Rozsudok ,
Potvrdené, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. jún 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/149/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116208152
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6116208152.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov

senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Jána Auxta, v právnej veci žalobcu: Q.. Q. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom Y. XXX/X, B., proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody vo výške
298.000,- Eur, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 8C/123/2016 - 171 zo dňa 21. 11. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 8C/123/2016 - 171 zo dňa 21. 11. 2018
p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný
súd“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28.320,- Eur titulom ušlého zisku a 1.000,-
Eur titulom nemajetkovej ujmy, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok rozsudku).Vo
zvyšku súd žalobu zamietol (II. výrok rozsudku). O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že
žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi (III. výrok rozsudku). V odôvodnení
rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 02. 05. 2016 domáhal zaplatenia

sumy 198.000,- Eur ako náhrady škody z titulu ušlého zisku za obdobe od 04. 12. 2009 do 14. 02. 2013
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 01. 08. 2015 do zaplatenia od žalovaného v 1. rade
alebo žalovaného v 2. rade a nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne od 01. 08. 2015 do zaplatenia od žalovaného v 1. rade alebo žalovaného v 2. rade
a náhrady trov konania. V žalobe uviedol, že uznesením Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti
organizovanej kriminalite, odbor Stred, oddelenie vyšetrovania v Banskej Bystrici, sp. zn. ČVS: PPZ-9/
BOK-S-2009 zo dňa 03. 09. 2009 mu bolo vznesené obvinenie pre zločin marenia spravodlivosti podľa §

344ods.1písm.b/Trestnéhozákona.NeskôrrozsudkomOkresnéhosúduRožňavasp.zn.3T/161/2010
zodňa29.11.2012vspojenísuznesenímKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.6To/24/2013zodňa29.05.
2013bolpodľa§285písm.a)/Trestnéhoporiadkuspodobžalobyoslobodený,pretoženebolodokázané,
že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Ku dňu 03. 09. 2009 pracoval ako advokát a bol zapísaný v
zozname advokátov Slovenskej advokátskej kancelárie (ďalej len „SAK“). Uznesením Predsedníctva
SAK č. 4067/09 zo dňa 04. 12. 2009 mu bol pozastavený výkon advokácie z dôvodu, že voči nemu
bolo vznesené obvinenie, čo poškodzuje dobrý obraz advokácie a znižuje dôveru advokátskeho stavu.

Uznesenie o vznesení obvinenia malo na život žalobcu mimoriadne negatívny vplyv a uznesenie o
pozastavení výkonu advokácie bolo zrušené Predsedníctvom SAK č. 95/2/2013 zo dňa 14. 02. 2013,
teda viac ako troch rokoch. Z dôvodu vznesenia obvinenia a pozastavenia výkonu advokácie žalobca
nepracoval a nepoberal žiadne dávky, v dôsledku čoho mu vznikla škoda vo forme ušlého zisku, ktorýby ako advokát dosahoval. Ušlý zisk za obdobie od pozastavenia funkcie vyčíslil sumou 198.000,- Eur, t.
j. 66.000,- Eur ročne. Žalobca si uplatnil i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- Eur,
ktorú zdôvodnil tým, že žil v neustálom strachu, nakoľko bol nezákonne obvinený zo spáchania trestnej

činnosti, za ktorú mu hrozil vysoký trest odňatia slobody. Tento stav neúnosnej neistoty trval viac ako
3 roky, pričom ako advokát stratil dovtedajšiu klientelu, jeho meno bolo pranierované na verejnosti ako
aj v médiách a kuloároch, a to nielen v právnických kruhoch, odrazilo sa to aj v rodinných vzťahoch, v
dôsledku čoho mal prerušené styky so svojimi deťmi.

2. V ďalšom obsahu odôvodnenia súd prvej inštancie poukázal na to, že vo veci už v predchádzajúcom
priebehu konania rozhodol rozsudkom č. k. 8C/123/2016 - 103 zo dňa 28. 09. 2016, ktorým žalobu
zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania. V dôsledku podaného odvolania žalobcom
vo veci konal a rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici a tento uznesením č. k. 14Co/29/2017 - 128
zo dňa 24. 04. 2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okrem
usmernenia o správnom označení žalovaného subjektu v danej veci odvolací súd vyslovil, že nárok na

náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným
odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom s
poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 194/2010 má ten, kto
bol spod obžaloby oslobodený, zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. V danom prípade treba vychádzať z objektívnej zodpovednosti žalovaného a tiež zo zmyslu

zákona č. 514/2003 Z. z., to znamená umožniť odškodnenie všetkých prípadov, v ktorých poškodenému
bola spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný. Ďalej
odvolací súd uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie bude vykonať dokazovanie, vychádzajúc z premisy
objektívnej zodpovednosti štátu bez ohľadu na zavinenie, na zistenie ďalších zákonných predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu a následne posúdiť oprávnenosť nároku aj čo do rozsahu. Súd prvej

inštancie v ďalšom procesnom postupe, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391
ods. 2 CSP, nariadil pojednávanie, vec prejednal a vykonal ďalšie dokazovanie. Vec právne posúdil
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., na ktorého ustanovenia § 3, § 4, § 6, § 9, § 15 a § 17 i citáciou
poukázal. Ďalej vo veci aplikoval ustanovenie § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).
Uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že orgány činné v trestnom konaní konali v súlade so

zákonom a ich právami a povinnosťami v zmysle Trestného poriadku. Po podaní obžaloby na žalobcu
bola táto súdom prijatá a v konaní pred Okresným súdom Rožňava bol obžalovaný i uznaný za vinného
v zmysle obžaloby a odsúdený. Až následne po podaní odvolania obžalovaného a zrušení rozsudku
Krajským súdom v Košiciach, okresný súd rozhodol o oslobodení obžalovaného spod obžaloby, čo
následne krajský súd potvrdil, resp. zamietol odvolanie prokurátora. Súd prvej inštancie tak konštatoval,

že z hľadiska trestného práva nemožno konštatovať, že by trestné konanie nebolo začaté dôvodne.
Až súd rozhodol tak, že obžalovaný bol oslobodený z dôvodu použitia zásady „in dubio pro reo“,
keďže, ako je uvedené v rozsudku Okresného súdu Rožňava, nie je možné na základe vykonaných
dôkazov jednoznačne konštatovať, že obžalovaný spáchal daný trestný čin, z čoho vyplýva, že súdy inak
vyhodnotili dôkaznú situáciu než obžaloba. V danom prípade tak nemožno hovoriť o svojvôli orgánov

