Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. november 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/20/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717209505
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8717209505.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MonikyJuskovejačlenovsenátu,

sudkyne JUDr. Jany Burešovej a sudcu Mgr. Miloša Koleka v spore žalobcov: 1. W. V., nar. XX.XX.XXXX,
adresa pobytu A. - C. A., N. XXX/XX, 2. I. V., nar. XX.XX.XXXX, adresa pobytu A. - C. A., N. XXX/XX
3. T. V., nar. XX.XX.XXXX, adresa pobytu A. - C. A., N. XXX/XX, všetci traja zastúpení JUDr. Marekom
Radačovským, advokátom so sídlom Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 35 553 961 proti žalovaným: 1.
KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava,
IČO: 31 595 54, právne zastúpenému FELIX NEUPAUER & PARTNERS, so sídlom Dvořákovo nábrežie
8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 37 928 422, 2. U. B., nar. XX.XX.XXXX, adresa pobytu A. XXXX/X, XXX

XX M., právne zastúpenému JUDr. Martinom Bašistom, advokátom so sídlom Štefánikova 8, 058 01
Poprad, IČO: 37 880 381, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s prísl., o odvolaní žalobcov, ako
aj žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 20C/51/2017-137 zo dňa 29.11.2019 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku, t.j. výroku IV.

Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. v časti o zaplatenie sumy 15.000 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Mení rozsudok vo výroku I. v časti prevyšujúcej sumu 15.000 eur tak, že žalobu zamieta.

Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. v časti o zaplatenie sumy 15.000 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Mení rozsudok vo výroku II. v časti prevyšujúcej sumu 15.000 eur tak, že žalobu zamieta.

Potvrdzuje rozsudok vo výroku III. v časti o zaplatenie sumy 15.000 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

Mení rozsudok vo výroku III. v časti prevyšujúcej sumu 15.000 eur tak, že žalobu zamieta.

Priznáva žalobcom v 1. až 3. rade voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov prvoinštančného
ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej

inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom, rozhodol takto:
„I. Žalovaní v 1/ a 2/ rade sú povinní zaplatiť žalobcovi v 1/ rade sumu 25.000,- eur, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.II. Žalovaní v 1/ a 2/ rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 2/ rade sumu 25.000,- eur, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.
III. Žalovaní v 1/ a 2/ rade sú povinní zaplatiť žalobkyni v 3/ rade sumu 25.000,- eur, do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku.
IV. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.
V. Žalovaní v 1/ a 2/ rade sú povinní nahradiť žalobcom v 1/ až 3/ rade trovy konania v rozsahu 50%,
o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením.

V dôvodoch svojho rozhodnutia, ktoré bolo v poradí druhým rozhodnutím, nakoľko pôvodný rozsudok
súdu prvej inštancie z 10.04.2018 bol odvolacím súdom zrušený, súd prvej inštancie uviedol, že
žalobcovia sa žalobou súdu doručenou 04.10.2017 domáhali toho, aby súd uložil žalovaným zaplatiť
každému zo žalobcov sumu 50.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla v dôsledku
úmrtia matky B. V., ktorá zomrela dňa 21.02.2015 na následky nehody z 21.01.2015, za ktorú nesie
zodpovednosť žalovaný v 2. rade, ktorý pri cúvaní s motorovým vozidlom značky Toyota Yaris, EČV:

M. XXXDD, na parkovisku čerpacej stanice O. sa náležite nepresvedčil o tom, či neohrozí ostatných
účastníkov cestnej premávky, a zadnou časťou vozidla matku žalobcov B. V. zranil. Pri náraze a páde
matka žalobcov utrpela zranenia, ktorým podľahla. V čase vzniku nehody boli žalobkyne v 2. a v
3. rade maloleté, žalobca v 1. rade bol plnoletý, matka bola jedinou živiteľkou rodiny. Po dopravnej
nehode sa zo žalobcov stali siroty. V dôsledku protiprávneho konania žalovaného v 2. rade došlo k

nenávratnej deštrukcii interpersonálnych väzieb a k intenzívnemu zásahu do osobnostných práv a práva
na súkromný rodinný život žalobcov. Vzniknutá trauma zo smrti matky nie je odstrániteľná, žiadali preto
priznať nemajetkovú ujmu.
Žalovaný v 1. rade namietal nedostatok pasívnej legitimácie, nepodieľal sa na vzniku ujmy. V žalobe
absentuje titul plnenia nároku voči nemu.

