Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. november 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/93/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1119218872
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Janics Bajánková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1119218872.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuMgr.JanyJanicsBajánkovejačleniek

senátuJUDr.ZuzanyKučerovejaJUDr.OtílieBelavejvprávnejvecižalobkyne:N..I.S.,T.XX.XX.XXXX,
H. Q. X, XXX XX T., právne zastúpená Advokátska kancelária Kovačovská s.r.o., Jazdecká 1, 900
25 Chorvátsky Grob, IČO: 52 540 821, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, v konaní o
náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkyne a žalovanej proti rozsudku bývalého Okresného
súdu Bratislava I z 11. apríla 2022 č.k. 15C/47/2019-296, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žiadnej zo strán sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 300 eur z
titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a vo zvyšku
žalobu žalobkyne zamietol ( II. výrok). Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%
z priznanej sumy nemajetkovej ujmy ( III. výrok).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku ozrejmil, že žalobkyňa sa proti žalovanej domáhala zaplatenia
sumy vo výške 26.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v dôsledku nezákonného rozhodnutia,
vzneseného obvinenia uznesením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného
zboru, Národnej kriminálnej agentúry protikorupčnej jednotky, J. F., Č.: C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXX zo dňa
06.10.2017 a následne vedeného trestného stíhania voči nej za obzvlášť závažný zločin porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písmeno a) Trestného zákona v
štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.

3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením vyšetrovateľky Prezídia PZ,
národnej kriminálnej agentúry, národnej protikorupčnej jednotky, J. F. T. Č.: C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXX
zo dňa 10.02.2015 bolo začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1, 2 Trestného poriadku pre prečin
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 Trestného zákona v štádiu
pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 09.10.2014 v C.,
vystupujúc v pozícii riaditeľa - štatutárneho zástupcu neziskovej organizácie - T. Z. P. T..B.. (ďalej
len T.), napriek povinnostiam vyplývajúcim jej ako štatutárnemu orgánu tejto organizácie uskutočnila

nehospodárne majetkové rozhodnutie tým, že svojim podpisom za kupujúceho deklarovala uzavretie
kúpno-predajnej zmluvy č. XXXX/MST/XXXX medzi predávajúcim spoločnosťou MEDICAL GROUP
SK a.s. Bratislava a kupujúcim NAW, kde predmetom zmluvy bola dodávka multidetektorového
počítačového tomografu s typovým označením C. V. X. XXX s ďalšími súvisiacimi službami a prácamiv cene 1.276.172,- eur bez DPH (1.595.890,- eur s DPH) čo je však reálne prevyšujúce skutočnú
trhovú hodnotu tohto predmetu, čím riaditeľ NAW podpisom takejto kúpno-predajnej zmluvy konal v
rozpore s oprávnenými záujmami NAW ako aj s ustanovením § 29 ods. 1 zákona č. 213/1997 Z.z. o

neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby s poukazom na ustanovenie §
3 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu. Uznesením vyšetrovateľa zo dňa 10.09.2015
bolo v zmysle § 199 ods. 1,2 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a súčasne v zmysle §
206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie žalobkyni za obzvlášť závažný zločin porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu

pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a bolo vznesené obvinenie i ďalším osobám. Prokurátor
Krajskej prokuratúry U. uznesením sp. zn. Y. XXX/XX/XXXX-XX F. XX.XX.XXXX, uznesením sp. zn.
Y. XXX/XX/XXXX-XX F. XX.XX.XXXX, uznesením sp. zn. Y. XXX/XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX
a uznesením sp. zn. Y. XXX/XX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol sťažnosti všetkých obvinených proti uzneseniu o vznesení obvinenia Č.: C.-XXX/
NKA-C.-ZA-XXXX z 10.09.2015 a 02.02.2016, ktorým bolo rozhodnuté o vznesení obvinenia žalobkyni

a iným osobám. Generálny prokurátor Slovenskej republiky uznesením sp. zn. A. C. XX/XX/XXXX-X
na základe podaných návrhov obvinených podľa § 363 ods. 1 trestného poriadku, § 366 ods. 1, 2,
§ 367 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodol, že právoplatným uznesením prokurátor Krajskej
prokuratúry U. F. XX.XX.XXXX G.. F.. Y. XXX/XX/XXXX-XX z 12.10.2015, uznesením sp. zn. Y. XXX/
XX/XXXX-XX F. XX.XX.XXXX, uznesením sp. zn. Y. XXX/XX/XXXX-XX F. S. XX.XX.XXXX a uznesením

sp. zn. Y. XXX/XX/XXXX F. S. XX.XX.XXXX a sp. zn. Y. XXX/XX/XXXX-XXX bol porušený zákon v
ustanoveniach § 193 ods. 1 písm. c), § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku a v ustanovení § 14 ods.
1, § 21 ods. 1 písm. d), § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v neprospech obvinených. A
preto boli uznesenia prokurátora Krajskej prokuratúry U. vrátane uznesení vyšetrovateľky Prezídia PZ,
národnej kriminálnej agentúry, národnej protikorupčnej jednotky, expozitúra F. T. F. XX.XX.XXXX G.. F..

Č.: C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXX Z. F. XX.XX.XXXX G.. F.. Č.: C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXX, ktorým rozhodla
o vznesení obvinenia podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku zrušené. Vyšetrovateľke Prezídia PZ,
národnej kriminálnej agentúry, národnej protikorupčnej jednotky, expozitúra F. T. bolo prikázané, aby vo
veci znovu konala a rozhodla. Trestná vec bola dňa 14.06.2016 opatrením generálneho prokurátora sp.
zn. A. C. XX/XX/XXXX-XX podľa § 6 ods. 7 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre odňatá Krajskej

prokuratúre U. a prikázaná na výkon dozoru Krajskej prokuratúre U.. Uznesením Ministerstva vnútra
Slovenskejrepubliky,PrezídiumPolicajnéhozboru,národnákriminálnaagentúra,národnáprotikorupčná
jednotka, expozitúra F. G.. F.. Č.: C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXX zo dňa 06.10.2017 bolo žalobkyni podľa §
206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti
pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu

podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona a bolo vznesené obvinenie i ďalším osobám. V trestnej veci
žalobkyne ako obvinenej a spol. bolo uznesením Krajskej prokuratúry U. G.. F.. XKvXX/XX/XXXX-
XXX F. S. XX.XX.XXXX rozhodnuté o sťažnostiach obvinených tak, že podľa § 194 ods. 1 Trestného
poriadku bolo uznesenie vyšetrovateľky Prezídium Policajného zboru, národná kriminálna agentúra,
národná protikorupčná jednotka, expozitúra F. G.. F.. Č.: C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXX F. S. XX.XX.XXXX,

ktorým vzniesla obvinenie žalobkyni a iným osobám zrušené. V trestnej veci vedenej pre obzvlášť
závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a)
Trestnéhozákonaainé,naPrezídiuPZ,národnejkriminálnejagentúry,národnejprotikorupčnejjednotky,
expozitúra F. T. C. Č.: C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXX a na Krajskej prokuratúre U. C. G.. F.. XKv XX/XX/
XXXX prokurátorkaKrajskejprokuratúryU. uznesenímG..F..XKvXX/XX/XXXX-XXXF.S.XX.XX.XXXX

