Rozhodnutie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. marec 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2Tos/32/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3123012026
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Janík
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:3123012026.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Dunčka a sudcov JUDr.
Jozefa Janíka a Mgr. Jána Odnogu na neverejnom zasadnutí konanom dňa 21. marca 2024 prejednal
sťažnosť prokurátorky Okresnej prokuratúry Trenčín v trestnej veci odsúdeného A. B., nar. XX.XX.XXXX
v C., trvale bytom C. D. E., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody v ÚVTOS Ilava, ktorú podala proti
uzneseniu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 74Pp/58/2023 zo dňa 31.01.2024 a takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušuje sa napadnuté uznesenie v celom rozsahu a podľa § 66
ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a § 415 ods. 1 Tr. por. sa návrh odsúdeného A. B. o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu trestným rozkazom Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom sp. zn. 1T/19/2022 zo dňa 24.11.2022 zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Trestným rozkazom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 1T/19/2022 zo dňa 24.11.2022

bol A. B. odsúdený pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr.
zák. na trest odňatia slobody vo výmere 1 rok so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia.

Uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 74Pp/58/2023 zo dňa 31.01.2024 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“) bolo rozhodnuté nasledovne (citácia):

Podľa § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona v spojení s § 415 ods. 1 Tr. poriadku sa odsúdený A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, podmienečne prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody, uloženého mu trestným
rozkazom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 1T/19/2022 zo dňa 24.11.2022.

Podľa § 68 ods. 1 Tr. zákona sa odsúdenému určuje skúšobná doba v trvaní 2 (dva) roky a súčasne sa

nariaďuje probačný dohľad nad odsúdeným v trvaní 2 (dva) roky a zároveň sa odsúdenému ukladá na
čas probačného dohľadu povinnosť, a to
- podľa § 51 ods. 4 písm. k) Tr. zákona príkaz zamestnať sa alebo sa preukázateľne uchádzať o
zamestnanie.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote prokurátorka sťažnosť, zahlásiac ju do zápisnice

o verejnom zasadnutí ihneď po jeho vyhlásení.
V písomných dôvodoch sťažnosti poukázala na to, že samosudkyňa súdu prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého uznesenia síce u odsúdeného konštatovala a aj odôvodnila splnenie formálnych i
materiálnych podmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, avšak dôvodom
podania sťažnosti je to, že u odsúdeného nebola splnená materiálna podmienka pre podmienečné
prepustenie spočívajúca vo vedení riadneho života v budúcnosti. Z hodnotenia ústavu na výkon trestu

nevyplývajú odporúčania o prepustení odsúdeného na slobodu. Za podstatné skutočnosti vylučujúce
možnosť podmienečného prepustenia u odsúdeného považuje jeho nezáujem o pracovné zaradenie,ďalej nedostatočne stabilnú sociálnu a rodinnú situáciu a tiež absenciu v iniciatíve konania odsúdeného
vedúcu k podaniu žiadosti o vykonávanie zrážok vzhľadom na neplnenie si vyživovacej povinnosti
voči jeho synovi. Z hľadiska posúdenia pracovnej spôsobilosti u odsúdeného nebolo doposiaľ osobitne

významnýmspôsobompoukázané,žeodsúdenýniejespôsobilývykonávaťprácu,akoaninebolizistené
iné prekážky na strane ústavu na výkon trestu. Uvedené závažné nedostatky nemožno vyvážiť ani
skutočnosťou, že odsúdený sa doposiaľ aktívnym spôsobom zúčastňoval na aktivitách ústavu (besedy,
kvízy a pod). Uvedené skutočnosti poskytujú obraz o odsúdenom, že proces jeho nápravy nebol
v žiadnom prípade ukončený a je potrebný ďalší výkon trestu odňatia slobody a splnenie stanoveného

programu zaobchádzania, aby sa obdobnej trestnej činnosti v budúcnosti nedopúšťal a uvedomil si, že je
povinnýsaosvojhosynastarať,resp.zabezpečiťprostriedkynajehovýživu.Taktiežzanemenejdôležitú
možno považovať aj skutočnosť, že odsúdený bol doposiaľ štyrikrát uznaný vinným a bol potrestaný aj
za obdobnú trestnú činnosť (trestný čin zanedbania povinnej výživy), pričom s poukazom na aktuálne
vykonávaný trest odňatia slobody predošlé odsúdenia neviedli k jeho náprave a k vytvoreniu zázemia
na riadne plnenie vyživovacej povinnosti. Uvedené skutočnosti sú taktiež posilnené aj okolnosťou, že

