Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. október 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/24/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121010391

Dátum vydania rozhodnutia: 04. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Dubňanský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8121010391.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Dubňanského a sudcov JUDr.
Jaroslava Bugeľa a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., L.LM., MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa 04.
októbra 2023, v trestnej veci obž. A. B. pre zločin sexuálne zneužívanie podľa § 201 ods. 1 Tr. zákona, o

odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/18/2021 zo dňa 10. februára
2023 takto

r o z h o d o l :

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX v A.,
bytom ul. C. XXX/XX,
D. A.

u k l a d á :

Podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/ Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného

zákona trest odňatia slobody v trvaní 3 (troch) rokov.

Podľa§51ods.1Tr.zákonaspoužitím§49ods.1Tr.zákonavýkontrestuodňatiaslobodypodmienečne
odkladá a ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona u r č u j e skúšobnú dobu na 5 (päť) rokov.

Podľa § 51 ods. 4 písm. a/ Tr. zákona povinnosť nepribližovať sa k poškodeným E. E., nar. XX.XX.XXXX

a F. E., nar. XX.XX.XXXX na vzdialenosť menšiu ako päť metrov a nezdržiavať sa v blízkosti ich obydlia.

Podľa § 51 ods. 4 písm. j/ Tr. zákona povinnosť podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii alebo
zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v o d n e n i eRozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/18/2021 zo dňa 10. februára 2023 bol obžalovaný A.
B. uznaný za vinného zo zločinu sexuálne zneužívanie podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona, na tom

skutkovom základe, že

v presne nezistenom dni a čase v období letných mesiacov roku 2018 v G. na adrese H. č. 17 pred
spaním, najmenej dvakrát svojím jazykom oblízal pery mal. V. V., nar. XX. XX. XXXX, dotýkal sa jej
genitálií tak, že z prednej časti dal ruku do pyžama a chytil jej zadok, trikrát jej strkal prst do vagíny,

hladkal jej prsia i genitálie a tiež najmenej jedenkrát sa dotýkal genitálií aj mal. F., nar. XX. XX. XXXX,
strkal jej prst do vagíny a chytal ju za prsia a to aj napriek tomu, že mal vedomosť o tom, že maloleté
E. a F.. E. v tom čase nedovŕšili pätnásty rok svojho života.

Za uvedené konanie bol obžalovanému podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j/
Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody na 5 (päť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona okresný súd obžalovaného zaradil na výkon uloženého
trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení obžalovaný odvolanie, ktoré bližšie písomne

nezdôvodnil.

Na základe takto podaného odvolania krajský súd v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na chyby, ktoré

neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

Krajský súd po preskúmaní predloženého spisového materiálu konštatuje, že súd prvého stupňa
na hlavných pojednávaniach vykonal celé do úvahy prichádzajúce dokazovanie týkajúce sa skutku

uvedeného v obžalobe prokurátora a boli vykonané dôkazy v rozsahu potrebnom na náležité zistenie
a ustálenie skutkového stavu veci a to zákonným spôsobom, pričom žiadna z procesných strán sa
vykonaniaďalšiehodokazovaniaanivodvolacomkonanínedomáhala.Ztaktoprocesnezabezpečených
dôkazov následne okresný súd vyvodil skutkové okolnosti, tak ako sú uvedené vo výroku napadnutého
rozsudku, pričom tieto majú oporu vo výsledkoch dokazovania. Prvostupňový súd vyhodnotil dôkazy

v súlade so zásadou uvedenou v § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Krajský súd považuje tieto skutkové
zistenia za správne, s nimi sa stotožnil a keďže súd prvého stupňa v odôvodnení svojich rozhodnutí
podrobne rozviedol jednotlivé dôkazy, z ktorých pri ustálení skutkového stavu vychádzal, odvolací súd
na toto rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu odkazuje.

Krajský súd konštatuje, že prípravné konanie bolo vykonané procesným spôsobom a dôkazy boli
zaobstarané v dostatočnom rozsahu odôvodňujúcim podanie obžaloby. Súd prvého stupňa sa s týmito
dôkazmi vysporiadal v celom rozsahu a to aj s prihliadnutím na návrhy procesných strán.

Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak

priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť bezpečný
záver, že obžalovaný spáchal skutok, ktorý mu bol obžalobou kladený za vinu. Úplnosť vykonaných
dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný základ na záverečnú myšlienkovú činnosť aj
odvolacieho súdu, ktorá spočívala v zhodnotení dôkazov v zmysle uvedených zásad vyplývajúcich z §
2 ods. 12 Trestného poriadku a na vytvorenie záverov o tom, či, ako a k akému skutku došlo. Z obsahu

odôvodnenia rozsudku vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov neodporuje základným princípom
logického myslenia.

