Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa sobota 21. marec 2020

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 18Ek/301/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120232635
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Holecová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6120232635.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica vo veci exekučného konania oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zast.: JUDr. Pavol Pospecha,
advokát, IČO: 51 474 786, so sídlom Lichnerova 23, 903 01 Senec, proti povinnému: O. G., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX D. W., o vymoženie 1.254,80 EUR s príslušenstvom, zmluvnej
pokuty, trov pôvodného konania a trov exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného

súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/301/2020 zo dňa 6. marca 2020, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť oprávneného zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/301/2020 zo dňa 6. marca
2020 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietol
podľa § 53 ods. 3 písm. f) bod 4 Exekučného poriadku a oprávnenému nárok na náhradu trov

exekučného konania nepriznal.

2. Vychádzal zo zistenia, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa
06.02.2020 domáhal od povinného vymoženia 1.254,80 EUR s príslušenstvom, trov pôvodného
konania a trov exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. RK-
PC-1481/15-MK zo dňa 18.02.2016 (ďalej aj ako „exekučný titul“), ktorý vydal Stály rozhodcovský

súd Victoria Arbiter, so sídlom Framborská 3605, 010 01 Žilina, zriadený záujmovým združením
právnických osôb Združenie zriaďovateľov Stáleho rozhodcovského súdu Victoria Arbiter, z.z.p.o., so
sídlom Vojtecha Tvrdého 793/21, 010 01 Žilina, v konaní pred rozhodcom JUDr. Michalom Krnáčom
(ďalej aj ako „stály rozhodcovský súd“). Exekučný titul podľa potvrdenia stáleho rozhodcovského
súdu nadobudol právoplatnosť dňa 24.06.2016 a vykonateľnosť dňa 28.06.2016. Oprávnený spolu s
návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 06.02.2020 predložil súdu exekučný titul, Rozhodcovskú zmluvu

č. 8500042813 zo dňa 10.03.2014 (ďalej aj ako „rozhodcovská zmluva“), Zmluvu o revolvingovom
úvere č. 8500042813 zo dňa 10.03.2014 (ďalej aj ako „zmluva o úvere“) a Zmluvné dojednania
Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., verziu platnú od februára
2014. Súd pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie vychádzal z uvedených
dokumentov predložených súdu v elektronickej podobe. Vzhľadom na povahu účastníkov zmluvy o
úvere súd posúdil zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným založený na základe tejto zmluvy

ako spotrebiteľský podľa § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len ako
„Občiansky zákonník“). V odôvodnení svojho rozhodnutia súd ďalej pripomenul, že pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok stáleho rozhodcovského súdu
vydaného v spotrebiteľskom spore, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či sú
kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, t.j.
či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať

spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory,ako aj to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa
osobitných predpisov, a či rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu.
Táto preskúmavacia fáza exekučného súdu spočíva aj v tom, že v prípade, ak sa exekúcia má

vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore, exekučný súd
má zákonnú povinnosť preskúmať náležitosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č.
335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o SRK“), t.j. aj to, či spotrebiteľský rozhodcovský rozsudok bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie. Exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či spotrebiteľská

rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Iba platná spotrebiteľská rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc stáleho rozhodcovského
súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy,
nemohol spor prejednať stály rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal stály rozhodcovský súd s právomocou
prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.

Za týmto účelom súd preskúmal rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi povinným a oprávneným,
podľa ktorej: „Akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce
alebo súvisiace s ustanoveniami Zmluvy o RÚ, s porušením, ukončením či neplatnosťou Zmluvy o
RÚ budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pred
niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov podľa rokovacieho poriadku týchto stálych

rozhodcovských súdov: a.) Rozhodcovský súd v Bratislave, so sídlom: Ventúrska 14, Bratislava zriadený
spoločnosťou Sdružení rozhodcú, a.s. IČ: 63 49 66 58, so sídlom v Českej republike, Brno, Příkop
8, zapísaná v obchodnom registri vedenom Krajským súdom v Brne, sp. zn. B 5825; b.) Slovenský
arbitrážny súd zriadený Slovak arbitration court, s.r.o., IČO: 44 130 481, so sídlom Krížna 56, 821
08 Bratislava, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel. Sro, vložka č.

52189/B.; c.) Victoria rozhodcovský súd v Banskej Bystrici, zriadený pri Victoria legal arbiter, s.r.o.,
so sídlom Zvolenská cesta 37, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 44 826 460, zapísaný v Obchodnom
registri Okresného súdu Banská Bystrica, oddiel: Sro, vložka č. 16626/S); d.) Rozhodcovský súdny dvor
zriadenýprispoločnostiArbitrationTribunal,s.r.o.,sosídlomPribinova30,81109Bratislava,IČO:44455
453, zapísaná v obchodnom registri vedenom Okresným súdom Bratislava I, oddiel Sro, vložka č. 55026/

B. Výber rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť spočíva na zmluvnej
strane podávajúcej žalobný návrh.“ Súd ďalej v konaní zistil, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá
na osobitnej listine v rovnaký deň ako zmluva o úvere. Skutočnosť, že obidve zmluvy boli uzatvorené
v ten istý deň, podľa názoru súdu preukazuje, že oprávnený už na začiatku zmluvného vzťahu využil
postavenie spotrebiteľa (povinného), ktorý sa v čase uzavretia zmluvy v porovnaní s dodávateľom

