Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. jún 2020

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 7C/70/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5119210715
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Dúbravková
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2020:5119210715.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Dúbravkovou v právnej veci žalobcu:
M. A., N.. XX.XX.XXXX, A. Ž. R. Č.. XX, právne zastúpený JUDr. Milanom Rojčekom, advokátom so
sídlom Sládkovičova 9, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna
prokuratúra SR so sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody vo výške 5.893,82 € s prísl.,
takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.893,82 €, spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.893,82 € od 12.8.2019 do zaplatenia a to všetko do 3 dní
po právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd p r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 25.9.2019 domáhal súdneho výroku, ktorým by
súd v žalobe označeného žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.893,82

€ spolu s 5 % ným úrokom z omeškania ročne od 12.8.2019 do zaplatenia.
2. Žalobca svoju žalobu skutkovo odôvodňoval tým, že na základe uznesenie č. ČVS: KUJP-20/
OVEK-2003 zo dňa 16.11.2005 vydaného Krajským riaditeľstvom PZ, úradu justičnej a kriminálnej
polície v Žiline bolo podľa § 160 ods. 1 TP začaté proti žalobcovi trestné stíhanie a súčasne podľa §
163 ods. 1 TP bol žalobca trestne stíhaný ako obvinený za trestný čin podvodu v spolupáchateľstve
v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 TZ, podľa § 9 ods. 2 TZ, k § 250 ods. 1, ods. 5 TZ. Po podaní

sťažnosti žalobcu Generálna prokuratúra SR na základe uznesenie IV/3 GPT 391/05-82 zo dňa
13.3.2006 sťažnosť žalobcu - obvineného zamietla. Následné Krajská prokuratúra Žilina pod č. KV
73/05-217 zo dňa 21.5.2007 podala na žalobcu obžalobu na Okresný súd v Žiline, ktorú odôvodnila
tým, že žalobca ako riaditeľ - konateľ spoločnosti Stavomontáže s.r.o. Žilina a J.. Q. Š. ako predseda
predstavenstva obchodnej spoločnosti Stavomontáže s.r.o. Žilina sa spoločným konaním dopustili
konania nebezpečného pre spoločnosť, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu a
ktoréhosadopustilivúmyslenaškoducudziehomajetkuinéhoobohatiťtým,žeuviedliniekohodoomylu

a spôsobiť činom škodu veľkého rozsahu, pričom k dokonaniu trestného činu nedošlo, čím spáchali v
spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 TZ pokus trestného činu podvodu podľa § 8 ods. 1, k § 250 ods.
1, 5 TZ (Zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31.12.2005). Na základe rozsudku Okresného súdu
v Žiline spis. zn. 9T 65/0 2007 zo dňa 10.10.2016 bol žalobca podľa § 285 písm. a) TP spod obžaloby
prokuratúra Krajskej prokuratúry Žilina zo dňa 21.5.2007, spis. zn. KV 73/05 oslobodený podľa § 285
písm. a) Trestného poriadku pre skutok, ktorý sa žalobcovi - obžalovanému kládol podľa obžaloby za

vinu,pretoženebolodokázané,žesastalskutok,prektorýbolžalobcastíhaný.Naodvolanieprokuratúra
proti uvedenému rozsudku Krajský súd v Žilina ako odvolací na základe uznesenia č.k. 2To 31/2017 zo
dňa 14.6.2017 podľa § 319 TP odvolanie prokuratúra zamietol. Rozsudok súdu prvého stupňa, ako ajuznesenie odvolacieho súdu nadobudli právoplatnosť dňa 14.6.2017. Nakoľko bol žalobca zastúpený
odo dňa 19.12.2005 v konaní advokátom, bol povinný zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia v
trestnej veci v celkovej výške 5.893,82 € na základe vyúčtovania zo dňa 20.3.2018. Uvedené trovy práv.

zastúpenia žalobca uhradil nasledovne: dňa 19.12.2005 ako zálohu vo výške 165,97 €; dňa 6.3.2009 vo
výške 2.000,- €; dňa 12.12.2018 vo výške 400,- €; dňa 3.2.2019 vo výške 400,- € a 10.3.2019 vo výške
2.927,85 €. Žalobca poukázal na to, že trestné konania vedené proti nemu trvalo viac ako 14 rokov.
Dňa 1.4.2019 žalobca prostredníctvom svojho práv. zástupcu zaslal žalovanému žiadosť na predbežné
prerokovanie nároku. Prípisom zo dňa 5.8.2019 č. VI/4 GC 55/19/1000-4 žalovaný nárok žalobcu

neuznal, nakoľko neboli zistené zákonné podmienky pre uspokojenie nároku žalobcu na náhradu škody
uplatnenéhovžiadostiopredbežnéprerokovanienárokupodľa§15ods.1Zák.č.514/2003Z.z.Žalobca
ďalej poukazoval na to, že mu vznikol nárok na náhradu škody voči žalovanému spôsobenej začatím a
vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením v zmysle Zák. č. 514/2003 Z.z.
vo výške 5.893,82 €, ktoré bol žalobca povinný zaplatiť ako trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu
nežiaducich právnych dôsledkov spôsobených žalobcovi vedeným nezákonným trestným konaním a

ktorú výšku žiada žalobca od žalovaného uhradiť, pretože žalobca tieto finančné prostriedky vynaložil
dôvodne. Ďalej poukázal na to, že tento nárok na náhradu škody je špecifickým prípadom zodpovednosti
štátu podľa Zák. č. 514/2003 Z.z. spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia a podaním obžaloby,
nakoľko skutočnosti v nich uvádzané o trestnom čine, ktorého sa mal žalobca dopustiť sa nezakladajú
na pravde, boli nezákonné, bol spod obžaloby oslobodený, trestný čin nespáchal, trestné konanie proti