konanie odsúdeného má povahu recidívy, ktorú je možné dôvodne v budúcnosti aj naďalej predpokladať,
a to najmä tým, že odsúdený pri zachovaní doterajších postojov (ktoré sa doposiaľ vykonaným trestom
nezmenili) nebude viesť riadny život, t.j. výživné na dieťa nebude uhrádzať aj naďalej, a preto vykonanie
zvyšku trestu odňatia slobody je nevyhnutné na dosiahnutie účelu nápravy odsúdeného, ako aj ochrany
spoločnosti pred ďalším páchaním trestnej činnosti. Uvedený spôsob života odsúdeného tak nedáva

prakticky žiadnu záruku toho, že jeho prípadným podmienečným prepustením, ktoré je možnosťou
(odmenou) a nie povinnosťou (takejto žiadosti vyhovieť), by viedol riadny život. Vzhľadom k tomu
navrhla, aby krajský súd napadnuté uznesenie podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil a aby sám návrh
odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody ako nedôvodný zamietol.

K sťažnosti prokurátorky sa písomne vyjadril odsúdený. Uviedol, že hodnotenie ústavu na výkon trestu
nie je pre súd záväzné, ide iba o informáciu, ako sa odsúdený správa vo výkone trestu odňatia
slobody. Poukázal na to, že je vo výkone trestu odňatia slobody krátko, a preto nie je ešte možné
ciele programu zaobchádzania hodnotiť. K nezáujmu o prácu uviedol, že vo výkone trestu odňatia
slobody je krátko, ale pracovné návyky má z minulosti, keďže dlhé roky pracoval. Taktiež mu v práci

bránia aj zdravotné dôvody. Nedoplatky na výživnom uhradil pred nástupom na výkon trestu odňatia
slobody a výživné posiela trvalým príkazom. Uviedol, že v minulosti bol viackrát trestaný za neplatenie
výživného, naposledy to však bolo pred desiatimi rokmi. Jeho cieľom je opatrovať chorú matku,
pričom nariadený probačný dohľad je dostatočnou zárukou, že sa už trestnej činnosti nedopustí. Preto
považoval napadnuté uznesenie za správne a navrhol sťažnosť prokurátorky ako nedôvodnú zamietnuť.

Krajský súd v Trenčíne, ako súd nadriadený súdu prvého stupňa, primárne zistiac, že podaná sťažnosť
je prípustná (§ 185 Tr. por.), bola podaná oprávnenou osobou (§ 186 Tr. por.) a v zákonom stanovenej
lehote (§ 187 Tr. por.), na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov
napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj konanie, ktoré týmto výrokom

predchádzalo, a takto dospel k záveru, že sťažnosť prokurátorky je dôvodná.

Krajský súd v prvom rade konštatuje, že súd prvého stupňa správne procesne postupoval, keď o návrhu
odsúdeného o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody rozhodoval na verejnom
zasadnutí, na vykonanie ktoré mal splnené všetky zákonné podmienky. Odsúdený tu mal možnosť

vyjadriť sa pred súdom prvého stupňa k priebehu doterajšieho výkonu trestu odňatia slobody, ako aj
k dôvodom, pre ktoré navrhoval svoje podmienečné prepustenie.

Z písomného odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa sa zaoberal
zákonnými podmienkami pre podmienečné prepustenie podľa § 66 ods. 1, ods. 2 Tr. zák.. Možno

prisvedčiť jeho názoru, že odsúdený v prvom rade spĺňa formálnu podmienku z pohľadu dĺžky doteraz
vykonaného trestu odňatia slobody (vykonal už viac ako polovicu z výmery uloženého trestu odňatia
slobody).