(oprávneným), nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň
informovanosti, a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravených dodávateľom
(oprávneným) bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah, respektíve poznať ich
zmysel. Uvedenú rozhodcovskú zmluvu súd považoval za zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným a
povinným v typizovanej formulárovej podobe, ktorú oprávnený používa s vopred neurčitým počtom

spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch. To, že nejde o dvojstranne vyjednanú podmienku vyplýva aj zo
samotnej konštrukcie rozhodcovskej zmluvy. Povinný jej obsah reálne nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa
len jeho osobné údaje. Nakoľko bola rozhodcovská zmluva navrhnutá vopred, teda ide o predbežne
formulovanú štandardnú zmluvu, ktorej podstatu povinný ako spotrebiteľ nemohol reálne ovplyvniť,
nemožno považovať takúto rozhodcovskú zmluvu za individuálne dojednanú. Z predložených listín

nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takomto znení vymienil povinný a vzhľadom
na charakter spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy nemožno ani dospieť k záveru, že by povinný mal
možnosť do jej obsahu tejto zmluvy akýmkoľvek spôsobom zasahovať, teda že by povinný napríklad
mal možnosť ovplyvniť výber rozhodcovského súdu, ktorý by prejednal spotrebiteľský spor, alebo
vybrať miesto rozhodcovského konania, určiť spôsob rozhodcovského konania, teda či prebehne ústne

pojednávanie alebo nie, a podobne. Zoznam rozhodcovských súdov uvedených v rozhodcovskej zmluve
v bode 5. je určený oprávneným vopred bez toho, aby povinný akýmkoľvek spôsobom mohol určiť
iný stály rozhodcovský súd, resp. výslovne vylúčiť niektorý z uvedených rozhodcovských súdov alebo
všetky, a ponechať právomoc na rozhodnutie vo veci výlučne na všeobecný súd. Na základe uvedeného
súd považuje takúto zmluvnú podmienku za vynútenú a nekalú zo strany oprávneného. Jednostrannosť

a nekalosť tohto zmluvného dojednania podľa súdu spočíva v tom, že faktickým subjektom, ktorý
definuje, kto je rozhodcom, je v tomto prípade oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej
zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Veriteľ, teda oprávnený mohol na základe tejto
rozhodcovskej zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiťtak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na
všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. V súlade s ustanoveniami rozhodcovskej zmluvy spočíval
výber rozhodcovského súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. Vychádzajúc z komplexnej

úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v
nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00,
C-243/08, C-168/05). Ďalej doplnil, že rozhodcovská zmluva, ak má byť právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná

vôľa si vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo
tá ktorá voľba konkrétne znamená. Vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie
spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu priložených
príloh k návrhu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou
starostlivosťou príslušný zamestnanec oprávneného najprv poučil povinného a nechal mu priestor
na rozhodnutie a voľbu. Predtlačené poučenie oprávneného v rozhodcovskej zmluve exekučný súd

nepovažoval za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov takéhoto konania. Oprávnený si tak
podľa súdu v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej
rozhodcovskej zmluvy súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa
04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje,
že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle

smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky
spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,
spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá.
Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len
dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode

ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci
na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej zmluvy nielenže nerozhodoval
všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd vopred určený dodávateľom na zmluvnom formulári.
Čo sa týka ustanovenia bodu 7. rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorého mal povinný právo od zmluvy
jednostranne odstúpiť, aj bez uvedenia dôvodu, do 14 kalendárnych dní od jej doručenia, súd uviedol, že

od zmluvy možno odstúpiť len v prípade, že je platná. Od absolútne neplatnej zmluvy sa odstúpiť nedá.
Ak je zmluva od začiatku neplatná ex tunc, nie sú splnené zákonné podmienky na dodatočné zrušenie
zmluvy. Taktiež súd poukázal na to, že za individuálne dohodnutú zmluvu sa nepovažuje zmluva,
ktorá bola vopred dodávateľom (veriteľom) naformulovaná a spotrebiteľ jej obsah nemal možnosť
ovplyvniť. Rozhodcovská zmluva sa nestáva individuálne dohodnutou len tým, že spotrebiteľ má v

úzkej časovej lehote hneď po jej podpise právo od tejto zmluvy odstúpiť. Uvedené tiež nemení nič
na neprijateľnom charaktere rozhodcovskej zmluvy, keď v posudzovanom prípade bola spotrebiteľovi
v konečnom dôsledku odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých
prípadoch, ak dodávateľ podá voči nemu žalobu na rozhodcovskom súde. Aj v prípade, že spotrebiteľ
nevyužijeprávnumožnosťspochybniťexistenciualeboplatnosťrozhodcovskejzmluvypodľaustanovení

zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského
rozsudku), je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne
aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovskú zmluvu preto súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou
absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v platnom a účinnom v rozhodnom

období. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. S poukazom na uvedené skutočnosti súd zistil, že
rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného
rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Ak neexistuje
rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo

z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie
exekúcie.Súdnazákladevyššieuvedenýchskutočnostiaspoukazomnapočetnúeurópskuaslovenskú
judikatúru návrh oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. f) bod 4 Exekučného
poriadku v celom rozsahu zamietol.

3. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu podal oprávnený sťažnosť, v ktorej navrhol, aby súd napadnuté
uznesenie zrušil a vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.4. V odôvodnení sťažnosti uviedol, že v uznesení sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 Najvyšší súd SR zaujal
právny názor, podľa ktorého návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy/doložky musí dodávateľ predložiť
spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že sa mu poskytuje možnosť

voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní a
aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená
riešenie sporov v rozhodcovskom konaní, v opačnom prípade je takáto rozhodcovská doložka/zmluva
neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Skoršia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR
teda vyžadovala, aby rozhodcovská zmluva či doložka a) spotrebiteľa informoval o tejto rozhodcovskej

doložke/zmluve, o jej obsahu a význame, b) spotrebiteľ mal možnosť ovplyvniť jej obsah, c) spotrebiteľ
nepochybne prejavil samostatným úkonom vôľu byť viazaný rozhodcovskou doložkou/zmluvou. Podľa
názoru oprávneného rozhodcovská zmluva a proces jej uzatvárania v prejednávanej veci spĺňaljú
všetky podmienky uvedené pod písm. a), b) c). Napriek tomu, že v tom čase platné znenie zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní nevyžadovalo v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy poučenie
spotrebiteľa zo strany veriteľa o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy, veriteľ nad rámec

zákona povinného poučil, a to v rozsahu dostačujúcom aj podľa neskoršieho zákona č. 335/2014 Z.z.
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Oprávnený nad rámec zákona poučil povinného o priebhue
konania pred rozhodcovským súdom, o rozhodnutí rozhodcovského súdu, trovách rozhodcovského
konania ako aj o opravných prostriedkoch. Povinný bol dostatočne poučený o tom, čo uzavretie
rozhodcovskej zmluvy znamená a aké dôsledky z tohto úkonu vyplývajú. Konanie povinného podľa

názoruoprávnenéhojednoznačneznamenájehovôľubyťviazanýprávnymúkonom,naktorýpripojilsvoj
podpis, a to s takým obsahom, v ako m mu bol predložený. Ďalej zdôraznil, že predmetná rozhodcovská
zmluva nebola nikdy podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere. Je samostatným právnym
úkonom, na samostatnej listine, oddelenej od hlavnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorej uzavretie bolo pre
spotrebiteľa možnosťou ale nie povinnosťou. To vyplýva z bodu 2. rozhodcovskej zmluvy, ale aj z práva

na jednostranné odstúpenie od nej bez akýchkoľvek ďalších podmienok či následkov vo vzťahu k hlavnej
zmluve, čo sám povinný nevyužil. Pri odstúpení od rozhodcovskej zmluvy by bez ohľadu na nesúhlas
- súhlas veriteľa došlo k jej zániku a to bez vplyvu na ďalšie trvanie zmluvy o revolvingovom úvere.
Povinný teda mohol nepristúpiť na uzavretie rozhodcovskej zmluvy resp. aj jednostranne dosiahnuť
zánik takejto dohody a to v oboch prípadoch bez vplyvu na uzavretie, resp. existenciu (hlavnej) zmluvy

o revolvingovom úvere. Je nesporným, že vlastným úkonom mohol ovplyvniť existenciu rozhodcovskej
zmluvy a teda aj obsah vzájomného vzťahu s oprávneným. Rozhodcovská zmluva je samostatným
právnym úkonom a nie je súčasťou zmluvy o revolvingovom úvere. Rozhodcovská zmluva spĺňa preto
charakter individuálneho ustanovenia a nemôže byť preto (resp. jej časť) neprijateľnou podmienkou.
Povinný ako spotrebiteľ nepochybne prejavil samostatným úkonom vôľu byť viazaný rozhodcovskou

zmluvou, nakoľko táto nebola súčasťou hlavnej zmluvy, bola mu predložená na podpis na samostatnej,
oddelenej listine, pričom vyžadovalo sa spotrebiteľovo aktívne konanie (teda nestačilo nekonanie) na
uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, teda musel byť výslovne daný jeho súhlas, pričom tento nebol
získaný ľsťou či nejasnou formuláciou zmluvy, napr. podpisom celej spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej je
doložka včlenená, či potrebou, v rozpore so zmluvnými zvyklosťami, vyjadriť nesúhlas, nakoľko súhlas

by sa predpokladal. Medzi účastníkmi uzavretá rozhodcovská zmluva popri tom, že je individuálnym
dojednaním, nespĺňa ani definíciu neprijateľnej podmienky podľa § 53 ods. 1 resp. ods. 4 písm.
r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Zároveň je v
súlade aj s vyššie spomenutým rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. Podľa ust. § 53 ods. 4 písm. r)
za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré

vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní. Aj z tohto ustanovenia vyplýva, že rozhodcovská zmluva nikdy nie
je neprijateľnou podmienkou. Neprijateľným môže byť len také ustanovenie, ktoré by spotrebiteľovi
nedávalo možnosť na výber pri podaní jeho žaloby. V prípade rozhodcovskej zmluvy je, vzhľadom na
ustanoveniebodu3a5,vylúčenésplneniepodmienkypodľa§53ods.4písm.r)Občianskehozákonníka

