Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. jún 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/63/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116215068
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8116215068.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: D. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom G.
XXXX/X, XXX XX J., právne zastúpeného: KAIFER advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Fibichova 11,
040 01, IČO: 36 861 561, proti žalovanému: Z. A., sídlo A. XXX, XXX XX A., právne zastúpený: PALŠA
A PARTNERI Advokátska kancelária spol. s r. o., so sídlom Masarykova č. 13, 080 01 Prešov, IČO: 36
492 086, o zaplatenie 5.000 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov
sp.zn. 16C/59/2016-202 zo dňa 14.02.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100
%, o výške ktorých rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5.000 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo
sumy 5.000 eur od 21.7.2016 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že nebolo sporné, či na danú právnu
vec je potrebné aplikovať zákona č. 66/2009 Z.z., nakoľko obe strany sporu mali za to, že predmetná
právna úprava je právne priliehavá k prebiehajúcej sporovej veci, pričom problém bol len v interpretácii §
4 ods. 1 tohto zákona. Súd prvej inštancie sa teda primárne musel zaoberať otázkou, či vzniklo v danom
prípade právo zodpovedajúce vecnému bremenu podľa zákona č. 66/2009 Z.z.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému

vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce
vecnému bremenu vtedy, ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou
zmluvne dohodnuté iné právo. S ohľadom na gramatický výklad je nutné prisvedčiť názoru, že musia byť
v rovnakom čase (deň účinnosti zákona) kumulatívne splnené dve podmienky, t.j. už uvedená účinnosť
zákona a neexistencia iného zmluvne dohodnutého práva. V prejednávanom prípade účinnosť zákona
nastala 01.07.2009, čo je okolnosť, ktorú žiadna zo strán sporu nemohla ovplyvniť, pričom v čase
účinnosti zákona existoval medzi žalobcom (resp. jeho právnym predchodcom) a žalovaným zmluvný

vzťah - nájomná zmluva č. 1/2004 Z.z. zo dňa 19.10.2004, k výpovedi ktorej došlo až 28.05.2009.
Je teda zrejmé, že práve vzhľadom na existenciu uvedenej nájomnej zmluvy vecné bremeno vzniknúť
nemohlo, keďže text zákona bola zákonodarcom jasne naformulovaný. Uvedené je v zhode s
právnou argumentáciou uvedenou v uznesení Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.07.2017 č.k.6Co/11/2016-199, kde sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou vo vyššie uvedenom medzitýmnom
rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 9C/195/2014 z 19.02.2015 medzi totožnými stranami sporu.
Gramatický výklad slov v § 4 ods. 1 zákona č. 66/20089 Z.z. „ku dňu účinnosti zákona“ podporuje

názor, podľa ktorého prekážka v podobe iného práva (v tejto veci nájomná zmluva) pre vznik zákonného
vecného bremena musí existovať ku dňu účinnosti zákona. Odvolací súd preto uviedol, že ak nájomný
vzťah ku dňu účinnosti zákona existoval, vecné bremeno nevzniklo a vec po skončení nájomného vzťahu
spadá pod režim bezdôvodného obohatenia. S uvedenou argumentáciou sa stotožňuje aj súd prvej
inštancie v prejednávanej veci.

Napokon v už spomínanom rozsudku tunajšieho súdu sp.zn. 9C/195/2014 z 19.02.2015, ktorý je
právoplatný, bolo konštatované, že právo žalobcu na náhradu za neoprávnené užívanie nehnuteľnosti je
dané najmä z dôvodu, že v čase účinnosti zákona existoval nájomný vzťah, preto zo strany žalovaného
dochádza k bezdôvodnému obohateniu, s čím sa súd prvej inštancie v celom rozsahu stotožňuje.
Aktívna legitimácia žalobcu je bezpochyby daná, keďže ide o nárok z bezdôvodného obohatenia, nie
z vecného bremena, pričom súd prvej inštancie akcentuje aj tú skutočnosť, že žalobca nenadobudol

