Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/51/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515205351
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8515205351.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov
senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobcov 1/ A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. X, XXX XX D., 2/ E. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom E. XX, XXX
XX D., 3/ F. B., B. D., nar 17.5.1951, trvale bytom C. D. X, XXX XX D., zastúpení G. G.. H. E., A.,
advokátom so sídlom G. H. XX, D., proti žalovaným: 1/ I. J., B. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom K.

G. L. XXX, 2/ G. B., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom K. G. L. XXX, zastúpení C&T Advokáti s.r.o., so
sídlom Fedinova 3b, 851 01 Bratislava, IČO: 51 284 961, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva,
o odvolaní žalovaných v 1/ a 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. XX/XXX/XXXX-
XXX zo dňa 19.03.2018, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok súdu prvej inštancie a vec vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že rodinný dom súpisné číslo XXX A. C. A. D. L.
XXX/X vedený M. N. O. P., katastrálny odbor na LV č. XXX k.ú. K. G., obec K. G., M. O. P., patrí v podiele
1 do dedičstva po neb. E. B., B. B., nar. XX.X.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, naposledy bytom K. G. L. XXX,
zomrelý dňa 21.8.1989 a v podiele 1 do dedičstva po neb. manželke J. B., B. A., nar. XX.X.XXXX, r.č.
XXXXXX/XXX, naposledy bytom K. G. L. XXX, zomrelá dňa 12.8.1998. Vyslovil, že žalobca v 1/ rade,
žalobca v 2/ rade a žalobkyňa v 3/ rade majú proti žalovanej v 1/ rade a žalovanému v 2/ rade nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že ich výšku určí súd samostatným uznesením po
právoplatnosti veci samej.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ust. § 34, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132
ods. 1, § 133 ods. 2, § 134 ods. 1, § 145 ods. 2, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1, § 460 a § 868 Občianskeho
zákonníka, ust. § 133 ods. 1 a 2 zákona č. 140/1950 Zb., jedná sa o stredný Občiansky zákonník a ust.

§ 70 ods. 1 a 2 zákona č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania je určenie, že rodinný dom súp. č. XXX
zapísaný na LV XXX k.ú. K. G. patrí do dedičstva po E. B. v 1 a po jeho manželke J. B. v 1. V prvom
rade sa súd zaoberal námietkou žalovaných týkajúcej sa nedostatku podmienky konania.

4. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalovaných, že neodstrániteľnou prekážkou veci
rozsúdenej k tomuto konaniu je právoplatne skončené konanie sp. zn. XX/XX/XX. Subjektmi tohto
konania sú iné osoby, ako to bolo v konaní XX/XX/XX. V pôvodnom konaní účastníčkou konania nebola
žalobkyňa v 3/ rade a žalovaná v 1/ rade, na druhej strane účastníčkou pôvodného konania bola dnes
už neb. J. B.. Je pravdou, že žalobkyňa v 3/ rade je právnou nástupkyňou pôvodnej účastníčky neb. J.

B. (je jej závetnou dedičkou), v tom prípade je totožnosť osôb zachovaná. Účastníčkou konania XX/
XX/XX nebola žalovaná v 1/ rade napriek tomu, že v čase schválenia súdneho zmieru bola evidovanána LV ako výlučná vlastníčka predmetu sporu, z tohto dôvodu sa nemožno stotožniť s tvrdením
žalovaných, že ide o totožné subjekty, aj keď žalovaná v 1/ rade (I. J.) je právnou nástupkyňou
žalovaného v 2/ rade (G. B.), ale tou bola už v čase schválenia súdneho zmieru, nestala sa ňou až po

právoplatnomskončeníkonaniaXX/XX/XX.ÚčastníkompôvodnéhokonaniaXX/XX/XX,ponadobudnutí
vlastníckehoprávakpredmetusporumalabyťžalovanáv1/radeaniežalovanýv2/rade,ztohtodôvodu
nie je zachovaná totožnosť osôb - sporových strán. Rovnako nie je zachovaná totožnosť predmetu
konania, keďže predmetom schváleného súdneho zmieru bolo určenie, že 1 spornej nehnuteľností patrí
do bezpodielového spoluvlastníctva dnes už poručiteľov, predmetom toho konania je určenie že do

dedičstva po každom z poručiteľov patrí 1 rodinného domu.

5. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalovaní na jednej strane tvrdia, že tomuto konania
bráni neodstrániteľná prekážka veci rozsúdenej ku konania sp. zn. XX/XX/XX, na druhej strane však
konečné rozhodnutie vo veci sp. zn. XX/XX/XX, t.j. uznesenie o schválení súdneho zmieru Krajského
súdu v Košiciach, v dôsledku úkonov realizovaných žalovanými počas prebiehajúceho súdneho konania

sp. zn. XX/XX/XX, nebolo vkladuschopnou listinou, keďže v priebehu súdneho konania došlo k zmene
vlastníka predmetného rodinného domu. Súd prvej inštancie zároveň poukázal na „neštandardné“
správanie sa žalovaného v 2. rade v konaní XX/XX/XX. Žalovaný v 2/ rade v konaní sp. zn. XX/XX/XX
napriek tomu, že od roku XXXX sa viedol spor o vlastníctvo k rodinnému domu ku ktorému v čase začatia
súdneho sporu nebol založený list vlastníctva, v roku XXXX rodinný dom zapísal na list vlastníctva

na základe potvrdenia M. N. Q. K. G. a hneď darovacou zmluvou rodinný dom previedol na svoju
dcéru - žalovanú v 1/ rade. Aj keď tieto úkony boli zo strany žalovaného v 2/ rade realizované v čase
prebiehajúceho súdneho sporu ich realizáciu a zmenu vlastníka predmetu súdneho sporu neoznámil
ostatným účastníkom konania ani súdu, neučinila tak ani nadobúdateľka - žalovaná v 1/ rade.

6. Žalobcovia existenciu naliehavého právneho záujmu odôvodnili tým, že žalovaná v 1/ rade je vedená
ako výlučná vlastníčka spornej nehnuteľností, avšak v podiele majú byť vedení poručitelia, po ktorých
sú žalobcovia dedičmi, tento podiel by mal byť predmetom dedičského konania.

7. Súd prvej inštancie mal za to, že pokiaľ je sporné, kto je vlastníkom určitej nehnuteľností, resp.

spoluvlastníckeho podielu, tento spor musí rozhodnúť súd v civilnom sporovom konaní, pretože až na
základe rozhodnutia súdu môže byť pôvodne sporný údaj v katastri nehnuteľností zmenený, preto
podaná žaloba na určenie vlastníckeho práva je tak jediným možným postupom ako dosiahnuť zmenu
zápisuvkatastrinehnuteľností.Tedažalobcoviamajú naliehavýprávnyzáujemnapredmetnejurčovacej
žalobe a v tom zmysle sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaných prezentovanými ich právnym zástupom.

8. Žalobcovia a žalovaný v 2/ rade sú dedičmi po poručiteľoch (žalobca v 1/, 2/ rade a žalovaný v 2/
rade sú deťmi poručiteľov, žalobkyňa v 3/ rade závetnou dedičkou). Žalovaná v 1/ rade je výlučnou
vlastníčkou predmetu sporu - rodinného domu, čím je daná tak aktívna legitimácia žalobcov ako aj
pasívna legitimácia žalovaných.

9. Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po
poručiteľovi,pričomvkonaníotakýchtožalobáchideoposúdeniečiporučiteľbolvčasesmrti vlastníkom
veci. Požadované určenie sa tu vyžaduje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto
dní, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. V prípade, že súd žalobe požadujúcej určenie vyhovie, a

vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o
dedičstve, že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci.

10. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, predovšetkým na spôsob ukončenie súdneho
sporu sp. zn. XX/XX/XX ako aj prvotné vyjadrenie žalovaného v 2/ rade G. B. v dedičskom konaní

po neb. E. B. sp. zn. R. XXX/XX na dedičskom pojednávaní dňa 25.9.1989 súd prvej inštancie nemal
pochýb o tom, že v čase pred začatím resp. v priebehu výstavby rodinného domu súp. č. XXX v
Šarišskom Jastrabí došlo medzi poručiteľmi E. B. a J. B. na jednej strane a ich synom, G. B. - žalovaným
v 2/ rade na strane druhej k dohode. Táto dohoda spočívala v tom, že spoločne zrealizujú výstavbu
sporného rodinného domu svojpomocne, každý podľa svojich síl, schopnosti a možností a že postavený

rodinný dom, ktorý má pridelené súpisné číslo XXX, bude ich spoločným spoluvlastníctvom. Okrem
už spomínaných úkonov samotného žalovaného v 2/ rade ( vyhlásenie v dedičskom konaní na prvom
dedičskom pojednávaní po neb. otcovi E. B. a v občianskom súdnom konaní - podpis na návrhu na
schválenie súdneho zmieru) túto skutočnosť podporne, potvrdzujú listinné dôkazy produkované v tomtokonaní, napr. stavebné povolenie vydané na meno poručiteľa. Pokiaľ by žalovaný v 2/ rade chcel stavať
v roku 1962 rodinný dom výlučne sám, žiadal by sám pre seba vydanie stavebného povolenia, nežiadal
by ho jeho otec - poručiteľ. Ďalším podporným dôkazom je potvrdenie MNV z 16.11.1989 (vydané

bezprostredneposmrtiE.B.),zktoréhovyplýva,žešetrenímMNVzistil,žerodinnýdompostavilzomrelý
E. B. so svojimi príbuznými.

11. Z výsledkov vykonaného dokazovania sp. zn. XX/XX/XX (čítané výpovede účastníkov a svedkov)
vyplýva, že na výstavbe rodinného domu sa nepodieľal výhrade sám žalovaný v 2/ rade, ale aj jeho

rodičia (poručitelia). V závislosti od toho, ktorá procesná strana výsluch svedka v konaní XX/XX/XX
navrhla, v toho prospech svedkovia vypovedali. Samotná matka žalobcov v 1/ a 2/ rade a žalovaného
v 2/ rade, tak pred súdom v pôvodnom konaní, ako aj v čestnom prehlásení (čl. XX-XX spisu) tvrdila,
že rodinný dom postavili len ona s manželom ( teda poručitelia), syn G. (žalovaný v 2/ rade) do domu
len niečo vrážal. Toto tvrdenie poručiteľky (matky) je v rozpore s čestným prehlásením E. B. (otca a
manžela) z 10.2.1987 v ktorom tvrdí, že dom v ktorom býva patrí synovi G. (čl. XX spisu).

12. Pokiaľ ide o potvrdenie M. N. K. G. z 19.6.1992 (čl. XX spisu) - toto bolo vydané v čase už
prebiehajúceho súdneho sporu - medzi samotnými stranami (súrodencami a ich matkou) bol spor, či
rodinný dom má alebo nemá a ak má v akom rozsahu patriť do dedičstva po neb. E. B., obecný úrad
takéto potvrdenie bez preverenia si situácie, vydal. Zo samotného potvrdenia vyplýva, že bolo vydané

na žiadosť G. B. - žalovaného v 2/ rade, že sám (G. B.) postavil rodinný dom v roku 1962. V čase
vydania potvrdenia (rok XXXX) prebiehal súdny spor, vykonávalo sa rozsiahle dokazovanie, no obecný
úrad bez akýchkoľvek dôkazov, bez preverenia si situácie v rodine, vydal na požiadanie G. B. potvrdenie,
že dom v roku XXXX postavil sám. Súd prvej inštancie poukázal na časové súvislosti, pravdepodobne
uvedené potvrdenie slúžilo ako podklad na zápis rodinného domu na LV a následnej realizácie prevodu

vlastníckeho práva zo žalovaného v 2/ rade a jeho manželky na žalovanú v 1/ rade ich dcéru.

13. Pokiaľ ide o vyjadrenie, že súdny zmier žalovaný v 2/ rade podpísal v slabej chvíľke pod tlakom
žalobcov a svojho právneho zástupcu v snahe ukončiť dlhoročný spor súd prvej inštancie poznamenal,
že toto vyjadrenie chápe len ako akúsi snahu ospravedlniť konanie žalovaného v 2/ rade v pôvodnom

konaníXX/XX/XX,keďžekuzatvoreniusúdnehozmierudošlopoprevodevlastníckehoprávakpredmetu
sporu. Žalovaný v 2/ rade predsa v čase uzatvorenia súdneho zmieru bol plne spôsobilý na právne
úkony, návrh na schválenie súdneho zmieru vlastnoručne podpísal, súdny zmier bol schválený pred
odvolacím - Krajským súdom v Košiciach, z tohto dôvodu súd prvej inštancie vylúčil akýkoľvek nátlak na
žalovaného v 2/ rade. Pokiaľ sa na odvolacom konaní v čase, kedy bol schválený súdny zmier žalovaný

v 2/ rade cítil nekomfortne mohlo to byť vyvolané tým, že si bol vedomý toho, že predmet sporu previedol
na dcéru, naviac ak žalovaný v 2/ rade subjektívne akýkoľvek nátlak pociťoval mohol schválený súdny
zmier napadnúť návrhom na jeho zrušenie podľa vtedy platnej právnej úpravy, avšak tak neučinil.

14. K tvrdeniu žalovanej, že podiel 1 rodinného domu, ak súd nezoberie do úvahy jej predchádzajúce

argumenty, nadobudla vydržaním, keďže nehnuteľnosť užíva už viac ako 24 rokov súd prvej inštancie
uviedol, že vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva, ku ktorému dochádza v
prípade splnenia zákonom určených podmienok priamo zo zákona; nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie
štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené
súčasne tieto zákonné predpoklady: a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu

dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas
zákonom ustanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť,
že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie
toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať
len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná

aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti
konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva
nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o
existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby
držiteľbolsozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný,žemutakýprávnytitulsvedčí.Priposudzovaní

oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa,
že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie,
ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci.
Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vecnadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám
osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi
oprávnenosti držby práva.

15. Žalovaná v 1/ rade nemohla byť dobromyseľná v tom, že jej vlastnícky patrí celý rodinný dom, teda aj
1, ktorá je predmetom súdneho sporu. Žalovaná v 1/ rade pred súdom potvrdila, že o nejakých sporoch
medzi jej otcom a strýkami (súrodencami otca) mala vedomosť. Súd prvej inštancie je presvedčený,
že žalovaná dobre vedela, o prebiehajúcom súdnom spore sp. zn. XX/XX/XX, ktorý bol vyvolaný

dedičským konaním po jej starom otcovi, E. B.. Žalovaná v 1/ rade v predmete sporu (v rodinnom dome
súp. č. XXX) žila od narodenia, v tomto dome žili aj jej rodičia a starí rodičia, teda vzťahy medzi jej
rodičmi, súrodencami jej otca a starými rodičmi jej museli byť dobre známe. Naviac, keď dom, ktorý bol
predmetom darovania v roku XXXX v ktorom žila, bol predmetom sporu medzi jej otcom a otcovými
bratmi a jej starou mamou. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že v predmetnom rodinnom
dome žila aj stará matka žalovanej v 1/ rade (poručiteľka), ktorá sa však po vzniku sporu ohľadne

rodinného domu odsťahovala k synom do Košíc (žalobca v 1/ a 2/ rade), už táto skutočnosť sama o sebe
je dôkazom, že žalovaná v 1/ rade o spore ohľadne vlastníctva rodinného domu musela mať vedomosť.
Ďalším dôkazom o tom, že žalovaná v 1/ rade o spore ohľadne vlastníctva rodinného domu mala
vedomosť sú i návštevy či už znalcov alebo geodeta, napr. v roku XXXX (čl.XX spisu). Všetky tieto
skutočnosť preukazujú, že žalovaná nemohla byť dobromyseľná, že jej vlastnícky patrí celý rodinný dom,

keďže ho nadobudla v čase prebiehajúceho súdneho sporu.

16. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s námietkou žalovaných čo do rozhodnutia Ústavného súdu SR
z 10.2.2010, sp. zn. I.ÚS 50/2010-11 z tohto rozhodnutia vyplýva, že ak bol správou katastra povolený
vklad vlastníckeho práva na základe absolútne neplatnej zmluvy, je teda reálne daný len modus, avšak

jasne chýba titulus, teda platne uzavretá zmluva. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu
takto nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať
o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa.

17. Z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR nevyplýva tvrdenie právneho zástupcu žalovaných o

nevyriešení sporov medzi subjektmi konania predmetnou žalobou, práve naopak potvrdzuje správnosť
úvahy súdu, že žalovaný v 2/ rade a jeho manželka nemohli previesť na žalovanú v 1/ rade podiel na
rodinnom dome ktorého neboli vlastníkmi, keďže nikto nemôže previesť viac práv ako má, potom v tejto
časti (podiel 1 k celku) bola darovacia zmluva absolútne neplatnou a na základe absolútne neplatnej
zmluvy nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníctva.

18. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie mal za to, že žalobcovia, na ktorých je dôkazné bremeno,
preukázali, že ich právni predchodcovia E. B. a jeho manželka J. B. boli v čase smrti bezpodielovými
spoluvlastníkmi rodinného domu súp. č. XXX v podiele 1.

19. V súdenej veci už zomreli obaja poručitelia - bezpodieloví spoluvlastníci. V rámci dlhotrvajúcich
súdnych a správnych sporov, zapríčinených hlavne konaním žalovaného v 2/ rade v pôvodnom konaní
(sp. zn. XX/XX/XX prevedením predmetu sporu na svoju dcéru) aktuálne trvajú už cca 30 rokov.

20. Vzhľadom na tieto princípy spravodlivosti, aj keď bezpodielové spoluvlastníctvo pri smrti jedného z

bezpodielových spoluvlastníkov má byť vyporiadané v rámci dedičskom konaní, súd prvej inštancie mal
za to, že vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, skutočnosť že zomreli obaja bezpodieloví spoluvlastníci,
ak priamo určí, že do ich dedičstva po každom z nich patrí 1 ich bezpodielového spoluvlastníctva , t.j. 1
rodinného domu každému z nich, toto jeho rozhodnutie zodpovedá kritériu spravodlivosti. Predpokladá
sa, že podiely bezpodielových spoluvlastníkov - poručiteľov sú rovnaké, čo zodpovedá vyjadreniu

právneho zástupcu žalovaného v 2/ rade v oboch dedičských konaniach, keďže v oboch žiadal vylúčiť
1 podiel rodinného domu, nakoľko výlučnou vlastníčkou rodinného domu bola žalovaná v 1/ rade (viď
dedičskérozhodnutiapoobochporučiteľoch).Dôkazotomabypodielybezdpodielovýchspoluvlastníkov
- poručiteľov nemali byť rovnaké produkovaný nebol a nevyplýval ani z dedičského rozhodnutia po neb.
E. B.. Podľa názoru súdu prvej inštancie len takýto výklad je spravodlivý a zákonný v súlade s dobrými

mravmi a právami a slobodami vyplývajúcimi z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ ide o rozhodnutie KS Trnava sp. zn. XXXX/XXX/XXXX z
1.2.2017 na ktoré odkázal právny zástupca žalovaných, súd prvej inštancie uviedol, že v súdenej veci
bola skutkovo trošku odlišná situácia ako v prejednávanej veci, keďže v čase rozhodnutia tohto súdujeden z bezpodielových spoluvlastníkov žil, kdežto v tejto veci už nežije ani jeden z bezpodielových
spoluvlastníkov a naviac v tomto konaní, vzhľadom na všetky okolností tohto cca 30 ročného sporu, má
za to, že takéto rozhodnutie zodpovedá princípu spravodlivosti.

21.Ktvrdeniužalovanejv1/rade,žespornýrodinnýdomzrekonštruovala,zrealizovalanaňomprístavbu
a nadstavbu súd prvej inštancie uviedol, že platná a účinná právna úprava počíta so situáciou, v ktorej
sa ocitla a vytvára predpoklady pre jej riešenie v súlade s hmotným právom.

22. K nevykonaniu navrhovaných dôkazov súd prvej inštancie poukázal na to, že Civilný sporový
poriadok je účinný od 1.7.2016. Žalobcovia predložili listinné dôkazy, na ktoré súd prvej inštancie
neprihliadol už za účinnosti tohto Civilného sporového poriadku dňa 19.2.2018. Žalobcom nič nebránilo,
pokiaľ by boli konali starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, aby listinné dôkazy,
ktoré mali k dispozícií prinajmenšom už v čase podania žaloby, predložili skôr, už po nadobudnutí
účinností Civilného sporového poriadku. Pokiaľ ide o výsluch žalovaného v 2/ rade, súd prvej inštancie

vzhľadom na jeho zdravotný stav ho nevypočul, s čím súhlasila aj strana žalobcov.

23. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust. § 251, § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1
Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“).

24. Žalobcovia mali plný úspech vo veci, preto im súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 % od neúspešných žalovaných s tým, že výšku trov konania určí vyšší súdny
úradník súdu po právoplatnosti veci samej.

25. Proti tomuto rozsudku včas podali odvolanie žalovaní v 1/ a 2/ rade. Právne toto odvolanie odôvodnili

ust.§365ods.1písm.d),f)ah)CSP.Knaliehavémuprávnemuzáujmužalovanínamietalirozporuplnosť
napadnutého rozsudku, ktorá je zrejmá v časti v bode 64. odôvodnenia. Až údajne na základe tohto
rozhodnutia súdu môže byť pôvodne sporný údaj v katastri nehnuteľností zmenený. Tento právny
záver súdu prvej inštancie je neudržateľný nielen v kontexte citovanej judikatúry slovenských súdov,
ale predovšetkým vzhľadom na charakter a predmet súdneho konania. Sám súd, ako aj žalobcovia,

predmet konania, ako aj podanú žalobu označujú ako určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva,
a nie ako určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, pričom predmet oboch konaní je z
právneho hľadiska diametrálne odlišný. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR z 16.12.2010, sp.
zn. 3Cdo 154/2010, na ktorý žalovaní poukázali v rámci záverečného vyjadrenia, súdna prax akceptuje
žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V

konaní o týchto žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Ak súd
vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako
majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve, že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci.
Je nepochopiteľné, ak súd prvej inštancie citujúc latinské výrazy a právne princípy spravodlivosti, sa
nielenže nevysporiadal v odôvodnení s doktrinálnym právnym názorom Najvyššieho súdu SR ohľadne