rozhodla tak, že podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku trestné stíhanie, ktoré bolo začaté dňa
10.02.2015preprečinporušovaniapovinnostiprisprávecudziehomajetkupodľa §237ods.1Trestného
zákona v štádiu pokusu, právna kvalifikácia zmenená v uznesení o začatí trestného stíhania Č.: C.-
XXX/NKA-C.-ZA-XXXX F. S. XX.XX.XXXX na obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14

ods. 1 Trestného zákona, zastavila, lebo nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie
veci. Prvoinštančný súd ďalej zistil, že I.. H. Y., neurológ na základe vyžiadania žalobkyne písomne dňa
22.06.2020 v posúdení zdravotného stavu žalobkyne od roku 2014 uviedol, že žalobkyňa bola v liečbe
neurológa pre zhoršenie jej zdravotného stavu v roku 2014. Opakovane bola vyšetrovaná zobrazovacími
metódami CT, MR a bola vyšetrená ortopédom a reumatológom a bola trvalo liečená v neurologickej

ambulancii od augusta 2015. Pre výrazné zhoršenie zdravotného stavu bola nutná práceneschopnosť,
ktorá trvala aj v roku 2016. Zhoršenie zdravotného stavu prisudzoval veľkej stresovej záťaže žalobkyne.
Zo zdravotnej dokumentácie z neurologickej ambulancie I.. H. Y. predloženej žalobkyňou vyplynulo, že
žalobkyni bola dňa 09.06.2014 diagnostikovaná kompresia nervových koreňov a spletí pri porucháchmedzistavcových platničiek a migréna s aurou (klasická migréna). Následne bola žalobkyňa opakovane
pre pretrvávajúcu alergiu a nezlepšujúci stav farmakologicky liečená a ďalej vyšetrovaná. V relevantnom
období od 06.10.2017 do 21.12.2017 resp. do 02.02.2018 t.j. od opakovaného vznesenia obvinenia

do zrušenia uznesenia vyšetrovateľky, ktorým bolo obvinenie vznesené resp. do 02.02.2018, kedy
bolo trestné stíhanie zastavené, žalobkyňa absolvovala kontrolné neurologické vyšetrenie a to dňa
06.11.2017,26.01.2018anáslednedňa02.07.2018atiežďalšie,vždysuvedenímsubjektívnezhoršenie
zdravotného stavu s doporučením neurológa dlhodobá liečba ako zavedená, diagnóza Kompresia
nervových koreňov a spletí pri poškodení medzistavcových platničiek, vertebrobazilárny syndróm s

bližšie neurčeným priebehom ústupu, syndróm karpálneho tunela, migréna s aurou s tým, že žalobkyni
bol doporučený kľudový režim a pokračovať v PN. Z výpovede svedka J. S., manžela žalobkyne, okresný
súd ďalej zistil, že problémy žalobkyne spočívali v obvinení žalobkyne pred rokom 2017 a aj potom.
Žalobkyňa celú situáciu znášala veľmi zle. Obvinenie bolo medializované, ich známi a priateľa ho vnímali
ako fakt. Celá situácia ovplyvnila jej zdravotný stav a aj fungovanie celej rodiny. Svedok v tom čase
suploval žalobkyňu v starostlivosti o rodinu, sám zabezpečoval rodinné veci. Žalobkyňa mala zdravotné

problémy, mala migrény a doteraz to nie je v poriadku. Prežívala tlak, znášala to veľmi, nebolo to ľahké
obdobie. Žalobkyňa si nevedela nájsť prácu. Veľmi zle znášala aj silný tlak verejnosti, čo zasiahlo aj
okruh rodiny, známych a priateľov. To ako sa v tom čase správali ľudia sa už nedá vrátiť. Z výpovede
svedka I. S., syna žalobkyne vyplynulo, že žalobkyňa sa v tom čase zložila, mala migrény, veľmi schudla,
nechcela chodiť na verejnosť a ani na dovolenky, čo ovplyvňovalo aj rodinný život. Najhoršie boli články v

médiách, články na internete, uvádzali sa nepekné veci a žalobkyňu označovali za zlodejku, odsudzovali
ju za to čo sa stalo. Ťažko to znášali aj starí rodičia, ktorí prežívali hlavne to ako sa to bralo v spoločnosti.

4. Súd prvej inštancie zhrnul v dôvodoch napadnutého rozsudku aj procesnú obranu žalovanej, ktorá
nárok žalobkyne neuznala čo do základu ako aj samotnej výšky a mala za to, že v prejednávanej veci nie

sú kumulatívne splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nemajetkovú ujmu.
Argumentovala, že k predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci
žalobkyňa akonezákonnérozhodnutieoznačilauznesenieNárodnejkriminálnejagentúryprotikorupčnej
jednotky, expozitúry F., Národnej kriminálnej agentúry, Prezídia Policajného zboru o vznesení obvinenia
Č.: C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXX F. S.Z. XX.XX.XXXX, ktorým bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného

poriadku voči nej vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku v štádiu pokusu. Predmetné uznesenie o vznesení obvinenia bolo uznesením Krajskej
prokuratúry U.T. G.. F.. XKv XX/XX/XXXX-XXX zo dňa 21.12.2017 zrušené. Žalovaná v tejto súvislosti
poukázala na skutočnosť, že v trestnej veci bolo žalobkyni vznesené obvinenie dva krát. Prvý raz bolo
vznesené obvinenie dňa 10.09.2015. Sťažnosť žalobkyne voči tomuto uzneseniu o vznesení obvinenia

bola Krajskou prokuratúrou U. uznesením sp. zn. Y. XXX/XX/XXXX-XX F. S. XX.XX.XXXX zamietnutá.
Uvedenú skutočnosť označila žalovaná za dôležitú z hľadiska posudzovania nároku žalobkyne titulom
nezákonného rozhodnutia, nakoľko následne bolo uznesením Generálneho prokurátora SR sp. zn.
A. C. XX/XX/XXXX-X F. S. XX.XX.XXXX rozhodnuté, že uzneseniami Krajskej prokuratúry U. (o
zamietnutí sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia) bol porušený zákon v neprospech žalobkyne

auzneseniaKrajskejprokuratúryU.bolizrušenéspolusuznesenímvyšetrovateľkyovzneseníobvinenia
Č.: C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXX zo dňa 10.09.2015. Po príkaze prokurátora pre vyšetrovateľa Policajného
zboru vo veci znovu konať, bolo uznesením Č.D.: C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXX F. S. XX.XX.XXXX
žalobkyni opätovne, druhý krát vznesené obvinenie, ktoré zároveň považuje za rozhodnutie nezákonné.
Voči uzneseniu zo dňa 06.10.2017 podala žalobkyňa sťažnosť, o ktorej rozhodol prokurátor Krajskej

prokuratúryU.uznesenímzn.XKvXX/XX/XXXX-XXXF.S.XX.XX.XXXXtak,žeuznesenievyšetrovateľa
o vznesení obvinenia zrušil. Rozvinula, že v súvislosti s prvým vznesením obvinenia voči žalobkyni
vyšetrovateľ PZ postupoval podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého sa nevyžaduje
istota, ale len odôvodnený záver, pričom dôkazy zadovážené v tom štádiu konania voči žalobkyni
bolo možné považovať za dostatočné na vznesenie obvinenia. Zdôraznila, že vznesenie obvinenia

