Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/278/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5307207272
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Brňák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:5307207272.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Z. E., bývajúceho v V. XX, okres P. S., P. republika,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Stopka, JUDr. Cisarík s.r.o., so sídlom v Čadci, Potočná
2835/1A, proti žalovanému F.. U. G., bývajúcemu v H. XXX, K., prechodne bývajúcemu v H., M., K.,
zastúpenému Mgr. Róbertom Kučerom, advokátom so sídlom v Žiline, Veľká Okružná 39, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 8C/6/2012, o

dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 24. apríla 2018 sp. zn. 5Co/341/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Čadca (ďalej aj „prvostupňový súd“ alebo „súd prvého stupňa“) ostatným rozsudkom z

27. júna 2016 č. k. 8C/6/2012-562 určil, že bližšie označená nehnuteľnosť patrí do vlastníctva žalobcu.
O trovách účastníkov konania a trovách štátu rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
1.1. V podstatnom uviedol, že žalobca nadobudol vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti vydržaním, keď
na základe ústnej kúpnej zmluvy v roku 1967 sa chopil jej držby, od ktorej doby bola nehnuteľnosť
dobromyseľne užívaná žalobcom. Žalobca vo svojich výpovediach tvrdil, že zmluva mala byť spísaná
pred MNV, až následne súd ustálil, že sa malo jednať o ústnu kúpnu zmluvu.

2. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 24. apríla 2018
sp. zn. 5Co/341/2017 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol, žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom v plnom rozsahu.
2.1. Odvolací súd uviedol, že aj keď prvostupňový súd v preskúmavanej veci správne právne posúdil
dôsledky zmeny právnej úpravy v otázke možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemkom

vydržaním k 1. januáru 1992, s jeho právnym záverom o splnení jedného zo základných predpokladov
vydržania, a to predpokladu oprávnenej, t.j. dobromyseľnej držby sa v súvislosti so zisteným skutkovým
stavom nemožno stotožniť.
2.2. Pokiaľ v preskúmavanej veci sa žalobca ujal držby pozemku údajne v roku 1967 na základe zmluvy
o prevode, ktorá nebola registrovaná Štátnym notárstvom a ktorej písomná forma nebola preukázaná
napriek tomu, že zákon písomnú formu, ako aj registráciu vyžadoval, nemohol byť žalobca so zreteľom

na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve
presvedčený. Požiadavka písomnej formy zmluvy pri prevode nehnuteľnosti a požiadavka registrácie
zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci, bola v Občianskom zákonníku (ďalej aj „OZ“) jasne a
jednoznačne vymedzená v ustanovení § 134 ods. 2 v znení platnom do 31. decembra 1991 tak, že ak sa
nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej
účinnosť je potrebná registrácia Štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.

Potreba písomnej formy zmluvy o prevode nehnuteľnosti je zakotvená v ustanovení § 46 Občianskeho
zákonníka.2.3. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že z celého spisového materiálu nevyplýva, že by došlo k uzatvoreniu
písomnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom, z ktorého
dôvodu odvolací súd konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

2.4. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania odvolací súd vychádzal z ustanovenia § 396 ods.
1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, prípustnosť ktorého
vyvodzoval z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Najskôr opísal priebeh súdneho konania v

danej veci a poukázal na rozhodnutie dovolacieho súdu sp. zn. 1MCdo/14/2010. V podstatnom uviedol,
že odvolací súd nesprávne tvrdil, že žalobca podmienku dobromyseľnej držby nesplnil. Podľa jeho
názoru „[o]dvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nakoľko bolo
možné nadobudnúť i na základe ústnej zmluvy, ktorá však musela byť jednoznačne preukázaná“. V
danej veci bola preukázaná výsluchom svedka Z. S., ktorého vypočutie nariadil dovolací súd v už
uvedenom rozhodnutí sp. zn. 1MCdo/14/2010. Následne odcitoval príslušné, na vec sa podľa jeho

názoru vzťahujúce hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy (§§ 123, 124, 129, 130 ods. 1132 ods.
1, 134 ods. 1, 142 ods. 1, 854, 865 ods. 1 a 3 a 868 OZ, §§ 80 písm. c/, 120 ods. 3, 125, 127 a 132
OSP a § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona a uviedol, že odvolací súd v rozpore s vyššie citovanými
zákonnými ustanoveniami a ustálenou súdnou praxou „nezapočítal dobu držby právneho predchodcu,
nesprávne právne posúdil držbu ku dňu 1.1.1992, rozhodol nesprávne a je dôvod podať dovolanie“.

Záverom navrhol, aby dovolací súd zrušil napadnuté odvolacie rozhodnutie a priznal mu náhradu trov
dovolacieho konania.

4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne a dovolanie
žalobcu navrhol odmietnuť resp. zamietnuť. Uviedol, že odvolacie rozhodnutie je v súlade s rozhodnutím

najvyššiehosúdusp.zn.5Cdo/49/2010,pričomžalobcaneuviedolžiadnerozhodnutiedovolaciehosúdu,
od ktorého sa mal odvolací súd odkloniť.
4.1.Vreakciinatotovyjadreniežalovanéhodovolateľuviedol,žeodvolacísúdsaodklonilodrozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1MCdo/14/2010.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35
CSP)pozistení,žedovolaniepodalavstanovenejlehote(§427ods.1CSP)stranazastúpenávsúlades
§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia
pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné odôvodnenie (§ 451
ods. 3 veta prvá CSP) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných bodoch.

6. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a
v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto
právo,súčasťouktoréhojetiežprávodomôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaní
a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené

všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre
všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (1Cdo/6/2014, 3Cdo/357/2015, 4Cdo/1176/2015,
5Cdo/255/2014, 8Cdo/400/2015). Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých
sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
7. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty

strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res
iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a
dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť
už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad
(3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016, 3ECdo/154/2013, 3Cdo/208/2014).