činných v trestnom konaní. Napriek uvedenému s prihliadnutím na právne záväzný názor Krajského
súdu v Banskej Bystrici v súdenej veci, súd prvej inštancie uviedol, že zodpovednosť štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je objektívnou zodpovednosťou a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený,
má v zásade právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Pokiaľ sa týka
samotného výsledku trestného konania spočívajúceho v škode, z výsluchov svedkov mal súd prvej

inštanciepreukázané,žežalobcaakoadvokátzastupovalminimálnetrochklientov(obecCejkov,A.P.,Z.
P.), pričom ich takto zastupoval dlhodobo s výnimkou doby, keď mu bola pozastavená činnosť (od 04. 12.
2009 do 14. 02. 2013). Výpovede uvedených svedkov jednoznačne preukazujú, že keby žalobca nemal
pozastavenú advokátsku činnosť, zastupoval by ich aj počas uvedeného obdobia, a teda nepretržite.
Nebolo sporné ani to, že výkon advokácie bol žalobcovi pozastavený práve z dôvodu vedenia trestného

stíhania voči žalobcovi. Následne po vyhlásení rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn. 3T/161/2010
bolo žalobcovi oznámené, že sa rozhodlo o zrušení pozastavenia výkonu advokácie. Vzhľadom na
uvedené možno konštatovať, že žalobcovi vznikla v dôsledku vedenia trestného stíhania voči jeho osobe
škoda spočívajúca v ušlom zisku, t. j. to, čo žalobcovi ušlo v dôsledku spôsobenia škody. Žalobca tvrdil,
že ušlý zisk predstavuje sumu vo výške 198.000,- Eur (tri roky pozastavenej činnosti advokáta x 66.000,-

Eur za rok), čo má predstavovať jeho minimálny zisk z činnosti, ktorú nemohol počas trestného konania
vykonávať.Vzhľadomnavykonanédokazovaniesúdprvejinštanciedospelkzáveru,žetvrdenieovýške
ušlého zisku preukázané nebolo. Podľa svedkov bola odmena pri zastupovaní 200,- Eur od obce a
2.000,-Eura1.500,-EurodbratovP.,t.j.celkomvsume3.700,-Eur.Aniuvedenénepovažovalsúdprvejinštancie za preukázané v celom rozsahu, pretože z príjmových dokladov nevyplýva, že by odmeny od
A. P. mu boli vyplácané mesačne a navyše ani jeden z predložených príjmových dokladov nie je ani len z
dobyblízkejobdobiutrestnéhostíhania,pretožeideopríjmovédokladyzrokov2001,2004,2015a2016.

Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by dochádzalo k pravidelnému vyplácaniu odmeny určitej
výšky. Podľa názoru súdu by uvedené nepreukazovali ani prípadné daňové priznania žalobcu, ktorý mal
počastrochrokovpozastavenúčinnosťadvokáta.Keďžesúddospelknázoru,žežalobcovivznikolnárok
na ušlý zisk, avšak tento nepreukázal v tvrdenej výške 198.000,- Eur, súd mal za to, že je spravodlivé,
aby pri určení ušlého zisku do úvahy zobral výšku priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve

za roky 2010, 2011 a 2012. Od výšky tejto mzdy, každoročne zverejňovanej aj Štatistickým úradom
SR, sa v konečnom dôsledku odvíja aj odmena a náhrady advokáta v zmysle vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb. Súd prvej inštancie tak vypočítal, že v roku 2010 mohol vzniknúť žalobcovi ušlý zisk vo výške
9.228,- Eur, v roku 2011 vo výške 9.432,- Eur a v roku 2012 vo výške 9.660,- Eur, t. j. za tri roky v
celkovej výške 28.320,- Eur. V tejto časti súd žalobe vyhovel. Súd neuznal žalobcom uplatnenú výšku

ušlého zisku v celom rozsahu i preto, že ide o hypotetický zisk založený na určitom predpoklade, že by
dané peniaze žalobca zarobiť mohol, ak by pokračoval v advokátskej činnosti. Vo zvyšnej časti preto
súd žalobu zamietol. Pokiaľ sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v tejto otázke z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie konštatoval záver, že žalobca pôsobil ako prokurátor a neskôr advokát
v dvoch mestách na východnom Slovensku, a to Trebišov a Sečovce. Žalobca pôsobí na východnom

Slovensku, čím sa zmenšuje prostredie, v ktorom žije a aj pracuje. Z výpovedí svedkov vyplynulo, že je
rozvedený, čo však nemá súvis s trestným stíhaním a jeho dve deti - dcéra a syn - s ním počas trestného
konania nekomunikovali, nedôverovali mu, prerušili s ním kontakt. Napriek tomu v súčasnej dobe je u
neho syn koncipientom. Dcéra má so žalobcom až doteraz nie celkom pevné a dôverné zväzky, trestné
stíhanie otca ju poznačilo, pretože mu nedôverovala a nestýkala sa s ním aj kvôli svojím deťom. Súd

prvej inštancie však konštatoval, že žalobca v podstate vedeným trestným konaním prišiel o možnosť
formálne získať finančné prostriedky vykonávaním právnických povolaní. V konečnom dôsledku, ale
svoje povolanie dodnes vykonáva a žalobca ani len netvrdil, že by v dôsledku trestného stíhania došlo
k poklesu jeho klientely alebo k poklesu jeho zárobku. Z uvedeného možno dospieť k záveru, že len
počas tri a pol roka bolo zasiahnuté do jeho osobných práv, súkromného a pracovného života, čo je

ale k celkovej dĺžke jeho praxe nie až také rozhodujúce. Žalobca ani svedkovia žiadne články alebo
mediálne výstupy v konaní nepredložili. Z vyjadrení svedkov vyplynulo, že išlo zrejme o pár článkov
a teda súd mal za to, že nedochádzalo k opakovanému a dlhodobému opisovaniu udalostí a osoby
žalobcu, a teda táto skutočnosť nemôže mať až taký vplyv na určenie celkovej výšky nemajetkovej ujmy.
Výška požadovanej nemajetkovej ujmy v rozsahu 100.000,- Eur je ale neadekvátna, neprimeraná a

neodrážaskutočnúintenzitu,rozsahanásledkytrestnéhostíhaniavosobnejsférežalobcu.Nemajetková
ujma nemá byť nástrojom odškodnenia rodiny a profesie, jej účelom je len zmierniť následky zásahu.
Nemajetkováujmajezákonomlimitovanádovýške50-násobkuminimálnejmzdy,čobyvsúčasnejdobe
za predpokladu, že minimálna mzda v roku 2018 je vo výške 480,- Eur, predstavovalo sumu 24.000,- Eur.
Ide pri tom o odškodnenie obetí násilných trestných činov. Podľa názoru súdu je táto suma morálnym

limitom vo vzťahu k obetiam. Vzhľadom na uvedené súd považoval v prejednávanom prípade sumu
vo výške 1.000,- Eur za primeranú, postačujúcu, rozumnú a nie ako prejav svojvôle. Pri jej určení vzal
súd do úvahy kritériá, ktorými sú osoba poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli v spoločenskom uplatnení,