predmetu prejednávanej žaloby, ale rozhodne aj v príkrom rozpore s týmto právnym názorom, čím
sám jednoznačne porušil princíp právnej istoty, spočívajúcej v predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
Súd nikdy neskúmal okolnosti, ktoré vznikli po smrti poručiteľov, t.j. okolnosti prevodu nehnuteľnosti
na žalovanú v 1/ rade, prostredníctvom darovacej zmluvy alebo následne jej prípadné vydržanie
vlastníckehopráva,resp.nadobudnutievlastníckehoprávapostavenímvecisamej.Napadnutýrozsudok

na tieto zásadné okolnosti žiadnym spôsobom nereagoval a podľa názoru žalovaných neodstránil
žalobcami, ako aj súdom prvej inštancie vnímaný základ sporu, a tým aj naliehavý právny záujem
žalobcov na rozhodnutí o ňom, a to či výlučné vlastnícke právo žalovanej v 1/ rade k predmetnému
rodinného domu je alebo nie je sporné, keďže k darovaniu došlo až po okamihu smrti poručiteľa E. B.. Pri
skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný, účinný

a správne zvolený procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie
spornostipráva,ačisnáďlenzbytočnenevyvolávakonanie,poktorombudemusieťajtaknasledovaťiné
súdne konanie alebo konania. Napadnutý rozsudok nie je, ani nikdy nebude spôsobilý na zavkladovanie
vlastníckeho práva žalobcov, keďže súd nikdy nerozhodoval o ich vlastníckom práve a ani z povahy veci
rozhodovať nemohol. Uvedené vlastnícke právo žalobcov totiž môže byť deklarované až po prípadnom

prededení tohto majetku patriaceho do dedičstva. Polovica rodinného domu ako predmet dedičstva
nebola nikdy predmetom dedičského konania, aj keď v zmysle uznesenia Krajského súdu v Košiciach
vo forme súdneho zmieru sp. zn. XXXX/XXX/XX-XXX, mohla byť. Spor medzi žalobcami a žalovanými
sa napadnutým rozsudkom nevyriešil a ani žiadnym spôsobom rozsudok súdu neprispeje k riešeniusporu medzi stranami, skôr právnu neistotu oboch strán sporu prehĺbil, keďže nie je zrejmé, aký vzťah
bude mať napadnutý rozsudok k už schválenému právoplatnému súdnemu zmieru. Už len z tohto
dôvodu žalobcovia podľa názoru žalovaných nikdy nemali naliehavý právny záujem na požadovanom

určení v zmysle podanej žaloby, keďže ani tento rozsudok neprededil majetok, ktorý mal spadať do
dedičstva už v zmysle súdneho zmieru. Súd prvej inštancie podľa názoru žalovaných nesprávne právne
posúdil existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení, preto podľa názoru
žalovaných sú naplnené odvolacie dôvody tak, ako ich právne posúdili. K prekážke res iudicata žalovaní
uviedli,žemajúzato,ževtomtosúdnomkonaníjedanátotožnosťsporovýchstránspôvodnýmkonaním

sp. zn. XX/XX/XX, keďže v zmysle konštantnej rozhodovacej praxe slovenských súdov sa ako prekážka
rozsúdenejveci vyhodnocujesituáciu,akvnovomkonanívystupujúprávninástupcoviapôvodnýchstrán
sporu, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Rovnako je daná aj totožnosť predmetu
konania, keďže predmetom súdneho zmieru, ako aj súčasného súdneho konania bola vždy sumárne iba
polovicarodinnéhodomu,pričomopäťvzmyslerovnakejrozhodovacejpraxeslovenskýchsúdovtenistý
predmet konania je daný, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých

skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený, t.j. vyplýva z rovnakého skutku. Súd prvej inštancie
sám potvrdil, že predmetom sporu bola polovica rodinného domu, ktorá patrila do bezpodielového
spoluvlastníctva poručiteľov J. B. a E. B., avšak súčasne toto bezpodielové spoluvlastníctvo v rozpore
s procesnými predpismi údajne v záujme dodržania princípov spravodlivosti hneď aj vysporiadal, čo
však nič nemení na tom, že bola a aj je zachovaná totožnosť predmetu konania. Žalovaní majú za to,

že sám súd prvej ištancie skonštatoval v jednej časti odôvodnenia totožnosť predmetu sporu, avšak v
ďalšej časti odôvodnenia toto svoje konštatovanie poprel, čím sa stal jednoznačne predmetný rozsudok
nepreskúmateľný, a teda je naplnený aj odvolací dôvod v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) a h)
CSP. Súd prvej inštancie svojim svojím rozsudkom vytvoril právny stav, v ktorom má byť celý rodinný
dom predmetom dedičského konania, čo je jednoznačne v rozpore s celým konaním, ako aj samotnou

žalobou žalobcov (konanie ultra petitum). Tento nezamýšľaný právny dôsledok rozsudku súdu prvej
inštancie vyplýva práve z ignorancie prekážky res iudicada a má za následok prehĺbenie právnej neistoty
všetkých strán sporu, keďže nie je zrejmé, čo má byť predmetom dedičského konania resp. na základe
akého rozhodnutia súdu, preto žalovaní majú za to, že existovala aj existuje prekážka rozsúdenej veci.
Súd prvej inštancie určil, že štvrtina domu patrí do dedičstva po neb. E. B. a štvrtina do dedičstva po neb.

J. B.. Takto formulovaný petit rozsudku je v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe slovenských súdov
nesprávny a nezákonný, čo potvrdil aj súd prvej inštancie v bode 84. Je neprípustné, aby súd rozhodol
v rozpore s procesnými predpismi a vysporiadal BSM spôsobom, ako to urobil v napadnutom rozsudku.
Je neprípustné v právnom štáte, aby si súd prisvojil právomoc, ktorá mu nevyplýva z procesných
predpisov, pričom takýto postup súdu, aj keď mohol byť motivovaný dobrými úmyslami, paradoxne

ohrozuje materiálny základ právneho štátu a viazanosť súdov zákonmi a právnymi predpismi. Kto iný
ako súd má dôsledne postupovať podľa právnych predpisov? Ak zaniklo manželstvo poručiteľa jeho
smrťou alebo vyhlásením za mŕtveho, vyporiada sa BSM v konaní o dedičstve po poručiteľovi. Procesné
normy jednoznačne ustanovujú, že vyporiadanie BSM patrí do kompetencie súdu konajúceho v konaní
o dedičstve. Táto kompetencia nemôže patriť súdu rozhodujúcemu v sporovom konaní o určenie, či vec

patrí do dedičstva, keďže žiadna právna norma mu takúto kompetenciu nedáva. Takýmto postupom súd
odňal minimálne žalovanému v 2/ rade možnosť konať pred súdom a namietať spôsob vyporiadania
BSM. Súd prvej inštancie arbitrárne rozhodol v rozpore s platnými právnymi predpismi, preto konanie
má aj inú vadu, ktorá mohla maž za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie v
napadnutom rozsudku čo do právneho posúdenia veci v 77. odseku citoval rozhodnutie Ústavného súdu

SR sp. zn. I. ÚS 50/2011, na ktorý mali údajne poukázať žalovaní. Žalovaní však tvrdia, že necitovali
tento nález, ale citovali úplne iné rozhodnutie, a to nález Ústavného súdu SR, zo dňa 16.03.2016, sp.
zn. I. ÚS 549/2015, ktorým dochádzka k odklonu od nálezu I. ÚS 50/2010. Z uvedeného rozhodnutia
žalovaní citovali. Zároveň konštatovali, že v zmysle tohto prelomového rozhodnutia Ústavného súdu
SR je zrejmé, že práve súdom prvej inštancie citované rozhodnutie I. ÚS 50/2010 bolo prekonané v

záujme prioritizácie ochrany dobrej viery. Dobrá viera žalovanej v 1/ rade ohľadne svojho vlastníckeho
práva nemohla byť spochybnená, keďže v pôvodnom súdnom konaní sp. zn. XX/XX/XX sa neriešilo
vlastnícke právo žalobcov, ale iba otázka, či rodinný dom patril alebo nepatril do dedičstva po neb. E.
B. a neb. J. B.. Už v roku XXXX bolo v katastri nehnuteľností zapísané výlučné vlastníctvo žalovanej
v 1/ rade, ktoré bolo podložené verejnou listinou, a to potvrdením M. N. K. G. zo dňa 19.06.1992.