Žalovaný v 2. rade skutkové tvrdenia žalobcov vo vyjadrení k žalobe poprel. Poukázal na to, že v
osobitnom konaní, ktoré bolo vedené na základe žaloby sestry žalobcov, jej bola priznaná z uplatneného
nároku 15.000 eur vychádzajúceho z toho istého dôvodu, suma 10.000 eur. Žalobcovia mali možnosť
uplatniť si nárok spolu so svojou sestrou v bežne priznávanej výške. Uplatnenie nároku samostatne
žalovaný v 2. rade považoval za zjavné zneužitie práva nakoľko svoje nároky si uplatnili až po tom, čo

sa dozvedeli, že ich sestra bola v konaní čiastočne úspešná. Z dôvodu neskorého a zištného uplatnenia
nároku žalovaný v 2. rade žiadal žalobu zamietnuť.
Z dôkazov vykonaných v priebehu celého konania súd prvej inštancie zistil, že v konaní vedenom na
Okresnom súde Poprad pod sp.zn. 5T/107/2015 bol žalovaný v 2. rade uznaný za vinného z prečinu
usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody

v trvaní dvoch rokov, s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 3 rokov, z dôvodu udalosti uvedenej
žalobcami v žalobe.
Žalobca v 1. rade pred súdom uviedol, že utrpel veľkú psychickú ujmu. Jeho život sa po tom incidente
zmenil a rodina sa v podstate čiastočne rozpadla. Krátky čas pred nehodou žalobcom zomrel otec a
následne pri dopravnej nehode aj matka. V čase úmrtia matky boli žalobcovia odkázaní výživou na

matku, ktorá zabezpečovala všetky životné potreby žalobcov, boli študenti. S matkou trávili veľa času, po
smrti otca im bola najväčšou oporou a najlepším priateľom. Od úmrtia matky si žalobca v 1. rade všetko
zabezpečuje sám, študuje na vysokej škole a mladším sestrám (žalobkyniam v 2. a 3. rade), musela
zabezpečovať starostlivosť ich krstná matka. Matka žalobcov pracovala v dvojtýždňových intervaloch v
Rakúsku, každé sviatky trávili spolu kvôli tomu, že jej kolegyňa bola o dosť mladšia, nemala ešte rodinu

a vždy prihliadala na to, že matka žalobcov má na starosti deti, bola preto zhovievavá a zobrala turnus
aj za ňu. Žalobca v 1. rade uviedol, že v čase úmrtia matky nemali financie ani na zaplatenie pohrebu,
musela im pomôcť rodina. S matkou trávili väčšinu času. Počas jej pobytu doma zariaďovali spoločne
záležitosti, chodievali na výlety a za rodinou, bola ich jedinou oporou po smrti otca.
Žalobkyňa v 2. rade uviedla, že matka jej veľmi chýba. V čase úmrtia bola ešte žiačkou základnej školy

a nevedela sa o seba postarať. Po skončení základnej školy sa musela presťahovať k opatrovníkom.
Starostlivosť o ňu jej zabezpečovala sestra matky s manželom. Museli sa presťahovať od kamarátov a
zvyškurodinydoToporca,vzdialeného52kilometrovodpôvodnéhobydliska.Stratamatkyanasledujúce
dianie boli pre ňu šokom. Pred matkinou smrťou bola s ňou trvale v kontakte, bývali v jednej domácnosti.
V čase keď matka pracovala v Rakúsku, starostlivosť o ňu zabezpečovala jej stará matka a bratia otca

žijúci v Šuňave. Po matkinej smrti zostali bez príjmu, odkázaní výlučne na pomoc rodiny.
Žalobkyňa v 3. rade uviedla, že matkina smrť bola pre ňu neskutočná zmena v živote. Žalobcovia
stratili oporu. V čase matkinho úmrtia bola žiačkou strednej zdravotníckej školy. V súčasnosti študuje na
vysokej škole v Nitre. S nebohou matkou mali veľmi dobrý vzťah, rozumeli si a pomáhali si. Čo sa týkastarostlivosti po matkinej smrti, vybrali si svoju krstnú matku, nakoľko sestra B. si v tom čase zakladala
rodinu a nechceli byť pre ňu bremenom.
Sestra žalobcov, v konaní vypočutá ako svedkyňa, B. V., uviedla, že v čase úmrtia matky žila v spoločnej

domácnosti s manželom. Žalobcovia mali s matkou dobrý vzťah, bola jedinou živiteľkou rodiny keďže
otec žalobcov zomrel o 4 roky skôr. Po matkinej smrti bol stav žalobcov zlý po psychickej stránke, keďže
boli ešte mladí. O matku prišli tragicky zo dňa na deň, nikto nebol na to pripravený. Tvrdenia žalobcov
o dobrom vzťahu k matke potvrdil aj svedok M. V., manžel ich sestry B..
Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu mal súd prvej inštancie nárok žalobcov, čo do základu

za dôvodný. Argument žalovaného v 1. rade o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie za nie
relevantný, nakoľko je poistiteľom žalovaného podľa zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Nestotožnil sa s
argumentáciou žalovaného v 1. rade, že náhrada nemajetkovej ujmy na základe ustanovenia § 15 ods.
1 zákona č. 381/2001 Z.z. nie je poistením krytá, a nesúvisí s dojednaným poistením. V tejto súvislosti
odkázal na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6MCdo1/2016