povaha trestnej veci a celková dĺžka trestného stíhania. Žalobca bol obvinený z menej závažného
trestného činu, ktorý pre spoločnosť neznamená väčšie riziko nebezpečenstva vzniku ujmy na zdraví
alebo živote. Žalobca nebol počas trestného konania vo väzbe. Celé trestné konanie trvalo takmer 4
roky. Pred aj po skončení trestného konania žalobca pracoval v právnickom povolaní, v tomto čase
nedošlo k poklesu zárobku. S výnimkou dcéry sa jeho vzťahy v rodine tiež až tak nezmenili. Nemajetková

ujma vo výške 1.000,- Eur je nižšia aj preto, lebo súd dostatočne nahradil žalobcovi jeho nemožnosť
pracovaťakoadvokátpriznanýmušlýmziskom,ktorýmuprináležíbeztoho,abyprácuskutočnevykonal.
Finančné odškodnenie je dôsledkom toho, že konštatovanie nezákonnosti a priznanie majetkovej škody
súd nepovažoval za dostatočné a po zohľadnení okolností prípadu a osoby poškodeného súd priznal i
nemajetkovú ujmu vo výške 1.000,00 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania súd

prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP.

3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, a
to z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Uviedla, že uznesenie vyšetrovateľa, ako aj uznesenieprokurátora, boli zákonné a dôvodné, lebo boli splnené všetky podmienky na vznesenie obvinenia,
takže žaloba o náhradu škody je nedôvodná. Žalovaná poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu
SR pod. sp. zn. II.ÚS 163/2013 - 50 zo dňa 13. 11. 2013, ktoré konštatovalo, že pokiaľ boli splnené

všetky zákonné podmienky pre vydanie takéhoto uznesenia, ktoré nebolo neskôr zrušené, toto nemožno
bez ďalšieho považovať za nezákonné. Pokiaľ žalobca namietal náhradu ušlého zisku za obdobie od
pozastavenia výkonu advokácie, teda od 04. 12. 2009 do 14. 02. 2013, žalovaná uviedla, že Slovenská
republika sa žiadnym spôsobom nemohla podieľať na spôsobení škody. Medzi vznesením obvinenia a
pozastavením činnosti SAK nie je príčinná súvislosť, orgány činné v trestnom konaní nemajú možnosť

ovplyvniť rozhodnutie Slovenskej advokátskej komory. Žalobcovi nič nebránilo v tom, aby proti takémuto
kroku komory o pozastavení výkonu advokácie, podnikol príslušné právne kroky smerujúce k zrušeniu
tohto uznesenia predsedníctva Slovenskej advokátskej komory. Taktiež mala žalovaná za to, že súd
pri určení jej výšky vychádzal z nesprávnych základov, keď ju vypočítal z priemernej mzdy. Pokiaľ
chcel súd priznať žalobcovi náhradu ušlého zisku, mal si do konania zabezpečiť žalobcove daňové
priznania za predchádzajúce obdobia a z týchto určiť výšku ušlého zisku. Rovnako žalovaná nesúhlasila

s povinnosťou náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaná preto navrhla odvolaciemu súdu, aby súd vo veci
rozhodol sám podľa § 390 CSP a žalobu zamietol.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie i žalobca, a to
z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Pokiaľ ide o priznanú sumu 28.320,- titulom ušlého

zisku, súd nemal dôvod nevyhovieť žalobcom navrhovanej sume, pretože žalovaná strana nenamietala
ani žalobcom navrhovanú výšku, ani sa k nej nevyjadrila a ani v tomto smere nenavrhla vykonať
žiadne dôkazy. Vykonanými dôkazmi bolo preukázané, že žalobcom uplatnený nárok bol odôvodnený,
a preto mal súd podľa jeho názoru priznať náhradu ušlého zisku tak, ako uviedol v žalobe. Pokiaľ ide o
náhradu nemajetkovej ujmy, argumentácia okresného súdu v odseku 36 rozsudku neobstojí. V súdenej

veci , v prípade žalobcu sa článok 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
neuplatňuje, nakoľko nebol zatknutý ani zadržaný. Z tohto dôvodu sa neuplatní ani označená judikatúra
ESĽP, na ktorú poukázal okresný súd. Navyše ide o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a
nie Európskeho súdneho dvora, ako to mylne uvádza okresný súd. Priznanie nemajetkovej ujmy vo
výške 1.000,- Eur je vzhľadom na okolnosti prípadu, osobu žalobcu, ako aj závažnosť ujmy, závažnosť

následkov a dĺžku nezákonného trestného stíhania absolútne neprimeraná, viac dehonestujúca ako
odškodňujúca. V danom prípade sa zohľadňuje vek, zdravotný stav, sociálna situácia, teda to, či
je poškodený rodičom, či žije v manželstve, či je zamestnaný, či bol trestaný, doterajšia povesť
poškodeného. V rámci tohto kritéria by mal byt' premietnutý aj spôsob prežívania trestného stíhania
poškodeným. Následky pre osobnosť obvineného spôsobené trestným stíhaním, skončeného inak než

právoplatným odsúdením, vznikajú bez ohľadu na to, či sa o týchto okolnostiach dozvie spoločnosť.
Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch by mala byť určovaná práve s ohľadom na mieru negatívneho
ovplyvnenia psychickej sféry jednotlivca. Satisfakcia má zmierniť prežitý stres, pocit bezmocnosti,
narušenie viery v spravodlivosť, neistotu a úzkosť. Okresný súd sa dopustil deformácie dôkazov, keď z
vykonaných dôkazov vyvodil závery, ktoré z nich nevyplývali a závery, ktoré z nich vyplývali, nevyvodil.

Nebolo prihliadnuté na vek žalobcu v čase vedenia trestného stíhania, súd tiež nezohľadnil ani pocity
žalobcu a prežívanie, keď v takom veku bol nútený vysvetľovať svojim deťom a blízkym osobám, že je
nevinný a trestné stíhanie je nezákonné. Takéto pocity hanby, bezmocnosti, stresu a narušenie viery v
spravodlivosť nepochybne sú hodné odškodnenia vo výške viac ako 1.000,- Eur. K závažnosti vzniknutej
ujmy a k okolnostiam, za ktorých k nej došlo, žalobca bezo zmeny zvýrazňoval, že k trestnému stíhaniu

jeho osoby ani nemalo dôjsť. V kritickom čase pôsobil ako obhajca na území celej Slovenskej republiky,
nie len na východnom Slovensku, ako to účelovo uvádza okresný súd. Zastupoval klientov A. P. a ďalších
jeho spoluobvinených vo všetkých trestných veciach od Okresného súdu Košice I, Krajského súdu v
Prešove, Krajského súdu v Banskej Bystrici, Špeciálneho súdu v Pezinku a Okresného súdu Bratislava
I. Okrem týchto klientov zastupoval samozrejme i ďalších, ale je nepochybné, že trestné stíhanie bolo

začaté s cieľom priamo poškodiť jeho osobu a znemožniť mu obhajovať A. P. a spol. Uvedené potvrdil i
svedok V. H. na hlavnom pojednávaní Okresného súdu Košice I sp. zn. 10Tk/2/2015. V ďalšom žalobca
poukázal na dĺžku trestného stíhania, ktoré trvalo 3 roky 8 mesiacov a 26 dní. Počas takejto dlhej
doby bol žalobca vystavený nezákonnému trestnému stíhaniu, právnej neistote o svojom osude. K
závažnostinásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvsúkromnomživote,sažalobcanestotožnilsodsekom