Uvedené potvrdenie M. N. K. G. zo dňa 19.06.1992 jednoznačne preukazuje, že predmetný dom
nadobudol do vlastníctva originálne výstavbou žalovaný v 2/ rade spolu so svojou manželkou, nakoľko
na základe tejto listiny bolo vlastnícke právo žalovaného v 2/ rade a jeho manželky zapísané do katastra
v zmysle vtedy platných predpisov orgánom na to oprávneným, v zmysle § 152 vyhlášky č. 594/1992Zb., a teda žalovaná v 1/ rade nadobudla svoje vlastnícke právo jednoznačne v dobrej viere od svojich
rodičov. Dobrá viera žalovanej v 1/ rade nebola do dnešného dňa žiadnym spôsobom ovplyvnená. V
súčasnosti rodinný dom žalovaná v 1/ rade aj naďalej užíva a býva v ňom so svojou rodinou ako aj

žalovaným v 2/ rade, ktorého ako dcéra opatruje, nakoľko má značne podlomené zdravie. Nie je preto
spravodlivé, morálne a ani etické, aby sa žalobcovia po 30 rokoch domáhali voči žalovanej v 1/ rade
akýchkoľvek nárokov, ktoré ona nezapríčinila a tieto nemôže ani žiadnym spôsobom ovplyvniť. Žalovaná
rodinný dom neustále zveľaďovala, kompletne zrekonštruovala v rokoch 2003 až 2007, pričom boli
zbúrané obvodové múry pôvodnej stavby, zmenená celá dispozícia domu, dostavané nové poschodie

a podkrovie. Súd prvej inštancie v pôvodnom konaní sp. zn. XX/XX/XX dvakrát nezávisle rozhodol, že
predmetný rodinný dom nepatrí do dedičstva a že jeho výlučným vlastníkom bol iba žalovaný v 2/ rade
spolusosvojoumanželkou.Ibavdôsledkuúdajnéhoneúplnéhodokazovaniaarozporovvovýpovediach
matky žalovaného v 2/ rade, p. J. B., ktorá mala v danom čase značné zdravotné problémy a nedokázala
už rozoznať súvislosti, ako to vyplýva aj z jej prečítaných výpovedí v pôvodnom súdnom konaní sp. zn.
XX/XX/XX, súd tretí raz rozhodol tak, že daná nehnuteľnosť nepatrila v celosti do dedičstva a súčasne

zamietol aj návrh žalobcov v 1/ a 2/ rade, ktorí sa domáhali, že daná nehnuteľnosť patrila v celosti do
dedičstva, t.j. spor zostal nerozhodnutý. Aj pod ťarchou toho, že v tom čase viac ako 5 rokov trvajúceho
súdneho sporu, žalovaný v 2/ rade nakoniec v slabej chvíli súhlasil so súdnym zmierom, ktorý však s
odstupomčasutaktiežspormedzistranaminevyriešil,skôrnaopak,vzájomnénezhodyešteviacprehĺbil.
Žalovaní týmto poukázali predovšetkým na čestné vyhlásenie poručiteľa E. B., ktorý sám prehlásil, že

nevlastní žiadny hnuteľný a nehnuteľný majetok, a teda ani akúkoľvek časť predmetného rodinného
domu, pričom neb. E. B. dokonca jednoznačne uvádza, že daný rodinný dom patrí výlučne žalovanému
v 2/ rade a jeho manželke. Aj súd prvej inštancie v bode 72. prehlásenie spomína. V ďalšom odôvodnení
napadnutého rozsudku sa s týmto kľúčových dôkazom žiadnym spôsobom nevyporiadal. Žalovaný v
2/ rade a jeho rodičia sa dohodli na vzájomnom vysporiadaní majetkových práv k rodinnému domu v

zmysle predloženej kúpnej zmluvy zo dňa 08.02.1969 pod vkladom č. 1/69. V zmysle tejto kúpnej zmluvy
bolo zriadené vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania daného rodinného domu pre
neb. E. B. a jeho manželku, neb. J. B., ktoré by nebolo potrebné, ak by neb. E. B. a jeho manželka
neb. J. B. vlastnili akúkoľvek časť daného rodinného domu. Preto majú žalovaní za to, že pri posúdení
veci samej dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím bol naplnený odvolací

dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Súd prvej inštancie vec aj nesprávne právne posúdil. Preto
žalovaní navrhli, aby odvolací súd rozsudok zmenil, žalobu zamietol a priznal žalovaným náhradu trov
prvoinštančného i odvolacieho konania.

26. K odvolaniu žalovaných sa vyjadrili žalobcovia. Uviedli, že ako dedičia majú naliehavý právny záujem

na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch, lebo na liste vlastníctva je zapísaný
niekto iný ako vlastník, a to žalovaná v 1/ rade. Tento spor nevie a nemôže odstrániť ani notár v
rámci dedičského konania, nakoľko samotní notári v rámci dedičských konaní, ktoré trvali aj po roku
2002 povedali, že túto nehnuteľnosť nemôžu prejednať v dedičskom konaní, lebo poručitelia nie sú
zapísaní v katastri nehnuteľností ako vlastníci. Zápis na katastri je z roku 2002, teda bol vykonaný

po schválení zmieru. Žalobcovia súhlasia s názorom súdu prvej inštancie, že pokiaľ je sporné, kto
je vlastníkom určitej nehnuteľnosti, resp. spoluvlastníckeho podielu, tento spor musí rozhodnúť súd v
civilnom sporovom konaní, pretože až na základe rozhodnutia súdu môže byť pôvodne sporný údaj v
katastri nehnuteľností zmenený. Na liste vlastníctva je ako výlučná vlastníčka zapísaná žalovaná v 1/
rade, avšak vlastníkom v podiele majú byť rodičia žalobcov v 1/ a 2/ rade a žalovaného v 2/ rade, a tento

podiel by mať byť predmetom dedičského konania. Súdnym zmierom, na základe ktorého strany sporu
uznali, že 1 rodinného domu patrí do BSM poručiteľov, nakoľko zomrel iba otec, ale ak matka ešte žila a
bola aj účastníčkou konania, boli poručitelia zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci. Na základe tohto
rozhodnutia súdu poručitelia boli zapísaní na LV v podiele 1 spornej nehnuteľnosti. Následne v roku
2002 došlo k opätovnému prepisu na liste vlastníctva, kde celá nehnuteľnosť bola zapísaná v prospech

žalovanej v 1/ rade, a to bez akéhokoľvek právneho podkladu bez vedomia dedičov po poručiteľoch bez
toho, aby žalovaná v 1/ rade túto skutočnosť prejednala s dedičmi, teda v roku 2002 sa dala žalovaná
v 1/ rade zapísať ako výlučná vlastníčka sporných nehnuteľností. V spise sú osvedčenia o dedičstve
po oboch poručiteľoch a je zrejmé, že notári nezahrnuli spornú nehnuteľnosť do dedičstva práve preto,
lebo poručitelia neboli uvedení ako vlastníci na liste vlastníctva v čase vydania rozhodnutia a nebolo

