Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. jún 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/35/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2317010003
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2317010003.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Janky Klčovej, v trestnej veci obžalovaného R. Q. a spol., pre prečin
krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 212 ods. 1 písm. d), ods. 2 písm. b)
Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 9T/1/2017-393
zo dňa 13.11.2019, na verejnom zasadnutí konanom dňa 23.06.2020 v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného R. Q., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta č.k. 9T/1/2017-393 zo dňa 13.11.2019 boli
obžalovaný E. S., nar. XX.XX.XXXX v R., hlásený pobyt G., t.č. bytom J. XXX/XX, G., a obžalovaný R.
Q., nar. XX.XX.XXXX v R., trvale bytom U. XXX/XX, G., t.č. vo výkone trestu odňatia slobody, uznaní
vinnými zo spáchania prečinu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 212 ods.

1 písm. d), ods. 2 písm. b) Trestného zákona, na tom skutkovom základe,

že

po vzájomnej dohode dňa 28.12.2015 čase okolo 10.30 hod na Šafárikovej ulici v Galante na chodníku
medzi lekárňou Dr. Max a obchodným domom Billa pristúpil obžalovaný S. k S. M. a vytrhol jej z ruky

peniaze v hodnote 30 eur, ktoré si odkladala do peňaženky, a dal sa na útek smerom k rohu polyfunkčnej
budovy pri obchodnom dome Billa, kde ho čakal obžalovaný Q., ktorý v tom čase sledoval situáciu na
ulici, a spolu s odcudzenými peniazmi utiekli preč, čím spôsobili poškodenej S. M., nar. XX.XX.XXXX,
škodu vo výške 30 eur, pričom obžalovaný S. bol trestným rozkazom Okresného súdu Galanta sp.
zn. 2T/101/15 zo dňa 22.06.2015, právoplatným dňa 19.08.2015, odsúdený za prečin krádeže podľa §
212 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 31.07.2019, a obžalovaný Q. bol

trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 0T/114/15 zo dňa 30.08.2015, právoplatný toho
dňa, odsúdený za prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c), písm. f) Trestného zákona účinného do
31.07.2019.

Za tento skutok okresný súd obžalovanému E. S. uložil podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona s použitím
§ 38 ods. 4 Trestného zákona, s poukazom na § 37 písm. m) Trestného zákona trest odňatia slobody v

trvaní 2 (dvoch) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona okresný súd zaradil obžalovaného
pre výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom
stráženia. Obžalovanému R. Q. okresný súd uložil podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38
ods. 4, § 42 ods. 1 Trestného zákona, s poukazom na § 37 písm. h), písm. m) Trestného zákona a § 41
ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov. Zároveň okresný súd
podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výroky o trestoch uložených tomuto obžalovanému trestným

rozkazom Okresného súdu Galanta sp. zn. 1T/155/2016 zo dňa 29.09.2016, rozsudkom Okresného
súdu Bratislava III sp. zn. 2T/165/2016 zo dňa 30.08.2017, ako aj ďalšie rozhodnutia na tieto výrokyobsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Podľa § 48
ods. 2 písm. b) Trestného zákona okresný súd zaradil obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody do
ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zároveň tomuto obžalovanému

podľa § 76 ods. 2 a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil ochranný dohľad v trvaní 1 (jeden) rok a 6 (šesť)
mesiacov. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd obom obžalovaným uložil povinnosť
spoločne a nerozdielne nahradiť škodu poškodenej S. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. R. XXX/
XX, škodu vo výške 30 eur.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 393-396.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že dňa 03.01.2017 podal prokurátor Okresnej
prokuratúry Galanta obžalobu na obžalovaných na skutkovom podklade obžaloby. Okresný súd vydal
trestný rozkaz, proti ktorému podali obžalovaní odpor, na čo okresný súd nariadil hlavné pojednávanie.
Z vykonaného dokazovania okresný súd dospel k záveru, že skutok tak ako je uvedený v obžalobe