39 rozsudku, keď súd prvej inštancie konštatoval, že vzťahy v rodine žalobcu sa až tak nezmenili.
Vnútorné pocity krivdy či bezmocnosti, ktorým bol vystavený takmer 4 roky, sú nepochybne hodné
odškodnenia, prakticky je však problémom dokazovať ich rozsah. Hodné odškodnenia sú tieto následky
i v prípadoch, keď si poškodený napriek trestnému stíhaniu dokáže udržať rodinné vzťahy a podarí samu presvedčiť svoje okolie o tom, že je nevinný. Trestať takúto jeho zvýšenú aktivitu konštatovaním,
že trestné stíhanie mu nespôsobilo žiadne preukázateľné následky na osobnosti, nie je na mieste.
Nie je pochybné, že vedenie trestného stíhania predstavuje vždy neoprávnený zásah do osobnosti

obvineného, avšak priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- Eur za takmer 4 roky trvajúce trestné
stíhanie je očividne nespravodlivé a neadekvátne. K závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení, žalobca uviedol, že počas takmer 4 rokov nemohol vykonávať svoju profesiu a
tým rozvíjať svoju advokátsku činnosť. Uvedený zásah do osobnostných práv a následky umocňuje fakt,
že musel ukončiť obhajobu a právne zastupovanie vo všetkých prevzatých veciach a všetkým klientom

oznámiť, že ich ďalej zastupovať nemôže, pretože je trestne stíhaný. Uvedené bolo ponižujúce a táto
skutočnosť sa nedá ničím nahradiť. Tvrdenie okresného súdu, že povesť žalobcu v očiach iných ľudí
až tak neutrpela, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Bolo preukázané, že o uvedenom trestnom
stíhaní boli uverejnené články v týždenníku Plus 7 dní a iných denníkoch. Novinári bez akejkoľvek
zdržanlivosti konštatovali, že uvedený zločin spáchal a keď bol oslobodený, novinári už tento záver
nepublikovali. K týždenníku Plus 7 dní je potrebné uviesť, že ide o najčítanejší týždenník na území SR,

jeho čitatelia sú anonymní, nie je možné ich predvolať a vypočuť si ich reakcie k uvedenému článku.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody žalobca má za to, že okresný súd v rozpore s ustanoveniami
čl. 8 a § 151 ods. 1, ods. 2 CSP suploval úlohu žalovanej. Žalovaná totiž bola pasívna, nepoprela
ním uvedené skutkové tvrdenia a neuviedla vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach.
Vyjadrenia žalovanej mali byť označené za neúčinné. Taktiež záverom žalobca poukázal na rozsudok

Veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2813/2011 zo dňa 27. 06. 2012, v ktorom konaní bol
žalobca oslobodený spod obžaloby, nezákonné trestné stíhanie trvalo spolu 2 roky a 3 mesiace. Žalobca
sa domáhal zaplatenia 300.000,- Kč titulom nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným trestným
stíhaním, pričom odvolacím súdom mu bola priznaná iba čiastka 105.000,- Kč, ktoré dovolací súd
vyhodnotilakoneprimeranenízkezadosťučinenie.Priznanie1.000,-Eurtitulomnemajetkovejujmypreto

žalobca považuje za neprimerane nízke. Navrhol preto, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok
okresného súdu a žalobcovi priznal náhradu tak, ako ju žiadal v žalobe vo veci samej.

5. Odvolanie žalovanej bolo doručené žalobcovi dňa 18. 12. 2018 s možnosťou k uvedenému sa vyjadriť.

6. Odvolanie žalobcu bolo doručené žalovanej dňa 14. 12. 2018 s možnosťou k uvedenému sa vyjadriť.

7. K odvolaniu žalovanej zo dňa 04. 12. 2018 sa vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa
20. 12. 2018 žalobca. Uviedol, že odvolanie žalovanej považuje za formálne a tendenčné s cieľom
oddialenia plnenia povinností vyplývajúcich z napadnutého rozsudku. Všetky tvrdenia žalovanej boli v

konaní vyvrátené dôkazmi. Vo svojom podaní zo dňa 28. 06. 2016 žalobca uviedol, aké právne kroky
smerujúce k zrušeniu uznesenia prostredníctvom SAK o pozastavení výkonu žalobca podnikol, a preto
je jasné, že žalovaná si toto jeho podanie ani neprečítala, žalovaná tak nemá ani prehľad, aké dôkazy
boli súdu zo strany žalobcu v tejto veci predkladané. Záverom žalobca poukázal v celom rozsahu na
dôvody svojho odvolania, pričom na týchto zotrval a zvýraznil, že žalovaná nepredložila v tomto konaní

žiadne dôkazy, ktorými by vyvrátila tvrdenia žalobcu a ani nenavrhla vykonať žiadne ďalšie dokazovanie.

8. K odvolaniu žalobcu sa podaním zo dňa 20. 12. 2018 vyjadrila žalovaná prostredníctvom konajúceho
prokurátora Okresnej prokuratúry Banská Bystrica. Uviedla, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne
nové skutočnosti, pričom sa v plnom rozsahu pridŕžala doposiaľ uvedených tvrdení.

9. K vyjadreniu žalovanej sa podaním doručeným súdu dňa 11. 01. 2019 vyjadril žalobca. V kontexte
uvedeného sa rovnako žalovaná naďalej pridŕža všetkých svojich písomných a ústnych vyjadrení
uskutočnených v priebehu konania.

10.Navyjadreniežalovanejreagovalpodanímzodňa11.01.2019, doručenýmokresnémusúdudňa15.
01. 2019 žalobca, ktorý stručne uviedol, že nakoľko vyjadrenie žalovanej neobsahuje nijaké tvrdeniam,
nedá sa k nemu vyjadriť, resp. niet sa k čomu vyjadriť a v celom rozsahu zotrval na dôvodoch svojho
odvolania.

