kľúčovou právna otázka
úplnosti úverovej zmluvy z hľadiska obsahových náležitostí vyžadovaných ust. § 9 ods. 2 písm. f) (údaj
o dobe trvania zmluvy a o konečnej splatnosti úveru) a ust. § 9 ods. 2 písm. i) (údaj o úrokovej sadzbe
úveru) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase jej uzavretia.

11. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej
normy na zistený skutkový stav, vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty
konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v
tomto postupe a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych

predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý
mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu
normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil
nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

12. Súd prvej inštancie záväzkový právny vzťah strán, v ktorom žalovaný konal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalobca nesporne v takomto postavení nevystupoval
(§ 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka) celkom správne posúdil ako spotrebiteľský podľa ust. §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka a skrz toho správne aplikoval na úverovú zmluvu uzavretú medzi
žalovaným ako dodávateľom a žalobcom v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa tiež zák. č. 129/2010

Z. z.. I napriek tomu, že na posudzovaný prípad prvoinštančný súd aplikoval správnu normu, sčasti ju
nesprávne interpretoval.

13. Súd prvej inštancie, podľa názoru odvolacieho súdu, vo svojom rozhodnutí vyšiel z nesprávnej
interpretácie tiež ust. § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z., ktoré stanovuje ako jednu z obsahových

náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere údaj o dobe trvania spotrebiteľskej zmluvy a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vyšiel
prísne z textu tohto zákonného ustanovenia a dospel k záveru, že pod údajom o konečnej splatnosti
úveru nemožno rozumieť iné, než označenie presného dňa konečnej splatnosti úveru. Odmietol pritom
pripustiť tiež, aby vyjadrenie presného údaja o konečnej splatnosti úveru mohlo byť nahradené údajmi o

zročnosti a o počte splátok, hoc umožňujú objektívnu určiteľnosť konečnej splatnosti úveru. S takýmto
spôsobom právneho posúdenia tejto otázky sa odvolací súd rozhodne nemohol stotožniť.

14. V prvom rade je potrebné súdu prvej inštancie vytknúť, že spôsob výkladu dotknutej normy v
odôvodnení napadnutého rozsudku náležite nevysvetlil. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že text

právnej normy nie vždy zodpovedá jej pravému významu (zmyslu), a preto jazykový výklad nevyhnutne
nie je schopný vyriešiť zložitejšie interpretačné problémy, ku ktorým v praxi bežne dochádza. Výlučné
používanie jazykového výkladu vedie často k objektívne nespravodlivým záverom. Najvyšší súd SR vo
svojom uznesení sp. zn. 6 M Cdo 22/2010 v tejto súvislosti výstižne vyjadril, že je neakceptovateľným
momentom aplikácie práva taká jeho realizácia, ktorá vychádza výlučne z rigorózneho jazykového

výkladu dotknutých ustanovení. Jazykový výklad je len počiatočným spôsobom prístupu k aplikácii
právnej normy; je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jeho obsahu a účelu, k čomu ostatne
slúži celý rad ďalších postupov, ako je výklad logický, systematický, výklad e ratione legis a pod..
Súd teda nie je absolútne viazaný iba doslovným znením zákonných ustanovení, ale môže (a vniektorých prípadoch musí), ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť
alebo niektorý z princípov, ktoré majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako
významovom celku, ho vyložiť tak, aby závery jeho výkladu boli vo všeobecnosti akceptovateľné a

objektívne realizovateľné, inak povedané, aby súd nedospel k výkladu, ktorý význam a účel normy
naostatok poprie a sťaží alebo dokonca znemožní jej realizáciu. Interpretácia (výklad) teda slúži
na zistenie skutočného významu (zmyslu) právnej normy a jej zamýšľaného pôsobenia. V prípade
právnej normy sa interpretáciou snažíme spoznať význam a odstrániť prípadné jej nejasnosti za
účelom správneho pochopenia a následného správneho použitia právnej normy v praxi. Podľa názoru