sa stal, spáchali ho obžalovaní. Poškodená presne opísala ako došlo k spáchaniu skutku, pričom pri
následnej rekognícii opoznala obžalovaného S. ako páchateľa. Svedok Z. videl na mieste činu utekať
obžalovaného S., pričom tohto pozná dlhú dobu, v dôsledku čoho bolo opoznanie dôveryhodnejšie
a vylučovalo zámenu s inou osobou. Obžalovaného Q. usvedčovali svedkovia Z. a T., pričom z ich
výpovede je zrejmé, že obžalovaný Q. slúžil ako očko a tým sa podieľal na spáchaní skutku, čo

preukazuje aj fakt, že obžalovaný S. mu ukazoval lup. Obrane obžalovaných o tom, že na mieste
spáchania skutku sa nachádzali iba náhodne, okresný súd neuveril, nakoľko boli opoznaní a usvedčení
svedkami.

Pokiaľ ide o uloženie trestu, z odpisu registra trestov na obžalovaného S. okresný súd zistil, že od roku

1998 bol tento obžalovaný 5-krát súdne trestaný, pričom išlo o majetkovú trestnú činnosť, za čo mu
boli ukladané podmienečné ako aj nepodmienečné tresty. Zároveň bol 2-krát priestupkovo postihnutý.
Z odpisu registra trestov na obžalovaného Q. okresný súd zistil, že tento obžalovaný bol od roku 1995
celkom 11-krát súdne trestaný za majetkovú trestnú činnosť, z toho 6-krát nepodmienečne odsúdený.
Vzhľadom na trestnú minulosť oboch obžalovaných im okresný súd uložil nepodmienečný trest odňatia

slobody v trvaní 2 roky, so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom
stráženia (keď obaja obžalovaní boli v posledných 10 rokoch vo výkone trestu odňatia slobody za
úmyselný trestný čin). Obžalovanému Q. okresný súd vzhľadom na jeho odsúdenia v trestných veciach
Okresného súdu Galanta sp. zn. 1T/155/2016 a Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 2T/165/2016
ukladal súhrnný trest. Zároveň tomuto obžalovanému uložil ochranné opatrenie podľa § 76 ods. 2 a

§ 78 ods. 1 Trestného zákona, a to ochranný dohľad v trvaní 1 rok a 6 mesiacov. O náhrade škody
rozhodol okresný súd podľa § 287 ods. 1 Trestného zákona tak, že obaja obžalovaní sú povinní spoločne
a nerozdielne nahradiť poškodenej S. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. R. XXX/XX, G., škodu vo
výške 30 eur.

Proti tomuto rozsudku podal na hlavnom pojednávaní po vyhlásení rozsudku odvolanie obžalovaný R.
Q., ktoré písomne odôvodnil na č.l. 403 a tiež prostredníctvom obhajcu na č.l. 405.

Obžalovaný namieta, že sa nedopustil žiadneho protiprávneho konania. Poškodená ho neopoznala
a to, že sa nachádzal v blízkosti spáchania trestného činu neznamená, že niečo spáchal. Súd ho

odsúdil podľa jeho trestnej minulosti, nie podľa okolností prípadu. Obhajca obžalovaného namieta, že
okresný súd uznal obžalovaného vinným len na základe domnienky svedka Z., ktorý nevidel priebeh
spáchania skutku, len sa domnieval, že obžalovaný Q. vzhľadom na to, že sa nachádzal v blízkosti
miesta spáchania skutku bol údajne dohodnutý s páchateľom skutku a mal dávať pozor. Obdobné platí
aj o svedkyni T., ktorá počas spáchania skutku nakupovala v obchodnom centre Billa a nebola priamym

svedkom spáchania skutku. Poškodená vylúčila ako osobu páchateľa skutku obžalovaného Q.. Okresný
súd nedôvodne odmietol návrhy obžalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom poškodenej za
účelom odstránenia rozporov, ako aj výsluchom svedka P.. Obžalovaný navrhuje, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok vo vzťahu k výroku o vine a treste obžalovaného Q. podľa § 321 ods. 1 písm. c)
zrušil a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu

prejednal a rozhodol.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 23.06.2020 za prítomnosti prokurátorky Krajskej
prokuratúry v Trnave, obžalovaného a jeho obhajcu, na ktorom oboznámil prítomných s napadnutým
rozsudkom, odvolaním obžalovaného, odpisom registra trestov na obžalovaného a podstatným