11. V dôsledku podaného odvolania žalovanej, ako aj odvolania žalobcu, krajský súd, ako súd odvolací
(§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku), vec preskúmal v medziach daných ust. §
379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudokokresného súdu v meritórnom prvom výroku, ako aj v závislom výroku o trovách konania podľa ust. §
387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

12. Podľa § 387 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

13.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo a
dôvodov odvolania žalobcu a žalovanej dospel k záveru, že odvolanie žalobcu, ako ani odvolanie
žalovanej nie je dôvodné a týmto nie je možné vyhovieť. S poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP
odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny ako vo výrokovej

časti, tak aj v časti jeho odôvodnenia. Zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie. Odvolací súd predovšetkým zvýrazňuje skutočnosť, že v súdenej veci ide o
druhé rozhodnutie súdu prvej inštancie po predchádzajúcom zrušení rozsudku Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 8C/123/2016-103 zo dňa 28. 09. 2016 uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.
k. 14Co/29/2017-128 zo dňa 24. apríla 2019. V uvedenom zrušujúcom uznesení krajský súd poukázal

na existujúcu judikatúru v otázke nároku na odškodnenie v prípade trestného stíhania, ktoré sa skončilo
inýmspôsobomnežodsudzujúcimrozsudkom,pričomuvedenújudikatúrumožnopovažovaťzaustálenú
a konštantnú. Odvolací súd tak zvýraznil, že v prípade nároku na náhradu škody uplatneného podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. ide o špecifický prípad zodpovednosti, pričom sa jedná o zodpovednosť
objektívnu, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie

vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného
orgánu štátu, t. j. zodpovednosť za výsledok. Odvolací súd vyslovil právny názor o charaktere objektívnej
zodpovednosti (žalovaného) štátu bez ohľadu na zavinenie, pričom do ďalšieho konania bol súd
prvej inštancie usmernený vykonať dokazovanie na zistenie ďalších zákonných predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu a následne posúdiť oprávnenosť nároku i čo do rozsahu.

15. Odvolací súd na uvedené poukazuje predovšetkým z dôvodu odvolacej námietky žalovanej
uplatnenej v podanom odvolaní, na ktoré už bola daná jednoznačná odpoveď zrušujúcim uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici vyššie uvedeným, preto na opakovane uvádzanú argumentáciiu o
tom, že uznesenie vyšetrovateľa, ako i uznesenie prokurátora boli zákonné a dôvodné, nakoľko boli

splnenévšetkypodmienkynavznesenieobvinenia,atedažalobaonáhraduškodyjenedôvodná,užbolo
reagované a zodpovedané predchádzajúcim zrušujúcim uznesením krajského súdu, a to i s poukazom
na rozhodnutie uznesenie NS SR 4Cdo/183/2009, v ktorom bolo konštatované, že nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením,
je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. . Rovnako v rozhodnutí

NS SR sp. zn. 3Cdo/194/2010 Najvyšší súd uviedol, že ten, proti komu bolo stíhanie zastavené, alebo
ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/69 Zb. zásadne právo na
náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na podstate týchto právnych
záverov vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrvala súdna prax
i po prijatí zákona 514/2003 Z. z., ktorý zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (teda bez ohľadu na

zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom
verejnej moci je výsledok tohto konania.

16. Vzhľadom na skutočnosť, že uvedená otázka je ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít
vyriešená, ďalšie osobitné odôvodňovanie presahujúce rozsah odôvodnenia súdu prvej inštancie a

opakovaný poukaz na existujúcu judikatúru v súdnej veci by bolo nadbytočné. Na odvolaciu námietku
žalovanej týkajúcu sa nedostatku príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu a žalovanou
škodou je potrebné uviesť, že v konaní bolo preukázané, že Slovenská advokátska komora svojím
uznesením pozastavila výkon činnosti žalobcu, ktorý je advokátom, z dôvodu vznesenia obvinenia s
odôvodnením, že konanie uvedené v uznesení o vznesení obvinenia, ktoré sa mala dopustiť osoba

zapísaná v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory pri výkone povolania, poškodzuje dobrý
obraz advokácie a znižuje dôveru voči advokátskemu stavu a preto žalobcovi (advokátovi) pozastavila
výkon advokácie. Z uvedeného je zrejmé, že začaté trestné stíhanie, resp. vznesenie obvinenia
žalobcovi boli príčinou a dôvodom rozhodnutia o pozastavení advokácie, preto príčinná súvislosť medzitrestným stíhaním a vznikom škody je bezpochyby daná. Odvolacie námietky žalovanej v tejto časti teda
nebolo možné vyhodnotiť ako dôvodné.

17. Súd prvej inštancie preto pri viazanosti právnym názorom vysloveným odvolacím súdom a aplikujúc
vo veci príslušnú judikatúru, správne dospel k záveru o existencii základu nároku na náhradu škody a po
vykonanom dokazovaní sa zameral na otázku preukázania rozsahu žalobcom tvrdeného ušlého zisku
a ustálenie primeranej výšky nemajetkovej ujmy ako formy odškodnenia za vedené trestné stíhanie.
Pokiaľ sa týka nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku ním uplatneného a vyčísleného sumou 198.000,-

Eur, uvedená výška bola namietaná v podanom odvolaní žalovanej, keď žalovaná uviedla, že súd
prvej inštancie nesprávne vypočítal ušlý zisk a mala za to, že pre správne určenie výšky si mal súd
do konania zabezpečiť žalobcove daňové priznania za predchádzajúce obdobie a z týchto určiť výšku
ušlého zisku. Na uvedenú odvolaciu námietku je predovšetkým nutné poukázať na jednu zo základných
zásad civilného sporového konania v zmysle Civilného sporového poriadku, ktoré nie je ovládané
vyšetrovacou zásadou, ale zásadou kontradiktórnosti konania (obsiahnutou v Čl. 8 Základných princípov

civilného sporového konania), kedy bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu je na stranách sporu a
konanie je založené na prejednacom princípe (resp. zásade formálnej pravdy). Keďže obsahom princípu
kontradiktórnosti civilného sporového konania je existencia dvoch proti sebe stojacich sporových strán
s opačným záujmom na výsledku konania, žalobca a žalovaný vyvíjajú procesnú aktivitu smerom k
takémuvýsledkukonania,ktorýbyimbolnaprospech-procesnýúspechvkonaní.Žalobcatak ohľadom

ušlého zisku tvrdeného vo výške 198 000,- bol pre procesný úspech v tejto otázke povinný uniesť
bremeno dôkazu, a teda súdu preukázať dôkazmi tú skutočnosť, že nebyť trestného stíhania jeho osoby
v období rokov 2009 (resp. od septembra 2009) až 2013 za bežného chodu udalostí by dosahoval zisk
v takej výške, aký dosahoval v období bezprostredne predchádzajúcom trestnému stíhaniu a tento
je objektivizovaný. Na preukázanie v žalobe tvrdeného je dôkazy povinný v zmysle zásad Civilného

sporového konania predložiť v konaní žalobca. Súd prvej inštancie preto nemal žiadny dôvod žiadať,
či zabezpečovať si do konania daňové priznania žalobcu za predchádzajúce obdobia na preukázanie
tvrdení žalobcu. Uvedeným spôsobom by dokonca bol porušený princíp rovného postavenia strán sporu,
na ktorom je tiež civilné sporové konanie založené. V prípade neunesenia bremena dôkazu v určitej,
čo i len čiastkovej otázke žalovaného nároku je na mieste žalobu zamietnuť.

