Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoCsp/23/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3719203296
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stanislava Kollárová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3719203296.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členiek
senátu JUDr. Ivety Anderlovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobkyne: Z.. K. Z., nar. XX.XX.XXXX,
bytom S., Za L. XXXX/XX, zastúpená: Advokátkou kanceláriou JUDr. Petra Rybára, s.r.o., so sídlom
Košice, Kuzmányho 29, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25,, IČO: 35 792 752, zastúpený: Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so

sídlom Bratislava, Kubániho 16, o zaplatenie 1.350,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 4Csp/67/2019-105 zo dňa 11. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100% .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.350,-

eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.350,- eur od 05.12.2019 do zaplatenia, všetko
do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni do troch
dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, ktoré po právoplatnosti tohto rozhodnutia
vydá súdny úradník. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáha uloženia
povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 1.350,- eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania

zo sumy 1.350,- eur od 05.12.2019 do zaplatenia. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz, voči ktorému
podal žalovaný odpor. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že dňa 21.06.2013 bola medzi žalovaným
ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom uzatvorená zmluva označená ako Žiadosť o poskytnutie
revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere. V bode 5. tejto žiadosti/zmluvy boli uvedené údaje
o požadovanom revolvingovom úvere. V zmysle týchto súd zistil, že žalobkyňa žiadala žalovaného o
poskytnutie úveru (úverového limitu) vo výške 1.500,- so splatnosťou v 42 mesiacoch, pri mesačnej
splátke 80,37 eur. Celková čiastka, ktorú mala žalobkyňa uhradiť bola 3.375,54 eur Predpokladaná

RPMN bola uvedená ako 70,01 %, ročná úroková sadzba ako 70,01 %, priemerná RPMN ako 48,52
%. Poskytnutá čiastka revolvingu bola uvedená v sume 790,84 eur a celková čiastka pri revolvingu,
ktorú sa zaviazala žalobkyňa zaplatiť bola dohodnutá na sumu 1.928,88 eur. Predpokladaná RPMN po
poskytnutírevolvingubolastanovenána63,32%aročnáúrokovásadzbarevolvinguna76,21%.Vbode
6. tejto žiadosti/zmluvy sa nachádzali údaje o schválenom revolvingovom úvere. Poskytnutá čiastka
úveru (úverový limit) bola stanovená na sumu 1.500,- eur, splatnosť úveru v 42 splátkach po 80,37 eur

mesačne. Celková čiastka, ktorú sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť bola určená vo výške 3.375,54 eur, pri
RPMNzaúver64,88%,ročnejúrokovejsadzbe70,01%,priemernejRPMN48,52%.Poskytnutáčiastka
revolvingu bola dohodnutá na sumu 790,84 eur, pri celkovej čiastke revolvingu, ktorú sa žalobkyňazaviazala zaplatiť 1.928,88 eur, predpokladanej RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 70,01 %, ročnej
úrokovej sadzbe revolvingu 76,21 % a ročnej úrokovej sadzbe úrokov z omeškania 5,5 %. V tejto
žiadosti/ zmluve bola včlenená aj samostatná Dohoda o poskytnutí služby, ktorá bola uzatvorená v ten

istý deň. Predmetom tejto dohody o poskytnutí služby bol záväzok žalovaného poskytnúť žalobkyni na
jej žiadosť a po splnení vymedzených podmienok službu, spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne
troch akýchkoľvek splátok úveru resp. revolvingu poskytnutého na základe žiadosti/zmluvy a záväzok
žalobkyne zaplatiť žalovanému odplatu a) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu
splatnosti splátok úveru vo výške 215,75 eur a b) za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu

splatnosti splátok revolvingu vo výške 112,08 eur. Z oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi súd
zistil, že tento list zo dňa 21.06.2013, podpísaný len žalovaným, obsahuje údaje o schválenom úvere.
Na rozdiel od údajov o schválenom revolvingovom úvere v bode 6. žiadosti/zmluvy, obsahuje tento list
aj dátum splatnosti prvej splátky úveru dňa 19.08.2013, dátum splatnosti poslednej splátky úveru dňa
19.01.2017, a odplatu vo výške 215,75 eur za poskytnutie služieb v zmysle článku 8 ods. 8.1 písm. a)
Dohody o poskytnutí služby. Právne vec súd posúdil podľa § 261 ods. 3 písm. d), § 497 Obchodného