nemu nemalo byť vôbec začaté a na žalobcu treba hľadieť ako na nevinného. Ako nevinný však žalobca
nesie materiálne dôsledky nezákonného rozhodnutia, čo je neprípustné, preto je presvedčený, že
spĺňa všetky zákonné predpoklady pre úspešné odškodnenie, lebo oslobodzujúci rozsudok má rovnaký
význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia.
3. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril písomne podaním doručeným súdu dňa 27.11.2019 v ktorom

uviedol, že nárok žalobcu tak ako si ho uplatnil v celom rozsahu neuznáva a žiada ho zamietnuť. Vo
veci vzniesol námietku premlčania a to s poukazom na ust. § 19 Zák. č. 514/2003 Z.z. Poukázal na to,
že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi bolo vydané dňa 16.11.2005, o jeho sťažnosti rozhodla
GP SR dňa 13.3.2016 ( pozn súdu zrejmý omyl dňa 13.3.2006) a následná obžaloba prokuratúra na
jeho osobu bola podaná na súd dňa 23.5.2007. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola na GP

SR doručená dňa 2.4.2019, teda po uplynutí 10-ročnej premlčacej lehoty od doručenia uznesenia o
vznesení obvinenia žalobcovi. Odhliadnuc od vyššie uvedeného uviedol, že predpokladom práva na
náhradu škody v zmysle Zák. č. 514/2003 Z.z. je vo všeobecnosti existencia nezákonného rozhodnutia
alebo nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. V žalobe nie sú uvedené
žiadne konkrétne okolnosti, pre ktoré by bolo vznesenie obvinenia, príp. postavenie pred súd v trestnom

konaní za nezákonné. Je zrejmé, že nezákonnosť odvodzuje žalobca len zo skutočnosti, že bol spod
obžaloby oslobodený, teda z výsledku trestného konania. Žalovaný mal za to, že neskoršie rozhodnutie
ooslobodenížalobcuspodobžalobyvžiadnomprípadenezakladázáverotom,žeuznesenieovznesení
obvinenia voči jeho osobe bolo nezákonné a že žalobca bol nezákonne trestne stíhaný. Keďže pre
priznanie nároku na náhrady škody v danom prípade je potrebné súčasné splnenie troch kumulatívnych

podmienok, t.j. existencia nezákonného rozhodnutia, príp. nesprávny úradný postup, vznik škody a
ich príčinná súvislosť, pričom v tomto prípade nie je splnená základná z podmienok a to existencia
nezákonného rozhodnutia, príp. nesprávneho úradného postupu, nie je daný v tejto veci už samotný
základ nároku uplatňovaného žalobcom. Žalovaný zároveň namietol výšku uplatneného nároku na
náhradu vynaložených trov konania, ktoré mali vzniknúť v trestnom konaní.

4. Žalobca sa k podanému vyjadreniu žalovaného vyjadril písomne podaním doručeným súdu dňa
17.12.2019, v ktorom uviedol, že sa zásadne nestotožňuje so vznesením námietky premlčania na
náhradu škody, ktorá mu vznikla na základe nezákonného a neoprávnene vedeného trestného konania.
Takto vznesenú námietku premlčania uplatnenú žalobcom považuje za výkon v rozpore s dobrými
mravmi. Žalobca nemohol a nezavinil márne uplynutie 10-ročnej premlčacej doby, ktorá uplynula skôr,

ako bol žalobca oslobodený spod obžaloby a ktorá skutočnosť bola nevyhnutnou podmienkou pre
uplatnenie jeho nároku na náhradu škody. Tak ako už uviedol v žalobe, trestné konania voči žalobcovi
sa začalo dňa 22.4.2003 a skončilo až dňa 14.6.2017 potvrdením rozsudku Okresného súdu v Žiline,
č.k. 9Tt 69/2007 zo dňa 10.10.2016 odvolacím Krajským súdom v Žiline na základe uznesenia č.k. 2To
31/2017 zo dňa 14.6.2017, ktorý odvolanie prokurátora zamietol. Trestné konanie trvalo viac ako 14

rokov, bolo účelové a sledovalo jediný cieľ a to zastrašiť žalobcu a zároveň aj ďalšieho spoluobvineného
pri uplatnení v minulosti dohodnutých obchodných vzťahov. V tejto súvislosti zdôraznil, že to bola
práve generálna prokuratúra, ktorá vydala písomný príkaz na začatie trestného stíhania žalobcu a
súčasne aj vznesenie obvinenia a to po opakovanom podnete zo dňa 25.4.2005. Aj napriek všetkýmvykonaným dôkazom zo strany súdu na hlavných pojednávaniach, keď sa prokurátorovi nepodarilo
dokázaťvinužalobcovi,podalprokurátorprotirozhodnutiusúdu,ktorýmžalobcuoslobodilspodobžaloby
odvolanie, čím zapríčinil predĺženie trestného konania. Ak žalovaný vzniesol námietku premlčania pre

uplynutie 10-ročnej premlčacej lehoty v trestnom konaní, ktoré viedol proti žalobcovi viac ako 14 rokov,
znamenalo by to, že žalovaný (resp. štátne orgány) by po uplynutí 10 rokov nebol za svoje nezákonné
postupy a rozhodnutia žiadnym spôsobom sankcionovaný a žalobca by okrem 14-ročného nezákonného
trestného stíhania nedosiahol vôbec nič. Takýto výkon práva však nebol ani úmyslom zákonodarcu a
v neposlednom rade by takýto výklad zákona bol pre žalobcu neprimerane prísny a tvrdý a znamenal