obsahom spisu. Verejného zasadnutia sa nezúčastnila poškodená, na čo senát odvolacieho súdu
vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol, že verejné zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti poškodenej.
Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trnave navrhla odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného
poriadku ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca obžalovaného sa pridržal písomných dôvodov odvolania,
navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v zmysle § 321 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku

poukazujúc na nedôvodné odmietnutie návrhov na vykonanie dokazovania.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré

neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru, že
odvolanie obžalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho zamietnutie

v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že okresný súd po vykonanom dokazovaní na hlavnom
pojednávaní, vyhodnotení a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh
skutkového deja, zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v

danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria úplne ucelenú reťaz tak priamych ako aj nepriamych
dôkazov, z ktorých možno vyvodiť bezpečný záver o tom, že obžalovaný Q. spolu s obžalovaným S.
spáchali skutok tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa, k čomu uvádza
nasledovné:

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov
v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon
pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom
prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej

súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie
citovanom ustanovení podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013).

K námietke obžalovaného o tom, že záver o vine bol podporený len akousi domnienkou svedka Z.,
odvolací súd poukazuje na vyššie uvedené, a to, že okresný súd všetky vykonané dôkazy vyhodnotil
vo vzájomných súvislostiach, nie selektívne jeden od druhého. Obžalovaný Q., ako spolupáchateľ čakal
pri lekárni práve v čase, kedy obžalovaný S. poškodenej pred lekárňou odcudzil finančnú hotovosť,
ktorú skutočnosť vôbec nepoprel, práve naopak, potvrdil, že na tomto mieste skutočne bol a stretol

sa s obžalovaným S.. Svedkovia Z. a T. obžalovaného Q. jednoznačne opoznali, obaja uviedli, že
pri lekárni nervózne čakajúci postával, pričom akonáhle k nemu pribehol obžalovaný S. a ukázal mu
ukradnutú hotovosť so slovami, aby rýchlo ušli preč, dali sa na útek. Bezprostredne na to, ako vybehol
z lekárne obžalovaný S. a dali sa s obžalovaným Q. na útek, vyšla aj poškodená, ktorá poukázala
práve na tieto osoby (hoci za nimi nevládala utekať) ako osoby páchateľov. Odvolací súd nemal dôvod

neuveriť poškodenej a tiež svedkom Z. a T., pretože títo ako uviedli obžalovaného poznali dlhé roky,
navyše ako osobu, ktorá pácha trestnú činnosť (najmä majetkovú), preto sa potom pochopiteľne títo
svedkovia domnievali, že obžalovaný Q. dáva pred polyfunkčnou budovou pozor, čo sa nakoniec aj
potvrdilo. Odvolací súd nemá dôvod svedkom neveriť, nebol zistený dôvod, prečo by svedkovia mali
motiváciu privodiť trestné stíhanie a následne odsúdenie obžalovanému. Poškodená, ktorá pri rekognícii

jednoznačne opoznala a označila ako osobu, ktorá jej vytrhla peniaze z ruky obžalovaného S., uviedla,
že obžalovaný S. vybehol von za ďalšou osobou, s ktorou potom následne ušli z miesta spáchania
skutku. Priebeh skutku tak ako ho opísala korešpondoval a zapadal do výpovedí svedkov, pričom ani
jeden z obžalovaných svojimi výpoveďami nedokázali spochybniť takto ustálený priebeh.Dôveryhodnosť obžalovaného znižuje aj jeho samotná výpoveď, keď počas výsluchu bezprostredne po
spáchaní skutku sa k činu priznal (odvolací súd argument o priznaní sa dôsledku drogovej závislosti a

abstinenčného príznaku považuje za irelevantnú), neskôr na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať,
následne už vypovedal, no výpoveď bola rozporná. Obžalovaný Q. nevedel relevantne vysvetliť, z
akého dôvodu sa na mieste spáchania skutku nachádzal, prečo po tom, ako za ním prišiel obžalovaný
S. a ukázal mu ukradnuté peniaze, začali utekať. Obžalovaný uviedol, že po ceste od lekára stretol
obžalovaného S. náhodou, bez predošlej dohody, hoci z vykonaného dokazovania vyplynulo, že na

obžalovaného S. čakal. Naproti tomu obžalovaný S., ktorý uviedol, že to bol on, kto išiel od lekára a
uvidel pri polyfunkčnom objekte obžalovaného Q. utekať, tak sa pridal k nemu.