žiadne rozhodnutie súdu po roku 2002. Je nepochopiteľné tvrdenie žalovaných a v hrubom rozpore
priamo s judikatúrou a veľmi zmätočné ak tvrdia, že sa súd nevyporiadal s rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky 3Cdo154/2010. Skôr žalovaní si začínajú prekrúcať toto rozhodnutie. Súd
riešil otázku, či ku dňu smrti boli poručitelia vlastníkmi nehnuteľnosti. Jeden z poručiteľov zomrel vroku 1989 a druhý v roku 1998. Súd nikdy netvrdil, že žalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľností, ale
rozhodol, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, lebo ku dňu smrti poručitelia boli ich vlastníkmi. Takéto
rozhodnutie je deklaratórne, nie konštitutívne, preto iba na základe tohto rozhodnutia budú môcť byť

sporné nehnuteľnosti predmetom dedičského konania. Nie je možné, aby sa v rámci dedičského konania
po poručiteľoch riešila otázka, či sporná nehnuteľnosť patrí alebo nepatrí do dedičstva po poručiteľoch
E. a J. B., lebo žalovaná v 1/ rade nie je dedičkou po poručiteľoch, a preto nie je ani účastníkom
dedičského konania. Nakoľko vlastnícke právo na liste vlastníctva svedčí v jej prospech, musí sa otázka
vlastníckeho práva vyriešiť v inom konaní. Problém je v tom, že žalovaný v 2/ rade mal počas súdneho

konania v roku XXXX darovať svojej dcére, teda žalovanej v 1/ rade, celý dom, aj podiel, ktorý mu
nepatril. Dedičia sa o tejto skutočnosti dozvedeli až v roku 2004. Nakoľko žalovaná v 1/ rade nebola
účastníčkou predchádzajúceho konania, tak na katastri v roku 2002 ju zapísali ako výlučnú vlastníčku
aj bez vedomia dedičov. Takýmto konaním v rozpore s dobrými mravmi a odporujúcim zákonu chceli
žalovaný v 1/ rade a žalovaná v 2/ rade dosiahnuť to, aby dom patril výlučne im a vyňať ho z dedičského
konania. Sporný rodinný dom bol postavený svojpomocne poručiteľmi a žalovaným v 2/ rade, čo súd

mal preukázané celým radom dôkazov uvedených v bode XX. a XX. rozsudku. Nie je pravdou, čo tvrdí
žalovaný, že sporný dom nadobudol do vlastníctva originálne výstavbou žalovaný v 2/ rade spolu s
manželkou, čo malo vyplynúť z potvrdenia Obecného úradu Šarišské Jastrabie z roku 1992. Takéto
tvrdenie je v priamom rozpore so schváleným zmierom. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že
predmetné potvrdenie bolo vydané na žiadosť žalovaného v 2/ rade bez akýchkoľvek dôkazov bez

preverenia si situácie v rodine. Súd prvej inštancie ďalej podrobne vysvetlil v bode XX., z akých dôvodov
vylúčil akýkoľvek nátlak na žalovaného v 2/ rade, aby podpísal súdny zmier pred Krajským súdom v
Košiciach. Súd prvej inštancie sa podrobne zaoberal aj otázkou dobromyseľnosti žalovanej v 1/ rade
v tom, že jej vlastnícky patrí celý dom. Presvedčivo vysvetlil, z akých dôvodov nemohla byť žalovaná
dobromyseľná, že jej vlastnícky patrí celý dom, keďže ho nadobudla v čase prebiehajúceho sporu, a

preto nemôže obstáť tvrdenie žalovaných, že dobrá viera žalovanej v 1/ rade nebola do dnešného dňa
žiadnym spôsobom ovplyvnená. Žalovaná v 1/ rade bývala so svojim otcom, žalovaným v 2/ rade, v
predmetnom rodinnom dome, ktorý je predmetom sporu. Od začiatku vedela o prebiehajúcom spore,
teda od roku 1989. Bola prítomná i pri znaleckých úkonoch vykonávaných v roku 1990 a nasledujúcich,
teda hovoriť o tom, že nadobudla rodinný domu v roku 1992 v dobrej viere je nezmyslel a odporuje

logickému a čestnému zmýšľaniu. Rovnako sa súd prvej inštancie vyjadril aj k námietkam žalovaných
o tom, že žalovaná zveľaďovala dom, že prebehla rekonštrukcia domu. V bode XX. uviedol, že platná
a účinná právna úprava počíta so situáciou,, v ktorej sa ocitla a vytvára predpoklady pre jej riešenie
v súlade s hmotným právom. Preto žalobcovia navrhli rozsudok potvrdiť a priznať im náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

27. K vyjadreniu žalobcov k odvolaniu žalovaných zaslali stanovisko žalovaní. Uviedli, že žalobcovia
účelovo dezinterpretujú skutkové a právne okolnosti prejednávaného prípadu a akosi vo svojom
vyjadrení pozabudli na kľúčovú okolnosť, ktorou je práve existencia právoplatného meritórneho
rozhodnutia o rovnakom nároku, ako sa žalobcovia v rámci tohto konania domáhajú. Zápis v katastri

nehnuteľností nebráni tomu, aby nehnuteľnosť mohla byť predmetom dedičského konania. Práve
naopak, vec môže byť prededená a následne oprávnení dedičia si môžu uplatňovať svoje práva voči
súčasným vlastníkom v sporovom konaní o určenie vlastníctva. Napadnutý rozsudok však nie je a
ani nikdy nebude spôsobilý na zavkladovanie vlastníckeho práva, ani žalobcov ani poručiteľov, práve
vzhľadom na prevod vlastníctva na žalovanú v 1/ rade v roku 1992 a povahu rozhodnutia o určení, že

vec patrí do dedičstva. Vlastnícke právo žalovaná v 1/ rade nadobudla na základe darovacej zmluvy
v roku 1992, pričom toto jej vlastnícke právo sa žiadnym spôsobom doposiaľ nezmenilo, keďže v roku
2002 došlo iba k odstráneniu chyby z katastrálneho operátu, nakoľko kataster odňal vlastnícke právo
na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach vo forme súdneho zmieru č.k. 14Co/521/95-188,
ktoré nikdy nebolo spôsobilé na zápis vlastníckeho práva poručiteľov, pretože sa týkalo iba okolností

v čase smrti poručiteľa a nie v čase darovania. Žalovaný v 2/ rade chcel a aj chce vyplatiť podiely
žalobcov, avšak vyrovnávací podiel musí byť v spravodlivej výške. Ak aj súd prvej inštancie konštatuje
v bode 86. rozsudku, že existoval v rámci súdneho konania určitý náznak vzájomnej dohody, ktorá
však stroskotala na finančných požiadavkách žalobcov, aj keď existujú 3 samostatné znalecké posudky
oceňujúce hodnotu rodinného domu. V každom prípade o týchto otázkach môže rozhodnúť iba súd

pri vyporiadaní dedičstva, pričom žalovaný v 2/ rade má záujem vyplatiť žalobcov v primeranej sume,
nakoľko súdny zmier je naďalej právoplatné rozhodnutie súdu. Až v roku 2013 po 20 rokoch od
nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanou v 1/ rade sa táto dozvedela o konaní, v ktorom bolo
žalobcami spochybňované jej vlastnícke právo, ktoré bolo vedené na súde prvej inštancie pod sp. zn.1C/400/2012. Uvedené konanie však bolo 24.12.2015 právoplatne zastavené. Žalobcovia zobrali žalobu
späť, teda dobrá viera žalovanej v 1/ rade nebola do dnešného dňa žiadnym spôsobom ovplyvnená. V
súčasnosti rodinný dom žalovaná v 1/ rade aj naďalej užíva, býva v ňom so svojou rodinnou a žalovaným

v 2/ rade, ktorého ako dcéra opatruje, nakoľko má značne podlomené zdravie. Nie je spravodlivé,
morálne ani etické, aby sa žalobcovia po 30 rokoch domáhali voči žalovanej v 1/ rade akýchkoľvek
nárokov, ktoré ona nezapríčinila, a teda nemôže ani žiadnym spôsobom ovplyvniť, preto trvali na zmene
rozsudku a priznaní trov konania.

