Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. september 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Cdo/293/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118203739
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:5118203739.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu X. D., narodeného X. U. XXXX, B. XXXX,
zastúpeného JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s.r.o., so sídlom v Žiline, Národná 17, IČO: 36 848
654, proti žalovanému X. Z., narodeného XX. K. XXXX, V. O., G. XXXX/XX, zastúpeného HUSAR AND
PARTNERS S.R.O., so sídlom v Košiciach, Vojenská 14, IČO: 53 519 141, o nahradenie prejavu vôle,
vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 2C/9/2018, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Žiline z 30. marca 2021 sp. zn. 8Co/143/2020, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie") rozsudkom z 20. júla 2020, č. k. 2C/9/2018-58

nahradil prejav vôle sporových strán smerujúci k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, ktorou predávajúci predáva
podiel 1/60-iny a kupujúci ho kupuje do svojho podielového spoluvlastníctva, a to nehnuteľnosti zapísané
na Okresnom úrade Bytča, katastrálny odbor na LV č. XXXX, v kat. úz. B., ako pozemok reg. C KN, parc.
č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 207 m2, pozemok reg. C KN parc. č. XXX/X, zastavané
plochy a nádvoria o výmere 33 m2, a to za kúpnu cenu podľa V 1238/2017 t. j. 30 eur (slovom tridsať
eur), ktorá je splatná do 15 dní od zápisu vlastníckeho práva na Okresnom úrade Bytča, katastrálny

odbor, v znení viď výroku rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.
1.1. Žalobca sa podanou žalobou k predmetným pozemkom, ktorých je spoluvlastníkom, domáhal
zákonného predkupného práva (v zmysle § 140 Občianskeho zákonníka) nahradením prejavu vôle v
dôsledku jeho porušenia pri prevode spoluvlastníckych podielov predmetných nehnuteľností. Súd prvej
inštancie sporovú vec posudzoval v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka:
Podľa § 140 Obč. zák., ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo,

ibaže ide o prevod blízkej osobe (§ 116, 117). Ak sa spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného
práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov.
Podľa § 116 Obč. zák., blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby
v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú
utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.
Podľa § 117 Obč. zák., stupeň príbuzenstva dvoch osôb sa určuje podľa počtu zrodení, ktorými v

priamom rade pochádza jedna od druhej a v pobočnom rade obidve od najbližšieho spoločného predka.
Podľa § 605 Obč. zák., ak nie je dohodnutá doba, dokedy sa má predaj uskutočniť, musí oprávnená
osoba vyplatiť hnuteľnosť do ôsmich dní, nehnuteľnosť do dvoch mesiacov po ponuke. Ak táto doba
uplynie márne, predkupné právo zanikne. Ponuka sa vykoná ohlásením všetkých podmienok; ak ide o
nehnuteľnosť, musí byť ponuka písomná.
1.2. Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že Q., ktorý ako jeden z dvanástich spoluvlastníkov

nehnuteľností bol povinný ponúknuť svoj podiel ostatným spoluvlastníkom predtým, ako tento odpredal
žalovanému. Q. si svoju povinnosť nesplnil, pričom v tomto konkrétnom prípade sa nejednalo o prevodblízkej osobe v zmysle § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka. Svoj podiel v 1/60 ako to vyplýva aj z
pripojených LV, priamo odpredal žalovanému X. Z.. Bol to Q. Q., ktorý mal povinnosť oznámiť ostatným
jedenástim spoluvlastníkom či majú záujem využiť svoje predkupné právo na získanie podielov tejto

nehnuteľnosti. Aj z čestného vyhlásenia Q. Q. vyplýva, že tento svoj podiel prevádzal žalovanému
s tým, že bol uvedený do omylu a neponúkol svoj podiel ostatným spoluvlastníkom na odkúpenie
podľa zákona. Súd zistil, že žalovaný bol spoluvlastníkom nehnuteľnostiam v podiele 1/60. Obranu
žalovaného vzhľadom na nesplnenú ponukovú povinnosť súd prvej inštancie nepovažoval za účinnú.
Námietku žalovaného, že nemožno prevádzať podiel v 1/60, lebo tento treba rozrátať medzi ostatných

spoluvlastníkov, súd prvej inštancie nepovažoval za správnu. V zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP
súd priznal úspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „odvolací súd"), na odvolanie žalovaného rozsudkom z 30. marca 2021
sp. zn. 8Co/143/2020 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol a
žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania.

