Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Asan/17/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6019200198
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslava Fúrová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:6019200198.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej

a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Eriky Šobichovej v právnej veci žalobkyne: PHOENIX
Zdravotnícke zásobovanie, a.s., Pribylinská 2/A, 831 04 Bratislava, IČO: 34 142 941, právne zastúpenej:
alianciaadvokátov ak, s.r.o., Vlčkova 8/A, 811 05 Bratislava, IČO: 36 679 771, proti žalovanému: Národný
inšpektorát práce, Masarykova 10, 040 10 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
z 28. januára 2019, č. PO/BEZ/2018/6310, O-631/2018, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo 6. februára 2020, č. k. 24S/60/2019-73, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 6. februára 2020, č.

k. 24S/60/2019-73, mení tak, že rozhodnutie žalovaného z 28. januára 2019, č. PO/BEZ/2018/6310,
O-631/2018, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi nepriznáva nárok na náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde.

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v o d n e n i e
I. Konanie pred správnym súdom

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“)
zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného z 28. januára 2019, č.

PO/BEZ/2018/6310, O-631/2018, ktorým žalovaný ako odvolací orgán podľa § 6 ods. 1 písm. b/ zákona
č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci
a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 125/2006 Z.z.“) odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu
práce Banská Bystrica z 12. októbra 2018, č. k. 197/18 - 1.0/pok/r., IPBB_KHIP/ROZ/2018/1188, ktorým
správny orgán prvého stupňa uložil žalobkyni pokutu 2.500 eur podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 125/2006 Z.z. za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/

bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. za porušenie § 1 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) spočívajúce v tom, že účastníčka konania
ako zamestnávateľ - právnická osoba PHOENIX Zdravotnícke zásobovanie a.s. využívala závislú prácu
fyzických osôb Y. W., W.. XX. R.N. XXXX v období 02/2018-04/2018 a R. Y.X., W.. XX. E. XXXX v období
04/2018 pracujúcich v prevádzkárni na ul. Štefana Moyzesa 37, 960 01 Zvolen na pozíciách údržbár,
ktorú vykonávali v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu.

2. V dôvodoch rozsudku správny súd poukázal na ust. § 6 ods. 1, § 134 ods. 1, § 190 S.s.p, § 1 ods. 2 a
3 zákona Zákonníka práce, § 2 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 19 ods. 1 písm. a/ a ods. 6 zákona č. 125/2006
Z.z. a konštatoval, že nezistil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia v rozsahu dôvodov uvedenýchv správnej žalobe ani v rozsahu dôvodov uvedených v § 195 S.s.p., a preto ju postupom podľa § 190
S.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

3. Správny súd dôvodil, že zamestnávateľ si môže zabezpečiť len všetky tie činnosti potrebné na výkon
podnikania v rámci predmetu jeho podnikania, ktoré možno vykonávať takým spôsobom, že nenapĺňajú
znaky závislej práce uvedené v § 1 ods. 2 Zákonníka práce, pretože ust. § 1 ods. 3 Zákonníka práce
výslovne zakazuje, aby závislá práca bola vykonávaná v inom ako pracovnoprávnom vzťahu. Preto
podstatnou pre posúdenie prípadu bola odpoveď na otázku, či práca tak ako bolo dohodnuté, resp. ako

bol dohodnutý spôsob jej dodania v konkrétnom prípade, má alebo nemá znaky závislej práce.

4. Správny súd sa stotožnil so skutkovým stavom zistenom v administratívnom konaní. Námietky
žalobkyne smerujúce proti naplneniu jednotlivých znakov závislej práce u kontrolovaných osôb správny
súd neprijal. Naopak podľa názoru správneho súdu práca kontrolovaných osôb vykazovala všetky znaky
závislej práce, podrobne opísaných v prvostupňovom a druhostupňovom rozhodnutí.

5. Správny súd neprijal námietku žalobkyne, že žalovaný vyhodnotil znaky závislej práce nesprávne a
formalisticky, pretože išlo o znaky vyplývajúce z obchodnoprávneho vzťahu. Uviedol, že žalovaný znaky
závislej práce podrobne popísal a skutkové zistenia nedávajú žiadnu pochybnosť o tom, že kontrolované
osoby vykonávali prácu na pracovisku žalobcu, ktorý ich prácu riadil, kontroloval, určoval ich pracovný

čas, pristupoval k nim ako k ostatným svojim zamestnancom.

6.SprávnysúdodmietolargumentáciužalobkyneopierajúcusaorozsudokNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky z 23. apríla 2009, sp. zn. 3Sžf/80/2008, z dôvodu zmeny rozhodného ustanovenia. Najvyšší
súd SR v uvedenom rozsudku podal výklad k § 1 ods. 2 a 3, no v znení účinnom do 31. decembra 2018

(sic, správne 31. decembra 2012). Preto v ňom uvedený výklad namietajúci danosť definičných znakov
závislej práce a dodávateľsko-odberateľských vzťahov správny súd nemohol aplikovať v prejednávanom
prípade.

7. Pokiaľ ide o námietky, že žalovaný nezobral do úvahy výpovede dotknutých kontrolovaných osôb

a vedúcej skladu, keď pán Y. vypovedal, že nemá vedúceho zamestnanca a prácu vykonáva len na
základe obchodnej zmluvy so spoločnosťou Langres s.r.o.; pán W. uviedol, že je možné, aby ho zastúpila
iná osoba zo spoločnosti Langres s.r.o.; a pani F. uviedla, že fyzické osoby môžu byť zastúpené inou
osobou, pričom náhradu zabezpečí Langres s.r.o., nemajú oporu v obsahu odôvodnenia rozhodnutia
žalovaného. Súd sa stotožnil sa argumentáciou žalovaného, že ani pri zohľadnení všetkých okolností

prípadu a zistených faktov pracovné činnosti vykonávané dotknutými fyzickými osobami, nemožno
považovať za výkon živnosti v zmysle § 2 ods. 1 Živnostenského zákona v nadväznosti na § 2 ods.
2 písm. b/ Obchodného zákonníka. Správny súd pri tom uviedol, že nie je sporné, že tieto osoby
vykonávali práce na základe obchodnej zmluvy so spoločnosťou Langres s.r.o. a že v zmysle týchto
zmlúv nemali nadriadeného, avšak fakticky vykonávali práce na základe pokynov vedúcej skladu, tak

ako to vykonanou inšpekciou práce zistil žalovaný.

8. Pokiaľ ide o žalobcov návrh na vykonanie dokazovania výsluchom kontrolovaných osôb a konateľky
spoločnosti Langres s.r.o., ktorým malo byť zistené, že tieto osoby nemali vedúceho zamestnanca a že
tieto osoby vykonávali práce na základe zmluvy so spoločnosťou Langres s.r.o a mali vôľu vykonávať

práce v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu, správny súd návrhu nevyhovel, pretože nebolo sporné,
že tieto osoby v zmysle uzatvorených zmlúv nemali vedúceho zamestnanca a ani vôľu vykonávať práce
v obchodnoprávnom vzťahu.

9. Pokiaľ ide o žalobkyňou namietané naplnenie znaku závislej práce spočívajúceho vo výkone práce

v mene zamestnávateľa, správny súd poukázal na ust. § 16 Obchodného zákonníka, podľa ktorého,
podnikateľa zaväzuje aj konanie inej osoby v jeho prevádzkarni, ak nemohla tretia osoba vedieť, že
konajúca osoba na to nie je oprávnená. Poukázal tiež na to, že kontrolované osoby uviedli, že vo
vzťahu k tretím osobám vystupujú v mene žalobkyne, a preto sa správny súd stotožnil s argumentáciou
prvostupňového správneho orgánu, že znak závislej práce, konanie v mene zamestnávateľa, je daný aj

za stavu, že výsledky práce, ktoré fyzické osoby vykonávajú, využíva zamestnávateľ vo svoj prospech.

10. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že zistenie skutkového stavu nebolo dostačujúce na riadne
posúdenie veci, pretože nebolo pri jeho skúmaní prihliadnuté na priamy vzťah spoločnosti Langress.r.o. a kontrolovaných osôb a zároveň, že preklasifikovanie vzťahu žalobkyne a kontrolovaných osôb
na pracovnoprávny vzťah narúša vzťah medzi žalobkyňou a spoločnosťou Langres s.r.o., tieto taktiež
nepovažoval správny súd za dôvodné. Ako na záver zdôraznil správny súd, práve skutočnosť, že

žalobkyňa využívala prácu týchto dvoch kontrolovaných osôb, ktorá vykonávala znaky závislej práce
bez toho, aby bol medzi nimi uzatvorený pracovnoprávny vzťah, bola dôvodom naplnenia objektívnej
stránky skutkovej podstaty správneho deliktu, za ktorý bola žalobcovi uložená sankcia.

11. Vzhľadom na uvedené po preskúmaní žaloby v rozsahu uplatnených žalobných dôvodov ako aj

dôvodovuvedenýchv§195S.s.p.,správnysúdporušeniezákonanezistil,apretožalobuakonedôvodnú
zamietol podľa § 190 S.s.p. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 S.s.p. a contrario, tak
že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v konaní úspešný nebol.
II. Kasačná sťažnosť

12.Protirozsudkusprávnehosúdupodalavzákonnejlehotežalobkyňa(sťažovateľka)kasačnúsťažnosť

podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p., namietajúc, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby kasačný súd
napadnutý rozsudok zrušil.

13. V kasačnej sťažnosti žalobkyňa opätovne zopakovala, že v predmetnom prípade, vykonávali

kontrolované osoby, pán W. a pán Y. podnikateľskú činnosť a správny súd pochybil, ak ju posúdil ako
závislú prácu. Podľa žalobkyne danosť znakov závislej práce sa má posudzovať vždy individuálne,
pričom primárnym znakom má byť vždy nadriadenosť a podriadenosť. V jej prípade nebolo individuálne
prihliadnuté na špecifiká fungovania veľkoskladu s liekmi, psychotropnými a omamnými látkami a
zdravotníckymi pomôckami v priestoroch, kde malo dôjsť k uvedenému správnemu deliktu. Fungovanie

veľkoskladu je veľmi striktne zákonne upravené, a preto všetky činnosti musia byť vykonávané takým
spôsobom, aby bolo za každých okolností zabezpečiť dodržiavanie pravidiel stanovených na jeho
fungovanie.

14. Sťažovateľka tiež tvrdí, že pri vykonávaní kontroly Inšpektorátom práce Banská Bystrica tento

nezistil, ž by pán W. a pán Y. vôbec niekedy vykonávali vo veľkosklade aj výpomocné práce, a
preto nemožno argumentovať v neprospech žalobkyne. Taktiež podľa zmluvy mali byť údržbárske
práce a výpomocné práce vykonávané iba okrajovo a výlučne v tom prípade, keď sa nevykonávajú
údržbárske práce. Žalobkyňa opätovne v kasačnej sťažnosti poukázala na skutočnosť, že všetky
subjekty: spoločnosť Langres s.r.o, pán Y., pán W. ako ja žalobkyňa prejavili fungovať na báze

obchodnoprávneho vzťahu. Správny súd mal podľa žalobkyne na túto skutočnosť prihliadať a tiež mal
pripustiť výsluch pána Y.E., pána W. ako aj pani T. (konateľky spoločnosti Langres s.r.o.).

15. Žalobkyňa podobne ako v žalobe namietala danosť definičných znakov závislej práce v
posudzovanom prípade. K znaku nadriadenosti a podriadenosti medzi žalobkyňou a kontrolovanými

subjektmi uviedla, že pán W. a pán Y. boli so zadanými úlohami stotožnení, tieto aj následne plnili, a
to z dôvodu, že žalobkyňa im nezadávala úlohy, ktoré by boli nad rámec zmluvy, ktorú medzi sebou
uzavreli alebo s ktorými by nesúhlasili. Zo skutočnosti, že pán Y.k a pán W. zadané úlohy plnili nemožno
automaticky vyvodiť, že by medzi žalobkyňou a kontrolovanými subjektmi existoval vzťah nadradenosti
a podradenosti, pretože ich zadávanie môže ale nemusí byť jedným zo znakov existencie vzťahu

nadriadenosti a podriadenosti. Tento vzťah však podľa žalobkyne nikdy nemôže existovať bez osoby
nadriadeného, ktorý v uvedenom prípade neexistuje a správny súd ho len umelo vytvoril nesprávnym
právnym posúdením veci.