neznamená vyslovenie viny, ide o úkon trestného konania, ktorý je policajt povinný vykonať. Vyšetrovateľ
PZ v rámci prípravného konania postupoval v súlade so zákonom a včas, zadovažoval dôkazy v
prospech aj v neprospech obvinenej v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a
Trestného zákona. Podčiarkla, že žalobkyňa sa nedomáha nároku titulom nezákonného rozhodnutia a
to prvého uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré je však podstatné z hľadiska posúdenia jej celkového

nároku. Mala za to, že v súvislosti s druhým vznesením obvinenia voči žalobkyni vyšetrovateľ vydal
uznesenie po pokyne prokurátora ďalej vo veci konať. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo na
základe sťažnosti žalobkyne Krajskou prokuratúrou U. zrušené, pričom nebolo zrušené výslovne z
dôvodu nezákonnosti, ale z dôvodu, že vyhodnotením zabezpečených dôkazov jednotlivo i v súhrnenebola preukázaná subjektívna ani objektívna stránka konania obvinených. Žalovaná uviedla, že
nie každé uznesenie o vznesení obvinenia je možné považovať za nezákonné rozhodnutie, ale pri
posudzovaní nezákonnosti rozhodnutia je potrebné vychádzať z jednotlivých špecifických skutkových

okolností každého jednotlivého prípadu. Podľa žalovanej, ak by bolo aj možné uznesenie Národnej
kriminálnej agentúry protikorupčnej jednotky, expozitúry F., Národnej kriminálnej agentúry, Prezídia
Policajného zboru o vznesení obvinenia Č.: C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXX F. S.Z. XX.XX.XXXX považovať
za nezákonné rozhodnutie, tak nie je možné označiť Ministerstvo vnútra SR ako orgán konajúci v
mene štátu, nakoľko vyšetrovateľ PZ postupoval na základe pokynu prokurátora a v medziach určených

príslušnými právnymi predpismi. K uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedla, že
určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha
žiadnemu hodnoteniu, naopak je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom
kvantitatívnom posúdení základných súvislostí. Žalobkyňa však okrem všeobecných konštatovaní o
zásahu do jej profesionálneho, súkromného a rodinného života, do jeho osobnostných práv, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, poškodenia mena, psychickej traumy a vplyve na spoločenské a pracovné

uplatnenie, na podporu svojich tvrdení neuviedla žiadne konkrétne dôkazy. K tvrdeniu žalobkyne, že
vydanieuzneseniaovzneseníobvineniaspôsobilomasívnunegatívnumedializáciujejosobyvtlačových
a internetových médiách a k poukázaniu na viacero článkov, uviedla, že PZ nemôže ovplyvniť tretie
osoby (médiá) ohľadne informácii o jednotlivých úkonoch trestného konania. Ak žalobkyňa tvrdila, že v
súvislosti s nezákonným rozhodnutím a negatívnou medializáciou jej vznikla nemajetková ujma, tak táto

musí byť preukázaná a musí existovať príčinná súvislosť. Príčinná súvislosť však medzi konaním tretích
subjektov (médií), nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy neexistuje. Žalobkyňa podľa
žalovanej nepreukázala existenciu nemajetkovej ujmy a nezdôvodnila prečo sa domáha nemajetkovej
ujmy až vo výške 26.000,- eur. Akcentovala, že žalobkyňa nepreukázala také skutočnosti, z ktorých by
bolo možné vyvodiť záver, že medzi existenciou nezákonného rozhodnutia a vznikom nemajetkovej ujmy

je kauzálny nexus. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí
ak je iba sprostredkovaný. Napokon okresný súd zistil, že žalobkyňa uviedla, že na tamojšom súde sa
vedie konanie pod sp. zn. 12C/63/2020, týkajúce sa náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorú
si uplatňuje žalobkyňa voči Slovenskej republike zastúpenej Generálnou prokuratúrou SR v dôsledku
nezákonného vedenia trestného stíhania v súvislosti so vznesením prvého obvinenia dňa 10.02.2015.

5. Z tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1 písm .
b), 6 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z vyvodil súd prvej
inštancie záver, že žaloba žalobkyne je dôvodná v časti o zaplatenie sumy 300,- eur. Súd prvej inštancie
ozrejmil, že pre úspešné uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné súčasné

splnenie všetkých zákonných podmienok - existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím. Prvoinštančný súd mal v konaní za
preukázané, že u žalobkyne bol daný právny nárok na náhradu škody v zmysle zákona č.514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keď vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že sa voči nej viedlo trestné stíhanie, ktoré bolo zastavené z dôvodu, že skutok pre

ktorý sa viedlo nie je trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Poukázal na to, že nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným
odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa
posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, keď rozhodujúcim
meradlom zákonnosti začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Oslobodenie

spod obžaloby obžalovaného má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania
sa trestné konanie končí v dôsledku čoho zanikajú účinky rozhodnutia o vznesení obvinenia. Štát
nesie objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv
jednotlivca. Štát sa za situácie ak aj k vzneseniu obvinenia došlo v zmysle zákona pri uplatnení výkonu

práv a povinností orgánu činného v trestnom konaní, nemôže zbaviť zodpovednosti za postup orgánov
činných v trestnom konaní ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci so základných práv. V takom
prípade nie potom rozhodujúce ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie,
ale je rozhodujúce či sa ich podozrenie potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti

štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobkyňou označené uznesenie, ktorým bola stíhaná ako obvinená
z trestného činu je preto nutné považovať za nezákonné. Žalobkyňa výslovne uviedla, že náhrady
škody, nemajetkovej ujmy sa domáha za nezákonné rozhodnutie uznesenie Národnej kriminálnej
agentúry protikorupčnej jednotky, expozitúry F., Národnej kriminálnej agentúry, Prezídia PolicajnéhozboruovzneseníobvineniaČ.:C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXXzodňa06.10.2017,ktorýmbolovočižalobcovi
vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písmeno a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného

zákona. Žalobkyňa v procesnom postavení obvinenej podala voči uzneseniu Č.: C.-XXX/NKA-C.-ZA-
XXXXzodňa06.10.2017sťažnosť.UznesenímKrajskejprokuratúryU.F..XKvXX/XX/XXXX-XXXzodňa
21.12.2017 podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku bolo uznesenie vyšetrovateľky Prezídia PZ, národnej
kriminálnej agentúry, národnej protikorupčnej jednotky, expozitúra F. T. Č.: C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXX zo
dňa 06.10.2017, ktorým bolo vznesené obvinenie žalobkyni, zrušené. Uznesením Krajskej prokuratúry

U. F.. XKvXX/XX/XXXX-XXX zo dňa 02.02.2018 bolo trestné stíhanie, ktoré bolo začaté dňa 10.02.2015
bolo podľa § 215 ods. 1 písmeno b) Trestného poriadku zastavené. Prvoinštančný súd mal vzhľadom
na uvedené za to, že u žalobkyne je daný právny nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy
za vedené trestné stíhanie voči jej osobe v období od 06.10.2017 do 21.12.2017, kedy bolo zrušené
uznesenie o vznesení obvinenia.