2.1. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania žalovaného a celého obsahu
spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku. Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový
stav, ktorý bol súdom prvej inštancie zistený správne, z ktorého dôvodu nepovažoval za potrebné a
účelné na prejednanie odvolania nariaďovať pojednávanie, keď si to nevyžadoval ani dôležitý verejný

záujem (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym posúdením veci súdom
prvej inštancie, keď súd prvej inštancie síce aplikoval správny právny predpis, tento však nesprávne
interpretoval. Zo súdom prvej inštancie zisteného a ustáleného skutkového stavu bolo preukázané,
že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX ako
pozemok registra C KN parc. č. XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 207 m2, C KN parc. č.

XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 33 m2, obec a kat. úz. B., okres Bytča v podiele 1/60. Z
predmetného listu vlastníctva vyplýva tiež, že okrem žalobcu a žalovaného v čase podania žaloby boli
ako podieloví spoluvlastníci predmetných nehnuteľností evidovaní U. Q., zomr. XX. XX. XXXX, bytom
B. v podiele 1/60, U. Q., zomr. XX. XX. XXXX, bytom B. XXXX v podiele 1/60, P. Q., bytom B. XXXX
v podiele 1/120, O. Q., bytom B. XXXX v podiele 1/120, A. Q., bytom B. XXXX v podiele 1/240, U. Q.,

bytom B. XXXX v podiele 1/240, E. Q., bytom B. XXXX v podiele 1/240, U. V., bytom B. XXXX v podiele
1/240 a X. V., zomr. XX. XX. XXXX, bytom B. XXX v podiele 3/4. Výpisom z uvedeného listu vlastníctva
a kópie kúpnej zmluvy zavkladovanej do katastra nehnuteľností pod č. V 1238/2017 bolo preukázané,
že predmetnou kúpnou zmluvou uzatvorenou 16. augusta 2017 previedol Q. Q., bytom O. svoj podiel
1/60 na KN - E parcele č. XXXX - orná pôda o výmere 182 m2, evidovanej na liste vlastníctva č. XXXX,

kat. úz. B., na žalovaného. Z uvedenej parcely boli geometrickým plánom č. 36418897-32/2015 z 25.
februára 2015 vypracovaného Y. S. pod č. R-69/2015 vytvorené pozemky registra C KN parc. č. XXX/X
a XXX/X. Uvedené skutočnosti neboli medzi stranami konania sporné, rovnako tak nebolo sporné, že Q.
Q. pred prevodom svojho spoluvlastníckeho podielu na uvedených nehnuteľnostiach neurobil ponuku
na odkúpenie podielu ostatným podielovým spoluvlastníkom. Sporná bola výzva žalobcu adresovaná

žalovanému na odpredaj spoluvlastníckeho podielu podľa § 603 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj
rozsah, v akom sa žalobca ako opomenutý podielový spoluvlastník mohol domáhať vykúpenia podielu,
pri prevode ktorého došlo k porušeniu predkupného práva, voči jeho nadobúdateľovi.
2.2. Predmetom konania je zákonné predkupné právo upravené ustanovením § 140 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné

právo, ibaže ide o prevod blízkej osoby (§ 116, 117). Ak sa spoluvlastníci nedohodnú o výkone
predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov. Pretože ustanovenia
o spoluvlastníctve neobsahujú podrobnejšiu úpravu práv a povinností zo zákonného predkupného
právneho vzťahu, ktorý má vecno-právny charakter, vychádza sa z analogickej aplikácie právnej úpravy
predkupného práva, a to z ustanovení o zmluvnom predkupnom práve, ktoré sú obsahom a účelom

najbližšie predkupnému právnemu vzťahu spoluvlastníkov. So svojim spoluvlastníckym podielom môže
každý spoluvlastník nakladať podobne ako vlastník so svojou vecou. Jeho zmluvná voľnosť je
však obmedzená opätovným zakotvením predkupného práva (§ 140) do Občianskeho zákonníka (s
účinnosťou od 01. 01. 1992). Z neho vyplýva, že ak niektorý zo spoluvlastníkov chce svoj spoluvlastnícky
podiel previesť na cudzie osoby alebo na jedného spoluvlastníkov, musí ho najskôr ponúknuť na kúpu