z 31.07.2017, podľa ktorého pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle,
že tento zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým z titulu občianskoprávnej
zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúcich v zásahu do ich práva na súkromný
a rodinný život. Námietku premlčania nároku žalobcov vznesenú žalovaným v 1. rade mal súd prvej

inštanciezanierelevantnúsodkazomnarozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyR58/2014.
Uviedol, že zásah do práv žalobcov nastal momentom smrti ich matky dňa 26.01.2015. Žalobcovia
mohli právo na náhradu uplatniť prvýkrát 27.01.2015. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná
premlčacia doba, ktorá by skončila 27.01.2018. Žalobcovia však podali žalobu na súde dňa 04.10.2017,
teda pred uplynutím premlčacej doby.

Čo sa týka výšky žalobcami požadovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, dospel súd prvej
inštancie k záveru, že nie je namieste poskytnutie nemajetkovej ujmy tak, ako žiadali žalobcovia.
Priznanie nemajetkovej ujmy nie je reparáciou. Žiadna priznaná ujma nenahradí žalobcom matku, môže
zmierniť následky vzniknutej nemajetkovej ujmy. Za primeranú čiastku mal sumu 25.000 eur pre každého
zo žalobcov. Súd prvej inštancie uviedol, že okolnosti vzniku nehody boli predmetom šetrenia v trestnom

konaní, právoplatne skončenom. Žalobca v 1. rade bol v čase úmrtia matky plnoletým študentom,
žalobkyne v 2. a v 3. rade neplnoletými. Zásah do práva na rodinný život žalobkýň v 2. rade a v 3. rade
bol intenzívnejší, nakoľko v dôsledku úmrtia matky boli nútené zmeniť bydlisko, školu a všetky väzby,
žalobcovia s nebohou matkou v čase úmrtia žili v spoločnej domácnosti. Boli na ňu odkázaní, na čom nič
nemenila ani tá skutočnosť, že vzhľadom na charakter vykonávanej práce matkou (práca v turnusoch v

zahraničí) nebolo možné byť v každodennom osobnom kontakte. Súd prvej inštancie uviedol, že aj pre
žalovaného v 2. rade v danej situácií nebolo konanie pravdepodobne jednoduché, nakoľko objektívna
zodpovednosť za takúto nehodu musí byť ťaživá. Pokiaľ sestre žalobcov B. V., bola v konaní priznaná
čiastka 10.000 eur ako nárok na nemajetkovú ujmu, mal súd prvej inštancie za to, že bolo potrebné
zohľadniť tú skutočnosť, že B. V. bola v čase úmrtia žalobcov vydatá a žila v spoločnej domácnosti so

svojim manželom, nie v domácnosti žalobcov. Jej kontakt s rodinou a vzťah k matke a súrodencom bol
síce zachovaný, avšak nedosahoval intenzitu vzťahu žalobcov, zvlášť za predpokladu, že sa jednalo o
maloleté deti. Ujmu spôsobenú žalobcom považoval preto za závažnejšiu, čomu zodpovedá aj výška
nímpriznanejnáhradynemajetkovejujmy.Všetkyskutočnostizohľadnilpriposúdenívýškynemajetkovej
ujmy. Priznanú sumu mal za primeranú, preto vo zvyšku žalobu zamietol.

Za nedôvodnú mal aj žalobnú požiadavku uložiť žalovaným spoločnú a nerozdielnu povinnosť nahradiť
nemajetkovú ujmu zaplatením čiastok, ktoré im boli priznané, vychádzajúc z toho, že v danom prípade
právna norma neumožňovala založiť pasívnu solidaritu žalovaných.
Pri právnom posúdení odkázal súd prvej inštancie na ustanovenia Občianskeho zákonníka - §11, § 13, §
100,§101-§110,§457,§511ods.1,§853ods.1,§420ods.1,naustanoveniazákonač.381/2001Z.z.

o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenou prevádzkou motorového vozidla
- § 4 ods. 1, 2 písm. a), § 15 ods. 1, 2.
Výrokotrováchkonaniaodôvodnilustanovením§255CSPvychádzajúczúspechukneúspechuvoveci.

2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia ako aj žalovaní v 1. a v 2. rade.