16. K znaku osobného výkonu práce žalobkyňa uviedla, že každá manuálna práca musí byť v konečnom

dôsledku vykonávaná konkrétnou fyzickou osobou, z čoho však nemožno vyvodiť danosť osobného
výkonu práce. Prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, ak znak osobného výkonu práce založil
len na tom, že určitý pracovný výkon musí byť vykonávaný fyzickou osobou. Pri akceptovaní takéhoto
výkladu by bol znak osobného výkonu práce naplnený vždy, čo je nelogické.

17. Pokiaľ ide o znak výkonu práce v mene zamestnávateľa, žalobkyňa uviedla, že tento spočíva v
určení subjektu, ktorý znáša riziko vykonávanej práce. (Barancová, H. a kol.: Zákonník práce. Komentár.
Bratislava: C. H. Beck, 2017.)18. Žalobkyňa uviedla, že v predmetnom prípade riziko vykonanej práce znášala spoločnosť Langres
s.r.o. a je zrejmé, že nedošlo k výkonu práce v mene žalobkyne, ako zamestnávateľa, a teda ani tento
definičný znak závislej práce nebol daný.

19. Pokiaľ ide o znak pracovného času uvedeného zamestnávateľom, žalobkyňa uviedla, že v prípade
pána Y. a pána W. práca nebola vykonávaná v ohraničenom čase určenom žalobkyňou, ale bola
vykonávaná ako non-stop pohotovosť. Poukázala tiež, že podľa uzavretej zmluvy bolo nedodržanie
časových parametrov prísne sankcionované, čo v pracovnom pomere nemožno dojednať a znemožňuje

to posudzovať služby poskytované podľa uzavretej zmluvy ako závislú prácu.

20. Poukázala tiež, že evidenciu dochádzky bolo potrebné zabezpečiť z dôvodu režimových opatrení
vo veľkosklade liekov, psychotropných a omamných látok a zdravotníckych pomôcok; spočívajúce v
povinnej evidencii všetkých osôb nachádzajúcich sa v sklade. Ide o jedno z administratívno-technických
opatrení, ktoré je žalobkyňa povinná aplikovať v zmysle § 5 ods. 3 zákona č. 139/1998 Z. z. o omamných

látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov.

21. Žalobkyňa v závere kasačnej sťažnosti zdôraznila, že v zmysle § 1 ods. 3 Zákonníka práce musia
byť naplnené všetky znaky závislej práce kumulatívne, znaky závislej práce však v uvedenom prípade
jednoznačne naplnené neboli. Hoci podľa žalobkyne znaky zvislej práce neboli dané, požiadala, aby

kasačný súd postupoval v zmysle zásady in dubio mitius, t.j. v pochybnostiach v prospech žalobcu
a vykonávané činnosti nevyhodnotil ako závislú prácu (poukázala pri tom na nález Ústavného súdu
SR z 18. septembra 2008, sp. zn. I. ÚS 241/2007, ako aj rozsudok Nejvyššího správniho soudu ČR z
19.4.2007, č. j 2 Afs 176/2006-99).

22. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný tak, že rozsudok správneho súdu považuje za vecne
správny a zákonný. Kasačnému súdu navrhol, aby kasačnú sťažnosť zamietol, a žalobkyni nepriznal
náhradu trov konania.

III. Konanie pred kasačným súdom

23. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 S.s.p.) postupom podľa § 452
ods. 1 S.s.p. v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a po zistení, že
kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.), poukazujúc aj na ustanovenie
§ 453 ods. 2 S.s.p., veta za bodkočiarkou, s prihliadnutím na to, že v predmetnej veci ide o prieskum

rozhodnutia žalovaného vo veciach správneho trestania, a preto neviazaný sťažnostnými bodmi,
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a
dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná (§ 462 S.s.p.).

24. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia 30. septembra 2020 bol vyhlásený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke NS SR
- www.nsud.sk (§ 137 ods. 4 S.s.p. v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

25. Podľa § 2 ods. 1 a 2 S.s.p., (1) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo

právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
(2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté
rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej
správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto

zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

26.Podľa§194ods.1a2S.s.p.,(1)správnymtrestanímsanaúčelytohtozákonarozumierozhodovanie
orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne
konanie.