Vychádzajúczdôkazovvykonanýchvkonanípredprvostupňovýmsúdomajkrajskýsúddospelknázoru,
že výrok o vine obžalovaného je možné ustáliť na základe výpovedí oboch maloletých poškodených

dievčat, ktoré o jeho správaní spôsobom primeraným ich veku vypovedali v prípravnom konaní. Ako
to podrobne uvádza okresný súd vo svojom odôvodnení, maloletá E. presne opísala koľkokrát a kde
sa jej obžalovaný dotýkal a to na prsiach, na ústach a na „pišuli“, kedy jej dvakrát jazykom oblizoval
pery, chytal ju rukou za zadok a tiež sa jej trikrát dotýkal v rozkroku, kedy zakaždým jej strkal prstydo vagíny. Tiež ju hladkal po prsiach a na vagíne. Maloletá F. tiež vypovedala, že jej obžalovaný
(dedo A., ako ho ona volala) strčil prst do vagíny a chytal ju za prsia (pričom chytanie za prsia súd
prvého stupňa v zmysle jej výpovede doplnil do skutkovej vety výrokovej časti napadnutého rozsudku).

Z výpovedí oboch maloletých dievčat vyplynulo, že obžalovaný sa ich dotýkal na intímnych miestach,
pričom tieto dotyky tak, ako ich obe dievčatá opísali nemali náhodný charakter pri hre, ako sa to snažil
zľahčovať obžalovaný. Ich charakter a intenzita svedčia o zámere obžalovaného takto konať s cieľom
svojho sexuálneho uspokojenia. Vo vzťahu k týmto výpovediam oboch maloletých detí okresný súd
poukázal, že nielen u obžalovaného ale aj všeobecne v spoločnosti existujú predsudky voči obetiam

sexuálneho zneužívania v tom, že tieto obete si vymýšľajú a nie sú schopné podať pravdivú a úplnú
výpoveď o prežitých udalostiach, najmä ak sú to deti. V danom prípade aj obžalovaný podobne ako
na psychologickom vyšetrení u znalkyne G. I. manipulatívne podsúval súdu premisu, že deti nemôžu
vypovedať pravdu a že sú to vlastne dve žalobaby, ktoré si to na neho vymysleli. Súd prvého stupňa
však nemal, tak ako odvolací súd, najmenší dôvod neveriť obom výpovediam poškodených detí, ktoré
považujezaautentickýprejavprežitýchudalostí,pretožeobedetivzhľadomnasvojnízkyvekasexuálnu

nezrelosť by neboli schopné si vymyslieť takúto formu sexuálneho správania, ktorá bola pre nich dovtedy
nepoznaná. Aj svedkyňa G. J. (matka poškodených dievčat) uviedla, že obe dievčatá neboli svedkami
prejavov intimity medzi ňou a jej terajším manželom. Súd prvého stupňa sa pritom opieral aj o závery
znaleckého vyšetrenia znalkyne G. I., ktorá jednoznačne uviedla, že výpoveď oboch dievčat o prežitých
udalostiach je autentická, pretože najmä u E. sa pri výpovedi prejavuje primeraný emočný doprovod,

dostavuje sa sprítomnenie a znovuprežívanie udalostí a pri ich reprodukcii sa jej chveje hlas. Znalecké
posudkynaobamaloletédetipredstavujúzhodnotenieichosobnostízopsychologickéhohľadiskavtakej
miere a podobe, že prvostupňovému súdu umožnili urobiť záver o pravdivosti ich výpovedí z prípravného
konania,ktoréokresnýsúdprečítanímichobsahuvykonalnahlavnompojednávaní.E.jepodľaznalkyne
plachá, citlivo prežíva udalosti a nie je a nechce byť stredom pozornosti a preto nie je u nej motivácia

udaním obžalovaného upútať na seba pozornosť, najmä ak je zrejmé, že konanie obžalovaného prispelo
k traumatizácii jej osobnosti, čím absentuje psychologicky zrozumiteľný dôvod na klamlivú výpoveď.
E. má dobrú všeobecnú a špecifickú vierohodnosť a o vyšetrovaných udalostiach hovorí tak, ako ich
prežila. Súd prvého stupňa sa stotožnil s názorom znalkyne, že tak E. ako aj F. nemajú dôvod svojou
výpoveďou niekomu pomáhať alebo škodiť. F. je zo psychologického hľadiska veľmi zhovorčivá s