3. Žalobcovia podali odvolanie voči zamietavému výroku, t.j. výroku IV. a voči výroku V., ktorým súd
prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania. Uviedli, že súd prvej inštancie sa správne
vysporiadal s pasívnou legitimáciou žalovaných, vyčerpávajúco sa zaoberal následkami udalosti vosobnom a rodinnom živote žalobcov, ktoré nastali v dôsledku smrti ich matky. Napriek tomu však
postupoval nesprávne, keď v prevyšujúcej časti nad priznaný nárok žalobu zamietol. Nebohá B. V. mala
so svojou rodinou veľmi úzke rodinné vzťahy. Všetci žalobcovia žili s matkou v spoločnej domácnosti

a tvorili kompaktnú a šťastnú rodinu. Nebohá bola aj živiteľkou rodiny. Žalobcovia boli odkázaní na
výživu, ktorú im poskytovala. V čase smrti boli obe žalobkyne neplnoleté, žalobca bol študentom.
Poukázali na to, že smrť osoby pri dopravnej nehode je najťažším následkom dopravnej nehody. Ku
dňu násilnej smrti ich matky minimálny poistný limit v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. bol 5.000.000
eur. Oni žiadajú odškodnenie vo výške 3 % minimálneho poistného limitu. Tieto sumy nimi požadované

majú za primerané a adekvátne k zmierneniu následkov zásahu, ktorý nastal v ich osobnom a rodinnom
živote v dôsledku smrti ich mamy. Sumy, ktoré im priznal súd prvej inštancie sú neprimerane nízke
a nezohľadňujú intenzitu zásahu do ich osobného rodinného života. Súd prvej inštancie nesprávne
postupoval keď v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Nesprávne taktiež rozhodol čo sa týka nároku na
náhradu trov konania. Poukázali na to, že pri rozhodovaní o trovách konania treba rozlišovať, čo je
základné a čo sprevádzajúce. Žalobcovia boli nepochybne plne procesne úspešní čo do základu nároku.

Výška závisela od úvahy súdu, ktorú žalobcovia nemohli predvídať. Pokiaľ súd prvej inštancie o nároku
na náhradu trov konania rozhodol na základe úspechu vo veci, postupoval nesprávne. Žiadali preto, aby
odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie zmenil tak, že žalovaným uloží zaplatiť každému zo žalobcov
čiastku 50.000 eur a uloží im povinnosť nahradiť trovy konania v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný v 1. rade odvolanie odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. d), h) CSP. Podľa žalovaného
v 1. rade, súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania a taktiež
nesprávne rozhodol pokiaľ kvantifikoval sumu nemajetkovej ujmy.
Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že nemajetková ujma pozostalých príbuzných je pre účely zákona o
povinnom zmluvnom poistení škodou, paradoxne pre účely premlčania, má podľa súdu prvej inštancie

tvoriť samostatný inštitút, ktorý sa premlčiava vo všeobecnej trojročnej dobe a nie v dvojročnej
subjektívnej premlčacej dobe. Takýto záver súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, vo vzťahu k žalovanému v 1. rade je zjavne účelový, popierajúci princíp právnej istoty
a predvídateľnosti rozhodnutia. Pokiaľ by sa teoreticky pripustilo, že nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy pozostalých sa na účely zákona o povinnom zmluvnou poistení považuje za užšiu kategóriu škody

(na zdraví), a to výlučne v dôsledku judikatúry, nie je žiadny legitímny dôvod na to, aby sa aj tento
nárok ako škoda nepremlčiaval v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ako to predpokladá aj zákon
o povinnom zmluvnom poistení v § 15 ods. 2. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Krajského súdu v
Žiline z 29.06.2018 sp.zn. 8Co/106/2018, ktorý vychádzal z toho, že pri posudzovaní premlčania nároku
je potrebné aplikovať § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže ide o nárok na náhradu škody. Podľa

žalovaného v 1. rade súd prvej inštancie mal vo vzťahu k žalovanému v 1. rade aplikovať dvojročnú
subjektívnu premlčaciu dobu, a žalobu ako oneskorenú z toho dôvodu zamietnuť. Žalovaný v 1. rade
vo vzťahu k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy upozornil na konanie vedené na Okresnom
súde pod sp.zn. 20C/92/2016 u rovnakého sudcu prvej inštancie, ktorý rozhodoval spor žalobcov, v
ktorom sa sestra žalobcov domáhala voči žalovanému v 2. rade z tohto konania náhrady nemajetkovej

ujmy vo výške 15.000 eur, pričom súd prvej inštancie jej právoplatne rozsudkom z 28.02.2017 priznal
sumu 10.000 eur namiesto požadovanej sumy 15.000 eur. Sumu 10.000 eur považoval za primeranú
okolnostiam a faktu, že žalobkyňa s nebohou nežila v spoločnej domácnosti a vzhľadom na charakter
vykonávanej práce nebohej (práca v turnusoch v zahraničí), ani nemohli byť v každodennom kontakte,
v dôsledku čoho ich vzájomný vzťah a zásah do práv a oprávnených záujmov bol nižšej intenzity. Žiadal

preto, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu žalobcu voči žalovanému
v 1. rade zamietne.