6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobkyňa si v konaní uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 26.000,- eur za vedenie protiprávneho trestného stíhania voči jej osobe od vznesenia
obvinenia uznesením vyšetrovateľa Č.: C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXX zo dňa 06.10.2017 do jeho zrušenia
príslušným prokurátorom uznesením zn. XKvXX/XX/XXXX-XXX zo dňa 21.12.2017. Žalobkyňa uviedla,
že dlhodobé a nezákonné trestné stíhanie malo nepriaznivý vplyv na jeho osobu a aj na jeho rodinu

v rôznych smeroch, trestným stíhaním bol ukrátený i v spoločenskej sfére. K tejto otázke súd prvej
inštancie vyslovil, že žalobkyňou označené konanie, vznesené obvinenie a následné trestné stíhanie,
možno považovať za konanie objektívne spôsobilé privodiť ujmu na jej právach. Akcentoval, že každé
trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu
právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného

stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do
súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie
nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu (Ústavný súd Českej
republiky nález sp. zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005).
Ozrejmil, že trestné stíhanie žalobkyne trvalo od 06.10.2017 do 21.12.2017 t.j. len necelé tri mesiace

a z toho dôvodu nie je možné stotožniť sa s jej tvrdením ohľadne zásahu do jej práv v takom rozsahu,
že by jej prináležala náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 26.000,- eur. Súd prvej inštancie mal preto
za to, že je primeraná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 300,- eur. Vo vzťahu k nemajetkovej
ujme priznanej žalobkyni titulom nezákonného trestného stíhania vo výške 300,00 eur ďalej uviedol,
že ide o zadosťučinenie za utrpenie žalobkyne na tých nehmotných hodnotách, ktoré sa dotýkajú jej

morálnej integrity a ku ktorým patrí najmä dôstojnosť, česť, dobrá povesť, ako aj ďalšie hodnoty,
premietnuté vo vnútornom prežívaní žalobkyne, ako rodinný život, neistota, frustrácia, ako aj dôsledky
v jej pracovnej sfére. Ozrejmil, že dospel v tomto konkrétnom prípade k záveru, že trestným stíhaním
žalobkyne boli významným spôsobom, v dôsledku nezákonných rozhodnutí, negatívne dotknuté všetky
zložky jejmorálnejintegrity.Rozvinul,ževychádzalprihodnotenínásledkovtrestnéhostíhaniaztvrdenia

žalobkyne ako aj zo skutočnosti, že je nepochybné, že trestné stíhanie má neodškriepiteľný dopad a
dosah na život ktorejkoľvek osoby, má vplyv na osobnostnú sféru, povesť a jednoznačne spôsobí zmeny
v spôsobe života. Žalobkyni sa kládlo za vinu spáchanie obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti
pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písmeno a) Trestného zákona v štádiu pokusu
podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona. Trestné stíhanie trvalo necelené tri mesiace, pričom nebolo nijako

preukázané, že dĺžku trestného stíhania zavinila resp. spôsobila práve žalobkyňa. Ďalej uviedol, že mal
za preukázané, že tri mesiace trvajúce trestné stíhanie žalobkyne síce negatívne ovplyvnilo žalobkyňu
a jej rodinu, ale určite nie takým spôsobom a v takom rozsahu, že by jej prináležala nemajetková ujma
v sume 26.000,- eur. Podľa názoru súdu trestné stíhanie žalobkyne možno bez ďalšieho považovať za
konanie objektívne spôsobilé privodiť ňou vyčíslenú ujmu na jej právach.

7. Súd prvej inštancie v tomto smere argumentoval, že žalobkyňa nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
vovýške26.000,-eurodôvodňovalatiežzhoršenímjejzdravotnéhostavuvdôsledkudlhodobéhostresu.
Predložila i kompletnú zdravotnú dokumentáciu z neurologickej ambulancie, z ktorej však vyplynulo,
že zdravotné problémy u žalobkyne boli už v roku 2014 a že v relevantnom období október 2017

až december 2017 k zhoršeniu zdravotného stavu oproti predchádzajúcemu obdobiu nedošlo. Z
uvedeného preto vyplynulo, že žalobkyňa svoje tvrdenia ohľadne nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v dôsledku zhoršenia zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s vytýkaným nezákonným rozhodnutím v
tomto konaní nepreukázala.8. Napokon vo vzťahu k medializácii trestnej veci v masovokomunikačných prostriedkoch mal okresný
súd za to, že žalobkyňa nepreukázala existenciu bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s

uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy, keď z vykonaného dokazovania nevyplynulo a žalobkyňa to
ani netvrdila, že by medializáciu trestnej veci s uvedením jej mena a údajov, z ktorých bolo možné
stotožniť jej osobu s prezentovaným konaním, spôsobila priamo žalovaná, teda orgány činné v trestnom
konaní. Tvrdenie žalobkyne, že nebyť trestného stíhania nedošlo by k medializácii, sú vo vzťahu k
preukázaniu zodpovednosti žalovanej za uverejnené články irelevantné. V tomto smere sa súd stotožnil

s procesnou obranou žalovanej.

9. Vo vzťahu k príčinnej súvislosti medzi uplatnenou nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím
(uznesenie o vznesení obvinenia) súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa preukázala, že nemajetková
ujma, ktorá jej vznikla má priamu príčinnú súvislosť so vznesením obvinenia a následným trestným
stíhaním, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením. Zdôraznil, že žalobkyni vznikla škoda ako

priamy a bezprostredný, nie sprostredkovaný, dôsledok vedeného trestného stíhania. Zopakoval, že
vznik nemajetkovej ujmy v dôsledku trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením
obvineného možno vzhľadom na osobu žalobkyne, jej doterajší život a správanie, prezumovať. Súd
prvej inštancie vo vzťahu k uvedenej podmienke nároku na náhradu škody uzavrel, že vzhľadom na
uvedené dospel k záveru, že žalobkyni vznikla ujma trvajúca po dobu trestného stíhania na základe

čoho považoval za primeraný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300,00 eur, ktorý žalobkyni
priznal ako formu zadosťučinenia za nezákonné trestné stíhanie a vo zvyšku žalobu zamietol.

10. Vo vzťahu k žalobkyňou navrhnutému dokazovaniu (výsluchom svedkov W. U., C. S., V.. Y. I.,
V.. N. K.Y., V.. Z. C. ) a žalovaným navrhnutému vykonaniu dokazovania pripojením vyšetrovacieho

spisu sp. zn. Č.:C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXX ozrejmil, že tieto nevykonal nakoľko obe sporové strany na
pojednávaní dňa 11.04.2022 uviedli, že na návrhoch na ich vykonanie netrvajú.

11. O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobkyni nárok na náhradu
trov konania voči žalovanej vo výške 100% z prisúdenej sumy.

12. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná voči výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo
vzťahu k súvisiacemu výroku o nároku na náhradu trov konania. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietala, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zotrvala na svojej argumentácii uvedenej

v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ktorú v podanom odvolaní zopakovala a uviedla, že
sa z uvedeného dôvodu nestotožnila s právnym názorom a právnym posúdením veci prvoinštančným
súdom. Poukázala na to, že z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. V.. Ú. XXX/XXXX
zo dňa 13.11.2013 vyplýva, že uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho
vydania splnené všetky zákonné predpoklady, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné iba z

dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou
osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Zdôraznila, že samotné uznesenie o vznesení
obvinenia nie je konečným rozhodnutím o vine obvineného a preto ho nemožno automaticky označiť
za nezákonné iba z dôvodu, že neviedlo k právoplatnému odsúdeniu. Trestné stíhanie je legitímnym
postupom vzhľadom na verejný záujem na ochrane spoločnosti pred páchateľmi trestnej činnosti a v

prípade, že nedôjde k vybočeniu z medzí zákona bez ohľadu na výsledok trestného konania, zásahy
súvisiace s trestným konaním vykonané v súlade so zákonom nie je možné považovať za neoprávnené.
Keďže žalobkyňa sa domáhala svojho nároku titulom uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané
na základe pokynu dozorujúceho prokurátora ďalej vo veci konať, a následne bolo aj dozorujúcim
prokurátorom zrušené, avšak nie pre nezákonnosť, ale pre nepreukázanú subjektívnu, ani objektívnu

stránku konania, tak nie je možné žalobkyňou označené uznesenie považovať za nezákonné, tak ako
to prvoinštančný súd odôvodňoval v bodoch 13. až 15.1. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalovaná
ďalej poukázala na skutočnosť, že určenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy pritom nie
je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá nepodlieha žiadnemu hodnoteniu, naopak jej základom je zistenie
skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných

súvislostí aj v kontexte s ďalšími právnymi predpismi upravujúcimi obdobnú problematiku. Pri určovaní
výšky náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku samotnej
nemajetkovej ujmy. Hoci výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu
nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom naokolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú
najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie nie je postačujúce. Vo vzťahu k
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy mala preto za to, že aj napriek vykonanému dokazovaniu počas

prvoinštančného konania, formou výsluchov svedkov a listinnými dôkazmi, že žalobkyňa svoj nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy žiadnym spôsobom nepreukázala. Mala za to, že z odôvodnenia napadnuté
rozhodnutia nevyplývajú,aanivkonanípredprvoinštančnýmsúdomnebolipreukázanésúdomuvedené
skutočnosti, ktoré by preukazovali priamu príčinnú súvislosť s tvrdeným nezákonným rozhodnutím.
Rozvinula, že prvoinštančný súd priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 300 eur v

zmysle bodu 16.6. a 18. odôvodnenia predmetného rozhodnutia s odôvodnením, že cit.: „súd dospel
v tomto konkrétnom prípade k záveru, že trestným stíhaním žalobcu boli významným spôsobom, v
dôsledku nezákonných rozhodnutí, negatívne dotknuté všetky zložky morálnej integrity žalobcu. Súd
priznal žalobcovi nárok vo výške 300,00 eur ako formu zadosťučinenia za nezákonné trestné stíhanie.
Vo vzťahu ku stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie žalobcu zvažoval
súd predovšetkým dopady nezákonného rozhodnutia na osobnostnú sféru žalobcu a vplyv na jeho

dobrú povesť a dopad trestného stíhania na jeho rodinu a zvážil zmeny spôsobené trestným stíhaním v
spôsobe života žalobcu.“ Odvolateľka zastala názor, že ak by v tejto právnej veci žalobkyňa svoj nárok
na náhradu škody preukázala spôsobom, že jej vznikla nemajetková ujma v priamej príčinnej súvislosti
s ňou tvrdeným nezákonným rozhodnutím, bolo by možné súhlasiť so súdom priznanou nemajetkovou
ujmouvoformezadosťučineniačodozákladu,takajvýšky.Avšakzvykonanéhodokazovaniavpriebehu

konania pred prvoinštančným súdom vyplýva, že neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi tvrdeným
nezákonným rozhodnutím a vznikom tvrdenej nemajetkovej ujmy žalobkyne. Na základe uvedeného
žalovaná uzavrela, že ak aj žalobkyni vznikla nemajetková ujma, čo v tomto konaní podľa názoru
žalovanej nebolo preukázané, tak táto nemajetková ujma musela žalobkyni vzniknúť už od roku 2015 (t.
j. od prvého vznesenia obvinenia žalobkyni) a nie je možné následky a vznik nemajetkovej ujmy odčleniť

a vymedziť na obdobie od 06.10.2017 do 21.12.2017 (t. j. na obdobie, kedy bola žalobkyňa druhý krát
obvinená). Vo vymedzenom období by bolo možné žalobkyni priznať nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy len v prípade, keď by bol preukázaný vznik nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s
tvrdeným nezákonným rozhodnutím (druhým uznesením o vznesení obvinenia žalobkyni), čo v tomto
konaní preukázané nebolo.

13. Voči rozsudku súdu prvej inštancie, vo vzťahu k výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol, podala
odvolanie žalobkyňa a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p.. Navrhla, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alternatívne,
aby napadnutý rozsudok v zamietajúcom výroku zrušil a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie

konanie. Nesúhlasila s výškou rozsudkom jej priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázala na
to, že v danom prípade bolo nezákonné rozhodnutie vydané 2x, čo pre ňu znamená opakovaný,
viacnásobný zásah do jej práv, v dôsledku ktorého sa nepriaznivá situácia opakovala a eskalovala.
Žalovaná vo svojich vyjadreniach evidentne zľahčuje, bagatelizuje extrémne náročnú situáciu, ktorú
v dôsledku vedenia trestného stíhania prežívala nie raz, ale dva krát. Druhý krát v dôsledku konania

žalovanej, ktorá opakovane miesto zákonného postupu, ktorým malo byť zastavenie trestného stíhania,
vzniesla nezákonné obvinenie. Aj keď predmetom tohto súdneho konania bolo iba samotné napádané
Uznesenie o vznesení obvinenia, je podľa jej názoru nevyhnutné a spravodlivé, aby ho súd posúdil
aj v kontexte na predtým vydané nezákonné rozhodnutia a konanie, ktoré mu predchádzalo. Tým, že
ju žalovaná opakovane nezákonne obvinila zo spáchania trestného činu, napriek skutočnosti, že na to

neboli splnené zákonné podmienky, čím ju poškodila, okrem iného ju vystavila opakovane mediálnemu
lynču. Zotrvala na presvedčení, že žalovaná zodpovedá za samotné rozhodnutie ako aj únik tejto
informácie do médií. Považovala za nesporné, že pokiaľ by toto nezákonné uznesenie nebolo vydané,
médiá by o ňom verejnosť neinformovali, nespustila by sa opätovne masívna vlna medializácie jej osoby.
Uviedla, že média v tom čase informovali o pravdivom skutkovom stave a teda, že bola opakovane

obvinená z obzvlášť závažného zločinu. Médiá v tom čase teda priniesli objektívnu informáciu, pričom
táto ju nesporne poškodzovala. Vydanie nezákonného Uznesenia o vznesení obvinenia bolo priamou
príčinou negatívnej medializácie, priamou príčinou jej psychickej ujmy a celej jej rodiny a priamou
príčinou jej nemožnosti uplatniť sa v pracovnom živote. Nezákonný stav (obvinenie) spôsobila žalovaná
a médiá túto informáciu zverejnili, pričom v tom čase bola na základe rozhodnutia žalovanej pravdivou