formulovaného Ústavným súdom SR v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 341/07, v prípade výkladu ide
vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód jazyková, logická,
systematická, teleologická, historická a komparatívna, absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené
metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu
textu právneho predpisu. Interpretačný záver súdu prvej inštancie týmto požiadavkám právnej praxe
podľa posúdenia odvolacieho súdu nezodpovedá. Prvoinštančný súd si pri aplikácii dotknutej normy

predovšetkým dostatočne razantne neuvedomil, že aj v spotrebiteľských sporoch musí rozhodnutie súdu
smerovať k spravodlivému a vyváženému usporiadaniu pomerov strán tak, aby sa spotrebiteľovi, v
okolnostiach prípadu, dostalo primeranej spotrebiteľskej ochrany za súčasného rešpektovania poctivo
nadobudnutých práv dodávateľa. Súd prvej inštancie bezpochyby opomenul na vec nazerať takouto
optikou spravodlivosti, keďže vo svojich úvahách nereflektoval, že zákonná požiadavka uvedenia

v úverovej zmluve, tiež údaja o konečnej splatnosti úveru, nebola samoúčelná, ale jej skutočným
zmyslom bolo vytvorenie právnej garancie toho, aby spotrebiteľ mohol jednoducho posúdiť výhodnosť
podmienok poskytnutého úveru a následne, aby mohol bezproblémovo realizovať práva a povinnosti,
ktoré preňho z úverovej zmluvy vyplývajú. To v úvahách o spôsobe interpretácie ust. § 9 ods. 2 písm.
f) zák. č. 129/2010 Z. z. na posudzovaný prípad nevyhnutne musí viesť k otázke, či vymedzenie

konečnej splatnosti úveru vyjadrením počtu splátok a ich splatnosti, môže objektívne viesť k sťaženiu
rozhodovania spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu tak tomu nie je, pretože údaje o počte
splátok a o ich splatnosti umožňujú spotrebiteľovi bez potreby špeciálnych znalostí či zručností a bez
osobitej pozornosti či vynaloženia neprimeraného úsilia len jednoduchým úsudkom, termín konečnej
splatnosti, pokiaľ by aj bol popri údajoch o počte splátok a ich splatnosti preňho dôležitý, odvodiť.

Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada poznamenať, že potreba vyjadrenia exaktného údaja o
konečnej splatnosti úveru bude opodstatnená len v prípadoch, keď sa spôsob splácania úveru alebo
i ďalšie úverové podmienky vyznačujú takými zvláštnosťami, ktoré jednoduchú určiteľnosť konečnej
splatnosti neprimerane sťažujú. Možno bez výhrad súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že ani pri
hľadaní účelu a zmyslu posudzovaného zákonného ustanovenia, rovnako ako v prípade údaja o výške,

počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nemožno prehliadať ciele smernice 2008/48/
ES a v tejto súvislosti tiež interpretačné závery ESD, formulované vo vzťahu k určitosti vyjadrenia
časových aspektov realizácie úverovej zmluvy a k následkom absencie niektorých jej náležitostí. ESD v
tejto súvislosti v už niekoľkokrát zmienenom rozhodnutí C42/15 formuloval tiež, že z pohľadu smernice
2008/48/ES nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom

na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovaťdátumytýchtosplátok.ZároveňtuESDskonštatoval,žezmysluacieľusmernicezodpovedá
predpoklad takej vnútroštátnej úpravy a jej výklad vnútroštátnymi orgánmi, ktoré za bezúročný a
bezpoplatkový považujú úver pri absencii niektorej z náležitostí uvedených v článku 10 ods. 2 smernice
len pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah

svojho záväzku. Z toho vyplýva, že ani potreba eurokonformného výkladu neumožňuje interpretovať
zákonnú požiadavku vyjadrenia údaja o konečnej splatnosti úveru tak rigorózne, ako to urobil súd prvej
inštancie.

15. Z týchto dôvodov odvolací súd naproti úsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že úverová

zmluva žalobcom postrádané náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) a k) zák. č. 129/2010 Z. z., v
znení účinnom v čase jej uzavretia, má. I napriek tejto právnej vade je však napadnuté rozhodnutie v
konečnom dôsledku vecne správne.