predmetnúnehnuteľnosťšpekulatívnymspôsobom,aledomáhasasvojichprávaoprávnenýchzáujmov.
K tvrdeniam žalovaného, že v obci dochádza k sceľovaniu pozemkov, resp. že obec zahájila kroky na
vyporiadanie predmetných pozemkov musí súd prvej inštancie konštatovať, že tieto zostali len v rovine
tvrdení bez preukázania ich skutočnej realizácie.
Následne sa vzhľadom na námietku žalovaného súd prvej inštancie musel zaoberať aj námietkou

premlčania.
Natomtomiestejepotrebnéuviesť,ženakoľkosažalobcadomáhalnárokuzbezdôvodnéhoobohatenia,
zodpovedá tomu aj režim prípadného premlčania. Poukazujúc na vyššie citovaný § 107 ods. 1 OZ je
premlčaciadoba2-ročná,pričomžalobabolanasúddoručená25.07.2016ažalobcasadomáhanárokov
2 roky spätne, z tohto dôvodu nemôže byť jeho nárok premlčaný.

Čo sa týka výšky priznaného bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie mal za to, že vychádzal zo
znaleckých posudkov č. 149/2015 znalca O.. E. a č. XXX/XXXX znalca O.. F., predložených žalobcom,
ktoré síce boli žalovanou stranou spochybňované, avšak na druhej strane žalovaný žiadnym procesne
relevantným spôsobom (napr. predložením súkromného znaleckého posudku) nevyvrátil skutočnosti
uvádzané v týchto znaleckých posudkoch.

Súdmalpretozato,ženárokžalobcupredstavujúci5.000eurzavýmerupozemku1.000m2asumy2,50
eura ročne za 1 m2 za obdobie od 26.07.2014 do 25.07.2014 je dôvodný, keďže zo znaleckého posudku
č. 149/2015 znalca O.. O. E. vyplýva, že všeobecná hodnota predmetnej nehnuteľnosti predstavuje
zaokrúhlene čiastku 28.600 eur, teda 1/10 z hodnoty predmetnej nehnuteľnosti predstavuje dokonca
2,86 eura ročne za 1 m2.

V danom prípade žalobca od žalovaného požadoval úroky z omeškania odo dňa 21.07.2016 (výzvou zo
dňa 12.07.2016 žalobca vyzval žalovaného zaplatiť peňažné plnenie v lehote 7 dní od doručenia tejto
výzvy, č.l. 14 spisu) vo výške 5 % ročne zo sumy 5.000 eur do zaplatenia, preto mu ich súd priznal tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a priznal mu náhradu trov konania.

3. Odvolateľ v odvolaní poukázal okrem iného na to, že súd prvej inštancie rozhodol o žalobcom
uplatnenom nároku nie podľa zmyslu, účelu a cieľa sledovaného a vyjadreného zákonodarcom v
súvisiacej právnej norme, ale na základe odkazu na tzv. gramatický význam slov v ust. § 4 ods. 1. Javí
sa podľa odôvodnenia rozsudku, že súd prvej inštancie prijal právny záver, podľa ktorého zmyslom a
účelom danej právnej normy, či jej cieľom bolo upravovať právne vzťahy samosprávy, vzniknuté po roku

1989 na základe zákona o majetku obcí, týkajúce sa len jedného jediného dňa datovaného 01. júl 2009.
Nie je pochýb o tom, že predmetná nehnuteľnosť - pozemok - ostatné plochy o výmere 1.000 m2
tvorí časť futbalového ihriska a teda časť športového areálu. Podobne ako verejnú zeleň a cintoríny,
samospráva aj športoviská užíva na základe zákonom daného právneho dôvodu. Odvolateľovi právo
dočasne nehnuteľnosť užívať vyplýva zo Zákona č. 66/2009 Z.z., ktorý je účinný od 01.03.2009. V