zákonníka; § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 2 písm. a), b), f), g), j), § 11 ods. 1 písm. b), d)
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 52 ods. 1, 3, 4, § 451, § 456, § 458 ods. 1 a 2, § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd mal za preukázané a medzi sporovými stranami nesporné, že dňa
21.06.2013 žalovaný podpísal zmluvu o spotrebiteľskom úvere označenú ako Žiadosť o poskytnutie

revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere č. 8500026918. Rovnako bolo nesporné, že sa
žalobkyňa na základe predmetnej úverovej zmluvy zaviazala v pravidelných mesačných splátkach po
80,37 eur v počte 42 vrátiť žalovanému ako veriteľovi istinu úveru spolu s odplatou za poskytnutý
úver vo výške 3.375,54 eur. Súd mal preskúmaním predmetnej zmluvy o úvere za to, že došlo k jej
platnému uzatvoreniu. S námietkami žalobkyne o neuzatvorení úverovej zmluvy, z dôvodu uskutočnenia

rozdielnych prejavov vôle, sa súd nestotožnil. Žalobkyňou tvrdený rozdiel v „žiadanej“ a „schválenej“
RPMN nepredstavuje skutočnosť, ktorá by viedla k neplatnosti zmluvy. Súd ďalej uviedol, že aj keby
zmluvaospotrebiteľskomúvereobsahovalanesprávnyúdajoRPMN,prípadnetentoúdajneobsahovala
vôbec, toto by nespôsobovalo neplatnosť zmluvy. Pre platnosť musí zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať len všeobecné náležitosti podľa Obchodného zákonníka a musí byť uzatvorená písomne.

Tieto podmienky dodržané boli a teda došlo k platnému uzatvoreniu úverovej zmluvy. Preskúmaním
zmluvy súd zistil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje všetky náležitosti predpokladané
a vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Absentuje predovšetkým doba trvania zmluvy a
termín konečnej splatnosti. Tieto sú uvedené až v oznámení veriteľa o schválení úveru, čo nie je
súčasťouzmluvyalejednostrannéoznámenieveriteľa.Zmluvaospotrebiteľskomúveretedaneobsahuje

náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia
zmluvy. Ďalej súd považoval za rozporné so zákonom konanie žalovaného, ktorý žalobkyni poskytol
namiesto dojednanej výšky úveru 1.500,- eur len sumu vo výške 1.284,25 eur. Uvedené bolo dané
tým, že zmluvné strany spolu s úverovou zmluvou uzatvorili aj dohodu o poskytnutí služieb. Súd však
poukazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. n) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom

v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať uvedenie
všetkých poplatkov súvisiacich s poskytnutým úverom. Uvedené v danom prípade naplnené nebolo, keď
odplata za poskytnutie služby nebola zakotvená priamo v úverovej v zmluve, ale v zdanlivo samostatnej
dohode o poskytnutí služieb. Za takéhoto stavu podľa súdu bolo zrejmé, že úverová zmluva neobsahuje
jednoznačné uvedenie všetkých poplatkov súvisiacich s úverom. Súd dospel k záveru o nesprávnosti

výpočtu RPMN, ktorej výpočet závisí aj od celkovej výšky úveru. Súd tak má za to, že pre výpočet
RPMN bolo potrebné počítať s výškou poskytnutého úveru 1.284,25 eur a ako ďalšie náklady zahrnúť
aj odplatu za poskytnutie služby. Pri výpočte, ktorý by zohľadňoval tieto skutočnosti, by nevyhnutne
bola výsledkom iná, nepochybne vyššia, percentuálna sadzba RPMN. Keďže zmluva, na základe ktorej
žalobkyňa plnila, neobsahovala údaje o výške úveru, ktorý bol dlžníkovi reálne poskytnutý, o výške