a teda rozhodcovská zmluva ani žiadnu neprijateľnú podmienku neobsahuje a ani sama takouto
podmienkou nie je. Na tomto mieste vzniká tiež pochybnosť o dôvodoch, pre ktoré bod 3 v rozhodcovskej
zmluve bol zo strany exekučného súdu opomenutý. Z formulácie v rozhodcovskej zmluve vyplýva, že
spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom
alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom

rozhodcovského konania pri riešení sporov, nezrovnalostí, nárokov medzi zmluvnými stranami atď.
Z jej obsahu je zrejmé aj to, že konanie pred rozhodcovským súdom je len alternatívne, a teda sa
nevyžaduje od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Spotrebiteľ a dodávateľ nie sú nijako
limitovaní pri podaní žaloby. K rovnakým záverom dospeli vo svojich rozhodnutiach v obdobných veciachaj Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 17CoE/919/2015, či v konaní sp. zn. 43CoE/372/2013,
alebo Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 21CoE/211/2016, či Najvyšší súd SR v konaní sp. zn.
3Cdo/80/2017. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi povinným

a oprávneným nie je nekalá a teda nemôže byť postihnutá sankciou absolútnej neplatnosti. Opačný
právny názor je v rozpore s vyššie uvedenou súdnou praxou a skutkovým a právnym stavom veci,
popísaným v sťažnosti. A nakoľko súd nedostatok právomoci rozhodcovského súdu neodôvodnil inými
vadami, tak potom rozhodnutie vydané rozhodcovským súdom spĺňa náležitosti riadneho spôsobilého
exekučného titulu a nejde o nulitný právny akt.

5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie,
proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.

6. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného

sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

7. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,

je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia
nie je prípustná.

8. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

9. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

10. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou

osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané, proti rozhodnutiu, proti
ktorému je sťažnosť prípustná, po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti,
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez
nariadeniapojednávania(§202ods.1Exekučnéhoporiadku)dospelkzáveru,žesťažnosťoprávneného
nie je dôvodná. Súd sa plne stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia a v podrobnostiach naň

preto odkazuje. Z obsahu súdneho spisu mal sťažnostný súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho zistil
aj súd v napadnutom uznesení a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver.
Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre prijaté rozhodnutie, pričom
poskytuje primeranú odpoveď aj na oprávneným uplatnené dôvody sťažnosti. Písomné vyhotovenie
uznesenia tak nemusí obsahovať odôvodnenie (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).

11. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu v napadnutom rozhodnutí sťažnostný súd dopĺňa, že
rozhodujúcou právnou otázkou, ktorou bolo potrebné sa v konaní zaoberať, bola otázka platnosti
rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi oprávneným a povinným zakladajúca právomoc rozhodcovského
súdu vydať exekučný titul. Súd na úvod pripomína, že ochranu autonómie vôle považuje za elementárnu

podmienku fungovania materiálneho právneho štátu. V intenciách tohto názoru je potom potrebné
uzavrieť, že vo všeobecnosti platí, že strany rozhodcovskej zmluvy sa dobrovoľne a vedome vzdávajú
svojho práva na prejednanie svojej veci nezávislým a nestranným súdom. Rozhodcovské konanie je
druhom civilného procesu. Právomoc rozhodcu prejednať a rozhodnúť spor sa zakladá na zhodnej
vôli sporových strán, prejavenej v rozhodcovskej zmluve. Touto procesnou dohodou strany derogujú

právomoc súdu a zakladajú právomoc rozhodcu. Právny poriadok v súlade so zásadou autonómie vôle
slobodne prejavenú vôľu strán smerujúcu k prejednaniu a rozhodnutiu sporu rozhodcom rešpektuje,
to však na strane druhej neznamená, že by účelom rozhodcovského konania malo byť vylúčenie či
zníženie úrovne ochrany, ktorá by bola stranám poskytovaná v civilnom súdnom konaní. Ochrana
autonómie vôle nemôže byť absolútna ani tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný

princíp či iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktorý je spôsobilý autonómiu vôle proporcionálne
obmedziť. Vo vzťahu k posudzovaniu otázky platnosti rozhodcovskej zmluvy je potrebné zdôrazniť, že
rozhodcovské konanie nie je nachádzaním práva, ale dotváraním záväzkového vzťahu zmluvných strán.
Vrozhodcovskomkonanídochádzakurovnaniuvzájomnýchvzťahov,ktorésauskutočňujevprítomnostirozhodcu ako zástupcu strán sporu, ktoré na neho delegovali svoju vôľu. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že rozhodcovské konanie nie je konaním súdneho typu a rozhodcovský súd nie je orgánom
verejnej moci. Tento záver sa potom odráža v celkovo prísnejšom nahliadaní na rozhodcovské zmluvy

a ich náležitosti.

12. Súd pri posudzovaní daného prípadu vychádzal zo skutočnosti (ktorú nespochybnil ani oprávnený),
že oprávnený ako veriteľ s povinným ako dlžníkom uzatvorili zmluvu o revolvingovom úvere a rovnakého
dňa oprávnený s povinným uzavreli aj rozhodcovskú zmluvu. Nie je pochýb o tom, že v predmetných

zmluvách na strane jednej vystupoval oprávnený v postavení dodávateľa konajúceho v rámci svojej
obchodnej činnosti alebo podnikateľskej činnosti a na strane druhej povinný v pozícii spotrebiteľa (§ 52
ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka). Preto je potrebné na problematiku uzavretej rozhodcovskej zmluvy
nahliadať primárne z pohľadu práva na ochranu spotrebiteľa.