8. Ak by najvyšší súd bez ohľadu na prípadnú neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej
správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo
na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane [porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03].

9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolaciehosúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

10. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na
nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti
dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna
úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

13. V neposlednom rade dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). V dôsledku
spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v
dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Rovnako je dovolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako
ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP).

14. Žalobca podal dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, vo všeobecnosti nesúhlasiac
a polemizujúc s právnymi závermi odvolacieho súdu, na základe ktorých zmenil rozsudok súdu
prvého stupňa tak, že žalobu zamietol a poukazujúc pritom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
1MCdo/14/2010. S použitím výkladového pravidla uvedeného v § 124 ods. 1 CSP najvyšší súd ustálil,
že žalobca za nesprávne právne posúdenie veci považoval záver odvolacieho súdu, že pre nedostatok

písomnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom nemožno
považovať držbu nehnuteľnosti žalobcom za dobromyseľnú (oprávnenú). Podľa jeho názoru k záveru o
dobromyseľnosti držby možno dospieť aj pri jednoznačne preukázanej ústnej zmluve (bod 3).
14.1. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) CSP, musí mať
zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade

nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou
riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie
napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj
procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
14.2. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon“

jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda
o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu“.Pokiaľdovolateľneoznačí,alebonesprávneoznačíustálenúrozhodovaciupraxdovolaciehosúdu,
od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie založiť

na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie
mal dovolateľ na mysli; v opačnom prípade by jeho rozhodnutie mohlo minúť zákonom určený cieľ.
V prípade nekonkretizovania podstaty odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
resp. nesprávneho označenia dovolacieho rozhodnutia nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu
všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací

súd; v opačnom prípade by uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa
nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP,
ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením § 421 ods. 1 CSP (2Cdo/203/2016, 3Cdo/28/2017,
4Cdo/14/2017, 7Cdo/140/2017, 8Cdo/78/2017, 8Cdo/50/2017 a 8Cdo/141/2017).
14.3. Dovolateľ uviedol, že odvolací súd sa odklonil (iba) od dovolacieho rozhodnutia sp. zn.

1MCdo/14/2010. V označenom rozhodnutí, ktoré časovo predchádzalo napadnutému odvolaciemu
rozhodnutiu (teda sa týkalo teraz prejednávanej veci, pozn.) však najvyšší súd otázku dobromyseľnosti
(oprávnenosti) držby neriešil. Dovolateľ (GP SR) v tejto veci v podstatnom namietal, že rozhodnutie
súdu bolo vydané predčasne, bez riadne zisteného skutkového stavu veci. Najvyšší súd v tejto veciposudzoval existenciu procesnej vady (zmätočnosti) a nie nesprávnosť právneho posúdenia veci. Už len
toto zistenie robí označené rozhodnutie dovolacieho súdu nespôsobilým založiť odklon u napadnutého
odvolacieho rozhodnutia. Je síce pravdou, že najvyšší súd zrušil predchádzajúce rozhodnutia nižších

súdov (na základe ktorých bola žaloba už raz zamietnutá, pozn.) ale urobil tak z dôvodu, že (i) súdy
nedoručili strane žalobcu vyjadrenie žalovaných k jeho odvolaniu a (ii) nebol vypočutý svedok Z. S.,
ktorý „mohol ozrejmiť nielen skutočnosti týkajúce sa nadobudnutia spornej nehnuteľnosti P. S., ale aj
okolnosti súvisiace s jej prevodom na žalobcu“ a preto dokazovanie vykonané nižšími súdmi „v dôsledku
zamietnutia žalobcom navrhovaného dôkazu nemohlo potom predstavovať dostatočný podklad pre

rozhodnutievoveci,t.j.prenáležitéposúdeniemožnostivydržaniapredmetnejnehnuteľnostižalobcom“.
V súvislosti so žalobcom označeným rozhodnutím dovolacieho súdu možno preto bezrozporne uzavrieť,
že toto dovolacie rozhodnutie nepredstavuje ustálené vyriešenie právnej otázky, na riešení ktorej (inak)
založil odvolací súd svoje rozhodnutie.
14.4. Keďže dovolateľ iné rozhodnutia - predstavujúce ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu,
od ktorej sa mal odvolací súd odkloniť - neoznačil, prípustnosť dovolania žalobcu preto z ustanovenia

§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP nevyplýva.

15. Pokiaľ žalobca v ďalšej časti podaného dovolania (iba) polemizoval s právnymi závermi odvolacieho
súdu, spochybňoval správnosť jeho rozhodnutia, či kritizoval prístup odvolacieho súdu k právnemu
posudzovaniu veci (bod 3 in fine), uvedené námietky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v

ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. V tejto časti totiž žalobca neformuloval relevantnú právnu otázku,
ani neuviedol dovolacie rozhodnutia, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť.

16. Nad rámec veci najvyšší súd uvádza, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní implicitne vychádzal
(aj) z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/49/2010, v zmysle ktorého záverov „ak sa niekto uchopí

držbynehnuteľnostinazákladeústnejzmluvyoprevodenehnuteľnosti,nemôžebyťsohľadomnavšetky
okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, ak je presvedčený, že takáto zmluva k
nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľnosti je len formálnym
úkonom. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takú zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu.“ (podobne
4Cdo/361/2012).

17. Najvyšší súd preto, konštatujúc danosť dôvodov pre odmietnutie dovolania v zmysle § 447 písm. c/
a f/ CSP, dovolanie žalobcu odmietol.

18. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku žalovaného na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje

(§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.