RPMN, o termíne konečnej splatnosti a dobe trvania úveru, resp. tieto obsahuje v nesprávnej výške, teda
neobsahuje zákonom požadované náležitosti alebo ich uvádza v inej výške v neprospech spotrebiteľa,
je tento úver v zmysle § 9 ods. 2 písm. f), g), j) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) a písm. d) zákona
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy bezúročný a bez poplatkov.
Povinnosťou žalobkyne tak bolo vrátiť len reálne poskytnuté plnenia vo výške 1.284,25 eur. Keďže

žalobkyňaplnilanadrozsahskutočneposkytnutýchpeňažnýchprostriedkov,došlonastranežalovaného
k bezdôvodnému obohateniu. Súd neuveril tvrdeniu žalovaného, že mu nebola doručená výzva na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Z predložených dokladov mal súd za preukázaná, že výzva bola
žalovanému doručená prostriedkami elektronickej pošty na emailovú adresu [email protected]ňa 29.11.2020. Táto adresa elektronickej pošty je zverejnená ako kontaktná adresa aj na oficiálnom
webovom sídle žalovaného. Žalobkyni tak priznal aj nárok na úrok z omeškania v uplatnenej výške 5
% ročne za obdobie od 05.12.2019 (deň nasledujúci po lehote splatnosti určenej v predžalobnej výzve)

do zaplatenia. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v konaní plne
úspešná, preto jej patrí nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Súd uzavrel, že o výške trov
konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Žalovaný namietal záver súdu

prvejinštancieobezúročnosti,nakoľkotentobolpodľažalovanéhozaloženýnanesprávnychskutkových
záveroch a na nesprávnom právnom posúdení. Podľa žalovaného Zmluva o úvere č. 8500026918 je
tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie úveru /
zmluva o úvere, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria aj zmluvné dojednania, ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a prílohy tvoriace súčasť zmluvy, kam patrí aj oznámenia veriteľa
o schválení úveru. Záver súdu prvej inštancie o tom, že oznámenie veriteľa o schválení úveru nie je

súčasťou zmluvy je podľa žalovaného v rozpore so súdnou praxou. V tejto súvislosti žalovaný poukázal
na rozsudok Krajského súdu v Prešove, č.k. 13Co/111/2014 - 166, Krajského súdu v Nitre, sp. zn.
25Co/62/2019, Krajského súdu v Banskej Bystrici , sp. zn. 25Co/2/2019. Oznámenie veriteľa o schválení
úveru je podľa žalovaného riadnou súčasťou zmluvy a termín konečnej splatnosti z neho vyplýva. Svoju
argumentáciu opiera aj s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvor EÚ vo veci C-42/15z ktorého vyplýva,

že údaje v zmluve je možné uviesť v akomkoľvek dokumente tvoriacom zmluvu. Žalovaný ďalej napáda
aj záver, podľa ktorého by neuvedenie „konečnej splatnosti úveru“ malo byť dôvodom pre bezúročnosť.
Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene
zákona č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená.
Stalo sa tak novelou č. 279/2017 Z.z. (článok XII.), pričom jej prijatie bolo odôvodnený tým, že ide o

zohľadnenie záverov Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 Home Credit
Slovakia, a.s./Klára Bíróová a v nadväznosti naň upravuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a
upravujeokolnosti,zaktorýchsaúverpovažujezabezúročnýabezpoplatkov.Akby„konečnásplatnosť“
mala byť náležitosťou zmluvy v rámci zabezpečenia ochrany spotrebiteľa, potom nedáva ani zmena
zákona, a ani samotné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ racionálny význam. Zákonom z 12. októbra 2017