(hoci nezákonnou). Preto domáhať sa náhrady ujmy voči vydavateľom a vysielateľom neprichádzalo do
úvahy. Súd prvej inštancie však túto jej argumentáciu neprijal a v odôvodnení uviedol, že nepreukázala
existenciu bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy.
Podčiarkla, že neprípustným a nadmerným informovaním tlačových médií (podľa žalobkyne niektoréčlánky obsahovali celé citácie z uznesení o vznesení obvinenia, z čoho vyplýva, že médiám bolo
umožnené nahliadnuť do trestných spisov, prípadne im boli dané k dispozícii niektoré listiny…..)
žalovaná nerešpektovala a tým porušila princíp prezumcie jej neviny. Zotrvala na tom, že je nesporným

faktom, že predmetné uznesenie médiám neposkytol nik iný ako samotná žalovaná, resp. orgány za
ktoré zodpovedá. Únik takejto informácie nemožno pripísať iba samotnej investigatívnej činnosti a
svedčí len o porušení povinnosti zamestnancov žalovanej, ktoré v rozpore so zákonom toto uznesenie
médiám poskytli. Mala za to, že nie je človeka na Slovensku, ktorý by nepoznal "Y. X.", nie je
namieste túto skutočnosť opomenúť pri posudzovaní závažnosti spôsobenej ujmy. Z uvedeného dôvodu

bola vystavená verejnému pranieru neodborným prezentovaním predčasných právnych a skutkových
záverov najmä z uznesení o vznesení obvinenia. Z toho dôvodu došlo najmä v laickej verejnosti k
nebezpečnému potieraniu rozdielov medzi právoplatne odsúdeným a obvineným, o ktorých vine ešte
rozhodnuté právoplatne nebolo. Považovala za neprípustné, aby ako obvinená alebo ktokoľvek iný
podozrivý ,resp. obžalovaný, bol vo verejných vyhláseniach označovaný za vinného, resp. prezentovaný
v takom zmysle. Nesprávna a predčasná verejná prezentácia skutkových a právnych záverov z

trestného konania môže totiž obvineného nenapraviteľne poškodiť v medziľudských vzťahoch, práci
alebodokoncarozvrátiťjehorodinu.Zastalanázor,žepoprvomzrušeníUzneseniaovzneseníobvinenia
bolo povinnosťou vyšetrovateľky postupovať mimoriadne obozretne, zákonne a dôsledne vzhľadom
na závažnosť celej kauzy a prebiehajúcu negatívnu poškodzujúcu medializáciu obvinených, najmä
žalobkyne. Zo spisu, ktorý žalovaná žiadala pripojiť však vyplýva, že vyšetrovateľka svoje povinnosti

neplnila, postupovala opäť zaujato, nezadovážila žiadne dôkazy v prospech obvinených, vykonané
dôkazy hodnotila nesprávne, vec nesprávne právne posúdila a nechávala sa unášať emóciami. Podľa
názoru žalobkyne konajúci súd pri určení výšky náhrady podcenil význam trvania doby, po ktorú bola
obvinená. V tomto smere mala za to, že do úvahy treba brať skutočnosť, že prvé nezákonné uznesenie
o vznesení obvinenia bolo zrušené Uznesením Generálnej prokuratúry SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava

č. A. C. XX/XX/XXXX-X F. S. XX.XX.XXXX. Vyšetrovateľka tak viedla opakovane trestné konanie až
po vydanie Uznesenia o vznesení obvinenia neprimerane dlhú dobu, počas ktorej žalobkyňa žila v
strese a strachu z pokračovania trestného konania, ktoré napokon aj vyústilo do nezákonného vydania
rozhodnutia. Ďalej namietala, že predložila súdu lekársku správu z roku 2020, z ktorej je zrejmé, že
z dôvodu mimoriadnej psychickej záťaže podstupuje dlhodobo neurologickú liečbu. Spolu so správou

predložila i kompletnú zdravotnú dokumentáciu z neurologickej ambulancie, z ktorej síce vyplynulo,
že zdravotné problémy má žalobkyňa už od roku 2014, avšak od začiatku trestného stíhania voči jej
osobe došlo preukázateľne k jeho rapídnemu zhoršeniu (pri prvom obvinení bola PN jeden rok) a aj
po skončení PN u žalobkyni naďalej pokračoval zhoršený zdravotný stav a bola v neustálej opatere
neurológa aj v rozhodnom období - trvania druhého obvinenia. Preto nesúhlasila so záverom súdu

prvej inštancie, že nepreukázala príčinnú súvislosť medzi zjavným zhoršením jej zdravotného stavu a
vytýkaným nezákonným uznesením. Vzhľadom na vyššie uvedené mala za to, že preukázala zásah do
svojej osobnosti predložením dôkazov, ktoré veľkosť tejto kauzy v celoštátnom (ak nie medzinárodnom)
meradle aj preukázali. Akcentovala, že nik sa jej po zrušení obvinení neospravedlnil a verejná mienka
voči nej ostala vo sfére, že vec bola iba zametená pod koberec. Žiadny trestný čin však nespáchala,

bola poškodená a to opakovane a každé z týchto dvoch rozhodnutí samostatne bolo zrušené z
dôvodu nezákonnosti a každé z týchto rozhodnutí spôsobilo žalobkyni ujmu. Považovala preto za
neprístojné opomínať fakt, že nezákonnému trestnému stíhaniu vystavili nie raz, ale dokonca dva krát.
Suma 300 eur za tak mimoriadne závažný zásah do práv žalobkyne sa preto javí ako neprimerane
nízka. V tejto súvislosti poukázala na to, že podľa ustálenej rozhodovacej činnosti stanovenie výšky

primeraného finančného zadosťučinenia (nemajetkovej ujmy) podlieha úvahe súdu, a je teda v prvom
rade v právomoci všeobecných súdov rozhodovať o výške žiadaného finančného zadosťučinenia. Toto
právo všeobecných súdov však nemôže byť založené na ,,voľnej úvahe“, musí byť odôvodnené a
čo je podstatné nesmie byť prejavom svojvôle, ktorej sa každý orgán verejnej moci a súdy obzvlášť
musia v právnom štáte dôsledne vyvarovať. Vzhľadom na vyššie uvedené uzavrela, že z napadnutého

rozsudku je zrejmé, že súd nezákonne ako určujúce kritérium vzal na zreteľ iba dĺžku súdneho konania
bez ohľadu na väzbu k ostatným kritériám. Hoci súd uviedol, že vzal na zreteľ všetky kritériá, avšak
k ich posúdeniu nie je v rozsudku žiadne odôvodnenie súdu, čo robí tento rozsudok zároveň aj
nezákonným a zmätočným. Súd uvádza, že na nich prihliadol, ale neuvádza k čomu dospel. Následkom
nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia je jeho nepreskúmateľnosť. Súd prvej inštancie sa

žiadnym spôsobom nevysporiadal s faktom, že sa jednalo o obzvlášť závažný zločin a následkami v
osobnej sfére žalobkyne, ktoré preukázala mediálnou analýzou, výpoveďami, lekárskou správou a jej
vlastnou výpoveďou.14. Žalovaná sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne v celom rozsahu pridržala svojho odvolania a
zopakovala v ňom nosnú argumentáciu v odvolaní uvedenú.