by jednoznačne zneužitia práva. Žalobca nemohol predpokladať výsledok trestného konania a teda si
ani uplatniť nárok na náhradu škody počas prebiehajúceho trestného konania len aby dodržal 10-ročnú
premlčaciu lehotu, nakoľko mu chýbal právny titul, na základe ktorého by si túto náhradu mohol uplatniť a
jeho žaloba by bola v konečnom dôsledku ako predčasne podaná zamietnutá. Navrhol preto aby súd na
túto námietku premlčania neprihliadol, nakoľko je v rozpore s dobrými mravmi. V tejto súvislosti poukázal
na Nález Ústavného súdu SR spis. zn. III US 44/2017 zo dňa 21.11.2017. K tvrdeniu žalovaného, že

v žalobe nie sú žiadne konkrétne okolnosti, pre ktoré by bolo vznesenie obvinenia, príp. postavenie
pred súd v trestnom konaní za nezákonné uviedol, že všetky dôvody nezákonnosti vedenia trestného
stíhania žalobcu, ako aj dôvody jeho oslobodenia spod obžaloby sú podrobne uvedené v rozsudku
OS Žilina č.k. 9T 65/2007 a následne aj v uznesení odvolacieho súdu č,k. 2To 31/2017, ktoré boli
súčasťou nielen podanej žaloby, ale boli aj prílohou nároku žalobcu, ktorou si uplatnil náhradu škody

voči žalovanému. K ďalšej námietke žalovaného týkajúcej sa výšky uplatneného nároku na náhradu
vynaložených trov konania uviedol, že tieto boli vyúčtované za všetky právne úkony, ktoré obhajca
žalobcu v trestnom konaní vykonal od prevzatia obhajoby, účasti na vyšetrovacích úkonoch, úkonoch
súvisiacich s trestným konaním, účasťou obhajcu na vytýčených celodenných hlavných pojednávaniach,
na ktorých bol prítomný aj prokurátor. Aj túto námietku zo strany žalovaného považuje za účelovú,

nakoľko žalovanému bolo toto vyúčtovanie zaslané a nemal k nemu vo svojej odpovedi zo dňa 5.8.2019
žiadne pripomienky. Žalovaný mal dostatok času si ich overiť, nakoľko disponuje v rámci konania celým
spisovým materiálom, čo však neurobil.
5. Žalovaný sa k podanému vyjadreniu žalobcu vyjadril písomne podaním doručeným súdu dňa
15.1.2020, v ktorom vyjadreniu žalobcu k námietke premlčania uplatnenej žalovaným s poukazom na

predmetný Nález Ústavného súdu SR spis. zn. III US 44/2017 uviedol, že v predmetnom náleze Ústavný
súd SR skonštatoval, že nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť
považované za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ale to iba výnimočne a v závislosti od konkrétnych
okolností, ktoré je potrebné riadne skúmať. Vo veci vedenej na Krajskej prokuratúre Žilina bolo trestné
stíhanie začaté dňa 16.11.2005 a obvinenie žalobcovi bolo vznesené dňa 16.11.2005, pričom o sťažnosti

obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia bolo rozhodnuté dňa 13.3.2006. Obžaloba bola
podaná na Okresnom súde Žilina dňa 23.5.2007, čiže približne rok a pol od vznesenia obvinenia. Z
uvedeného je možné usúdiť, že prípravné konanie, kedy prokurátor vystupuje ako hlava konania trvalo
primeraný čas vzhľadom na závažnosť skutku. Z právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 9T
65/2007-3250 v spojení s uzn. Krajského súdu Žilina 2To 31/2017 vyplýva, že žalobca bol spod obžaloby

oslobodený už 14.6.2017, no napriek tomu žalobca žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podal až
dňa 11.3.2019, čo je takmer 2 roky po oslobodení spod obžaloby. Podľa názoru žalovaného, ak by došlo
k uplatneniu tohto nároku ešte v roku 2017, bol by návrh žalobcu akceptovateľný, nakoľko ale žalobca
čakal dlhé obdobie než si vôbec nárok na náhradu škody uplatnil, hoci vedel, že mu plynie objektívna
lehota a obranu postavil na tom, že uplatnená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi,

považuje jeho návrh za účelový a nemajúci oporu v zákone. Súčasne poukázal na to, že nie prípravné
konanie, ale konanie na súde trvalo neprimerane dlhý čas, čo však v žiadnom prípade nie je možné
pripísať za vinu prokuratúre.
6. Na pojednávaní dňa 24.6.2020 strany konania prostredníctvom svojich zástupcov v podstate zotrvali
na svojich písomných stanoviskách.

7. Žalobcom v žalobe uvádzaný skutkový stav, ktorý je zároveň uvedený v bode 1. tohto odôvodnenia,
preto ho súd nepovažuje za potrebné opakovane uvádzať, týkajúci sa vznesenia obvinenia žalobcovi
až do jeho konečného oslobodenia spod obžaloby medzi stranami konania nebol sporný ( § 150 ods. 1
CSP ) z ktorého súd zároveň vychádzal pri svojom rozhodnutí v prejednávanom spore ( § 186 ods. 1,
ods. 2 CSP ). Žalobcom uvádzaný skutkový stav mal súd zároveň za preukázaný z listinných dôkazných

prostriedkov predloženým žalobcom a to uznesenia KR PZ Žilina č. ČVS: KU JP-20/OVK-2003 zo dňa
16.11.2005 o vznesení obvinenia ( č.l. 5 až 7 spisu ), uznesenie Generálnej prokuratúry SR spis. zn.
IV/3 GPt 391/05-82 zo dňa 13.3.2006 o zamietnutí sťažnosti žalobcu proti vzneseniu obvinenia ( č.l. 8
až 9 spisu ), obžaloba KP Žilina spis. zn. KV 73/05-2017 zo dňa 21.5.2007 doručená na OS v Žilinedňa 23.5.2007 ( č.l. 10 až 33 spisu ), rozsudok OS Žilina č.k. 9T 65/2007-3250 zo dňa 10.10.2016
( č.l. 34 až 85 spisu), odvolanie KP Žilina zo dňa 24.2.2017 ( č.l. 86 až 87 spisu ), uznesenie KS v
Žiline č.k. 2To 31/2017-3374 zo dňa 14.6.2017, ktorým súd odvolanie prokurátora zamietol ( č.l. 88 až

