Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. november 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoPr/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119418568
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:6119418568.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D., E. XXX/XX, zastúpená: JUDr. Martina Čelková, advokátka so sídlom Humenné, Štefánikova
22/22, IČO: 37 938 754, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium
Hasičského a záchranného zboru, so sídlom Bratislava - Ružinov, Drieňova 22, IČO: 00 151 866, o
zaplatenie 11.180,38 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp.zn.
20Cpr/3/2020-157 zo dňa 07.06.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku I. a III.

II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
o ktorých výške rozhodne súd I. inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 5.590,20 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9%
ročne:
zo sumy 254,10 eur od 1.8.2009 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.9.2009 do zaplatenia

zo sumy 254,10 eur od 1.10.2009 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.11.2009 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.12.2009 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.1.2010 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.2.2010 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.3.2010 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.4.2010 do zaplatenia

zo sumy 254,10 eur od 1.5.2010 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.6.2010 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.7.2010 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.8.2010 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.9.2010 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.10.2010 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.11.2010 do zaplatenia

zo sumy 254,10 eur od 1.12.2010 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.1.2011 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.2.2011 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 1.3.2011 do zaplateniazo sumy 254,10 eur od 1.4.2011 do zaplatenia
zo sumy 254,10 eur od 13.4.2011 do zaplatenia
to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.
III. Žalobkyňa má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd
rozhodne samostatným uznesením.“

Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica

dňa7.11.2019sažalobkyňadomáhalavydaniarozhodnutia,ktorýbudežalovanýzaviazanýpovinnosťou
zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 11.180,38 eur spolu s príslušenstvom. Žalovaný nárok
žalobkyňa vyčíslila ako náhradu mzdy za obdobie od mesiaca júl 2009 až apríl 2011.
Poukázala na skutočnosť, že v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2001 vykonávala práce pre
žalovaného (v tom čase F. G. XXXX D.). Dňa 14.1.2008 dal žalovaný žalobkyni výpoveď z pracovného
pomeru. Nakoľko žalobkyňa s podanou výpoveďou nesúhlasila, domáhala sa určenia jej neplatnosti v

konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II pod sp.zn. 19C/63/2008. Rozsudkom Krajského súdu
Bratislava zo dňa 29.9.2016, č.k. 9Co/447/2015-449, súd právoplatne určil, že výpoveď daná žalovaným
žalobkyni dňa 14.1.2008 je neplatná. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9.2.2017, č.k.
19C/63/2008-475, bol žalobkyni priznaný nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.5.2008 do 30.6.2009.
Nakoľko podľa žalobkyne ust. § 79 Zákonníka práce umožňuje priznať nárok na náhradu mzdy za 36

mesiacov, domáha sa žalobkyňa uhradenia náhrady mzdy za obdobie mesiacov júl 2009 až apríl 2011
podanou žalobou.
Podaním zo dňa 16.12.2019 opravila žalobkyňa označenie žalovaného.
Na pojednávaní dňa 24.5.2022 žalobkyňa rozšírila svoj návrh a žiadala, aby súd žalovaného zaviazal
povinnosťou náhrady mzdy aj za obdobie od februára roku 2017 do decembra roku 2018.

Žalovaný vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v spore a uviedol, že v zmysle
ustanovení § 18 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka vznikajú právnické osoby
písomnou zmluvou, zakladacou listinou alebo na základe ustanovení osobitného zákona. Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky bolo zriadené zákonom č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a
organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov ako štátna rozpočtová organizácia,

ktorej kompetencie vymedzuje uvedený zákon.
Poukázal na ust. § 21 Občianskeho zákonníka a ust. § 73 CSP s tým, že Slovenská republika a
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sú dva rôzne subjekty, ktorých postavenie pred súdom a najmä
pasívnačiaktívnalegitimáciavsúdnomkonanísalíšiaatedaniejemožnéichzamieňať.Vtejtosúvislosti
poukázal na rozhodnutie R 22/1982.

Žalovaný súčasne vzniesol námietku premlčania s tým, že žalobkyňa si uplatňuje náhradu mzdy v
súvislosti s neplatným skončením jej pracovného pomeru, ktoré konštatoval Krajský súd v Bratislave
rozsudkom sp.zn. 9Co/447/2015-449 zo dňa 29.09.2016, a ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
07.11.2016. Nakoľko žalobkyňa si uplatňuje nároky, ktoré mali vzniknúť pred 07.11.2016, žalovaný
vzhľadom na uplynutie viac ako 3 rokov má za to, že nárok žalobkyne je premlčaný.