vysokou inteligenciou a jej špecifická vierohodnosť je postačujúca. Na podstatu udalostí si pamätá, hoci
je zrejmé, že vzhľadom na jej nízky vek, to, čo jej robil obžalovaný, nepovažovala za niečo zlé a zlý
význam tomu začala pripisovať až neskôr vplyvom okolia. Ani jedno z dievčat správaniu obžalovaného,
ktoré opísali vo svojich výpovediach nepripisovalo sexuálny význam, a to vzhľadom na vtedy ešte
nevyvinutý sexuálny pud. Napokon svedkyňa G. J. (E.) podrobne a do detailov vo svojej výpovedi

opísala to, ako sa od dcéry E. a neskôr aj od F. dozvedela o tom, akého konania sa voči nim dopúšťal
obžalovaný, pričom tie skutočnosti, ktoré obe poškodené dievčatá opisovali vo svojich výpovediach,
povedali aj svojej mame, ktorá ich sprostredkovala vo svojej výpovedi súdu. Je pochopiteľné, že sa
výpoveď tejto svedkyne môže v detailoch a najmä v počte útokov obžalovaného na jej dcéry líšiť, čo je
odôvodnené stavom jej rozrušenia, ale v celku aj tento nepriamy dôkaz spolu so znaleckými posudkami

a výpoveďou znalkyne G. I. preukazujú pravdivosť výpovedí oboch poškodených dievčat. Napokon E. sa
o svojom zážitku zdôverila družke obžalovaného, ale tá ju nebrala vážne. F. tiež vypovedala, že babka
jej povedala, že si nemá všímať deda A., keď videla, ako ju chytá za pišuľu, čo znamená, že svedkyňa
K. buď uvedené konanie obžalovaného priamo videla, alebo jej o tom povedala F.. Uvedené vyvracia
obranu obžalovaného, že deti by na neho žalovali, pretože tak v podstate E. urobila aj v tomto prípade,

pričom si uvedomovala, že toto konanie obžalovaného je zlé (hoci mu nepripisovala sexuálny kontext),
ale bola odmietnutá. Až mama, ktorú chcela E. chrániť, ju vypočula a začala túto záležitosť riešiť najprv
s obžalovaným a s jeho družkou a následne aj podaním trestného oznámenia. To, že E. alebo F. o tom
mame nepovedali dlhšiu dobu je z hľadiska motivácie E. pochopiteľné s tým, že tým chcela ochrániť
svoju mamu, ako jej najbližšiu osobu. Navyše ako vyplynulo zo znaleckého posudku znalkyne G. I.,

E. je plaché a citlivé dievča, teda nie je osobou, ktorá by sa zverovala s takýmto typom konania, čo
musí byť aj pre extrovertnejšie povahy mimoriadne psychicky a emocionálne náročná vec a nepríjemná
skúsenosť. F. tak urobila až na podnet mamy, čo je ale vzhľadom na jej vek pochopiteľné, pretože
tomu neprikladala žiaden význam, len vedela, že je to zlé. Uvedené oneskorenie odhalenia sexuálneho
zneužívania obžalovaným teda neznamená, že by si to obe dievčatá vymysleli, práve naopak, toto ich

konanie je logicky ako aj psychologicky zrozumiteľné. Nebol zistený žiaden zištný alebo iným motív
(nenávisť alebo hnev na obžalovaného), ktorý by súdy mohli vnímať ako snahu poškodiť obžalovanému.
Napokon aj sám obžalovaný potvrdil, že až do odhalenia tohto jeho konania mali s deťmi a ich matkou
výborný vzťah a brali ich ako rodinu, čomu zodpovedalo aj familiárne oslovovanie dedko (obžalovaný) ababka (L. K.). Preto aj keď sa obe poškodené deti tešili spoločnosti obžalovaného, uvedené neznamená,
že k sexuálnemu zneužívaniu nedošlo.

Krajský súd k uvedenému dodáva, že dôvodom pre ktorý došlo k podaniu trestného oznámenia až
odstupom dlhšieho času bola aj tá skutočnosť, čo uviedla znalkyňa G. M. I., že E. o tom nepovedala
matke hneď po tom, lebo citlivo vnímala, že pre jej matku je družka obž. A. B. najlepšou kamarátkou
a nechcela, aby matka prišla o najlepšiu priateľku. Až keď zistila, že aj jej mladšia sestra zažíva
s obžalovaným rovnaké negatívne zážitky, ako mala ona sama, až vtedy o vyšetrovaných udalostiach

prezradila matke.