ďalšom poukázal na to, že zákonodarca rieši danú spoločensko-právnu situáciu predmetnou právnou
normou dočasne zriadením práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu s predpokladom následného
konečného usporiadania vzájomných práv a povinností týmto zákonom tam uvedeným spôsobom.Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod sp.zn. 5Co/37/2012. Podľa jeho názoru nie je
správny záver súdu prvej inštancie, že Zákon č. 66/2009 Z.z. v žiadnom svojom ustanovení nepripúšťa
možnosť vzniku zákonného vecného bremena v čase neskoršom ako ku dňu účinnosti tohto zákona,

t.j. po dni 01.07.2009. Ďalej poukázal na rozsudok krajského súdu v Prešove 15Co/37/2012 zo dňa
27.11.2013.
Ak však bol zmluvný vzťah na základe jednostranného právneho úkonu (nie nájomcu, samosprávy)
ukončený výpoveďou dotknutého subjektu (prenajímateľom) a to ihneď po účinnosti zákona, ktorý
dočasnú ochranu samospráve poskytol, neexistuje rozumný a logický dôvod, aby samospráva nebola

od tejto doby dočasne daným zákonom chránená.
Nárokžalobcomuplatnenýsanavyšenetýkacelejdotknutejparcely,alelenjejistejčasti-novovytvorenej
parcely. Nárok sa netýka obdobia po účinnosti zákona a teda obdobia od 01.07.2009 do budúcna, ale
sa podľa petitu žaloby týka obdobia od 26.07.2014 do 25.07.2016.
Žalobca nebol vlastníkom pozemku v roku 2009, resp. pred rokom 2009. Žalobca nebol vlastníkom
pozemku ani 01.07.2009. Žalobca nemal so žalovanou uzatvorený ku dňu 01.07.2009 právny vzťah

spočívajúci v nájme pozemku na základe nájomnej zmluvy.

4. Odvolateľ očakáva, že odvolací súd vyrieši pre toto konanie právne významnú otázku a vysloví, či za
danejskutkovejaprávnejsituáciemožno,prineexistenciisúkromnoprávnehovzťahujehojednostrannou
výpoveďou prenajímateľom, po výpovedi nájomnej zmluvy pri rozhodovaní o tzv. rozhodnom období pre

toto konanie dané žalobou, a teda v období od 26.07.2014 do 25.07.2016, v čase kedy už mala byť
nájomná zmluva prenajímateľom bez udania dôvodu jednostranne v roku 2009 vypovedaná, aplikovať
právny predpis č. 66/2009 Z.z.
Odvolateľ ďalej zastáva názor, že v danej veci sa jedná o jednorazovú náhradu a nemá charakter
opakujúceho sa plnenia, pretože dôležité je, že tento nárok je iba jeden a disponuje ním len ten účastník

zaťaženého pozemku, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena - účinnosti zákona
č. 66/2019 Z.z., teda ku dňu 01.07.2009.
V tejto súvislosti namietal aktívnu legitimáciu žalobcu. V súvislosti s náhradou trov konania poukázal na
dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.

5. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok
potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Poukázal na to, že vecné
bremeno vzniknúť nemohlo vzhľadom na existenciu nájomnej zmluvy, čo uviedol súd prvej inštancie
v čl. 36 rozsudku. Taktiež poukázal na záver rozsudku 6Co/11/2016, podľa ktorého je, že primárnym
zmyslom a cieľom Zákona č. 66/2009 Z.z. nebolo zriadiť zákonné vecné bremená, ale definitívne

usporiadať vlastnícke vzťahy, okrem iného aj pozemky, na ktorých sú umiestnené športové areály,
aby tak právny stav nahradil protiprávny stav vzniknutý užívaním cudzieho pozemku bez právneho
dôvodu (náhradné pozemky alebo vyrovnanie v konaní o pozemkových úpravách). Ustanovenie § 4
ods. 1 Zákona č. 66/2009 spája vznik zákonného vecného bremena z časového hľadiska výlučne s
dňom účinnosti tohto zákona a nerozširuje možnosť vzniku zákonného vecného bremena aj na základe

iných právnych skutočností než okamihom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Žalobca má za to,
že akýkoľvek iný výklad je neakceptovateľný, že v prípade, ak by mal zákonodarca v úmysle pripustiť
možnosť vzniku zákonného vecného bremena v prospech žalovanej v čase neskoršom ako v deň
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, napr. neskorším zánikom zmluvne dohodnutého práva týkajúceho
sa užívania predmetných nehnuteľností po účinnosti právnej normy, hoci aj na základe jednostranného

právneho úkonu tak, aby nepochybne zákonodarca upravil takúto podmienku expressis verbis priamo
zo zákona.
Za stavu, ak si žalobca uplatňuje v konaní nárok titulom vydania bezdôvodného obohatenia tak o aktívnej
legitimácii žalobcu niet pochybností.

6. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na dôvodoch odvolania. Ďalej poukázal
na iniciovanie konania na príslušnom úrade štátnej správy s tým, že má záujem žalovaný ukončiť
tento dočasný zákonodarcom založený stav definitívnym riešením pričom ponúkal žalobcovi aj zámenu
pozemkov.

7. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý okrem iného poukázal na to, že žalovaný už 10
rokov od účinnosti zákona efektívne nerieši uvedenú situáciu zákonom predpokladaným spôsobom, a
to v konaní o pozemkových úpravách, ako to predpokladá zákon, a teda sám žalovaný svojim konaním
zapríčinil uvedený stav. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej o ponuke na zámenu pozemkov.8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného je neopodstatnené.

9. Nemali by byť pochybnosti o tom, že na predmetný právny vzťah (športový areál, futbalové ihrisko)
dopadá Zákon č. 66/2009 Z.z. Jeho primárnym zmyslom a cieľom nebolo zriadiť zákonné vecné
bremená, ale raz a navždy definitívne usporiadať vlastnícke vzťahy; okrem iného aj k pozemkom,
na ktorých sú umiestnené športové areály, aby tak právny stav nahradil protiprávny stav vzniknutý

užívaním cudzieho pozemku bez právneho dôvodu (náhradné pozemky alebo vyrovnanie v konaní
o pozemkových úpravách; § 2 cit. Ak sa neuplatní postup podľa odseku 1, usporiadanie vlastníckych
vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného
predpisu).

10. Ochranu v podobe zákonného vecného bremena zákonodarca upravil len ako dočasnú zákonnú

reguláciu,atolenpreprípad,ženietnastranevlastníkastavbyinéhopráva.Zákonodarcatedaevidentne
nemienil vstupovať do vzťahov, v ktorých sa napríklad ,,našla dohoda“ pri užívaní cudzieho pozemku
(arg. slová ,,ak nemá vlastník stavby...iné právo..; § 4 ods. 1).

11. Predmetný pozemok je na trávnatej časti futbalového ihriska a len z minimálnej časti zastávaný

stavbou. Logickým výkladom treba za športový areál na účely §1 ods. 2 Zákona č. 66/2009 Z.z.
považovať tak pozemok žalobcu. K areálu prirodzene patrí ihrisko a rovnako aj so športom súvisiace
stavby,čirôznezariadenia(porov.rozsudokOkresnéhosúduPrešovz19.02.2015č.k.9C/195/2014-52).

12. Na obdobie, za ktoré žalobca uplatňuje náhradu (od 26.07.2014 do 25.07.2016) síce žiadne

zmluvné právo zo zmluvy nedopadá, avšak ku dňu účinnosti zákona zmluvný vzťah medzi vlastníkom
nehnuteľnosti (prenajímateľom) a nájomcom existoval a preto vznik vecného bremena je vylúčený (§ 34
ods. 1 Zákona č. 66/2009 Z.z.).

13. Tento názor podporuje aj logický výklad, veď predsa by bolo nelogické, ak by napríklad jeden

deň existencie nejakého zmluvného vzťahu v čase po nadobudnutí účinnosti Zákona č.66/2009 Z.z.
zablokoval dôležitý cieľ zákona, ktorým bolo nahradiť bezprávie stavom právnej istoty až do vykonania
definitívnych úprav, čo môže trvať celé roky. Logiku tiež má názor, že niet dôvodu zakladať vecné
bremeno ex lege, ak existuje zmluva. A contrario tam kde zmluvy niet, tam vzniká riziko neistoty, a ako
riešenie zákonodarca upravil vecné bremeno. Navyše aj samotný gramatický výklad tomuto názoru

neodporuje. Slová zákona ku dňu účinnosti len indikujú favorizovanie zmluvného vzťahu a samozrejme,
že nie zmluvného vzťahu z obdobia ,,ďaleko“ pred nadobudnutím účinnosti zákona, ale zmluvného
vzťahu existujúceho v deň (...ku dňu...) účinnosti zákona.