18. Odvolací súd zvýrazňuje, že ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo
v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný
beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom
aktív, ako je to pri skutočnej škode), ale stratou očakávaného prínosu) výnosu. Nestačí pritom iba

pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu veci
(nebyť protiprávneho konania škodcu) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku,
ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu.

19. Žalobca tak v otázke ušlého zisku mal pre úspešné priznanie žalovaného nároku tvrdiť a zároveň i

súdu preukázať, k rozmnoženiu akých majetkových hodnôt mohlo dôjsť, a to vzhľadom na pravidelný
beh vecí, pokiaľ by v období od roku 2010 (resp. konca roka 2009) do roku 2013 výkon jeho povolania,
a teda i výkon zárobkovej činnosti, neboli prerušené trestným stíhaním. Za rozhodné sa pritom považuje
určité súvislé obdobie predchádzajúce začatiu trestného stíhania. Odvolací súd v zhode so súdom prvej
inštancie konštatuje, že žalobcom doložené príjmové doklady z rokov 2001, 2004 nijakým spôsobom

nepreukazujú a objektívne neodôvodňujú záver o tom, že porovnateľný zisk by žalobca dosahoval i o
deväť rokov neskôr, v období rokov 2010 až 2013. Rovnako „pravidelný beh vecí“ nepreukazujú doklady
o prijatí platieb v roku 2015, či v roku 2016. Žalobcom predložená príkazná zmluva uzavretá medzi
Erikom Adamčom, ako príkazcom a Q.. Q. B., ako príkazníkom na strane druhej, zo dňa 07. 01. 2009
(nachádzajúca sa v spise na čl. 72) deklaruje dohodu medzi príkazcom a príkazníkom o obhajobe vo

všetkých veciach za dohodnutú paušálnu mesačnú odmenu 1 500,- Eur , splatnú vždy do toho ktorého
mesiaca, avšak v konaní nebol predložený jediný dôkaz o reálnom plnení z takejto zmluvy, t.j. nebolo
preukázané, či a v akej výške žalobca prijal plnenie titulom odmeny za poskytovanie právnych služieb.

20. Nakoľko žalobca tvrdenie o dosahovanom zisku v žalobe uvedenej výške v období pred začatím

trestného stíhania v priebehu prvoinštančného konania nepreukázal, súd prvej inštancie mal dôvod
i na zamietnutie žaloby v tejto časti. Vzhľadom však na vyslovený právny názor súdu odvolacieho,
súd prvej inštancie z dôvodu nepreukázania výšky žalovaného nároku nezamietol, avšak sám pristúpil
k výpočtu ušlého zisku, ktorý by žalobca ako advokát dosahoval v rokoch 2010, 2011 a 2012, zpriemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve, od ktorej sa priamo odvíja i odmena a náhrady
advokáta v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb, pričom tak súd konal z dôvodu spravodlivého usporiadania pomerov a materiálneho

odškodnenia žalobcu za odňatie, či minimálne sťaženie možnosti dosahovať príjem v oblasti, v ktorej bol
žalobca pracovne, profesijne a zárobkovo činný. S uvedeným sa odvolací súd stotožňuje. Žalovaná v
tejto otázke namietala, že súd si mal do konania zabezpečiť daňové priznania žalobcu a na ich základe
rozhodnúť. S poukazom na už vyššie uvedené zásady civilného sporového konania, tejto odvolacej
námietke žalovanej odvolací súd nemohol prisvedčiť. Žalobca v podanom odvolaní rovnako namietal

výšku ušlého zisku priznanú súdom prvej inštancie a zotrval na názore o dôvodnosti žalovaného nároku
nanáhraduušléhoziskuvrozsahu198000,-Eur,avšak anivodvolacomkonanínepreukázaldôvodnosť
a opodstatnenosť tvrdeného záveru o čistom zisku žalobcu vo výške 66.000,- Eur za rok (spolu vo výške
198.000,- Eur za celé obdobie v trvaní troch rokov) v období predchádzajúcom trestnému stíhaniu; na
preukázanie výšky nepredložil žiaden dôkaz. S poukazom na viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania,
keď nebolo možné vyhodnotiť ako dôvodnú ani odvolaciu námietku žalovanej a ani odvolaciu námietku

žalobcu v tejto čiastkovej otázke, odvolací súd, berúc do úvahy zásadu zákazu zmeny k horšiemu v
odvolacomkonaní, dospelkzáveruovecnejsprávnostirozhodnutiasúduprvejinštancievotázkenároku
na náhradu ušlého zisku.

21. Pokiaľ ide o nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k trestnému stíhaniu, odvolací

súd uvádza, že osoba trestne stíhaná na základe nezákonného uznesenia orgánov činných v trestnom
konaní má bezpochyby právo na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným rozhodnutím. Toto
právo je svojou povahou právom ústavnoprávnym (článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).
Trestné stíhanie (prípadne v rámci neho i výkon väzby) je vážnym zásahom do osobnej slobody človeka,
má za následok ďalšie negatívne dopady na jeho osobný rodinný, profesijný život a tiež spoločenské

postavenie. Zasahuje do súkromného života jednotlivca do jeho cti a do jeho povesti, je spôsobilé okrem
porušeniaprávanaosobnúslobodu,ktoréjegarantovanéčlánkom17ods.1Ústavy,obmedziť,čiporušiť
aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a
dobrej povesti zaručenej článkom 19 ods. 1, 2 Ústavy. Bez akýchkoľvek pochybností trestné stíhanie
je spôsobilé vyvolať okrem vzniku majetkovej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných

práv jednotlivca. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že v súvislosti s trestným stíhaním nie je dostatočným
zadosťučinením a odškodnením žalobcu iba samotné konštatovanie porušenie práva, je na mieste
priznať i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

22. V uvedenej otázke odvolací súd poukazuje na judikatúru týkajúcu sa otázky náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch, keď napr. v rozhodnutí Najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005
najvyššísúdkonštatoval,žeikeďvýškazadosťučineniavpeniazochjepredmetomúvahysúdu,jejúvaha
sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie
stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole, nemožno priznávať
neprimerané, či dokonca premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému

obohacovaniu a ktoré by napríklad pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s
odškodňovanímzásahovdoinýchzákladnýchprávzaručenýchÚstavouSRmohliniektoréujmynainých
základných právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. Danou problematikou
sa Najvyšší súd zaoberal i v rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012, v ktorom dospel k
záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi

účastníkaoneprimeranostiodškodneniaajsprihliadnutímnarozsahodškodneniainýchvprejednávanej
veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález Ústavného súdu zo dňa
6. decembra 2006 sp. zn. III.ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP 17. júla 2012 v prípade Winkler
proti Slovenskej republike. Najvyšší súd v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012
dospel k záveru, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou

voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností,
ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy
v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad
zákon č. 215/2006 Z. z., v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má
poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-násobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine

znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje
limit odškodnenia vo výške 10-násobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami,
v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom pracovnom, rodinnom živote spôsobená
nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnouškodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania.
Vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu sa týkali sporov, v ktorých išlo o náhradu nemajetkovej
ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Tento zákon neupravoval náhradu (a teda ani jej výšku)

nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. K záveru o možnosti priznať túto náhradu
v zmysle zákona č. 58/1969 dospela prax všeobecných súdov Slovenskej republiky až v súvislosti s
právnymi názormi Najvyššieho súdu obsiahnutými v judikáte R13/2009.