13. Ochrana spotrebiteľa je v slovenskom právnom poriadku prioritne upravená v § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka.

14. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia
dotknutýchzmlúv(ďalejlen„Občianskyzákonník“),spotrebiteľskouzmluvoujekaždázmluvabezohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

15. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

16. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne

a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

17. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

18. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia
dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

19. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou

sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

20. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí

výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

21. Napriek tomu, že v ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka dojednanie rozhodcovskej
doložky/zmluvy nie je súčasťou exemplifikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok uvedených v
spotrebiteľských zmluvách, je potrebné skúmať, či s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu nemôže

byť za takú považovaná. Súd pripomína, že 21.04.1993 bola publikovaná v Úradnom vestníku L 095
Smernicač.93/13/ESonekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách(ďalejlen„Smernica“),ktorá
bola prijatá s cieľom zvýšiť ochranu spotrebiteľa pred neprimeranými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách. Napriek skutočnosti, že táto Smernica nemá priamy účinok, je základným vodítkom
eurokonformného výkladu slovenských právnych predpisov v oblasti spotrebiteľských zmlúv.

22. Podľa § čl. 3 bod 1 Smernice rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len „Smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery, spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiachstrán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. V zmysle § čl. 3 bod 2 Smernice,
podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto
nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou

zmluvou.Skutočnosť,ženiektoréaspektypodmienkyalebojednašpecifickápodmienkaboliindividuálne
dohodnuté, nevylučuje aplikáciu tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy
naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo
dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať
dôkaz. Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách

uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

23. Samotné dojednanie rozhodcovskej doložky prípadne rozhodcovskej zmluvy ako súčasť
spotrebiteľskejzmluvyjemožnépripustiť,resp.niejemožnétakétodojednaniepovažovať(bezďalšieho)

za neprimeranú podmienku v zmysle Smernice. Uzavretie rozhodcovskej zmluvy je však možné pripustiť
iba za predpokladu, že jej obsah bude účastníkom konania garantovať rovnaké zaobchádzanie, čo vo
vzťahu podnikateľ - spotrebiteľ znamená zvýšenú ochranu slabšej strany, teda spotrebiteľa. K záveru
o prípadnej neplatnosti takejto rozhodcovskej zmluvy je možné dospieť na základe individuálneho
posúdenia formulácie jej obsahu vrátane okolností, za akých k uzavretiu doložky došlo. V tejto súvislosti

je potrebné ďalej doplniť, že ustanovenia spotrebiteľských zmlúv alebo zmluvných podmienok, ktoré
sú formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi) ich modifikáciu,
v sebe skrývajú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa. Na tomto závere
nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že spotrebiteľ zmluvu podpísal a s podmienkami zmluvy súhlasil. V
prípade, keď je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, princíp

„vigilantibus iura scripta sunt“ alebo aj „práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ v
konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012). Ochrana spotrebiteľov,
ktorú zabezpečuje legislatíva európskej únie a členských štátov, má za cieľ nad rámec základných
zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných strán či pacta sunt servanda, zvýšiť ochranu

záujmov spotrebiteľov, a to z dôvodu potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“ subjektmi.
Dôvody takejto úpravy je potrebné hľadať v konaní a najmä postavení priemerného spotrebiteľa, ktorý
vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb.
Spotrebiteľ sa však v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky

pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (pozri napr. rozsudok z
27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a SalvatEditores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod
25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostazo Claro,C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Preto sa iná kvalita
bdelosti v procese kontraktácie vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany „nespotrebiteľa“, a iná kvalita
bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Súdnu ochranu tak nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro

pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy z úradnej povinnosti a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom (napr. Uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 230/2011 zo dňa 18. septembra 2012, publikované
pod R 68/2013, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 ECdo 16/2013 zo dňa
30.09.2013, sp. zn. 8 ECdo 3/2013 zo dňa27.11.2013).

24. Súd z predložených dôkazných prostriedkov zistil, že medzi oprávneným a povinným bola dňa 10.

03. 2014 uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere č. 8500042813. Súčasne bola medzi oprávneným
a povinným uzatvorená dňa 10. 03. 2014 pod rovnakým číslom 8500042813 aj rozhodcovská zmluva.
V danom prípade ani sťažnostný súd nemohol prehliadnuť, že rozhodcovská zmluva bola spísaná na
predpísanom tlačive, formulárovým spôsobom, ktorého obsah nemohol povinný (spotrebiteľ) ovplyvniť
a teda bol nútený sa jeho obsahu podriadiť. Obidve zmluvy podpísal povinný dňa 06. 03. 2014 v Dubnici

nad Váhom a až následne obidve zmluvy podpísal oprávnený dňa 10. 03. 2014 v Bratislave. Z časového
hľadiskajetedazrejmé,žerozhodcovskázmluvabolapovinnémuakospotrebiteľovipredloženáspoluso
zmluvouorevolvingovomúvere,včasetzv.„zníženejbdelostispotrebiteľa“,keďjehoprvotnýmzámerom
bolo požičať si finančné prostriedky, nie dohodnúť spôsob riešenia prípadných sporov. Predmetnúrozhodcovskú zmluvu aj zmluvu o revolvingovom úvere podpísal povinný ako viacero spolu súvisiacich
a vopred pripravených dokumentov, označených jedným číslom a podpísaných v jeden deň. Preto
napriek skutočnosti, že rozhodcovská doložka je vedená ako samostatná rozhodcovská zmluva, ide len