93 spisu ). Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 9T 65/2007-3250 v spojení s uznesením KS Žilina č.k.
2To 31/2017-337 nadobudol právoplatnosť dňa 14.6.2017.
8. Medzi stranami konania taktiež nebolo sporné, že žalobca bol v predmetnom trestnom konaní právne
zastúpený.
9. Právny zástupca žalobcu listom zo dňa 20.3.2018, ktorý žalobca prevzal dňa 22.3.2018 žalobcovi

vyúčtoval trovy práv. zastúpenia vo veci č.k. 9T 65/2007 s poukazom na Vyhl. č. 655/2004 Z.z. a to v
konkrétnej špecifikácii za jednotlivé roky 2006 až 2017 čo do rozsahu poskytnutých právnych služieb
a ich finančného vyčíslenia. Celkovú výšku trov práv. služieb vyčíslil v sume 5.893,82 €. V závere listu
je uvedené, že po odpočítaní zálohových platieb vo výške 2.165,97 € zostáva k úhrade suma vo výške
3.727,85 € ktorú žiadal uhradiť v lehote 30 dní na označený účet advokáta ( dôkaz nachádzajúci sa na
č.l. 144 až 145 spisu ).

10. Z príjmových pokladničných dokladov ( č.l. 94 spisu ) súd zistil, že žalobca uhradil JUDr. Milanovi
Rojčekovi dňa 19.12.2005 ako zálohu sumu 5.000,- Sk ( 165,97 € ) a dňa 6.3.2009 ako zálohu v trestnej
veci sumu 2.000,- €. Z výpisu z účtu JUDr. Milana Rojčeka zo dňa 12.12.2018 súd zistil, že žalobca
uhradil sumu 400,- € ako aj čiastočnú úhradu vyúčtovania (č.l. 94 spisu ). Z výpisu z účtu JUDr. Milana
Rojčeka zo dňa 3.2.2019 ( č.l. 95 spisu ) súd zistil, že žalobca uhradil sumu 400,- € ako úhradu zálohovej

platby. Z výpisu z účtu JUDr. Milana Rojčeka ( č.l. 95 spisu ) súd zistil, že žalobca dňa 10.3.2019 uhradil
sumu 2.927,85 € ako úhradu trov práv. zastúpenia.
11. Ďalej na základe žalobcom produkovaných listinných dôkazov ktorých obsah taktiež medzi stranami
nebol sporný súd zistil, že žalobca listom zo dňa 11.3.2019 adresovaným Generálnej prokuratúre SR,
doručenom dňa 2.4.2019, požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vo výške

5.893,82 € s poukazom na totožné skutočnosti, ako aj označené dôkazy uvádzané žalobcom aj v
predmetnej žalobe.
12. Na žiadosť žalobcu Generálna prokuratúra SR reagovala listom zo dňa 5.8.2019, v ktorom uviedla,
že uplatnený nárok ani čiastočne neuspokojí a to v totožnom odôvodnení ako uviedla vo vyjadrení k
podanej žalobe, teda že nárok je premlčaný a neuznáva ani základ nároku.

13. Podľa § 1 písm.a) Zák.č. 514/2003 Z.z. tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
14.Podľa§3ods.1Zák.č.514/2003Z.z.štátzodpovedázapodmienokustanovenýchtýmtozákonomza
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci nezákonným rozhodnutím.

15. Podľa § 3 ods. 2 Zák.č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
16. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) Zák.č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu
spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní
alebo správnom konaní.

17.Podľa§5ods.1Zák.č.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
18. Podľa § 6 ods. 1 Zák.č. 514/ 2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
19. Podľa § 6 ods. 2 Zák.č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
20. Podľa § 15 ods. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

21. Podľa § 16 ods. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada,
ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda
vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde jepoškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu
škodu spôsobil.
22. Podľa §16 ods. 4 Zák.č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj

úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
23. Podľa § 17 ods. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. 1a).
24. Podľa § 18 ods. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených

trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
25. Podľa § 18 ods. 3 Zák.č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,

ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta. 9) Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody pred príslušným orgánom.
26. Podľa § 19 Zák.č. 514/2003 Z.z.
(1) Právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak

je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušené právoplatné rozhodnutie.
(2) Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému
doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na

zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
(3) Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
27. Podľa § 25 ods. 1 Zák.č. 514/2003 Z.z. ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane
predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.