Krajský súd sa stotožnil aj s tým záverom, že odsúdený spĺňa aj prvú materiálnu podmienku spočívajúca

v jeho správaní sa vo výkone trestu odňatia slobody a plnení povinností spôsobom preukazujúcim jeho
polepšenie.Krajský súd mal však už odlišný názor na splnenie druhej materiálnej podmienky spočívajúcej v
očakávaní vedenia riadneho života na slobode.

K tomu krajský súd uvádza, že splnenie najmä tejto (druhej materiálnej) podmienky je predmetom
dokazovania na verejnom zasadnutí a v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. preto majú konajúce
súdy hodnotiť dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia, ktoré je založené na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu, a to jednotlivo i v ich súhrne.

Krajský súd považuje ďalej za potrebné zdôrazniť, že o výmere trestu, teda aj o dĺžke
pôsobenia výchovného účinku tohto trestu na odsúdeného primárne rozhoduje súd, ktorý vydal
právoplatný odsudzujúci rozsudok. Na druhej strane ale zákonodarca ustanovil možnosť predčasného
podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody. Z právnej úpravy tohto
inštitútu nepochybne vyplýva, že zákonodarca prezumuje možnosť nápravy páchateľov trestných činov
v rámci výkonu trestu odňatia slobody do takej miery, že i kratším výkonom tohto trestu, než ho uložil

súd v odsudzujúcom rozsudku, je možné pri správnom výchovnom pôsobení a pri nadväzujúcom
plnení povinností odsúdeného a jeho správaním preukazujúcim polepšenie dosiahnuť výchovný účel
trestu, teda nápravu páchateľa trestného činu, aby sa do budúcna už nedopúšťal trestnej činnosti aj
pri jeho pobyte na slobode. Zákonodarca však neurčil povinnosť súdu podmienečne prepustiť každého
odsúdeného(Podľa§66ods.1Tr.zák.súdmôžeodsúdenéhopodmienečneprepustiť...),aleponecháva

na úvahu súdu na základe dôkazov posúdiť, či výchovný účel trestu odňatia slobody aj kratšieho
trvania zapôsobil na toho ktorého odsúdeného v takom rozsahu, že z hľadiska zabezpečenia ochrany
spoločnosti nie je potrebné, aby vykonal celý uložený trest odňatia slobody.

Krajský súd k tomu ďalej len pripomína, že zmyslom podmienečného prepustenia z výkonu trestu

odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie, bol páchateľ automaticky prepustený po vykonaní
stanovenej doby na slobodu, bez zreteľa na to, aká je prognóza jeho ďalšieho správania. Podmienečné
prepustenie je totiž na mieste len v tom prípade, ak vzhľadom ku všetkým okolnostiam, ktoré môžu mať
v tomto smere význam, je odôvodnený predpoklad, že odsúdený povedie aj na slobode riadny život
a že tu nie je pre spoločnosť príliš veľké riziko recidívy. Takou okolnosťou, ktorá má pri rozhodovaní

o podmienečnom prepustení význam, je aj predchádzajúci spôsob života odsúdeného vrátane jeho
trestnej minulosti. Posúdenie otázky prípadnej recidívy je svojím spôsobom vždy len predpokladom
vysloveným s väčšou či menšou mierou pravdepodobnosti, pričom súd je vždy odkázaný na objektívne
okolnosti, medzi ktoré je nutné považovať i doterajšie sklony odsúdeného k páchaniu trestnej činnosti,
vrátane jej početnosti.

V tejto súvislosti krajský súd naviac dodáva, že pri posudzovaní druhej materiálnej podmienky je možné
prihliadať na zahladené odsúdenia. Totiž zahladenie odsúdenia nebráni tomu, aby pri hodnotení osoby
odsúdeného bolo prizerané na skutočnosť, že sa dopustil porušenia právneho poriadku a aby z toho
boli vyvodené príslušné závery z hľadiska vzťahu odsúdeného k spoločenským hodnotám chráneným

Trestným zákonom, resp. predpokladu vedenia riadneho života po výkone trestu. Zahladením odsúdenia
(alebo zákonnou fikciou neodsúdenia) zaniká iba skutočnosť odsúdenia za trestný čin, nie však aj
samotná skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin a bol zaň právoplatne odsúdený (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Urtos/1/2019 zo dňa 05.06.2019).