16. Súd prvej inštancie vystaval záver o neplatnosti dojednania strán o úroku v jednotlivých úverových

zmluvách výlučne na zistení, že podľa zverejnených štatistických údajov predstavovala v rozhodnom
čase priemerná úroková sadzba podľa portálu NBS inú hodnotu, ako bola dohodnutá v zmluve o
úvere. Tomuto spôsobu právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie je potrebné predovšetkým
vytknúť, že v ňom prednostne neaplikoval ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v znení účinnomv čase uzavretia zmluvy, ktorý upravuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty. Súd prvej inštancie toto
ustanovenie ani len citoval, ani neaplikoval. Súd prvej inštancie v dôsledku tejto nesprávnosti svoj záver
o značnom prevýšení priemernej úrokovej miery náležite nevysvetlil vo svetle zákonných kritérií pre

posudzovanie primeranosti odplaty za spotrebiteľské úvery. Pri určení hranice podstatného prevýšenia
odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v
znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, nemožno podľa úvahy odvolacieho súdu ponechať
stranou skutočnosť, že s účinnosťou od 1. septembra 2014 je na základe odkazu v novelizovanom
ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka najvyššia prípustná výška odplaty už konkrétne ustanovená

vykonávacím predpisom. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada pre objektívnosť dodať, že
rovnaký spôsob určovania nákladového stropu v prípade spotrebiteľských úverov bol v našom právnom
poriadku výslovne upravený už v čase od 1.7.2008 do 11.6.2010 v § 1 vládneho nariadenia č. 238/2001
Z. z. v nadväznosti na ust. § 3 ods. 10 zák. č. 258/2001 Z. z.. Po zavedení novej úpravy spotrebiteľských
úverov zák. č. 129/2010 Z. z. zákonodarca od tejto konštrukcie exaktne vyjadreného nákladového
stropu upustil a zaviedol len všeobecne formulovaný limit odplaty, odvíjajúci sa od výšky odplaty obvykle

požadovanej na finančnom trhu, ktorý vzhľadom na spôsob zákonného vymedzenia v praxi viedol
k výkladovým problémom. V súčasnosti platnou úpravou, opäť vystavanou na presne stanovenom
nákladovom strope sa teda zákonodarca vrátil k v praxi osvedčenému modelu, ktorý výšku úverového
zaťaženia spotrebiteľa v prípade štandardného spotrebiteľského úveru limituje cez rozsah úverových
nákladov dvojnásobkom RPMN. Z toho exkurzu vývoja právnej regulácie vyplýva, že nielen v súčasnosti

platná právna úprava, ale aj právna tradícia, dá sa povedať už od 1. januára 2008 (až na obdobie od
1.6.2014 do 1.9.2014, v ktorom bola v zmysle ust. § 10d nar. vlády č. 87/1995 Z. z. celkom výnimočne
čo do obdobia i dôvodov, zavedená regulácia úverového zaťaženia cez úrokový limit odvíjajúci sa
od bankového priemeru) opodstatňuje v interpretácii rozhodujúcej právnej úpravy zohľadniť, že miera
únosnosti úverového zaťaženia spotrebiteľa je a bola v našom právnom poriadku koncepčne založená

na porovnaní „odplaty“ za poskytnutie peňažných prostriedkov v ponímaní úverových nákladov, čo
zároveň opodstatňuje záver, že etalónom pre posúdenie ich primeranosti by mali byť obvyklé úverové
náklady, a teda v ročnom vyjadrení štatisticky vykazovaný priemer RPMN, a nielen úroky bez ďalších
úverových nákladov, ktoré sú i tak v dôsledku predovšetkým kreatívnych produktov nebankových
finančných subjektov často len skrytým prostriedkom ďalšieho úverového zaťaženia dlžníka.

17. Podľa. § 9 ods. 2 písm. j) veta pred bodkočiarkou zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v
čase uzavretia úverovej zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka obsahovať tiež ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o

spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery
nákladov.

18. Podľa ust. § 2 písm. i) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy,
ročnou percentuálnou mierou nákladov sa pre účely tohto zákona rozumie celkové náklady spotrebiteľa

spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského
úveru podľa § 19.

19. Podľa ust. § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej
zmluvy, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sa pre účely tohto

zákona rozumie všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré
musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe,
okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace
so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o
poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných

podmienok.

20. Podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom v čase uzavretia úverovej
zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak (tiež) v zmluve
o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech

spotrebiteľa.

21. Súd prvej inštancie v otázke rozsahu celkových nákladov spojených s úverom nevenoval pozornosť
skutočnosti, že výška RPMN je stanovená nesprávne z dôvodu, že v nej nebola zahrnutá odplata zaposkytnutie služby možnosti odkladu splatnosti splátok v sume 242,88 Eur od dohodnutej úverovej sumy
990,-Eur.Podľaprepočtuodvolaciehosúduprivýškeúveru990,-Eur,výškemesačnejsplátky50,85Eur,
odplaty za službu možnosti odkladu splátok 242,88,- Eur, pri počte splátok 48, nepredstavuje RPMN v

úverovej zmluve deklarovanú hodnotu 70,01%, ale hodnotu 108,25%. Z uvedeného dôvodu je potrebné
úver považovať za bezúročný a bez poplatkový v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z..

22. Podľa ust. § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

23. Podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách, sú neplatné.

24. Citované normy zakazujú pod následkom neplatnosti v spotrebiteľských zmluvách uvádzať tiež

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Zmluvná voľnosť účastníkov spotrebiteľskej zmluvy je teda obmedzená tiež
i tým, že nedovoleným, a teda neplatným, je i dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v ich
právnom postavení. Obvyklá argumentácia dodávateľov, že spotrebiteľ sa oboznámil so zmluvou, že si
prečítal všetku zmluvnú dokumentáciu, všeobecné obchodné podmienky nevynímajúc, že podpisom s

nimivyjadrilsúhlas,ažesúhlasilskaždýmtaktoupravenýminštitútom,povinnosťaminaňomviaznucimi,
alebo jednoducho len preceňujúca význam v zmluve prejavenej vôle, či formálnu oddelenosť niektorého
z dojednaní, opomína podľa odvolacieho súdu samotnú podstatu spotrebiteľskej ochrany, spočívajúcu
na premise, že spotrebiteľovi neprijateľné podmienky predovšetkým nemožno vôbec predkladať a
pokiaľ tak dodávateľ urobí, koná nepoctivo a musí byť uzrozumený s tým, že na takéto neprijateľné

podmienky súd neprihliadne bez ohľadu na to, či a do akej miery sa spotrebiteľ tou ktorou podmienkou
zaoberal a v akej podobe na ňu pristúpil. Takto je podľa názoru odvolacieho súdu treba z pohľadu ust.
§ 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z. z. nazerať aj na zmluvnú podmienku služby odkladu splátok. Táto
nepochybne predstavuje nad primeranú mieru výrazný zásah do právneho postavenia spotrebiteľa,
pretože nezanedbateľne zvyšuje jeho náklady spojené s úverom bez zrejmej materiálnej protihodnoty.

Nemožno preto racionálne pripustiť, aby náležite informovaný spotrebiteľ, dobrovoľne a bez vplyvu
na možnosť dohodnutia zmluvného vzťahu i bez pre neho nevýhodnej podmienky, takúto nevýhodnú
podmienku prijal; na strane druhej je notorietou, že dodávatelia predkladajú spotrebiteľom formulárové
návrhy zmlúv, ktoré vzhľadom na svoj rozsah, formu, štruktúru a použité výrazové prostriedky, nie sú
spotrebitelia schopní v rámci predzmluvného rokovania komplexne poznať a v takomto rozpoložení

obyčajne podpisujú písomnosti tak, ako sú im predkladané alebo nemajú reálne na výber a v záujme
poskytnutia úveru, neraz v ťaživých životných situáciách pristúpia na akékoľvek úverové podmienky. Ani
vposudzovanejvecinebolatvrdená,aanidokazovanímzistenáskutočnosť,ktorábytentoinakpaušálne
sa vyskytujúci obraz pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv v akomkoľvek smere pozmenila. I tu nemožno
inak ako skonštatovať, že žalobca rozhodne nemal objektívne vzaté ekonomický, právny, praktický, ani