28.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.
29. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
30. Podľa ustanovenia § 3 nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o päť
percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

31. Súd v konaní postupoval v zmysle ust. § 191 ods. 1 CSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa
svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pri tom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Rozhodnutie bolo vydané v súlade s ust. § 215 CSP,
podľa ktorého súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
32. V danom prípade, so zreteľom na to, ako a čím žalobca vymedzil skutkový rámec, z ktorého

vyvodzoval svoj nárok na náhradu škody a zaplatenie žalovanej sumy je zrejmé, že pre uplatnenie
nároku v súdnom konaní považoval za rozhodujúce, že uznesením o trestnom stíhaní zo dňa
16.11.2005 vydaného vyšetrovateľom KR PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície Žilina pod ČVS:
KUJP-20/OVEK-2003, bolo voči nemu začaté trestné stíhanie, ktoré neskončilo jeho právoplatným
odsúdením, naopak žalobca bol na základe rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 9T 65/2007 -3250

zo dňa 10.10.2016 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 2To 31/2017 - 3374 zo dňa
14.6.2017 pre trestný čin, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a podaná obžaloba oslobodený, z dôvodu
že nebolo dokázané, že sa stal skutok pre ktorý je žalobca stíhaný a predmetný rozsudok okresnéhosúdu nadobudol právoplatnosť dňa 14.6.2017. Vo vzťahu k takto vymedzenému a uplatnenému nároku
súd pri jeho posudzovaní vychádzal z ust. § 1 písm. a), § 3 ods. 1 písm. a) Zákona č. 514/2003 Z. z.
33. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je

predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej
existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a
nezákonnýmrozhodnutím.Zodpovednosťštátu(ažnaprípadyhodnéosobitnéhozreteľa)jepodmienená
využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu.
34. Pokiaľ ide o prvý predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, súd aj napriek námietkam

žalovaného, že rozhodnutie o trestnom stíhaní žalobcu nie je možné považovať za nezákonné, dospel
k záveru, že sporné rozhodnutie nezákonným rozhodnutím v zmysle cit. ust. § 3 ods.1 písm a) v spojení
s cit. ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je.
35. K námietkam žalovaného ohľadom nezákonnosti sporného rozhodnutia súd dáva do pozornosti
uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010 publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 2/2014 pod publikačným č. 37, z ktorého

odôvodnenia vyplýva: „Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného
stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v
princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných

práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne
dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže
zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do
základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili

pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je
špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004
a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.)

účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom
štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom
dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby,
treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že

trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného
stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990 spis. zn. 1 CZ 6/90 publikovaný pod
č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 28. júna 1993 spis. zn. 1 Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk

súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti
zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné.“, (obdobné závery vyplývajú
tiež z rozsudku Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo 194/2010 zo dňa 30.03.2011 ). V kontexte s
publikovaním citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov SR tak treba poznamenať, že citované rozhodnutie je z hľadiska jeho právneho
významu nutné považovať za rozhodnutie zásadného významu [k tomu uznesenie NS SR spis. zn. 3
Cdo 158/2012 zo dňa 14.11.2012: „Osobitný proces, výsledkom ktorého bolo publikovanie rozhodnutia
najvyššieho súdu v zbierke ako R 111/1998, priznáva tomuto rozhodnutiu osobitný význam. Výklad
najvyššieho súdu, ktorý v ňom podal, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale

vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu
silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi
jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Podmienkou efektívneho plnenia úlohy
najvyššieho súdu vyplývajúcej z ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v zmysle vyššie uvedeného je aj to, že ak už došlo k judikatórnemu

vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého rozhodnutia alebo stanoviska riešiaceho túto otázku
v zbierke, je potrebné, aby súdy tento judikatórny posun vo svojej rozhodovacej praxi reflektovali.“].
Súd s odkazom na znenie ust. čl. 2 ods. 2 CSP upravujúceho princíp právnej istoty sa tak cítil byť
viazaný uvedeným výkladom pojmu nezákonné rozhodnutie podľa zákona č. 514/2003Z.z.., a to aj spoukazomnadoktrínuprezentovanúÚstavnýmsúdomSR,ževšeobecnésúdysúprimárnezodpovedné
za výklad a aplikáciu zákonov, teda podústavných zákonných noriem (teda aj zákona č. 514/2003 Z.z.).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

ústavou,prípadnemedzinárodnýmizmluvamioľudskýchprávachazákladnýchslobodách.(ktomunapr.
nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 295/2012-37 zo dňa 28.08.2012) Súd nemá vedomosť o rozhodnutí
Ústavného súdu SR, ktoré by cit. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR podrobilo testu ústavnosti a v ktorom
by prípadne Ústavný súd SR vyslovil, že výklad zákona v tomto cit. rozhodnutí nie je zlučiteľný s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami. Súd tak s odkazom na ust. čl. 2 ods. 2 CSP nevidel dôvod na

odklon od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 M Cdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010, na základe
čoho by dospel k záveru o dôvodnosti argumentácie žalovaného.
36. Doterajšia judikatúrna prax odzrkadlená v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu tak zdôrazňuje
objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, vychádzajúc
z toho, že táto zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok konania. Pre účely vzniku zodpovednosti
štátu tak nie je zásadne rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní v akomkoľvek jeho

štádiu vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo v
konečnom rozhodnutí. Ten proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten , kto bol spod
obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadne právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

Rozhodujúcimmeradlomopodstatnenosti(zákonnosti)začatia(vedenia)trestnéhostíhaniajeneskorší
výsledok trestného konania.
37. V danej veci je mal súd za preukázané, že trestné stíhanie žalobcu skončilo tak, že žalobca bol
oslobodený spod obžaloby pre trestný čin, pre ktorý bolo začaté jeho trestné stíhanie a došlo teda k
splneniu zákonnej podmienky pre možnosť uplatnenia náhrady škody, z titulu nezákonného rozhodnutia.