všetkým ostatným spoluvlastníkom (nielen niektorému z nich). Výnimkou je len prípad, keď spoluvlastník
prevádza svoj podiel blízkej osobe. Ak sa spoluvlastníci nedohodnú na výkone predkupného práva
(napr. aj tak, že spoluvlastnícky podiel odkúpi len jeden z nich), sú oprávnení vykúpiť podiel pomerne,
podľa veľkosti podielov. Oprávnený spoluvlastník z predkupného práva má pri porušení povinnosti zostrany povinného spoluvlastníka na výber tri zákonné možnosti. Môže sa domáhať buď vyslovenia
relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu zo spoluvlastníctva na tretiu osobu alebo sa môže voči
nadobúdateľovi (tretej osobe) domáhať, aby mu predaný spoluvlastnícky podiel ponúkol za rovnakých

podmienok, za ktorých ich kúpil od povinnej osoby. Ak tak nadobúdateľ dobrovoľne neurobí, môže sa
domáhať na súde vydania rozhodnutia, ktorým sa pri kúpe nahradí prejav vôle nadobúdateľa (229 CSP).
Treťou možnosťou je, že si ponechá predkupné právo, ktoré však začne pôsobiť až voči nadobúdateľovi.
2.3. Vychádzajúc z ustanovenia § 140 vety druhej Občianskeho zákonníka sa každý spoluvlastník
môže domáhať uplatnenia vybraného nároku výlučne v rozsahu takej veľkosti, ktorá pripadá pomerne

na veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu. To znamená, že ak má záujem jeden spoluvlastník o celý
prevedený podiel (nad rozsah, ktorý zodpovedá v pomere k ostatným podielom jeho spoluvlastníckemu
podielu), musia s tým vysloviť súhlas ostatní podieloví spoluvlastníci, inak je oprávnený požadovať iba
to, čo pripadá pomerne na jeho podiel. Ak takejto dohody medzi dotknutými spoluvlastníkmi niet, nároky
z porušenia predkupného práva sú determinované veľkosťou spoluvlastníckeho podielu, t. j. každý
spoluvlastník pri porušení predkupného práva môže uplatňovať svoje nároky iba v rozsahu veľkosti

svojho podielu, inak by neprípustným spôsobom zasiahol do práv, resp. právom chránených záujmov
ostatných spoluvlastníkov. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci porušil podielový
spoluvlastník Q. Q. povinnosť ponúknuť svoj spoluvlastnícky podiel (1/60) ku kúpe ostatným (desiatim)
spoluvlastníkom a tento previedol na tretiu osobu (nie na osobu blízku). Žalobca sa podanou žalobou
domáhal nahradenia prejavu vôle žalovaného s uzavretím kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalovaný

prevedie podiel 1/60, t. j. celý podiel, ktorý nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo 16. augusta 2017,
ktorejvkladdokatastranehnuteľnostíbolpovolenýpodV1238/2017dňa27.novembra2017,nažalobcu
za podmienok ako boli určené v kúpnej zmluve.
2.4. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 91/2008, na ktoré poukazoval i žalovaný v
priebehu konania, za nesprávny je potrebné považovať názor, že v prípade ak spoluvlastník, ktorý svoj

nárok z porušenia predkupného práva neuplatnil, tak ďalší dotknutý spoluvlastník, ktorého predkupné
právo bolo porušené sa môže domáhať uplatnenia svojho predkupného práva aj nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu, t. j. celého podielu zodpovedajúceho predmetu prevodu. Správnym je
názor, podľa ktorého môže tento ďalší spoluvlastník uplatňovať nárok len na pomernú časť podielov
podľa veľkosti svojho vlastného spoluvlastníckeho podielu. Tento spoluvlastník sa v prípade porušenia