23. V danom prípade žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona 514/2003 Z.z.,

ktorý na rozdiel od zákona č. 58/1969 Zb. upravuje možnosť priznať aj túto náhradu. Zákon č. 514/2003
Z. z. bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa týkala novela
vykonaná zákonom č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný od 1. januára 2009 a ďalej zákonom 412/2012 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinným od 1. januára 2013.

V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. sa výška nemajetkovej
ujmy určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom
žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení, na ktoré kritériá už správne poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení

rozsudku. Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 bol
stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami uvedenými
v § 7 a 8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý
aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody). Uvedené sa týka však len prípadov, keď bol poškodený

obmedzený na osobnej slobode (výkonom väzby, výkonom trestu, či ochranného opatrenia). V zmysle
§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 v znení zákona č. 412//2012 Z. z. výška náhrady nemajetkovej ujmy
priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia, ako výška náhrady poskytovaná osobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom osobitným predpisom sa tu
podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z. z.). Zákonom č. 412/2012 Z. z. bol teda

stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Na záveroch Najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady
spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov Slovenského právneho
poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry Ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel
Najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

podľa zákona č. 58/1969 Zb. nezmenili neskôr nič, ani zákon č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012
Z. z.. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v
zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú
utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom
rozhodnutí ESĽP. Z rozhodnutia prvoinštančného súdu v súdenej veci je zrejmý zámer tohto súdu určiť

výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na okolnosti uvedené v ust. § 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z.z.

24. Podľa názoru ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne
primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavski vs. Spojené kráľovstvo). ESĽP tiež

konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku
ujmy (napr. Flux vs. Moldavsko, Steel a Morris vs. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril
názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú
vnútroštátnymi súdmi v iných veciach týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Publico -
Comunicacao Social. S. A. vs. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady

za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné
zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostných by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenie alebo násilné trestné činy (napríklad Iltahelti a
Karhuvaara vs. Fínsko).

25. V súdenej veci možno konštatovať, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní uvedené
kritérium zohľadnil, keď sa s uvedenou otázkou vysporiadal v odseku 38. a 39. odôvodnenia svojho
rozsudku, vykonal komparáciu s právnou úpravou spôsobu a rozsahu odškodňovania obetí trestnýchčinov, keď uviedol, že nemajetková ujma je zákonom limitovaná vo výške 50-násobku minimálnej mzdy.
Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol súd prvej inštancie na všetky vyššie uvedené
kritériá, preto v tejto časti mu nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vytknúť nemožno. Po zrušení

a vrátení veci krajským súdom vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom oboch detí žalobcu,
starostu obce Cejkov, družky žalobcu, ako aj známej priateľky žalobcu, či matky zastupovaných osôb,
z ktorých zisťoval zmenu postoja okolia žalobcu smerom k jeho osobe, zhoršenie, resp. akúkoľvek
zmenu kvality rodinných vzťahov, priateľských, či pracovných vzťahov a s prihliadnutím na dĺžku vedenia
trestného stíhania konštatoval, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- Eur i s prihliadnutím

na výšku priznanej náhrady ušlého zisku je primeraná a dostatočná. Nižšiu priznanú sumu doplňujúco
odôvodnil tou skutočnosťou, že súd dostatočne nahradil žalobcovi jeho nemožnosť pracovať ako
advokát priznaným ušlým ziskom, ktorý mu prináleží bez toho, aby prácu skutočne vykonal. Uvedenému
záveru prisvedčuje i odvolací súd, kedy v súdenej veci, vzhľadom na všetky osobitné okolnosti i
odvolací súd považuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 000,- Eur za primeranú a dostatočnú.
Vzhľadom k tomu, že trestným stíhaním, v ktorom bol žalobca spod obžaloby oslobodený bola dotknutá

predovšetkým jeho osobná sféra, avšak nedošlo k ujme na živote, či zdraví, vedenie trestného konania
malo tak predovšetkým difamujúci vplyv na meno a povesť žalobcu, je potrebné vykonať komparáciu
s odškodnením, ktoré možno priznať obetiam trestných činov znásilnenia, sexuálneho násilia alebo
sexuálneho zneužívania, u ktorých maximálny limit odškodnenia predstavuje 10 - násobok minimálnej
mzdy. Keďže i morálna, nemajetková ujma je súčasťou nároku na náhradu škody v širšom zmysle,

rozhodujúcim pre posúdenie je čas, kedy škoda (ujma) vznikla. Žalobca bol spod obžaloby oslobodený
v roku 2013 a uvedeným momentom sa považuje rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia za
nezákonné. V roku 2013 bola minimálna mzda vo výške 338,- Eur. ( V roku 2009, kedy bolo žalobcovi
vznesené obvinenie bola minimálna mzda vo výške 296,- Eur, preto časové hľadisko vzniku škody/ujmy
je pre žalobcu i priaznivejšie) Desaťnásobok minimálnej mzdy predstavuje sumu 3 380,- Eur, ktoré

maximálne je možné priznať obetiam trestného činu znásilnenia, sexuálneho násilia, či sexuálneho
zneužívania. Pri uvedených trestných činoch sa násilným spôsobom zasahuje osobná, intímna sféra
poškodeného, pričom utrpenie obete je ako fyzické, tak i duševné, či už v čase páchania protiprávneho
konania na obeti, alebo i na ďalšiu časovo neobmedzenú dobu, v podobe traumy, či pretrvávajúcich
psychických problémov, mnohokrát doživotne. Dotknutá je i povesť a meno poškodenej osoby. Ujma

obeteutrpenátrestnýmčinom niejeodčinenáodsudzujúcimrozsudkompáchateľatrestnéhočinu,alejej
následky si poškodená osoba nesie so sebou ďalej, i naďalej je bližším, či širším svojím okolím vnímaná
spôsobom zasahujúcim osobnú sféru. To však nemožno konštatovať v súdenej veci v prípade žalobcu,
u ktorého oslobodzujúci rozsudok bol formou zadosťučinenia a ukončil tvrdené negatívne prežívanie a
pocity žalobcu samotného a bol zároveň pre spoločnosť objektívnym konštatovaním o nevine žalobcu

ako obžalovaného ( z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný).