o zmluvné dojednanie tvoriace súčasť úverovej zmluvy, ktorá má formulárový charakter a ktorej obsah
spotrebiteľ nemohol nijako ovplyvniť, preto ju v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka nemožno
považovať za individuálne dojednanú. Ani skutočnosť, že vo formulári rozhodcovskej zmluvy je uvedené,
že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere a je poskytnutá
možnosť na odstúpenie od zmluvy, nepreukazuje individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy a nie

je ani dostatočným dôkazom toho, že by aj v skutočnosti stačilo iba podpísanie jednej z listín, ktoré
spotrebiteľovi boli na podpis predložené, keďže finančné prostriedky mali byť povinnému poskytnuté až v
deň nadobudnutia účinnosti zmluvy, teda až po tom, ako zmluvu podpíše oprávnený (k čomu došlo až po
podpise zmlúv povinným). Súd nevidí v danom prípade dôvod odkloniť sa už od ustálenej súdnej praxe,
že kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku, je stav, že
zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad. Súdna

kontrola totiž dopadá aj na stav, že zmluvný vzťah bol vyjadrený v samostatných listinách. Niet dôvod
vylúčiť súdnu kontrolu formulárovej zmluvy len preto, že je na samostatnej listine a nebola hodnoverne
preukázaná vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby prípadné spory riešil rozhodca. Podstatou
individuálne nevyjednanej zmluvnej klauzuly je skutočnosť, že bola vopred dodávateľom naformulovaná,
bez možnosti zmeniť jej obsah (z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č.k. 18C/308/2014-73 zo

dňa 14. marca 2016). Aby bolo možné dospieť k záveru, že si spotrebiteľ rozhodcovskú zmluvu
individuálne vyjednal, potom by muselo platiť, že si individuálne vyjednal predloženie sporu na
rozhodnutie rozhodcovskému súdu, konkrétny rozhodcovský súd, či podmienky arbitráže, čo však
oprávnený nepreukázal. Sťažnostnému súdu je na viac z jeho činnosti známe, že oprávnený predkladal
spotrebiteľom na podpis rozhodcovské zmluvy v určitom časovom období vždy v rovnakom znení.

Súd rešpektuje proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku, avšak za nevhodné
považuje predkladanie rozhodcovskej zmluvy (doložky) spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá
arbitráže a prirodzene tak rozhodcovskej zmluve (doložke) nevenujú dostatočnú pozornosť. Oprávnený
zneužíva podpísanie zmluvy s príslušným poučením povinným k neprípustným záverom o individuálnom
vyjednaní tejto zmluvy povinným, pričom ale uzavretie rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste

papiera a poučenie o priebehu konania na rozhodcovskom súde pre tento záver nemôžu stačiť.
Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že arbitráž v spotrebiteľských veciach môže fungovať, no nie ako
netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za zrozumiteľných pravidiel ako efektívny
prostriedok ochrany pri súčasnom splnení podmienky, že spotrebiteľ rozumie charakteru a následkom
rozhodcovského konania. Súd preto uzatvára, že zo žiadneho dôkazu nebola hodnoverne preukázaná

vôľa spotrebiteľa individuálne vyjednať, aby prípadné spory riešil rozhodcovský súd, ani skutočnosť,
že povinný ako spotrebiteľ bol informovaný o možnosti voľby medzi riešením sporov „štátnym“ alebo
rozhodcovským súdom a o dôsledkoch tejto voľby v podobe vzdania sa prejednania veci pred štátnym
súdom, vzdanie sa odvolacieho konania a pod., pričom práve tieto informácie by boli pre spotrebiteľa
podstatné, akcentujúc, že popísanie priebehu rozhodcovského konania v predloženej rozhodcovskej

zmluve ani sťažnostný súd nepovažuje za dostatočné poučenie o dôsledkoch tejto voľby. Občiansky
zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také,
s ktorými síce mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich
obsah, pričom v prípade nepreukázania opaku zo strany dodávateľa zmluvné ustanovenia dohodnuté
medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho

zákonníka). Sťažnostný súd v súlade s predchádzajúcim výkladom preto potvrdzuje správnosť právneho
záveru súdu vyjadrenom v preskúmavanom rozhodnutí, že rozhodcovská zmluva v danom prípade
nebola s povinným individuálne dojednaná.