iný dôvod, pokiaľ by o dohode o službe možnosti odkladu splátok bolo rokované, a to korektne natoľko,
aby tomu i porozumel a pokiaľ by i mal reálne na výber, aby na túto, ako už bolo vysvetlené na inom
mieste, logicky ťažko udržateľnú podmienku, pristúpil. Takúto, pre spotrebiteľa na prvý pohľad zásadne
nevýhodnú zmluvnú podmienku, nestačí podľa úvahy odvolacieho súdu kompenzovať len tým, že na ňu
spotrebiteľ pristúpi na osobitnom formulári, či na oddelenom mieste v úverovej zmluve, v ktorom navyše

vyhlási, že na ňu pristúpil dobrovoľne. Dostatočné vyváženie nerovnováhy totiž rozumne predpokladá
dojednanie adekvátnej protihodnoty tejto nevýhody pre spotrebiteľa za súčasnej úpravy primeraných
záruk jeho ochrany, imanentnou súčasťou ktorej sú tiež jasne, určito a zrozumiteľne formulované
zmluvné podmienky a tiež ekonomicky prijateľné bremená kladené na spotrebiteľa. V opačnom prípade
je predstava, že náležite informovaný a poučený spotrebiteľ si z alternatív úver so službou odkladu

troch splátok (3 x 50,85 = 152,55 Eur) za cenu zodpovedajúcu bezmála piatim splátkam (242,88 Eur),
a ten istý úver bez tejto služby, avšak lacnejší, vyberie tú prvú, napriek tomu, že preňho nemá jasný
a konkrétny hodnotový význam a len výrazne zvyšuje jeho náklady, absolútne nemysliteľná a preto o
zmluvnej slobode spotrebiteľa, vo význame existencie skutočného priestoru pre výber medzi niekoľkými
alternatívami, nemožno ani len uvažovať.

25. Riadiac sa týmito úvahami dospel odvolací súd k záveru, že z dôvodu skreslenia podmienok
poskytnutiaúveruvneprospechspotrebiteľa,vyjadrenímčohojevúverovejzmluvenesprávnevyjadrenýúdaj o RPMN, je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkový v zmysle ust. § 11 ods. 1
písm. b) zák. č. 129/2010 Z. z..

26. Súd prvej inštancie v konečnom dôsledku správne uzavrel, že vzhľadom na domnienku o
bezúročnosti a o bezpoplatkovosti úveru bol žalobca povinný žalovanému plniť v rozsahu len
poskytnutých peňažných prostriedkov zo zmluvy o revolvingovom úvere sumu 747,12 Eur, nakoľko sa
žalovanýnaúkoržalobcubezdôvodneobohatilpodľaust.§451ods.1Občianskehozákonníkaajepreto
povinný žalobcovi vrátiť v zmysle ust. § 457 Občianskeho zákonníka zo zmluvy o revolvingovom úvere

sumu 1.083,48 Eur. Odvolací súd z týchto dôvodov, majúc na zreteli zvlášť i požiadavku jednotnosti
a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná
prípustnosť korekcie prípadných nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom
konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku), s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok v časti napadnutého výroku, ktorým súd uložil povinnosť
žalovanému vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 1.083,48 Eur.

27. Inak odvolací súd posúdil vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia v časti výroku o náhrade trov
konania. Súd prvej inštancie nesprávne posúdil, že žalobca mal vo veci plný úspech neprihliadajúc na
skutočnosť, že výrok, ktorým zamietol žalobu o určenie, že poplatok 242,88 Eur za službu spočívajúcu
v možnosti odkladu splatnosti maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou nadobudol právoplatnosť 19. januára 2017. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca bol v tejto
časti žaloby neúspešný. Nakoľko sa jedná o dva rozdielne nároky, ktoré sa obsahovo nezhodujú, pričom
žalobca bol úspešný iba v jednom z nich, odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 2 v spojení s ust.
§ 255 ods. 2 CSP napadnutý výrok o náhrade trov konania zmenil a žiadnej zo strán sporu nárok na
náhradu trov konania nepriznal.

28. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

29. Podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo

veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

30. V odvolacom konaní mali strany sporu opäť iba čiastočný procesný úspech, preto im odvolací súd
právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím

súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nieje prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej

inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).