predkupného práva, nemôže bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi o výkone predkupného práva
domáhať prevodu celého podielu, pokiaľ ostatní spoluvlastníci zostávajú pasívni v obrane svojich
práv. Mlčanie a pasivita nemôže v žiadnom prípade znamenať súhlas, preto má spoluvlastník, ktorý
sa domáha svojho nároku, právo len na pomernú časť podielu a nadobúdateľovi pripadá len taký
spoluvlastnícky podiel, ktorý by inak patril tým spoluvlastníkom (spoluvlastníkovi), ktorí by sa prevodu

nedomáhali. Z toho vyplýva, že tento aktívny spoluvlastník má právo vykúpiť kúpnou zmluvou prevedené
spoluvlastnícke podiely len pomerne, teda z každého predaného spoluvlastníckeho podielu len jeho časť
pripadajúcu na jeho podiel v pomere k dielom ostatných spoluvlastníkov.
2.5. Odvolací súd sa s vyššie uvedeným názorom dovolacieho súdu stotožnil. Dodal, že dotknutí
podieloví spoluvlastníci sa musia v každom prípade dohodnúť o výkone predkupného práva, ak sa

chcú odchýliť od základného pravidla o pomernom uplatňovaní nárokov z predkupného práva, resp.
nárokov z jeho porušenia. To znamená, že ak má záujem jeden spoluvlastník o celý prevedený podiel
(nad rozsah, ktorý zodpovedá v pomere k ostatným podielom jeho spoluvlastníckeho podielu) musia
s tým vysloviť súhlas ostatní podieloví spoluvlastníci; inak je oprávnený požadovať iba to, čo pripadá
pomerne na jeho podiel. Vzhľadom na uvedené považoval odvolací súd záver okresného súdu ohľadom

celého nadobudnutého spoluvlastníckeho podielu za právne nesprávny. S poukazom na vyššie uvedenú
argumentáciu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil a žalobu
žalobcu zamietol. Odvolací súd poznamenal, že žalobe žalobcu nebolo v tomto prípade podľa názoru
odvolacieho súdu možné vyhovieť ani čiastočne. Lebo súd pri svojom rozhodovaní je viazaný návrhom
a ustanovením § 44 Občianskeho zákonníka, kedy návrh čo do jeho podstatných náležitostí môže prijať,

a teda mu vyhovieť alebo tento zamietnuť. Predmet kúpnej zmluvy je nesporne podstatnou náležitosťou,
do ktorej súd nie je oprávnený zasahovať. O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd v zmysle
§ 255 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, jeho prípustnosť odôvodnil § 420

písm. f) a § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP. Žalobca navrhol zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne ho zmeniť a žalobe vyhovieť.
3.1. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) odôvodnil tým, že odvolací súd nedostatočne zistil skutkový
stav, nevykonal navrhnuté dôkazy a nedostatočne odôvodnil rozsudok. Dovolateľ v podstate namieta,že nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom je porušením jeho práva na súdnu ochranu
i porušením práva vlastniť majetok. Odvolací súd síce požaduje dohodu spoluvlastníkov o výkone
predkupného práva, avšak neberie v úvahu, že traja z nich už zomreli (Q. U. a U. a X. V.), a tak

dohoda s nimi je vylúčená. Dovolateľ zotrval na právnom názore, že mal právo požadovať prevod celého
podielu (1/60). K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f) dovolateľ citoval niektoré časti z viacerých
rozhodnutí ústavného i dovolacieho súdu.
3.2 K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP dovolateľ v dovolaní neuvádza
žiadnu argumentáciu; tento dovolací dôvod v dovolaní neodôvodnil.

4. Žalovaný považoval rozhodnutie odvolacieho súdu za správne a riadne odôvodnené. S tvrdením o
úmrtíniektorýchspoluvlastníkovprichádzadovolateľažvdovolacomkonaní,ajkeďtítomalizomrieťešte
pred začatím sporu. Ich smrť nemala dopad na správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, lebo žalobca
mohol dohodu uzavrieť s ich právnymi nástupcami. Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod v zmysle
§ 420 písm. f) CSP nie je dôvodný. Žalobca v dovolaní nevymedzil žiadnu právnu otázku zmysle § 421

ods. 1 písm. a), b), c) CSP ani neuviedol v čom má spočívať nesprávnosť právneho posúdenia veci
odvolacím súdom. Žalovaný navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol a priznal mu náhradu trov
dovolacieho konania. Dovolateľ na stanovisko žalovaného nereagoval.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§