25. K obsahu rozhodcovskej zmluvy je potrebné dodať, že jej účastníci mali na výber, či spory zo

zmluvy o úvere budú riešiť v konaní pred všeobecným súdom alebo určenými rozhodcovskými súdmi.
Súd nemal z predložených listín za preukázané, že povinný aktívne jednal o spôsobe vyriešenia
prípadných sporov a ani o výbere rozhodcovského súdu, t.j. že by sa podieľal na vzniku zmluvy,
a to práve z dôvodu, že mu bola predložená zjavne formulárová zmluva. Vzhľadom na skutočnosť,
že povinnému bolo znenie rozhodcovskej zmluvy predložené na formulári, jednalo sa o oprávneným

vopred nastavené pravidlá v otázke určenia konkrétnych rozhodcov bez akejkoľvek možnosti povinného
podieľať sa na obsahu takejto rozhodcovskej zmluvy. Voľba súdu sa v posudzovanom prípade pre
povinného stala iluzórnou, pretože v prípade spotrebiteľských úverov je to výlučne veriteľ, ktorý
rozhodcovské konanie proti spotrebiteľovi iniciuje (porovnaj uznesenie Krajského súd v Trenčíne č.k.18C/308/2014-73 zo dňa 14. marca 2016). Hoci je teda v danom prípade uzatvorená rozhodcovská
zmluva tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, jej praktickým dôsledkom je to, že spotrebiteľovi
je odopretá možnosť brániť svoje práva pred súdom. Alternatíva, že z rozhodcovskej zmluvy vyplýva

aj možnosť riešiť spor pred príslušným súdom v súdnom konaní neodstraňuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (povinného), pretože možnosť
výberu poskytuje spotrebiteľovi len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor, teda ak sa rozhodne
sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať. Vychádzajúc však z povahy
samotnej zmluvy je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi

rozhodcovským súdom alebo príslušným súdom bude mať v konečnom dôsledku takmer vždy dodávateľ
(oprávnený),nakoľkomierajehoprávvočidruhejzmluvnejstranezabezpečujetakmerúplnúdominanciu
v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany spotrebiteľa, keďže
dominantnou je v tomto prípade povinnosť spotrebiteľa splácať poskytnutý úver. Možnosť iniciovania
sporu z uzavretých zmlúv zo strany povinného tak súd považuje len za teoretickú, resp. formálnu.
O nevyváženú zmluvnú podmienku ide preto aj vtedy, ak spotrebiteľ nemá možnosť vybrať si medzi

rozhodcovskýmavšeobecnýmsúdom,aktútomožnosťskôrvyužijedodávateľ.Zpohľaduspotrebiteľaje
totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná
zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Je
zároveň nesporné, že ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy o úvere len demonštratívne vymenováva niektoré neprijateľné podmienky, posúdenie charakteru

zmluvnej podmienky, ktorá nie je obsiahnutá v tomto zákonnom ustanovení, je preto vždy na úvahe
súdu. Rozhodcovská zmluva na viac v danom prípade delegovala právomoc na rozhodcovský súd,
ďaleko od miesta jeho bydliska (Dubnica nad Váhom). To mu preukázateľne sťažilo prístup k súdu.
Vychádzajúc z obsahu rozhodcovskej zmluvy o týchto následkoch povinný zo strany oprávneného
poučený nebol. Súd pripomína v tejto súvislosti aj svoj predchádzajúci výklad, že za individuálne

dojednanie rozhodcovskej zmluvy treba považovať také, ktorému predchádzalo poučenie spotrebiteľa
o právnych dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy so zameraním na zhoršenie procesných práv a
povinností v neprospech spotrebiteľa v porovnaní so súdnym konaním. Rozhodcovská zmluva preto z
hľadiska svojho obsahu v kontexte s okolnosťami jej dojednania spadá do kategórie podmienok, ktoré
majú za cieľ alebo účinok sťažiť alebo vylúčiť právo povinného (spotrebiteľa) na prístup k súdu. Všetky

tieto skutočnosti boli prítomné už v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy a založili tak jej absolútnu
neplatnosť. Rozhodcovská zmluva v tejto konkrétnej veci aj podľa sťažnostného súdu napĺňa znaky
neprimeranej podmienky, pretože vyvoláva nerovnováhu medzi účastníkmi konania a táto nerovnováha
dosahuje zvýšenú disproporčnú intenzitu a vo svojom dôsledku viedla k značnej procesnej nevýhode
na strane povinného.

26. Sťažnostný súd považuje za potrebné doplniť svoju argumentáciu aj v tom smere, že Súdny dvor
v prejednávaných spotrebiteľských veciach opakovane konštatoval existenciu rizika, že spotrebiteľ
nedokáže poukázať na nekalú podmienku. V reakcii na sťažnostné námietky oprávneného súd potom
zdôrazňuje, že pokiaľ spotrebiteľ nevie z dôvodu neinformovanosti identifikovať rozhodcovskú zmluvu

akonekalúvosvojichdôsledkoch,nemádôvodanivstanovenejlehoteodtakejtozmluvyodstúpiť.Právo,
ktoré by neumožňovalo zbaviť neinformovaného spotrebiteľa účinkov nekalej rozhodcovskej doložky len
preto, že od nej neodstúpil a pritom nebol zastúpený v rámci kontraktácie advokátom, by odporovalo
zásade efektivity únijného práva a vôbec zmyslu ochrany spotrebiteľa.