5. Žalovaný v 2. rade v odvolaní argumentoval nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej
inštancie, čo podľa neho zakladá odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Poukázal na to, že

v rámci konania pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalobcovia sú 3 zo 4 detí po zomretej
matke. V konaní neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení o tom, že prišli o veľkú citovú oporu. Bolo
preukázané, že matka žalobcov bola po dobu niekoľkých týždňov v mesiaci mimo spoločnej domácnosti,
o deti sa starali ďalší členovia rodiny. Teda nemali s ňou pred jej smrťou až taký intenzívny vzťah na aký
poukazujú vo svojom návrhu. Poukázal na to, že ich sestre bola v inom konaní priznaná suma 10.000

eur a keďže nárok žalobcov je jednorazovým odškodnením nemajetkovej ujmy, je podľa žalovaného v
2. rade potrebné dôsledne zvážiť aký pomer z celkovej náhrady nemajetkovej ujmy pripadne v prospech
všetkých detí zomretej matky. Uviedol taktiež, že žalovanému je úprimne ľúto, že k takejto tragickej
udalosti došlo, najmä preto, že matku žalobcov osobne veľmi dobre poznal a bol aj kamarátom jednéhozo žalobcov. Aj tak však nárok žalobcov považuje za neprimerane vysoký. Žiadal preto, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a návrh žalobcov zamietol.

6. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniam žalovaných uviedli, že podstatou odvolaní je to, čo tvrdili po
celé konanie, že suma priznanej náhrady je príliš vysoká, a poisťovateľ tvrdí, že nárok je premlčaný.
K namietaným skutočnostiam sa vyjadrili už v priebehu konania. Vo vzťahu k premlčaniu poukázali na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Cdo/235/2018, ktorý odmietol dovolanie poisťovne,
ktorá namietala premlčanie vo veci, kde Krajský súd v Žiline rozhodol, že nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy voči poisťovateľovi sa premlčí v dvojročnej dobe, ktorá začína plynúť rok po poistnej udalosti. Čo sa
týka výšky priznaného, resp. uplatneného nároku, poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 3Cdo/8/2016 z 22.06.2016, a z neho na to, že dôsledky zásahov do osobnostných sfér života
každého človeka sú vysoko individuálne, na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy
do týchto oblastí súkromného rodinného života, je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď
obdobnými prípadmi. Každého pozostalého poškodeného treba posudzovať individuálne.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP),
vzhľadom na včas podané odvolania (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenými osobami (§ 359 CSP), preskúmal
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich
z ustanovenia § 379 a nasledujúcich CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario);

skutkový stav bol súdom prvej inštancie zistený bez potreby jeho modifikácie odvolacím súdom.
Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaných odvolaní do tej
miery, že nebol oprávnený preskúmať rozsudok z iných dôvodov než z tých, ktoré boli explicitne uvedené
do uplynutia odvolacej lehoty (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil
na úradnej tabuli, ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 12.11.2020 (§ 219 ods. 3

CSP) a dospel k záveru o tom, že odvolanie žalobcov bolo dôvodné len vo vzťahu k výroku o nároku na
náhradu trov konania a odvolania žalovaných boli dôvodné z časti.

8. Predmetom konania na základe žaloby podanej na súd prvej inštancie 04.10.2017 je nárok žalobcov
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla v dôsledku úmrtia ich matky B. V. dňa 22.01.2015,

ako následku udalosti zo dňa 21.01.2015 zavinenej žalovaným v 2. rade, spočívajúcej v jeho konaní -
cúvaní motorovým vozidlom bez toho, aby sa presvedčil, či tým niekoho neohrozí, pri ktorom zrazil matku
žalobcov. Za predmetné protiprávne konanie bol žalovaný v 2. rade v konaní vedenom na Okresnom
súde Poprad pod sp.zn. 5T/107/2015 uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2
písm. a) Trestného zákona.

9. Skutkové tvrdenia k okolnostiam úmrtia a zodpovednosti žalovaného v 2. rade za udalosť, ktorá viedla
k smrti matky žalobcov sporné neboli.
Sporným a predmetom odvolacieho prieskumu bolo to, či žalobcovia uplatnili na súde nárok včas, čo
namietal žalovaný v 1. rade a to, či suma nemajetkovej ujmy, zaplatenie ktorej uložil súd žalovaným je

adekvátna v kontexte zistených okolností a tvrdení, čo namietali žalovaní v tom zmysle, že priznané
sumy náhrad sú neprimerane vysoké a žalobcovia naopak, že sú nízke.

10.Súdprvejinštanciesaprecíznevbodoch12-48rozsudkuvysporiadalspasívnouvecnoulegitimáciou
žalovaných, osobitne precízne s pasívnou vecnou legitimáciou žalovaného v 1. rade, ktorý ju v priebehu

konania namietal. Predmetnú námietku však neurobil predmetom odvolacieho prieskumu, keďže tvrdil
len to, že žalobcovia podali žalobu na súd oneskorene, po uplynutí premlčacej doby, pri plynutí ktorej
mal súd podľa neho vychádzať z toho, že aplikovaná mal byť dvojročná subjektívna doba.

11. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

12. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

13. Predmetom konania bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, t.j. právo majetkovej
povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe; premlčacia doba u nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 101 Občianskeho zákonníka je trojročná (rozsudky Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp.zn. 2Cdo/194/2011 z 27.11.2012, 5Cdo/265/2009 zo 17.02.2011, uznesenie
3Cdo/8/2016 z 22.06.2016), z hľadiska začiatku jej plynutia je viazaná na okamih, kedy došlo k zásahu
objektívne spôsobilému porušiť právo osoby zásahom dotknutej.

14. V danom prípade došlo k dopravnej nehode dňa 21.01.2015, na následky ktorej matka žalobcov
zomrela 22.01.2015, v deň nasledujúci po tejto udalosti začala plynúť trojročná premlčacia doba, vtedy
mohli žalobcovia uplatniť svoje právo prvý raz. Ak žalobu dali na súd dňa 04.10.2017, podali ju pred
uplynutím premlčacej doby, ktorá by v tomto prípade uplynula 23.01.2018. Žalobou uplatnené nároky

preto premlčanými neboli, aplikácia dvojročnej premlčacej doby, ako mienil žalovaný v 1. rade, s
prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority nebola namieste.

15. Zásadným odvolacím argumentom, aj keď vychádzajúcim z protichodným postojov, bol argument
spochybňujúci správnosť priznaných súm nemajetkovej ujmy. Žalobcovia mienili, že boli nesprávne
priznané v malom, len polovičnom rozsahu ako žiadali, žalovaní mali za to, že suma 25.000 eur pre

každého zo žalobcov je neprimerane vysoká, a to aj s poukazom na to, že v osobitnom konaní, kde
sa jedna zo sestier žalobcov domáhala taktiež náhrady nemajetkovej ujmy z toho istého dôvodu, resp.
udalosti, jej bola právoplatne namiesto ňou žiadanej sumy 15.000 eur priznaná nižšia suma, 10.000 eur.

16. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti najmä

života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

17. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

18. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

19. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo

20. Východiskovou základňou výkladu právnych noriem a ich aplikácie na konkrétne skutkové okolnosti

je taký postup, ktorý rešpektuje právny poriadok, spoločenské podmienky, zodpovedá logickým
pravidlám a eliminuje vznik možných hodnotových rozporov. Podstatným je zmysel a účel právneho
predpisu.

21. Ustanovenia § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka patria k normám s relatívne neurčitou hypotézou,

t.j. k normám, ktorých hypotéza nie je ustanovená právnym predpisom, a ktoré tak prenechávajú súdu,
aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám hypotézu právnej normy z vopred
neobmedzeného okruhu okolností vymedzil. Je teda na súde, aby z okolností konkrétnej veci dospel k
záveru, či určitá osoba má nárok na ochranu, a ak áno, na akú a v akej výške.
Rozhodnutie súdu má zodpovedať všeobecne prijímaným predstavám spoločnosti o spravodlivosti, ale

aj zdravému rozumu a zásade primeranosti, ktorá je vlastná európskej právnej kultúre.

22. Obsah práva na ochranu osobností upraveného v § 11 nadväzuje na komplex Ústavou
Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami zakotveného základu právnej úpravy všeobecného
osobnostného práva, konkretizujúc ho. Zo znenia § 11 Občianskeho zákonníka vyplýva, že do rámca

všeobecnej úpravy ochrany osobnosti patrí aj právo na súkromie.
Obsah práva na súkromný život, ktorý je chránený, interpretoval v niektorých svojich rozhodnutiach,
aplikujúc článok 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Európsky súd pre
ľudské práva. Podľa tohto súdu by bolo príliš reštriktívnym limitovať tento pojem na „vnútorný kruh“, v
ktorom môže jedinec žiť svoj vlastný život podľa svojich predstáv a úplne z neho vylúčiť svet do tohto

kruhu nezahrnutý. Rešpektovanie súkromného života musí taktiež zahŕňať do určitej miery aj právo
vytvárať a rozvíjať vzťahy s ostatnými ľudskými bytosťami (Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok vo
veci Niemitz proti Nemecku zo 16.12.1992, sť. č. 13710/88).Súčasťou súkromného života je bezpochyby život rodinný, zahŕňajúci nie len sociálne, morálne, ale
aj kultúrne vzťahy medzi najbližšími príbuznými, bez ohľadu na to, či spolu trvale žijú alebo nie, ide
napríklad tiež o vzťahy medzi vnukmi a prarodičmi alebo medzi dospelými deťmi žijúcimi vo vlastných

rodinách a ich rodičmi (Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Marckx proti Belgicku z
13.06.1979, sť. č. 6833/74).