Rozhodujúcimmeradlomopodstatnenosti(zákonnosti)začatia(vedenia)trestnéhostíhaniajeneskorší
výsledok trestného konania.
38.Vzhľadomktomu,žežalovanývkonanívzniesolkvalifikovanúnámietkupremlčaniasúddokazovanie
prednostne zameral na skúmanie zachovania a plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie predmetného
nároku v zmysle ust. § 19 Zák.č. 514/2003 Z.z., ktorý predstavuje lex specialis k všeobecnej úprave

premlčania v Občianskom zákonníku.
39. Pri premlčaní nárokov z tejto zodpovednosti v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je
stanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna ( v ods. 1 ) a objektívna ( v ods. 2). Začiatok
subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle, a ich plynutie a
skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej

premlčacej doby, ktorú nemožno prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je trojročná a pre začatie jej
plynutia je významný subjektívny prvok a začína plynúť odo dňa kedy sa poškodený dozvie o škode
a v prípade, ak je podmienkou pre uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie
premlčacia doba odo dňa doručenia zrušujúceho rozhodnutia. Objektívna premlčacia doba je 10 ročná
a táto začne plynúť poškodenému od okamihu doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým mu bola

spôsobená škoda. Objektívnu premlčaciu dobu nemožno prekročiť, hoci by boli ešte podmienky na
plynutie subjektívnej premlčacej doby.
40. Súd námietku premlčania vznesenú žalovaným vyhodnotil ako dôvodnú. Z vykonaného dokazovania
mal súd za preukázané, že žalobca si žalovaný nárok neuplatnil v objektívnej 10 ročnej lehote, plynúcej
podľa § 19 ods. 2 Zák.č. 514/2003 Z.z. od doručenia nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení

obvinenia - ktoré mu bolo doručené dňa 30.11.2005, posledným dňom na uplatnenie nároku bol deň
30.11.2015, žalobca podal žalobu dňa 26.9.2019 s tým, že žalobca žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku voči žalovanému doručil žalovanému dňa 2.4.2019. Keďže objektívna premlčacia doba uplynula
dňa 30.11.2015 právo žalobcu sa premlčalo. Posudzovanie subjektívnej premlčacej lehoty ( náhradu
škody spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia možno uplatniť až po tom, ako bolo trestné stíhanie

zastavené alebo táto osoba bola spod obžaloby oslobodená ), nakoľko jej začiatok nastal až po skončení
objektívnej lehoty a právo žalobcu sa tak premlčalo nemalo v tejto súvislosti právny význam, napriek
tomu že podmienky pre plynutie subjektívnej premlčacej doby by boli splnené, žalobca sa o vzniku
škody spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia dozvedel s vyúčtovania trov právneho zastúpenia
zo dňa 22.3.2018, ktoré úhradami tak ako je to uvedené v bode 10. tohto odôvodnenia uhradil, poslednú

úhradu zaplatil 10.3.2019 a listom zo dňa 11.3.2019 hneď požiadal o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody.
41. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť
námietkou premlčania. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva,ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť
súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik
nároku patriaceho k obsahu práva, t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti v dôsledku čoho premlčané

právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Premlčaním teda právo samo o sebe nezaniká, iba sa
oslabuje a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje nárok. Avšak ani nárok premlčaním sám o sebe
nezaniká a oprávnený sa môže svojho premlčaného práva domáhať žalobou, na základe ktorej dlžník
môže byť na splnenie pohľadávky zaviazaný, ak sa premlčania nedovolá. Ak však žalovaný vznesie
námietku nárok zaniká, ale subjektívne právo trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že

jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Na premlčanie
súd prihliada len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo
veriteľovi priznať.
42. Súd vzhľadom k tomu, že žalobca v konaní namietal, že vznesená námietka premlčania zo strany
žalovaného nie je v súlade s dobrými mravmi , zaoberal sa uvedenou skutočnosťou a okolnosťami, za
ktorých bola námietka premlčania vznesená.

43. Všeobecný výklad aplikácie ust. § 3 OZ v súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania vyslovil NS
ČR vo svojom rozhodnutí sp.zn. 33 Odo 561/2006 zo dňa 31.10.2007, ktorý je možné aplikovať aj na
danú vec, nakoľko právne úpravy v SR a ČR sú v tomto smere totožné a v ktorom uviedol : ... „Nielen
pre účely výkladu ust. §3 ods. 1 OZ sa dobrými mravmi rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a
mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické

tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto
normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, lebo
inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným a teda použiteľným
vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Ak by však výkon práva namietať
premlčanie uplatneného nároku bol iba prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho

vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by pre neho
zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu, išlo by síce o výkon práva, ktorý je
formálnesozákonomvsúlade,avšakišlobyovýrazzneužitiatohtosubjektívnehopráva(označovaného
rovnako ako šikana ) na úkor druhého účastníka a teda výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konanie
vykazujúce znaky priameho úmyslu poškodiť druhého účastníka by však nebolo možné uvažovať z

okolnosti a dôvodu, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný, ale len z okolností, za
ktorých by bola námietka premlčania tohto nároku uplatnená. Tieto okolnosti musia byť naplnené v
natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým
je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.“
44. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že je zmyslom a účelom inštitútu premlčania je zvýšenie istoty

v právnych vzťahoch, a to prípadne aj za cenu straty vynútiteľnosti práva.
45. Námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie, že uplatnenie
tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby
nezavinila a voči nej by za tejto situácie zánik nárok na náhradu škody v dôsledku uplynutia premlčacej
doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatneného

práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnila, čo bolo naplnené aj v predmetnej veci.
Žalobca v danom konaní preukázal dôvody, ktoré mu bránili uplatniť svoj nárok v rámci premlčacej
doby . Žalobca márne uplynutie premlčacej doby sám nezavinil, nakoľko bola na jeho strane objektívna
prekážka, ktorá mu bránila uplatniť svoj nárok riadne v rámci plynutia premlčacej doby, keďže objektívna
10 ročná premlčacia lehota uplynula skôr ( 31.11.2015 ), než bol žalobca spod obžaloby oslobodený