27.Súdpreúplnosťkonštatuje,žepraxsúdovvurčitýchotázkachniejevždyjednotná,avšakjepotrebné
zdôrazniť, že oprávneným citované rozhodnutia súdov sú záväzné len v tých konkrétnych konaniach, v
ktorých sa rozhodovalo, pričom judikatúra krajských súdov ani Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
nie je v Slovenskej republike záväzným prameňom práva. Súd však na podporu svojej argumentácie
dáva do pozornosti rozhodnutie uznesenie Ústavného súdu IV. ÚS 371/2018-46 zo dňa 20. júna

2018, ktorým bola sťažnosť oprávneného proti rozhodnutiam exekučného súdu v obdobných veciach
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená a ktoré tak nasvedčuje práve správnosti záverov napadnutého
rozhodnutia ako aj argumentácii, ktorú súd prezentoval v tomto rozhodnutí. Toto rozhodnutie ústavného
súdu sa týka priamo oprávneného, avšak neušlo pozornosti súdu, že oprávnený sa pri vymenúvaní
rozhodnutí vyšších súdnych autorít týkajúcich sa prejednávanej veci v odôvodnení svojej sťažnosti tohto

rozhodnutia žiadnym spôsobom nedotkol.

28. Každý prípad je nutné posudzovať individuálne s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a
predovšetkým v kontexte všetkých okolností signalizujúcich, že zo strany poskytovateľa úveru dochádzasíce z formálneho hľadiska k právne bezvadným právnym úkonom, ktoré však vo svojej vzájomnej
súvislosti a s ohľadom na časovú nadväznosť fakticky vedú k sťaženiu či dokonca k upretiu práva
druhého účastníka na riadnu a efektívnu súdnu ochranu. Konanie in fraudem legis predstavuje postup,

keď sa niekto správa formálne podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou
zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS
314/07 zo dňa 16. 12. 2008). Súd na zistený skutkový stav aplikoval súvisiace právne predpisy v súlade
s únijným výkladom spotrebiteľského práva v záujme zistenia, či sa v danom prípade oprávnený naoko
právne súladným spôsobom nesnaží obísť zákonné ustanovenia slúžiace ochrane spotrebiteľa ako

slabšej strany záväzkového vzťahu pred nekalými zmluvnými podmienkami. Podľa ustálenej judikatúry
systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial
a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza

Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25).Vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok
6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva
z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva
nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi
môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon

GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25). S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica
93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27; Mostaza
Claro, už citovaný, bod 26, ako aj zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s.

I-9579, bod 31). Vo svetle týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu
posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný,
bod 32). Možnosť súdu skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky predstavuje prostriedok vhodný
na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku

7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu
používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo
dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza
Claro, bod 27). Táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej
ochrany spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o

svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Cofidis, bod 33, ako aj Mostaza
Claro, bod 28).

29. Súd v súlade s predchádzajúcom výkladom dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nebola povinným osobitne (individuálne) vyjednaná a bola

oprávneným pripravená ako súčasť ďalšej vopred pripravenej zmluvy, ktorej predmetom bola primárne
dohoda strán na poskytnutí úveru a nie dojednanie rozhodcovskej zmluvy. Zmluvná podmienka núti
povinného (spotrebiteľa) neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vo všetkých prípadoch,
ak sa oprávnený bude voči nemu domáhať svojich práv pred rozhodcovským súdom a delegovala
právomoc na rozhodcovský súd, ktoré je ďaleko od miesta bydliska povinného, čím preukázateľne

došlo k zhoršeniu jeho procesného postavenia. Vychádzajúc z rozhodcovskej zmluvy je zrejmé, že
oprávnený už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov na rozhodcovskom súde,
ktorý sám určí a ktorý sa nachádza vo veľkej vzdialenosti od bydliska povinného, pričom aj v zmysle
judikatúry Súdneho dvora je pravidlom, že sporové konanie v spotrebiteľských veciach vyvoláva práve
podnikateľ. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že predmetnú rozhodcovskú

zmluvu posúdil vyšší súdny úradník správne ako neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy v
zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože spôsobila
značnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechpovinného(spotrebiteľa),
poukazujúc aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00,
C-243/08,C-168/05). Rozhodcovskú zmluvu preto súd v napadnutom uznesení správne vyhodnotil ako

nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Ak
súd dospeje k záveru, že rozhodcovská zmluva je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle §
53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, neplatná. Následkom
zistenej absolútnej neplatnosti rozhodcovskej zmluvy je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemalprávomoc rozhodovať daný spor. Exekučný titul, vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho
vydanie, považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z
právnehohľadiskazaneexistujúceanikohonezaväzujúce.Nanulitnýaktsahľadítak,akobyneexistoval.

Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku (§ 45 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku) a preto návrhu na vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie
na základe nespôsobilého exekučného titulu, nebolo možné vyhovieť. Správne potom postupoval súd v
preskúmavanom rozhodnutí, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v celom rozsahu podľa §
53 ods. 3 písm. f) bod 4 Exekučného poriadku zamietol.

30. Napadnuté uznesenie tak súd považuje za vecne správne, keď ani v sťažnostnom konaní neboli zo
strany oprávneného tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo
veci. Z uvedených dôvodov súd sťažnosť oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 200 a §
202 ods. 1 Exekučného poriadku ako nedôvodnú zamietol. Keďže do vydania poverenia na vykonanie
exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku), nebolo medzi kým

rozhodnúť náhrade trov tohto konania a preto výrok o trovách konania súd v danom prípade považoval
za nadbytočný (k tomu porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. 02. 2017, sp.
zn. 17Co/38/2017).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2

CSP).
Proti tomuto uzneseniu dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods.
4 Exekučného poriadku).