Krajský súd na tomto mieste súčasne poukazuje na závery znaleckých posudkov spracovaných jednak
na obžalovaného a poškodené, ktoré sú podrobne uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku.
Znalkyňa G. I. vo svojom písomnom znaleckom posudku ako aj vo svojej výpovedi na hlavnom
pojednávaní okrem iného uviedla, že u obžalovaného sa prejavuje skrytá agresivita, najmä nepriama

– verbálna, avšak s konkrétnym záverom vyvolať u druhého strach a neistotu, pričom morálne normy
obžalovaného sú postavené širšie, a obžalovaný, ak sa mu to hodí, nemá problém ani porušiť zákonné
normy. Hoci je všeobecná vierohodnosť u obžalovaného dobrá, špecifická vierohodnosť je znížená,
pričom podľa znalkyne sa obžalovaný snaží javiť v lepšom svetle, ako v skutočnosti je. Snaží sa tiež
podsúvať o sebe pozitívne informácie a vytvárať o sebe dobrý dojem. Jeho lži skóre je však vysoké.

Obžalovaný dokáže podľa znalkyne manipuláciami presviedčať, ovplyvňovať a zastrašovať, pričom to
robí veľmi nenápadne a je pre neho veľmi jednoduché zastrašiť malé dieťa, ktoré mu dôveruje. U
obžalovanéhosaprejavujeasociálnaporuchaosobnosti,pričomfabuláciesúvzhľadomnajehoštruktúru
osobnosti podľa znalkyne možné.

Podľa dlhodobej ustálenej súdnej praxe (pozri napr. R XX/XX-XX.) súhrn nepriamych dôkazov k
preukázaniu viny obvineného musí tvoriť logickú a ničím nenarušenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich
dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a
usvedčuje z jeho spáchania obvineného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.
V posudzovanom prípade je potrebné uviesť, že obžalovaný je zo spáchania žalovaného skutku

usvedčovaný priamymi dôkazmi – výpoveďami poškodených maloletých E. a F.E. Tieto výpovede (ako
priamedôkazy)bolinavyšepodporenédôkazminepriamymi,atovýpoveďamisvedkyneG.J.(ichmatky)
ako aj spracovanými znaleckými posudkami a výpoveďami príslušných znalcov.

Odvolací súd poukazuje aj na to, čo vyplýva z odbornej literatúry, že medzi hlavné črty prípadov

sexuálneho zneužívania možno zaradiť najmä to, že obeť je zvyčajne jediným svedkom a navyše
svedkom, ktorý je spravidla vystavený masívnej manipulácii (a umlčiavaniu) zo strany páchateľa i zo
strany okolia, nízky vek obete, ktorý môže byť zneužitý na podkopanie dôveryhodnosti jej výpovede
napriek tomu, že dieťa je práve kvôli svojmu veku zraniteľnejším voči sexuálnej viktimizácii a má právo
na osobitnú úroveň ochrany, nedostatok forenzných dôkazov, kontraintuitívne reakcie (primárnych i

sekundárnych) obetí - teda reakcie, ktoré nezodpovedajú očakávaniam priemerného človeka ohľadne
toho, ako by obeť mala správne alebo logicky reagovať. Reakcie obetí sexuálneho násilia sú vzhľadom
na kontext situácie a mechanizmy traumy nanajvýš opodstatnené, no priemerný človek (z radov laikov i
profesionálov) nemá vedomosti o špecifikách traumy sexuálneho násilia a preto hodnotí správanie obetí
predpojato. Sexuálne násilie sa môže pritom odohrávať v priebehu dní, týždňov, mesiacov, rokov a to

vo forme viacnásobných útokov. Kvôli množstvu útokov môže byť pre dieťa ťažké pamätať si presné
detaily každého individuálneho útoku. Dôraz na dôveryhodnosť dieťaťa - kombinácia kontraintuitívnych
reakcií, chýbajúci svedkovia a/alebo forenzné dôkazy vedie k tomu, že spochybňovanie dôveryhodnosti
poškodeného je jadrom obrany obvineného.