15.Odvolacísúd,ktorýbolviazanýrozsahomadôvodmiobochodvolaní(§379,§380C.s.p.),preskúmal
rozsudok súdu prvej, prejednal odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne a ani žalovanej nie sú dôvodné.

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel

k záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu,
na základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na
spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť
alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu

a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

17. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne
vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Dôvody, pre ktoré
žalobe čiastočne vyhovel ( čo do výšky 300 eur), ako aj pre ktoré žalobu vo zvyšku zamietol, riadne

ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj
so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. Keďže v odôvodnení rozhodnutia súd prvej
inštancie zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný
význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní
na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.), odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 387

ods.2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia a na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty,
ktorými reaguje na argumenty žalobkyne a žalovanej uvedené v oboch odvolaniach.

18. K odvolacej argumentácii žalovanej, ktorou namietala správnosť záveru súdu prvej inštancie o

existencii nezákonného rozhodnutia - v prejednávanej veci ide o uznesenie Národnej kriminálnej
agentúry protikorupčnej jednotky, expozitúry F., Národnej kriminálnej agentúry, Prezídia Policajného
zboruovzneseníobvineniaČ.:C.-XXX/NKA-C.-ZA-XXXXzodňa06.10.2017,ktorýmbolovočižalobkyni
vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku
podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písmeno a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1

Trestného zákona, odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít, najmä
na uznesenie NS SR sp. zn. 4MCdo 15/2009 zo dňa 18.10.2009, podľa ktorého "nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je
špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ( rovnako aj podľa predtým
platného zákona č. 58/1969 Zb.). Súdna judikatúra dospela k záveru, že zmyslu právnej úpravy

zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym alebo
nezákonným zásahom štátu voči občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, ak došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť
začaté". "Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (viď aj rozsudok NS SR z 28.6.1993 sp.
zn. 1Cdo 53/93 publikovaný pod č. 72 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR, ročník 1994).
Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného
konania. Od publikovania vyššie označeného judikátu sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila
v tom, že vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby

treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan (poškodený) čin
nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej
začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím (viď uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/133/2018 zo dňa 30.4.2019). V súlade so závermi
tohto uznesenia Najvyšší súd SR rozhodol napr. v rozhodnutiach z 30.3.2011 sp. zn. 3Cdo 194/2010,

z 30.1.2011 sp. zn. 4Cdo 54/2011, z 12.12.2012 sp. zn. 7Cdo 145/2011, z 19.6.2013 sp. zn. 7Cdo
87/2012 a z 19.2.2014 sp. zn. 7MCdo 27/2012. Uvedené rozhodnutia spočívajú na právnych záveroch
zodpovedajúcich názoru Ústavného súdu SR, ktorý v rozhodnutí zo dňa 7.7.2016 sp. zn. I.ÚS 320/2016
konštatoval, že "nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje akonárok náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom o opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania", a ktorý k
tomu v ďalšej časti svojho rozhodnutia dodal, že pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp.

postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní
vyhodnotili pôvodne podozrenie, ale či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Z obsahu spisu
vyplýva, že žalobkyňa v procesnom postavení obvineného podala voči uzneseniu Č.: C.-XXX/NKA-C.-
ZA-XXXX zo dňa 06.10.2017 sťažnosť. Uznesením Krajskej prokuratúry U. F.. XKvXX/XX/XXXX-XXX
zo dňa 21.12.2017 podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku bolo uznesenie vyšetrovateľky Prezídia

PZ, národnej kriminálnej agentúry, národnej protikorupčnej jednotky, expozitúra F. T. Č.: C.-XXX/NKA-
C.-ZA-XXXX zo dňa 06.10.2017, ktorým bolo vznesené obvinenie žalobkyni, zrušené. Uznesením
Krajskej prokuratúry U. F.. XKvXX/XX/XXXX-XXX zo dňa 02.02.2018 bolo trestné stíhanie, ktoré bolo
začaté dňa 10.02.2015 podľa § 215 ods. 1 písmeno b) Trestného poriadku zastavené z dôvodu, že
skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Odvolací súd poukazuje na to, že z
Uznesenia Krajskej prokuratúry U. zn. XKvXX/XX/XXXX-XXX F. S. XX.XX.XXXX vyplýva, že vo veci

rozhodujúca prokurátorka Krajskej prokuratúry v U. vytkla vyšetrovateľovi, že "... vzhľadom na výsledky
doterajšieho dokazovania obvinenej N.. I. S. bolo obvinenie vznesené v rozpore s ustanoveniami § 2
ods. 10, § 206 Trestného poriadku, pretože zistený skutkový stav neodôvodňoval dostatočný záver ,
že trestný čin spáchala určitá osoba." Odvolací súd má teda za to, že odvolacia námietka žalovanej,
že "uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky

zákonné predpoklady, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho
vydaniaexistujúcapravdepodobnosťospáchaníurčitéhoskutkukonkrétnouosobousaneskôrzrôznych
dôvodov nepotvrdila, pričom sa žalobkyňa sa domáhala svojho nároku titulom uznesenia o vznesení
obvinenia, ktoré bolo vydané na základe pokynu dozorujúceho prokurátora ďalej vo veci konať, a
následne aj dozorujúcim prokurátorom zrušené, avšak nie pre nezákonnosť, ale pre nepreukázanú

subjektívnu, ani objektívnu stránku konania", nemôže obstáť už len pre závery vyslovené prokurátorkou
Krajskej prokuratúry v U. ( vid č.l. 92 spisu posledný odsek) nakoľko je z nich nepochybné, že orgány
činné v trestnom konaní vydali v posudzovanom prípade nezákonné rozhodnutie (uznesenie o vznesení
obvinenia) v rozpore s ustanoveniami § 2 ods. 10, § 206 Trestného poriadku. V posudzovanom prípade
súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny

právny predpis pokiaľ ide o jeho záver o existencii nezákonného rozhodnutia. Možno teda spoľahlivo
uzavrieť, že žalobkyňa existenciu nezákonného rozhodnutia, ako primárneho predpokladu pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č.514/2003 Z.z., preukázala. S poukazom na
uvedené vyhodnotil odvolací súd námietku žalovanej ohľadom neexistencie nezákonného rozhodnutia,
ako nedôvodnú.