26. Pokiaľ sa týka prežívania trestného stíhania žalobcom, tento tvrdil prežívané pocity strachu,
beznádeje, neistoty či pociťovanej nespravodlivosti. Odvolací súd je v zhode so žalobcom, že uvedené
vnútorné rozpoloženie, pocity a prežívanie sa dokazuje mimoriadne obtiažne. Avšak i táto imateriálna

kategória je preukázateľná napr. výpoveďami svedkov, ktorí mohli vnímať prípadné zmeny v správaní
poškodenej osoby, uzavretie sa do seba, negatívne nálady, či iné navonok prejavujúce sa správanie
poškodenej osoby. Z výpovede žalobcu, jeho syna, jeho družky však vyplynulo, že žalobca mal za to, že
„ztohoničnemôžebyť“(viďvýpoveďsamotnéhožalobcunapojednávaní),vdôsledkučohoisynžalobcu
dospel k záveru, že „to bude v poriadku“. Zo svedeckých výpovedí vyplýva prevažne istota a vnútorné

presvedčenie žalobcu, že začatie trestného stíhania nebude predstavovať vážnejší problém. Vypočutí
svedkovia nesvedčili o negatívnych zmenách v prežívaní, správaní, postojov, či zhoršení psychického
stavu žalobcu.

27. Pokiaľ sa týka postoja okolia k osobe žalobcu po začatí jeho trestného stíhania, v konaní nebol

predložený žiadny článok, tlačová, či iná mediálna informácia ohľadom trestného stíhania žalobcu.
Tvrdenie žalobcu, že „novinári bez akejkoľvek zdržanlivosti konštatovali, že uvedený zločin spáchal“
zostalo nepreukázané. Z výpovede svedkýň P., R., ako aj z výpovede samotného žalobcu vyplynulo,
že s A. P. a Z. P. sa žalobca poznal už od roku 1995 - 1996 a od uvedeného obdobia ich opakovane
na základe udeleného plnomocenstva (nie ako advokát ex offo) zastupoval. S výnimkou obdobia

trestného stíhania uvedených zastupuje doposiaľ. Osoba žalobcu ako advokáta tak bola už minimálne
10 rokov pred začatím trestného stíhania spájaná s obhajobou osôb páchajúcich najťažšie zločiny.
Začatéavedenétrestnéstíhaniežalobcupretonemuselobyťjediným,čihlavnýmdôvodom,prečookoliežalobcu nadobudlo dojem, že „nadržiava mafiánom“, ako o tom na pojednávaní vypovedala svedkyňa
Gdovínová.

28. I napriek vedenému trestnému stíhaniu, žalobcov partnerský vzťah s jeho priateľkou zostal
zachovaný, v tejto oblasti života trestné stíhanie žalobcu zásadnejšie nezasiahlo. Berúc do úvahy všetky
uvedené okolnosti, i odvolací súd dospel k záveru, že súdom priznaná suma 1 000,- Eur je primeraná
a postačujúca, keď táto predstavuje približne 1/3 sumy, ktorú maximálne možno priznať obeti trestného
činu znásilnenia. Zásah do osobnej sféry žalobcu spôsobený trestným stíhaním nebol takej intenzity, ako

priporovnávanomtrestnomčine,žalobcasapooslobodeníspodobžalobyaktívnevrátildopracovnéhoa
spoločenského života, vzťahy s deťmi sa urovnali, i keď dcéra žalobcu uviedla, že na opätovné zblíženie
s otcom potrebuje dlhší čas. Syn žalobcu pôsobí u neho ako advokátsky koncipient a so svojím otcom je
v intenzívnom osobnom aj pracovnom kontakte. Stigmatizácia žalobcu v súvislosti s trestným stíhaním
žalobcu pominula.

29. Záverom odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť súdov v iných obdobných veciach, kedy
Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 3Cdo 11/2012 odmietol dovolanie v konaní, v ktorom bola súdom
prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2000,- Eur, pričom odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil. V predmetnej veci bolo trestné konanie vedené tri roky, pričom žalobkyňa
bola spod obžaloby oslobodená. Najvyšší súd SR tiež odmietol dovolanie v konaní sp. zn. 5Cdo

173/2015, v ktorej za vedenie trestného stíhania väzobne, kedy bol následne žalobca (ako obžalovaný)
spod obžaloby oslobodený bola súdom prvej inštancie priznaná náhrada škody vo výške 1 813, 76 Eur,
pričom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

30. Rozhodnutím zo dňa 09. 08. 2016 Najvyšší súd SR odmietol dovolanie v konaní sp. zn. 3Cdo

95/2016, v ktorom na základe žaloby o náhradu škody vo výške 74 000,- Eur, okresný súd priznal sumu
1 000,- Eur za 28 dní väzby a vo zvyšku žalobu zamietol, pričom odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdil. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 12Co/133/2014 rozsudkom zo dňa 22.
09. 2016 potvrdil rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 7C/53/2012 - 79 zo dňa 18. 11. 2013, ktorým
okresný súd priznal žalobcovi náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy vo výške 3 478, 02 Eur ( a

vo zvyšku žalobu ohľadom uplatňovanej nemajetkovej ujmy zamietol), za trestné stíhanie trvajúce päť
rokov, počas ktorého bol žalobca (ako obžalovaný) šesť mesiacov vo väzbe.

31. Berúc do úvahy všetky osobité okolnosti prejednávanej veci, po individuálnom posúdení
konkrétneho prípadu i s prihliadnutím na ostatnú rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných veciach,

odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
v jeho meritórnom prvom a druhom výroku, preto postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil v tejto časti ako vecne správny.

32. Ako výrok závislý preskúmal odvolací súd i tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách

konania, ktorým súd žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi s odôvodnením,
že žalovanej ako procesne úspešnej strane sporu v rozsahu 80, 32 %, žiadne trovy v súvislosti nevznikli.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil i v tejto časti, nakoľko súd prvej inštancie správne
vyhodnotil celkový pomer úspechu, správne aplikoval ust. § 255 ods. 2 CSP a keďže procesne úspešná
žalovaná konala v konaní prostredníctvom poverených prokurátorov okresnej prokuratúry, reálne jej v

súvislosti s konaním pred súdom prvej inštancie trovy nevznikli.

33. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1CSP
a § 255 ods. 2 CSP. Odvolacie konanie bolo vedené na základe odvolania podaného ako žalobcom, tak
aj žalovanou. Ani jedno z podaných odvolaní odvolací súd nevyhodnotil ako dôvodné a žiadnemu z

nich nevyhovel, preto nemožno konštatovať procesný úspech jednej zo sporových strán v odvolacom
konaní. Z uvedeného dôvodu odvolací súd s poukazom na ust. § 255 ods. 2 CSP rozhodol, že žiadna zo
strán nemá právo na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

34. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).