(2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania
ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.27. Podľa § 195 ods. 1 a 2 S.s.p., (1) správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný
rozsahom a dôvodmi žaloby,
a/ ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie

veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
b/ ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo
premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné
protiprávne konanie,

c/ ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na
správne trestanie,
d/ ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na
ukladanie sankcií v rámci správneho trestania,
e/ ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu
verejnej správy. Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej

správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

(2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania
ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
28. Podľa § 453 ods. 1 až 3 S.s.p., (1) kasačný súd je viazaný rozsahom kasačnej sťažnosti; to neplatí,

ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý kasačnou sťažnosťou nebol dotknutý.
(2) Kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi; to neplatí, ak napadnuté rozhodnutie bolo vydané v
konaní, v ktorom krajský súd nebol viazaný žalobnými bodmi. Na dôvody, ktoré účastník konania uviedol
až po uplynutí lehoty na podanie kasačnej sťažnosti, kasačný súd neprihliada.
(3) Kasačný súd nie je viazaný sťažnostným návrhom.

29. Podľa § 454 S.s.p., na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

30. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/, Inšpekcia práce je a) dozor nad dodržiavaním

1.pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a
skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok
žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili
15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie,
2.právnych predpisov, ktoré upravujú štátnozamestnanecké vzťahy,

3.právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane
predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia,
4.právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania,
5.záväzkov, ktoré vyplývajú z kolektívnych zmlúv,
6.osobitného predpisu3a) zamestnávateľom v rozsahu jeho povinností uzatvoriť zamestnávateľskú

zmluvu a platiť a odvádzať príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie za zamestnanca
vykonávajúceho práce zaradené orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej
kategóriealeboštvrtejkategóriepodľaosobitnéhopredpisu,3b)azazamestnanca,ktorývykonávapráce
tanečného umelca alebo hudobného umelca, ktorý vykonáva profesiu hráča na dychový nástroj,

31. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z.z. , Inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento
zákon neustanovuje inak,
a/ zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2
ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a ôsmom bode alebo za porušenie záväzkov
vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný

úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur,
b/fyzickejosobe,ktorájepodnikateľomaniejezamestnávateľom,zaporušeniepovinnostívyplývajúcich
z tohto zákona a z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) treťom bode v ume podľa písmena a),
c/ vedúcim zamestnancom a štatutárnym orgánom podľa osobitného predpisu, ktorí svojím zavinením
porušili povinnosti vyplývajúce z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a), záväzky vyplývajúce z

kolektívnych zmlúv, dali pokyn na také porušenie alebo zatajili skutočnosti dôležité na výkon inšpekcie
práce, až do štvornásobku ich priemerného mesačného zárobku.

32. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z.z., Inšpektorát práce uloží pokutua/ zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za

1. porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne

zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur,
2. vykonávanie činnosti bez oprávnenia, osvedčenia, preukazu alebo povolenia, ak na vykonávanie
činnostijepotrebnéoprávnenie,osvedčenie,preukazalebopovolenie,ktorévydávaNárodnýinšpektorát
práce, inšpektorát práce, fyzická osoba alebo právnická osoba podľa osobitného predpisu, od 300 eur
do 33 000 eur,

b/ zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, za
1. závažné porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) od 1 000
eur do 200 000 eur,
2. nesplnenie povinnosti uloženej opatrením podľa § 12 ods. 2 písm. b) až i) od 300 eur do 100 000 eur.

33. Podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z.z., Inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1

a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na
a/ závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov,
b/ počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa,
c/ počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a)
prvého bodu,

d/ skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany
práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku,
e/ opakované zistenie toho istého nedostatku.

34. Podľa § 1 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 82/2005 Z.z.“), tento zákon vymedzuje nelegálnu
prácu a nelegálne zamestnávanie, ustanovuje zákaz vykonávania nelegálnej práce a nelegálneho
zamestnávania, výkon kontroly, povinnosti kontrolného orgánu a postih za porušenie zákazu nelegálnej
práce a nelegálneho zamestnávania.

35. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z., nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou
osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu
a/ fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer
podľa osobitného predpisu,
b/ fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa

osobitného predpisu a neprihlásila ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového
sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra,
najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala
do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra alebo
c/ štátneho príslušníka tretej krajiny a nie sú splnené podmienky na jeho zamestnávanie podľa

osobitného predpisu.

36. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z., právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom,
nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať
podľa § 2 ods. 3.

37. Podľa § 1 ods. 1 až 3 Zákonníka práce (1) tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne
vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby
a kolektívne pracovnoprávne vzťahy.
(2) Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti

zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho
mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.,
(3) Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu
alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu.
Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom

obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov.

38. Predmetom kasačnej sťažnosti je právoplatný rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým
krajský súd zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutiažalovaného z 28. januára 2019, č. PO/BEZ/2018/6310, O-631/2018, ktorým žalovaný ako odvolací orgán
podľa § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 125/2006 Z.z. odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil rozhodnutie
Inšpektorátu práce Banská Bystrica z 12. októbra 2018, č. k.: 197/18 - 1.0/pok/r., IPBB_KHIP/

ROZ/2018/1188, ktorým správny orgán prvého stupňa uložil žalobkyni pokutu 2.500 eur podľa § 19 ods.
1 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2
ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona č. 125/2006 Z.z. za porušenie § 1 ods. 3 Zákonníka práce.

39. Porušenia vyššie citovaných zákonných ustanovení sa žalobkyňa mala dopustiť tým, že ako

právnická osoba - zamestnávateľ využívala závislú prácu fyzických osôb Mariána Nagy, nar. 21. júla
1974 v období 02/2018 - 04/2018 a R. Y., W.. XX. E. XXXX v období 04/2018 pracujúcich v prevádzkarni
na ul. Štefana Moyzesa 37, 960 01 Zvolen na pozíciách údržbár, ktorú vykonávali v zmluvnom
obchodnoprávnomvzťahu,atedaakozamestnávateľnemalasuvedenýmiuzavretýrespektívezaložený
pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu.

40. V uvedenom prípade tak došlo k uloženiu sankcie Inšpekciou práce na základe § 19 ods. 1 zákona č.
125/2006 Z. z., podľa ktorého je Inšpektorát práce oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje
inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona č. 125/2006 Z. z. alebo s
odkazom na § 2 ods. 1 písm. a/ aj za porušenie iných pracovnoprávnych predpisov, do množiny ktorých
spadá aj Zákonník práce. Konkrétna skutková podstata tak nie je opísaná v úplnosti a slovne, ale

prostredníctvom odkazu na iné ustanovenie zákona (konkrétne § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006
Z. z.), ktoré zas odkazuje na povinnosti uložené iným zákonom (§ 1 ods. 3 Zákonníka práce). Možno
tak povedať, že ide tak blanketovú skutkovú podstatu.

41. Podľa § 1 ods. 3 Zákonníka práce v znení účinnom od 1. 1. 2013 závislá práca môže byť

vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za
podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže
byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu
podľa osobitných predpisov. Z dôvodovej správy k novele Zákonníka práce č. 361/2012 Z.z. vyplýva, že
zmena v § 1 ods. 2 a 3 Zákonníka práce bola reakciou zákonodarcu na obchádzanie Zákonníka práce

a nahrádzanie pracovnej zmluvy inými zmluvnými typmi. Ich predchádzajúce znenie praxi nezabránilo
obchádzaniu ustanovení Zákonníka práce a kontrahovanie iných zmluvných typov na prácu, ktorá by
mala byť z hľadiska jej charakteristiky závislou prácou.

42. Kasačný súd chce v prvom rade poukázať na vzájomný vzťah § 19 ods. 1 a ods. 2 zákona č.

125/2006 Z. z., z ktorého vyplýva že § 19 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. v spojení s § 1 ods. 3 Zákonníka
práce na uvedenú situáciu posudzovanú v uvedenom prípade nedopadá.

43. Kasačný súd uvádza, že v prípade, ak považujeme právny poriadok za racionálny usporiadaný
systém, nemožno predpokladať, že zákon obsahuje ustanovenia redundantné, teda ustanovenia, ktoré

nemôžu dopadať na žiadnu reálnu situáciu aj týmto predpokladom by mali byť vedené orgány aplikácie
práve pri interpretácii právnych predpisov.