( 14.6.2017 ), teda 18,5 mesiaca po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty, pričom podmienkou
pre uplatnenie nároku na náhradu škody bolo zrušenie rozhodnutia, v danom prípade uznesenia o
vzneseníobvinenia.Trestnéstíhaniežalobcutedatrvalodlhšienežobjektívnapremlčaciadoba. Žalobca
nemôže niesť zodpovednosť za to, že jeho trestné stíhanie od vznesenia obvinenia až po právoplatné
rozhodnutie, ktorým bol spod obžaloby oslobodený trvalo 11,5 roka. Súd sa stotožnil s argumentáciou

žalobcu, že nemohol predpokladať výsledok trestného konania a uplatniť si nárok na náhradu škody
počas prebiehajúceho trestného konania, len aby dodržal 10 ročnú premlčaciu lehotu, nakoľko by mu
chýbal právny titul, na základe ktorého by si túto náhradu mohol uplatniť. Súd vznesenú námietku
premlčania potom posúdil ako uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko bola iba prostriedkom
umožňujúcim poškodiť žalobcu ako účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu

a účelu sledovaného právnou normou pre žalovaného bolo vedľajšie a z hľadiska neho išlo teda o výkon
práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva
na úkor žalobcu, a teda výkon v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené okolnosti napĺňajú výnimočnosťdôvodov, ktoré odôvodňujú tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva
uplatniť námietku premlčania.
46. Súd zároveň poukazuje na Nález ÚS SR sp.zn. III.ÚS 44/2017 zo dňa 21.11.2017, na závery

ktorého poukazoval aj žalobca a ktorý riešil otázku vznesenia námietky premlčania po márnom uplynutí
objektívnej 10 ročnej premlčacej doby podľa § 22 ods. 2 Zák.č. 58/1969 Zb. v prípade zastavenia
trestnéhostíhaniapouplynutíuvedenej10ročnejpremlčacejdoby.Išloobdobnýprípadakovpredmetnej
právnej veci a jeho závery vzhľadom na totožné znenie ust. § 19ods. 2 zák.č. 514/2004 Z.z. s ust. § 22
ods. 2 Zák.č. 58/1969 Zb. je možné aplikovať aj na danú vec.

47. Ústavný súd v predmetnom náleze uviedol: v ods. 27. „ Ústavný súd už vyslovil názor, že vo
všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované
za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže
byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia
tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania

môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby
nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým
postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu,
najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo
uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (II. ÚS 176/2011, IV. ÚS 542/2013).“ V ods. 29. „V danom

prípade sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu boli preukázané také dôvody a okolnosti, pre ktoré
možno považovať vznesenie námietky premlčania žalovaným za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi. Sťažovateľ nezavinil márne uplynutie objektívnej desaťročnej premlčacej doby v zmysle §
22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., keďže táto uplynula skôr, než bolo trestné stíhanie sťažovateľa
zastavené, pričom zastavenie trestného stíhania bolo podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu

škody. Napadnutý rozsudok krajského súdu je postavený na premlčaní uplatneného nároku, avšak
v tomto prípade došlo až k absurdnej situácii, keď pre neúspech sťažovateľa s uplatnením nároku
na náhradu škody stačilo, aby trestné stíhanie sťažovateľa trvalo dlhšie než je objektívna desaťročná
premlčacia doba. Vychádzajúc z uvedeného by priznanie účinkov premlčania za daných okolností bolo
voči sťažovateľovi neprimerane tvrdým postihom. Sú tak splnené podmienky na to, aby výnimočne

neboli priznané vznesenej námietke premlčania právne účinky v súlade s právom. V ods. 30. Ústavný
súd tak dospel k záveru, že vznesenie námietky premlčania možno považovať pri márnom uplynutí
objektívnej desaťročnej premlčacej doby podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. v prípade zastavenia
trestného stíhania po uplynutí uvedenej desaťročnej premlčacej doby za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi. V ods. 31. Vo veci sťažovateľa ide o prípad, v ktorom krajský súd formalistickým

postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. V ods. 32. V rovine jednoduchého práva je totiž
nutné pre účely dodržania už uvedených princípov starostlivo posudzovať individuálne okolnosti daného
prípadu cez uvedenú prizmu kogentného ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvujúceho
zásadu súladného výkonu práv s dobrými mravmi, ktoré je v rovine jednoduchého podústavného práva
odrazom zhora vymedzenej ústavnej požiadavky nájsť spravodlivé riešenie. Ústavnoprávne je teda

ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka tým miestom, skrz ktoré sú všeobecné súdy povinné
nechať preniknúť ideu materiálneho právneho štátu do interpretácie a aplikácie podústavného práva.
Len napĺňaním idey spravodlivosti právo a prípadne súdy plnia svoju funkciu, pretože ich rozhodnutia sú
akceptovateľné väčšinovou mienkou. Spravodlivosť totiž sprostredkováva aplikovateľnosť rozhodnutia
preto, že je univerzálnou hodnotou, lebo každý, aj ten najobyčajnejší človek, má schopnosť rozpoznať,