č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo
k zmene (medziiným) ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i/ zákona č. 129/2010Z.z. v tom zmysle, že sa v
ňom s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú
slovami „frekvenciu splátok a“. Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že od uvedeného dňa

sa teda legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstránia do budúcna doterajšie možnosti rôzneho
výkladu predmetného ustanovenia, ktoré bolo - podľa názoru najvyššieho súdu - možné (a potrebné)
preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jej eurokonformným výkladom. Súdny dvor EÚ v bode 58
rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že uvedené ustanovenie (čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES pozn.)
by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave

stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10
ods. 2 uvedenej smernice. Žalovaný ďalej namietal, že doba trvania zmluvy č. 8500026918 vyplýva z
článku 9., ods. 9.1 zmluvných dojednaní, podľa ktorého je zmluva uzavretá na dobu neurčitú. Žalovaný
namietal aj závery súdu týkajúce sa dohody o poskytnutí služby a toho, že táto odplata podľa súdu
mala byť súčasťou RPMN. Pre zahrnutie nákladov do celkových nákladov nie je podľa právneho názoru

žalovaného v zmysle zákona rozhodujúca spojitosť s úverovou zmluvou, ale to, či ide o náklady na
základe obligatórne alebo fakultatívne uzavretých doplnkových služieb. Všetky doplnkové služby majú
nejakú spojitosť so spotrebiteľským úverom, avšak - ako vyplýva z ustanovenia § 2 písmeno g) zákona
č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy - rozhodujúce či, či konkrétnu službu
resp. dojednanie o nej spotrebiteľ musí alebo nemusí uzavrieť na to, aby získal úver. O taký prípade v

prípade dohody o poskytnutí služby nejde a preto je zákonný a legitímny postup. Poukázal na závery
Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 43CoR/5/2016 ohľadne dohody o
poskytnutí služby. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti, žalobu
zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že z ustanovenia § 9 ods. 2
zákona o spotrebiteľských úveroch jasne vyplýva, že všetky tam vymenované obligatórne údaje musia
byť prítomné priamo v zmluve o spotrebiteľských úveroch, resp. v dokumente podpísanom oboma
zmluvnými stranami. Zároveň považovala za dôležité upriamiť pozornosť súdu na to, že ani predmetnázmluva a ani predmetné oznámenie neobsahovalo uvedenie obligatórnych údajov v správnom znení a
forme, nakoľko ani toto oznámenie neuvádzalo správnu výšku celkových nákladov, či správnu výšku
RPMN. Uvedené oznámenie pritom neupravuje dobu trvania zmluva, takže ani v tejto otázke nie je

argumentácia žalovaného podľa žalobkyne dôvodná. Žalobkyňa opätovne poukázala na nedostatok
predmetnej zmluvy, ktorým je doba trvania zmluvy. Zo znenia predmetnej úverovej zmluvy vyplýva, že
táto neobsahuje vymedzenie doby trvania zmluvy tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 9 ods. 2 písm.
f) zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý má byť podľa dostupnej judikatúry určený počtom dní,
týždňov, mesiacov alebo rokov, na ktoré sa zmluva uzatvára a počas ktorých z predmetnej úverovej

zmluvy vyplývajú stranám jednotlivé práva a povinnosti. Samotná úverová zmluva vymedzenie doby
trvania zmluvy preukázateľne neobsahuje a tento nemôže byť nahradený údajom o počte splátok alebo
termínom konečnej splatnosti. Zmluvu je preto potrebné podľa žalobkyne považovať za bezúročnú a
bezpoplatkovú. Predmetná zmluva o úvere ďalej podľa názoru žalobkyne neobsahuje údaje o termíne
konečnej splatnosti tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských
úveroch, ktorý má byť podľa dostupnej judikatúry určený konkrétnym dňom splatnosti poslednej

splátky, teda konkrétnym dátumom, pričom toto nebolo uvedené priamo v zmluve ako to vyžaduje
citovaný zákon o spotrebiteľských úveroch. Uvedené skutočnosti preto taktiež spôsobujú bezúročnosť
a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.09.2012, vydané pod sp. zn.: 17Co/151/2012, rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave dňa 17.04.2013, vydané pod sp. zn.: 11Co/124/2012, rozsudok Okresného