14. Správne postupoval súd prvej inštancie, keď žalobcovi priznal náhradu za zaberaný pozemok.

Nemali by byť pochybnosti, že predchodkyňa žalobcu uzavrela nájomnú zmluvu a že ju aj ako celok v
kontinuite s vôľou žalobkyne vypovedala.

15. Správne teda súd prvej inštancie zohľadnil trhový aspekt. Či už sú to vzťahy ohľadne
záhradkárskych osád (viď. prípad Trenčianske Biskupice v. Slovenská republika) alebo veci

regulovaného nájmu nájomných bytov, Európsky súd pre ľudské práva potvrdil dominantnú rolu trhu pri
stanovovaní primeranosti náhrad za zaberanie pozemkov vlastníkov. Žalovaná obec zaberá pozemok
žalobcu a je spravodlivé, aby jej za to poskytla spravodlivú náhradu podľa stavu ponuky a dopytu na
trhu v danom čase.

16. Odvolací súd si uvedomuje špecifickosť a novosť predmetnej veci aj z pohľadu otázky, či ide o
jednorazovú aleboopakujúcunáhradu.Zákon otejtootázke(onáhradezavecnébremeno)mlčí,apreto
je dôvodné aplikovať všeobecný predpis (OZ). Odvolaciemu súdu sa javí spravodlivé, že náhrada má
korešpondovať podmienkam na trhu v danom čase a keďže nejde o konečné riešenie (vecné bremeno
natrvalo, porov. § 23 ods. 5 Zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov), ale

dočasné provizórium, ktorého náhrada sa javí byť adekvátna, ak vychádza z podmienok na trhu vždy
v danom čase a náhrada sa poskytne len za skutočnú dobu obmedzenia užívania. Za dôvodný je treba
považovať postup súdu prvej inštancie podľa pravidla o bezdôvodnom obohatení, podľa ktorého saobohacuje nielen ten koho majetok sa bezdôvodne zväčšil, ale aj ten, koho majetok sa nezmenšil, aj
keby sa zmenšil, ak by si plnil povinnosti; porov. R 25/1986.

17. Aj pre obec by malo byť samozrejmosťou zaplatiť žalobkyni náhradu za zaberanie pozemku podľa
podmienok v danom čase. Ak by išlo o vecné bremeno natrvalo, logiku by mal argument, že v nejaký
moment vecné bremeno vzniklo a v ten istý moment vzniklo aj právo uplatniť náhradu za vznik vecného
bremena a ktorá náhrada má povahu jednorazovej náhrady. Aj oceňovací predpis (porov. prílohu č.3,
F2/a vyhl. č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku) predpokladá v takomto prípade pri

zistení jednorazovej hodnoty vecného bremena dvadsaťnásobok ročnej výhody. Preto je jednorazová
náhrada problematická a treba vychádzať zo skutočnej doby trvania dočasného obmedzenia až do
prijatia definitívneho riešenia. Odvolací súd preto nepovažoval právo za premlčané, ak nie je spojené
s jednorazovou náhradou.

18. V danej právnej veci vecné bremeno vzniknúť nemohlo a preto nemožno uvažovať o jednorazovosti

náhrady a preto je rozsudok súdu prvej inštancie správny aj v časti posúdenia námietky premlčania.

19. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

20. So zreteľom na uvedené potom odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1, 2 so stotožnením sa s
dôvodmi napadnutého rozsudku rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 s prihliadnutím na ust. §255 CSP
vychádzajúc zo zásady úspešnosti súd úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

22. Odvolací súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa upravené v ust. § 257 CSP nakoľko tieto
ani preukázané neboli, to znamená, či už ponúka na zámenu pozemkov alebo iné výnimočné okolnosti,
ktoré by mohli prelomiť aplikáciu ust. § 255 CSP.

23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).