Krajskýsúdnazvýraznenierozdieluhodnoteniadruhejmateriálnejpodmienkyoprotinázorusúduprvého
stupňa uvádza, že vedenie riadneho života nie je možné u odsúdeného predpokladať v prípade jeho
prepustenia na slobodu aj preto, že odsúdený má preukázateľne výrazné sklony k páchaniu trestného
činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zák., ktoré vyplývajú z odpisu registra trestov, kedy už
bol opakovane odsúdený za spáchanie tejto trestnej činnosti (celkovo bol od roku 2012 súdne trestaný

4-krát a vždy za tento trestný čin). Osobitne možno poukázať ďalej na skutočnosť, že odsúdenému bol
vminulostiuloženýdvakrátajnepodmienečnýtrestodňatiaslobodyzatentotrestnýčin,zvýkonuktorých
bol podmienečne prepustený, z čoho potom vyplýva aj to, že ani po „skrátení“ trestov odňatia slobody
v podobe jeho skoršieho podmienečného prepustenia z ich výkonov nevyužil šancu preukázať zmenu
svojho správania a vedenia už len riadneho života na slobode bez páchania ďalšej trestnej činnosti.

V súčasnosti teda odsúdený vykonáva trest odňatia slobody za už štvrté odsúdenie pre tú istú trestnú
činnosť, z čoho vyplýva ďalší podstatný záver, že doposiaľ uložené a vykonané tresty, najmä potom
tie nepodmienečné, dostatočným spôsobom neviedli k zmene jeho postoja na páchanie tejto trestnejčinnosti. Odsúdený je špeciálnym recidivistom vo vzťahu k páchaniu trestného činu zanedbania povinnej
výživy.

Osobitne v neprospech odsúdeného čo do zvýšeného rizika jeho recidívy po jeho prepustení na slobodu
vyznieva aj fakt, že napriek neexistencii závažných prekážok doteraz nemá skutočný záujem vykonávať
zárobkovú činnosť v ústave na výkon trestu (o toto neprejavil záujem). Hoci odsúdený poukazuje na
svoj zlý zdravotný stav, v hodnotení ústavu na výkon trestu nie je uvedené, že by zdravotný stav
odsúdenému bránil zaradeniu do práce. Naopak sa v hodnotení ústavu na výkon trestu konštatuje, že

do pracovného procesu nebol zaradený, pretože neprejavuje o pracovné zaradenie záujem. Žiadosť
o vykonanie zrážok na dieťa podľa oboznámeného hodnotenia ústavu na výkon trestu neodoslal, avšak
ani v ústave neuviedol, že by platil výživné na svoje dieťa iným spôsobom.

Odsúdený spôsobom svojho predchádzajúceho života podľa názoru krajského súdu preukázal, že „len
hrozba“ výkonu trestu odňatia slobody skutočne nepostačuje na splnenie zákonom predpokladaného

účelutrestuajepotrebnénanehopôsobiťprávevýkonomtrestuodňatiaslobodyvcelejuloženejvýmere,
pretože odsúdený zjavne na slobode nie je schopný viesť riadny život. Krajský súd sa preto nestotožnil
so záverom ústavu na výkon trestu, že u odsúdeného je priaznivá resocializačná prognóza a nízke riziko
recidívy trestnej činnosti.

Predchádzajúci spôsob života odsúdeného nedáva pre krajský súd dostatočnú záruku, že jeho
protiprávne konanie sa už nebude opakovať. Napokon ani ústav na výkon trestu neodporučil
odsúdeného podmienečne prepustiť.

Taktiež bolo potrebné v neprospech odsúdeného prihliadnuť aj k tomu, že aktuálny trest odňatia slobody

vykonáva v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Záverom krajský súd uvádza, že účelom trestu je najmä ochrana spoločnosti pred páchateľom trestnej
činnosti a trest má odrádzať aj ostatných členov spoločnosti od páchania trestných činov. Je tak v záujme
dovŕšenia nápravy odsúdeného a splnenia účelu uloženého trestu odňatia slobody, aby ho odsúdený aj

v celosti vykonal (keďže predpokladaný koniec má mať už dňa 03.07.2024).

Z vyššie uvedených dôvodov preto rozhodol krajský súd tak, že napadnuté uznesenie podľa § 194 ods.
1 písm. a) Tr. por. zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.