súdu Michalovce zo dňa 17.02.2017, č. k. 8C/246/2016 - 40. Žalobkyňa ďalej namietala, že zmluva
o úvere neobsahuje správnu výšku poskytnutého úveru. Uvedené je podľa žalobkyni dané tým, že v
zmluve sa síce uvádza, že výška poskytnutých prostriedkov je 1500,- €, avšak tento údaj nezodpovedá
skutočnosti, nakoľko hneď na začiatku úverového vzťahu bol spotrebiteľovi zrazený poplatok uvedený
v bode 8.1 vo výške 215,75 €, t.j. spotrebiteľovi boli v skutočnosti poskytnuté iba finančné prostriedky

vo výške 1.284,25 € a nie 1.500,- € ako sa uvádza v zmluve. Na základe výpočtu predloženého
žalobcom k žalobe posudzovaná úverová zmluva obsahuje nesprávnu výšku ročnej percentuálnej miery
nákladov. RPMN je v zmluve uvedená nesprávne a v neprospech spotrebiteľa, keď je vyjadrená v
bode 5 hodnotou 70,01 % a následne v bode 6 predmetnej zmluvy hodnotou 64,88 %. Avšak ani
jeden z predmetných údajov nie je správny, vzhľadom na výpočet predložený žalobcom, z ktorého

vyplýva, že skutočný údaj o RPMN je v podstatne vyššej hodnote a to v hodnote horibilných 92,98 %.
Žalobkyňa na podporu svojej argumentácie poukázala na viaceré rozhodnutia súdov, napr. rozhodnutie
Krajského súdu Trenčín zo dňa 15.04.2015, vydané pod sp. zn.: 5Co/764/2015, rozsudok Krajského
súdu Prešov zo dňa 14.05.2014, vydaný pod sp. zn.: 3Co/29/2014 ako aj na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie zo dňa 15.03.2012, vo veci C-453/10 v ktorom súd konštatoval, že: „obchodnú praktiku,

o akú ide vo veci samej, ktorá spočíva v uvedení nižšej než skutočnej RPMN v zmluve o úvere, treba
kvalifikovať ako „klamlivú“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2005/29, pokiaľ zapríčiňuje alebo je
spôsobilá zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak
neurobil. Osobitne žalobkyňa vo svojom vyjadrení poukázala na princíp právnej istoty, ktorý v súvislosti s
ochranou spotrebiteľa konštatoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí vydanom

v konaní vedenom pod sp. zn.: 5ECdo/192/2014 ako aj na Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyzodňa16.01.2013,vydanépodsp.zn.:6MCdo/9/2012.Žalobkyňanavrhovala,abysúdpotvrdil
rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania zo strany žalovaného
v rozsahu 100 %.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný
záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebný
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

5.Zobsahusúdnehospisuvyplýva,žedňa19.06.2013žalobkyňapožiadalaoposkytnutieúveru„žiadosť
o poskytnutie revolvingového úveru/ zmluva o revolvingovom úvere“ (ďalej len „predmetná zmluva o
úvere“). V bode 5 označenom ako „údaje o požadovanom revolvingovom úvere v eur (vyplňte)“ bol
uvedený údaj o poskytnutej čiastke úveru (úverovom limite) 1500,- €, splatnosti úveru (počet splátok/

splatnosť- deň v mesiaci) 42/19, mesačnej splátke vo výške 80,37 €, celkovej čiastke, ktorú musí
dlžník zaplatiť 3375,54 €, predpokladanej RPMN za úver 70,01 %, ročnej úrokovej sadzbe úveru
70,01, priemernej RPMN za úver 48,52 %, poskytnutej čiastke revolvingu 790,84 €, celkovej čiastke pri
revolvingu, ktorú musí dlžník zaplatiť 1928,88 €, predpokladanú RPMN úveru po poskytnutí revolvingu63,32 %, ročnú úrokovú sadzbu revolvingu 76,21 %. V bode 6 označenom ako „údaje o schválenom
revolvingovom úvere v eur (nevypĺňajte) bol rozdiel oproti bodu 5 iba v RPMN úveru, ktorá bola v bode
6 uvedená 64,88 %.