Vychádzajúc z publikovaných výskumov bežný človek očakáva, že “normálnou” reakciou pri napadnutí
agresoromjeviditeľnáahlasnáobrana-útek,boj,krik,protest.Akobeťtakétoznakyodporuneprejavuje,
človek by sa mohol domnievať, že nešlo o sexuálne napadnutie. Traumatický podnet vyvoláva v zásade
dva typy automatickej obrannej reakcie organizmu: 1. hyperarousal - celkové nabudenie organizmu
umožňujúce aktívne bojovať, alebo utiecť, a 2. hypoarousal - celkové ochromenie, „zamrznutie“

organizmu, pri ktorom nie je možné reagovať navonok aktívne. Dôležité je vedieť, že ide o inštinktívne
obrany organizmu, ktoré nie sú pod vôľovou kontrolou a ani nič nevypovedajú o charaktere a hodnotovej
orientácii človeka.Faktory, ktoré automaticky navodzujú ochromujúcu reakciu, sú napr. strach, vnímaná bezmocnosť a
predovšetkým koncept zrady - dieťa, ktoré je zneužívané, a ktoré páchateľovi dôveruje. Útok sa tu skôr
prejavuje v nejasných kontúrach, nakoľko páchateľ môže pristupovať k obeti milo, nežne a láskavo a

využívať mnohoraké formy manipulácie, aby obeť primäl k spolupráci. Páchateľovou primárnou zbraňou
v páchaní sexuálneho zneužívania sú dôvera a láska, ktorú k nemu prechováva obeť a ostatní členovia
rodiny. Jedinci, ktorí sa sexuálneho zneužívania dopúšťajú v domácnostiach, sú často vnímaní ako
menej nebezpeční. Avšak práve oni sú skúsenejší, prekračujú viac hraníc, sú viac chránení pred
odhalením, viac zrádzajú a vytvárajú viac rodinných konfliktov, sú viac psychicky a emočne pohrúžení

do zneužívania. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že páchateľ manipuluje tak obeť, ako aj rodinných
príslušníkov obete. Okrem dôvery a lásky, páchateľ používa iné netradičné zbrane. Mocnou zbraňou
je napr. príjemné vystupovanie. Keď je niekto milý, je ťažké ho konfrontovať, vymedziť mu hranice,
alebo mu nedôverovať. Páchateľ ráta s tým, že v spoločnosti pretrváva presvedčenie, že milota nemôže
koexistovať s násilím, zlom, alebo deviáciou. Páchatelia používajú dôveru a lásku, ktorá je už votkaná vo
vzťahu, aby narušili všetky hranice a prevrátili rolu opatrovateľov na príležitosť k zneužívaniu. Súčasne

je očakávané, že “normálnou” reakciou po napadnutí agresorom je bezprostredné vyhľadanie pomoci.
Pri sexuálnom zneužívaní ide o trestný čin s obzvlášť vysokou mierou latencie. O väčšine prípadov
sexuálneho zneužívania nie sú orgány činné v trestnom konaní nikdy upovedomené. Skúsenosť zo
sexuálneho zneužívania prezradí značná časť obetí až s odstupom času (ak vôbec). Výskumami bolo
pritom zistené, že typické časové rozpätie medzi zneužívaním a jeho odhalením je 8 až 15 rokov.

Krátkosť časového odstupu medzi sexuálnym zneužívaním a vypovedaním o ňom pred autoritami nie je
teda spoľahlivým indikátorom dôveryhodnosti a nie je ani nevyhnutným indikátorom falošného (krivého)
obvinenia. Taktiež vedecké výskumy odhalili, že asymptomatické obete tvoria až 40 % spomedzi
všetkých prípadov sexuálneho zneužívania a ďalších 30 % obetí vykazuje len málo symptómov. Škála
možných reakcií obete na traumu sexuálneho zneužívania je veľmi široká - od normálneho pozitívneho

fungovaniavkaždodennomživote,ktorénevykazujenijakévarovnésignály,cezmálovýraznésignály,až
po očividné, extrémne negatívne signály. Je možné, že v čase prebiehajúceho sexuálneho zneužívania
a krátko po ňom mnohé obete nevykazujú žiadne príznaky traumy, resp. vykazujú len príznaky nepatrné,
a hĺbka traumy vyjde najavo až v neskorej adolescencii alebo v dospelosti.

Vychádzajú z vyššie uvedených dôkazov mal preto aj odvolací súd za to, že vina obž. A. B. bola
spoľahlivo preukázaná vykonanými ako priamymi tak aj nepriamymi dôkazmi, na podklade ktorých je
možné vyvodiť bezpečný záver o tom, že skutok sa stal, je trestným činom a za jeho spáchanie
je trestnoprávne zodpovedný obžalovaný. Súhrn takto vykonaných dôkazov tvorí logickú a ničím
nenarušovanú sústavu navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku spoľahlivo preukazuje

všetky okolnosti zažalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného.