čo je a čo nie je spravodlivé. Hlavne v tomto zmysle je spravodlivosť imanentnou kategóriou práva (I.
ÚS 33/2012).
48. Súd vychádzajúc z vyššie uvedených záverov ÚS SR , najmä v bodoch 29.,30.,32. dospel k záveru,
že v danom prípade, princíp spravodlivého vyriešenia prípadu má prednosť pred princípom právnej
istoty z hľadiska vznesenej námietky premlčania, nakoľko v konkrétnom prípade existovali výnimočné

okolnosti, ktoré bránili žalobcovi uplatniť si svoje právo v zákonom stanovenej premlčacej dobe.
49. Osoba, ktorá bola spod obžaloby oslobodená alebo voči ktorej bolo trestné stíhanie zastavené nesie
materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia i keď sa ukázalo nesprávne. Je potrebné na ňu hľadieť ako na
osobunevinnú. Akvsúvislostisrozhodnutímorgánučinnéhovtrestnomkonanífyzickáosobavynaložila
náklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na obvineného

štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu , a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol
obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám.
50. V danej veci v súvislosti s vydaním predmetného uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia, teda v súvislosti s rozhodnutiami orgánu činného v trestnom konaní žalobca vynaložilnáklady na trovy obhajoby smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na žalobcu a
štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa Zák. č. 514/2003 Z.z. Práve vznesenie obvinenia bolo
výlučnou príčinou vzniku trov spojených s obhajobou a príčinná súvislosť je tým nepochybná bez ohľadu

na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám. V
danom prípade súd dospel k záveru, že žalobca si dôvodne zvolil obhajcu pre trestné konanie udelením
plnomocenstva, navyše v danej veci išlo o nutnú obhajobu.
51. Právny zástupca si voči žalobcovi vyúčtoval trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 5893,82
eur vyúčtovaním zo dňa 20.3.2018, v ktorom presne špecifikoval jednak rozsah poskytnutých právnych

služieb počas celého obdobia zastupovania od roku 2005 do roku 2017 ako aj finančné vyčíslenie a to s
odkazomnaVyhl.č.655/2004Z.z.,ktoréúčtovalvtarifnejodmene.Žalobcapreukázal,ževyčíslenétrovy
právneho zastúpenia konania úhradami tak ako je to uvedené v bode 10. tohto odôvodnenia uhradil,
poslednú úhradu zaplatil 10.3.2019.
52. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v konaní postupoval v zmysle ust. § 167 CSP, žalovanému
boli spolu so žalobou doručené listinné dôkazné prostriedky predložené žalobcom, vrátane vyčíslenia

trov právneho zastúpenia ( ktoré bolo žalovanému doručené aj pri žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody. ) Žalovaný v rámci vyjadrenia k žalobe namietol výšku uplatneného nároku
na náhradu vynaložených trov konania, avšak vlastné skutkové tvrdenia k tejto námietke neuviedol,
neuviedol v čom vidí nesprávnosť vyčíslených trov právneho zastúpenia, neuviedol v ktorých účtovaných
právnych úkonov boli tieto účtované nedôvodne, príp. v akej nesprávnej výške boli vyčíslené, v rámci

dupliky sa k vyčísleným trovám právneho zastúpenia vôbec nevyjadril, pričom bol zároveň poučený
o sudcovskej koncentrácii konania. Súd preto s poukazom na ust. § 151 ods. 2 CSP takéto popretie
skutkových tvrdení žalobcu - vyúčtované trovy právneho zastúpenia považoval za neúčinné.
53. Škoda žalobcu teda pozostáva z odmeny advokáta vo výške 5893,82 eur, ktoré žalobca zaplatil
advokátovi na základe vyúčtovania, ktoré advokát vyčíslil v tarifnej odmene podľa Vyhl. MS SR.č.

655/2004 Z.z.. Odmena za poskytnuté právne služby zodpovedá definícii skutočnej škody, ktorá
zahŕňa aj náhradu trov konania súčasťou ktorej sú aj trovy právneho zastúpenia, ako kategórie
občianskeho práva, ako ujmy reprezentujúcej majetkové hodnoty v dôsledku čoho došlo k zmenšeniu
majetkového prospechu žalobcu. Škoda žalobcovi preukázateľne vznikla v súvislosti s prebiehajúcim
trestným stíhaním a jej úhrada bola podmienená výsledkom, čo sa stalo a žalobca nebol uznaný za

vinného a žalobca bol spod obžaloby bol oslobodený.
54. Súd na základe vyššie uvedených dôvodov žalobe žalobcu o zaplatenie žalovanej sumy 5893,82
eur ako skutkovo a právne dôvodnej vyhovel.
55. V konaní bolo nesporné, že žalovaný na žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie žiadosti
doručenej dňa 2.4.2019 reagoval listom zo dňa 5.8.2019, v ktorom uviedol že uplatnený nárok

neuspokojí, uvedeným dňom v zmysle ust. § 16 ods. 4 Zák.č. 514/2003 Z.z. začala plynúť žalovanému
lehota omeškania s plnením žalovanej pohľadávky 5893,82 eur a žalobca sa tak dôvodne domáha aj
zákonných úrokov z omeškania za obdobie od 12.8.2019 ( k tomuto dňu už bol žalovaný v omeškaní s
plnením peňažného dlhu ) vo výške 5% ročne z uvedenej sumy a to až do jej zaplatenia. Pri aplikácii
ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. súd

preto aj v časti úroku z omeškania žalobe ako dôvodnej vyhovel.
56. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci.úspechu vo veci.
57. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

58. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
59. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1CSP,
Žalobca bol v konaní úspešný , preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému

žalovanému v celom rozsahu. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté v zmysle cit. ust. § 262 ods. 2
CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
v Žiline.Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo
veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa

dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 Civilného sporového poriadku).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh) (363 Civilného sporového poriadku).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. (§ 365 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného

sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).