19. Vo vzťahu k námietke žalovanej, že žalobkyňa svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žiadnym
spôsobom nepreukázala, odvolací súd úvodom konštatuje, že každé trestné konanie negatívne
ovplyvňuje osobný život stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho
rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale len samotný fakt trestného stíhania je záťažou. Už samotné

trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej
povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie nepravdivé. Odvolací súd sa stotožňuje s okresným súdom,
že trestné stíhanie má neodškriepiteľný dopad a dosah na život ktorejkoľvek osoby, má vplyv na
osobnostnú sféru, povesť a jednoznačne spôsobí zmeny v spôsobe života. Žalobkyni sa kládlo za vinu
spáchanie obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237

ods. 1, ods. 4 písmeno a) Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.
Trestné stíhanie trvalo necelené tri mesiace, pričom nebolo nijako preukázané, že dĺžku trestného
stíhania zavinila resp. spôsobila práve žalobkyňa. Pričom treba zdôrazniť, že k vzneseniu obvinenia
došlo opätovne, potom, čo predchádzajúce uznesenie o vznesení obvinenia žalobkyni bolo zrušené.

20. Napokon pokiaľ žalovaná uzavrela, že ak aj žalobkyni vznikla nemajetková ujma, tak táto
nemajetková ujma musela žalobkyni vzniknúť už od roku 2015, teda namietala neexistenciu priamej
príčinnej súvislosti medzi nemajetkovou ujmou žalobkyne a ňou tvrdeným nezákonným rozhodnutím,
odvolací súd konštatuje, že aj táto námietka je nedôvodná. Ide o nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla
žalobkyni v súvislosti s opätovným vznesením obvinenia, ktorý zásah vnímala intenzívnejšie, pretože

očakávala nepokračovanie trestného stíhania voči jej osobe, pričom tieto očakávania sa nenaplnili.

21.Kodvolacejargumentáciižalobkynevovzťahukpreukázaniupríčinnejsúvislosti medzizhoršenímjej
zdravotného stavu a označeným nezákonným rozhodnutím sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňujeso záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v konaní nepreukázala príčinnú súvislosť medzi zjavným
zhoršením jej zdravotného stavu a vytýkaným nezákonným uznesením. Odvolací súd je v zhode so
súdom prvej inštancie, že z kompletnej zdravotnej dokumentácie z neurologickej ambulancie, ktorú

predložila žalobkyňa, vyplynulo, že zdravotné problémy boli u žalobkyne už v roku 2014 a že v
relevantnom období, t.j. október 2017 až december 2017 k zhoršeniu jej zdravotného stavu oproti
predchádzajúcemu obdobiu nedošlo. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancia dospel k správnemu
záveru, že žalobkyňa nepreukázala, by v poradí druhé vznesenie obvinenia malo za následok zhoršenie
jej zdravotného stavu tak, aby bolo možné na túto okolnosť v rámci posúdenia nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy osobitne prihliadnuť, teda nepreukázala už samotnú existenciu vzniku nemajetkovej
ujmy vo sfére jej zdravotného stavu.

22. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala vo
vzťahu k medializácii trestnej veci v masovokomunikačných prostriedkoch existenciu bezprostrednej a
priamej príčinnej súvislosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy.

23. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že neprípustným a nadmerným informovaním tlačových médií žalovaná
nerešpektovala a tým porušila princíp prezumcie jej neviny, pričom za nesporné mala, že predmetné
uznesenie médiám neposkytol nik iný ako samotná žalovaná, odvolací súd uvádza, že uvedené
tvrdenie žalobkyňa nepreukázala. Nadrámec na tomto mieste odvolací súd poukazuje na to, že ustálenú

prax dovolacieho súdu, podľa ktorej poskytovanie informácií o trestných konaniach podľa Trestného
poriadku je úradným postupom, ktorým orgány činné v trestnom konaní vykonávajú zákonom zverenú
kompetenciu za účelom naplnenia ústavnej požiadavky na informovanie verejnosti o svojej činnosti.
Ustanovenia § 6 ods. 1 a 2 Trestného poriadku upravujú kautely pre informovanie verejnosti, z ktorých
orgány činné v trestnom konaní nesmú v konkrétnom prípade vybočiť a tým ohroziť záujmy chránené

uvedenými ustanoveniami. Pokiaľ orgány činné v trestnom konaní tieto zákonom stanovené mantinely
dodržia, potom nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. V opačnom prípade (a za splnenia
ostatných predpokladov) to má za následok vznik nároku na náhradu škody, subsumovateľný pod
nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 26. apríla 2023, sp. zn. 4Cdo/121/2021). V prejednávanej veci však nebola preukázané

skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik nároku na náhradu škody (ujmy) z tohto dôvodu.

24. Vo vzťahu k rozhodovaniu o výške náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie kritéria
odškodnenia určuje ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. (osoba poškodeného, jeho doterajší
život a prostredie; závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť následkov

v súkromnom a pracovnom živote). Tieto kritéria zákon určuje len demonštratívne a striktne neprikazuje
súdu posudzovať ich súbežne. Výšku konkrétnej nemajetkovej ujmy nie je možné stanoviť exaktne a
odôvodniť tak priznanie, resp. nepriznanie každého jedného eura peňažnej náhrady; priznaná suma
by však mala plniť rolu satisfakčnú. Konečná výška náhrady musí vychádzať zo zásady primeranosti,
zodpovedať všeobecnej predstave o spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania

vzťahov medzi stranami.

25. Odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd pri určovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy v
peniazoch postupoval v súlade so zákonom, keď poukázal na všetky relevantné skutočnosti, ktoré
zohľadnil pri určení nemajetkovej ujmy. Pokiaľ žalobkyňa vyčíta prvoinštančnému súdu výšku priznanej

nemajetkovej ujmy, ktorá sa jej javí neprimerane nízka, odvolací súd poukazuje na to, že prvoinštančný
súd správne vysvetlil, aké kritériá vzal do úvahy pri určení výšky nemajetkovej ujmy a týmto záverom
z hľadiska ich správnosti nemožno nič vyčítať. Súd prvej inštancie správne prihliadol na závažnosť
vzniknutej ujmy s prihliadnutím na osobu poškodeného (žalobkyňu), jej doterajší život a prostredie, v
ktorom žila a pracovala, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť

následkov, ktoré vznikli poškodenému (žalobkyni) v súkromnom živote, rodinnom živote, závažnosť
následkov, ktoré jej vznikli v spoločenskom uplatnení. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými i
právnymi závermi súdu prvej inštancie, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia došlo k porušeniu
práva žalobkyne na jeho súkromie ako aj jeho rodinného a pracovného života. Takisto sa stotožnil aj
s priznanou výškou peňažného zadosťučinenia s ohľadom postavenie žalobkyne v spoločnosti, dopad

na jej rodinný život, osobnostnú sféru žalobkyne a jej dobrú povesť. Preto odvolací súd považuje jeho
rozhodnutie v danom smere za správne a vzhľadom na všetky okolnosti určujúce túto výšku, považuje
za primeranú. Odvolací súd mal vzhľadom na vyššie uvedené v zhode so súdom prvej inštancie za to,
že u žalobkyne je daný právny nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy za vedené trestnéstíhanie voči jej osobe v období od 06.10.2017 do 21.12.2017, kedy bolo zrušené uznesenie o vznesení
obvinenia žalobkyni.

26. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

27. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že obsah odvolania žalobkyne ani obsah odvolania
žalovanej nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli
zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového

stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje
rozhodnutie. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1,2
C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení

s § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že žiadna zo strán nemá právo na ich náhradu, keď v ani jedno z odvolaní
nebolo podané dôvodne.

29. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C.s.p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).