427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru,
že dovolanie treba odmietnuť. Na odôvodnenie uvedeného záveru dovolací súd uvádza nasledovné:

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným
spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade
je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných

prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a
slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním" a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z
akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán,

ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými
podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť
výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho;
namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho

konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

11. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací
súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený

preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v
dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto
nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, aniprieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového
stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v
zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom tak ako ho zistil odvolací súd a jeho prieskum skutkových

zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho
zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a
posúdiť či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.), a či konajúcimi súdmi
prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel

zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri dovolacom dôvode (vade
zmätočnosti) v zmysle § 420 písm. f) CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 CSP.

12. V dôsledku viazanosti dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dovolací súd neprejednáva (ex officio)
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod; ide o posilnenie
dispozičného princípu v dovolacom konaní (deetatizáciu dovolania), pri plnom rešpektovaní autonómie

a zodpovednosti dovolateľa, pri rozhodovaní o tom, či podá dovolanie, aký dovolací dôvod uplatní a
akým spôsobom ho vymedzí. S tým súvisí aj procesná pasivita dovolacieho súdu, ktorý pri prípadných
vadách dovolania tieto pri riadnom zastúpení dovolateľa nenapráva.

13. Dovolací súd konštatuje aj to, že dovolacie konanie má od účinnosti Civilného sporového poriadku

povahu typického „advokátskeho procesu", a to nielen vzhľadom na znenie sporového poriadku.
Spracovaniu dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát, dovolateľ, ktorý má
vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ale aj zamestnanec dovolateľa, ktorý je právnická osoba
nevyhnutne venovať zvýšenú pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou
úpravou podstatne rigoróznejší a odborne náročnejší. Z hľadiska posúdenia prípustnosti dovolania je

teda podstatné správne vymedzenie dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až
§ 435 CSP), a to v nadväznosti na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.
Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,
nemožno dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v
dovolacom konaní.

14. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým

spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

15. Žalobca vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého

dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
15.1. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným

výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej voľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
15.2. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce

je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (3Cdo/41/2017,
3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017).15.3. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú
a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

15.4. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a
ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených
so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu,

právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v
konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio
iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

16. Dovolacísúdcezprizmuvdovolaníuplatnenýchdovolacíchnámietokskúmal,čidošlokdovolateľom

namietanej procesnej vade. Žalobca vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP
namieta okrem iného aj to, že odvolací súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a nevykonal navrhnuté
dôkazy. Dovolateľ však tieto námietky bližšie nekonkretizoval. Nie je tak zrejmé aké konkrétne návrhy
na dokazovanie má dovolateľ na mysli a čo mali navrhnuté dôkazy preukazovať. Napokon nie je jasné, v
čom dovolateľ vymedzuje deficit zisteného skutkového stavu. Na tomto mieste dovolací súd uvádza, že

obsah spisu neprezrádza, aby dovolateľ v odvolacom konaní navrhoval vykonať konkrétne dôkazy alebo
aby tu bola potreba nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) pre prípadné doplnenie
dokazovania a ustálenia skutkového stavu veci inak ako ho zistil súd prvej inštancie. Naopak odvolací
súd sa stotožnil so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie, ktorý považoval za postačujúci
pre svoje rozhodnutie a z neho pri rozhodovaní vychádzal nepovažujúc za potrebné opakovať alebo

doplniť dokazovanie (viď bod 7 a 9 rozsudku odvolacieho súdu). Nie je prípustné, aby dovolací dôvod
bol vymedzený dovolateľom s odkazom na jeho skoršie podania pred prvostupňovým alebo odvolacím
súdom (§ 433 CSP).
16.1. Dovolací súd považuje za potrebné opakovane zdôrazniť, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací

súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v
dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto
nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani

prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
16.2. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a
druhej inštancie ako skutkové súdy a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým
stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní
skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V

rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté
rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP,

avšak dovolací dôvod takto dovolateľom vymedzený nebol.
16.3. Nedostatočne zistený skutkový stav veci, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov
alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
považované za vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017,
3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2018, 3Cdo/94/2018, 6Cdo/69/2020, 9Cdo/209/2020). Pri

posudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný súd (II. ÚS 465/2017) k záveru o jeho
ústavnej neudržateľnosti.
16.4. Súd prvej inštancie aj odvolací súd vytvorili dostatočný priestor žalobcovi, aby mohol naplniť
povinnosť predniesť rozhodné tvrdenia a v nadväznosti na tieto i naplniť povinnosť označiť dôkazy na
preukázanie týchto tvrdení. Žalobca uvedené procesné práva i povinnosti pred súdmi realizoval.