Celkovýobrazospáchanískutkuaakoindikátorzníženejdôveryhodnostidotváraajprofilobžalovaného,
ktorý sám uviedol, čím potvrdil výpoveď svedkov Z. a T. o tom, že je v mieste bydliska dlhodobo známy
ako osoba s kriminálnou minulosťou, opakovane pristihnutý pri krádežiach, priestupkovo a blokovo

postihovaný, začlenený do okruhu osôb s podobným spôsobom života.

K námietke obžalovaného o odmietnutí vykonania dôkazov výsluchom poškodenej S. M. a E. P. odvolací
súd poukazuje na to, že súd nemá povinnosť vykonávať všetky stranami navrhnuté dôkazy a teda v
prípade, ak takéto návrhy na doplnenie dokazovania považuje za nadbytočné, resp. nemajúce vzťah

k prerokovávanej veci môže v súlade so zákonom ich vykonanie odmietnuť. Z ustálenej súdnej praxe
potom vyplýva, že takýto postup súdu nemožno považovať za porušenie práva obvineného na obhajobu.
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tdo 71/2012 zo dňa 29.11.2012).

Odvolací súd pripomína, že je len na rozhodnutí súdu, akú voľbu dôkazného prostriedku a z neho

atrahovaného dôkazu použije pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku ako aj práva
podľa § 2 ods. 1 Trestného poriadku, a či určitú skutkovú okolnosť, ktorú považuje za dokázanú, bude
overovať ďalšími dôkaznými prostriedkami. Pokiaľ ide o poškodenú, z lekárskych správ predložených
poškodenou je celkom zrejmé, a vzhľadom na vek poškodenej pochopiteľné, že jej zdravotný stav
jej objektívne neumožnil dostaviť sa pred súd a vypovedať o okolnostiach skutku, preto okresný súd

pristúpil k čítaniu jej výpovede z prípravného konania (výpoveď zo dňa 16.12.2016). Táto výpoveď bola
pre uznanie viny obžalovaného spolu s ďalšími dôkazmi absolútne dostačujúca, navyše vzhľadom na
odstupučinenejvýpovedezprípravnéhokonaniaoddobyspáchaniaskutkuposkytovalanajobjektívnejší
obraz o okolnostiach skutku. Pokiaľ by aj okresný súd trval na predvedení poškodenej, bolo by vysoko
pravdepodobné, že by sa ku skutku nevedela vyjadriť nielen vzhľadom na odstup času ale i vek a

zdravotný stav. Pokiaľ ide o svedka E. P., ktorý mal byť údajne treťou prítomnou osobou pri spáchaní
skutku, jeho výpoveď nebolo potrebné zabezpečiť, nakoľko okresný súd mal aj bez jeho výpovede reálny
a ucelený obraz o priebehu skutku bez najmenších pochybností.

Pokiaľ ide o uloženie trestu, v konaní bolo nepochybne preukázané, že obžalovaný sa svojím konaním

dopustil spáchania prečinu krádeže spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona k § 212 ods. 1
písm. d), ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za ktorý je možné páchateľovi uložiť trest v rámci trestnej
sadzby 6 mesiacov až 3 roky. Pretože okresný súd u obžalovaného správne zistil jednu priťažujúcu
okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona (obžalovaný bol už za trestný čin odsúdený), a žiadnu
poľahčujúcu okolnosť, odôvodneným postupom bolo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby o 1/3, to

zn., že pri ukladaní trestu obžalovanému bolo potrebné vychádzať z modifikovanej trestnej sadzby 1 rok
a 4 mesiace až 3 roky.