23. B. V., ktorá zomrela na následky dopravnej nehody, ktorú zavinil žalovaný v 2. rade, bola matkou
žalobcov, z ktorých žalobca v 1. rade bol v čase udalosti plnoletý, žalobkyne v 2. a v 3. rade

plnoletými neboli, žalobkyňa v 3. rade bola plnoletou až v čase začatého konania, žalobkyňa v 2. rade
plnoletosť nadobudla až v jeho priebehu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že spolu s matkou tvorili
domácnosť, potreby ktorej z materiálneho hľadiska zabezpečovala matka z prostriedkov získaných za
prácu vykonávanú na turnusoch v zahraničí, pričom v čase matkinej neprítomnosti sa o potreby žalobcov
starala ich babka a súrodenci matky aj otca, keďže otec zomrel ešte predtým.

24. Odvolací súd, oboznámiac sa s vyjadreniami žalobcov a svedkov k vzťahom žalobcov a matky
nemal dôvod dospieť k inému názoru, než k akému dospel súd prvej inštancie pokiaľ konštatoval, že
následky násilného, nezvratného pretrhnutia väzieb žalobcov s matkou, dôsledkom ktorých bolo aj to,
že žalobkyne v 2. a v 3. rade, ako neplnoleté, museli zmeniť dovtedajší domov za bydlisko u svojich
príbuzných, boli u žalobcov mimoriadne ťaživé. V tomto zmysle okolnosť, že matka pracovala na turnusy

a teda nemohla byť v každodennom kontakte s nimi, nemohla mať zásadný význam, práve naopak,
nasvedčuje tomu, že zabezpečovanie potrieb rodiny a potrieb žalobcov bolo zásadnou prioritou matky
žalobcov, ktorí boli na nej hmotne závislí.
Tieto okolnosti, kvalita vzťahu žalobcov so zomretou matkou, vek žalobcov, vek matky, otázka
materiálnej závislosti žalobcov od matky, sú v spojení s morálnym zadosťučinením v zmysle

odsudzujúceho rozhodnutia žalovaného v 2. rade v trestnom konaní v zmysle vyvíjajúcej sa doktríny,
jednými z určujúcich východísk kvantifikácie primeranosti nemajetkovej ujmy osoby pozostalej po obeti
dopravnejnehodyaleboinejprotiprávnejudalostinastraneosôbdomáhajúcichsanáhradynemajetkovej
ujmy.
Kokolnostiamnastraneosoby,ktorábolapôvodcomzásahusazapodstatnéokolnosti,ktoréjepotrebné

posúdiť, považuje miera zavinenia na udalosti, ktorá viedla k samotnej škodovej udalosti a jej následný
postoj, ako aj dôsledky do jeho vlastnej sféry. V tomto zmysle z dokazovania nevyplynulo, že žalovaný v
2.rade úmyselne protiprávne konal. Odvolaciemu súdu však neuniklo, že vo vyjadrení k žalobe uviedol,
že nárok žalobcov považuje za zištný. Toto jeho vyjadrenie k žalobe vykazuje znaky necitlivosti, ktoré
v úplnosti nemohli byť reparované jeho vyjadrením ľútosti v odvolaní a nemohli sa tak stať zásadnou

okolnosťou ovplyvňujúcu výšku náhrady nemajetkovej ujmy.

25. Súd prvej inštancie rozhodujúce okolnosti riadne zistil, avšak dôvodnosť žalobcami požadovanej
výšky náhrady v porovnaní so sumou, ktorú priznal sestre žalobcov v inom konaní, k čom ho odvolací
súd usmernil v uznesení č.k. 9Co/158/2018-97 z 10.10.2017 nevyhodnotil tak, aby výsledok zodpovedal

požiadavke primeranosti, ktorá by mala zodpovedať spravodlivému vyhodnoteniu nároku všetkých
pozostalých po B. V., čím vec nesprávne právne posúdil. V konaní vedenom na Okresnom súde Poprad
pod sp.zn. 20C/92/2016 bola sestre žalobcov rozsudkom č.k. 20C/92/2016-63 z 28.02.2017 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 23Co/93/2017-105 zo 16.04.20018 priznaná suma 10.000
eur napriek tomu, že požadovala 15.000 eur. Podľa odvolacieho súdu je čiastka viac ako o 100 %

prevyšujúca sumu priznanú inému z detí zomretej matky žalobcov preto, že v čase udalosti už nežila
v spoločnej domácnosti so zomretou, nie primeranou. Občiansky zákonník neupravuje maximálnu ani
minimálnu výšku nemajetkovej ujmy. Upravené je len to, že táto náhrada, ktorá je formou zadosťučinenia
má byť primeraná. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy nie je byť zábezpekou, zdrojom obživy ani
náhrady príjmu, logicky nemôže viesť ani k získaniu značného profitu.