Správne a zákonu zodpovedajúce, sú preto právne závery okresného súdu, pokiaľ ide o výrok o vine
napadnutého rozsudku a rovnako tak aj pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu konania obžalovaného A. B.,
ktorý tam uvádzaným konaním naplnil po objektívnej aj subjektívnej stránke obligatórne náležitosti

súdeného zločinu poukazujúc na jeho podrobné odôvodnenie uvedené v napadnutom rozsudku.

Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí vyhodnotil existenciu poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36
písm. j/ Trestného zákona (obžalovaný viedol pred spáchaním trestného činu riadny život), bez zistenia
priťažujúcich okolností uvedených v § 37 Trestného zákona a pri ukladaní trestu v súlade s § 38 ods.

3 Trestného zákona znižoval hornú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu, s čím sa stotožnil aj krajský
súd, keďže k neskoršiemu podmienečnému zastaveniu trestného stíhania (viď uznesenie Okresnej
prokuratúry Prešov sp. zn. 2Pv 90/19/7707 zo dňa 12.04.2019) a odsúdeniu obžalovaného (rozhodnutie
Amtsgericht Königs Wusrethausen zo dňa 10.03.2020 sp. zn. 1411 Js5706/20 2Cs 258/20) došlo za
skutky spáchané až po teraz stíhanej trestnej činnosti.

Okresný súd pri ukladaní trestu zohľadnil následok, ktorý obžalovaný svojím konaním obom maloletým
deťom spôsobil. V čase spáchania skutku boli obe dievčatá v nízkom veku, čo zvyšuje mieru
nebezpečnosti konania obžalovaného v tom, že sexuálne zneužil malé deti, ktoré sa nielen nedokázali
brániť, ale vzhľadom na absenciu sexuálneho pudu vyplývajúcu z ich veku nedokázali toto spávanie

obžalovaného v prvom momente vyhodnotiť ako neprijateľné. Obžalovaný sa trestného činu dopúšťal
opakovane, čiže sa nejednalo o jednorazový útok a tohto opakovaného konania sa dopustil na dvoch
maloletých deťoch, u ktorých najskôr vybudoval pocit bezpečia a dôvery, ktorú potom tým najhorším
možným spôsobom zneužil, aby uspokojil svoje pudy a potreby. Na strane druhej obžalovaný nie jekriminálne a ani duševne narušený jedinec, a preto súd prvého stupňa pri ukladaní trestu starostlivo
zvažoval aj preventívny účinok pôsobenia trestu na osobu obžalovaného tak, aby uložený trest
zodpovedal nielen konaniu, ktorého sa obžalovaný dopustil a jeho následkom, ale zároveň aj umožnil

obžalovanému, aby si uvedomil do budúcna trestnosť, ale najmä škodlivosť tohto svojho konania.
Preto okresný súd uložil obžalovanému trest odňatia slobody v trvaní piatich rokov, ktorý zodpovedá
všetkým kritériám a zásadám ukladania trestu a ktorý je podľa presvedčenia súdu prvého stupňa
vychádzajúceho z vykonaných dôkazov spravodlivou a primeranou odpoveďou štátu reprezentovaného
súdom na konanie obžalovaného a závažnosť tých okruhov vzťahov, ktoré svojim konaním obžalovaný

narušil.

Z takto ukladaným trestom sa ale krajský súd nestotožnil z dôvodu jeho neprimeranosti a to na
základe nižšie uvedených skutočností.

Trest plní funkciu ochrany spoločnosti jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje

prvok represie (zabránenie v trestnej činnosti), a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu
životu), a jednak aj voči ďalším občanom - potenciálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok
generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti).

Už Európsky súd pre ľudské práva, Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd

Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach pri uplatňovaní požiadavky primeranosti trestu uplatňuje
princíp proporcionality, vyjadrujúci požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými
záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jednotlivcov, resp. požiadavku proporcionálnosti
medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu
zdôrazňuje aj pri zásahoch do práv chránených dohovorom majúcich podobu trestných sankcií. Aj

keď trestnou sadzbou zákonodarca v súlade so zásadou nulla poena sine lege stanovuje súdu isté
mantinely pri jeho rozhodovaní, zároveň mu ponecháva dostatočný priestor pre individualizáciu trestu
podľa okolností konkrétneho prípadu. Trest (osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje
najcitlivejší a najtvrdší prostriedok štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné
vyvodiť, že sloboda môže byť zachovaná jedine tak, že sa s ňou bude nakladať ako s najväčším

princípom, ktorý nesmie byť obetovaný účelnosti a jednotlivým výhodám. Trest realizuje svoje poslanie -
ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia, resocializácia páchateľov trestných činov, a
výchovným pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať
princíp úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. Teoretické
východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny

ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco a zároveň varujú pred tzv.
exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom
individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde
je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie. Moderné humanistické teórie zaoberajúce sa
účelom trestu a trestného práva vôbec sú založené na myšlienke, že trestné konanie má sledovať

rovnako preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom
trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu
sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. V takom prípade je dobré, že páchateľ
trest považuje za adekvátny, spravodlivý a súhlasí s ním. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie
je trest sám osebe účelom, nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin. Takéto ponímanie trestu sa

líši od absolútnych teórií trestu vychádzajúc zo zásady „ punitur, ne pecce tur“, teda, „trestá sa, aby
nebolo páchané zlo“. Preto možno nepochybne konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a
teda aj so spoločnosťou, zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu.
Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste, prísnejšia ako
bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým

trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného
činu. Neprimeraný trest je teda negáciou práva, ktorá sa svojou podstatou (negovaním práva) ničím
nelíši od trestného činu, pričom páchateľ, ktorému toto bezprávie spôsobil štát, nebude mať možnosť
dosiahnuť negáciu štátom spôsobenej negácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát. V
zmysle zákonnej požiadavky primeranosti trestu má byť uložený trest úmerný aj škode, ktorú páchateľ

trestným činom spôsobil a nemá páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší zásah
štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých
okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne
vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať lenv nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia
spoločnosti voči jednotlivcovi. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na
nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac

rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný
trest. U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ
oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť
(bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu.
Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutným predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu,

keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého
následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii
trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za
predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného. V rámci požiadavky
primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá fakticky umožňuje
naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia

primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené
tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho
výmery prihliadať, patria napríklad spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka,

priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné,
rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy. Nevyhnutné je
celkové posúdenie osobnosti obžalovaného, jeho osobnostného profilu, charakterových a psychických
vlastností, veku a podobne, ako i individuálne posúdenie pohnútok a dôvodov, ktoré viedli k spáchaniu
trestného činu. Tak ako pri rozhodovaní o vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie

súdu vytvára na základe logického úsudku, na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z
jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich vzájomných súvislostiach a v súhrne. Len dôsledné
a dôkladné poznanie veci a všetkých okolností prípadu umožňuje, aby súd v zmysle zásad voľného
uváženia, objektívnosti a diferencovanosti rozhodol o spravodlivej výmere konkrétneho trestu. Pri
hodnotení jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich vzájomných súvislostiach sa uplatňujú

predovšetkým analytické a syntetické metódy poznávania, indukcia, dedukcia, ako aj metódy formálnej
i dialektickej logiky, ale aj ďalšie bežné metódy poznávania, aby ich výsledkom mohlo byť spravodlivé,
jasné zrozumiteľné a presvedčivé rozhodnutie. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie
tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému
postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Odvolací súd v rámci všeobecných zásad platných pre ukladanie trestov pri určovaní druhu trestu a jeho
výmery následne vyhodnotil všetky okolnosti, ako aj momenty, ktoré ovplyvňujú požiadavku ochrany
spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom zvážil aj okolnosti na strane
obžalovaného, ktorý ma v registri trestov 2 záznamy, v podobe jedného podmienečného zastavenia

trestného stíhania (uznesenie Okresnej prokuratúry Prešov sp. zn. 2Pv 90/19/7707 zo dňa 12.04.2019
pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona, pričom obžalovaný sa v skúšobnej dobe
osvedčil) a jedného odsúdenia cudzozemským súdom na peňažný trest za nezastavenie po dopravnej
nehode. Obžalovaný nevykazuje vlastnosti/znaky kriminálne narušenej osoby a v danom prípade možno
konštatovať, že sa jednalo o ojedinelé vybočenie (exces) z vedenia inak riadneho života. Taktiež pobyt

obžalovaného na slobode podľa znaleckého posudku z psychiatrie zo sexuologického a psychiatrického
hľadiska nie je nebezpečný pre spoločnosť a nebola zistená ani porucha koordinácie sexuálnych
systémov v zmysle sexuálnej agresivity ani pedofilná proceptivita.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného krajský súd dospel k záveru, že na nápravu páchateľa, zohľadniac

ale na druhej strane opakovanosť jeho konania voči dvom maloletým deťom, ktoré ale konaniu
obžalovaného pripisujú skôr násilný, nie sexuálny význam, je trestom primeraným vo výmere 3 rokov,
ktorý podľa názoru krajského súdu v plnej miere zodpovedá zásadám pre ukladanie trestov vzhľadom
na vyššie uvedené a to aj z hľadiska individuálnej a generálnej prevencie. Prihliadal pritom i na spôsob
spáchania činu a jeho následok, na hodnotenie osoby obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho

nápravy, z čoho vyvodil záver, že boli splnené zákonné podmienky pre uloženie takéhoto trestu.