K veci samej žalovaný uviedol, že pracovný pomer žalobkyne bol na základe rozsudku Krajského
súdu v Bratislave sp.zn. 9Co/447/2015-449 zo dňa 29.09.2016 skončený neplatne. Žalobkyňa si
taktiež uplatnila nárok na náhradu mzdy titulom neplatného skončenia jej pracovného pomeru, pričom
Okresný súd Bratislava II jej rozsudkom sp.zn. 19C/63/2008-475 zo dňa 09.02.2017 priznal nárok
na náhradu mzdy za obdobie od 01.05.2008 do 30.06.2009. Žalobkyňou požadované nároky jej boli

následnevyplatenéspolusúrokomzomeškania.ŽalobkyňasMinisterstvomvnútraSlovenskejrepubliky
uzatvorila dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 31.12.2018. Nakoľko žalobkyňa má za to, že
má nárok na náhradu mzdy spolu za obdobie 36 mesiacov, pričom za 14 mesiacov jej bola už náhrada
vyplatená, žalovaný navrhol vykonať dokazovanie za účelom zistenia skutočností, ktoré zamestnávateľa
oprávňujú požiadať súd o zníženie nároku zamestnanca na náhradu mzdy (napr. iný pracovný pomer

v rozhodnom období, PN, ...), a to dopytom na Sociálnej poisťovni ohľadom pracovného zaradenia
žalobkyne v rozhodnom období, príp. iných skutočností, ktorými je možné odôvodniť návrh na zníženie
alebo nepriznanie uplatnenej náhrady mzdy. Navrhol žalobu zamietnuť.
Náhrada mzdy je dôsledok toho, že zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru
prestal prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy napriek tomu, že zamestnanec trval

na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Zamestnancovi po dobu, po ktorú mu zamestnávateľ
neprideľuje prácu podľa pracovnej zmluvy, patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku. Ak
celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov,
môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacovprimerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec
nepriznať.
Žiadosť zamestnávateľa o zníženie, poprípade nepriznanie náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79

ods. 2 Zákonníka práce predstavuje obranu proti žalobe, ktorou sa zamestnanec domáha zaplatenia
náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. K zníženiu, poprípade nepriznaniu náhrady mzdy
podľa ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže súd pristúpiť, len ak po zhodnotení všetkých
okolností prípadu je možné dôvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného
zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal

pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy. Súd prihliadne najmä na to, či bol zamestnanec medzitým
zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce
nezapojil. Podmienkou zníženia je uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na súde. Pri rozhodovaní
súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie náhrady mzdy požaduje.
Sociálnafunkcianáhradymzdytedaspočívavzabezpečenípeňažnýchprostriedkovnazákladnéživotné
potreby zamestnanca. Súdna prax pri tomto posudzovaní zohľadňuje, či bol zamestnanec medzitým

zamestnaný inde, pokiaľ áno, za akých podmienok a zárobkových možností takúto prácu konal, či
vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, zdravotnému stavu a schopnostiam, či pracoval
nadčas alebo s mimoriadnym vypätím, či dosahoval iný príjem ako príjem z pracovnoprávneho vzťahu,
prípadne z akého dôvodu nebol úspešný pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania alebo pre aké
okolnosti sa do práce vôbec nezapojil; krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy v prípade, ak

zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem
alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel.
V pôvodnom konaní Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 19C/63/2008-393 zo dňa 01.04.2014
žalobu o určenie neplatnosti výpovede zamietol, konanie o určenie neplatnosti platového dekrétu
zastavil. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 9C/63/2008-425 zo dňa 08.09.2015 súd prvej inštancie doplnil

výrok rozsudku zo dňa 01.04.2014 a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. V odvolaní podanom proti
dopĺňaciemu rozsudku žiadala žalobkyňa o zmenu rozsudku prvej inštancie a priznanie náhrady ušlej
mzdy od 01.02.2008 do umožnenia výkonu práce, event. o zrušenie rozsudku prvej inštancie a vylúčenie
nároku na náhradu mzdy na samostatné konanie.
Krajský súd Bratislava ako súd druhej inštancie rozsudkom č.k. 9Co/447/2015 a 9Co/448/2015-449 zo

dňa 29.09.2016 rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 01.04.2014 v prvom výroku zmenil tak, že určil,
že výpoveď zo dňa 14.01.2008 je neplatná a pracovný pomer trvá. Súčasne zrušil dopĺňací rozsudok a
vec vrátil na ďalšie konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 07.11.2016.
Súd prvej inštancie, Okresný súd Bratislava II, po vrátení veci rozsudkom č.k 19C/63/2008-475 zo dňa
09.02.2017 zvyšku žaloby vyhovel a priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy za obdobie od mája roku

2008 do júna roku 2009. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 08.03.2017.
Po vrátení veci teda Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k 19C/63/2008-475 zo dňa 09.02.2017
zvyšku žaloby vyhovel a priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy za obdobie, avšak len za obdobie od
mája roku 2008 do júna roku 2009, pričom v čase rozhodovania Okresného súdu Bratislava II pracovný
pomer trval, nakoľko k jeho skončeniu došlo dohodou až k 31.12.2018.