17. Pokiaľ dovolateľ odvolaciemu súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci (napr. v otázke
či spoluvlastník pri porušení predkupného práva môže požadovať svoje nároky iba v rozsahu
veľkosti svojho podielu; či a kto môže po zomrelom spoluvlastníkovi uzavrieť dohodu o uplatnenípredkupného práva) dovolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa ustálenej judikatúry najvyššieho
súdu ale nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti uvedenú v § 420 písm.
f) CSP (R 24/2017, 1Cdo/202/2017, 2Cdo/101/2017, 3Cdo/94/2017, 4Cdo/47/2017, 5Cdo/145/2016,
7Cdo/113/2017, 8Cdo/76/2018). V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6.
marca 2019 sp. zn. I. ÚS 61/2019 aj v právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje CSP, je opodstatnený

názor, podľa ktorého nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm.
f) CSP. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia procesných
oprávnenísastraneneznemožňujeprávnymposúdením(viďR54/2012a1Cdo/62/2010,2Cdo/97/2010,
3Cdo/53/2011, 4Cdo/68/2011, 5Cdo/44/2011, 6Cdo/41/2011, 7Cdo/26/2010). Skutočnosť, že dovolateľ
má odlišný právny názor než konajúci odvolací súd, bez ďalšieho nezakladá ním tvrdenú vadu
v zmysle § 420 písm. f) CSP. Sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté

spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri
právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 420 písm. f) CSP
(9Cdo/248/2021, 9Cdo/73/2020, 9Cdo/121/2020). Napokon je potrebné uviesť i to, že pri posudzovaní
splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy
dospeli, nie je právne relevantná, lebo prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania

v zmysle § 420 písm. f) CSP nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť,
že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

18. Dovolateľ vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namieta

nepreskúmateľnosť žalobu zamietajúceho rozsudku odvolacieho súdu.
18.1. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v
rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia
zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo
odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na

spravodlivýproces(pozrinapr.GarciaRuizv.Španielsko,Vetrenkov.Moldavsko,Kraskav.Švajčiarsko).
18.2. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami
strany sporu. Za predpokladu, že ide o rozhodné závery, na ktorých stojí súdne rozhodnutie, keďže sa
nevyžaduje odpoveď na každú vznesenú námietku. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej

strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách
rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať
protirozhodnutiusúduvrámcivyužitiaprípadnýchriadnychalebomimoriadnychopravnýchprostriedkov.
Ak je nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne
konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

18.3. Podľa dovolacieho súdu, odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,
ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zamietnutí žaloby; odvolací súd konštatoval správnosť a úplnosť
zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, správnosť na vec ním aplikovaných právnych
noriem (§ 116, § 117, § 140, § 605 Občianskeho zákonníka), ktoré však súd prvej inštancie nesprávne
interpretoval (vyložil). Odvolací súd preto v odôvodnení rozsudku jasne, zrozumiteľne a presvedčivým

spôsobomzdôvodnilpodľanehosprávnuinterpretáciunavecaplikovanýchnoriemtak,že:„Vychádzajúc
z ustanovenia § 140 vety druhej Občianskeho zákonníka sa každý spoluvlastník môže domáhať
uplatnenia vybraného nároku výlučne v rozsahu takej veľkosti, ktorá pripadá pomerne na veľkosť
jeho spoluvlastníckeho podielu. To znamená, že ak má záujem jeden spoluvlastník o celý prevedený
podiel (nad rozsah, ktorý zodpovedá v pomere k ostatným podielom jeho spoluvlastníckemu podielu),