26. Ak mal súd prvej inštancie (konajúci aj vo veci sestry žalobcov) za primeranú čiastku 25.000 eur pre
každého zo žalobcov, odôvodňujúc to aj v súvislosti so sumou, ktorá bola v inom konaní priznaná ich
sestre v čiastke 10.000 eur tým, že sestra už nežila v domácnosti matky, je potrebné uviesť, že v našej
spoločnosti je prirodzené, že vzťahy medzi rodičmi a deťmi sa plnoletosťou nepretŕhajú, prechádzajú

vývojom a nadobúdajú iný rozmer, pričom ak neexistujú okolnosti svedčiace o opaku, pre každého z
potomkov ide o ujmu závažnú, založenie vlastnej rodiny na tom nemusí nič zmeniť, keďže rodinný život
je súborom vzťahov medzi najbližšími príbuznými osobitne v priamej príbuzenskej línii medzi rodičmi adeťmi, ktoré plnoletosťou a založením vlastnej domácnosti nadobúdajú iný, niekedy aj kvalitatívne lepší
rozmer.

27. Odvolací súd, nemajúc pochybnosti o utrpení žalobcov, ktoré by každá osoba na ich mieste vnímala
obdobne, má však na rozdiel od názoru žalobcov, predovšetkým však s prihliadnutím na sumu priznanej
náhrady sestre žalobcov v inom konaní, za primeranú sumu náhrady nemajetkovej ujmy každého z nich
čiastku 15.000 eur. Prihliadol pritom aj na osobitnosti okolností u žalobcov v rozhodnom čase, ktorí v
čase matkinho úmrtia boli na nej finančne závislí, ale bežnú starostlivosť počas jej neprítomnosti pre

prácu v zahraničí im poskytovali iní príbuzní.

28. Pokiaľ žalobcovia namietali, že súdom prvej inštancie priznaná suma nekorešponduje s
rozhodovacou praxou súdov v obdobných prípadoch, t.j. že mala im byť priznaná čiastka, ako žiadali
- každému 50.000 eur, a naopak, žalovaní mali za to, že ide o sumu náhrad neprimerane vysokú,
je potrebné uviesť, že posúdenie každého nároku je výsledkom zhodnotenia komplexu konkrétnych

individuálnych skutkových zistení. Vychádzajúc z tvrdení žalobcov, zo zhodnotenia dôkazov, ktoré boli
v konaní vykonané v jednotlivosti, ako aj vo vzájomnej súvislosti, úvah strán sporu vo vzťahu k možnej
komparácii v zmysle kvantifikácie primeranosti náhrad nemajetkovej ujmy uplatnených žalobcami,
dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade primeraná je čiastka náhrady nemajetkovej ujmy
15.000eurprekaždéhozožalobcov.Ideosumu,ktorájeprimeranáokolnostiamvoveci.Vtejtosúvislosti

odvolací súd dáva do pozornosti žalobcov, že Európsky súd pre ľudské práva v medializovanej veci
Kontrová proti Slovenskej republike (tzv. „tušická tragédia“) priznal rozsudkom z 31.07.2007 matke,
ktorej manžel zastrelil seba a obe jej deti, náhradu nemajetkovej ujmy sumárne vo výške 25.000 eur.

29. Odvolací súd preto rozsudok prvoinštančného súdu vo vzťahu k odvolaniu žalobcov voči

zamietavému výroku podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil, potvrdil ho vo vzťahu k výrokom I., II., III.
priznávajúcim žalobcom v 1. - 3. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k sume 15.000 eur pre
každého z nich. V prevyšujúcom rozsahu výrokov I., II., III., rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388
CSP zmenil a žalobu zamietol.

30. V odvolacom konaní bol predmetom posúdenia aj výrok o nároku na náhradu trov konania, výrok
V., ktorý je závislý od rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania
rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 CSP, vychádzajúc z pomeru úspechu k neúspechu vo veci.
Predmetom konania bol však nárok, výška plnenia ktorého bola na úvahe súdu. V prípadoch takýchto
nárokov je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. O procesne neúspešného žalobcu

nejde vtedy, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nie je totiž možné stranu
sporu zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu. V
konkrétnom prípade boli žalobcovia v tom čo bolo základné - nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
úspešní, ak súd prvej inštancie o náhrade trov nerozhodol tak, aby jeho rozhodnutie korešpondovalo s
rozhodnutím vo veci samej, znamená to, že nerozhodol správne.

Odvolací súd o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, ako aj nároku na náhradu trov
odvolacieho konania rozhodol na základe § 396 ods. 1, 2 CSP podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovia
boli čo do základu nimi uplatnených nárokov plne úspešní a to tak čo sa týka prvoinštančného
ako aj odvolacieho konania, preto im odvolací súd priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov
prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov bude rozhodnuté súdom prvej

inštancie zo sumy prísudku, postupom podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením.

31. Toto rozhodnutie boli prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.