Ako vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 23. mája 2019, sp.zn. 3Cdo36/2019 - Ak
zamestnávateľ so zamestnancom neplatne skončil pracovný pomer okamžite a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer
trvá aj naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy v prípade, že mu neprideľuje
prácu podľa pracovnej zmluvy. Táto náhrada mu patrí vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď

oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až do času, keď mu zamestnávateľ umožní
pokračovaťvprácialebodočasu,keďskončípracovnýpomer.Tátonáhradanemácharakterekvivalentu
mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu,
na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne
sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom. Náhrada

mzdy sa môže zamestnancovi priznať iba vtedy, ak je splatná v čase vydania súdneho rozhodnutia,
pričom ju zásadne nemožno priznať ako opakujúcu sa dávku a do budúcnosti - pre rozsudok je totiž
určujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Zamestnanec môže mať súdom priznané len tie nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru,
ktoré definuje Zákonník práce v § 79 ako to vyplýva zo znenia ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce,

podľa ktorého zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Z uvedeného znenia
Zákonníka práce je nepochybné, že zamestnancovi patrí náhrada mzdy tak, ako ju definuje Zákonník
práce, teda v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní.Pokiaľ má zamestnanec nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku, je nutné vychádzať
z ustanovenia § 134 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý definuje priemerný zárobok ako mzdu zúčtovanú
zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v

rozhodujúcom období. Týmto obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa
zisťuje priemerný zárobok.
Rovnako iné skutočnosti nemožno v konaní o nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru
zohľadniť, nakoľko v danom prípade sa vychádza z priemerného zárobku na pracovnoprávne účely,
ktorého spôsob výpočtu je presne špecifikovaný a ktorý sa počíta zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na

výplatu v rozhodujúcom období. V tomto smere Zákonník práce nepripúšťa žiadne možnosti spätného
prehodnocovania výšky priemerného zárobku, ktorý vyplýva zo mzdových listín. Pri nároku na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru bol teda východiskom priemerný zárobok, ktorý bol
ustálený v sume 508,20 eur mesačne. Zákonník práce nepočíta s valorizáciou pri náhrade mzdy.
Pokiaľ je teda náhrada mzdy dôsledok toho, že zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného
pomeru prestal prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, zamestnancovi po dobu, po

ktorú mu zamestnávateľ neprideľuje prácu patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku. Možnosti
zamestnávateľa sú v takom prípade obmedzené v zmysle § 79 Zákonníka práce, v znení účinnom k
30.4.2008, na žiadosť o primerané zníženie či nepriznanie náhrady mzdy za obdobie prevyšujúce 12
mesiacov.
Žiadosť zamestnávateľa o zníženie, poprípade nepriznanie náhrady mzdy podľa ustanovenia § 79

ods. 2 Zákonníka práce predstavuje obranu proti žalobe, ktorou sa zamestnanec domáha zaplatenia
náhrady mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce. K zníženiu, poprípade nepriznaniu náhrady mzdy
podľa ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce môže súd pristúpiť, len ak po zhodnotení všetkých
okolností prípadu je možné dôvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného
zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal

pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy. Súd prihliadne najmä na to, či bol zamestnanec medzitým
zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce
nezapojil. Podmienkou zníženia je uplatnenie tohto nároku zamestnávateľom na súde. Pri rozhodovaní
súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie náhrady mzdy požaduje.
V prejedávanej veci mal súd preukázané, že pracovný pomer medzi stranami sporu bol uzavretý dňa

30.4.2001. Rovnako mal súd za preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný dal žalobkyni
dňa 14.1.2008 výpoveď z pracovného pomeru, pričom súd právoplatne rozhodol o neplatnosti výpovede
a ďalšom trvaní pracovného pomeru. Rovnako tak mal súd za preukázané, že žalobkyni bol právoplatne
priznaný nárok na náhradu mzdy za obdobie od mája roku 2008 do júna roku 2009. Predmetom žaloby
tak bol nárok na náhradu mzdy za obdobie od júla roku 2009 do apríla roku 2011, resp. tiež od februára

2017 do decembra 2018, ktorý nárok si žalobkyňa uplatnila až na pojednávaní dňa 24.5.2022.
Žalovaný v rámci tohto konania požiadal súd, aby v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce v časti
presahujúcej náhradu mzdy za 12 mesiacov žalobcovi nepriznal.
Na základe z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žiadosť žalovaného na zníženie
náhrady mzdy je v tomto prípade čiastočne dôvodná, nakoľko žalobkyňa sa bezprostredne po neplatnom

skončení pracovného pomeru u žalovaného zamestnala v spoločnosti CHIRURG J.M. s.r.o., kde
pracovala až do 31.12.2020. V rozhodnom období bola žalobkyňa v podstate permanentne zamestnaná.
Súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie náhrady mzdy, ide o voľnú
úvahu súdu.
Vychádzajúc z charakteru náhrady mzdy ako satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne sankcie voči

zamestnávateľovisasúdujavíakoprimeranounáhradavovýške50%požadovanejnáhrady,t.j.vovýške
254,10 eur za každý kalendárny mesiac počnúc mesiacom júl roku 2009 a končiac mesiacom apríl roku
2011. Súd má za to, že priznaná 50% náhrada mzdy za ďalších 22 mesiacov, okrem už právoplatne
priznaných 14 mesiacov, je dostatočnou sankciou pre žalovaného ako zamestnávateľa za neplatné
skončenie pracovného pomeru a zároveň satisfakciou pre žalobkyňu. Priznaný nárok predstavuje 50%

náhradu mzdy za obdobie od mesiaca júl 2009 do mesiaca apríl 2011, t.j. 22*254,10 eur = 5.590,20 eur,
pričom uvedenú sumu súd žalobkyni priznal vrátane zákonného úroku z omeškania a v prevyšujúcej
časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.