V tomto prípade okresný súd správne ukladal obžalovanému súhrnný trest, pretože obžalovaný sa
spáchania tohto skutku dopustil dňa 28.12.2015, teda v tomto prípade bol tento skutok vo viacčinnom

súbehu so skutkami v trestnej veci vedenej Okresným súdom Galanta sp. zn. 1T/155/2016 a trestnej
veci vedenej Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 2T/165/2016, teda v medzi skutkami v uvedených
trestných veciach nedošlo k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku, resp. doručeniu trestného rozkazu.
Ako vyplýva z pripojených spisov, v trestnej veci sp. zn. 1T/155/2016 bol trestný rozkaz doručený
obžalovanému dňa 14.10.2016 a v trestnej veci 2T/165/2016 bol odsudzujúci rozsudok vyhlásený a

právoplatný dňa 30.08.2017, teda až po spáchaní skutku v tejto veci.

Pokiaľ ide o osobu obžalovaného, z odpisu registra trestov vyplýva, že tento bol doposiaľ 17-krát súdne
trestaný, v prevažnej miere za majetkovú a násilnú trestnú činnosť, potom možno jednoznačne usúdiť,že ide o tzv. špeciálneho recidivistu vo vzťahu k majetkovej trestnej činnosti. Obžalovaný sa páchania
trestnej činnosti dopúšťal od mladého veku (prvýkrát odsúdený ako 16-ročný), následne vo veľmi
krátkych časových intervaloch páchal protiprávnu činnosť znova, pričom ani predošlé podmienečné

ako aj nepodmienečné odsúdenia, obžalovaného neviedli k náprave. Z histórie jeho predchádzajúcich
odsúdení je zrejmé, že obžalovaný sa neštítil okrádať staršie osoby, zneužívajúc ich vek a bezbrannosť.
Uvedené nasvedčuje tomu, že obžalovaný má ľahostajný prístup k dodržiavaniu všeobecne záväzných
a akceptovaných pravidiel správania sa, nie je schopný viesť riadny život bez porušovania zákonných
noriem, k protiprávnej činnosti nezaujal kritický postoj, práve naopak, trestnú činnosť pácha naďalej.

Vzhľadom na vyššie uvedené bolo potrebné u obžalovaného ukladať nepodmienečný trest odňatia
slobody, pričom odvolací súd sa stotožňuje s výškou uloženého súhrnného trestu v trvaní 2 rokov so
zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Vzhľadom na
bohatú trestnú minulosť a chronické páchanie trestnej činnosti v podstate hneď po vykonaní ostatného
trestu je potrebné na obžalovaného vplývať aj uložením ochranného dohľadu v zmysle § 76 ods. 2 v

spojení s § 78 ods. 1 Trestného zákona, pričom ochranný dohľad v trvaní 1 rok aj 6 mesiacov spolu s
uloženým trestom považuje odvolací súd za spravodlivý, zákonný, zodpovedajúci všetkým okolnostiam
prejednávanej veci.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, odvolací súd tento nepreskúmaval, vzhľadom na obmedzený

revízny princíp, pretože odvolanie obžalovaného bolo podané len proti výroku o vine treste a poškodená
odvolanie nepodala.

Pre úplnosť odvolací súd dáva okresnému súdu do pozornosti chyby v písomnom odôvodnení
napadnutého rozsudku, a to 1) chybu v údaji o počte odsúdení obžalovaného R. Q., ktorých bolo celkom

17, nie 11 ako uviedol okresný súd, a tiež 2) chybu v písaní vo výroku o náhrade škody pokiaľ ide o meno
poškodenej (správne S. M.) a tiež opomenutie uvedenia úplnej adresy poškodenej, keď chýbal údaj o
meste bydliska G.. Vzhľadom na charakter tohto pochybenia, kedy išlo len o formálne chyby, tieto ale
nemajú za následok nevykonateľnosť napadnutého rozsudku.

Záverom odvolací súd v reakcii na námietky obžalovaného R. Q. proti rozsudku okresného súdu uvádza,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v

súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/
Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok
G. z 9. decembra 1994 vo veci Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu).

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd odvolanie obžalovaného R. Q. podľa § 319
Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.