musia s tým vysloviť súhlas ostatní podieloví spoluvlastníci, inak je oprávnený požadovať iba to, čo
pripadá pomerne na jeho podiel. Ak takejto dohody medzi dotknutými spoluvlastníkmi niet, nároky
z porušenia predkupného práva sú determinované veľkosťou spoluvlastníckeho podielu, t. j. každý
spoluvlastník pri porušení predkupného práva môže uplatňovať svoje nároky iba v rozsahu veľkostisvojho podielu, inak by neprípustným spôsobom zasiahol do práv, resp. právom chránených záujmov
ostatných spoluvlastníkov. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanej veci porušil podielový
spoluvlastník Q. povinnosť ponúknuť svoj spoluvlastnícky podiel (1/60) ku kúpe ostatným (desiatim)

spoluvlastníkom a tento previedol na tretiu osobu (nie na osobu blízku). Žalobca sa podanou žalobou
domáhal nahradenia prejavu vôle žalovaného s uzavretím kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalovaný
prevedie podiel 1/60, t. j. celý podiel, ktorý nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo 16. augusta 2017,
ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený pod V 1238/2017 dňa 27. novembra 2017, na
žalobcu za podmienok ako boli určené v kúpnej zmluve." Túto interpretáciu právnych noriem odvolací

súd opiera aj o judikatúru dovolacieho súdu reprezentovanú rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Cdo/91/2008, na ktorú mohol žalobca reagovať už pred súdom prvej inštancie, keďže na ňu žalovaný
poukazoval v priebehu prvostupňového konania (viď č.l. 25 -26 súdneho spisu), v zmysle ktorej: .... „za
nesprávny je potrebné považovať názor, že v prípade ak spoluvlastník, ktorý svoj nárok z porušenia
predkupného práva neuplatnil, tak ďalší dotknutý spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené
samôžedomáhaťuplatneniasvojhopredkupnéhoprávaajnadrozsahsvojhospoluvlastníckehopodielu,

t. j. celého podielu zodpovedajúceho predmetu prevodu. Správnym je názor, podľa ktorého môže tento
ďalší spoluvlastník uplatňovať nárok len na pomernú časť podielov podľa veľkosti svojho vlastného
spoluvlastníckeho podielu. Tento spoluvlastník sa v prípade porušenia predkupného práva, nemôže bez
dohody s ostatnými spoluvlastníkmi o výkone predkupného práva domáhať prevodu celého podielu,
pokiaľ ostatní spoluvlastníci zostávajú pasívni v obrane svojich práv. Mlčanie a pasivita nemôže v

žiadnom prípade znamenať súhlas, preto má spoluvlastník, ktorý sa domáha svojho nároku, právo len
na pomernú časť podielu a nadobúdateľovi pripadá len taký spoluvlastnícky podiel, ktorý by inak patril
tým spoluvlastníkom (spoluvlastníkovi), ktorí by sa prevodu nedomáhali. Z toho vyplýva, že tento aktívny
spoluvlastník má právo vykúpiť kúpnou zmluvou prevedené spoluvlastnícke podiely len pomerne, teda
z každého predaného spoluvlastníckeho podielu len jeho časť pripadajúcu na jeho podiel v pomere k

dielom ostatných spoluvlastníkov. (viď bod 14 a 16 rozsudku odvolacieho súdu). Dovolací súd nezdieľa
názor dovolateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudku odvolacím súdom. Závery odvolacieho súdu
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý (riadny) proces. Pritom správnosťou právneho posúdenia veci odvolacím súdom dovolací
súd pri dovolacom dôvode v zmysle § 420 písm. f) CSP sa nemal možnosť zaoberať. Dovolateľ mal

možnosť prípadnú nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom v plnom rozsahu namietať
pri dovolacom dôvode v zmysle § 421 CSP, čo však nevyužil. Dovolací súd dáva do pozornosti zásadu,
ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" (práva patria len bdelým
- pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a
výkon svojich práv, a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou

a predvídavosťou. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Žalobca tak neopodstatnene
namietal existenciu vady v zmysle § 420 písm. f) CSP.

19. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 420

písm. f) CSP prípustné, preto dovolanie v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

20. Dovolateľ prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a), b),
c) CSP. Tieto dovolacie dôvody v dovolaní nevymedzil ani neodôvodnil.
20.1. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
20.2. Právnym posúdením veci treba považovať činnosť súdu spočívajúcu v podradení zisteného
skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach

účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris). Ich riešeniu
predchádza riešenie skutkových otázok (questio facti), teda zistenie skutkového stavu. Právne
posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa
právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá alebo správne určenú právnu normu nesprávne
vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávne právne posúdenie veci

nemožno preto vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu. Ani sama polemika
s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo jednoduché spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho
súdu, či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú
kritériám uvedeným v § 432 ods. 2 CSP.20.3. Okrem toho nevyhnutným predpokladom, aby dovolací súd mohol posúdiť prípustnosť dovolania
v zmysle § 421 ods. 1 CSP je, že dovolateľ uvedie právnu (nie skutkovú) otázku, ktorú odvolací súd
riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Otázka relevantná v zmysle § 421

ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní a to jasným, určitým a zrozumiteľným
spôsobom. Inak dovolací súd nemá možnosť posúdiť či ide skutočne o právnu otázku, či ide o právnu
otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a či sú splnené osobitné podmienky uvedené
v jednotlivých prípadoch, v ktorých citované ustanovenie dovolanie pripúšťa.
20.4. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a) CSP, je charakteristický „odklon"

jej riešenia odvolacím súdom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu o situáciu, v
ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej otázky, odvolací
súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu". Dovolací
súd vo svojej súdno-aplikačnej (judikatórnej) činnosti k tomu už v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/6/2017
(podobne tiež v rozhodnutiach sp. zn. 2Cdo/203/2016, 3Cdo/235/2016, 4Cdo/95/2017, 6Cdo/123/2017,
7Cdo/140/2017, 9Cdo/315/2020, 9Cdo/2/2021) uviedol, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa opiera o

§ 421 ods. 1 písm. a) CSP, dovolateľ by mal: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom
a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo
rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo
od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne
riešená. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu, i keby bola

prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska
tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou nastolená
jasným, zrozumiteľným a nepochybným spôsobom. Dovolací súd je viazaný len tým, ako dovolateľ
právnu otázku nastolí.
20.5. V zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená. V dovolaní podanom z tohto dôvodu by mal dovolateľ tvrdiť, že právna otázka nebola v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1
písm. c) CSP je relevantná právna otázka, pri riešení ktorej sa v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

vyskytla nejednotnosť navonok prejavená v prijatí odlišných právnych názorov. Ide teda o otázku, ktorú
uždovolacísúdriešil,avšakprávnenázorydovolacíchsenátovsaešteneustálili(nepredstavujúustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu).
20.6. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 CSP, nevymedzí
právnu otázku, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú

vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach;
ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia právnej
otázky nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych
otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať" aktivitu
dovolateľa; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací

prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho
konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová
S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár,
Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382).
20.7. V preskúmavanej veci dovolateľ zastúpený kvalifikovaným zástupcom (advokátkou) v zmysle

§ 429 ods. 1 CSP dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP obsahovo nevymedzil
spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP. Dovolací súd z dovolania nedokázal k týmto dovolacím
dôvodom identifikovať žiadnu obsahovú argumentáciu dotýkajúcu sa najmä právnej otázky a označenia
príslušných rozhodnutí dovolacieho súdu. Za takej procesnej situácie dovolací súd nemohol pristúpiť k
posudzovaniu procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili súd prvej inštancie a

odvolací súd. Žiada sa pripomenúť, že v dôsledku viazanosti dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) dovolací
súd neprejednáva (ex officio) dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatnený
dovolací dôvod. S tým súvisí aj procesná pasivita dovolacieho súdu, ktorý pri prípadných vadách
dovolania tieto pri riadnom zastúpení dovolateľa nenapráva.

21. Z týchto dôvodov dovolací súd dovolanie žalobcu, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie
veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, odmietol podľa § 447 písm. f) CSP ako dovolanie, v
ktorom dovolací dôvod nie je vymedzený spôsobom uvedeným v § 431 až § 435 CSP.22. O náhrade trov dovolacieho konania dovolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s §
453 ods. 1 CSP a úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP

súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

23. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.