2.Protitomutorozsudkupodalvčasodvolaniežalovaný,ktorýnavrholodvolaciemusúdu,abynapadnutý
rozsudok zmenil a žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania, alternatívne,
aby žalobkyni nebol priznaný nárok na náhradu mzdy v rozsahu prevyšujúcom 12 mesiacov.Ďalej v odvolaní okrem iného uviedol, že upozorňuje na opomenutú, ale zásadnú skutočnosť, že
žalovaným subjektom v konaní je Slovenská republika v zastúpení Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky, tak ako to vyplýva z návrhu na vydanie platobného rozkazu, ktorým bolo začaté konanie a

taktiež aj z Platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Banská Bystrica sp.zn. 25Up/1596/2019
zo dňa 25.11.2019. Po podaní odporu žalovaným bolo v konaní pokračované na Okresnom súde
Poprad taktiež so Slovenskou republikou. Žalovaný uvádza, že v konaní nikdy nedošlo k zmene
účastníkov sporu alebo k pristúpeniu iného subjektu do konania, napriek tomu Okresný súd Poprad
plynulo prešiel od označovania žalovaného ako Slovenskej republiky v zastúpení Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky ku označeniu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Žalovaná na uvedenú
skutočnosť v prvostupňovom konaní opakovane upozorňovala a námietku nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie vzniesla aj pred prvým rozhodnutím Okresného súdu Poprad, ktorým žalobu zamietol z
dôvodu premlčania, a taktiež aj po vrátení veci Krajským súdom v Prešove.
Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom
konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúca z hmotného práva. Pre označenie

stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je žalobkyňa subjektom práva a žalovaná subjektom
povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v civilnom procesnom práve používa pojem vecná
legitimácia. Vecnú legitimáciu má ten subjekt, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom
subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z
hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje.

Žalobkyňa je bývalá príslušníčka Hasičského a záchranného zboru, na ktorú sa vzťahuje zákon č.
315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení (ďalej len „zákon č. 315/2001 Z.z.“),
podľa ktorého sa štátnou službou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru rozumie plnenie úloh
zboru príslušníkom Hasičského a záchranného zboru v služobnom úrade, ktorým je Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava. Uvedené vyplýva z ustanovenia § 12 ods. 1 v

spojení s ustanovením § 13 ods. 3 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z.
Z uvedeného výkladu vyplýva, že pokiaľ si žalobkyňa uplatňuje svoj mzdový nárok od Slovenskej
republiky, žalovaná trpí nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie a z hmotného práva jej nevyplývajú
práva a povinnosti účastníka tohto konania. Svojvoľnou zmenou v označení pasívne vecne
legitimovaného subjektu na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky trpí rozhodnutie súdu prvej

inštancie vadou zmätočnosti a stáva sa nepreskúmateľným. Máme za to, že Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky nikdy nebolo účastníkom predmetného konania. Nevysporiadaním sa s námietkou
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej došlo k nesplneniu procesných podmienok konania,
ktoré je súd povinný skúmať ex offo.
Žalovaná je naďalej názoru, že nárok požadovaný žalobkyňou je celom rozsahu premlčaný. Splatnosťou

sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu
začína plynúť trojročná premlčacia lehota na uplatnenie tohto nároku. Z ustanovenia § 119 ods. 1
Zákonníka práce vyplýva, že náhrada mzdy je rovnako ako mzda splatná pozadu za mesačné obdobie
(pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie), a to
v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje.

Premlčujú sa preto jednotlivé náhrady mzdy za ten ktorý mesiac podľa toho, kedy u nich nastala
splatnosť. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní
pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten, ktorý
mesiac, za ktorý je požadovaná. Zároveň je potrebné v súvislosti s vyššie uvedením dať do pozornosti
judikatúru (R 10/1969, 4 Cdo 42/1995, R 33/1996), podľa ktorých ak z obsahu žaloby vyplýva že

zamestnanec sa domáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru preto, že chce zostať aj ďalej
u zamestnávateľa zamestnaný, alebo že sa domáha vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru bez toho, aby trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, potom treba
predpokladať (s tým, že prípadné pochybnosti odstráni súd v priebehu konania), že sa uplatňuje aj nárok
na náhradu mzdy.

S možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, ktorá
nastáva jeho splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že v tej dobe prípadne ešte nie je rozhodnuté
o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením
alebo zrušením v skúšobnej dobe, ktorej podanie je inak nevyhnutné na riešenie otázky neplatnosti
rozväzovacieho úkonu ako hmotnoprávneho predpokladu pre vznik tohto práva. Na tomto závere nič

nemôžezmeniťaniskutočnosť,ženároknanáhradumzdyprineplatnomrozviazanípracovnéhopomeru
nemožno priznať skôr, než je na isto postavené, či skutočne ide o neplatné rozviazanie pracovného
pomeru, teda že uvedený nárok nemožno prisúdiť, kým nie je právoplatným rozhodnutím súdu určené,
že právny úkon, ktorým mal byť pracovný pomer skončený, je neplatný. (napr. 1Cdo180/2009).Žalovaná má za to, že nárok na náhradu mzdy je v celom rozsahu premlčaný.
Odhliadnuc od odvolacích dôvodov má žalovaná za to, že súd prvej inštancie postupoval správne,
keď pristúpil ku kráteniu žalobkyňou požadovanej náhrady mzdy. Napriek tomu, že súd prvej inštancie

nebol viazaný rozsahom, v ktorom žalovaná požadovala krátiť náhradu mzdy žalobkyne, máme za to,
že vzhľadom k zamestnaniam a príjmom žalobkyne počas rozhodného obdobia boli dané dôvody na
nepriznanie náhrady mzdy nad obdobie prevyšujúce 12 mesiacov.

3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
nie je dôvodné.

4. Súd má obmedzenú dôkaznú iniciatívu, ktorá sa v Civilnom sporovom poriadku presúva na procesné

strany. Obzvlášť dispozičný princíp, princíp kontradiktórnosti konania a zásada formálnej pravdy majú
v sporových konaniach podľa Civilného sporového poriadku obrovský význam najmä vo vzájomnej
kombinácii, pretože práve ich dôsledným uplatňovaním možno dosiahnuť stav, v ktorom zodpovednosť
za výsledok sporu leží najmä na stranách sporu.

5. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len ,,ZP“), ak zamestnávateľ
dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite
alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho
naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ

je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.
Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov,

môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov
primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.
Ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa
jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak

a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,
b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný
pomer skončiť.
V prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho
priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.

Odborná právnická literatúra, ktorá vo vzťahu k nárokom z neplatného skončenia pracovného pomeru
uvádza, že „Výšku nároku na náhradu mzdy môže zamestnávateľ minimalizovať dvoma spôsobmi, a to
buď čím skôr, ako sa dozvie o tom, že pracovný pomer bol skončený neplatne, umožní zamestnancovi
pracovať, alebo môže v konaní o nároku na náhradu mzdy požadovať primerané zníženie náhrady

mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, alebo môže požadovať, aby súd náhradu mzdy za čas
presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznal. Ak zamestnávateľ umožní zamestnancovi
naďalej pokračovať v práci, možno to považovať za jeden zo spôsobov, ako upraviť právny vzťah
medzi účastníkmi pracovného pomeru počas obdobia neistoty do právoplatného rozhodnutia súdu o
neplatnom skončení pracovného pomeru (alebo do času, než dôjde ku skončeniu pracovného pomeru

iným spôsobom). Prideľovanie práce až do vyriešenia spornosti skončenia pracovného pomeru je
právnym následkom oznámenia zamestnanca o tom, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej
zamestnával. Na ten účel má zamestnávateľ povinnosť oznámiť zamestnancovi, že jeho požiadavke
vyhovel a vyzvať ho k tomu, aby nastúpil do práce. Zamestnávateľ je potom povinný prideľovať
zamestnancoviprácupodľapôvodnejpracovnejzmluvy,niejepotrebnéuzatváraťnovúpracovnúzmluvu

alebo dohodu o zmene pracovných podmienok. Takýto postup sa v praxi stále viac a viac používa,
pretože zamestnávatelia sa snažia eliminovať výšku náhrady mzdy, ktorú budú potenciálne povinní
zamestnancovi vyplatiť a získať tak od zamestnanca reálny pracovný výkon. Samozrejme, prieči sa to
samotnej vôli zamestnávateľa prejavenej v zrušovacom prejave vôle pri skončení pracovného pomerunepokračovať v spolupráci s konkrétnym zamestnancom... Nárok zamestnávateľa na zníženie alebo
nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov musí zamestnávateľ uplatniť iba v rámci
konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia

pracovného pomeru... Súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie náhrady
mzdy, ide o voľnú úvahu súdu.“ (Friedmannová, D., Masár, B., Matejka, O., Tkáč, V. Zákonník práce.
Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2014. s. 389 – 390).
Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia
pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na

tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po
tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na
strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi
umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.
Žalovanýsapočasceléhokonaniaobmedzillennato,žepožadovalzníženieuplatnenéhonároku,avšak
vovzťahukpreukázaniuobjektívnychokolností,ktorébybolispôsobiléprivodiťhocajčiastočnúredukciu

uplatneného nároku, v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno.
Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
zohľadnil citované východiská i keď ich odôvodnil veľmi stručne, avšak výsledkovo, jeho postup pri
rozhodovaní o žalobe nemožno hodnotiť ako taký, ktorý odporuje nastoleniu spravodlivej rovnováhy
medzi stranami sporu.