44. Úvaha, ktorú zvolili správny orgán prvého stupňa a žalovaný, podľa ktorej možno posudzovaný
skutok, postihovať podľa § 19 ods. 1 v spojení s dispozíciou uvedenou v Zákonníku práce vedie k

vytvoreniu nepoužiteľných ustanovení a až teoretickej obsolentnosti § 19 ods. 2 postihujúcom zákaz
nelegálneho zamestnávania, a tiež § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č.
82/2005 Z. z.. Veľké množstvo skutkových podstát správnych deliktov sa vzájomne prekrýva a nezriedka
sú k sebe v pomere špeciality. Tak tomu je aj v posudzovanom prípade. Výkladom pripúšťajúcimi

sankcionovanie uvedeného skutku podľa § 19 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z.z. za porušenie § 1 ods. 3
Zákonníka práce, by nezostal žiaden aplikačný priestor prinajmenšom pre časť ustanovenia § 19 ods. 2
zákona č. 125/2006 Z. z. a podobne § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č.
82/2005 Z. z.. Uvedené nie je bez významu nakoľko v § 19 ods. 2 zákona č. 125/2006 Z. z. za porušenie

zákazu nelegálneho zamestnávania zákonodarca stanovil inú výšku sankcií na rozdiel od § 19 ods. 1
zákona č. 125/2006 Z.z.45. Napokon, kasačný súd poukazuje aj na relatívne neurčitú dispozíciu § 1 ods. 3 Zákonníka Práce,
ktorou mala byť podľa správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného žalobcovi ako zamestnávateľovi
uložená povinnosť. Z textácie ustanovenia § 1 ods. 3 „závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v

pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v
tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu. Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom
občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov,“
nevyplýva jasne uložená povinnosť pre zamestnávateľa.

46. Hoci si je kasačný súd vedomý, že všeobecne sa uznáva, že rubrica legis non est lex, v snahe
porozumieť § 1 ods. 3 Zákonníka práce kasačný súd upriamuje pozornosť na jeho systematické
zaradenie v tomto kódexe. Nachádza sa hneď v prvej časti Zákonníka práce s názvom Všeobecné
ustanovenia a s nadpisom Pôsobnosť Zákonníka práce. Ako vyplýva z legislatívnych pravidiel vlády
alebo legislatívnych pravidiel vlády úvodné ustanovenia zákonov tradične obsahujú predovšetkým
predmet úpravy zákona, teda okruh spoločenských vzťahov, ktoré má zákon upraviť.

47. Ustanovenie § 1 ZP sa považuje za najvšeobecnejšie vymedzenie priamej vecnej pôsobnosti
Zákonníka práce. Podľa toho treba vnímať aj ustanovenie § 1 ods. 3 Zákonníka práce, ktorý logicky
nadväzuje na § 1 ods. 2 definujúci pojem závislej práce. V tomto kontexte treba chápať aj účelu
ustanovenia § 1 ods. 3, ktorého účelom je uľahčiť identifikovanie závislej práce v § 1 ods. 2

Zákonníka práce a zamedziť obchádzaniu pracovného práva inými zmluvnými typmi, prekonať tak isté
interpretačno-aplikačné problémy vyplývajúce z predchádzajúcej úpravy § 1 ods. 2 a 3 Zákonníka práce.

48. Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

49. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

50. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

51. Vychádzajúc zo stabilnej judikatúry Ústavného súdu SR kasačný súd považuje za potrebné uviesť,
že neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu, zaručeného v čl. 1 Ústavy SR, je aj princíp právnej
istoty a spravodlivosti (princíp materiálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky

subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že ich príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať
podľa platných právnych predpisov a že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/2002,
II. ÚS 234/04). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánu
verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa
hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV.

ÚS 92/09, ÚS 17/99 nález z 22.09.1999, I. ÚS 44/1999 nález z 13.10.1999).