6. V predmetnej zmluve o revolvingovom úvere žalobkyňa požiadala o úver s údajmi uvedenými v
bodoch 5, pričom je zrejmé, že žalobkyňa predmetnú zmluvu podpísala dňa 19.06.2013 v čase, kedy
ešte neboli vyplnené údaje bodu 6 predmetnej zmluvy o úvere, ktoré žalovaný vyplnil až dňa 21.06.2013
v zmysle údajov uvedených v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - zmluva o revolvingovom

úvere číslo 8500026918 zo dňa 21.06.2013 (ďalej len „oznámenie o schválení úveru“), kedy súčasne
došlo aj k podpisu žalovaného na predmetnej zmluve o úvere. Žalobkyňa oznámenie o schválení úveru
nepodpísala. Z uvedeného vyplýva, že v čase kedy žalobkyňa predmetnú zmluvu o úvere podpísala,
nebola oboznámená s údajmi uvedenými v bode 6 predmetnej zmluve o úvere a ani s údajmi uvedenými
v oznámení o schválení úveru. Žalobkyňa tak v čase, kedy zmluvu podpisovala nemala vedomosť o
tom, ako je stanovená splatnosť poslednej splátky úveru, teda aká je doba trvania úveru, keďže tieto

údaje neboli uvedené v zmluve o úvere, ale len v oznámení o schválení úveru dlžníkovi, ktorý bol len
jednostranným právny úkon žalovaného.

7. Pokiaľ zmluva o úvere medzi žalobcom a žalovaným platne vznikla, ako správne konštatoval aj súd
prvej inštancie vzhľadom na spôsob uzatvárania zmlúv akceptáciou návrhu na uzatvorenie zmluvy, keď

jediným odlišným údajom ako bol uvedený v návrhu na uzatvorenie zmluvy žalobkyne (bod 5 zmluvy
o úvere) bol odlišne uvedený údaj o výške RPMN v bode 6 zmluvy o úvere, ktorý ale nebolo možné
považovať za údaj, ktorý závisí od dohody zmluvných strán, súd prvej inštancie správne tiež preskúmal,
či predmetná zmluva obsahuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa, zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere.

8. Odvolací súd má za to, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere, a síce dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, z dôvodu ktorého je v zmysle § 11 uvedeného zákona potrebné

predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Uvedené údaje síce obsahuje oznámenie o
schválení úveru zo dňa 21.06.2013, avšak v konaní nebolo preukázané, že týmito údajmi bola žalobkyňa
včasejejpodpisuzmluvyoúvereoboznámená,atedamalavedomosťotom,akojestanovenásplatnosť
úveru, tak ako je uvedené aj vyššie. V tomto smere neobstojí argumentácia žalovaného, že oznámenie
o úvere je súčasťou predmetnej zmluvy o úvere. Za splnenie povinnosti uviesť údaj o dobe trvania úveru

(predtým tiež konečnej splatnosti úveru), je možné považovať len prípad, kedy má spotrebiteľ vedomosť
o údajoch uvedených v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v čase, kedy
zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný, pričom žalobca túto skutočnosť
v predmetnej veci nepreukázal. Vzhľadom na žalovaným namietaný rozsudok Európskeho súdneho
dvora vo veci C-42/15 je potrebné uviesť, že i v tomto rozhodnutí Európsky súdny dvor konštatuje, že

smernica Rady 2008/48/ES nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej úprave stanovil na
jednej strane, že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými
stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto
zmluvy. Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy stanovil,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka, musí

okrem iného obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru /§ 9 ods. 2 písm. f)/. Pre prípad absencie týchto náležitostí, zákon stanovil, že
poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b)/.