6. Na úvod je nevyhnutné poznamenať, že žalobkyňa upresnila koho žaluje, a to Ministerstvo vnútra SR,
Prezídium Hasičského a záchranného zboru IČO: 00 151 866 podaním už v konaní pred upomínacím
súdom v Banskej Bystrici (č.l. 47 spisu), pričom minimálne IČO je priradené žalovanému Ministerstvu
vnútra SR. Naviac z obsahu spisu je evidentné, že so žalovaným ministerstvom súd konal (č.l. 89, č.l.

129 spisu), preto námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie je zjavne neopodstatnená.

7. Pokiaľ napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie predchádzal kasačný postup, odvolací súd
zotrváva na dôvodoch svojho skoršieho rozhodnutia sp.zn. 20CoPr/1/2021 zo dňa 27. januára 2022 a je
presvedčený, že:

a) preskúmaním obsahu spisu bolo preukázané, že v pôvodnom konaní Okresný súd Bratislava II
rozsudkom č.k. 19C/63/2008-393 zo dňa 01.04.2014 žalobu o určenie neplatnosti výpovede zamietol,
konanie o určenie neplatnosti platového dekrétu zastavil. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 9C/63/2008-425
zo dňa 08.09.2015 súd prvej inštancie doplnil výrok rozsudku zo dňa 01.04.2014 a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. V odvolaní podanom proti dopĺňaciemu rozsudku žiadala žalobkyňa o zmenu rozsudku

prvej inštancie a priznanie náhrady ušlej mzdy od 01.02.2008 do umožnenia výkonu práce, event. o
zrušenie rozsudku prvej inštancie a vylúčenie nároku na náhradu mzdy na samostatné konanie.
b) Krajský súd Bratislava rozsudkom č.k. 9Co/447/2015 a 9Co/448/2015-449 zo dňa 29.09.2016
rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 01.04.2014 v prvom výroku zmenil tak, že určil, že výpoveď zo dňa
14.01.2008 je neplatná a pracovný pomer trvá. Súčasne zrušil dopĺňací rozsudok a vec vrátil na ďalšie

konanie. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 07.11.2016.
c) Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k 19C/63/2008-475 zo dňa 09.02.2017 zvyšku žaloby vyhovel
a priznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy za obdobie od mája roku 2008 do júna roku 2009. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 08.03.2017.
d) Z uvedeného je zrejmé, že Krajský súd Bratislava určil, že výpoveď zo dňa 14.01.2008 je neplatná

a pracovný pomer trvá. Súčasne zrušil dopĺňací rozsudok, ktorým Okresný súd Bratislava II zamietol
žalobu o zaplatenie ušlej mzdy vo výške mesačného funkčného platu v sume 535,70 eura spolu s
prémiami, zohľadnením valorizácie platu od 01.02.2008 do doby umožnenia výkonu práce s ročným
úrokom z omeškania vo výške 10 % počnúc od 01.02.2008. Po vrátení veci Okresný súd Bratislava II
rozsudkom č.k 19C/63/2008-475 zo dňa 09.02.2017 zvyšku žaloby vyhovel a priznal žalobkyni nárok

na náhradu mzdy za obdobie, avšak len za obdobie od mája roku 2008 do júna roku 2009, pričom v
čase rozhodovania Okresného súdu Bratislava II pracovný pomer trval, nakoľko k jeho ukončeniu došlo
dohodou až 31.12. 2018.
e) Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo125/2018 zo dňa
26.03.2018,podľaktoréhoposkytnutienáhradymzdyvzmysleustanovení§79ods.1,2ZPjeosobitným

nárokom zamestnanca proti zamestnávateľovi, ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer. Pokiaľ
celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presiahol 12 mesiacov, môže
súd za ďalšiu dobu povinnosť zamestnávateľa na náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne náhradumzdy vôbec nepriznať. Pri rozhodovaní o znížení náhrady mzdy nie je súd viazaný rozsahom, v ktorom
zamestnávateľ zníženie požaduje.
f) Náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 ZP, tak ako bolo vyššie odvolacím súdom citované, nemá charakter

ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ
znemožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ktorú bol aj schopný
a ochotný vykonávať, ale má povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči
zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne pristúpil k skončeniu pracovného pomeru so zamestnancom. Kým
však táto náhrada mzdy má za čas 12 mesiacov odo dňa oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že

trvá na ďalšom zamestnávaní, satisfakčný a sankčný charakter, uplynutím tohto obdobia táto satisfakčná
a sankčná povaha náhrady mzdy ustupuje a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia.
g) Sociálna funkcia náhrady mzdy spočíva v zabezpečení peňažných prostriedkov na základné
životné potreby zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov súd
spravidla zisťuje okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zaisťovaním týchto základných
životných potrieb zamestnanca; okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú

významné. Súd je však oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov
z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. Priznanie náhrady mzdy za
ďalšie obdobie má preto nadväznosť na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia
svojich základných životných potrieb. Súdna prax pri tomto posudzovaní zohľadňuje, či bol zamestnanec
medzitým zamestnaný inde, pokiaľ áno, za akých podmienok a zárobkových možností takúto prácu

konal, či vykonával prácu zodpovedajúcu svojej kvalifikácii, zdravotnému stavu a schopnostiam, či
pracoval nadčas alebo s mimoriadnym vypätím, či dosahoval iný príjem ako príjem z pracovnoprávneho
vzťahu, prípadne z akého dôvodu nebol úspešný pri hľadaní zodpovedajúceho zamestnania alebo pre
aké okolnosti sa do práce vôbec nezapojil; krátenie alebo nepriznanie prichádza do úvahy v prípade, ak
zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem

alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel.
i) Výkon práva uplatniť náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nemôže byť v
žiadnom prípade zneužitím práva. Účel ustanovenia § 79 ods. 2 Zákonníka práce spočíva v zaistení
zamestnancovi rovnakého plnenia, ako keby prácu vykonával, pričom však má zabrániť nedôvodnému
zvýhodňovaniu zamestnanca. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov tak

musí súd nájsť v rámci voľnej úvahy mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy v zmysle
§79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce tak, aby jeho rozhodnutie nielen neodporovalo dobrým mravom, ale aj
zásadám spravodlivosti a primeranosti.
j) Odvolací súd uvádza (a stotožňuje sa s odvolateľom), že premlčacia doba na uplatnenie nároku
na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru nezačína plynúť od právoplatnosti

rozsudku o určení neplatnosti rozväzovacieho prejavu, ale od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy
za príslušný mesiac, za ktorý sa požaduje. Pre začiatok plynutia premlčacej doby práva na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, je rozhodujúci okamih, kedy nastáva splatnosť
náhrady mzdy a že splatnosť vyplýva priamo zo zákona z ustanovenia § 129 ods. 1 ZP. Neexistuje
žiadna konkrétna hmotnoprávna úprava, ktorá by určovala, že čas splnenia náhrady mzdy nastáva

právoplatnosťou rozsudku súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Pri posudzovaní
začiatku plynutia premlčacej doby je potrebné rozlišovať medzi možnosťou uplatnenia tohto práva
(nároku) a možnosťou jeho priznania rozhodnutím súdu. Splatnosť náhrady mzdy nastáva bez ohľadu
na to, či už bolo/nebolo v konaní o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté (porovnaj
rozsudok NS SR 6Cdo/248/2011 zo dňa 03.04.2013).

k) V danom prípade Krajský súd Bratislava určil, že výpoveď zo dňa 14.01.2008 je neplatná a pracovný
pomer trvá, žalobkyňa oznámila zamestnávateľovi listom zo dňa 01.04.2008 (č.l. 101 spisu), že výpoveď
považuje za neplatnú a trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával. K ukončeniu pracovného pomeru došlo
dohodouaž31.12.2018(č.l.95).Odvolacísúdsapretonestotožnilsnázoromodvolateľa,žesajednotlivé
mzdové nároky žalobkyne premlčali v zákonnej trojročnej lehote (§ 101 Občianskeho zákonníka).

8. Ustanovenia § 112 – 114 OZ upravujú tie situácie, kedy v dôsledku definovanej prekážky premlčacia
lehota neplynie plynulo, ale naopak, v závislosti od povahy tejto zákonnej prekážky dochádza po určitý
čas k neplynutiu premlčacej lehoty.
Ustanovenie § 112 OZ upravuje tzv. spočívanie premlčacej lehoty, ktorého podstata spočíva v tom,

že okamihom nastania právnej skutočnosti (v tomto prípade okamihom doručenia žaloby na súd)
premlčacia lehota prestáva plynúť, pričom po odpadnutí zákonnej prekážky jej plynutia pokračuje v
plynutí v tom časovom okamihu, v ktorom plynúť prestala.
Právnym dôvodom spočívania premlčania v tomto prípade je podanie žaloby na súd.Nepochybne účelom a zmyslom inštitútu náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (§
79 Zákonníka práce) je v súlade s jeho satisfakčnou, sankčnou i sociálnou funkciou určiť s pomocou v
zákone ustanovených kritérií sumu, ktorá ako celok má uvedené funkcie napĺňať.