28. K stanovisku žalovaných sa vyjadrili žalobcovia. Zotrvali na tom, čo uviedli vo svojom vyjadrení.
Uviedli, že vlastník nemôže stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého
účastníkom nebol. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/3/2003.
Žalobcovia ako dedičia po poručiteľoch E. B. a J. B. majú naliehavý právny záujem na určení, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch, lebo na liste vlastníctva je zapísaný niekto iný ako
vlastník, a to žalovaná v 1/ rade. Tento spor nevie a nemôže odstrániť ani notár. Samotná žalovaná v 1/

rade v roku 2002, keď žiadala o opravu v katastri nehnuteľností tak uviedla, že ona nebola účastníčkou
konania na súde, kde došlo k schváleniu zmieru. Preto nemôže byť vykonaná zmena v zápise na LV
a na základe tohto jej tvrdenia kataster v roku 2002 vyčiarkol z LV poručiteľov a zapísal ako vlastníčku
žalovanú v 1/ rade, teda samotná žalovaná tvrdila, že mala byť účastníčkou konania. Žalovaní tvrdia, že
žalovaná v 1/ rade sa stala vlastníčkou nehnuteľností v roku 1992. Žalovaná v 1/ rade nemohla nikdy

nadobudnúť vlastnícke právo k celému domu, lebo nemohla dostať darom od svojho otca podiel, ktorý
mu nepatril. Skôr je neetické a nespravodlivé, keď počas prebiehajúceho dedičského konania a súdneho
konania o určenie, či dom patrí alebo nepatrí do dedičstva, otec žalovanej v 1/ rade urobil úkon smerujúci
k tomu, aby nehnuteľnosti boli prepísané na jeho dcéru, teda na žalovanú v 1/ rade a žalovaná v 1/ rade
s takýmto postupom súhlasila. Na základe rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý deklaruje, že žalovaná v

1/ rade je vlastníčkou iba polovice spornej nehnuteľnosti, a tá druhá polovica patrí po štvrtine každému
z poručiteľov, Okresný úrad, katastrálny odbor môže vykonať zmenu zápisu na LV, kde uvedie správny
zápis, tak, ako to bude uvedené v rozhodnutí súdu, ale takéto konanie nie je vkladové konanie. Je veľmi
veľa konaní na všeobecných súdoch, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva. Preto znova navrhli rozsudok
potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

29. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.

30. Odvolací súd už raz vo veci rozhodol rozsudkom č.k. XXX/XXX/XXXX – XXX zo dňa 25.06.2019
tak, že potvrdil rozsudok a priznal žalobcom vo vzťahu k žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu s tým, že o výške nároku rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením.

31. Uznesením sp.zn. 6Cdo/66/2021 zo dňa 31.05.2023 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok
Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.06.2019 sp.zn. XXX/XXX/XXXX zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie.

32. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní
dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovali z ust. § 420 písm. d/ a § 421 ods. 1 písm. a/ aj b/ CSP
(explicitne) a § 420 písm. f/ CSP (implicitne). Namietanými zmätočnostnými vadami podľa nich zaťažili

konanie oba nižšie súdy tým, že nesprávne posúdili otázku prekážky veci právoplatne rozsúdenej, najmä
ale odvolací súd tým, že odvolacím námietkam v tejto časti (zopakovaným aj v dovolaní) venoval jedinú
(navyše nezrozumiteľnú a nesprávnu) vetu. Vkladuschopnosť súdneho zmieru nie je podstatná pre
posúdenie, či tu ide o vec rozhodnutú alebo nie, pričom totožnosť strán aj predmetu sporu v tomto
prípade daná je. Odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa

dovolateľov nastal pri posúdení otázky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (ktorý
podľa nich daný nie je) a dosiaľ dovolacím súdom neriešenou (a podľa dovolateľov zo strany oboch
nižších súdov nesprávne riešenou) otázkou potom je, či súd môže v sporovom konaní o určenie, že
nehnuteľnosť patrí do dedičstva, vyporiadať aj BSM poručiteľov (ktorá kompetencia podľa žalovaných
patrí výlučne súdu konajúcemu o dedičstve a jej prisvojenie si sporovým súdom neprichádza do úvahy).

Navrhli zrušenie rozsudku odvolacieho súdu s vrátením mu veci na ďalšie konanie, ako aj odklad
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozsudku.33. Žalobcovia navrhli dovolanie odmietnuť, majúc za to, že žiaden z uplatnených dovolacích dôvodov
nie je daný. O prekážku veci právoplatne rozsúdenej nejde a nemôže ísť z dôvodov správne popísaných
súdom prvej inštancie, v prípade namietaného odklonu dovolatelia neuvádzajú žiadnu konštantnú

judikatúru, od ktorej sa mal odvolací súd odkloniť a v prípade namietaného neriešenia otázky možnosti
vyporiadania BSM v konaní o určenie predmetu dedičstva sa odvolací súd odvolal na ustálenú prax
súdov (?).

34. Najvyšší súd ako súd dovolací dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a tiež dôvodné.Dovolací

súd konštatoval, že v napadnutom rozsudku v prejednávanej veci odvolací súd uviedol, že sa v celom
rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 CSP)
s tým, že v ďalšom sa obmedzil na skutočnosti opísané v bode 2. odôvodnenia tohto uznesenia
najvyššieho súdu; oboje za situácie, keď už súčasťou odvolania žalovaných proti rozsudku súdu prvej
inštancie boli aj námietky týkajúce sa existencie prekážky veci právoplatne rozsúdenej, prevzaté neskôr
tiež do dovolania, s ktorými sa odvolací súd vysporiadal spôsobom taktiež namietaným dovolaním.

35.Zároveňkonštatoval,ževdanomprípadenemožnoinak,nežkonštatovať,žeodvolacísúdsanapriek
výslovnému príkazu urobenému súčasťou ustanovenia § 387 ods. 3 CSP nevysporiadal v odôvodnení
svojho rozsudku s tvrdeniami žalovaných, uvedenými v odvolaní, ktoré nešlo (bez ďalšieho) označiť za
nepodstatné.

36. Možnosť plného stotožnenia sa odvolacieho súdu s odôvodnením ním preskúmavaného rozhodnutia
súdu prvej inštancie a obmedzením sa na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia
(ako pravidlo) a ďalšia možnosť doplnenia (odvolacím súdom) na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalších dôvodov (v tomto prípade možnosť majúca povahu výnimky z pravidla, ktorej

uplatnenie prichádza do úvahy podľa toho, aký argumentačný priestor súd prvej inštancie úplnosťou
svojejargumentácieodvolaciemusúduponechá)jesícesúčasťouúpravyslovenskéhocivilnéhoprocesu
už spred čias nadobudnutia účinnosti CSP (tu pre prípad záujmu porovnaj tiež § 219 ods. 2 OSP), v
rámci rekodifikácie však zákonodarca do zákona výslovne zaniesol aj to, čo v skoršom čase šlo (a bolo
nutné) vyvodiť z logiky úpravy a jej účelu a čoho podstatu možno vyjadriť tak, že možnosť praktického

prevzatia argumentácie súdu prvej inštancie odvolacím súdom nezbavuje odvolací súd povinnosti hoc
aj len veľmi stručne a úmerne okolnostiam konkrétneho prípadu reagovať na argumentáciu z odvolania
(prinajmenšom tak, že sa poukáže na tie odvolacie námietky, ktoré sú iba opakovaním už súdom
prvej inštancie neprijatej argumentácie, ku ktorej však takýto súd zaujal adresné stanovisko, alebo
aspoň zrozumiteľne vysvetlil, prečo takáto argumentácia bola bez právneho významu a v prípade iných

námietok odvolací súd ozrejmí, prečo spôsob nazerania na problém neboli spôsobilé ovplyvniť). Tým
samozrejmeniejemyslenéto,žeodvolateľovimusíbyťdanézapravdu,aleto,žemusídostaťobjektívne
zrozumiteľnú odpoveď na svoj špecifický argument.