9. Pokiaľ ide preto o posúdenie tejto náležitosti / § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. / v

predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorú strany uzatvorili, tu odvolací súd vzal pri svojom
rozhodovaní do úvahy aj vyššie uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo
veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej na ktorú sa žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje .
Podľa odvolacieho súdu však ani eurokonformným výkladom Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere, ktorý poskytol vo svojom vyššie uvedenom rozhodnutí Súdny dvor, nemožno

prelomiť úplne jasné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. o bezúročnosti úveru v prípade neuvedenia
termínukonečnejsplatnostispotrebiteľskéhoúveru/§9ods.2písm.f)/.Zákonodarcavtomtoustanovení
jasne deklaroval požiadavku na uvedenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Odvolací
súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy stranamisporu platný a účinný. Aj z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že Smernica č.
2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská
republika pri implementácii Smernice do zákona č. 129/2010 Z.z. povinnosť tzv. úplnej harmonizácie

porušila, pretože nesmela zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa
odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Uvedený konflikt medzi Smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a zákonom č. 129/2010 Z.z. však nie je možné riešiť priamou aplikáciou
predmetnej smernice. Jednalo by sa o tzv. priamy účinok smernice. Otázka priameho účinku smerníc,
konkrétne podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo,

bezprostredne,naprípad,ktorýriešia,jeriešenývustálenejjudikatúreSúdnehodvoraEÚ.Vzásadeplatí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom
stoja proti sebe výhradne jednotlivci a priamy účinok smerníc je tak v zásade možný len v spore medzi
jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo
voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. Uvedené právne

závery Súdny dvor EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach /napríklad rozsudok z 26. februára
1986 vo veci Marshall, rozsudok zo dňa 05. októbra 2004 vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01/. V
danom prípade tak priama aplikácia dotknutej smernice na vzťah medzi žalovanou ako spotrebiteľom
a žalobcom ako dodávateľom nie je možná.

10. Ako uvádza aj žalovaný v odvolaní, Národná rada Slovenskej republiky dňa 12.10.2017 prijala zákon
č. 279/2017 Z. z., ktorým bol novelizovaný zákon o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého sa v
§ 9 ods. 2 písm. d/ (v čase uzatvorenia zmluvy písm. f/), vypustili slová „a termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru“, čo je však podľa názoru odvolacieho súdu bez dopadu na správnosť záveru o
absencii obligatórnej náležitosti v zmluve danej cit. ustanovením. Údaj o dni splatnosti poslednej splátky,

je nielen údajom o konečnej splatnosti úveru, ale jeho uvedenie spĺňa aj požiadavku uvedenia doby
trvania úveru (ktorá náležitosť zostala zachovaná aj po uvedenej novele).

11. Absencia čo i len jednej z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere predpísaných v § 9 ods. 2
zák. č. 129/2010 Z.z. je postačujúca preto, aby bol predmetný úver považovaný za bezúročný a bez

poplatkov. Odvolací súd však na doplnenie uvádza, že súd prvej inštancie dospel k s právnemu záveru aj
vsúvislostisposúdenímdojednanejvýškyúveruavýškeRPMN.Nebolosporné,ženamiestodojednanej
výšky úveru 1.500,- € v predmetnej zmluve o úvere, žalovaný poskytol žalobkyni len sumu vo výške
1.284,25 eur. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné, aby pre výpočet RPMN žalovaný uvádzal
skutočnú výšku poskytnutého plnenia a ako ďalšie náklady mala byť zahrnutá odplata za poskytnutie

služby v zmysle uzatvorenej dohody o poskytnutí služieb. Okrem toho, predpokladaná RPMN úveru po
poskytnutí revolvingu v bode 5 predmetnej zmluvy o úvere bola 63,32 %. V bode 6 bola uvedená vo
výške 64,88 %. Ročná úroková sadzba bola stanovená jednotne vo výške 70.01 %. Ročná úroková
sadzba pritom nemôže byť vyššia ako RPMN v zmluve o úvere. V danom prípade, nakoľko RPMN bola
v zmluve o úvere uvedená v nižšej výške ako ročná úroková sadzba vo výške 70,01, je už aj z tohto

zrejmé, že RPMN je uvedená v zmluve o úvere nesprávne, čo tiež spôsobuje následok, že predmetný
úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
12. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

13. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1,
§ 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bola úspešná žalobkyňa. Odvolací súd preto priznal žalobkyni
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).