52. V oblasti správneho trestania všeobecne je jednou zo zásad smerujúcich k napĺňaniu princípu
právnej istoty predstavuje zásada zákonnosti (nullum crimen, nulla poena sine lege), chápaná ako
spojenie štyroch samostatných zásad: zásady zákazu retroaktivity právnych predpisov v neprospech

páchateľa (nullum crimen, nulla poena sine lege praevia), zásady, že len písaný zákon môže určiť, čo
je trestným činom a stanoviť zaň trest (nullum crimen, nulla poena sine lege scripta), zásady zákazu
analógievneprospechobvineného(nullumcrimen,nullapoenasinelegestricta),zásadyjasnejzákonnej
definície trestného skutku a trestu (nullum crimen, nulla poena sine lege certa).

53. Zásada nullum crimen sine lege certa predstavuje všeobecný princíp právnej istoty, na základe
ktorého sa zakazuje existencia neurčitých právnych noriem v oblasti trestného práva, teda aj v oblasti
správnehotrestania.Významtohtoprincípuspočívanajmävtom,ževoblastiadministratívnehotrestania
musí byť osoba dostatočne jasným a zrozumiteľným spôsobom informovaná o konaní či opomenutí,
ktoré je protiprávne, a zároveň o tom, aké dôsledky bude niesť v prípade, že sa takého konania či

opomenutia dopustí.

54. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych
predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto včinnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v súvislosti od ústavou
chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej
právnej normy teda nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej

regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je
podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.

55. Vzhľadom na uvedené má kasačný súd za to, že pokiaľ sa na posudzovaný skutok, pre ktorý bola
správnym orgánom prvého stupňa uložená žalobkyni sankcia aplikovalo ust. § 19 ods. 1 zákona č.

125/2006 Z. z., v spojení s § 1 ods. 3 Zákonníka práce spôsobilo to nezákonnosť tohto rozhodnutia. Táto
nezákonnosť nebola odstránená ani v následnom konaní pred žalovaným ani v konaní pred správnym
súdom. Je nutné pritom uviesť, že nesprávna kvalifikácia skutku spôsobila vadu rozhodnutia žalovaného
a rozhodnutia správneho súdu v zmysle § 195 písm. c/ S.s.p.

56. A hoci kasačný súd vady uvedené v § 195 S.s.p. síce nevyhľadáva, súd v správnom súdnictve pri

správnom trestaní by mal v zásade vždy preskúmať či právny predpis alebo jeho ustanovenie, ktoré boli
použité na vec skutočne dopadajú. Uvedená povinnosť je prejavom zásady stíhania len zo zákonných
dôvodov ako východiskovej zásady, o ktoré sa opierajú ďalšie zásady trestného konania dopadajúce
aj na správne trestanie. V rovine administratívneho trestania je táto zásada v podstate obsiahnutá v
zásade zákonnosti. Tieto vychádzajú z realizácie zásady nullum crimen sine lege (žiadny trestný čin

bez zákona ), upravenej v článku 49 Ústavy Slovenskej republiky a článku 39 Listiny základných práv
a slobôd, ale aj rovnako už z vyššie zmieneného princípu materiálneho právneho štátu vyplývajúceho
z čl. 1 Ústavy

57. Na základe uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného

správneho orgánu nie je v súlade so zákonom, nakoľko prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej
správy o uložení sankcie za iný správny delikt vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

58. Keďže správny súd žalobu zamietol, kasačný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti a aplikáciu
revízneho princípu podľa § 462 ods. 2 S.s.p. rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutie

žalovaného zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

59.Akdôjdekzrušeniunapadnutéhorozhodnutiaakvráteniuvecinaďalšiekonanieanovérozhodnutie,
orgán verejnej správy je viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 S.s.p.).

60. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 2 S.s.p. v spojení s
§ 167 ods. 3 písm. a/ S.s.p. a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že úspešnej sťažovateľke (žalobkyni) nepriznal
náhradu trov konania na krajskom a kasačnom súde z dôvodu hodného osobitného zreteľa, ktorý videl v
tom, že kasačný súd rozhodol o zmene rozhodnutia krajského súdu a zrušil rozhodnutie žalovaného ex
offo vzhľadom na to, že išlo o vec správneho trestania s poukazom na § 195 S.s.p., pričom sťažovateľka

tieto skutočnosti nenamietala.

61. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.