37. Pretože odvolací súd v prejednávanej veci nezaujal k otázkam urobeným súčasťou odvolania

žalovaných i argumentácie tejto strany sporu z času predchádzajúceho rozhodnutiu v druhej (za iných
okolností konečnej) inštancii dostatočne zrozumiteľné a právne obhájiteľné stanovisko (ale naopak
dovolateľom bolo treba dať za pravdu v tom, že jediná veta z odôvodnenia rozsudku odvolacieho
súdu viažuca sa k problému žalovanými konzistentne namietanej prekážky veci právoplatne rozsúdenej
nemala parametre ani elementárnej správnosti a zrozumiteľnosti v nej uvádzaného posolstva),

vylučovalo to akýkoľvek iný záver dovolacieho súdu než ten, že v tomto prípade došlo k zaťaženiu
konania pred odvolacím súdom tvrdenou zmätočnostnou vadou podľa § 420 písm. f/ CSP (tak ako to
má na mysli druhá veta stanoviska R 2/2016) a dovolanie musí byť z tohto dôvodu nielen prípustné,
ale tiež dôvodné. Absencia vysporiadania sa odvolacieho súdu v jeho rozsudku s takými odvolacími
tvrdeniami, ktoré bez ďalšieho nejde označiť za nepodstatné, je totiž tak závažným nedostatkom

(deficitom) rozhodnutia (a zásahom do procesných práv strany sporu), ktorého intenzita zakladá (až)
porušenieprávanaspravodlivýsúdnyproces(pričomto,čitakto„ohrdnutý“odvolateľnakoniecsosvojou
argumentáciou uspeje, je celkom iná vec).

38. Dovolacím súdom konštatovaná procesná vada zmätočnosti uvedená v ustanovení § 420

písm. f/ CSP zakladá prípustnosť dovolania; zároveň je však tiež dôvodom, so zreteľom na ktorý
musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie bez ďalšieho zrušiť. Rozhodovacia prax najvyššieho
súdu sa do 30. júna 2016 ustálila na tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade zmätočnosti
znemožňujúcej strane realizáciu jej procesných oprávnení, dovolací súd napadnuté rozhodnutiezruší bez toho, aby sa zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované
rozhodnutie súdu (1Cdo/44/2015, 2Cdo/l 11/2014, 3Cdo/4/2012, 4Cdo/263/2013, 5Cdo/241/2013,
6Cdo/591/2015,7Cdo/212/2014,8Cdo/l37/2015)anatomzotrvávarozhodovaciapraxnajvyššiehosúdu

aj po nadobudnutí účinnosti predpisov tvoriacich súčasť rekodifikácie slovenského civilného procesu
(2Cdo/5/2018, 3Cdo/l46/2018, 8Cdo/70/2017). Dovolací súd preto ani v tomto prípade neposudzoval
dovolanie z hľadiska opodstatnenosti argumentácie majúcej väzbu na riešenie právnych otázok (čo
v konkrétnostiach znamená tak z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP, ako aj jeho
dôvodnosti v zmysle § 432 rovnakého zákona).

39. Dovolací súd zrušil rozhodnutie a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, preto uviedol, že
o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v zmysle ust. §
453 ods. 3 CSP.

40. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysel zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP,
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario s tým, že rešpektoval
v zrušujúcom uznesení vyslovený právny názor dovolacieho súdu a zistil, že odvolanie žalovaných je
dôvodné.

41. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

42. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietanou zmätočnosťou, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda
to,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikovalpríslušnéprávnepredpisy,
či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia

nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

43. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že obsah práva na

spravodlivý proces je pomerne široký, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na
prístup súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného
sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach
a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť
konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa

so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany
sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu. O naplnenie uvedeného odvolacieho dôvodu však
pôjde vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožnil realizáciu práv strany sporu dosiahol určitú
intenzitu, ktorá odôvodňuje záver o tom, že potom sa celé konanie nejaví ako spravodlivé. Konkrétne

pochybenie súdu musí byť však hodnotené v kontexte celého konania, t.j. vplyv na ďalšie pochybenia,
možnosť zvrátenia nesprávneho postupu, následky, atď.. Zároveň tiež nie je možné prehliadnuť, že
niektoré čiastkové práva, ktoré tvoria právo na spravodlivý proces zákon normuje ako samostatné
odvolacie dôvody. V predmetnom prípade mal odvolací súd vzhľadom i na konštatovanie dovolacieho
súdu v zrušujúcom uznesení za to, že táto odvolacia námietka bola naplnená.

44. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na

ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a uneseniadôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne

nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu

a konštatovania dovolacieho súdu v zrušujúcom uznesení mal odvolací súd za preukázané, že táto
odvolacia námietka bola naplnená.

45. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Aj táto
odvolacia námietka bola naplnená.

46. Tak ako konštatoval dovolací súd vo vzťahu k rozsudku odvolacieho súdu, odvolací súd po zrušení
svojho rozsudku konštatuje, že ani súd prvej inštancie sa nevysporiadal v odôvodnení svojho rozsudku
s tvrdeniami žalovaných, ktoré nešlo bez ďalšieho označiť za nepodstatné. Prvou námietkou bola
námietka, či súd môže v sporovom konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva vyporiadať
aj BSM poručiteľov, ktorá kompetencia podľa žalovaných patrí výlučne súdu konajúcemu o dedičstve,

a jej prisvojenie si sporovým súdom neprichádza do úvahy. Ďalšou námietkou bola námietka týkajúca sa
existencie prekážky veci právoplatne rozsúdenej, teda žalovaným nebola daná objektívne zrozumiteľná
odpoveď na ich špecifické argumenty, ktoré prednášali v priebehu konania, ale ktoré uviedli aj vo svojom
odvolaní a dovolaní.

47.Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúdzrušilnapadnutýrozsudokpodľaust.§389ods.1písm.b/
CSP, a postupom podľa § 391CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

48. Úlohou súdu prvej inštancie bude znova vo veci konať v intenciách naznačených dovolacím
súdom. Opätovne posúdiť žalobcami uplatnený nárok s ohľadom na žalovanými namietané skutočnosti,

teda odpovedať na otázku, či súd môže v sporovom konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí do
dedičstva vyporiadať aj BSM poručiteľov, ktorá kompetencia podľa názoru žalovaných patrí výlučne
súdu konajúcemu o dedičstvo, a s námietkou týkajúcou sa existencie prekážky veci právoplatne
rozsúdenej. Zároveň s ďalšími námietkami, ktoré žalovaní predniesli tak v priebehu prvoinštančného,
ako i odvoalcieho a dovolacieho konania. Následne vo veci znova rozhodnúť a samozrejme svoje

rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 ods. 2 CSP aj náležite odôvodniť.

49. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade všetkých trov konania v zmysle ust.
§ 396 ods. 3 CSP (aj trov odvolacích a dovolacích).

50. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitnéhopredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).