Zároveň po vyhodnotení všetkých okolností súvisiacich s rozhodovaním o spôsobe výkonu uloženého
trestu bol zo strany krajského súdu vyvodený záver, že sú splnené podmienky ustanovené v § 51 ods. 1Trestného zákona v spojení s § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, a preto bol výkon uloženého trestu
odňatia slobody obžalovanému podmienečne odložený, za súčasného uloženia probačného dohľadu a
stanovenia maximálnej skúšobnej doby na 5 rokov. Odvolací súd má za to, že boli splnené zákonné

podmienky pre uloženie takéhoto trestu a účel trestu odňatia slobody sa dosiahne i bez jeho výkonu.
Ukladanie nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému by bolo podľa názoru krajského
súdu neprimerane prísne a jeho nápravu možno dosiahnuť, resp. zabezpečiť aj bez jeho priameho
výkonu. Obžalovaný v priebehu plynutia tejto skúšobnej doby, ktorá bola stanovaná na maximálnu
prípustnúdobu5rokov,spôsobomsvojhoživotaasvojímsprávanímpreukáže,čiúčeltrestusadosiahne

aj bez nariadenia výkonu trestu.

Za účelom posilnenia výchovného účinku na obžalovaného mu bola tiež v skúšobnej dobe uložená
povinnosť spočívajúca v príkaze nepribližovať sa k poškodeným E. E., nar. XX.XX.XXXX a F. E., nar.
XX.XX.XXXX na vzdialenosť menšiu ako päť metrov a nezdržiavať sa v blízkosti ich obydlia a povinnosť
podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii, alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.

Krajský súd už len na záver dodáva, že okresný súd vo svojom rozhodnutí presvedčivo zdôvodnil,
o aké dôkazy oprel svoje rozhodnutie, akými úvahami sa pri tomto hodnotení spravoval a prečo
neuveril ostatným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania tvoria ucelenú reťaz tak priamych,
ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez rozumných pochybností, možno vyvodiť bezpečný záver,

že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedený v napadnutom rozsudku. Odvolací súd sa stotožnil
s takto uvedeným hodnotením dôkazov. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo obžalovaného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný

súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené obžalovaným, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných procesnými stranami konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré v podstatných bodoch a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné

právo obžalovaného na spravodlivý proces. Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia
obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného
hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov
dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne
pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania

alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom
určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa
ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti,
a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Tdo 36/2015 zo dňa 25. augusta 2015).

Pokiaľ ide o samotné hodnotenie dôkazov, krajský súd na základe preskúmania odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na základe štúdia predloženého spisového materiálu
dospel k záveru, že okresný súd sa správne, logicky a presvedčivo vysporiadal so všetkými okolnosťami
významnými pre jeho rozhodnutie. Všetky vykonané dôkazy okresný súd náležite, jednotlivo aj vzájomne

vyhodnotil a dospel tak k správnym a úplným skutkovým záverom, ktoré aj podľa názoru odvolacieho
súdu plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania. Predmetný skutok sa aj podľa názoru
krajského súdu stal tak, ako ho prvostupňový súd správne ustálil vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku a nepochybne ho spáchal obžalovaný tam rozvedeným konaním. O týchto skutkových
záveroch nemá odvolací súd žiadne pochybnosti, tieto sú presvedčivé a vychádzajú z konkrétnych

vykonaných dôkazov, ktoré vo svojom súhrne jednoznačne usvedčili obžalovaného zo spáchania
žalovaného skutku.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu
prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom

rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.Záverom krajský súd konštatuje, že z dôvodov uvedených vyššie sa ale nestotožnil s výškou uloženého
trestu odňatia slobody okresným súdom a preto vyhovel čiastočne odvolaniu obžalovaného, ktorému
zmiernil uložený trest odňatia slobody.

A keďže obžalovaný nepredložil žiadne písomné dôvody odvolania, na ktoré by musel krajský súd
reagovať a odpovedať na ne, toto boli podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol spôsobom uvedeným vo
výrokovej časti tohto rozsudku.

Rozhodnutie bolo prijaté jednohlasne.
jednohlasný

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie
je prípustný.