V začatom súdnom konaní riadne pokračuje aj ten účastník občianskeho súdneho konania, ktorý
súčinnosť so súdom v konaní sám nevyvíja, svojimi právnymi úkonmi však nebráni v priebehu konania
a jeho skončeniu rozhodnutím súdu vo veci (R 32/1978) .
V prvom rade je dôležité si pripomenúť, že rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp.zn. 9Co/447/2015,
9Co/447/2015-449 zo dňa 29.9.2016, bolo právoplatne určené, že výpoveď realizovaná žalovaným

Ministerstvom voči žalobkyni je neplatná a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 7.11.2016 a vo
vzťahu k nároku na náhradu mzdy Okresný súd Bratislava II rozhodol čiastočne s účinkom právoplatnosti
dňa 8.3.2017. Pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným ministerstvom skončil dohodou až ku
dňu 31.12.2018.
Za stavu pokiaľ žalobkyňa dňa 7.11.2019 žalobou riadne uplatnila svoj nárok na náhradu mzdy predtým
uplatnenú v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II. a ten vymedzila rozsahom

do času pokiaľ jej Ministerstvo umožní ďalej po neplatnom skončení pracovného pomeru pokračovať
v práci, a súd v rozhodnutí o nároku na náhradu mzdy rozhodol o tomto nároku za čas od 1.5.2008
do 30.6.2009 a žalobkyňa následne dňa 7.11.2019 podá novú žalobu o zaplatenie zvyšku nároku na
náhradumzdyponeplatnomskončenípracovnéhopomeru,potomnámietkažalovanéhoniejespôsobilá
oslabiť uplatnený nárok žalobkyne.

Jadrom prejednávanej veci je posúdenie spočívania premlčacej doby. Podľa názoru odvolacieho súdu
premlčacia lehota nároku na náhradu mzdy spočívala a to od momentu podania žaloby na Okresnom
súde Bratislava II do právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Bratislava sp.zn. 9Co/447/2015,
9Co/447/2015-449 zo dňa 29.9.2016, ktorým bola výpoveď určená za neplatnú (právoplatný dňa
7.11.2016). Pokiaľ žalobkyňa dňa 7.11.2019 podala žalobu o zaplatenie mzdy v časti za obdobie od

1.8.2009 do 13.4.2011, tak žalobu podala včas a jej nárok nemožno považovať za oslabený vznesenou
námietkou premlčania zo strany žalovaného.

9. Ďalším odvolacím argumentom odvolateľa bola redukcia rozsahu a výšky priznanej náhrady z
tvrdeného odvolacieho dôvodu o nepreukázaní jej opodstatnenosti.

10. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 24.5.2022 (č.l. 148 spisu) vyplýva, že žalobkyňa okrem iného
uviedla „Chcem poukázať ešte na to, čo naozaj sám súd zistil samotnou lustráciou máme za to, že v
období kedy pracovný pomer trval zamestnávateľ nepoukazoval mzdu žalobkyni, tým pádom žalobkyňa
s dvomi nezaopatrenými deťmi, nemohla ani poberať sociálne dávky, nemohla nijakým spôsobom

zabezpečovať živobytie sebe a svojim deťom, z čoho mala žiť, keď máme preukázané, že naozaj
pracovný pomer trval, ale zamestnávateľ s rozporom so zákonom nepoukazoval mzdu, čo je aj trestným
činom, my sa tu ideme teraz vypravkovať o tom či ideme robiť spätnú náhradu. My sa bavíme o období,
kedy pracovný pomer trval a súd to teraz sám na základe lustrácie preukázal. Snažíte sa nejakým
spôsobom poukázať na to, že žalobkyňa sa zabezpečila prácu. Ja sa pýtam z čoho mala žiť? My sme

stále v lehote, ktorá nie je premlčaná.“
Teda z osobitných skutkových okolností prejednávanej veci je zrejmé, že žalobkyňa počas obdobia, za
ktoré požaduje náhradu mzdy, síce pracovala na dohodu, avšak pokiaľ žalobkyňa výlučne vykonávala
starostlivosť o 2 nezaopatrené deti a popritom zabezpečovala základné životné potreby pre ne a pre
seba, tak určená suma náhrady za mzdu pre jednotlivé mesiace vo výške 254,10 eur zohľadňuje tieto

okolnosti, že bola zamestnaná len na dohodu o pracovnej činnosti, ktorou si sčasti zabezpečovala
a zaisťovala základné životné potreby pre seba a pre svoje deti. Za obdobie, za ktoré požadovala
žalobkyňa priznať náhradu mzdy v roku 2008 mesačná minimálna mzda predstavovala sumu 268,87
eur a v roku 2009 mesačná minimálna mzda predstavovala sumu 295,50 eur. Pokiaľ súd prvej inštancie
priznal žalobkyni za jednotlivé uplatnené mesiace náhradu mzdy mesačne vo výške 254,10 eur, odvolací

súd rozsah a výšku priznanej náhrady mzdy za jednotlivé mesiace, tak ako ich ustálil súd prvej inštancie,
vzhľadom na uvedené osobitné okolnosti prejednávanej veci a primeranosť, v celom rozsahu aprobuje
a odvolacie námietky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky považuje za neopodstatnené.

11. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04).12. Pre neopodstatnenosť odvolacích dôvodov je nevyhnutné konštatovať vecnú správnosť
napadnutého rozsudku a za stavu pokiaľ správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny

výrok o trovách konania, odvolací súd rozsudok ako vecne správny so stotožnením sa s odôvodnením
napadnutého rozsudku potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

13. V odvolacom konaní žalovaný nebol úspešný. Naopak, plne úspešná bola žalobkyňa, ktorej vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1

CSP) a tomu zodpovedá aj výrok o ich náhrade.

14. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).